sme.sk
 
Zlatý fond > Diela > Prostonárodné slovenské povesti (Tretí zväzok)


E-mail (povinné):

Stiahnite si Prostonárodné slovenské povesti (Tretí zväzok) ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Pavol Dobšinský:
Prostonárodné slovenské povesti (Tretí zväzok)

Dielo digitalizoval(i) Zuzana Behríková, Tomáš Sysel, Monika Morochovičová, Bohumil Kosa, Katarína Diková Strýčková, Robert Zvonár, Gabriela Matejová, Michal Daříček, Petra Vološinová, Alexandra Pastvová, Dalibor Kalna, Katarína Šusteková, Viera Studeničová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 1537 čitateľov

Dobrý strelec

Podali: Samko Kramár z Turca, Janko Jaroslav Banšel z Novohradu a Janko S. Fábry z B. Štiavnice r.1845.

Boli traja synovia u jedného otca. Dvaja starší vždy si iba šable brúsili, žeby nimi vysekali sa trebárs aj z pekla, a ten tretí vždy iba kuše robil a strieľal, aby vraj trebárs i čerta zostrelil.

Raz prisnilo sa najmladšiemu, že spal pod holým nebom, a tu prišiel k nemu starý človiečik, zobudil ho a dal mu písmo do ruky.

„Tu máš,“ povedá, „toto písmo ti vysvedčí, že bude z teba dač, ak len nebudeš sa báť vo svete ničoho a nikoho, iba Pána Boha.“

Sen zmizol, ale ráno vedel, čo to mohol byť za sen, keď si našiel písmo v ruke. Postavil sa pred otca, aby ho prepustil do sveta. Keď o tom počuli bratia, postavili sa aj oni so svojimi šabľami, nie horší ako ten s tou kušou. Otec by nebol chcel pustiť od seba ani jedného, ale keď synovia od svojho upustiť nechceli, nuž naostatok povedal:

„Ako sa vám páči, tak si urobte, moje deti!“

Tu tí dvaja vzali svoje paloše, ten tretí svoju kušu; otec požehnal ich na cestu a mať v slzách za najmladším dobre že neutopila sa.[142]

Ľúto bolo aj našim synkom za domom, za otcom a mamkou, ale ako raz zašli za vŕšok, hneď poskočili si veselšie a už len išli, išli. Prišli ku jednému hostincu. To bol hostinec kráľovský a hostinský mal taký rozkaz od kráľa, aby každému pocestnému darmo dával jesť a piť. Vošli aj oni dnu a občerstvili sa náležite; potom ale tým rezkejšie kráčali ďalej.

Ako idú, tak idú, raz prídu do velikých bučín, kde ani vtáča, ani letáča nebolo vidieť preletieť. Večer tiež už prichodil a bučiny nemíňali sa, iba čo hora bola ešte hustejšia. Neprichodilo im už inak, iba prihotovať sa na noc tak, ako načim v takých velikých horách. Nahotovali si dreva na celú noc dosť, aj nazbyt, a príkaz urobili medzi sebou, že kto bude strážiť, nesmie v noci na druhých zavolať, čo by čo dialo sa s ním, ani ráno bratom čo by len slova o tom povedať, lebo že o hlavu príde. A komu by oheň zdochol, toho že voľky-nevoľky rozsekať musia na kusy.

Dobre. Nazháňajú toho dreva, nakladú, podpália a plameň im blčí hore do neba. Dvaja mladší ľahnú si spať a spia; najstarší si sadne k ohňu a meč k sebe položí. Tu i tu prikladá, tu i tu podriemkáva; ale to list v hore zašuchoce, to i sova zahukoce a spať mu nedá. Zrazu počuje, že sa hora láme. Obzrie sa a vidí, že to drak trojhlavý horu drúzga, fukoce a ide na neho. Zdesil sa veľmi a len stoľko, že nezavolal na bratov.

„Ale,“ vraj, „budem kričať — prídem o hlavu; dám sa mu pridláviť — skapem tu aj s nimi. Ej, to bohdá byť nebude!“

Ako už začal drak syčať a oheň sypať, náš šuhaj smelo pochytil paloš — a šuch! padla drakovi hlava, a šuch! padla mu druhá, a šuch! padla i tretia hlava. Ešte pochytil telo drakovo a odvliekol na stranu do húšti; z hláv jazyky povyťahoval a schoval do kapsy. Pribehne k ohňu a ten už leban[143] bol zdochol a na nebi už zbrieždilo sa. Chytro rozfúkal oheň a zobudil svojich. Pobrali sa a neriekli ani slova, ani ako ste spali, ani ako sa ti vodilo, lebo taký bol príkaz.

Idú, idú, a bučiny nemíňajú sa. Večer ich tam zašiel ešte vo väčších horách. Obnovili si príkaz medzi sebou, a keď už vatra blčala do neba, dvaja ľahli spať a stredný sadol si k ohňu na stráž a meč položil ku sebe. Tu i tu prikladá, tu i tu nadchodia ho i driemoty, ale to list zašuchoce, to i sova zahukoce a spať mu nedá. Zrazu počuje, že sa hora láme. Obzrie sa a vidí, že to drak šesťhlavý horu drúzga, fukoce a ide na neho. Zdesil sa a len-len že už zavolá na bratov.

„Ale,“ vraj, „budem kričať — prídem o hlavu; dám sa mu pridláviť — skapem tu aj s nimi. Ej, to bohdá byť nebude!“

Nuž tu, ako drak začne syčať a oheň sypať, náš šuhaj smelo pochytí paloš — a šuch! odfrkli drakovi odrazu dve hlavy, — a ešte raz šuch! odpadli mu druhé dve, — a tretí raz šuch! odleteli z trupu ostatné dve hlavy. Pochytil telo drakovo a odvliekol do húšti; z hláv jazyky povyťahúval a schoval do kapsy. Ale z ohňa už leda iskierka a už aj brieždilo sa na deň. Chytro rozdúchal oheň a zobudil svojich. Pobrali sa, neriekli si ani slova o tom, aká komu bola noc.

Idú, idú, a zázračné bučiny nemíňajú sa. Večer ich tam nadišiel ešte v trikrát zázračnejších horách, kde už ani neba nevideli nad sebou. Svoj príkaz vzali ešte na tvrdšie a rozložili vatru. Keď už plameň blnkal do neba, dvaja starší ľahli spať a najmladší strážil; kušu položil vedľa seba. Tu i tu prikladá na oheň, tu i tu nadchodia ho i driemoty, ale to hora zašuchoce, to i sova zahukoce a spať mu nedá. Zrazu láme sa hora. Pozrie a vidí, že to drak o dvanástich hlavách rúti sa na neho. Nečakal tento, kým by drak dorútil sa, ale chytil kušu a prask! prask! šíp za šípom, kým drakovi všetky hlavy neodstrieľal. Telo odvliekol do húšti, jazyky povyťahúval a schoval do kapsy.

Ale keď sa vrátil, z ohňa už ani iskierka! Poprehŕnal všetok popol, ale už aj ten bol ochladol. Inak si nemyslel, len že ho bratia rozsekajú na kusy, keď prebudia sa. Ale, vraj, kým spia, bolo by predsa dačo robiť! I vydriape sa ti čo na najvyššieho stroma do samého vrcholca a pozerá na všetky strany, či by tam dakde v tých šírych, zázračných horách ohňa nebolo. Zôkol-vôkol nič, iba z jednej strany zablyšťalo sa voľač, ale aj to bolo veľmi ďaleko.

„A už kde je, tam je,“ pomyslí si, „ale život visí mi len na vlásku, musím to svetlo vyhľadať a ohňa doniesť.“ Zošmýkal sa zo stroma a pustil sa v tú stranu po svojom rozume.

*

Ako ide, stretne noc.

„Čo si ty za stvora?“ pýta sa jej.

„Ja som noc,“ rečie mu táto.

„A či ešte zaveľa budeš trvať?“

„Nezaveľa, už by malo svitať.“

„Ej, aj to by bolo, veď by mne tým činom zmrklo sa na večnosť! Poď so mnou!“ zahrmel na ňu.

Ale noc začala utekať. On, nelenivý, schytil z pleca kušu a podstrelil jej nohu. Noc už potom ledva klonckala[144] a vliekla sa za ním ako tieňava.

O chvíľku začne noc jajkať:

„Jaj, jaj jaj!“

„Čože sa ti stalo?“ opýta sa jej.

„Jaj,“ povedá, „tamto ide deň, zaženie ma!“

Naozaj, belelo sa tam voľač pomedzi stromy. Náš strelec schytil kušu a strelil; dobre zhodil, lebo podstrelil aj dňovi nohu. Hneď deň zastal. A strelec k nemu:

„Bože, daj dobrý večer!“

A deň:

„Ba sníva sa ti? Či nevidíš, že je už deň?“

„Bolo by ti, keby si nebol v mojej moci, ale teraz tu mi budete obidvojací aj s nocou!“

S tým pripútal noc z jednej strany a deň z druhej o jedného stroma, aby mu tam boli, kým on svoje nepokoná.

Pustil sa znovu len tou nocou, veď to už neďaleko malo byť, kde bolo zablyšťalo sa mu to svetielko. A páč ho len! Horí tam vatra veliká a dvanásti okolo nej; už sú po večeri a ten dvanásty z nich práve svoj pohár dopíja.

„Ej, bolo by ti mne nič nezvýšiť!“ pomyslí si náš strelec, a už natiahol kušu, aj odstrelil obrovi pohár od úst, ešte aj kúštek nosa. Obri hneď poskákali na rovné nohy, kto to, čo to; bo v tých horách okrem nich žiaden človek nikdy nebytoval. Hneď by tohto boli vynašli.

Ale on postavil sa im tam pred vatru.

„Tu som vám,“ rečie, „keď ma chcete mať!“

„A či si ty ten strelec, čo si ten pohár odstrelil?“

„A ktože by druhý? Tu, hľa, moja kuša!“

„No, keď si ty ten strelec, nič ti neurobíme, bo my len na takého čakáme, ako si ty!“

Sprisahali ho medzi seba a rozpovedali mu všetko, prečo a načo to robia.

Bol tam neďaleko jeden zakliaty zámok, v ktorom bolo zlata ako blata; k tomuto bohatstvu boli by chceli dopratať sa títo obri, keby boli mohli. Ale im to nebolo súdené. Lebo v zámku mali jedného čierneho psíčka, ktorý neprestajne behal po vrchu po múroch, každého začul zďaleka a zabrechal tak, čo hneď všetkých v zámku pobudil. A to by ešte nebolo nič; obri by hádam všetkých, čo v tom zámku bývali, boli premohli, lež do zámku nebolo dvier, nebolo brány, kremä jedným oblôčkom, ktorým zámockí smeti von vyhadzovali, i to len po jednom, mohli obri tadnu ťahať sa. Nuž títo teraz uradili sa s naším šuhajom.

„Zostrelíš ty,“ rečú mu, „najprv toho psíka, potom vydvíhame ťa do toho oblôčka; si chlapík tenký, ľahko pretiahneš sa; v zámku bude všetko spať, keď ho psík nezobudí; poobzeráš teda všetko bez prekážky, prídeš a rozpovieš nám a povťahuješ nás oblôčkom dnu.“

Šli ku zámku. Šuhaj dobrý strelec strelil čiernemu psíkovi zrovna do hrtana, práve ako pysky rozďavoval, že na nich zabreše. Ten dvanásty obor vydvihol ho ako hrušku k samému oblôčku. Ľahko bolo vytiahnuť sa mu tadnu, keď bol šuhaj švižký, že by ho bol mohol prestrihnúť.

Chodí si on tam po tom zakliatom zámku a obzerá všetko. Bolo tam toho zlata ozaj ako blata, ale on sa toho ani nedotkol; on len to chcel vykutiť, či je dáka živá duša v tom zámku, čo by ju bolo treba od tých obrov oslobodiť. Aj mu nebolo treba tak dlho chodiť. Prišiel do jednej izby, tam spalo šesť služobníc; prešiel teda potichu a vnišiel do druhej izby, i tuná toľko komorníc, ale i tie v tuhom sne, akoby ich bol porezal; vnišiel teda aj do tretej izby, a to bola krásna palota. Naprostred paloty stál zlatý stôl a na ňom pohár vína; oproti stola bola zlatá posteľ a nad posteľou na stene visel zlatý meč; v posteli ale spala utešená panička.

Meč mu najinak udrel do oka a išiel, že si ho zosníme. Ale on tým mečom neuvládal ani hnúť.

„Ej,“ povie, „či som ja tak oslabol, že už ani ten meč neudvihnem?“

Probuje ešte raz, ale nič.

„No ale, veď tu pohár vína, potúžim sa.“

Ako vypil ten pohár vína, priam akoby bol za sto chlapov sily nalial. Prikročil k stene a ten meč zosňal už teraz ako pierce i opásal si ho.[145]

„No a teraz,“ rečie, „môžeme už do roboty!“

Ako tíško prišiel, tak tíško vykradol sa zase von k tomu obloku, kde tí obri naňho čakali.

„Akože je, čože je?“ opytovali sa ho obri.

„Všetko je dobre,“ vravel im on; „zlata tu ako blata a všetci spia, akoby ich porezal; len poďte a berte!“

Tu obri začali ťahať sa po jednom dnu oblokom do zámku. Ale ako ktorý nadstrčil hlavu dnu oblokom, náš šuhaj odťal ju každému tým mečom a telo sám vtiahol dnu. Vládal už teraz, keď mu z toho pohára za sto chlapov sily bolo pribudlo. Hej, ale ako padla poslednému obrovi hlava, len tu v celom zámku akoby tisíc ľudí bolo ožilo, zhon a krok porobil sa veľký: že kto to tam bol, kto víno vypil, kto zlatý meč odniesol?

Nášmu šuhajovi krem toho nebolo čo čakať, kým by ho tam spopáckali, keď vieme, aká mu bola hodina a aký príkaz s bratmi. Vyskočil von oblokom a posporil sa tatam, kde už dávno mal byť. Keď prišiel k tej vatre, čo tí obri kládli, iba čo si vzal ohňa, už bežal ďalej.

Ako prišiel na to miesto, kde noc so dňom zviazanú mal, tieto zle-nedobre naňho, že kde mešká sa toľké prenáramné časy, že či nevie, že by celý svet naopak šiel, ak by to naveky tak trvať malo.

„No, nehundrujte mi tu poza uši,“ povie im, „veď ja spravím s vami poriadok!“

Rozviazal ich teda. Noc postrčil na tú stranu, kadiaľ sám mal ísť, a deň na protivnú.

„Tak choďte, žeby ste sa nikdy viac dovedna nezišli!“ prihrozil im a poskočil si za nocou ku svojej vatre, lebo tá sa veru ponáhľala.

Keď dobehol k vatre, brieždilo sa už, ale bratia jeho ešte spali. Mal teda času oheň založiť, vatru rozvatriť, že blčala až do neba. Potom bratov zohnal. Tí povstávali a povedali:

„Ej, bratku, či to bola ukrutne dlhá noc!“

On povie:

„A mne ešte dlhšia ako vám!“

Ale ďalej neriekli si ani slova, aby neprevinili sa proti príkazu; trebárs tamtí šípili, že už voľač viac muselo sa stať, keď tomuto zlatý meč popri boku blýskal.

Vymotali sa potom voliak z tých hôr a šli — a to pekne-rúče — naspäť, odkiaľ boli prišli. Najmladší to hneď spozoroval, ale neriekol nič, a starší by jednak už neboli dbali, kadiaľ najkratšie domov, bo si mysleli, že už majú jazyky z drakov v kapsách, a tak že už majú čím preukázať sa. Bola teda radosť nad radosti, keď zvedeli, kde sú, keď došli zase k tomu hostincu, kde to na počiatku cesty boli zastavili sa.

„No, či pôjdeme i teraz tadnu?“ opytujú sa tí starší.

„Akože by sme nešli,“ povie najmladší, „veď je to hostinec pre pocestných, a viete, že tu pán kráľ darmo dáva.“

Vnišli teda dnu a hostinský ich ešte len teraz veselo uvítal, že mu budú vyprávať, kde, ako chodili. A pred najmladším zosňal čiapku a usadil ho na prvé miesto, keď videl, že tomuto zlatý meč popri boku blýska; svojmu ale sluhovi pošuškal voľač do ucha a vypravil ho preč, čo títo ani nepobadali. Potom ich už častoval jedlami, nápojmi čo najlepšími.

Pri dobrom vínku rozveselili sa naši šuhajci. A tu najprv najstaršiemu rozviazal sa jazyk.

„A veď som ja,“ hovorí, „aj nechodil nič po nič po svete. Keď som ja vartoval, viete, v tú prvú noc tam v tých zázračných bučinách, prišiel na mňa drak o troch hlavách. Čo myslíte, čo som urobil? Ani som nemukol, ako bol príkaz; len som pochytil môj paloš a zrúbal som ho a telo popratal som do húšťavy. A keď neveríte, tu sú tri dračie jazyky z tých hláv!“

I vyložil z kapsy tri jazyky dračie.

„Čo len tri jazyky,“ ozval sa stredný, „to je nič; ale ja ich mám na taký spôsob šesť!“

A vyložil aj on svojich šesť jazykov.

„Keďže ste sa už vyzradili,“ povie napokon najmladší, „nechže vám bude a nech bude aj po príkaze, ktorý ste jednako iba vy sami zmysleli a sami si ho aj prestúpili. Ale počujte už aj moje zlé aj dobré. Páčte, tuto je dvanásť dračích jazykov“ — a porozkladal im ich po celom stole — „a tuto zlatý meč,“ a vytiahol ho a švihol, že len tak povetrie zacvendžalo a zaligotalo sa v štyri strany sveta.

„A veď k tomu meču ako si prišiel?“ hovoria mu bratia.

„No, veď to vám rozpovedať mám, lebo s drakom vodilo sa i mne len tak ako vám; ale o tomto meči dá sa už trocha viac povedať.“

Tu im rozpovedal celú svoju i ich dlhú noc a čo v nej prihodilo sa. Nestačil ani dobre dokončiť, tu už hrmeli popred hostinec zlaté kráľovské koče; v prednom viezol sa sám kráľ so svojou paničkou a za nimi kráľovské dvoranstvo.

„Čo to? Čo to?“ opytovali sa všetci.

Iba hostinský mlčal, bo ten mal príkaz poslať ku kráľovi, akonáhle došiel by do hostinca pocestný so zlatým mečom. Čo aj urobil, keď títo došli, a toho sluhu na to do zámku vypravil.

Najmladší brat, ako raz okom hodil po paničke, hneď poznal, že to iná nebude, kremä tá, čo pod tým zlatým mečom spala; len trocha predsa i jeho to premklo, kde vzala sa tuná teraz i s kráľom.

Kráľ ale vstúpil do hostinca a pravo na najmladšieho s otázkou.

„Či si ty,“ rečie, „ten šuhaj, čo si to aj pred chvíľkou zlatým mečom blýskal? Povedz, veď sme to videli až do zámku!“

„Najjasnejší pán kráľ, ja som ten a zlatý meč je tu!“ povedal šuhaj smelo.

„Ale ako si k meču prišiel?“ opytuje sa ďalej kráľ.

„Takto a takto,“ — rozpovedal šuhaj celú vec ešte raz.

„To sa navlas zrovnáva s tým, ako má byť a ako bolo,“ hovoril kráľ. „Iba to jedno, či si ty ten spravodlivý a či si meč len tak dakde zboku nedostal — a to sa hneď preukáže. Lebo ten, kto tento meč dostal a do toho zámku vnišiel, musí byť veľmi dobrý strelec, keď tam toho psíka nočnou hodinou zostrelil z múru. Poď teda, preukáž sa! Ak zostrelíš tamto z vrchu môjho zámku zlatú makovicu, ty si ten spravodlivý!“

Vyšli teda pred hostinec a dívali sa. Náš dobrý strelec i teraz iba čo vzal kušu a šíp a namieril, už zlatá makovica z vrcholca zámku sfrkla dolu.

Kráľ hneď pojal ho za ruku a vyhlásil ho za vysloboditeľa svojej jedinej dcéry a za svojho syna. Požehnal si ich ako svoje deti a oddal im hneď pol kráľovstva na irek[146] aj s tým tam dosiaľ zakliatym, ale teraz už odkliatym zámkom, a po smrti jeho pripadlo na dobrého strelca celé kráľovstvo.

On ho aj vedel hájiť, keď len mal svoju kušu a víťazný zlatý meč. Popri ňom bolo dobre aj jeho rodičom, aj bratom, aj všetkým statočným ľuďom![147]



[142] Podľa Banšela otcovi vo veľkom kríži postavenému prisnije sa, že zatiaľ neozdravie, zakiaľ synovia i žena jeho nepoputujú do velikého mesta, Jeruzalema vraj, a nebudú tam modliť sa za neho do (času) jedného roka. Synovia s matkou putujú a vymodlia otcovi to zdravie. Ináč cestovanie ich a priebeh udalostí je tak, ako tu rozprávame, kde bez matky synovia idú do sveta. — P. D.

[143] temer

[144] kľuckala, krívala

[145] Novohradské podanie udáva tu, že so spiacou princeznou splodil syna, s ktorým táto po roku potom, keď on s bratmi i matkou vykonal modlitby v tom velikom meste Jeruzaleme, očakáva otca a pozná ho v hostinci, kde na spiatočnej ceste po roku pútnici zastavia sa a kde i podľa nášho vypravovania spojeného s turčianskym podaním pozdávanie sa s princeznou a dej povesti dokonáva sa. — P. D.

[146] irek: na irek — do dedičstva

[147] Variant podľa J. S. Fábryho zasluhuje tu zaznačenia v hlavných náčrtkoch: Otec na úmor chorý poručí synom strážiť svoje mŕtve telo vonku na slobodnom po tri noci pri ohni. Prvú noc stráži najstarší syn mŕtvolu a zabije šesťhlavého draka, ktorý prišiel v čierňave chmúr uchytiť telo otcovo. Druhú noc rovnako stráži stredný syn a zabije draka deväťhlavého, ktorý prišiel vo veľkej tmave s hrmením a blýskaním. Tretiu noc stráži najmladší, ktorému ale dážď zaleje vatru, podčím on bije sa s drakom dvanásťhlavým. Najmladší ide potom ohňa hľadať a stretne čierneho pána. Pýta si ohňa, ale pán vraví, že ohňa nemá, bo že je on noc.

„Počkáš ma tu,“ vraví šuhaj a priviaže ho o stĺp. Zatým stretol červeného pána. To bol zora, priviazal ho tiež. Stretol i bieleho človeka a to bol deň - uviazal i toho.

Prišiel potom do velikej hory a vyjdúc na strom, zazrel ďalekú vatru ako hviezdičku. Strelil a vystrelil si z nej iskru, ktorá ho priviedla k velikej vatre, kde dvanásti spali. Ako si chcel ohňa vziať, vzbudili sa títo, a doznajúc sa od neho, že to on tú iskru vystrelil im z ohňa, vzali ho medzi seba a kázali mu, ako takému dobrému strelcovi, zostreliť strážneho krahulca tam na zámku, ktorý vyzbíjať mali. Zostrelil ho, ale do zámku nikam! Iba kdesi našli dieru, do ktorej ako vopchal drúka, náhle ten bol posekaný, bo to tam samé britvy sekali. Vyrúbal potom svojím mečom väčšiu dieru i britvy zosekal a vníduc sám prvý, zrúbal dvanástich, vťahujúcich sa po jednom za ním tadnu.

V zámku dvanásť kľúčov opálalo sa na stene. Nimi si pootváral a v dvanástej izbe našiel zakliatu pannu, ktorej vzal zlatú reťaz aj zlatý prsteň. Navracajúc sa, vzal ohňa z vatry, odviazal deň, zoru i noc a došiel k otcovmu telu, i oheň rozložil, dočím bratia došli na presviedčky.

Bratia potom, pohrobiac telo otcovo, pustia sa svetom a prídu tiež do hostinca. Tu rozprávajú svoje príbehy stráže u otcovho hrobu a ukazujú dračie jazyky. Najmladší nielen jazyky, ale preukáže aj zlatú reťaz a zlatý prsteň. Načo z druhej izby vyjde odkliata panna a objímajúc šuhaja, rečie:

„Ty si moje srdce a ja tvoje!“

Vezú sa potom na zlatých kolimahách (kolimaha — krytý koč) do odkliateho zámku k jej rodičom.




Pavol Dobšinský

— folklorista, básnik, prekladateľ, literárny kritik a publicista, príslušník štúrovskej generácie Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator RP Online
Vydavateľstvo Inzercia Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy
© Copyright 1997-2013 Petit Press, a.s.