ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Podala Božena Nemcová z Hornej Lehoty.

Žila jedna matka, ktorá svojho jedináčika dvakrát po sedem rokov nadájala. Vzala ho do hory a kázala mu vytrhnúť smrek so všetkým. Nevládal. Nadájala ho ešte tretích sedem rokov. Vyviedla ho tu do hory a kázala mu vytrhnúť buk, ale tiež so všetkým. Vytrhol ho ako konopu.

„No, teraz si dosť mocný, teraz si Víťazko! Môžeš už starať sa o mňa,“ riekla mater.

„Ej, mamo, veru sa budem starať o vás; len mi rieknite, čo najskôr mám urobiť?“ riekol syn.

„Najskôr mi nájdeš poriadny budúnok a potom ma ta dovedieš,“ kázala mati.

Víťazko vzal vytrhnutého buka aj s konármi do ruky ako palicu a šiel hľadať matke ten budúnok. Šiel po povetrí, starými cestami a pirťami^[81], až prišiel k hradu, v ktorom bývali draci. Nechceli ho vpustiť. Rozdrvil vráta tým bukom, vnišiel dnu, pobil drakov, ich drieky vyhádzal cez múry a potom už išiel poprechodiť sa po hrade. Prechodil sa z peknej izby do krajšej. Bolo ich tam deväť otvorených a desiata zamknutá. V tejto našiel draka, troma železnými obručami k stene prikovaného.

„Čože ty tu robíš?“ pýta sa ho Víťazko.

„Sedím; prikovali ma moji bratia. Odkovaj ma, odslúžim sa ti ešte.“

„Eh, musíš ty byť naničhodný chlap, keď ťa prikovali; ani ťa ja neodkujem, ale tu seď!“ odpovedal Víťazko, buchol dvermi a šiel si po matku.

Keď si ju priviedol, všade ju povodil, len do tej desiatej izby nedal jej ani nakuknúť. Potom vzal si kyj a šiel poľovať matke na dobrú pečienku. Len čo päty z domu vytiahol, stavila sa mať v desiatej komore. Koho tam videla, ako toho draka!

„Čo ty tu robíš, kto si?“ pýta sa ho.

„Ja som, keď chceš vedieť, drak; bratia moji prikovali ma sem; boli by ma aj odkovali, ale ich tvoj syn pobil. Odkovaj ma, a keď chceš, vezmem ťa za ženu.“

„Ej, ale čo by Víťazko povedal?“

„Čože by povedal, zamkneme mu ústa a budeš ty sama paňou!“

Hútala — hútala, až konečne privolila a opýtala sa draka, ako ho má odkovať.

„Iď do pivnice,“ rečie drak, „a dones mi pohár vína z toho okova, čo tam najostatnejší v rade stojí.“

Matka šla, natočila toho vína a doniesla drakovi. Ako prvý pohár vypil, prásk — spadla z neho jedna obruč. Prosil, aby doniesla ešte za pohár. Matka doniesla, a ako vypil druhý pohár, bodaj ho! — praskla druhá obruč. Prosil ešte za tretí pohár, a ako ten vypil, praskla i tretia obruč a drak bol na slobode.

„Len ale čo poviem synovi, keď príde naspäť?“ plašila sa matka.

„Počuj,“ radil jej drak, „sprav sa chorou a povedz, že ti nič inšie nespomôže, iba prasa od zemskej svine. Keď preň pôjde, sviňa ho rozdrapí.“

Dobre, ale nebárs. Víťazko prišiel z poľovačky a doniesol matke srnca. Ale matka bedákala:

„Jaj, sladký môj synok, darmo mi nosíš lakôtky, dobrôtky, keď som ti chorá na úmor.“

A dobrý syn nemal viac na starosti, len čo by ju vyliečilo. A ona, že vylieči sa len vtedy, keď bude mať od zemskej svine prasa.

Víťazko schytil buk a šiel hľadať to zemské prasa. Chodil, neborák, krížom krážom, nevediac ani to, kam tu obrátiť sa, až ho dobré šťastie priviedlo k vysokej veži v širokej hore, a v tej veži našiel svätú Nedieľku.

„Kdeže ideš, Víťazko?“ pýta sa ho svätá Nedieľka.

„Idem k zemskej svini pre prasa; mati mi ochorela a od toho, vraj, vylieči sa.“

„Milý synok, ťažko by tebe bolo to prasa dostať; ale ja ti chcem byť na dobrej pomoci, ak ma vo všetkom poslúchneš.“

Víťazko sľúbil, že ju poslúchne. Tu svätá Nedieľka dala mu dlhý ostrý ražeň do ruky a prikazovala mu:

„Iď do konice, sadni si na môjho tátošíka, ten ťa zanesie, kde zemská sviňa býva v zemi zarytá. Keď tam prídete, pichni najprv len tak do prasaťa, aby skvíklo; kadenáhle ho sviňa počuje, šuchom obehne celý svet. Keď ale nenájde nikoho, povie prasatám, že jestli ešte raz kvíknu, na kusy ich roztrhá. Potom ľahne si spať a ty razom napichni prasa na ražeň a chytro preč uteč!“

Víťazko sadol na tátošíka a ten ho letmo zaniesol ďaleko, ďaleko, až kde zemská sviňa v zemi zarytá bola. Pichne prasa ražnom a to skríkne, až sa mu zem ohlási. Sviňa schytí sa celkom rozpajedená a obehne šuchom celý svet. Tátošík ale ani nehne sa. Sviňa, že nikoho nevidela, zarochtala na prasce, že ak ešte daktoré kvíkne, na márne kusy ho roztrhá a s tým zahrabala sa ešte hlbšie do zeme. Razom Víťazko prasa napichol a to čušalo, ani nepíplo — a tátošík pustil sa v let a boli doma hneď. Víťazko poďakoval sa svätej Nedieľke za dobrú pomoc, prehodil prasa cez buka a poponáhľal sa k matke.

Matka s drakom hodovali, o Víťazkovi ani neponazdali sa — a tuliby, on pred hradom. Drak uskočil do svojej izby, ale nepremeškal matke poradiť:

„Ak ti prasa oddá, stavaj sa, že ti je iba horšie, a povedz, že ti len živá a mŕtva voda pomôže. Keď po ňu pôjde, tam naskutku zhynie.“

Prihnal sa Víťazko s radosťou do hradu a oddal materi prasiatko; ale tá len teraz začala bedákať a ponosovať sa, že je z prasaťa nič, že ju nevylieči himä^[82] živá a mŕtva voda. Víťazko nerozmýšľal sa veľa, ale vzal buk do ruky a poď prosto k svätej Nedieľke.

„Kdeže ideš, Víťazko?“ pýtala sa ho svätá Nedieľka.

„K tebe idem, svätá Nedieľko, poradiť sa, kde by som našiel živú a mŕtvu vodu; lebo matka je ešte chorá a iba od nej vylieči sa.“

„Hoj, milý Víťazko, ťažko by tebe bolo dostať tej vody; ale chcem ti byť na dobrej pomoci! Tu máš dva krčiažky, sadni na môjho tátošíka, a ten ťa zanesie ku dvom brehom. Pravý breh otvorí sa o poludní a pod ním zvrie živá voda; ľavý breh otvorí sa o polnoci a pod ním stojí mŕtva voda. Kedy ktorý breh otvorí sa, chytro priskoč a načri a utekaj, bo ak nezaobrátiš sa, tam zhynieš!“

Víťazko osedlal tátošíka a leteli vo vetre, leteli ďaleko k dvora velikánskym brehom. O poludní zdvihol sa pravý breh, živá voda vyvrela, a tresk — padol breh dolu, div Víťazkovi päty neodrazil, čo ako chytro načieral. Tátošík preniesol ho k ľavému brehu a tam čakali. O polnoci zdvihol sa ľavý breh; pod brehom stála voda mŕtva. Víťazko na jeden skok načrel vody. Vtom tresk — zhrmel breh, div mu ruku neodtrhlo. Vyskočil si na tátošíka, ten pustil sa v let a boli doma hneď.

„Nuž, Víťazko, akože sa ti vodilo?“ pýtala sa svätá Nedieľka.

„Dobre sa mi vodilo, svätá Nedieľko, a tu je voda!“

Svätá Nedieľka vodu schovala a Víťazkovi dala iné dva krčiažky obyčajnej vody. Tú mu kázala matke zaniesť. Víťazko poďakoval sa za pomoc a šiel.

Matka s drakom hodovali a na Víťazka ani nepomysleli. Uľakli sa, keď ho videli prichádzať a drak ledvou stačil matke pošepnúť, čo má ďalej robiť.

Priniesol Víťazko s radosťou matke tej vody, ale tá ledvou si jazyk ovlažila, vždy väčšmi bedovala, že umrieť musí, že ani pomyslenia, aby vyliečila sa, kým nevidí vtáka velikána.

„Neumieraj, matko sladká, neumieraj mi ešte,“ tešil ju dobrý synok, „veď ti ja donesiem aj vtáka velikána, čo by priam kde bol.“

Ani sa neomŕdzal, len vzal svoj buk a šiel pravo k svätej Nedieľke.

„Kdeže ideš, Víťazko?“ pýtala sa ho svätá Nedieľka.

„Nuž kdeže zase? Len k tebe, svätá Nedieľko, poradiť sa, kde by dostal vtáka velikána; bo moja mati neozdravie, kým ho neuvidí.“

„Oj, milý synku, ťažko by tebe bolo dostať vtáka velikána; ale chcem ti byť na dobrej pomoci. Velikán je naozaj veličizný vták, má veľmi dlhé hrdlo, a keď krídlami trepotá, taký víchor urobí, že sa stromy váľajú. Tu si vezmi pušku, sadni na môjho tátošíka, zanesie ťa, kde velikán býva. Dajže si pozor, z ktorej strany sveta vietor na teba zadúcha; v tú stranu nastav pušku, a ako počuješ, že kohútik klapol, zadrv tuho pušku ramárom^[83] a vráť sa chytro naspäť. Do pušky nenazeraj!“

Víťazko vzal pušku, sadol na tátošíka a ten vzal sa na krídla — ďaleko na široké pustatiny. Tam zastal tátošík. Tu občul Víťazko, že mu vietor silne na pravé líce zadúchal. V tú stranu namieril a klap — kohútik spadol. On chytro ramárom^[84] pušku zadrvil, prehodil cez plece; tátošík dal sa v let a bol doma hneď.

„Nuž akože bolo?“ opytuje sa svätá Nedieľka.

„Neznám, či dobre a či zle; ale som urobil, ako ste mi kázali,“ rečie Víťazko a podá jej pušku.

„Hoj, dobre je! Vták je tu!“ zvolala svätá Nedieľka, keď nazrela do pušky.

Potom túto pušku schovala a Víťazkovi dala druhú, aby tam kdesi zastrelil orla a toho matke zaniesol.

Matka s drakom hodovali a tešili sa, ako tam dakde zahynul, keď ten už predo dvermi.

„Pošli ho pre zlaté jablká do šarkanovej záhrady. Ten ho tam iste rozdrapí, bo sa náramne jeduje, že všetky jeho veci Víťazko do moci dostal,“ ledvou, ledvou stačil drak toľko povedať a uvrzgnúť.

S radosťou podával Víťazko matke vtáka, ale tá ani pozrieť na to, že hneď dušu pustí, ak nebude mať zlaté jablká zo šarkanovej záhrady. Víťazko, akoby mať naozaj už dušu púšťala, letel sám ako bez duše k svätej Nedieľke.

„Ach, svätá Nedieľko, pomáhaj! Matka mi dušu vypustí, ak jej nedonesiem zlaté jablká zo šarkanovej záhrady!“

„Hej, synok,“ vravela svätá Nedieľka, „dosiaľ bolo, ako bolo; ale teraz biť sa musíš. Dorástol si. Ale čo bys’ ešte mocnejší bol, zle povodilo by sa ti predsa! Tu máš prsteň, a keď pôjdeš so šarkanom za pasy, pomysli si na mňa, obkrutni si prsteň na prste, dostaneš sily za sto chlapov. Sadaj len na tátošíka a choď vo meno božie!“

Poďakoval sa Víťazko svätej Nedieľke za pomoc a letel na tátošíkovi ďaleko až k jednej záhrade, okolo ktorej bola vysoká ohrada. Nikdy by sa nebol dostal do nej, keby tátošík nebol preletel ako vták cez ohradu. No takto boli už tam!

Obzerá sa Víťazko po zlatej jabloni, ale nevidí nič. Tu ho stretne krásna devojna a on pýta sa smelo, kde by tá jabloň bola.

„Tú jabloň ja varujem,“ vraví mu devojna, „ale jabĺk z nej nesmiem dať nikomu, lebo by ma šarkan rozdrapil. Ani tebe neradím ďalej ísť, lebo je teraz sám šarkan pri nich, a ak ťa uvidí, zabije ťa ako muchu.“

Ale Víťazko zvrátiť sa nedal od svojho úmyslu. Vtedy devojna stiahla si z prsta drahý prsteň a podala ho Víťazkovi, hovoriac:

„Keď bude najhoršie, zmysli si len na mňa a obkrúť si prsteň na prste; dostaneš za nových sto chlapov sily; ináč ani nemysli, že by si zvíťazil.“

Víťazko poďakoval sa jej pekne a kráčal hneď smelšie ďalej. Naprostred záhrady stála jabloň so zlatými jablkami a pod ňou ležal ukrutný šarkan.

„Čo tu chceš ty, čo si mojich drakov pobil a moje veci i prasa i vodu i vtáka velikána odobral?“ zareval naňho šarkan.

„Idem si pre zlaté jablká,“ rečie smelo náš Víťazko.

„Eh, nebudeš ty tých jabĺk ráňať, ale sa budeš so mnou pasovať!“ zvolal rozpajedený šarkan.

„Keď ti ďaka, budem, poď!“ riekol Víťazko.

Pomyslel si na svätú Nedieľku a skrútol prsteňom na pravej ruke; rozpäl nohy a začali pasovať sa. Na prvý raz šarkan Víťazka z miesta pohol; ale Víťazko zapäl šarkana po členky do zeme.

Tu zašumia nad nimi kriedla v povetrí, a kde sa vzal, tam sa vzal, priletel čierny havran a volal:

„Komuže mám pomáhať, či tebe, šarkan, a či tebe Víťazko?“

„Mne pomáhaj!“ kričal šarkan. „Dám ti zlata, koľko ďaka.“

„Mne pomáhaj!“ volal Víťazko. „Pobijem ti všetky kone, čo tamto na lúke pasú sa.“

„Tebe budem pomáhať, ale ako?“ zvolal havran.

„Ochlaď ma!“ zvolal Víťazko. Bolo mu horúce, lebo ten šarkan svoj ohnivý dych púšťal naňho.

A zas pochytil šarkan Víťazka a vryznul ním do zeme po členky. Víťazko pomyslel si na svätú Nedieľku, zatočil prsteňom, pochytil šarkana a zaryl ho do zeme vyše kolien. Havran okúpal si kriedla v studničke, sadol si na hlavu Víťazkovu a otrepal chladné krupaje na jeho tvár. Víťazko otočil druhým prsteňom a pomyslel si na krásnu devojnu. Pochytili sa aj tretí raz. Šarkan zaryl Víťazka do zeme až nad členky; ale Víťazko vyskočil, akoby nič nebolo, a zaklinil šarkana do zeme až po samé plecia. Chytro vytrhol meč, ktorý mu bola dala svätá Nedieľka, a poutínal šarkanovi hlavy.

Hneď nato prišla tá krásna devojna a sama mu odtrhla dve zlaté jablká.

„Akáže som ti rada, šuhajko, že si ma vyslobodil!“ hovorila mu.

„A ja som rád tebe!“ hovoril jej šuhaj. „A pristal by som ísť hneď teraz k tvojmu otcovi, keby som nemusel k matke so zlatými jablkami; ale jestli ma ľúbiš a chceš čakať na mňa do roka, prídem si pre teba.“

Dala mu na to ruku, že ho bude čakať do dňa a do roka.

Víťazko vysadol na tátošíka, preskočil cez ohradu, pobil na lúke čriedu koňov havranovi — a tátoš pustil sa v let, a boli doma hneď. Víťazko svätej Nedieľke všetko vyrozprával; táto mu kázala, aby už teraz na tátošíku niesol sa domov k matke so zlatými jablkami. Víťazko poslúchol.

Matka s drakom hodovali a prenáramne preľakli sa, keď videli Víťazka na tátošíku letieť. Ani by sa im nebolo prisnilo, že sa ten aj zo šarkanovej záhrady vráti — a tu ti ten už dvere otváral.

Nestačil drak nič poradiť matke, keď mu Víťazko bol už na pätách; ale ani by už nebol vedel čo riecť; čušal zase ako prikovaný v tej desiatej izbe.

Keď Víťazko matke jablká oddal, stavala sa, akoby už od toho pohľadu na ne bola ozdravela, a podvíhajúc sa z postele, začala syna hostiť a láskala sa s ním ako dakedy, kým býval mladý. A Víťazko od radosti, že je matka zdravá, len si ju objímal a ujedal i upíjal si do vôle.

Tu zrazu vezme matka dlhý, hrubý povrázok a povedá Víťazkovi so smiechom:

„Ľahniže, syn môj, obkrútim ťa do tohto povrázka, ako som obkrúcala dakedy tvojho tatka; rada by som vedieť, či si taký mocný, ako on bol, a povrázok rozdriapeš.“

Víťazko sa usmial a dal poviť sa do toho povrázka. Keď ho povila, zrazu sa rozprel a povrázok na strapky potrhal.

„Si mocný,“ rečie matka; „ale čakaj, obkrútim ťa ešte touto tenuškou hodvábnou šnúrkou, či i tú potrháš.“

I povila ho šnúrou hodvábnou. Rozpieral sa Víťazko, ale čím viac rozpieral sa, tým hlbšie do mäsa zarezávala sa mu tenunká šnúročka. Nemohol si pomôcť a ležal ako dieťa v povití.^[85] Tu pribehol drak, odťal mu hlavu, rozsekal telo na kusy a srdce z neho zavesil na povalu. Matka mŕtve telo zviazala do batoha a vyložiac na tátošíka riekla:

„Keď si ho nosil za živa, nos ho aj po smrti, kde ti ďaka.“

Tátošík nemeškal, pustil sa v let a boli doma hneď.

Svätá Nedieľka čakala už na nich, lebo ona vedela, čo diať sa bude. Hneď telo pokropila, najprv mŕtvou vodou, potom ho poskladala dovedna, poliala živou vodou a Víťazko si zívol a postavil sa na nohy.

„Ej, dlho som spal,“ hovorí.

„A bol by si spal naveky, keby nie mŕtva a živá voda. Nuž akože ti je?“

„Nuž dobre, — len čudno, akoby som srdca nemal!“

„A veruže ho nemáš. Tam ti visí v zámku z hrady na tej šnúrke uviazané, čo si sa nadarmo v nej morcoval.“^[86]

A rozpovedala mu svätá Nedieľka všetko, ale on nemohol ani hnevať sa, ani plakať, ani nič myslieť — pretože nemal srdca.

Svätá Nedieľka premenila ho potom na starého žobráka, dala mu gajdy a naučila ho, ako si má srdce od matky vyžiadať. Víťazko šiel k matke a zazrúc ju, ako díva sa von z hradu, zastal si pod oknom a začal pekne gajdovať. Zavolala ona starého gajdoša dnu a takto pri gajdách zaskočili si aj so starým drakom „od zeme,“ až oba ustali. Ponúkala potom matka gajdošovi jesť, piť, peniaze; ale on nechcel himä to srdce, čo tam z hrady na hodvábnej šnúrke viselo.

„Keď mu taká ďaka, daj mu ho,“ zašomral drak a matka dala mu ho. Víťazko poďakoval sa pekne a poponáhľal sa s ním ku svätej Nedieľke.

„No dobre, keď ho len máme,“ povedala svätá Nedieľka.

Srdce vzala, umyla v mŕtvej a živej vode a dala ho do zobáka vtáku velikánu. Ten natiahol dlhé tenké hrdlo a zasadil ho Víťazkovi na opravdivé jeho miesto. Víťazko hneď občul, ako mu veselo poskakuje. Za tú službu pustila svätá Nedieľka vtáka velikána na slobodu.

„A teraz,“ hovorila Víťazkovi, „máš už srdce na pravom mieste, pôjdeš ešte raz do hradu, aby si právo vykonal. Sprav sa holubom, a keď zmyslíš si na mňa, spravíš sa zase človekom.“

Ako doriekla, stal sa Víťazko holubom a letel do hradu. Práve láskala sa matka s drakom, keď tu holub na okno sadne; ako holuba zazrela, posielala draka, aby ho zastrelil. Pokiaľ drak kušu chytal, vletel holub do izby, spravil sa človekom a vytiahol meč, drakovi naraz hlavu zronil.

„A čo tebe, naničhodná matko, mám urobiť,“ obrátil sa k matke, ktorá strachom na kolená padla a o zmilovanie prosila.

„Neboj sa, ja ti nič neurobím, nech Pán Boh súdi!“

Vzal matku za ruku, vyviedol na náhradie a vytiahnuc meč, vravel:

„Pozriže, mať moja, tento meč hodím do povetria, ak som ja vinný, utratí mňa, ak si ty vinná, utratí teba. Nech súdi Boh!“

Zafungotal meč v povetrí, zaligotal sa a okolo Víťazkovej hlavy vrazil do srdca matkinho.

Víťazko matku s plačom pochoval, ale potom veselý a jarý vrátil sa k svätej Nedieľke. Pekne a krásne poďakoval sa jej za všetko, ona mu darovala svojho tátošíka, on opásal sa mečom a vzal do ruky i svoj buk a šiel k svojej krásnej kňažnej. Tá bola už dávno u svojho otca kráľa. Mala pytačov na každý prst desať, a to samých kráľov a kniežatá, ale ona za žiadneho ísť nechcela a vždy len na tom stála, že nevydá sa do roka a do dňa.

Rok minul, deň svitnul, — a ona ešte vždy nevydaná. Tu z čista jasna zavítal Víťazko do kráľovského hradu.

„Tento je môj vyvolený sľúbenec!“ zvolala kňažná radostne a hneď k nemu pristala.

Bolo potom hrdé veselie, otec im oddal kráľovstvo, kráľovali.

A čo viac? Na vŕbe zvonec — rozprávke koniec!