ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Podal Pavel Dobšinský z Gemerskej.

Kde bolo, kde nie, o to netrápte sa; len či tak bolo, ako vám poviem.

Bola jedna dievka a bývala s druhými ľuďmi v jednom domčeku, kdesi ďaleko pod temnými smrečinami. Bola ona už hodná a takto aj do roboty súca; ale čože, keď naľakala sa každého šustu tak, že od ľaku ani nedýchala. Doma osamote ostať, alebo bez druhých dakde ísť, čo priam za bieleho dňa — to by nebola urobila ani za svet. A keď zvečerilo sa, to už ani predo dvere vykuknúť!

Len tu raz na Vianoce poberali sa všetci na utiereň. Milej strachotke neprichodilo ani s nimi do ďalekého kostola takto na polnoc putovať, ani samotnej doma ostať.

„Ale veď to vraj nič. Ostaň ty len doma, a keď bála by si sa už veľmi, vyjdi na priedomie zavolať: Dakto, dakto, poď ku mne! Nuž príde k tebe voľakto a budete dvaja.“

Takáto reč domácich pozdala sa dievke a ostala doma, bo bála sa tej utierne a že keď len naozaj dakto príde k nej, budú dvaja bez strachu.

Sedí si ona, sedí sama jediná pod kozubom a prikladá na oheň. Zrazu začne voľač v ohni sipieť a syčať. Ona trhne sa, akoby už všetky strigy mleli sa dolu kochom. „No ale, veď je vraj nič; nebudem sama,“ pomyslela si. Ako ju domáci naučili, vybehla von a zavolala na priedomí do tretice:

„Dakto, dakto, poď ku mne! Dakto, dakto, poď ku mne! Dakto, dakto, poď ku mne!“

„Idem, idem; len navar kaše!“ ozvalo sa jej tam z tých temných smrečín.

Ona vbehla dnu; nabrala, zmyla a pristavila tej kaše na kozub. Zakryla si oči dlaňami, aby už ani nevidela okolo seba; len kedy-tedy prežmurkla okom pomedzi prsty, keď druhou rukou na oheň prikladala alebo jedlo v hrnku miešala. Zrazu začne v tej kaši: vú — vú — fú, fuč, fuč! Strhla sa; no ale trocha spamätala sa, že to nebodaj kaša už dovára sa a fučká. Vybehla teda von a volala:

„Kaša fučí, kaša vrie; dakto, dakto, poď ku mne!“

„Idem, idem; len daj do nej omasty!“ ozvalo sa jej to zase z tých temných smrečín.

Ona vnišla dnu, vyhrnula kašu na misu, dala do nej omasty a vybehla zase von a volala:

„Naša kaša na mise; dakto, dakto, poď ku mne!“

„Idem, idem; len prikry a daj na stôl!“ ozvalo sa jej po tretie z tých temných smrečín.

Ona vnišla, prikryla a niesla na stôl. Len čo misu položila a oči zdvihla, tu ti jej už sedí za stolom jedna stará tetka a vraví:

„Dievka moja, sadni si!“

Nuž milá dievka sadla si a jedli spolu tú kašu.

Ako jedia, našej dievke len to v hlave vrčí, kadiaľ tá tetka dnu prišla a ako. I veru opýta sa:

„Ale tetuško, kadiaľ ste vy dnu prišli?“

„Jaj, dievka moja, takých zámkov niet na svete, cez ktoré by som sa ja neprešmykla!“

„Nuž ale ako ste prešmykli, keď to vo dverách ani nevrzglo?“

„Jaj, dievka moja, ako ja chodím, to ani nešuchne, ani nebuchne, ani to nik neobadá!“

Ako dojedajú, obzerá si milá dievka tú tetku od päty do hlavy a rečie:

„Ej, tetuško, aké vy máte nohy dlhé!“

„Jaj, dievka moja, veď tie odrazu z kraja na kraj sveta dokročia!“

„Ej, tetuško, aké vy máte aj ruky dlhé!“

„Jaj, dievka moja, veď na tom svete niet tak ďaleko nikoho, koho by tie nedočiahli!“

„Ej, tetuško, ale aké vy máte aj oči veliké!“

„Jaj, dievka moja, veď tie vidia každého červiačika, nie to ešte človiečika, čo by kde bol utiahnutý!“

A keď vtom naša tetka poslednú lyžicu kaše prehltala a v papuli jej zhrkotalo, nuž milá dievka triasla sa už ako osika a vykríkla:

„Jajže, tetko, vy strašné zuby máte!“

„A ty abys’ vedela, že tie každého zjedia: aj teba zjem — ham!“

Bolo po dievke! Domáci našli ju bez duše a o tetke ani chýru, ani znaku.