ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Hovorom Bošáckej doliny, na pohraničí Nitrianskej a Trenčianskej, napísal Ľ.V. Rizner. Podľa podania B. Němcovej, ktorá toho špatného menuje škapatným, škapatníkom.

Raz šiesci drataré vracali sa z remesla svojého domom, do Rovného. Nôcili si cestú, hulákali, hulákali, len sa tak šecko ohlasovalo, a ešče aj idúcky tu i tu chvíľami aj zabaštrnkovali a si poskačkávali. Prečo nije? Veď si každý nésel svých horko-ťažko vytučených^[74] pár zlatých v kabelce, aby si už ščilej^[75] aj trochu po vôli urobil a svých doma opatril, a už ani neboli tak ďaleko od domu.

Prevalovali sa prám cez Javorinu sem od Moravy. Na samučkém samém vrchu spuscila sa na ních taká hustá hmla, že nevidzeli ani len jeden druhého. Pojali sa za ruky a išli predcaj — len tak po pamaci. Ale aj takto iba čo dolu nosom padali, podotúkali a pozarážali sa. Posadali si teda a čakali, dokúl by sa nerozsvetlelo. Keď po duhém čakaní trocha rozbrieždilo sa jim, vidzeli, že zešli z cesty a že poblúdzili. To jim nahnalo strachu, lebo v húščine nenijé len tak ledabolo cestu vynajci. Čo vác ju hľadali, to vác jich vodzilo a mátalo. Hlanní^[76] boli už šecci, a v kabelkách ani odrobinky za makové zrnko. Tu rekne jeden z ních, šecek ustatý a namrzený:

„Keby sme len na nejakú chalupu prišli, a čo by v nej hneď aj tí špatní bývali!“

Len čo to z huby vypuscil, zamihotalo sa znenezdajky svetélko pred nimi.

Išli za tým svetélkom, až prišli k osamelému dvoru. Zatrepali na dvercá a ty otvorili sa jím samy od seba. Vejdú do ňutra — a tužibudz! idze jim naprocivaj čierny človek a vyzveduje sa, čo jich takého k nemu dohnalo. Oni prosili si od neho nocľahy a niečo zajesci.

„Oj, dám vám ja nocľah aj dobrú večeru,“ hovorí čierny človek, „len či na to pristanete, že mi uhánnete tri hádky, keré já zahádam vám.“

Tí hneď do toho hotoví.

„Ale,“ praj, „jak neuhánnete, škarede pochodzíte.“

„Ej, ale,“ praj, „aj to by moseli byť za hádky, keré by sme my neuhálli!“

A pobrali sa za gazdom do chalúpky.

Pácí išli, ale ten šescí, najmlačší, kerého ždycky za sprostého mali, neišél. Poznal toho špatného po konském kopyce a vidzel, že veru nenijé dobre. Prežehnal sa svatým krížom a prosil Boha o pomoc a radu, tam pod holým nebom, dze ostal. Keď sa pomodlil, vešél za ostatnými a vepchal sa za pec.

Hoj, a tí tam za stolom jelli, pili, hodovali. Tomuto vysmáli sa, že nescel s ními. Keď ale najelli, napili sa, prišél aj ten špatný medzi ních posedzeť si a začnec’ jím ty hádky predkladať.

„Nuž, hádajteže, chlapci, z čeho je tento stôl?“

Hádali milí chlapci, hádali. Jeden hovorí, že to stôl z lipy; druhý, že z javora; trecí, že z duba; štvrcí, že z hrabu; pácí, že z jaseňa. Ale špatný porád len hlavú krúcil, že tomu veru nenijé tak. Na to ohlásil sa najmlačší drotár spoza pece:

„Z koňskej kože je ten stôl!“

Špatný sa iba ozrel naňho a čelo šmraščil. Tento uhánnúl.

„A z čehož je pôdstolie?“ zahádal jim špatný po druhiej. Drataré hádali, že azdaj ze zeleza, z medi, lebo z mosadze, lebo u jakého tam kovu. Ale ten špatný iba čo vysmál sa jím. Zase ohlásil sa spoza pece najmlačší:

„Z koňských dúčelí^[77] je pôdstolie!“

Čerta dziv od zlosci nerozsadzilo. Uhánnul aj to.

„No ale z čehož sú títo pohárky?“ opytoval sa po treciej špatný a zdvihél plný pohár ze stolu. Naši dratáré badali už, koho pred sebú majú, a trásli sa jako osiky. Jeden hádal ze skla, druhý ze striebra, trecí ze zlata, a už ani nevedzeli, čo spomínať. Tu najmlačší zavolal:

„Z koňských kopýt sú ty pohárky — a tys’ ten špatný!“

A môj špatný rozavil^[78] hubu, skrivil tvár, zarehotal sa, aj šecko kolom do kola zatráslo sa, a len čo zamrmlal:

„Máte ščascie, tu bych vás bol na kusy rozdrápal!“

Už nebolo po šeckém ani pamaci, iba čo na skapacie^[79] smrad ostál.

Keď sa dratáré spamatali, ďakovali svému kamarádovi, že jím živôt zachránil. A len dzivili sa, jak on to šecko tak mohél vedzeť, a hovorili:

„Chlapče, tušíme, to sám lucifer tak pošuškal.“

„Nije tak, bratríčkové,“ hovoril najmlačší; „ale Pánbenko^[80] mne to dal na rozum, keď som ho pekne prosil.“

Pred svitom puscili sa na ďalšú cestu a ščasne dostali sa domom. Jakživ ale žánnému vác meno špatného z huby nevyšlo. Mali príučku. Ba od toho času, pokerúc dratár má méno toho špatného vyrieci, hneď odpluje na zem a dodá: „Nech sa prepanne!“ alebo „Bodaj sa prepadél!“