sme.sk
 
Zlatý fond > Diela > Prostonárodné slovenské povesti (Tretí zväzok)


E-mail (povinné):

Stiahnite si Prostonárodné slovenské povesti (Tretí zväzok) ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Pavol Dobšinský:
Prostonárodné slovenské povesti (Tretí zväzok)

Dielo digitalizoval(i) Zuzana Behríková, Tomáš Sysel, Monika Morochovičová, Bohumil Kosa, Katarína Diková Strýčková, Robert Zvonár, Gabriela Matejová, Michal Daříček, Petra Vološinová, Alexandra Pastvová, Dalibor Kalna, Katarína Šusteková, Viera Studeničová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 1537 čitateľov

Hopsa, hor sa - zem, otvor sa!

Podali Samo Bodorovský z B. Bystrice, Janko Petrikovič z Kremnice, P. Dobšinský z Gemerskej.

Dvaja bratia podelili sa s otčizňou[22]. Hej, ale bola to za deľba! Starší zabral si ovce, kone, voly, všetky statky; oral a sial i kupčil ešte k tomu a býval na hrdom dvore. Mladšieho vypravotil do vedľajšej chalupy, a čo dolezlo sa mu, to mal; biednych pár volkov. Na týchto chodil do hory, rúbal javory a z toho dreva robil doma lyžice, taniere a tak predával.

Išlo to, kým v hore javory trvali a bolo z čoho strúhať a točiť. Ale tu raz už potom nedajbože v celej hore na voľač súceho javora nájsť! Voly pásli sa mu tam dakde na voliakej paseke okolo voza a on sám naštúlal sa po hore celý deň od rána do večera, a ešte nič pod sekeru nenašiel. Na mrkaní predsa vyzrel na vysokej zápoli krásny javorový strom.

„No, veď len teba mal som ešte dostať do remesla!“ riekol sebe a vydriapal sa na zápoľu.

Už chcel zaťať do milého javora, keď tu počuje pod sebou kroky. Pozrie dolu a vidí dvanástich chlapov ako jedle, že vlečú plné vrecia na pleciach. Uťúpil sa za strom a ani nedýchol. Chlapi ale prišli pred zápoľu a predný zavolal:

„Hopsa, hor sa — zem, otvor sa!“

Hneď otvorila sa zem a tí všetci poskladali svoje vrecia tadnu. Ten predný zase zavolal:

„Hopsa, hor sa — zem, zatvor sa!“

Zem zatvorila sa a tí všetci ako prišli, tak odišli. Chodili vraj tam dakde do hostinca na celú noc harovať, keď takto svoje poklady uložili.

Chudobný človek veru nerozmýšľal dlho, stroma zotínať viac nesmel, bo by to tí na odchode boli začuli alebo potom zvedeli, že tam dakto pletie sa im, a šlo mu už o skapanie či tak, či tak, keď do remesla dreva nebolo; zviezol sa teda dolu a postavil sa pred zápoľu:

„Hopsa, hor sa — zem, otvor sa!“

Hneď otvorila sa zem a on vnišiel do zápole. Bola tam vraj nesmierna sila bohatstva, až aj naľakal sa, čo to len zablysklo sa mu pred očami. No dvanásť vriec bolo hotových, pozaväzovaných a plných peňazmi. Tie si po jednom vydvíhal na plece a poodnášal na paseku na voz. Keď s ostatným odchodil, nezapomenul zavolať:

„Hopsa, hor sa — zem, zatvor sa!“

Zápoľa zatvorila sa; on potíšku odišiel, zapriahol a „čale, Bodor, hej sa, Sivoň,“ popoháňal voly a nestavil sa kremä pred svojou chalupou.

Žena doňho ako do repy, čo tak pozde prichodí. Ale keď videla peniaze, uradovaná, ani nevedela, čo robiť; len nasilu ak merať, tak merať peniaze. Dosť jej on, aby tomu pokoj dala; tá nespočinula, kým nevypravila dievča k bohatému susedovi po mýtovnicu. Nuž merali tie peniaze a veru ich namerali, čo by ani vo snách nebolo pozdalo sa im o toľkom bohatstve. Mýtovnicu ani neozerali, len poslali hneď naspäť.

Ale tam za obruč zavadil sa zlatý peniaz. Bohatá bratová zle-nedobre zaškúlila naň a hneď do dievčaťa:

„Dievča, čo ste to merali?“

„Nuž čože by?“ vravelo dievča. „Hrach doviezli otec za riad, nuž ten sme merali.“

„A veru pekný okrúhly hrach, hľa, tu zavadil sa vám jeden!“

Dievča len zdúpnelo, keď pani stryná vyňala spoza obruče zlatý peniaz, a viac netajilo, čo to merali a do komôrky vysýpali.

Ešte prv, ako dievča, postavila sa bohatá švagrová u chudobného švagra, ktorý pred ňou nestačil ani komôrku zaprieť, kde to boli tie peniaze vysypali. Nuž tá doňho hneď tam nad hŕbou:

„Ačak sa mi už tajiť nebudete, vy hlavní remeselníci, z čoho žijete! Veď ja to dávno vravím, že to u vás nejde po dobrom — len kde by ste brali na toľké deti?! Veď teraz inakším ľuďom, ako ste vy, nepostačuje. Povedzte pravdu, koho ste to ozbíjali, lebo ak nie, ešte tej noci vás hore podám pred právo!“

A tak mlela, štekala jazykom, kým len milý švagor nevyrozprával všetko, čo a ako stalo sa.

„No, to je už inšie, môj milý pán švagor,“ hovorila naposled bratová, „takže si len majte, čo máte, zíde sa aj vám.“

Sama v sebe si ale pomyslela: „Zješ ty psa, že by si mal aj to ostatné bohatstvo z tej zápole odvláčiť. Dobrá psu mucha a to ostatné bude nám!“

A doma nasadila si muža, aby ešte v tú noc šiel ta pre to ostatné bohatstvo, keď zbojníkov doma nieto. Naučila ho, ako to má vravieť pri tej zápoli. Ten zapriahol štyri najlepšie voly do voza a zatiahol rovno pred zápoľu.

„Hopsa, hor sa — zem, otvor sa!“ zavolal.

Hneď otvorila sa zápoľa a bohatstvo zablysklo sa.

„Hej,“ povedá, „toto mi bude dosť aj pre detné deti, a čo nikdy krížom slamy nepreložia, len čo budú troviť a jesť a piť!“

S tým skočil dnu, že bude zaberať a na voz nakladať. Ale tu zápoľa s praskotom zarútila sa za ním. Iba ho mráz prejal a v strachu aj zapomenul, ako to má povedať, aby zápoľa otvorila sa znovu. Tam ten čupel zavrznutý; mal aspoň času spomínať na svoje staré hriechy.

Z polnoci ale prišli zbojníci domov.

„Aha, tu si, dobrý vtáčik!“ zahrmeli naňho. „Čože ty tu robíš?“

„Jaj, veď to nie ja, veď to môj brat odvláčil vám tie vrecia. Jaj, mne dajte pokoj!“

„Dáme ti nevôľu, keď len lapil si sa do klietky,“ povedali zbojníci, rozštvrtili ho a telo jeho povešali na ten javor, ako pôlty slaniny, aby ho tam vietor prefukoval.

Žena čaká muža domov, čaká ho až do bieleho rána — a tu nik neprichodí. Hneď si pomyslela, že už zle povodilo sa s ním. Ale kto tu jej aspoň dáky vývod[23] dá o tom? Ako bola prešibaná, tak poď zase do susedov.

„Švagre,“ hovorí „toto je, na moju vieru, zle s vami.“

„A čože by bolo?“ hovorí tento.

„Nuž čože by bolo? Môj muž išiel tej noci na to miesto kde ste tých peňazí nabrali, a nevrátil sa naspäť.“

„Nuž a čo mne do toho? Ja som mu nekázal!“

„Ale ja som ho ta vypravila, bo nebudete len vy všetko požívať. A teraz alebo si mi muža vystanovíte, aj moje štyri voly, čo s nimi ta šiel, alebo bežím pred právo a jednako len rozpoviem celú celučičkú vec, aby vás prvého zavrzli, lebo vy musíte mať obchod s tými zbojníkmi. Nože, no, veď ak by to len tak bolo na „hopsa, hor sa“, môj muž by dávno musel tu byť.“

Ako ju oddávna znal, videl, že s touto dračicou nikam nezájde, keď si tá raz boky podoprie a oddá sa do dakoho. Nuž ju len hľadel utíšiť, že veď on podvolí sa na všetko a že ešte dosť i bohatstva môžu dovliecť z tej zápole.

„Ale či naozaj, švagrík môj drahý?“

„Naozaj, naozaj, pani švagrinká. Len viete, čo? Keď ten ta šiel na štyroch voloch, pôjdem ja už teraz na štyroch koňoch a dáte mi dvanásť sudov z pivnice. Ale neľakajte sa! Veď to len čo jeden bude plný, tamtie ostatné môžu byť aj prázdne.“

Podvolila sa čo len na jeden plný, keď tamtie sudy budú prázdne. A on naložil jedenásť sudov prázdnych na voz, ale ten dvanásty naozaj plný, a to dobrým, tuhým vínom. Vybral sa ako zemiar,[24] ktorý do ďaleka víno vezie, a zatiahol tadiaľ tou horou.

Príde neďaleko zápole a ak „čihy“, tak „hio“ z celého hrdla, ako by bohzná akú ťarchu viezol a cele na bezpečnom bol. A tu dvanásti pri velikej vatre práve dopekali si tie štyri tučné voly, čo po tom boháčovi tam boli našli. Hneď poskákali na nohy a predstáli ho, že čo to vezie.

„A ver ja víno po svete rozvážam,“ povie tento; „napite sa ho, koľko chcete, len mne pokoj dajte!“

„O pokoj sem-tam,“ hovoria zbojníci; „naposledok sa poráceme. Ale teraz naozaj ku pečienke vína daj! V ktoromže sude máš najlepšie? Hovor pravdu, lebo pustíš dušu!“

Nadstavil liehy k vozu, spustil sud a priváľal im ho ku vatre. Jedli, pili a on musel s nimi. Keď už bolo po večeri, hovoria mu zbojníci:

„Čože obzeráš sa ty toľko na ten javor, vari ty vieš, čie to údy tam údia sa?“

„A čo bych neznal?“ hovorí on smelo.

„Veď ho celý svet poznal — boháča tu zo susednej dediny. A veď aj toto víno od jeho ženy veziem.“

„Hm,“ rečú mu, „ty zdáš sa byť dobrý majster. Povedal by si nám, ako dostali by sme sa najľahším spôsobom do jeho komôr? Chceli by sme mu vrátiť, čo on nám tu chcel vykázať.“

„Čo len to, to je veru ľahučká vec.“

„Nuž ako?“

„Nuž, hľa, takto. Dáte mi tie údy a ja vrátim sa s nimi k jeho žene, akoby som ich len tak v hore pri ceste bol našiel, a vás zaveziem tiež. Veď na to právo spôsob máme. Tie sudy na mojom voze jednako sú prázdne, keď mi ona bez gazdu viac vína dať nechcela. Zadebním do každého po jednom z vás, v noci poskladám vás tam z voza a pošepkám každému, ako čo stojí v dome. Kedy za najlepšie uznáte, oddebním vás a urobíte si, ako sami budete chcieť.“

Podnapilým chlapom pozdalo sa to, že takto aj vyspať sa môžu v prázdnych sudoch a potom za čerstva boháčov dom vyzbíjať.

Tu ich on pekne-rúče zadebnil do prázdnych sudov; telo bratovo zosňal a večer zatiahol so všetkým do bratovej dvora, odkiaľ bol ráno vyšiel. Bolo tam bedákania, jajkania nad rozštvrteným telom mužovým. Ale čo už bolo robiť? On ju prehovoril, aby ani veľa nebedákala, len telo pekne pozošívala, aby ho aspoň pochovať mohli a on že jej zatiaľ opatrí i voz, i sudy, i všetko. A len aby dobre pouzavierala sa, aby ľudia nedoznali sa o všetkom.

Tá teda v tom strachu pozamykala sa a zošívala to telo, a už tam aj vykladala nad ním, ako vedela. Dajme jej tam pokoj a prizrime sa nášmu majstrovi! Len ten zvolá čeľaď a káže v kotloch olej na vriaco hriať a nám ide k tým v tých sudoch a pošepká im, že ich dá zrovna do pitvora poskladať, len aby už potom pozor dali, keď im príde druhý raz šepkať, keď už bude všetko v dome spať. I tak hneď milé sudy vyváľali všetky do pitvora a obrátili hore vránkami.

Ako najlepšie varil sa olej, len stoľko, že už nezažínal sa, kázal majster sluhovi načierať a prišiel k prvému sudu, vránku odrazil a zavolal:

„Či spíš, braček?“

„Nespím.“

„No, nadlož ústa, nalejem ti vína, aby si bol smelší, keď ťa oddebním.“

Zbojník ústa nadložil, a ten šuch! vylial mu vriaci olej do nich, že odrazu zadusil sa. A tak urobil všetkým dvanástim.

Potom už nechal tam bratovú to mŕtve telo zošívať a pochovávať. Sám šiel domov a zabral ešte v tú noc svoje peniaze na svoj voz a odišiel bývať do mesta, kde si kúpil najkrajší dom. Ale ešte aj potom, keď mu trocha schyblo, tašiel pod tú zápoľu a rozkázal si, ako vo svojom:

„Hopsa, hor sa — zem, otvor sa!“

Zem otvárala sa a na jeho rozkaz zase i zatvárala sa a on vyberal tam odtiaľ bohatstvá na dosť pre neho i pre jeho detné deti, a čo by nikdy neboli krížom slamy preložili, len či si vedeli tej zemi rozkazovať.



[22] otčizňa — otcovizeň

[23] vývod — poučenie

[24] vozár s plodinami zeme obchod vedúci




Pavol Dobšinský

— folklorista, básnik, prekladateľ, literárny kritik a publicista, príslušník štúrovskej generácie Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator RP Online
Vydavateľstvo Inzercia Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy
© Copyright 1997-2013 Petit Press, a.s.