ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Podal a napísal neznámy nám dopisovateľ do zbierky rozličných pôvodcov ešte pred rokom 1848.

Kráľovič Laktibrada vyšiel do hôr na lovy a zablúdil a blúdil tri dni po horách samotný. Na tretí deň dostal sa do veľmi tmavej doliny, kde nevidel nič okolo seba, iba čo za jedným hrkotavým potôčkom hore kráčal, nič neznajúc, kde ide a kde ešte dostane sa. Na veľa idenia zazrel veliký, jasno osvietený hrad, ale aj ten bol ešte ďaleko. Pozbieral svoje ostatné sily a poponáhľal sa k nemu.

Pred bránou hradu našiel starca šedivého, s dlhou bradou až do pása. Pekne poklonil sa mu a preriekol:

„Starček môj drahý, úprimný, povedzteže vy mne, kde som ja to dostal sa sem, čože je toto tu za hrad? Hádam ma len vďačne prijmete a opatríte?“

„Oj, vitaj, kráľovič Laktibrada, vitaj!“ rečie starec. „Tu si v novom svete, kde ináč neozve sa nikdy hlas ľudský.“

Na to vzal ho popod pravú ruku a voviedol dnu do velikej priestrannej svetlice. I uhostil ho vyberanými jedlami a nápojmi.

Boli ale v tej svetlici tri veliké stoly: jeden zlatý, druhý strieborný a ten tretí železný. Krásny mládenec prenášal neprestajne velikú knihu z jedného na druhý a na každom stole vyčítal dakoľko mien z tej knihy. Divil sa kráľovič všetkému, divil sa najväčšmi tej knihe a tomu mládencovi. I opýtal sa naposled:

„Čože je to tu? Čože deje sa tuná s tou knihou?“

„Miesto toto,“ hovoril starec, „do ktorého teba noha tvoja doniesla, je Sitno. Odtiaľto vychádzajú na svet tie duše, ktoré ešte len narodiť sa majú. V knihe tej zapísané sú mená všetkých, a čie meno mládenec vyriekne, toho duša ihneď vyjde odtiaľto na svet a vteľuje sa. Čie meno príde mu vyriecť na zlatom stole, ten človek bude šťastlivý a vo všetkom bude vodiť sa mu dobre. Čie meno vyriekne na železnom stole, ten bude nešťastlivý, čokoľvek by pred seba bral. Koho ale vyčítame na stole striebornom, ten v živote svojom stredné šťastie mať bude.“

„Keďže je tak,“ rečie kráľovič, „povedzteže mi, na ktorom stole narodil som sa ja?“

„Teba sme vyčítali na železnom stole,“ odpovedal starec.

„Veru nebodaj,“ vzdychol si kráľovič; „ale či by ste mi ešte spomôcť nemohli?“

„Spomoženo ti môže byť,“ hovoril starec, „ale kremä tak, ak príduc domov, vezmeš si vášho pecúchovu dievku za ženu.“

Pokrútil kráľovič hlavou, ale prisľúbil, že tak urobí.

Zatým podal starec Laktibradovi jedno zlaté klbko a prikázal mu, aby ho pred seba pustil, a kadiaľ ono gúľať sa bude, tadiaľ aby šiel, že tak vymoce sa z tých hôr a príde domov. To urobil a šťastne dostal sa do domu otca svojho.

A tu doma hneď zlé chýry preňho! Otec umrel, kým on tam blúdil, a najmladšieho Laktibradu, ako skapaného, vynechal z dedičstva.

Dvaja starší bratia poženili sa, pobrali si dcéry druhých mocných kráľov za ženy a bývali hrdo v kráľovských palotách — a najmladšiemu viac ani čuchnúť nedali. Čože mal urobiť? Vzal si on tú pecúchovu dievku za ženu a šiel s ňou bývať do obďalečnej chalupy, ktorú nebohý otec často navštevoval a ktorá teraz opustená stála.

Raz prizerala sa tá jeho žena, ako psi ruvali sa na podstení chalupy.

„Páč len,“ povie mužovi, „ako tí psi rujú sa!“

Vtom psi buchli sa o stenu a námaza odpadla. Zo steny vyvalil sa kotlík, plný zlata, ktorý dakedy bol ta dnu zapravil jeho skúpy otec, a čo nanáhle zomrel, nemohol starším synom o tom poklade nič vyjaviť.

Pomocou tohto pokladu Laktibrada vydobyl si dedičstvo naspäť od bratov, poddal ich sebe a stal sa ešte aj nad nimi kráľom.