Zlatý fond > Diela > Prostonárodné slovenské povesti (Tretí zväzok)


E-mail (povinné):

Stiahnite si Prostonárodné slovenské povesti (Tretí zväzok) ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Pavol Dobšinský:
Prostonárodné slovenské povesti (Tretí zväzok)

Dielo digitalizoval(i) Zuzana Behríková, Tomáš Sysel, Monika Morochovičová, Bohumil Kosa, Katarína Diková Strýčková, Robert Zvonár, Gabriela Matejová, Michal Daříček, Petra Vološinová, Alexandra Pastvová, Dalibor Kalna, Katarína Šusteková, Viera Studeničová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 1565 čitateľov

Popelvár - Hnusná tvár

Vidiekohovorom Muránskej doliny podal S. Ormis[168].

Mal edon otec troch synó, dost už narostených. Dva starší buli naveky vyčifrovaní, šua[169] len tak hviždelo za nima; ale tot najmladší, hnilak zaválený, zacundraný, len po peci a v popelu se válel. Inak ho ani nepozvali, len „Popelvár - Hnusná tvár.“

Mal tot otec aj ósa[170] na poli nasato a tot oves každú od Boha noc dáká nevole zdlávila, zhonckovala, dotlangovala, ale tak na psí posmech, šua už horši ani nemohlo but.[171] A gazda niakym koncom nemuahol vyzvedet, ká zkaza se mu to vláši na to polo.

„Ve ja te dostanem chto si, šua si!“ póda[172] edoráz a zavolá synó, eby šli vartovat na to polo.

„Len ho ulapte a hodne naperte, chto je, šua je; eby se mu odnechcelo do škody, koj ho ešte nichto móres nenaušil.“

Tí dva starší synove vyberali se ako do Trantárii: kone, psa, kyjaky a šua len ni pobrali sobó. Mamiška jim napekla kolášó, nadusila, naškvarila mesa na pešianku, a naciskala jim toho plnia cedidlá, šua len tak pukali.

„Deti mojo,“ pódá[173] jim, „zajedzteže si mi potom tam pri tom óse, eby ste se mi tam hladom neumorili.“

A oni si nabrali ešte aj vína, eby si mali ším[174] zapíjet a tak išli k tomu ósu. A tot popeluch, šuaže tot? Tot si len ukradomky stolenicu[175] odinknul,[176] suchia kuarošky vybral z nej do plátenej kapsišky a tak šol na to polo; lebo ho mat lopató vybila z kuchiny, koj si daš[177] pýtal.

Koj už prišli na polo, tí dva brata nakládli ohne, kone o kual polapali a poputali; koláše, pešenu len tak pchali a víno lokali do sebe; ešte aj čučkovi nilen pešeny ale aj vína do koláše dali:

„Maj i ty radost s namí,“ — pódali; „jedz, pi, kým žiješ.“

Pekne opojili i psa. Oni ráz hlavy nakrívili, do ósa popadali a čučko tiaž zvalil se gu nim. Šua by si búl po kuse mesa z nich rezal, nezobudili se vac.[178]. A Popelvára, toho nedaj Bože ani medzi sebe pripustit.

Náš popeluch-valuch vyliazol tody na ednú plánku,[179] kuarošky si tam uhrýzal, a kod ho smedilo, odtrhnul si plánošku a cical.

Pred polnocó prileta tri kone a edon pravo gu plánke, zašne se odŕbat. Tu milý Popelvár šmik! na neho se zošuchne, za kantár ulapí a dobre se tríme. Tuž[180] tu tátoš do skoku, z brázdy na brázdu, zo skladu na sklad, z ósa do ósa behal, liatal a chcel ho zmetal; ale se Hnusná tvár mocne trímala. Napokon kod už tátoš ustál a videl, že ho nepopustí:

„Dobre si se pochlapil,“ podá; „vezmi zo mne tot kantár a kody ho potreseš, za každým šua len kceš, to máš.“

Van tak urobil, kantár si zvel a domó odišol.

Rano búl oves pošlápaný a otec se mrzel, že ništ neuvartovali.

„Ši si ty daš nevidel?“ opytujú se Popelvára.

„Ach, šuaže by ja videl?“ pódá tak mumlavo dudrajúci, „ve som jä[181] spal!“

Zas išli na druhú noc vartovat. Tí starší nabrali kolášó, vína, pešeny a Popelvár-Hnusná tvár suchých kuarošok. Tí jedli, pili, opili se; totot na plánke uhrýzal si suchia kuarošky, kyslia plánošky. O polnoci priletä dva tátoše a edon z nich prosto pod plánku odŕbat se. A Popelvár šuch! — už mu bul na chrbte. Zas len z brázdy na brázdu, zo skladu na sklad, z ósa do ósa; ale van nepustil, kým mu tátoš nepódal:

„Pus´ me a vezni si zo mne tot kantár; koj ho potreseš, šua kceš, to máš.“

Hnusná tvár kantárik zvel a skryl.

Na tretú noc zas jich len vypravili. A tí starší ako predtymäšne i teraz nabrali si velé šakovyho; potom pchali do sebe ako zúziky do husi a lokali ako dúhy, až podrichmali. Popelvár hnusná tvár zas len suchia kuarošky, kyslia plánošky uhryzoval — a merkoval. Pred polnocó priletí už len edon tátoš a tajde se škrebat pod tú plánku. A tu Popelvár zo stroma hop! na neho a na nom po brázdach, po skladoch, po ósoch, kým mu len kantár nedal a nepódal:

„Šua kceš, to máš, koj kantárom potreseš; len me už pust.“

Kantárik si zvel a dobre odložil. — Bratä ožraní o psé hambe dobakali se rano domó a otec, že už i tak zo šitkýho[182] ništ, dal oves na seno pokosiť.

Ráz — neviam preš, preš ni[183] — vyšlo od krále, že jeho diavku chyba[184] tot dostane za ženu, chto z jé obloka zlatý prsten na zlaté šnúre odtrhne. To se rozneslo na šitky[185] strany a Popelvároví brata tiaž se vybrali.

„Ši ty nepuajdeš, Popelvár?“ opytujú se ho.

„Ba vara puajdem,“ pódá a postaví sa s nima do radu.

Tí si osedlali kone a pricifrovali se, — a van vysednul si ti na starú velikú svinu a trgánel se po ceste, že ide tot prsten odtrhnút. Tuž tu brata aj šitok svet do smiachu!

Ale Hnusná tvár na záhumní potrese kantárik:

„Šua kcete, pane?“ ohlásí se mu.

„Ništ, len medenia šäty a medenyho kone!“

Hned mu bul medený kuan a medenia šäty tu. Pripravil se a letel do toho onyho.

A tam už pred palácom plno pánó stálo na konoch; každý kcel vyskošit, ale z toho nebulo ništ. Aj Popelvároví brata vyskakovali, ale darmo; prsten viset ostal. Ráz priletí, ak v oblaku, edon mladý na medenom konu, vyfrkne do povetra, zlatý prsten i so šnúró vezne, na královú diavku pokýva — a het svetom odletí. Hned chyba zanho se spytovali, hledali, písali za nim na šitky strany; ale medenyho chlapíka nedostáli.

Vyšlo tody druhýráz, že chto z vyššiho už obloka zlatia jabĺško[186] odtrhne, tomu ju dajú za ženu. Zas len tí brata do neho; zašnúli[187] ho preháršet:[188]

„Puajdeš, Popelvár, puajdeš na tarkavé svini?“

A van ništ, len uhnúl plecom a pódal jim:

„A vera puajdem; preš[189] bych nejšól?“

A kod se už oni vypuliderovali[190] a v sedle sedeli, van za nima na té tarkavé svini, šua len tak šitky deti za nim beželi a celý svet palcom ukezoval na neho.

Ale kod už búl za humny sám, vytahnul kantárik z kešianky a potrasol.

„Šua kcete, pane?“ ohlásilo se mu.

„Ništ, len sriabrnyho kone a sriabrnia šäty!“ rozkazal si a bulo mu hned a hned se poobliakal.

A tam v tom onom pred královó palotó zas plno pánó pripravených stálo; vyskakovali, ale nadarmo. Až ráz príhrne se švický chlapík ako hrmevica v sriabrných šätoch a na sriabrnom konu, že len tak lude dúpneli na tot zázrak. Vyšvihne se až gu jebĺšku, obzre se na královú diavku a s jebĺškom skape. Zahledeli se šici[191] ako — odpytujem — telce na novia vráta a mohli se už potom vypytovat, sriabrný chlapík akby se búl prepadnúl.

Ešte napokon po tretí ráz vyhlásil král, žeby se zišli a chto z najvyššiho obloka na palote dostane zlatú šätku, tomu dá svoju diavku aj celua králóstvo. Tu se nahrnúlo, nastavelo pánó ako dreva v huare. Aj Popelvároví brata prirukovali. Ale Popelvár-Hnusná tvár hybaj na svini pres mesto na posmech až na záhumna. Len tu potrasol kantárikom.

„Šua kcete, pane?“

„Ništ inšia, len zlatyho kone a zlatia šäty!“

Tak se obliakol do zlatých šät, že se len tak blištel; ništ slnce. Sedne na zlatyho tátoše a skokom pred palotu. Tu ani pomyslet, eby dachto tak vysoko vyskočil. Ale vtom privalí se ako v búrke zlatý chlap na koni, vyletí ku šätke, uchmatne ju a svetom uteká za letom.

Tuž tu král:

„Choci van,“ pódá, „kde bude, preci ho musím vynajst.“

A dal po šitkych mestoch, dedinách, zámkoch, po domoch, kuchinách, pieckách, dvoroch, stodolách, plevincoch a všä, všä[192] po šitkych kútoch šitko zdulovat za nim. A Popelvár-Hnusná tvár sedel si doma za pecó, šitkym šinom[193] tak, ak se rano z peci zošuchnul, v gašoch a v košeli. Chiba na hlave mal starý kalpak,[194], že tak vyzeral ako dákia strašidlo v maku. Ale to malo svojú príšinu. Do kalpaka si skryl zlatú šätku aj zlatia jeblko; chiba zlatý prsten mal v popelu v pahrebe na motúzku a motúzčok na placu privazaný a tak si ho potrhával a tak se s nim ihral ako dite.[195]

Prídú královí vojaci aj do tohoto domu a prehladajú synó. Prídú aj na Popelvárä a volajú nanho len tak z posmechu:

„Ši si ty to nebúl, Hnusná tvár?“

„Ach, azdaj na svini?“ odpovia i van takym durdavym posmešnym hlasom.

„Ach, ve si ty za šuhajä!“ pódá edon z tých jeho brató; ve to klobúk na husárä do vojny — pulky[196] pást!“ A na väší[197] posmech nadvihne mu klobúk.

Tu vypadne jabĺško aj šätka, a Hnusná tvár ako si kce chytro kalpak zacisnút, vytrhne za motúzčokom aj zlatý prsten z popele. Páni ho naráz poznali. Ale se preci šicä[198] šudovali,[199] že to z takýho neduha mohlo vystat.

A Popelvár-Hnusná tvár via, šua z neho má vystát. I obradí se pekne a kantárikom potrese.

„Šua kcete, pane?“

„Zlatia šäty a zlatyho tátoše!“

Hned mu tam bulo šitko. Obliakol se, vysednúl si a dúškom priletel do králové paloty, kde ho vdešne[200] prijeli, královú diavku mu za ženu dali, svatbu spravili, — a žijú podnes, až nepomrúli.



[168] V hovore tomto aj pred samohláskami e, i, aj pred dvojzvukmi ia, ie tvrdo vyslovuj spoluhlásky! Z latinského sem prijaté ae vyslovuj ako predĺžené ä [v tomto vydaní označené a]. Miesto dvojhlasky ô často nájdeš v slovách ua; čítaj ho ako mäkké va. Neobyčajnejšie slová vysvetlené sú v zátvorkách [v tomto vydaní v poznámkach podľa čísel]. Dlhé ó — ov, ou; dlhé é — ej.

[169] čo

[170] ovsa

[171] byť

[172] povedá

[173] povedá, hovorí

[174] čím

[175] priečinok v stole

[176] odomkol

[177] dač

[178] viac

[179] neštepenú, divú poľnú jabloň

[180] nuž

[181] ja

[182] všetkého

[183] prečo hej, prečo nie

[184] iba

[185] všetky

[186] i jabúško, jeblko, jebúško - hovoria

[187] yačali

[188] prehárčať, dráždiť, škádliť

[189] prečo

[190] pulidery, plundre, t.j. nemecké nohavice;teda: vyfintili sa, vystrojili sa

[191] všetci

[192] všade

[193] všetkým činom

[194] klobúk

[195] dieťa

[196] pulka — morka

[197] väčší

[198] všetci

[199] čudovali

[200] vďačne




Pavol Dobšinský

— folklorista, básnik, prekladateľ, literárny kritik a publicista, príslušník štúrovskej generácie Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.