ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Podala Božena Němcová; neudané odkiaľ.

Jeden zeman mal dvoje detí: malého ešte synka v kolíske a krásnu už dcéru na vydaj. Rád chodieval na ryby.

Vzal raz sieť a šiel k jednému jazeru, kde ešte nikdy nebol lovil. Sotva sieť vyhodil, už ju vyťahoval plnú, a to tak pekných a všelijakých rýb, že sa mu až srdce smialo. Vyhodil druhý raz a zase vytiahol plnú sieť. Ulakomil sa a chcel hodiť i po tretie. Tu ale zaduje vietor po jazere, luny vzopnú sa dohora a pred zemanom stojí ošklivý, čierny drak a zareve:

„Ako opovažuješ sa mi tuná ryby lapať? Neslobodno v tejto vode ryby lapať!“

Zeman od strachu iba zdrevenel a sprvu nevedel ani ústa otvoriť; potom ponúkal drakovi, že mu zaplatí, koľko len chce, za tie ryby.

„Nechcem ja tvojich peňazí,“ reval drak; „ja chcem len tvoju dievku za ženu! Či mi ju dáš, či nie?“

„Nedám ja moju dcéru takej ohave ani za svet, nie to za dve siete rýb,“ zakrútil hlavou otec.

„Tie ryby sú moji poddaní, ktorých si ty skántril, a za to mi dáš svoju dcéru, a čo bys’ priam pod nebom s ňou lietal, či vieš? O sedem týždňov, o sedem dní a o sedem hodín prídem si pre ňu!“

S tým zadul zase vietor po jazere a drak zmizol.

Smutný vrátil sa otec domov; na krásnu dcéru nepohľadel, ženu neobjal, synáček v kolíske ani mu na um nezišiel; len slzy ho zalievali. Konečne čo mal robiť? Musel matke a dcére všetko vyjaviť. Matka od sĺz a plaču ani nepreriekla; zdesila sa aj krásna panna, ale rodičov tešila, že drak azda ani nepríde, a čo aj príde, nenájde ju, ak ju len dajú na ten čas dobre ukryť. Dal otec hneď vybudovať pevnú vežu so železnými dvermi a deväť zámkami na nich. Do tej veže skryl dievku, že ju tam drak nenájde alebo devätoro zámykov^[205] nepreborí.

Sedem týždňov, sedem dní a sedem hodín minulo. Tu zadul po zemianskom dvorci tuhý vietor, zámky na veži padali, dvere roztvorili sa samy. Zadul vietor ešte raz, a keď predesení rodičia do veže pribehli, dcéry tam už nebolo; vari zem prepadla sa pod ňou. Čo tu robiť? Kde ju hľadať? Museli poručiť všetko Pánu Bohu.

Otcovi odnechcelo sa viac na ryby chodiť; sedával doma pri synkovi, pri malom Števankovi. Števanko rástol ako z vody a bol pekný ako panička. Vyučoval ho otec a vykresal z neho poriadneho a statočného šuhajca. Šuhajec vypytoval a dopytoval sa ustavične, že prečo on nemá sestričku, ako druhí bratia majú. Ale rodičia mu to vždy inším zahovorili. Kamsi-čosi duloval Števan v matkinej truhle a našiel tam dievčenský oblek.

„Jaj, mamuška, čieže sú toto hábočky?“ priletel k mamke.

„A čieže by boli? Moje sú to, keď som bola ešte mladá dievčička,“ zahovárala matka; vzala mu šaty z ruky a odložila zase do truhly.

Ale Števan videl, že plače. A od tých čias neprestával unúvať matku, kým mu len neprezradila, že mal krásnu sestru, ale že tú uniesol čierny drak, ani nevedieť kam.

„Oj, mamuška, mamušenka moja, idem si ja moju sestričku hľadať, čo by aj kraj sveta bola!“ zvolal na to Števan.

Matka pritúlila ho k sebe, otec bránil tomu; ale Števan prosil a prevrával rodičov, kým len neprivolili.

Otec ho prepustil s dobrou radou, aby vždy a všade statočne držal sa; mať ale dala mu krásny svetlý kameň, aby si ním v noci svietil. Šiel potom dlho, dlho, samými pustatinami a neschodnými cestami, až prišiel na jednu lúku. Na tej lúke zastal si na div. Prali sa tam lev, chrt a havran o zdochnutú ovcu, a každý ju chcel mať celú. Tu zrazu zazreli Števana.

„No,“ zvolal lev, „hentam ide človek; ten má viac rozumu ako my všetci: nech on rozsúdi.“

Chrt i havran na to pristali a zavolali Števana.

„Dobre, ja vás rozsúdim,“ povie Števan. „Levu nech je mäso, chrtu nech sú kosti, havran nech má črevá.“

Zvery prestali prať sa, ešte poďakovali sa mu pekne. Lev vytrhol si chlp srsti, podal mu to a riekol:

„Tu máš túto srstku; keď budeš v súrke, spomeň si na mňa a prehoď si ju naspäť za hlavu: budeš taký ako ja; dokážeš, čo aj ja dokážem.“

Dal mu aj chrt zo seba srstku, dal mu aj havran pierko a pripovedali mu to isté. Poďakoval sa Števan dobrým zvieratám, schoval si srstky i pierko, a čím tí tuná delili sa o ovcu, on zase bohzná kadiaľ blúdil po pustých dolinách, po vysokých vrchoch a ďalekých horách.

Ukonaný, zmorený prišiel k jednému zámku, ktorý bol cele z čierneho kamenia vystavený. Prešiel popod prvú bránu, a tá sama zavrela sa za ním; prešiel popod druhú, zavrela sa i tá; prešiel popod tretiu: tam na dvore pusto, ako na cmiteri; vnišiel i do zámku, tam ticho ako v hrobe a v izbách ani škriatka.^[206] Ale Števan nebol bojko, zložil sa ako doma a čakal, kedy ukáže sa už dakto. Nikto tam k nemu neprichádzal.

„Ech, čože je toto: či tu všetci vymreli, či kde podeli sa? Ba či ozaj ani kúštik chleba dakde v skrini nenechali? Obzriem si ja to, veď som ja už ozaj hladný ako vlk.“

Sotva to doriekol, netrebalo mu ani vstávať z lavice, na ktorú bol usadil sa k stolu, už tu stála dobrá večera pred ním. Netrebalo ho ponúkať, najedol sa do chuti.

Po večeri nadchodili ho takto osamote aj driemoty. Žmurkali mu oči už tam za stolom, ale keď tu raz lepšie obzrel sa, videl v kúte posteľ, vystlanú ani pre dákeho kráľa. Uložil sa do nej a skoro usnul.

V noci marilo sa mu, akoby niečo pri ňom sedelo a akoby to vzdychalo, ale prebudiť sa nemohol. Ráno, ako vstal a obriadil sa, už na raňajšok poriadne jedenie tu. A veru si zas nedal dva razy povedať. Ale po raňajšku vysúkal rukávy do roboty a poprezeral všetky kúty zámku. Nevykutil nič. Vedel toľko, ako predtým, že to nebodaj do zakliateho zámku zablúdil.

Obed mu už bol hotový, keď vrátil sa do izby; večera zase ako na hody. Iba že tma ako v rohu. Lenže si on ani z toho nič nerobil, uložil sa ako predtým a vzal si svoj svietiaci kameň za záhreň, aby si posvietil, keby tak bolo treba, keby to tak zase prišlo vzdychať si k nemu ako predošlej noci. A veru teraz už nespal. V izbe bolo ticho, ani nič nehleslo. Okolo polnoci ale zašumelo to po izbe ako hrabové lístie a onedlho i zavzdychlo si to pri ňom. Števan chytil do jednej ruky šabľu a druhou vytiahol svietiaci kameň spoza záhrenia. Počudoval sa, keď pred sebou iba krásnu pannu videl, čierno oblečenú.

„Kto si a čo žiadaš odo mňa?“ schytil sa Števan z postele.

„Ach, ja od teba nič nežiadam; ja som od mnohých rokov tu zakliata panna a sám Boh vie, dokedy ešte budem,“ vravela panna. „Ale som prišla teba ratovať. Ktože si ty? Kde vzal si sa tu, kde nevídať a neslýchať ani vtáčika, ani chrobáčika, nie že by to človiečika? Utekaj, ak ti život milý, lebo keď čierny drak priletí, naraz ťa rozdriape!“

„A či teba čierny drak odniesol a sem zaklial?“ opytoval sa skoro Števan.

„Veru mňa čierny drak ukradol a sem zaklial za to, že ma nechcel otec takej ohave za ženu dať. Ach, bodaj drak skapal!“

„Keď teba ukradol čierny drak, teda si ty moja sestrička, ktorú hľadám, a ja som tvoj rodný brat!“ zvolal Števan a objímal sestru a slzy mu padali od radosti.

Plakala aj dobrá sestra, nielen od radosti, ale aj od starosti čo to už teraz bude, keď čierny drak domov príde. A začala mu vykladať:

„Ach, braček, braček, kde si sa ty sem dostal? Veď ja som ani nevedela, kto si, a prišla som ťa budiť, aby si utekal, kým je čas. Bo na ráno je už tretí deň, čo drak odišiel, a priletí zase a roztrhá všetko, čo tu nájde. Sama trasiem sa pred ním, bo fučí, zdýma sa a len keď ho dobre nachovám, stíši sa, a keď mu poískam, odletí preč. A tak je to, vidíš, so mnou naveky, a nik mi spomôcť nemôže!“

„Ja ti spomôžem, sestrička drahá, a dotiaľ ani domov nepôjdem, kým si teba sebou nepovediem,“ zvolal Števan v radosti, akoby to ináč už ani byť nemohlo.

„Jaj, braček drahý,“ zvolala sestra, „ďaleká tomu hodina. Bo dokiaľ sám drak neskape, dotiaľ musím i ja tu zakliata zostať. Draka ale nik nepremôže!“

„Premôže-nepremôže — nebojím sa ja. Veď kdeže by ten mal tú velikú silu, žeby ho už nik premôcť nemohol?!“

„A veď to, kde by ju mal? Ale počkajže, braček, veď sa ja to dozviem!“ povedala sestra radostne, lebo jej v tom svitlo všetko, čo má robiť.

Brata vzala za ruku a zaviedla ho do jedného obďalečného tmavého sklepu a tam kázala mu čušať, čo by sa čo robilo.

Ráno zrazu zahučal vietor po dvore a čierny ohavný drak vrazil do izby, kde už na prikryté stoly bola nahotovila panna jedenia a pitia, čo by aspoň pre päťdesiatich ľudí bolo postačovalo. Čo mu ak dobre voňali tie jedlá, predsa ňuchal drak po izbe a reval:

„Smrdí tu človečina, kto tu bol?“

Ale ho panna chlácholila:

„Jaj, bože, prebože, ktože by tu bol? Od rokov nevídať tu, neslýchať tu ani vtáčika, ani chrobáčika, nie že by to človiečika. Veď to len nadúchal si sa tej človečej duchoty, keď si po svete lietal. Hľa, aký obed pripravila som ti; sadniže si, sadni a jedz!“

Sadol si už len a skoro nemala viac ani mačička čo oblízať. Po obede zložil hlavu panne do lona a musela mu ískať.

Ako mu tak íšte^[207] a drak podriemkáva, povie mu:

„Povedzže mne, ty ohavo, kedy ty skapeš, a či ja tuná naveky zakliata zostanem?“

I zarehotal sa drak studeným smiechom a povedal panne:

„Veru ty naveky tu zakliata zostaneš, lebo ja len vtedy skapem, keď môj najstarší brat, a to je už šarkan, zahynie; toho žiaden nezabije.“

„A prečo?“

„Nuž preto, že keď ho aj zabije a cez poly pretrhne, vybehne z neho zajac, a keď i toho zajaca rozdriape, vyletí z neho holubica, a keď i tú holubicu roztrhne, vypadne z nej vajce; iba kto to vajce mne do čela hodí, ten ma zabije, a na to sa nepriam dakto narodil.“

„Veru nepriam!“ zavzdychla si panna a ískala drakovi ďalej, až tvrdo zaspal.

Preložila mu hlavu na vankúš a sama mihla von dvermi a stála už pred bratom v sklepe a povedala mu, čo od draka počula. Števan chcel hneď a hneď stúpať, ale ona zadržala ho a vravela:

„Tu máš túto čútoru; keď si z tej vínka upiješ, za dvadsať chlapov sily mať budeš. A tuná pred bočnou bránkou tohoto sklepu čakať bude na teba kôň; ten ťa tam zanesie, kde drakov najstarší brat býva. Aleže keď ten jednou nohou zabúši, aby si už pri ňom stál; keď zabúši druhou, musíš sadať; keď zahrží, musíš jachať. A či chceš jachať, ako voda beží, a či chceš jachať, ako vietor letí?“

„Ako vietor letí chcem jachať,“ povedal on, a s tým rozlúčili sa.

O chvíľku zabúšil kôň pred bránkou jednou nohou a Števan, vyskočiac zo dverí, stál pri koníku, čiernom ako havran. Zabúšil kôň druhou nohou, vyšvihol sa naňho. Zahržal kôň a už leteli ako na tátošoch ponad hory, doly, až do sedemdesiateho siedmeho kraja, kde pri jednej hore kôň zastal. Števan zošmykol sa z koňa a kôň zmizol. Vedel vtedy, že je tam, kde má byť.

I spomenul si Števan na dary oných zvierat. Spomenul si na leva, prehodil srstku z neho za hlavu, a v tom okamžení stal sa levom. Páslo tam dievča ovečky. Chcel Števan skúsiť, či je naozaj takým strašným levom, a popošiel k nemu. Ale tu veru milé dievča strašne naľakalo sa takého nevídaného zvera. Imä^[208] keď jej riekol, aby nebála sa, že je človek, ako ona, riekla, že nebojí sa už. Rozpovedal jej, čo je vo veci, a oddal jej svoju čutoru, aby mu z nej vína naliala do hrdla, keby v bitke oslabieval, že potom bude všetko dobre.

Dievčatko sľúbilo a Števan postavil sa proti hore a volal na šarkana, aby vyliezol von a šiel s ním za pasy. Tu vyliezol z hory ohromný šarkan:

„Čo ty tu hľadáš, červíček zemský? Či ty opovažuješ sa so mnou za pasy?“

„Veď si počul, nevrav daromné reči, ale postav sa na miesto!“ odpovedal mu lev.

Tu šarkan, akoby sto besov bolo doňho skočilo, vyrútil sa na leva a pasovali sa do boha.

Keď napasovali, nazvŕtali sa sem i tam, vravel drak, aby si trochu odfúkli, slabol od smädu. I lev nebol od toho. Šarkan šiel k Váhu a tam ochladil sa. Ku levu priskočilo dievčatko s čutorou a nalialo mu vína do hrdla. V tom okamihu pocítil lev v sebe dvadsatorakú silu, a keď znovu pustil sa so šarkanom za pasy, ako ho raz jal, tak roztrhol ho na poly. Zo šarkana ale vybehol zajac a hajde cez pole. Števan spomenul si na chrta, prehodil chlp z neho cez hlavu, a už doháňal zajaca, a keď ho dohonil, napoly ho roztrhol. Zo zajaca vyletela holubica rovno do oblakov. Spomenul si Števan na havrana, zahodil pierko z neho poza hlavu, a už ako havran letel za holubicou. Doletiac za ňou, roztrhal ju na kusy. Z holubice vypadlo vajce, a to si Števan vzal.

V tom okamžení postavil sa havranný kôň pred ním a leteli zase ako vietor k čiernemu zámku; preleteli tri brány, a imä keď už na dvore zastali, zahržal tátošík veselo. Prebudil sa čierny drak a jedným skokom bol tiež na dvore. Chcel Števana ovaliť kyjačiskom, ktoré vždy pri sebe nosil. Števan ale, vrtkejší, hodil mu vajce do čela. Prekotil sa drak horeznačky, a bolo po ňom.

Tu by ste boli mali vidieť ten div! Čierny zámok premenil sa na pekný, biely; krajina kolom dokola zazelenala sa a všetko odrazu skvitlo; tí, čo tam boli na zvery, ako kamene a všelijak zakliati, premenili sa na človekov. Ďakovali všetci svojmu osloboditeľovi.

Najkrajšia ale vyšla mu v ústrety jeho vlastná sestra, ktorá premenila sa na takú krásnu a mladú, ako predtým bývala. Mala na sebe rúcho biele, kvetmi posiate, a ligotalo sa to na nej ako striebro. Števan uprizeral a uprizeral sa jej, naozaj ako milej, vďačnej sestre. V zámku, plnom radosti na všetky strany, pristrojili veliké hody a vyslobodený národ vyvolil si Števana za kráľa.

Po hodoch chystali sa k rodičom. Osedlali si tátoša, aby ich k nim zaniesol. To bol tátoš čierneho drakov, na ktorom pannu uniesol; ale že ho ona potom čistila a vetrom i ohňom napájala,^[209] za to odmenil sa jej potom a slúžil Števanovi i jej, lebo tátoši radšej slúžia dobrým ako zlým. Niesol ich teraz nie ako vietor letí, ale ako voda beží, a boli skoro doma. Bolože ešte len tuná radosti, keď objímali si rodičia deti svoje, ktoré obe už boli oželeli ako stratené, keď ani o Števanovi zadlho nič nevedeli. Potom šli všetci do krajiny, kde Števan zvolený bol za kráľa; tam prebývali, tam si kráľovali — a kráľujú hádam až podnes.