ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Podali: Jozef Jančo a Zuzana Mydielkovská z Liptova, Amália Sirotková z Hájnik od Hrona, menom neznámi dvaja podavatelia z Oravy a z V. Hontu.

Istý bohatý kupec vyberal sa na tovar do ďalekých, preďalekých krajín — až hen za more.

„Deti moje drahé, čo vám každej doniesť mám? Vravte, vyberte si každá pre seba!“ hovoril svojim trom dcéram, keď už so všetkým hotový bol do cesty.

Dve staršie hneď vedeli, čo si majú vybrať, a kázali si doniesť: tá drahé šaty, tá zlaté prstene, ale také, akým by tu doma páru nebolo. Iba najmladšia, vždy tichá a krotká ako ovečka, tá aj teraz mlčala.

„Nuž, čože tebe, čo? Veďže už len i ty povedz!“ opakoval otec.

„Ach, otecko môj drahý,“ rečie najmladšia, „len si vás zdravého a čerstvého Pán Boh spoza mora dovedie domov, ja tomu ešte najvďačnejšia budem.“

Ale otec nechcel ani odberať sa od nej, kým by nepovedala, čo jej predsa doniesť má.

„Nuž, keď už tak byť musí,“ riekla naposled, „nechže teda len bude. Ak tam dakde uvidíte tri ruže z jednej stopky vykvetať, tie mi doneste! To mi bude najmilšie.“

Staršie sestry ju vysmiali, že si dač takého žiada z ďalekých krajín, čo naposled aj doma nájsť môže, ale otec prislúbil aj toto a s dcérami rozžehnal sa.

Šťastlive obchodil zámorské krajiny. Mnohým zbožím a drahým tovarom naplnené koráby už ho niesli naspäť ku rodinným brehom. Z drahých darov pre dve staršie dcéry ani oka nespustil, čo ich už len zavarovať chcel od najmenšieho poškodenia na tú velikú radosť doma. Len ho to trocha omínalo, že pre najmladšiu neviezol nič takého; bo v celom zámorí, čo by bol ako ihlu vyzeral, nenašiel, čo táto žiadala si: tie tri ruže na jednej stopke vykvitnuté.

Ale malo to všetko ešte inak zvrtnúť sa.

Už boli neďaleko brehu, kde s korábmi pribiť mali, keď zrazu strhla sa búrka veliká. Koráby i s drahým tovarom rozmetalo, bohzná kde; kupca vyhodilo o jednej doske na pusté skaliská. A šťastie jeho, že ešte mal dosť sily zobrať sa a utiecť do pustej hory, lebo by ho vlny boli zmietli aj z tých skál naspäť do mora, čo tak plieskalo a búrilo sa. Blúdil už teraz tou pustou horou a čiernou nocou a nablúdil sa dosť. Iba vtedy dač videl pred sebou, keď hromy zablysli. Dobakal sa konečným koncom k jednému pustému hradu.

„A už poručeno Bohu, či si dobré a či zlé v ňom, len idem dnu, bo mi je aj takto na skapanie.“

Blíži sa k bráne — tam stojí stráž; čaká, že zavolá naňho, ale nič; pristúpi k strážcom — to ľudia skamenelí. A také všetko i tamdnu v hrade, pusté a skamenelé. A tam všade, kremä v jednej izbe svetlo. Vníde do nej, a tu stôl pre jedného zastretý i posteľ odpravená. Len čo vkročí, zahrmí mu čosi dnu oknom:

„To pre teba ukonaného; najedz sa, napi sa, ulož sa a vypočiň si!“

Dosť obzeral sa, čo by to bolo, ale viac ani nešuchlo. Osmelil sa, opatril sa; ľahol si a spal si na pokoji.

Už slniečko veselo kukalo dnu oblokmi, keď náš kupec preberal sa zo sna. Stôl stál preňho zase hotový. I občerstvil sa a pobral sa, že koho-toho v tom hrade vyhľadá, aby aspoň poďakoval sa a potom šiel si svojou cestou. Ale tam všetko pusté, skamenelé, ako prv. Iba pred hradom bola záhrada krásna, utešeným kvietím zakvitnutá. Do tej poponáhľal sa, že tam nájde dakoho, kto tie kvety opatruje. Schodil všetku záhradu, a nenašiel ani duše. Už poberal sa preč. Tu ti pred ním ker utešených ruží a vprostred kra dvíha sa hrubá stopka a z tej jednej vyrastajú tri tenšie stopky a na každej sedí puk ružový, len stoľko, že nerozvil sa.

„Ach,“ povedá si, „toto je spravodlivá trojruža pre moju najmladšiu dcéru. Už ak aj mám o palici domov prísť, aspoň tej jednej naplní sa mi, čo sebe zažiadala.“

I veru odtrhol milú trojružu.

Ale vtom, akoby zahrmelo, zareve mu voľač za chrbtom. Ozrie sa — a div od ľaku z nôh nespadne. Pred ním stojí potvora ozrutná — medvedisko s rozďaveným pyskom. A položí ti mu dlabu na plece a vraví:

„Odtiaľto živý nepôjdeš! Ako si smel trhať, čo je nie tvoje?“

Preľaknutý kupec ledva voliak vybeblal, prečo a načo tú trojružu odtrhol.

„Keďže je teda tak,“ mrmlalo zase medvedisko, „že ty takú dievku máš, prepustím ťa živého, ale iba ak mi sľúbiš, že mi ju o týždeň dovedieš za ženu.“

Keď chcel z dlaby medveďovej von, nemohol inak, iba všetko prisľúbiť. I prisľúbil.

Prišiel pekne domov. A tu dve staršie dcéry nechceli si na otca ani hľadieť, že len tak o palici, ako žobrák, navrátil sa a im zuby naprázdno klepli, čo sa im o polsveta daroch snívalo. Kremä tá najmladšia s radosťou vybehla otcovi v ústrety, uvítala, ubozkávala si ho srdečne a vravela:

„Vďačná som i tej ruži, i čomukoľvek vďačná by som bola bývala, čo by ste mi boli doniesli. Lež najvďačnejšia som už len vášmu zdraviu; keď ste mi len vy tu, otecko drahý! Nič to preto, čo sme aj schudobneli, veď nám Pán Boh pomôže!“

Ale milý otec, keď videl, ako tamtie škúlia na neho a bočia od neho, keď si pomyslel, akým nemilým spôsobom o túto prísť má, čo ešte jediná túli sa k nemu, začal byť smutným, že to až nevypovedaná vec. Čím väčšmi opúšťal sa, tým vľúdnejšie ona okolo neho, že čo mu je, aby len povedal, čo ho trápi. Ale on dlho nič, lebo nazdával sa, že mu vari aj umrie od ťažoby, keď počuje, akej potvore ju sľúbil. Ale týždeň míňal sa a už nebolo inak: alebo jemu zahynúť, alebo von s pravdou. Rozpovedal jej všetko. Ale ona ani toho nepreľakla sa a na podiv hovorila:

„Veď je aj to božie stvorenie, čože by nešla zaň? A veď som si aj sama na príčine, načo som si žiadala tú ružu?“

Otec bol hneď trocha pokojnejší, ale tie dve ešte len teraz začali vysmievať sa, ako pochodila, a to všetko pre jednu márnu ružu!

Ona si ani z toho nič nerobila, schystala sa a otec zaviedol ju do toho zakliateho hradu. Čakal deň, čakal dva, že ten medveď objaví sa, ale nič. Musel ju tam Bohu poručiť. Čakala ešte aj ona, čím by dakoho v pustom hrade zbáčila^[72]. Tam síce samo od seba pristrojilo sa všetko, čo si len živo zažiadala, ale nikde ani duše.

Na tretí deň išla do tej záhrady a prechodila sa pomedzi tie krásne ruže. Len tu raz zahrmí a pred ňou stojí ozrutné medvedisko. Striaslo ju na celom tele. Ale medveď vľúdne k nej:

„Vitaj, drahá moja, vitaj! Či budeš tu so mnou bývať?“

„Prečo by som nebývala,“ rečie ona, „veď si aj ty božie stvorenie!“

Nuž ten medveď pekne okolo nej, vodil ju po celej záhrade a zhováral sa s ňou. Iba keď raz zahrmelo zase a medveď zmizol. Každý deň už potom schodila sa s ním v tej záhrade a ani nevedela, ako privykla k nemu, že bez neho ani byť nemohla.

Len čo nestalo sa? Raz o medveďovi ani chýru, ani slychu. Dosť nahľadala, navyvolávala sa ho, ale v celej pustatine iba čo hory ozvali sa jej. Tak minul deň, minul aj druhý a dievčaťu začalo byť veľmi clivo. Na tretí deň zaumienila si, že každý kútik zhľadá. Pochodila celý hrad — tam iba kamenné stĺpy. Pochodila celú záhradu — tam iba ovisnuté kvety. Ešte raz išla odobrať sa aspoň od toho miesta, kde prvý raz zišla sa s ním.

Príde k ružiam — a tu milý medveď leží vystretý, ani nehne sebou, ani nedýchne.

„Ach, medvedík môj drahý, čože stalo sa mi tebe? Ach, akýže si mi dobrý bol!“

Tak a všelijak vykladala okolo neho a vynariekala sa nad ním. Potom ho obložila tými ružami, ako na pohreb, a chcela odísť.

„Ale veru,“ povie, „neodídem, kým si ho aspoň raz nepobozkám!“

I pobozkala ho.

Vtom strašne zahrmí, zem zatrasie sa — a ona od strachu ani nevie, čo s ňou robí sa. Iba keď naveľa oči otvorí — stojí tu pred ňou krásny mládenec a hovorí:

„Neboj sa, milá moja, už nič; vyslobodila si ma!“

A tu jej rozpovedal všetko, ako on bol na medveďa zakliaty i všetko jeho poddanstvo skamenelé, kým by ich takto krásna dievčina nevyslobodila. Teraz už došlo aj živé poddanstvo z hradu vítať si ich ako svojich pánov. Pre otca šli hneď na hrdom koči a ten ďakoval Bohu, že všetko dobre stalo sa. Tie staršie hrdé dievky pukalo od jedu a závisti, že tá najmladšia pri tej ruži krásneho muža dostala.

V odkliatom hrade bolo potom veselie — veselie a radosť na mnohé časy!