ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Podal Samuel Reuss vidiekohovorom zvolenským.

Chudobných rodičov syn umieniu si službu hľadať, bo doma nebolo, čo treba, veľa ráz ani tej soličky.

„Počujteže,“ povie rodičom, „troviť trovíme, ale nám nepribúda; pôjdem ja dobrých ľudí slúžiť, azda nám ľahšie bude.“

„Pravdu máš, synak,“ poviedau otec; „my ledvou žijeme — a tebe azda Pán Boh pomôže. Vezmi si tie lepšie krpce, aj tú novú halienu, aby ľudia vedeli, de^[15] sa obrátiš, že sme ťa pri našej chudobe statočne vypravili do sveta. A ty mať, daj mu do kapsy, ak ešte dačô máš.“

Mať si iba slzu utrela, keď mu už do tej kapsy toho kus chleba kládla a srdce jej zatislo, keď synovi kapsu podávala, ale poručila všetko Pánu Bohu.

Vo meno božie pobrau sa milý synok z domu a išou. Išou i prvý i druhý deň, išou z dediny na dedinu, až prišou k jednej starej žene a prosiu ju, aby mu poradila gazdu.

„Zostaň u mňa,“ rekla žena, „dám ti plácu statočnú, iba čo mi budeš drevo nosiť a pritom kravy, ovce a svine zavracať.“

„No, nach si bude,“ povie on; „veď je rok nie celý svet.“

I zjednau sa jej do služby.

Ale on nevedeu, že mu to na zlô vynde. Keď išou na drevo, rozbehau sa mu statok; keď statok zaháňau, dreva nenanosiu. Cez deň vypariu sa, vybehau sa; večer ledvou pozde na noc ten statok pozháňau, gazdina ho školila, vyvadila sa naňho a potom ho aj ubila. Bola to veľmo jedovatá žena, dobrého slova mu nikda nedala, naveky na ňom pílila. A najhoršie bolo s ním, keď statok sama zvolávať musela. Iste jej to ľahko šlo, bo iba na voliakej píšťalke zapískala, hneď primlel sa jej všetok statok domov. Ale on v taký čas nikda suchý neobstáu.

A čoby ešte len to! Ale ak ukonau sa vo dne, v noci ani tak nemau pokoja. Jeho gazdina chodievala na Tokajský vrch, tam hostila sa s druhymí bosorkamí, tancúvali spolu a od tej najväčšej učili sa čariť. A to vám všetky bosorky prišli, kerie na trliciach, kerie na omeloch, kerie na bočkách, v kerých potom soľ a víno domov nosili. Ale táto bosorka chodila si na sluhovi. Keď bou čas odísť, udrela ho jedným kantárikom a on hneď obrátiu sa jej na tátoša. Ako tátoš zadnimí nohamí v povetrí plávau a prednimí na bubon biu, kerý mu na hrdlo priviazala. To mu bola do cesty muzika. Keď z neho doma po pounoci zosadla, zasa ho kantárom udrela a takýho ustatýho na posteľ zavalila. Neborák, všetok dounuvau sa a vyciveu na triesku, kým došiou mu rok.

Keď si po roku nájom pýtau:

„Ej,“ povedá gazdina, „čože sa ti robí? Či ti je u mňa nie dobre? Čože ti chybí? Veď by si azdaj mau rozum odo mňa odísť!“

„Veď vy to dobre viete, prečo chcem odísť,“ odpovieda sluha. „Nedbau by som i ďalej slúžiť, ale ten váš statok dovedna pozháňať nemôžem, a potom ma bez príčiny bijete. Ale ak mi tú píšťalku dáte, nuž vás ešte len vyslúžim do roka.“

„Ej, pravda, takú píšťalku, len by som ti ju nedala! Môžeš ty aj bez nej byť!“

„Nuž je z nás nič! Len teda za tento rok zaplaťte!“

Ale gazdinú mrzelo. Naostatok rekne:

„No, na ti ju, keď si taký! Aleže nikomu o nej nepovedz!“

Sluhovi poľahčila sa robota: vo dne drevo zbierau a večer len trocha zapískau, hneď zhrnuu sa mu všetok statok domov. Ale milý sluha pochváliu sa voľakomusi s tou píšťalkou a gazdina hneď zvedela o tom. Bolo tu hriechu v dome!

„Bolo sa ti vytŕčať s tou píšťalkou? Či to každá straka má o tom vedieť?“

A chcela ho biť. Ale on postaviu sa jej, že ani za hodinu tam nebude a že by mu nájom von dala. Len veru bosorka stíchla.

„Nenačim sa ti,“ vraví, „duriť; radšej ti ešte tu na týchto husličkách každý večer zahrám; aspoň niekedy večierkom rozveselíš a rozihráš sa.“

Páčilo sa mu to a priam si zaskočiu od zeme, lebo mu ozaj pekne zahrala. Ale čože, keď to boli husličky takie, že pri nich každý tancovať museu, či chcelo, či nechcelo sa mu. A stará bosorka, kedykoľvek nahnevala sa naňho, pochytila husle a hrala, hrala, dokiaľ stačila, čo on neraz ukonaný vyvrátiu sa ako snop a ešte aj na zemi natriasať sa museu.

„Čo by hrom do toho uderiu!“ pomysleu si šuhaj a po roku poberau sa preč.

Ale gazdina o tom ani počuť. On odmáhau sa na všelijaký spôsob, ale to mu neosožilo. Naostatok jej poviedau:

„Poručená Bohu, ešte vás aj ten tretí rok slúžiť budem; ale iba ak mi tie husličky dáte.“

„Ej, tie by som ti už nerada odmárniť!“

„Nuž, tak rozídeme sa!“

„Mali by sme sa celkom rozísť, nuž ti ich radšej po roku len dám,“ riekla baba.

A pri tom ostalo.

*

Po roku zau husličky a odišou. Cestou mu len to v hlave vrtelo, že keby len nadhodiu sa mu dakto, na kom by on oprobovať mohou tie husličky. Nadhodiu sa mu Žid s puškou na pleci.

„Ej,“ povie mu, „či vy umiete strieľať, že pušku máte?“

„Akože by som neumeu?!“ odpovie Žid.

„Ukážteže tú pušku, či je na dačo súca. Azda by som i ja dačo zabiu.“

Žid mu ju len tak ako na žart podau a šuhaj vidí vrabce na tŕní, namieri — a vrabce jeden „frnk-brnk z toho tŕňa do druhého tŕňa“ ale zo šesť ich padlo do chrasti. Žid priam:

„Moja puška, môj nábitok^[16], — budú i vrabce moje!“

„Len,“ rečie mu, „iď si po ne!“

Ale si pomysleu:

„Počkaj, nebudú ti tie vrabce nádobnie!“

A keď Žid v najhustejšom tŕní bou, tu vytiahne šuhaj husličky a hrá, hrá a len si prehráva na nich všelijaké nôty od výmyslu sveta. A ten v tom tŕní ak natriasa, tak natriasa sa, ak si podskakuje, tak si podskakuje, nohavice i hnáty dodriape, doznojí sa, doparí sa a na ľudí volá:

„Preboha, vezmite mu tie husličky!“

Ľudia pribehujú ako na ratu, ale kto dobehne, drobčí každý a natriasa sa akokoľvek i Žid. Šuhaj nasmiau sa na nich do vôle. Potom prestau hrať a išou svojou cestou ďalej.

Dva i tri dni cesty išiou, ale tam viac ani mesta, ani dediny nebolo nikde. Stratiu cestu a zablúdiu do takej úzkej doliny, čo z nej ani sem, ani tam. Potrava dávno minula sa mu a veru už od hladu ťažoba prichodila naňho, aj oslábou ako mucha na podzim. Naostatok nájde tam dákusi podzemnú dieru.

„Sem sa,“ rekne, „vovlečiem, aby ma aspoň vtáky a zvery neroznosili, keď zomriem.“

Ale ho to voliak samo ťahalo vždy ďalej do tej jaskyni. Nuž len išou, pokiaľ ho neprevládala ťažoba; potom zvaliu sa a zaspau. Spau dlho, a keď sa prebudiu, skočiu na rovné nohy.

„Ej,“ rečie, „keď som sa už dnu domotau, pôjdem aj ďalej túto jaskyňu preopáčiť.“

Ide — ide; raz počne brnieť sa mu, ako keď svitá. Ide za svetlom, a tu naraz vidí utešený svet pred sebou, statku hrúzu velikú, — ale žiadneho pastiera, nikde ani človiečika!

Zďaleka ale ukázalo sa mu jedno mesto; stúpau teda pravo doňho. V meste nikoho! Jedenia, pitia v každom dome dosť, ale živej duše, nikde! Naostatok vníde i do kráľovho domu. Tu vidí kráľa s vylúpenými očamí a kráľovnú s odťatymí rukamí.

„Synak, akože dopraviu si sa ty semak a čože ty tu hľadáš?“ rekne mu kráľ.

„Najjasnejší kráľ,“ hovorí šuhaj, „ja si po svete službu hľadám a veru som zablúdiu. Tam v tej úzkej doline mau som už aj od hladu zakapať. Na šťastie pohodiu^[17] som do tej tmavej jaskyni, čo odtiaľ sem vedie, a v tomto vašom meste už aj obživiu som sa. Bo dôstatku by tuná, chvalabohu, len bolo; ale čože je to za robota, že v celom meste živej duše nemáte? A ten mnohý pekný statok v tom velikom poli — čože ten tak blúdi bez pastiera?“

„Hja, synok, neveriu by si, aká skaza robí sa tuná! Veď ti tam za horou v tej dolinke bývajú ježibaby. Tie nás tak spustošili; ľudí požrali a statok rozbehau sa sám. Každý deň jedna z nich zbehá celô mesto i vidiek a koho pochytí, zabije i odvlečie. Ani do večera si tu nie bezpečný. I na mňa a na moju ženu oborili sa, ale pre naše kráľovskô pomazanie usmrtiť nemohli. Nuž od zlosti mňa o zrak a moju ženu o ruky pripravili a našu jedinú dievku na mosadz obrátili. Teraz už všetko vieš; iba ratuj sa, ako sa môžeš.“

„Oj, veru, dá Boh, ratujem sa, aj vám ešte pomôžem. Len si ja tajdem najprú ten statok pozháňať, bo mi ho je veru ľúto. Dávno ten už nebou opatrený; preto ten tak ručí a poneviera sa sem i tam,“ riekol šuhaj.

„Lenže teda choď,“ rekne mu kráľovná, „keď už dávaš sa na to, Pán Boh ti buď na pomoci! Tamto, hľa, sú kľúče od komory; pohľadaj si tam voľač sebou na poživenia; bo vidíš, ja ti ho sama podať nemôžem.“

Doniesou z komory slaninky aj chleba; a zabrau svoju valašku, píšťalku a husličky a vyšiou von do toho velikého poľa. Ako zapískau, hneď zbehou sa šecek statok dovedna a začau od radosti ručať, bľačať, vyskakuvať a šuhajovi ruky lízať, akoby ďakuvau, že má pastiera. Pohou sa on potom s tým statkom ta k tým horám a popásou ho tam. Len tak od príhody sťau stroma, peň mu rozštiepiu, kliny ukresau a namastiu a do rozštiepeniny vraziu.

Vtom príde ježibaba.

„Hoj!“ zavolá ona, „dobre sme! Dávno moja mať nemala takú dobrú pečeňu, ako dnes večer mať bude!“

„Horká tebe pečeňa!“ vraví šuhaj a prizerá sa, ako tá sedem hláv okrúca, siedmimí jazykmí zalizuje sa a vytŕča zuby.

Zrazu začne hlavy natriasať, hrdlá vyťahovať a na šuhaja hnať. A milý šuhaj začne len tak zvoľna, potichúčky prehrávať si na husličkách. A v babe tiež žilky zahrajú i počne trmosiť sa. Šuhaj hrá vždy strmšej a baba natriasa sa vždy väčšmej. Konečne zahrau jej tak strmo, že sa celá udychčala a fučala ako mechy, až od nevlády strepala sa na zem.

„Nehrajže už, nehraj, šuhajčok,“ prosila sa mu, „radšej ti ja už zahrám, čo by si si aj ty trocha zaskočiu.“

„Šialená baba,“ rekne šuhaj; „akože mi zahráš, keď ti prsty krivo narástli? Daj si ich naprostiť!“

„Čože by som si nedala? Len povedz, ako?“

„Doskackaj tamto k tomu pňu a vtisni ruky čo najhlbšie do rozštiepeniny, iste naprostia sa ti tam.“

Baba skackala, ako šuhaj hrau i vtískala ruky do rozštiepeniny, ale si myslela: „Zblíž sa mi ho len, veď ťa ja zdrapím!“

Šuhaj blížiu sa, ale sa aj varuvau. Odrazu vyraziu klin a ježibaba ostala zaseknutá. Nadaromne tá už potom ruky von ťahala, iba čo domorduvala sa tak, že ani údom hnúť nevládala. Už videla, v čom je, a začala revať ako hovädo. Šuhaj postínau jej hlavy, jazyky z nich povyrezávau a strčiu do kapsy. A ako čo by nie nebolo, pomaly so statkom vrátiu sa domov.

Na druhý deň, ako vyhnau statok do poľa, hneď šiou ku pňu a pripraviu si ho, ako na hotovô. Sadou si naň a piskau si na píšťalke až milo.

Vtom pripáli druhá ježibaba; deviatima hlavamí kosila, pysky rozťahuvala, zubami škrípala a rozfúkaná blížila sa k nemu.

„Tu si mi ho, ty, čô si mi sestru zabiu!“ revala a len stoľko, že neskočila naňho ako dáka medvedica.

„Čô sa máš tak náhliť,“ rekne šuhaj; „počkaj, zahrám ti aspoň jednu, bude ti lepšie do skoku,“ a už vtedy hrau a baba musela tak tancuvať, ako jej húdou.

Naostatok od nevlády strepala sa na zem; ale metala sa ešte i tam ako had.

„Nehrajže už, nehraj, šuhajčok,“ prosila sa mu; „radšej ti ja už zahrám.“

„Šialená baba,“ rekne šuhaj, „dávno ja hľadám dakoho, čo by aj mňa málo rozveseliu. Ale akože mi zahráš, keď ty krivé prsty máš? Daj si ich naprostiť!“

„Čože by som si nedala? Len povedz, ako?“

„Dotancuj tamto k tomu pňu a vtisni ruky do rozštiepeniny. To je už vyskúsená vec, že sa tam prsty naprášťajú.“

Baba pritancuvala ku pňu a vtisla ruky do rozštiepeniny; ale si myslela: „Keby si sa mi ho len zblížiu, čô by som ťa aspoň jedným nechťom zachytila.“

Aj zblížiu sa k nej, ale mau sa na pozore. Odrazu vyraziu kliny a ježibaba ostala zaseknutá. Hádzala sa ako zbesnelá, ale iba čo domorduvala sa. I ručala ako bujak. Šuhaj pochytiu valašku, hlavy jej odrúbau, jazyky vyrezau, do kapsy odložiu; šetko preč popratau. Veselo si už potom zahvízdau na svojej píšťalki; statok zbehnuu sa mu do čriedy a jedným ťahom uberau sa z poľa do domu.

„Nuž ale, šuhajčok,“ hovoria mu doma, „či si ty ozaj tie ježibaby ešte nevideu, že tak bez prekážky prichodíš domov aj so šetkým stádom?“

„A čo ma tam po nich,“ hovorí šuhaj, „nach ich tam porance!“

I na tretí deň pekne vyhnau statok, peň si ponaprávau a husličky držau už naporúdzi; vedeu, že niet čo žartovať sa so starou ježibabou. Tá ti už išla nariekajúci za svojima dvoma dievkama; len tak hory hučali, čo ručala. Dvanásť hláv mala a jazykmi zalizovala sa, ako dákymi ohnivými palošmi. A iba zašomrala:

„Hoj, budeže to za pečienka z takieho mladucha! Tu si mi ho, ty, čô si mi diovky skántriu!“

„Nože, no, stará mamo, vyvŕšte sa za seba i za svoje dievky!“ vraveu šuhaj a už vtody hrau.

Ježibaba začne kývať a natriasať sa ako starý medveď. Čím väčšmej natriasala sa, tým prudšie jej hrau. Naostatok jej dych vychodiu, skydla sa na zem, ale i tam ešte šklbala sa, metala sa, čô ju to vždy natriasalo. Vyfukovala už len ako mechy:

„Jaj, jaj, nevládzem. Radšej už mne podaj tie husličky; keby si vedeu, ako by som ti pekne zahrala!“

„Ačak^[18], babo? Ale krivie prsty máš!“

„Keď sa krivie, naprav mi ich!“

„Tamto v tom pni naprávam krivé prsty; dovleč sa ešte k nemu a daj dlane do škáry.“

Ježibaba poslúchla.

„No tak, vidíš; ale ešte hlbšie!“ povieda jej šuhaj.

„Jaj, už hlbšie nedá sa!“ vraví baba, a to len čo ho chcela chmatnúť.

„No, keď hlbšie nedá sa, tu ti budem hrať a ty budeš trmosiť sa trebárs do súdneho dňa.“

Nuž baba zasa postrčila ruky, že veď sa jej už cele tamdnu.

„Počkaj, nach obzriem!“ prerečie šuhaj, ale nedau jej ani na pomyslenie, čím by mohla ho zachytiť, už boli kliny vyrazené.

„Ačak si mi ho už v klepci!“ povie on.

Husličky odložiu a postaviu sa pred ňu s valaškou. „Teraz vrav, ako osmelila si sa toľký národ zmárniť, aj kráľa a kráľovnú okaličiť, aj ich diovku zakliať!“

„A čo tebe do toho?“ metala sa stará.

„Toto mne do toho!“ rečie šuhaj a zrazí jej šesť hláv dolu, že rozkotúľali sa ako jablká. „Vravže, kým čas máš; kde kráľovi oči, kde kráľovnej ruky, ako mám kňahyňu odkliať? Darmo ti je spierať sa!“

„Jaj, nespieram sa, nespieram; šecko vyvadlujem, len mi aspoň pou života daruj!“

„Ten ti, hádam, darujem; ale ak nechceš priam a priam tu skazu ziať, nuž hovor!“

„Ach, čôže by som ti mala tajiť! Iď domov do tej najspodnejšej pivnice, tam najdeš v stene zapravenú kasničku a v tej kasničke v peknom bielom papieri poukrúcané kráľovnine ruky a v poháre kráľove oči. Vedľa toho bude tam ešte i jeden prútik. Odtrhni si tamto tú zelinku, čô sa ti pred očima zelenie; ňou potrieš tie rany, kde kráľovnej ruky a kráľovi oči zacelieť sa majú. Prútik vezmeš do ľavej ruky a tak pošibeš tú mosadz do deviateho razu, hneď ti kňahyňa odžije a potom bude aj tvoja.“

„Môž byť, babo, že ty pravdu vravíš,“ povie šuhaj; „ale ja to preskúsim. Veď ty mňa iste tu dočkáš.“

Natrhau si tej zelinky, čô mu baba ukázala, a rozbehou sa domov. Kráľovná zazrela ho ešte zďaleka, že letí ako bez duše, a naľakala sa ho veľmo, lebo si myslela, že ho už tie ježibaby naháňajú.

„Čôže sa ti stalo, že tak paríš?“ opytuje sa ho, keď dobehou.

„Nič takô; len som si tu doma voľač zabudou.“

Ale ani nečakau, kým by opýtali sa ho, čô, len pravo páliu do tej pivnice a tam vyhľadau šecko, ako mu baba rozpoviedala. Šecko vyniesou na biely deň — a tu na podivenia kráľ dostau dobrie oči, kráľovná zdravie ruky, len čo im ich priložiu a tou zelinkou potreu. Nikda ste nevídali tej radosti, čo tí mali a len ho požehnávali a objímali ako svojho syna.

„Ej, veďže mi,“ vraví, „už raz pokoj dajte a na vlastniu diovku si nezabývajte. Či neviete, že tá ešte v mosadzi?“

A s tým vyšmykou sa im z rúk.

Idú k tej a on vezme prút do ľavej ruky a pošibe ním deväť ráz tú mosadz. Kňahňa vyskočila, ľahká ako vtáčik, ako by jej nikda nič nebolo bývalo. Od radosti vybozkávala hneď tam toho šuhaja. Ale on vykrútiu sa jej z rúk a poponáhľau sa ešte raz ku babe a riekou jej:

„No, ježibabo, máš ty šťastia, že si mi pravdu povedala hneď na prvô, lebo by si ty bola uvidela, ako kosti praštia, kým by predsa len šecka pravda nebola vyšla najavo. Ale pre toľký národ, čô si ho tu skazila, teraz sama skazu vezmeš!“

Ježibaba iba zaručala a šuhaj pozrážau jej hlavy, jazyky z nich povyberau a šecko telo na kusy rozsekau. Zatým na píšťalki zapískau a s veselým stádom došiou domov.

Teraz už predstaviu sa pred kráľa, jazyky z kapsy povyťahuvau a vyrozprávau, ako pokántriu tie ježibaby, že už nikto viac nemá čoho obávať sa od nich. Kráľ iba zau dcéru za ruku a vložiu ju do ruky šuhajovej a hneď ich tam spolu oddau a zosobášiu.

Potom už na šetky strany chýr pustili, že je krajina od ježibáb bezpečná a to velikô peknô pole že už môžu ľudia zaujať a obrábäť. Mesto že je už každému otvorenô, aby len prišli a prebývali si v ňom pokojne. Zo všetkých strán prihrnuli sa ľudia a mesto aj krajinu zaplnili.

Prišli aj rodičia šuhajoví a tam im bolo dobre, bo po smrti starého stal sa kráľom ich jedináčik — chudobných rodičov syn.