Zlatý fond > Diela > Prostonárodné slovenské povesti (Tretí zväzok)


E-mail (povinné):

Stiahnite si Prostonárodné slovenské povesti (Tretí zväzok) ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Pavol Dobšinský:
Prostonárodné slovenské povesti (Tretí zväzok)

Dielo digitalizoval(i) Zuzana Behríková, Tomáš Sysel, Monika Morochovičová, Bohumil Kosa, Katarína Diková Strýčková, Robert Zvonár, Gabriela Matejová, Michal Daříček, Petra Vološinová, Alexandra Pastvová, Dalibor Kalna, Katarína Šusteková, Viera Studeničová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 1910 čitateľov

O vlku, čo si dal šiť boty

Podal P. Dobšinský z Gemera. [224]

„Hm,“ hútal si raz vlk, „ako je to dobre tým ľuďom! Dočím nás bosých honia, nedoráňajú si nohy o skáľa a drvia[225], lebo ich majú obuté. Ale prečo by som ja tiež nemohol mať boty?“

Poď on k čižmárovi na pokrajinku dediny, akoby len k svojmu susedovi; mohol smelo, bo chudobný čižmárik nemal iba jedného vyhladoveného krivého psíka a ten nezabrechal, utiahol sa radšej pred vlkom za chlievce. Hupol teda do izby, akoby bol z neba spadol. Deti pokryli sa od ľaku, ktoré za pec, ktoré do kúta, ktoré materi pod zásteru. Sám čižmár vyvalil oči, čo to za hosťa má.

Pán hosť ale začal pekným spôsobom; vraví:

„Pán sused, či by ste mi neušili boty?“

„Prečo nie,“ hovorí čižmár, „len by bola dostácia; ale viete, že ko mne ľudia iba na plátanku nosia.“

„A čo by to bolo treba na tú dostáciu?“

„Viete, z čoho dobrý remeň: nuž tak napríklad dobrá tučná jalovica z hôľnej čriedy.“

„Na večer ju tu máte na záhumní, len si na to pozor dajte! Viete, tak okolo polnoci.“

Hej, a bolaže to za jalovica tučná, mastná, čo vlk čižmárovi dovliekol, len aby boty boli čím lepšie. Hej, a bolaže to potom za hostina v dome čižmárovom! Čižmárka po tri dni iba mäso dusila[226] a všetci jedli tak, ako na hody. Jednako voľač mastnejšieho už oddávna nedostalo sa im na zuby. Kožu ale naozaj dali do výrobku.

Na tretí deň prišiel si vlk po boty.

„Nuž akože, pán sused, či sú mi boty už hotové?“

„Boli by, pán sused môj drahý,“ začal už náš príštepkár prívetivejšie, „keby len bolo na dratvy. Keby ste vy to ešte zaopatrili voľač konôp a ľanu.“

Bolo toho tam pri močidlách dosť už vymoknutého a vyvláčeného; vlk naznášal mu toho celú kopu cez noc na záhumnie. Pani príštepkárka na druhý deň už vysúšala, trela a tešila sa, ako bude priasť a tkať a deti si zašatí.

O tri dni ale prišiel zase vlk po boty:

„Pán sused, či boty už hotové? Aha, tu sú; no, veru sú hodné; ej, čiže mi budú!“

Lebo tam stáli na lavici naozaj boty nové, ušité z remeňa, čo grznár zborgoval vopred na jalovičinu, aby príštepkár mohol raz zase aj celé boty šiť. Ale milý, už teraz naozaj botár, začal poznovu, ako predtým:

„Ej, boli by vám boli, pán sused môj drahý; ale to je ten beťah, že si tieto rozkázal pán richtár z dediny a vaše mám ešte len v robote. Lež čože mi z týchto i z vašich, keď ich nemám ešte čím vymastiť. Ešte takto na tú mastku zaopatrite jedného vepra zo žíru.[227] Ak mi to splníte, na tretí deň budete už boty nosiť.“

Cez polnoc bol zase tučný, mastný vepor na záhumní. Bolo potom aj v dome botárovom omasty; žena tešila sa, že bude mať aj čím zasmážať, aj na čom vypekať.

Keď vlk na tretí deň prišiel, čižmár ukázal mu naozajšné boty, nuž ale vlk to obuť alebo nosiť nemohol.

„Eh, to ste mi,“ vraví, „plano ušili.“

„No, veď je nič, pán sused,“ hovoril čižmár, „veď tu nájdu sa boty ešte aj pre vás; len som vám chcel ukázať, že vy nemôžete nosiť boty ako druhí ľudia. Pripravil som ja to inak; poďte len za mnou von.“

Šli a prišli tam na dvore ku jednej jame, do ktorej bol narobil majster blata z belastej hlinky.

„No“, vraví, „pokiaľ chcete mať boty obuté, potiaľ skočte sem dnu nohami.“

Vlk skočil, a keď potom dostal sa von, leskli sa naozaj nohy jeho od hlinky.

„No, vidíte, susedko, tu ich máte hneď dobre obuté, lesklé, belasté; krajšie, ako druhí nosia. To som vám ja tak pripravil, aby ste ma pamätali, kedy ste si dali u mňa boty šiť. Len to jedno vám povedám: po skalách, po stráňach behajte v nich, koľko chcete, ale do vody alebo na rosu ani raz nohou! To, hľaďteže, iba nám čižmárom žatva, keď v botách po vodách!“

Posledné naučenie čižmárovo vlk už ledva i dopočul, bo hrdý v botách uháňal už záhumním. A keď bol raz v botách, to si hútal:

„Nebudeš viac túlať sa po hore, budeš chodiť po cestách, kadiaľ chodia druhí ľudia, keď máš boty ako oni.“

Aj si vykračoval vždy hrdšie po hradskej ceste. Ale tu šli proti nemu voziari, a keď priblížil sa k nim, paholci doňho bičmi a gazdovia poskákali z vozov so sekerami.

„Aha, vlk, aha, vlk!“ že ho zabijú.

V tom pomykove nevedel, kadiaľ z konopí, skočil do rieky a šťastie jeho bolo, že rieka bola široká, hlboká, cez ktorú nemohli za ním. Ale keď preplával na druhý breh, bolo po čižmách — voda mu ich zlízala. No bolo aj po radosti! Keby tam bol býval majster, čo ho tak zaobul, bol by ho v zuboch rozsekal, tak ich ceril, tak sekal a vrčal a hneval sa.

V srde hybaj prosto k čižmárovi naspäť a nepočúval nič na jeho výhovorky, len ho vyvolal, aby zajtra v tú a tú hodinu hotovil sa do bitky, aby si zaopatril dvoch kamarátov, vlk že si tiež zaopatrí svojich a že biť sa budú na život a na smrť, tam a tam, pri tom dube v hore.

Dobre teda. Vlk si zavolal veverku a diviaka na pomoc a čakali tam pod tým košatým dubom. Čižmár dlho nešiel. Raz už potom povie vlk veverke:

„Vyjdiže ty na toho duba a pozri, či ten ide k nám a či ho máme ísť tatam roztrhať na kusy aj s celou jeho klamárskou perepúťou!“

Veverka vybehla a len zhíkla:

„Jaj, Bože môj, veru ten už ide aj s dvoma kamarátmi: za jedným samé krvavé paloše opálajú sa a ten druhý čo krok kročí, to zohne sa a skaly zbiera. Jaj, to je strach!“

A nechcela viacej ani dolu zo stromu. Aj diviak dal si strachy nahnať a zaryl sa pod stromy do lístia, čo mu ani ňufáka nebolo vidno. Čo mal robiť vlk opustený? Pustil sa behom do lesa, nič nedbajúc, že je zase len bosý a nohy si pred človekom dotlčie a doráňa.

Čižmár naozaj došiel o chvíľku až k dubu aj s kamarátmi: so svojím kohútom, ktorého červené piera na chvoste vietor rozháňal a pred ktorými veverka i teraz triasla sa na dube, akoby to boli ohnivé paloše; so svojím krivým psíkom, ktorý čo kročil, to kľocnul a predkom do zeme ňufol, akoby ozaj kamene bol zbieral, a kľocnul i tu naposled a veverka ukryla sa za konár, aby ju voliak tým posledným kameňom nedohodil. Diviak spopod lísťa ani nevykukol; vlk bol dosiaľ za horami; čižmárik ako prišiel, tak odišiel. Bolo po strašnej bitke, keď jej ani nebolo.

Ale náš vlčko poskoril sa radšej, kde by dačo dostal pod zuby, veď od rána bolo už ďaleko a on bol hladný, naozaj ako vlk. Pásla sa tam dakde na doline pri jazere kobyla aj so žriebäťom. Vyceril naň zuby a zavrčal:

„Kobyla, daj mi to žriebä pod zuby, bude ti raz krajšie, či podobrotky, či pozlotky, dať musíš!“

A kobyla povie:

„Dobre, dobre; ale je ešte nie okrstené; pred krstom len nemôže na máry.“

„No, veď ti ho ja okrstím!“

„Nedbám, keď nasilu chceš byť kňazom. Staň si na breh, dovediem ti ho k vode.“

Vlk si stal, kobyla sa pohla a žriebä za ňou. Vlkovi už tiekli slinky a jazykom zalizoval. Vtom ani nepobadal sa, ako kobyla vyhodila kopytami, ako ho zahodila až naprostred jazera.

„Splákni si ústa od pečienky!“ zavolala mu kobyla a ušla aj so žriebäťom bezpečne, kým ten voliak po psote, po biede vybŕdol.

Pustil sa už druhou stranou na polia. Tu neďaleko jedného humna počuje starú kozu bľačať; kozľa ležalo pri nej.

„Keď na prvé nič, bude voľač na druhé,“ pomyslí sebe vlk a ide ku koze a opytuje sa:

„Čože tak bľačíš?“

„A veď vidíš, čo mi je, kozliatko mi odkapalo.“

„Podaruj mi ho, veď z toho jednako už nič nemáš.“

„Akože ti ho dám, keď je ešte neoplakané, neospievané? Pomôž mi ho aspoň pekne oplakať, ospievať.“

Vlk začal zavýjať, a čo ďalej hlasnejšie; páčil sa sebe, ako dáky spevák na pohrebe. Počuli ho mlackovia tam na tom humne, dobehli sem aj s cepami a „cupy-lupy, cupy-lupy“, doskočili mu do chrbta a temer mu kožu zodreli. No spamätal sa dosť zavčasu a umkol im do hory.

V hore vlk pán, vykračuje si zase hrdo — trebárs mu od hladu tam dnu škvŕka a zvonku hnáty dodrvené. Poletuje si zas tam dakde vtáča zo stromu na strom a skacká z konára na konár. Prikráda sa za ním náš vlčko, že si schmatne. Ale vtáča mu vždy uletelo a chmatol zakaždým naprázdno. Namrzený zavolá:

„Stoj, vtáča, prehltnem ťa!“

„Ešte som nedorástol tebe pod zuby,“ ozve sa vtáčik. „A čo by ti z toho prišlo, čoby si ma i prehltol? Ale ja ti ukážem, kde sa môžeš aj najesť aj napiť, ako ti chuť príde; len či ma počúvneš. Veru ti tam bude, ako na svadbe, na výber.“

Dal sa vlk nahovoriť a skákal, kade vtáča letelo. A vtáča videlo už predtým, kadiaľ ženy niesli plné noše jedenia a pitia, kamsi tam na voliaku hostinu. Nuž k týmto ta letelo, a keď ich už videli cez húšťavu, kázalo vlkovi za nimi ľašovať a samo preletelo pred ženy a tam prplilo sa v prachu na chodníku. Keď ženy zazreli vtáča, nuž zavolali:

„Aha, mladé vtáča, uchyťme ho, budú mať s čím zabávať sa nám deti doma.“

Pekne-rúče poskladali svoje noše na chodník a pustili sa za vtáčaťom.

Vtáča ich vždy ďalej vábilo, a keď ich už na hodnom kuse odvábilo od húšťavy, vzalo sa na krídla a mihom preletelo naspäť na chodník, kde boli noše zložené.

Ono si sadlo na kraj koša a tam do chlebíčka ďubkalo pyštekom, bo toho vlk ani neofúkol, keď ten tam, odzadu priskočiac, našiel aj mäsa a už ho bol všetko aj s koštiaľmi pohltal. Ešte chcel aj nalokať sa, nuž strčil hlavu do plného hrnca a lokal. Vtom ale došli už aj ženy naspäť z húšťavy a porobili krik náramný:

„Sem sa,“ volali, „sem sa, chlapi, s cepami, drúkmi a valaškami; tu vlk!“

Vtáčatko hneď odletelo a nebolo mu viac ani chýru, ani slychu. Ale náš vlk ešte len teraz nastráchal sa ciep a drúkov a valašiek ešte k tomu. V tom strachu chcel vytrhnúť hlavu z hrnca, ale to nešlo; zastrčil si ju ešte hlbšie tadnu a hrniec zatiesnil sa mu dokonale na hlavu. Ženy, ako to videli, priskočili odzadu s voliakymi papekmi, čo tam pochytili, a lomilo ho, čo len tak práskalo, po chrbte. Nechcel si dať kríže zlámať, nuž len pustil sa behom, sám nevedel, kade letí.

Letí, letí za vidna potme. Raz tresne hlavou do stromu a hrniec rozletel sa mu na márne kusy. Vtedy voliak po biede pretrel si oči prednými dlabami a už si len raz aspoň vydýchol a sadol. Hľadí, hľadí, prizerá sa: že je čas už podvečer a on sedí pod tým spravodlivým dubom, kde za rána mal biť sa s čižmárom. Kamarátov tu už nebolo — bohvie kde tí na bezpečnom! Strachy ho objali a hrôza primrazila ho na to miesto, kde sedel, že ak by čižmár ešte len teraz došiel so svojimi a privítal ho s kopytom a skálím a nadovšetko s tými ohnivými palošíkmi. V tom strachu už len oči zatvoril, aby ani nevidel, čo bude robiť sa.

Ale bolo všetko ticho, ani len muška nepreletela.

„Bože môj, Bože môj,“ začne si tu rozmýšľať, „veruže som opustený; už nikde ani priateľa, ani len nepriateľa, čo by ma aspoň z miesta splašil. Ale tak je to, keď som nechodil po svojom remesle a dával som sa na to, na čo mi nebolo treba. Môj otec nedával si ani boty šiť, nedával sa ani za kňaza, ani za kantora, ani po svadbách nechodil, a šíre hory i polia boli predsa jeho, kým nestavil sa, kde staviť sa mal — u kožušniera na klinci. A čože si ja už teraz počnem? Život ma už domrzel, umrieť by sa mi ešte nechcelo! Bože, Bože, kadeže sa dám?“

Chcel oči otvoriť, ale už ani to nestačil, bo vtom z jednej strany pif! z druhej paf! vrazili mu dve guľky odrazu do srdca. Dvaja horári, čo ho tam vídali pliesť sa, vyšli v pravý čas sem na postriežku a zastrelili ho. Stavil sa milý vlčko naposled tam, kde stavili sa už toľkí — u kožušniera na klinci!



[224] Počul rozprávať v kraji menovanom, aj v Miškovci od kolárskeho tovariša rodom zo Zvolena

[225] drvia — drevo

[226] dünsten, piecť či pariť v prikrytých nádobách na ohni

[227] z pastvy na žír t.j. kde vepry v hore na žaludi alebo na bukve pasú a kŕmia sa




Pavol Dobšinský

— folklorista, básnik, prekladateľ, literárny kritik a publicista, príslušník štúrovskej generácie Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Prihlásenie do Post.sk Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.