sme.sk
 
Zlatý fond > Diela > Prostonárodné slovenské povesti (Tretí zväzok)


E-mail (povinné):

Stiahnite si Prostonárodné slovenské povesti (Tretí zväzok) ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Pavol Dobšinský:
Prostonárodné slovenské povesti (Tretí zväzok)

Dielo digitalizoval(i) Zuzana Behríková, Tomáš Sysel, Monika Morochovičová, Bohumil Kosa, Katarína Diková Strýčková, Robert Zvonár, Gabriela Matejová, Michal Daříček, Petra Vološinová, Alexandra Pastvová, Dalibor Kalna, Katarína Šusteková, Viera Studeničová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 1537 čitateľov

Múdry chlapec

Podal Samo Ormis z Muránskej doliny.

Jedna matka mala dvoje detí: chlapčeka a dievčatko. A ten chlapček bol už taký smelší aj rozumnejší. Nahovoril raz sestričku, aby vypýtali sa na jahody. Mamka ich dlho nechcela pustiť, že by zablúdili. Ale keď ju neprestávali unúvať, nuž ich pustila. Dala im košíčky a do košíčkov po skytke chleba a prihrozila im, aby nebavili sa dlho a tam dakde do hôr aby nezatárali sa.

Veselo poskakúvali si milé deti až do hory a tam našli celé mestiská jahôd veľkých ako vrabäcie hlavy, sladkých ako med a červených ako krv, len akoby to bol všade červeným súknom zatiahol.

„Jaj, čiže sú krásne ako krv! Jaj, čiže sú veliké ako bombolce!“ volala sestrička na bračeka, aby k nej išiel zbierať.

„Poď ty sem, tuná len tak odvísajú ako zvonce!“ volal braček na sestru. A tak vyvolávali a predbehúvali sa zbierať; ani nevedeli, iba keď im už plné boli košíčky. Už im prichodilo len domov pobrať sa. Lež čože? Boli tam ešte krajšie jahody a ešte ich viac bolo.

„Vieš čo, braček? Vysypme my tieto jahody a nazbierajme týchto krajších; budeže naša mamka rada!“ hovorila sestrička a vysypala hneď svoje jahody do trávy. Braček nechcel špatnejších doniesť ako sestrička, nuž vysypal aj on svoje. Ale im to veru na zle vyšlo.

Kým oni tam motkali sa ešte za krajšími jahodami, zatárali sa do tých hôr a iba vtedy zvedeli, keď už bol večer nad nimi. Už by boli domov utekali, ale kade teraz? Hora hustá ako hrebeň a pomaly prikradla sa aj tma, že nevideli ani na krok.

Sadli si pod buka a tam čupeli a milá sestrička triasla sa ako osika od strachu aj od zimy.

„Ej, sestrička moja,“ povie braček, „my tuná takto nenabudneme[94]. Počkaj, veď ja pohľadám, kde by sme sa uchýlili.“

Vydriapal sa na toho buka a pozeral na všetky strany, kde by dačo videl. A tu pod nimi na jednej úložinke svetielko! Priam pobrali sa tatam a prišli k jednému domčeku. Ticho bolo všade, nikde nič ani len nehleslo; nuž si aj oni len potichučky šuškali, či majú tadnu ísť, alebo nie.

„Veď nás tam,“ vraví sestrička, „nepoznajú, akože by sme šli k takým neznámym?“

„Veru nie,“ vraví braček. „A bohvie čo za jedni môžu byť! Hľaďže, utúlime sa tuná pod strechu, a kade dník svitne, pustíme sa za chodníčkom od tohoto domku a tak pochodíme domov. Veď už kadiaľ títo sem chodia, tadiaľ i my dostaneme sa do dediny.“

Pekne pritisli sa milé deti ku samej stene, akoby ich bol prikoval, ani údom nehli. Ale sestrička bola lačná, bo ten kúsok chleba od rána dávno sa jej minul a jahody vysypali sa im všetky z košíkov, keď po noci po kladách a po chrasti sem sa trieskali.

„Ach, braček môj, ja som hladná; veru si aspoň z tej steny odlúpim.“

„Ach, čože by si si zo steny lúpala, veď je to nedobré. Aj vieš čo, sestrička? Počuli by nás tamdnu!“

Ale sestrička bola si už odlúpila a bolo to mäkké ako chlieb a sladké ako medovník. Ponúkla aj bračeka. Lúpali oni lúpali, až vylúpali dieru do izby.

„Aha, tu ste mi už ledačiny, čo my naveky stenu lúpete, ale mi ho už odbydnete!“[95] zarúkla ich stamdnu stará ježibaba a pochytila chlapca za šticu a vtiahla tadnu, a potom i dievča. Tam už boli v klepci a starej v pazúroch!

Ale im stará ďalej nič neurobila, ešte ich pekne pohladkala, aby sa viac nebáli a uložila ich do postieľky. Len ráno, keď pýtali sa k mamke, nechcela o tom ani počuť, že veď im u nej dobre bude. Aj navarila im mrveničky s mliekom, aj napiekla im postruhníkov a chovala ich ako pavúkov. Ono ich to srdce vždy len domov tiahlo, ale čože, keď od tej chalupy nebolo chodníčka ani sem ani tam, nuž ani nevedeli, kadiaľ by pustiť sa mali. A stará veru striehla na nich ako mačka na myši, aby jej neuvrzli.

Raz stará voľakdesi odišla a chlapec pustil sa do hory cestu hľadať. Ale mu veru aj to zle poslúžilo. Kamsi čosi bola mu stará už za chrbtom, pochytila ho za pačesy a odvliekla domov; ešte ho po ceste prútom vyšibala.

A doma bolo ešte len potom horšie. Stará ich oboch zatvorila do chlievca a iba kedy tedy na slniečko vypustila poihrať sa, keď ona doma bola.

„Len čo tá s nami chce, braček môj?“ hovorila raz sestrička.

„Veď to, sestrička moja, čo tá s nami chce? To si ja už dávno myslím. Ale počkaj len, veď ono vykľuje sa.“

A tu ti raz príde stará ku chlievcu — a bola taká nedovidná — a vraví:

„Nože, chlapček, ukáž mi malý prst, tadiaľto tu von na škárku!“

A on jej tam nastrčí kúsok drevka ako malý prst. A ona vytiahne z vrecka žabykláč a začne do toho drevka rezať.

„Ale si,“ rečie baba, „ešte chudý, ešte môj bičaštek[96] nezavadil do mastného.“ S tým odišla.

„Už ja viem, sestrička moja, čo tá s nami zamýšľa,“ hovoril braček, keď videl, že baba aj z domu voľakamsi preč nohy vytiahla.

„Nuž čo, braček môj?“

„Tá ti nás, verubože, kŕmi na voliaku hostinu. Ale sa neboj, veď my jej prejdeme cez rozum. Len vieš čo? Ona nedovidí, hovorme jej od týchto čias, že sme už utyli, že ani hnúť sa nemôžeme.“

I tak urobili. Keď ich stará prišla na slniečko vypúšťať, povedali jej, že nevládzu sa ani hnúť, že im už ťažké sadlo. A ona ti dovliekla voliakesi táčky[97] a na tie ich kládla a tak vozíkala na slniečku, aby sa prevetrili. A oni zakaždým po ťažšej skale brali si do lona, aby starej pozdávalo sa, že sú deti vždy ťažšie.

Dobre i nedobre! Mal byť akýsi sviatok strigônsky. Ježibaba zakúrila do pece, že tie dietky už upečie. I pekne vyhrabala; iba ich tadnu posádzať, aby škvarili sa. Príde k deťom:

„Deti moje, poďte von, budeme presúšať sa na slniečku.“

„Veď viete, že nevládzeme a to ani toľko ako predvčerom, zase nám sadla pribudlo,“ povie chlapec.

„Dobre, dobre,“ zachechtala sa baba, „keď vám ho len pribudlo. Veď vás už len po jednom budem vozíkať.“

A vtom ide pre táčky, ale už pre železné. Chlapcovi hneď znevidelo sa, že ich už bude vozíkať po jednom a že táčky nie ako predtým drevené, ale železné, i že v dome pec vykúrená.

„Sadni si najprv ty, chlapček, do tých táčok,“ povie baba.

„Keď je tam tvrdo v takých železných,“ povie chlapček.

„Počkaj, podsteliem ti,“ vezme ježibaba slamy a poupráva do táčok, aby si už sadol na mäkké.

„Keď je veľa slamy a nie je usedené,“ vyvráva sa múdry chlapec.

„Veď si ty usedíš, len ľapni[98] do nich!“

„Utlačte mi vy skôr, potom si sadnem.“

Ježibaba ľapla do táčok a utláčala miestisko. Chlapec nelenivý pochytil táčky a zavolal:

„Tískaj, sestrička!“

A tu milé deti poď so starou pred pec a prosto s ňou do čeľúsť, strčili tadnu so všetkým. Hneď tá slama okolo nej zblnkla, aj šaty na starej zažali sa. Ona počne metať sa ako had. Hodila sa dohora, tam ju vrch pece popálil; hodila sa dolu, tam bola pec ešte horúcejšia — a tak po všetkých kútoch.

„Vytiahni ma von!“ zavrieskla na chlapca a hodila sa naspäť do táčok; ale tam pripieklo ju teraz do živého, bo železo medzi tým časom rozpálilo sa nahorúco. A chlapec veru neťahal von. Lenže teraz už stará nebrala na žart a driapala sa sama von na čeľuste, zubmi sekala a ručala:

„Počkajte, obludy, budete sa mi ho smažiť, horšie, ako smažila som sa ja.“

A už by bola naozaj von aj cez pahrebu vyliezla. Ale chlapec pochytil metlu z kúta a tou metlou prskal jej živý oheň do očú. A to bolo ich šťastie, lebo tá metla mala tú moc, že z jej prútkov porobili sa samé dlhé a ostré ostne ako žihadlá, tie z tej pece nikoho von nepustili, ani samú ježibabu. Nuž tá veru už iba zdúvala sa a fučala ako mechy, jazyk vyplazila, bielky na očiach jej vyskokli ako upečené vajcia, sila z nej vybehla a telo sa upieklo na škvarku.

„Ej, sestrička moja,“ povie braček, „ešte sme my tu nie so všetkým na pokoji. Pozriže, veď ti tu stoly poprikrývané, tá veru hosťov čakala na nás, keby sme sa jej boli usmažili a len by tí hostia nezmleli sa nám na krk!“

„Ej, veď to, braček môj; veď vo mne srdiečko len tak trasie sa ako trblietka!“ odpovedala mu sestrička.

„No nič to,“ rečie braček. „Veď my tých sem nepustíme! Len mi skoro pozhľadávaj dáke motúzky, veď ich tu dosť bolo, kým ešte hrávali sme sa po izbe!“

I tak sestrička šla ako na hotové do košíka, čo v izbe na drúčku visel a tam boli motúzky. Braček ale za ten čas odhrabal pahrebu na stranu, vzal háčik a vytiahol za ním z pece aj táčky aj na nich upečenú ježibabu naprostred izby. Babu posadil na táčky, ako dalo sa, do jednej ruky priviazal jej ožeh a do druhej tú metlu a na to zase popriprával dlhé motúzky, takže ožeh i metla mohli hýbať sa v jej rukách, ako čoby živá bola, keď za tie motúzky ťahal.

„A teraz,“ vraví, „len pozor, kadiaľ budú mlieť sa hostia, či na dvere a či dolu kochom.“

Nebolo im nadbe dlho čakať. Var všetky strigy zo sveta doleteli sem a obsadili celý dach a robili huk, ako keď včely roja sa. Čakali, kedy stará vyjde vítať ich. A tú, hľa, podstrčil teraz múdry chlapec na táčkach zrovna pod koch a sám i so sestričkou ukryli sa pod lavičku. Nezadlho šudruje sa voľač dolu kochom. A to tie strigy, čo im pečienka spod kochu hore zavoňala a už im slinky tiekli na ňu.

„Ťahaj, sestrička!“ pošepne chlapec a ťahali oba. Ožeh i metla kývali sa v rukách uškvarenej baby. A na tej metle narobili sa zase ostré ostne ako žihadlá, čo nikoho dnu nepustili, čo by priam kto bol býval. Dopichané, dokrvavené strigy začali šomrať a kliať na starú, že čo im to za hostinu robí. Ale braček a sestrička len ťahali za tie motúzky a tým nebolo dnu prístupu. Naposledok ešte s väčším hukom, ako boli prišli, pobrali sa preč.

„Sestrička moja, už sme iba dobre!“ povie braček, keď strigy boli už dakde za horami, za dolami.

„Už ti nám ozaj len to vyhľadať, kade mala sem chodníky táto stará ježibaba, čo by sme vymotali sa za nimi von z húšťavy. Hádam ich už teraz len nájdeme, keď nám ona nebude vždy za chrbtom.“

Jali sa hľadať. No ale mali sa tí tých nahľadať! Stará ježibaba nepotrebovala chodníkov, ona na čiernom capovi sem i tam chodievala, čo ani stopy za sebou nenechával, kadiaľ — či húšťavou, či poľom — prebrnkol. Nuž aj tieto deti iba čo by horšie zamotali sa do húšťavy. Ale múdry chlapec si aj to rozhútal a vrátili sa naspäť do domku.

Nebožiatka boli už aj vyhladli od tolikej roboty aj od tolikého strachu. Kutili, dulovali po izbe, kým voľač na zahryznutie nenašli, aj ujedali si potom smačne. Tu ohlási sa voľač nad nimi:

„Jete,“ vraví, „jete! A mne nič nedáte?“

Obzrú sa, a tu ti nad stolom na hrade zavesená klietka a v tej klietke krásna pinka,[99] ktorú predtým nikdy tam nevideli. Priam jej chlapec otvoril dvierka a ona zlietla dolu, pekne im zapinkala[100] a omrvinky si pozobkala.

Hneď ale začala:

„Bolo zle, bolo by horšie! Poďte za mnou!“

„Čo to, duša moja, čo?“ opytuje sa chlapček a pinka zase:

„Bolo zle, bolo by horšie! Poďte za mnou!“

„A či vieš cestu, vtáčik môj zlatý?“

A pinka len zapinkala poznovu a brnk von na dvere a deti za ňou. A tá vždy ďalej „pink, pink, penik, penik!“ pomedzi húšťavu a oni zase za jej hlasom. Tak ich pekne previedla na jednu čistinku a z tej na druhú a tak von z hory na lúky a z lúk na pole.

Keď už boli neďaleko domu, sadne si milá penička dievčaťu na plece a ono ju bozkávalo, obzeralo. Až raz vidí, že má voliaku obrúčku na hrdle.

„Dívaj sa, dívaj, braček môj, čo ti ona má, akú obrúčku!“

„Zosním ju, veď jej to ťažko a chuderka koľké časy už s tou ohavou liece!“

„Čo myslíš braček, že s ohavou? Páč len, ako jej to pekne, ako pristane sa jej! Ešte by nahnevala sa nám, že jej to berieme.“

Ale braček neponechal a veľmi pozorne sňal obrúčku dole. A tu — čo sa stalo, čo nestalo?! — Milá penička obrátila sa na peknú paničku.

Dobre tam neskapali od divu! Ale pekná panička uhladkala, ubozkávala si ich a vravela:

„Ďakujem vám, deti moje, ďakujem, že ste ma vyslobodili! Vidíte, ja som z tretieho mesta rodená kráľova dcéra a tá striga ma ukradla a tú obrúčku mi na hrdlo zastrkla, aby som jej ako penička naveky v tej klietke penikala. S vami ešte horšie malo byť, vás mali strigy na hostinu zjesť a teraz keď ste ich aj odohnali, ešte raz prídu ta o polnoci a ten domček spália na prach. No ale môžu si ho už, keď nás tam nieto! — A ďalej nič netrápte sa ani o mňa, ani o seba. Ja tajdem k mojim a budem na svete vždy pekná. A vy choďte k mamičke a bude vám vždy dobre!“

Tak aj bolo. Mamka si uvítala dietky s radosťou. Ale ako by aj nie, keď už pol roka bolo minulo, odkedy nikdy nič o nich nechyrovala a teraz odrazu prikvitli jej ako kvietky, zdravé, tučné a veselé! A ten chlapček bol vždy múdrejší a to dievča vždy krajšie a tak sa radi videli braček so sestričkou ako dva anjeliky!



[94] nabudnúť — vyžiť, zotrvať

[95] odbudnete, odpakujete

[96] bičaštek — nožíček

[97] káry, vozík

[98] ľofni

[99] penkava, penička, spevavý vtáčik

[100] zapenikala, zaspievala




Pavol Dobšinský

— folklorista, básnik, prekladateľ, literárny kritik a publicista, príslušník štúrovskej generácie Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator RP Online
Vydavateľstvo Inzercia Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy
© Copyright 1997-2013 Petit Press, a.s.