ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Podal Aug. Horislav Škultéty od Rimavy.

Bol raz jeden veľmi, ale veľmi bohatý pán, taký bohatý, že o počte svojho bohatstva ani sám nevedel. Hja, nuž ale čože mu bolo zo všetkého toho bohatstva, keď nemal potomka, ktorému by bol to svoje bohatstvo poručil. A úfať sa mu tiež nebárs mohol, lebo veru už bol viacej starý, ako mladý. Neboráčik, každý od boha deň chodieval aj so svojou paňou do kostola a tam modlieval sa na kolenách Pánu Bohu, aby mu aspoň jedného syna požehnal.

Naveľa, naveľa cítila sa jeho pani predsa. Nádeja bola veliká a prípravy na krštenie ešte väčšie. Ako už to dieťa narodiť sa malo, prisnilo sa pánovi, že bude chlapec, ale že ho tak musia varovať, aby do dvanásteho roku zeme ani nedotkol sa, bo že hneď skape.

Dobre. Narodí sa chlapec pekný, utešený. Pán hneď a hneď dal zaopatriť deväť pestúnok, ktoré mali ho varovať radradom. A prísne im prihrozil, aby ho len na zem nezložili, ba zeme ani dotknúť nedali sa mu nikdy. Pestúnky pánov rozkaz statočne zachovali, takže chlapcovi už len dakoľko dní chýbalo do dvanástich rokov a zeme ešte ani nedotkol sa. Ustavične ho iba na rukách nosili, alebo v pozlátistej kolíske kolísali. Už pán začal k bohatej hostine robiť prípravy, ktorou chcel zasvätiť jedináčkovo vyslobodenie spod tej ťažkej sudby.

Tu naraz strhne sa na dvore veľký krik. Pestúnka, čo chlapca práve vtedy na rukách zabávala, chcela skoro zvedieť, čo to za krik. Všetečnica, zabudne sa! Položí chlapca na zem a díva sa z izby von oblokom do dvora, i zadíva sa, ako teľa na nové vráta, na tých, ktorí tam hašterili sa a ten krik robili.

Krik utíšil sa. Varovkyňa chce chlapca zase vziať na ruky. Ale niet vypovedanej veci, ako predesila sa, keď chlapca nikde v izbe nenašla a na pánov rozkaz spamätala sa. Dala sa do hrozného plaču, že pozbehúvalo sa okolo nej všetko, čo len v dome nohy malo. Priletel aj pán, opytujúci sa, čo jej je a či chlapcovi nestalo sa dačo. Varovkyňa iba triasla sa od ľaku a strachu ako osika. Na mnohé dopytovanie už potom akosi horko-ťažko predsa vyvadlovala, čo a ako stalo sa.

Zarmútil sa pán neslýchane, že takto nespodievane stroskotala sa všetka jeho nádeja. Hneď a hneď rozposlal sluhov na všetky strany, aby chlapca hľadali. Rozkazoval, prosil, veľké odmeny sľuboval a dukáty len tak sypal ako grajciare. Hľadali dosť, ale chlapca nikde nájsť nemohli. Tak ten skapal, akoby bol naozaj prepadol sa, akoby ho nikdy ani nebolo bývalo.

*

O jeden čas zbadal zarmútený pán, že v jednej z jeho najkrajších svetlíc každú noc práve o polnoci voľačo hurtúva a žalostne narieka. Pozorúval on to za istý čas, a keď to neprestávalo, napadla ho veľká vôľa prezvedieť sa o tom; ba prišlo mu na um, či by to ozaj nebol jeho stratený chlapec. Vyhlásil teda, že dá tristo zlatých tomu, kto v tej svetlici čo len jednu noc prenocuje.

Tristo zlatých pekný peniaz, pre chudobného človeka hotová pomoc. Nuž veru ono našlo sa hodne takých, čo vzali sa na to. Ale keď tu prišla dvanásta a začalo to hurtovať, poľakal sa každý a pomyslel si, že je nehodno za tristo zlatých žartovať sa so životom. I nemohol pán prezvedieť sa, čo to hurtuje a plače, či jeho chlapec a či dáka potvora.

Neďaleko panského dvora bývala jedna mlynárska vdovica s troma dcérami. Nebožiatka boli veľmi chudobné a živili sa veru len tak po psote. Povesť o hurte a plači a o tristo zlatých dostala sa aj do ich chudobného domčeka. Tu prerečie najstaršia dcéra k utrápenej materi:

„Matka moja, čo máme vždy len biediť sa? Vari probujem šťastia, pôjdem cez tú jednu noc na vartu; azda voľačo dostriehnem. Tých tristo zlatých dobre zišlo by sa nám, — ačak?“

Matka pokrútila hlavou, kus zamyslela sa; ale naostatok, že ozaj tak biedne živili sa, dovolila dievke probovať.

Išla teda mlynárkina najstaršia dcéra k bohatému pánovi a rozpovedala mu, čo chce.

„Ty by si mala vôľu ísť na vartu?“ prerečie pán. „Dobre, dievka moja, dobre; sprobuj šťastia!“

„Veru sprobujem,“ odpovie táto naradovaná, že jej dovolil. Ale by som vás pekne prosila, keby ste mali tú lásku a rozkázali, že by mi voľačo sebou dali, aby som si kus večere uvarila, lebo som veru od rána nič v ústach nemala.“

Pán hneď zavolal na kuchárku a rozkázal, aby jej dač na uvarenie dala. Kuchárka doniesla za obrátenie^[27] všeličoho aj na tri večere. A mlynárkina dievka nabrala si toho tiež nadostač: strovy, omasty, múky, soli, dreva na oheň. Zapálila voskovú sviecu a šla do tej svetlice. Tam si rozložila ohňa na kozube, hrnčíčky pristavila, na stôl prestrela, aj posteľ si popravila. Varila, varila a ani nevedela, ako jej medzitým čas ubehol.

Bije dvanásta. Tu začne čosi po chyži hurtovať a jajkať. Mlynárkina dcéra v strachu díva sa po svetlici a prezerá ju z kúta do kúta. Ale nikde nič, ako na dlani — a len hurtuje a jajká. Zrazu hurt i s jajkaním prestane a pred ňu postaví sa krásny chlapec, spytujúc sa hlasom prívetivým:

„Komuže to varíš?“

„Mne,“ odpovie ona.

Zarmútil sa krásny chlapček a smutným očkom po nej pozerajúc spytuje sa nanovo:

„A komu si to prestrela?“

„Mne,“ odpovie ona zasa.

Krásny chlapček zarmútil sa ešte väčšmi, aj slzy počali mu hrať v sivých očkách.

„A komu si to odpravila?“

„Mne,“ odpovedala mlynárkina dcéra aj na tretie.

Tu krásneho chlapčeka slzy zaliali, zalomil rukami a zmizol.

Ráno vyrozprávala mlynárkina dcéra pánovi všetko, čo vedela. Ale to, že chlapček zarmútil sa nad jej odpoveďami, len pre seba zadržala. Ale že prenocovala v tej svetlici, pán odčítal jej sľúbených tristo zlatých.

Na druhú noc vybrala sa prostredná sestra a staršia jej dala naučenie, čo má robiť a ako má odpovedať. Tá podľa naučenia robila: šla k pánovi, pán jej dovolil; nabrala si strovy, omasty, soli, dreva; zapálila voskovicu, založila oheň, prestrela na stôl, odpravila posteľ a čakala. Keď ukázal sa chlapček a spytoval: „Komu to varíš, komu i to prestrela, komu si to odpravila?“ naveky odpovedala: „Mne, mne, mne!“ Chlapček zas len, ako včera, rozplakal sa, zalomil rukami a — zmizol.

Ona ráno pánovi všetko vyrozprávala, len to zamlčala, ako chlapček rozplakal sa. A pán odčítal aj jej sľúbených tristo zlatých.

Na tretí deň povie najmladšia sestra:

„Ej, sestry moje, keď vám tak dobre vodilo sa, že ste po tristo zlatých doniesli, pôjdem aj ja šťastie sprobovať, azda aj mne Pán Boh pomôže ten strach pretrpieť.“

Matka, keď videla, že dvom starším nestalo sa nič, dovolila aj najmladšej, trebárs ju aj najradšej mala, a už takto so všetkým ani núdzu nemali pri tom peknom zárobčeku.

Aj najmladšia, ako i jej sestry, hlásila sa najprv u pána o dovolenie, vypýtala si dač aj na uvarenie, zapálila voskovicu a odobrala sa večerom do tej svetlice. Tam oheň na kozúbku založila, hrnčíčky pristavila, na stôl prestrela, posteľ odpravila a čakala i v strachu i v nádeji, kedy už tá polnoc privalí sa.

Zrazu udrie dvanásta. Tu začne po svetlici hurtovať a jajkať. Mlynárkina najmladšia dcéra díva sa v strachu po tej svetlici, prezerá ju z kúta do kúta, ale nikde nič, ako na dlani, len hurtuje a jajká. Zrazu hurt i jajkanie prestane a utešený mladý chlapec postaví sa pred ňu a spytuje sa hlasom prívetivým:

„Komuže to varíš?“

Keď tak podívala sa na krásneho chlapčeka, inak si to pomyslela, ako jej sestry, a odpovedala:

„Sebe som si pristavila, ale ak by si chcel, bude aj pre teba.“

Zarmútené čielce chlapcovo hneď začalo sa vyjasnievať a on opýtal sa:

„A pre kohože si to na stôl prestrela?“

„Pre seba som prestrela, ale ak by si mal vôľu, aj pre teba.“

Ako to povedala, ľahký úsmev preletel cez tvár krásneho chlapčeka.

„A pre kohože si to posteľ odpravila?“

„Pre seba, ale ak by páčilo sa ti, aj pre teba.“

Tu chlapček, celkom uradovaný, tľapkajúc rukami, prerečie:

„Ach dobre, dobre si urobila, keď len nezabudla si aj na mňa. Ale počkaj chvíľku, počkaj, prosím ťa ešte. Idem skôr odobrať sa od mojich dobrodincov, čo ma dosiaľ opatrovali.“

Vtom zavial teplý vetríček a naprostred svetlice otvorila sa priepasť hlboká, do ktorej spúšťal sa pekný náš mládenček len tak potichučky, potichučky. Mlynárkina najmladšia dcéra chytila sa za koniec kabátika a pustila sa za ním, kde on to asi pôjde.

Nový svet roztvoril sa im tam pred očami. Napravo tiekla zlatá rieka, naľavo ligotali sa zlaté vrchy a na prostriedku pred nimi rozkladali sa lúčiny zelené, krásne, tisícorakými kvetmi posiate. Chlapček išiel chodníčkom popredku a mlynárkina dcéra dakoľko krokov za ním len tak na prstoch, aby ju dáko nezbadal.

Ako tak idú, prídu k jednej striebornej hore. Sotvaže zblížili sa k nej, vybehli všelijaké zvieratá, hrnuli sa ku mládenčekovi, vyskakovali okolo neho, a on pohladkával si ich prívetive rad-radom. Kým on to tak robil, mlynárkina dcéra odlomila si v tej hore jednu halúzku a zakrútila si ju pekne do šatôčky, aby vraj mala dáku pamiatku.

Šli ďalej a prišli zas ku druhej hore, ktorá bola zlatá. Keď približovali sa k nej, vyletelo nevídané množstvo všelijakých utešených vtáčikov. Tie začali krásne vyspevovať, okolo mládenčeka obletúvať, na plecia, na hlavu mu sadať, a on i tieto ešte na ostatný raz prívetive pohladkával. Mlynárkina dcéra odlomila si zas halúzku a zakrútila do ručníčka, lebo si pomyslela: „Ktovie, či by mi moje sestry uverili, keď im budem rozprávať, kde som bola a čo som videla.“

Keď krásny mládenček takto poodberal sa od všetkých svojich dobrodincov, vrátil sa tým istým chodníčkom, ktorým prišiel; a mlynárkina dcéra zas potichu za ním. A keď prišli k tej diere, chytila sa mu táto za konček kabátika a vyletela s ním do tej svetlice, z ktorej boli pred chvíľkou odišli.

„No, už odobral som sa,“ preriekol chlapček, „teraz už môžeme si aj zavečerať.“

Mlynárkina dcéra položila na stôl, čo bola navarila. Posadali si a najedli sa obidvaja do chuti. Keď najedli sa, prehovoril chlapček:

„A teraz mohli by sme vari už uložiť sa.“

I uložili sa pekne-krásne do odpravenej postele. Ale mlynárkina dcéra položila medzi seba a medzi neho striebornú a zlatú halúzku. A o chvíľku tichý sen obidvom oči zatvoril.

Na druhý deň bolo už slnce hodne vysoko — i mlynárkina dcéra ešte nehlásila sa u pána, ako to boli jej sestry urobili. Pán bol už netrpezlivý; no čakal ešte za dobrý čas. Ale keď ešte ani potom o sebe znať nedala, pomyslel si, že azda zle povodilo sa jej, a šiel ta obzrieť, čo je to, ako je to. Ale dvere boli tuho zamknuté.

Zamknuté dvere dal pán vylámať. A — kto vypovie jeho radosť! — na posteli našiel svojho strateného syna s mlynárkinou dcérou. Práve čo boli prebrali sa zo sna na ten hrmot. Otec radoval sa ako dieťa. A hneď rozkázal k veľkej hostine prípravy porobiť a všetko okolité panstvo povolať, aby prišli a radovali sa s ním.

Syn ale, zhliadnuc pri sebe dve halúzky, s podivením preriekol k mlynárkinej dcére:

„Či si ty so mnou až tam dolu bola? No, keď si mi tak verná, znaj, že si ma vyslobodila. A z týchto halúzok budeme mať dva kaštiele.“

Tu vzal tie dve halúzky, vyhodil ich von oblokom, a v tom okamžení vystavili sa dva veliké kaštiele, jeden zlatý a druhý strieborný, v ktorých potom mlynárkina najmladšia dcéra s vyslobodeným krásnym mladým pánom bývala a býva až dosiaľ, ak ešte nezomrela.