ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Podal Janko Rimavský z Hnúšti.

Bola raz jedna krajina, smutná ako hrob, temná ako noc, lebo do nej slnce božie nikdy nezasvietilo. Tam by ju boli ľudia sovám a netopierom prepustili, keby kráľ nebol mal jedného koňa so slncom na čele, z ktorého sypali sa jasné blesky na všetky strany, len tak, akoby z naozajšného slnca. Tohto vodili po krajine a kadiaľ s ním šli, svietilo sa ľuďom ako vo dne; len kde už za horu zašli, privalila sa na to hustá tma, že by ju bezpečne bol mohol krájať.

Naraz slncový kôň skapal. Hustá hmla zaľahla už teraz na celú krajinu. Ľudia nemohli ani hnúť sa, nerečiem, polia si obrobiť alebo voľač si zahľadať. Biedu treli všetci neslýchanú a sám kráľ stŕpal, čo to bude z jeho krajiny. Iste tak obstáť nemohli. Nuž sám kráľ vychytil sa i s vojskom slncového koňa hľadať.

Po biede dobakal sa voliak na hranice svojho kráľovstva, kde z druhej krajiny začalo sa mu presinievať. Ale čože, keď i to svetielko biedne prelamovalo sa cez husté hory, ktorým konca-kraja dovidieť nebolo. Šli už len ďalej, až prišli k jednému ošarpanému samotnému domčeku. V domčeku sedel za stolom človek a čítal — čítal z roztvorenej pred ním veľkej knihy. Keď pozdravil sa mu kráľ, vstal hore proti nemu a hovoril:

„Práve čítam o tebe; ty ideš slncového koňa hľadať. Ale nekonaj sa, ty ho nikde nedostaneš. Zver sa radšej na mňa, lebo ja som veštec. Dopravím ti ho načas, a bude tvoja krajina, ako prv bola; len či mi dáš jedného sluhu na pomoc, ktorého si vyberiem. Ty musíš ešte dnes domov, lebo ťa tam treba, aby krajina i v tme nebola bez hlavy.“

„Ej, veru odmením sa ti bohato, keď mi to vykonáš a mňa i mojich poddaných zachrániš,“ povedal kráľ a pristal hneď na všetko.

Bez meškania ale musel sa vrátiť s celým vojskom svojím, odkiaľ prišiel. Pri veštcovi ostal kremä sluha, ktorého si sám vybral. I tohto usadil veštec len do kúta a sám sadol si za stôl a čítal — čítal v tej velikej knihe až do pozdného večera.

Na svitaní ale už boli na ceste a šli dlho, dlho, lebo šesť krajín prešli a kremä v siedmej zastali, a to zrovna pod kráľovským zámkom. Kraľovali tam traja bratia, synovia jednej strigy, ktorým mať vyhľadala za ženy tiež tak tri sestry, ako oni boli bratia medzi sebou. Veštec kázal sluhovi len tam dakde učupiť sa pod bralie a sám urobil sa na zelené vtáča i vyletel k najstaršej neveste na oblok. Tak dlho doňho ďubkal a okolo poletúval, kým mu len neotvorila. A ona, rada vtáčaťu, pohladkávala ho a hovorila:

„Ach, obluda, ver’že si milé! Keby môj muž doma bol, veruže by aj ten mal radosť, ale ten nepríde iba na večer. Išiel si tretinu krajiny poobzerať.“

Veštcovi nebolo treba viac vedieť. Ale vtom vpálila stará striga do izby a len ak zaškrtiť, tak zaškrtiť vtáča.

„Ešte by ťa,“ povedá dievke, „tu skrvavilo!“

A už siahala po ňom prstami ako hrabľami. Ale vtáča premenilo sa chytro na človeka a čím tieto obadali sa, poď ten von dvermi.

Premenil sa zase na zelené vtáča a vyletel strednej neveste do obloka. Ďubkal doňho, kým mu len neotvorila. A tá tiež rada vtáčaťu, pohladkávala si ho a hovorila:

„Ach, obluda, ver’že si milé! Keby môj muž doma bol, veruže by aj ten mal radosť, ale ten nepríde iba na druhý večer. Išiel si dve tretiny krajiny obzerať.“

Veštcovi ani tuná nebolo treba viac vedieť. Ale vtom vpálila stará striga do izby a len ak zaškrtiť, tak zaškrtiť vtáča.

„Ešte by ťa,“ povedá dievke, „tu skrvavilo!“

A už ho dosahovala prstami ako hrabľami. Ale vtáča premenilo sa chytro na človeka a čím tieto obadali sa, poď ten von dvermi.

Premenil sa ešte raz na zelené vtáča a vyletel najmladšej neveste do obloka. Ďubkal doňho, kým mu len neotvorila. A táto ti ešte len rada bola vtáčaťu, pohladkávala si ho a hovorila:

„Ach, obluda, ver’že si milé! Keby môj muž doma bol, veruže by ten tiež mal radosť, ale nepríde iba na tretí večer. Išiel všetky tri tretiny kráľovstva poobzerať.“

Veštec už všetko vedel, čo zvedieť chcel. Ale tu ešte len mal zle pochodiť. Stará pripálila ako zbesnelá a len stoľko, že ho neschmatla. Premenil sa ale razom na človeka a poď von. Mali ho vidieť!

Dobehol k sluhovi, kázal mu ísť do mesta na tri dni potravy nakúpiť a sám strmým krokom ponáhľal sa za mesto do hory, bo vedel, že by baba nežartovala, ak by ho tam dakde popadla. Sluha dobehol ta za ním celkom zadychčaný, že vraj tam po meste celý zhon za akýmsi ušlým človekom, len dobre, že jeho nepochytili.

Teraz už išli ďalej, až k jednému mostu, cez ktorý babini synovia prechodiť museli, keď domov dostať sa chceli. Veštec prehodil jedno brvno cez most, a s tým čušali tam až do večera. Večer bolo počuť už zďaleka dupot konský. To najstarší kráľ vracal sa. Na moste potkol sa mu kôň o to brvno.

„Ej, čo to za oplana, čo toto brvno tu prevalil!“ zvolal rozhnevaný kráľ.

„Ja som ti ho prevalil! Čože chceš so mnou, že mi do oplanov nadávaš?“ vyskočil veštec spod mosta.

„Toto chcem, že mi za to kožou zaplatíš!“ vytiahol kráľ meč na veštca.

Vytiahol ho aj veštec a rúbali sa mečmi. Ale veštec zronil kráľa. Mŕtveho priviazal potom o koňa a pošibal tohto, aby si telo pánovo domov zaniesol. Sám utiahol sa pod most k sluhovi a čušali tam zase až do druhého večera.

Večer vracal sa druhý kráľ domov a na moste potkol sa o brvno.

„Ej, čo to za oplana, čo to brvno do cesty mi zavalil!“ zvolal rozhnevaný.

„Ja som ti ho zavalil! Čože chceš so mnou, že mi do oplanov nadávaš?“ vyskočil veštec spod mosta.

„Toto chcem, že mi za to a za tú preliatu krv tuná zaplatíš!“ vytiahol kráľ meč na veštca.

Vytiahol ho aj veštec a rúbali sa mečmi. Ale veštec zronil kráľa. Mŕtveho priviazal o koňa a tohto pošibal, aby si telo pánovo domov zaniesol. Sám utiahol sa zase pod most a čušali tam až do tretieho večera.

Na tretí večer letel najmladší kráľ na tom slncovom koni. Tento nepotkol sa, ale začervenala sa preliata krv kráľovi pred očami.

„Ej,“ povedá, „čože to za zločinca? Ešte mne tu do cesty krv prelievať!“

„Ja som ju prelial, a to krv tvojich bratov!“ vyskočil veštec doňho s holým mečom.

Rúbali sa, ale nič nezdolali, iba čo meče dolámali. Tu povie veštec:

„Už s mečmi nič nevykonáme. Ale vieš ty čo? Urobme sa na kolesá a spusťme sa proti sebe tuná z týchto strání do doliny.“

„Dobre,“ odpovie kráľ; „ja budem vozárskym kolesom a ty len takým ľahším.“

„Ej, nie tak; ty budeš ľahším a ja vozárskym!“

Kráľ pristal aj na to.

Hneď vyšli na tie vrchy a pustili sa dolu stranami proti sebe ako kolesá. Vozárske koleso rozbehlo sa a tresk do ľahšieho, že toto priam rozsypalo sa. Z vozárskeho kolesa vyskočil veštec a zvolal:

„Už si tam, ja som vyhral!“

„Len pomaly, pán brat!“ zvolal kráľ a postavil sa tiež pred veštca. Ešte si mi len prsty polámal. Ale vieš čo? Spravme sa na plamene a páľme sa! Ja budem červený, ty belastý plameň.“

„Ej, nie tak,“ povie veštec, „ty budeš belastý a ja červený!“

Aj na to pristal kráľ.

Premenili sa hneď tam pri moste na tie plamene a pálili jeden druhého nemilosrdne. Pálili sa dlho, a tu ak nič, tak nič z toho. Kde vezme sa, tu vezme sa, príde ta starý žobráčik.

„Starý otec,“ zavolá belastý plameň, „donesteže vody a zalejte tento červený plameň; dám vám grajciar!“

Starký pobral sa a niesol už tej vody. A červený plameň chytro vykríkne:

„Starý otec, ja vám dám groš, ak tú vodu na tento belastý plameň vylejete!“

Starý otec urobil tak, bo nebodaj aj uňho groš viacej platil, ako grajciar. Ani nevidieť ako, a bolo po kráľovi. Červený plameň premenil sa na človeka; tento chytil slncového koňa za kantár a vysadol si naň. Žobráčikovi pekne poďakoval sa za posluhu, sluhu zavolal a pustili sa ďalej svojou cestou.

*

Šli, šli; ale ani stará striga nemeškala, ledva čo tých dvoch mŕtvych pochovala. Nedala nič na nevesty, ako horko nariekali. Len raz zaiskrila očami, dupla nohou, sadla na ohreblo, pochytila tie tri dievky pod pazuchy — a poď do povetria s nimi!

A naši pútnici len poberajú sa vždy ďalej a ďalej čírymi horami, holými pustatinami, bez jedenia, bez pitia, bo im už potrava dávno vyšla. Strašný hlad opáše najmä sluhu veštcovho. A tu, kde predtým ani plánočky, zrazu prídu ku krásnej zarodenej jabloni. Sluha bežal vopred, že si z nachýlených až k zemi konárov aj na cestu naberie.

„Netrhaj, netrhaj!“ kričí naňho veštec; „počkaj, ja z koňa viac dočiahnem.“

Priskočil veštec na koni a silno zaťal mečom do jablone. Červená krv z nej vysíkla a jabloň zvalila sa.

„Vidíš,“ vraví veštec, „takto by si ty bol tu ležal, keby si bol čo len do jedného jablka zahryzol. Bo toto bola najstaršia kráľovná, ktorú nám striga takto do cesty postavila, aby nás tými jablkami otrávila. Ale je už po nej; smelo poďme ďalej.“

Nebolo im ísť ďaleko a prišli ku studničke, čistej ako zlato.

„Ej,“ rečie sluha, „ale už aspoň napijem sa; azda tak aj hlad oklamem.“

„Počkaj,“ povie veštec, „ja ti sám načriem!“

Začrel do studničky, ale mečom, ktorý vrazil do nej až po rukoväť. Studňa zvrela hneď červenou krvou.

„Vidíš,“ vraví mu veštec, „takto by si ty bol pochodil. Bo toto bola stredná kráľovná, ktorú nám striga do cesty postavila, aby nás smädných otrávila. Ale je už po nej; lenže teda smelo a rezko ďalej!“

A nebolo im zase ísť ďaleko, prišli k utešenému ružovému kru. Sluha si myslel, že už aspoň k tým ružiam privonia, keď tu ani jesť, ani piť. Ale veštec ešte len teraz skočil k ružiam a pozrážal všetky mečom. Červená krv striekala z nich na všetky strany.

„Toto je, vidíš, najmladšia kráľovná,“ vraví veštec. „Mala nás vôňou otráviť, ale je už po nej, a strigu môže tam dakde od jedu puknúť, kde je. Tá už neopováži sa k nám!“

„Ej, veď sme už aj dosť prestáli,“ hovorí sluha; „veru nám je zaslúžený ten slncový kôň!“

„Zaslúžený sem-tam,“ povedá mu veštec, „ešte je len teraz nie náš!“

„Ej, to by už potom nebolo s kostolným riadom!“

„No len, no, počkaj!“ odpovedá mu veštec.

Sotva dopovedal, kde vezme sa, tu vezme sa, beží proti nim jedno malé chlapča s kantárom v hrsti. Keď popri koni prebiehalo, zaštrkotalo tým kantárom. V tom okamžení bol veštec zo slncového koňa na holej zemi a to malé chlapča cválalo už na ňom ďalej.

„Či som ti nepovedal, že sme na holom?“ riekol veštec.

„Tak je, tak,“ prisviedčal smutný sluha.

„Nuž ale čože je to za chlapčiska? Len kto by bol v ňom toľké šibalstvo hľadal? Ej, keby som ťa dostal do hrsti!“ hrozil za ním päsťou.

„A veď, ak ti len taká ďaka, bež za ním!“ vraví mu veštec. „Ale vieš, čo? Darmo konal by si sa už ďalej, toho bys’ ty nikdy nedostal. Poviem ti dač lepšieho. Uberaj sa ty len pekne domov, skoro prídeš už aj na také miesto, kde dostane sa ti voľač aj pod zuby. No, a ja mám času dohoniť ťa, keď len slncový kôň zase môj bude.“

Rozišli sa a veštec vychytil sa naspäť za malým čarodejníkom. Dohonil ho nezadlho a potom už uberal sa za ním pomaly, akoby nie ten, ale len voľajaký pocestný. Vtom chlapča obzrelo sa a zavolalo naňho:

„Dobrý človek, odkiaľže ste vy?“

„Z ďalekej krajiny,“ odpovedal mu veštec.

„A kdeže idete?“

„Nuž idem si hľadať dáku službu.“

„A či rozumiete sa okolo koní?“

„Akože by som sa nerozumel, veď som sám koňa mal.“

Zaradovalo sa chlápä a veštec stal sa od tej chvíle sluhom čarodejníkovým.

Prišli do čarodejníkovho zámku. Veštec zaviedol slncového koňa do konice a riadil si ho tam statočne, naozaj ako svojho. A čarodejník hútal už teraz len o jednom, ako by ešte aj krásnu kňažnú z mora dostať mohol, keď už slncového koňa má. A veruže musel byť zahútaný do toho, keď pri všetkých čarodejstvách ani toľko nevykaukloval, čo to má za sluhu, ale i s koňom i so všetkým ešte zveril sa naňho. Lebo ti ho len raz zavolá pred seba a rečie mu:

„Ty, sluha, keď si ty taký opatrný, ak mne ty nedovedieš tamto sprostred mora kňažnú, čo tam býva na zámku — nuž si syn smrti!“

A to vám, hľaďteže, ten zámok na takom topoli až do neba vystavaný bol a prístupu k nemu nikde. Ale pánovi o to žiadna starosť, ako sluha svoju vec vykoná, len aby poslúchol a čím skôr aj s pannou nevestou tu bol.

Zvážil si on loď, naplnil ju drahým tovarom, nadovšetko stužkami, ručníkmi a šatami jedno nad druhé krajšími. Čo najkrajšie z nich povyvešúval na lodi, a tak pristal k zámku, vystavanému na tom vysokom topoli vprostred toho mora. Sotva to zhliadla kňažná, už poslala slúžku, že či to všetko na predaj.

„Veru na predaj a na výber,“ povedal veštec. „Len nech sa páči kňažnej dolu, vyberie si po vôli a dám lacno.“

Spustila sa kňažná do lode, preberala sa medzi utešenými stužkami a ručníkmi a vyberala si do vôle; až ani nezbadala, že loď prudko vesluje a brehy doháňa. Iba keď chcela von, zvedela, čo je vo veci.

„Viem už,“ povedá, „komu ma vezieš. Ale ak si z Boha, nenechaj ma dlho tam; zaveď ma radšej tomu kráľovi, ktorému slncového koňa vedieš!“

„A veď,“ povie veštec, „i sám tak hútam, že by tebe tam lepšie pristalo. A to aj stane sa, ak len vyzvieš, v čom čarodejníkova moc záleží.“

Už boli uzrečení a veselo pristali ku brehu. Čarodejné chlapčiatko tam ich čakalo a tľapkalo, skákalo, keď len kňažnú malo, a táto ešte k tomu pekne štebotala okolo neho. Štebotala ako lastovička, kým jej len nevyjavil, že veru tam za zámkom v horách stojí veľký strom, pod stromom pasie sa jeleň, v tom jeleni kačka, v tej kačke zlaté vajce.

„A v tom vajci, hľaďže, duša moja,“ tak dokladal, „v tom je všetka moja moc, lebo to je moje srdce. Ale ty to nikomu nepovedz, a bude nám len hej! Budeme nosiť sa na slncovom koni!“

Ale kňažnej nechcelo sa s chlapčiatkom ani na slncovom koni nosiť. Keď zaspal, išla ona k veštcovi a vyrozprávala mu všetko. Veštec šiel do hory, pod veľkým stromom jeleňa zastrelil, kačicu z neho vypáral a z kačice vajce. Vajce vypil - a bolo po čarodejníkovej moci. Tento ostal naozaj ako dieťa slabým, bo všetka jeho vláda prešla do veštca. Veštec posadil kňažnú na slncového koňa a tak ju viedol kráľovi.

Keď došli na hranice tmavého kráľovstva, tam našli sluhu veštcovho, bo tomuto nechcelo sa zo svetla do tmy, ba aj bál sa pred kráľa s takým nijakým chýrom. Ale teraz vďačne sprevádzal i on kňažnú. A keď zo slncového koňa rozlietli sa blesky i do tmavej predtým krajiny, hrnulo sa im všetko ľudstvo v ústrety. I sám kráľ letel ako na krídlach. Len neznal, či skôr slncového koňa si obzerať, či krásnej na ňom sediacej kňažnej do tváre pozerať. Ale bolo tak všetko dobre: veštec doviedol nielen slncového koňa pre tmavú krajinu, lež aj mladému kráľovi driečnu nevestu. Bolo tu vítania, bolo tu radosti! Milého veštca na rukách nosili, chválami obsýpali, naďakovať sa mu nikdy dosť nemohli. Kráľ chcel mu prepustiť polovičku kráľovstva.

Ale veštec neprijal nič.

„Pre mňa je,“ riekol naposled, „len môj domček a moja kniha. Čo som z nej pre teba vyčítal a tebe doviedol, to si maj; ďakuj za to Bohu a kraľujte šťastne!“

Odobral sa a odišiel.