ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Podáva Jonatan Dobroslav Čipka z Malohontu.

Namrzela sa stará bosorka na svojho muža; zapľuvala mu tri razy do očú, hovoriac:

„Bohdaj si sa zopsil!“

V tom okamženi vybehol na ulicu červený kudlatý pes a havajčiac utekal dedinou. Všetci psi za ním, ako keď včely vyroja sa z úľa.

Bola to ruvačka! Zakliaty pes odhadzoval ich od seba, ako plané hrušky, ale i sám dodriapaný a dokrvavený dostal sa do šíreho poľa.

Na noc pribehol do hory, bo po tej príučke nechcelo sa mu do dediny. Ale i tu vlčisko, veliké ako trojročný junec, vyskočilo naňho spoza kriakov a chmat! už by ho nebolo popustilo z pazúrov, keby ešte v dobrý čas nebol mu ukázal päty.

Na druhý deň moril ho hlad. Čo robiť? Zase len do dediny, kde by čo-to našlo sa pod zuby. Hneď z prvého domu zavoňala mu pečienka. Ľahko bolo prikrásť sa do kuchyne a jedným chmatom vychytil pečienku z rajnice. Ale vtom pribehne kuchárka a — čľap! oparila vriacou vodou kvárnika. Náramne zaskučal od bolesti, mäso vypadlo mu z pyska a hrubý ožeh potisol ho ďalej.

I tu i tam len zhynúť! Hodil sebou pod zelený ker a čakal na seba smrť.

O chvíľku pribehla k nemu hladovitá líška. Zuby jej naostrené ako šidlá: jedným zahryznutím bola by vydrapila mu črevá; ale bála sa odať doňho, lebo poznala, že ešte očima klipká. Obchádza, obzerá, prikráda sa, a chvat! odtrhne mu ucho! Ale vtom buchlo, až celá hora ozvala sa, a zradzská líška vytrčila kopytá do neba. Zastrelil ju mäsiar, ktorý tadiaľ šiel s baranmi. Ten i priblížil sa ku psu a hodil mu kúsok chleba. „Čože,“ vraj, „psu mucha?“ Toľko bolo hladovitému i kúsok chleba. Mäsiar hodil mu ho oval a ešte aj takú hrču mäsa ako ovčí pysk. Hneď mu mušky ožili. Skočil na nohy a prívetive vrtel chvostom okolo mäsiara. Mäsiar pojal ho sebou barany zavracať a kudlatý dunčo stal sa jeho neodbytným kamarátom.

Aj sto ráz ešte potom dohnal bohatý mäsiar gule tučných volov, kŕdle rohatých baranov z ďalekých krajov do domu, a nikdy nestala sa mu ani najmenšia škoda, lebo takého obhaňača a strážcu nad stádom nebolo nikde viac, akým stal sa tento zakliaty pes. A čokoľvek mu mäsiar zavolal, to akoby bol rozumel, hneď navlas vykonal. Nebol by ho dal od seba ani za tisíc zlatých.

Raz tiež hnali krmné voly zďaleka a prišlo im na pustatine nocovať. Mäsiar zveril statok na psa a sám usadil sa v krčme osamelej a ako čo by doma na bezpečnom, dal si naliať holbu vína a ujedal si chutnú pečienku.

„Ale prosím, či sa vy, pán mäsiar, nebojíte toľký statok len tak naverímboha zveriť, veď tu mnoho zbojníkov?!“ hovorí mu hostinský.

„Ej, znám,“ rečie, „že by tu aj od jalovej kravy teľa ukradli, ale nebojím sa toho, kým môjho dunča tam vonku mám. Ani nepohnem sa z izby, kým nevyspím sa dobre do rána.“

„Pes je len pes,“ preriekol zase hostinský, „pre psa vám do rána i celú guľu odženú!“

„A už ja zase stavím neviem čo, že z tej do rána neskape ani srsť!“

Z reči do reči stavili sa o sto dukátov, že hostinský ešte pred polnocou odženie z tej gule dva najtučnejšie voly.

Dosť ten naobchádzal sa potom okolo tých volov, ale strážny pes bol mu všade za pätami, brechal ustavične a len roztrhať a roztrhať hostinského, čo raz priblížiť sa chcel k volom. Pominula polnoc a hostinský vyčítal mäsiarovi sto dukátov. Mäsiar prevalil sa na lavicu a spal. I strážny pes vonku zaťúchol.

Ale krčmárovi celá vec už ani tak pokoja nedala. Bol by si chcel nahradiť i prehru, i voľač navyše vyzískať. Vedel on dobre, aký to pes, a striehol na všetko. Nad ránom, keď mäsiar pospal si a vyšiel von, že si statok poobzerá a prípravy porobí na ďalšiu cestu, priskočil si dunčo k pánovi a lízal mu ruky, na znak, že je všetko v poriadku, a pán zase tľapkal verného psa, že tej noci dobre strážil. Tu krčmár prikradol sa z druhej strany ku statku a potíšku odháňal šesť najtučnejších volov z gule. I odohnal ich tam do jedného košiara, kde i krem toho pokradené statky s kamarátmi odpratúval. Ale aj mäsiar počítal voly, a keď videl, že ich šesť chybuje, zavolal:

„Dunčo, za ním sa!“

Dunčo hneď skočil za šľakom, a veru milý hostinský iba vtedy obadal sa pri košiari, keď dunčo skočil mu pravo do tváre a odhryzol mu červený vypitý nos. Dokrvácaný krčmár iba domov utekal, aby si tvár zaviazal.

Pes pribehol s krvavým nosom k mäsiarovi a ten hneď poznal, čí to nos, aj čo bude vo veci. Na svitaní za krvavým chodníkom pohodil^[149] ku košiaru a svoje voly prihnal naspäť ku stádu. Celé stádo zaručalo zase pred krčmou a pohlo sa ďalej. Mäsiar ale prikročil ešte k obloku a zabúchal:

„Pán hostinský, kdeže ste, akože ste? Poďte, zaplatím vám, čo som dlžen za večeru aj za nocľah!“

„Len,“ povedá, „choďte s Pánom Bohom, veď to nájde sa na druhý raz,“ a stenal milý hostinský tamdnu.

„No, tak vám aspoň s nosom neodídem. Tu si ho máte na obloku — a druhý raz nežartujte sa mi so psom!“

S tým položil mu mäsiar nos na oblok a pobral sa za volmi.

Šťastne prihnali domov tučné voly. Mäsiar nachoval verného psa a zaihrával sa s ním. V tom príde k nim jedna stará baba.

„He-he-he, pán mäsiar, krásny to pes,“ smeje sa baba proti nemu.

„A čože s tým psom?“ pýta sa mäsiar.

„A veru je to nie pes ako pes, ale je to zakliaty človek. Už dosť naslúžil sa vám, mohli by ste ho prepustiť na slobodu.“

„Hoj, vďačne, starká moja, vďačne, ale on odo mňa neodíde.“

„Odíde-neodíde, to sem-tam. Ale choďte na tretiu dedinu k jeho žene-bosorke, zapľujte jej i vy tak tri razy do tváre a povedzte, aby zopsila sa, ako ona jemu urobila. Veď potom uvidíte, čo bude.“

Ako od všetkého bezpečná, varila stará bosorka svoje zeliny na ošarpanom ohnisku tam dakde na tretej dedine. Vtom roztvoria sa jej dvere a dnu vkročí náš mäsiar. Ani neklaňal sa, ani nič, len jej zapľuval tri razy do očú a zavolal:

„Bohdaj si sa zopsila, aby si sa zopsila, tak, ako zopsil sa tvoj muž!“

V tom okamihu vybehla stará suka na ulicu a všetky dedinské psy do nej. Bohzná, kde tá podela sa!

Náš pes ale premenil sa na človeka. Mäsiar ho obdaroval. Žil potom ešte dlho, lenže nemal ucha, ktoré mu líška bola odtrhla.