ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Podávame celkom tak, ako to napísal z pospolitého ľudu pošlý pisateľ, vo Važci v Liptove, r. 1842.

Išli dve sestry na jahody. Nuž ta starša menej a mladša viacej nazbierala. Nuž ta starša tu mladšu zabila a vykopala jej jamu pod javor.

Išla starša domov. Spytaju sa jej rodičia, že de^[34] nehala mladšu sestru. Poviedala, že ta malo nazbierala jahôd, že ostala tam ešte zbierať.

Išiou jeden hudec do hory, počau rubať toho javora. Ta kričala spod javora:

„Pan hudec, nerubaj! Mňa sestra zabila, srdečko mi zarmutila. Pan hudec, nerubaj!“

Prišiou hudec domov; poviedau jej rodičom. Potom jich zaviedou tam do toho lesa i otca i mater i brata i sestru.

Nechcela isť ta sestra; musela isť.

Najpru hudec rubau.

„Pan hudec, nerubaj! Mňa sestra zabila, srdečko mi zarmutila. Pan hudec, nerubaj!“

Otec rubau.

„Pan otec, nerubaj! Mňa sestra zabila, srdečko mi zarmutila. Pan otec, nerubaj!“

Potom dau otec materi, že či jej bude tak volať. Mať rubala.

„Pani matka, nerubaj! Mňa sestra zabila, srdečko mi zarmutila. Pani matka, nerubaj!“

Matka dala synovi rubať.

„Pan braček, nerubaj! Mňa sestra zabila, srdečko mi zarmutila. Pan braček, nerubaj!“

Teraz sestra musela rubať.

„Pani sestra, nerubaj! Ty si ma zabila, srdečko mi zarmutila. Pani sestra, nerubaj!“

Potom ju vyhrebli a vzali ju domov a pochovali ju pekne. A staršu zmarnili.