ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

František vyšiel z Noirtierovej izby takým neistým krokom a taký rozčúlený, že ho ľutovala i Valentína.

Villefort, ktorý mohol vysloviť len niekoľko nesúvislých slov a ušiel do svojej pracovne, o dve hodiny dostal tento list:

„Po tom, čo bolo dnes ráno odhalené, pán Noirtier de Villefort nemôže predpokladať, že medzi jeho rodinou a rodinou pána Františka d’Épinay bolo by možné nejaké spojenie. Pánu Františkovi d’Épinay je hrozné myslieť na to, že pán de Villefort, ktorý sa zdal vedieť o veciach dnes rozpovedaných, nepredišiel ho v týchto myšlienkach.“

Keby tak niekto v tej chvíli bol videl sudcu, zasiahnutého týmto úderom, nebol by veril, že ho predvídal. Villefort si naozaj nepomyslel, že by sa otcova priamosť čiže drsnosť nezastavila ani pred rozpovedaním takej udalosti. Pán Noirtier naozaj, nemajúc ohľad na smýšľanie svojho syna, nikdy sa nesnažil objasniť Villefortovi tento fakt, takže on sa vždy domnieval, že generál de Quesnel čiže barón d’Épinay, podľa toho, či ho chceme nazývať menom, ktoré si sám zadovážil, a či menom, ktoré mu bolo dané, zahynul vraždou, a nie čestnou smrťou v súboji.

Drsný list, ktorý dostal od mladíka, ktorého si do toho času vždy tak vážil, bol smrteľným úderom pre hrdosť človeka, akým bol Villefort.

Sotva si sadol v pracovni, vstúpila jeho žena.

Odchod Františka na apel pána Noirtiera prekvapil všetkých natoľko, že položenie pani de Villefort, ktorá osamela s notárom a svedkami, stávalo sa čoraz trápnejším. Tu sa pani de Villefort rozhodla odísť, oznámiac, že sa ide spýtať, čo sa stalo.

Pán de Villefort povedal jej len toľko, že pre istý rozhovor, ktorý mali pán Noirtier, pán d’Épinay a on, zmarený bol sobáš Valentíny s Františkom.

Bolo ťažko oznámiť vec čakajúcim; pani de Villefort, vrátiac sa do salónu, povedala len toľko, že pán Noirtier na začiatku rozhovoru dostal slabý záchvat porážky, a tak smluva je na niekoľko dní odročená.

Táto zvesť, hoci bola i nepravdivá, po dvoch nešťastných udalostiach toho istého druhu prišla tak nečakane, že poslucháči pozreli na seba s údivom a odišli bez slova.

Zatiaľ Valentína, šťastná, ale i zdesená, pobozkajúc a zahrnúc vďakou slabého starca, ktorý jediným úderom preťal reťaz, ktorú pokladala už za nezničiteľnú, prosila, aby sa smela utiahnuť do svojej izby a zotaviť sa. Noirtier dal jej pohľadom dovolenie, o ktoré prosila.

Miesto toho však, že by bola šla do svojej izby, Valentína vyšla na chodbu, a otvoriac malé dvierka, vbehla do záhrady. V nahromadených udalostiach jej srdce neprestajne svieral temný strach. Čakala, že sa v každej chvíli zjaví Morrel, bledý a výhražný ako lord Ravenswood pri kontrakte Lucie de Lammermoor.

Bolo ozaj na čase, že prišla ku plotu. Maximilián, zbadajúc Františka odchodiť z cintorína v spoločnosti pána de Villefort a tušiac, čo sa stane, sledoval ho; keď ho však videl vstúpiť do domu, videl ho i vyjsť ztadiaľ a opäť sa ta vrátiť s Albertom a Château-Renaudom, nepochyboval už viacej. Vrútil sa do ohrady, pripravený na všetko a celkom istý, že Valentína pribehne za ním v prvej voľnej chvíľke.

Nemýlil sa; jeho oko, primknuté k doskám, ozaj zbadalo devu, ktorá bez obvyklej opatrnosti ponáhľala sa rovno ku bráne. Pri prvom pohľade, ktorý na ňu vrhol, Maximilián sa upokojil; pri prvom slove, ktoré povedala, strhol sa radostne.

„Sme zachránení,“ povedala Valentína.

„Zachránení!“ opakoval Morrel, nemôžuc veriť toľkému šťastiu. „Kto nás zachránil?“

„Môj starý otecko. Ó, Morrel, majte ho veľmi radi!“

Morrel prisahal, že bude starca milovať z celého srdca svojho; mohol to urobiť bez námahy, lebo v tej chvíli nemiloval ho ako priateľa alebo ako otca, ale zbožňoval ho ako Boha.

„Ale ako sa to stalo?“ spýtal sa Morrel. „Aký zvláštny prostriedok upotrebil?“

Valentína už otvárala ústa, chtiac mu všetko povedať; pomyslela si však, že vo všetkom tom väzí hlboké tajomstvo, ktoré patrí len jej starému otcovi.

„Neskôr vám to poviem,“ odvetila.

„Ale kedy?“

„Keď budem vašou ženou.“

Tým prešiel rozhovor na kapitolu, ktorá robila Maximiliána ochotným na všetko. Uznal ochotne, že musí byť spokojný s tým, čo vie, a že je toho na jeden deň dosť. Na odchod však pristal až potom, keď mu Valentína sľúbila, že ju uvidí na budúci večer.

Valentína sľúbila Morrelovi, čo chcel. V ich očiach sa všetko zmenilo a teraz už ľahšie uverila, že si ju Maximilián vezme, ako by bola uverila pred hodinou, že si ju František nevezme.

Medzitým pani de Villefort odišla k Noirtierovi.

Noirtier pozrel na ňu chmúrnym a prísnym pohľadom, akým ju obyčajne vítaval.

„Pane,“ riekla pani Villefortová, „nemusím vám ani oznámiť, že sobáš Valentínin bol zmarený, lebo roztržka stala sa práve na tomto mieste.“

Noirtier nereagoval.

„To však, pane, neviete,“ pokračovala pani de Villefort, že ja som sa vždy stavala proti sobášu, ktorý sa mal uskutočniť proti mojej vôli.“

Noirtier pozrel na svoju nevestu ako kto čaká na vysvetlenie.

„A teraz, keď je sobáš znemožnený, ktorý, ako viem, budil váš odpor, prichodím k vám s prosbou, ktorú ani pán de Villefort, ani Valentína vysloviť nemôžu.“

Noirtierove oči sa spýtaly, aká je to prosba.

„Prichodím vás prosiť, pane,“ pokračovala pani de Villefort, „ako jediná, ktorá má na to právo, lebo som jediná, ktorá z toho nič mať nebudem, prichodím vás prosiť, aby ste vrátili svojej vnučke nie svoju náklonnosť, ktorú vždy mala, ale jej majetok.“

Noirtierove oči ostaly na chvíľu neisté; bolo zrejmé, že pátra po príčinách takého príhovoru a že ich nemôže nájsť.

„Môžem sa úfať, pane,“ riekla pani de Villefort, „že vaše úmysly sa shodujú s prosbou, ktorú som vám práve predniesla?“

„Áno,“ odvetil Noirtier.

„Tak teda odchádzam, pane, vďačná i šťastná.“

A pozdraviac sa pánu Noirtierovi, odišla.

Skutočne, hneď na druhý deň Noirtier dal si zavolať notára: prvý testament roztrhali a napísali nový, v ktorom poručil celý svoj majetok Valentíne s podmienkou, že sa od neho nikdy neodlúči.

Niektoré osoby zo spoločnosti potom vyrátaly, že slečna de Villefort, dediac po markízovi a markíze de Saint-Méran a zasa prijatá starým otcom na milosť, bude mať voľakedy tristotisíc libier renty.

Medzitým, čo bol u Villefortov zmarený tento sobáš, grófa de Morcerf navštívil Monte Christo. Gróf de Morcerf, chtiac Danglarsovi dokázať svoju snaživosť, obliekol si skvostnú uniformu generála-poručíka, ktorú dal ozdobiť všetkými radmi, a rozkázal zapriahnuť svoje najlepšie kone. Takto pripravený zašiel do ulice de la Chaussée-d’Antin a dal sa ohlásiť Danglarsovi, ktorý bol zaujatý mesačnou uzávierkou.

Od istého času nebolo radno navštíviť baróna v túto chvíľu, ak niekomu záležalo na tom, aby ho zastihol v dobrej nálade.

Pri pohľade na svojho vznešeného priateľa Danglars sa tiež tváril vznešene a sadol si vzpriamene do kresla.

Morcerf, obyčajne taký upiaty, bol teraz usmievavý a prívetivý. Istý, že jeho reč bude mať úspech, vzdal sa diplomacie a zrazu siahol na jadro veci.

„Barón,“ riekol, „tu som. Dávno sa zapodievame svojimi niekdajšími slovami…“

Morcerf sa nazdával, že pri týchto slovách sa rozžiari barónova tvár; jej chmúrnosť pripisoval svojmu mlčaniu. Ale, čo bolo temer neuveriteľné, naopak, táto tvár nadobudla práve výraz ešte väčšej necitnosti a chladnosti.

Preto Morcerf zamĺkol vprostred vety.

„Akými slovami, pán gróf?“ spýtal sa bankár, ako by márne hľadal v duchu vysvetlenie toho, čo chcel povedať generál.

„Ó, ste formalista, drahý pane,“ riekol gróf, „a pripomínate mi, že mám zachovať všetky pravidlá obradu. Na moj’ pravdu, veľmi dobre! Odpusťte. Mám jediného syna a prvý raz myslím na jeho ženbu, som v tom ešte len učeník; tak teda sa podrobujem.“

Morcerf vstal s núteným úsmevom, poklonil sa hlboko Danglarsovi a riekol:

„Pán barón, mám česť prosiť vás o ruku slečny Eugenie Danglarsovej, vašej dcéry, pre svojho syna vikonta Alberta de Morcerf.“

Ale Danglars, miesto aby tieto slová prijal priaznivo, ako mohol od neho čakať Morcerf, stiahol obrvy, a nevyzvúc grófa, ktorý ostal stáť, aby si zasa sadol, odpovedal:

„Pán gróf, prv, ako vám odpoviem, musím si to rozmyslieť.“

„Rozmyslieť?“ opakoval Morcerf s rastúcim údivom. „Čo ste nemali kedy rozmyslieť si to za osem rokov, čo sme o tom sobáši prvý raz hovorili?“

„Pán gróf,“ riekol Danglars, „každý deň prichodia veci, pre ktoré znova musíme rozmýšľať o tom, čo sme pokladali za pevne ustanovené.“

„Ako to?“ spýtal sa Morcerf. „Nerozumiem, pán barón!“

„Chcem povedať, pane, že od štrnástich dní nové okolnosti…“

„Dovoľte,“ riekol Morcerf, „hráme azda komédiu?“

„Ako, komédiu?“

„Áno, vyslovme sa kategoricky.“

„Želám si to vrele.“

„Shovárali ste sa s pánom de Monte Christo?“

„Stretáme sa veľmi často,“ odvetil Danglars vypnúc sa, „je mojím priateľom.“

„Tak na jednej z posledných schôdzok povedali ste mu, že sa zdám vo veci tohto sobáša zábudlivý, nerozhodný.“

„To je pravda.“

„Tak, tu som. Ako vidíte, nie som ani zábudlivý, ani nerozhodný, lebo prichádzam vyzvať vás, aby ste splnili svoj sľub.“

Danglars neodpovedal.

„Rozmysleli ste si to tak skoro,“ riekol Morcerf, „či ste vyprovokovali moje želanie len preto, aby ste si dožičili radosť pokoriť ma?“

Danglars pochopil, že ak bude v rozhovore pokračovať tónom, akým začal, môže sa všetko pre neho skončiť nepriaznivo.

„Pán gróf,“ riekol, „chápem, že máte právo byť prekvapený mojou zdržanlivosťou. Preto verte mi i vy, že ma to v prvom rade zarmucuje; verte mi, že ma k nej nútia vyššie okolnosti.“

„Hovoríte do vetra, drahý pane,“ povedal gróf, „s tým by sa azda mohol uspokojiť ktokoľvek. Ale gróf de Morcerf nie je ktokoľvek, a keď človek, ako je on, vyhľadá iného človeka a upozorní ho na daný sľub, a keď ho tento človek nedodrží, má právo žiadať, aby mu aspoň hneď bola označená riadna príčina.“

Danglars bol chabec, ale nechcel sa ním zdať; Morcerfov tón sa ho dotkol.

„To, čo mi chýba, ani nie je riadna príčina.“

„Čo tým chcete povedať?“

„Že mám riadnu príčinu, ale nie je ľahko vysloviť ju.“

„Cítite však predsa,“ riekol zasa Morcerf, „že sa nemôžem uspokojiť s vaším mlčaním. Podľa všetkého jedno sa mi zdá jasné: totiž že spojenie so mnou odmietate.“

„Nie, pane,“ povedal Danglars, „odkladám len svoje rozhodnutie, to je všetko.“

„Ale nemôžete si predsa myslieť, ako predpokladám, že sa podrobím vašim vrtochom a že budem pokojne a pokorne čakať na návrat vašej lásky.“

„Tak, pán gróf, ak nemôžete čakať, robme tak, ako by našich plánov nikdy nebolo.“

Gróf si zahryzol do perí až do krvi, aby premohol výbuch, do ktorého ho hnala jeho pyšná a vznetlivá povaha. Ale pochopil, že by sa zosmiešnil, preto pohol sa ku dverám salónu, tu si však vec rozmyslel a vrátil sa.

Mrak mu zmizol s čela a zanechal tam miesto urazenej pýchy stopu neurčitého nepokoja.

„Hľaďte, drahý Danglars,“ povedal, „poznáme sa už toľko rokov, a preto sa máme obapolne šetriť. Vaša povinnosť je vysvetliť mi vec, a či môžem žiadať od vás menej, ako aby som vedel, aká nešťastná náhoda pripravila môjho syna o náklonnosť, ktorú ste oproti nemu prechovávali?“

„Nemám nič proti vikontovej osobe, to je všetko, čo vám môžem povedať, pane,“ odvetil Danglars, ktorý sa zasa stával bezočivým, vidiac, že Morcerf znova skrotol.

„Proti komu teda?“ spýtal sa rozčúleným hlasom Morcerf, ktorému obledlo čelo.

Danglars, ktorý pobádal každý z týchto príznakov, pozrel na neho pevnejšie ako inokedy.

„Poďakujte sa mi, že sa nevyslovujem jasnejšie,“ riekol.

Nervózne zachvenie, pochádzajúce akiste z premáhaného hnevu, otriaslo Morcerfom.

„Mám právo,“ povedal, veľmi sa premáhajúc, „žiadať vás o vysvetlenie. Máte niečo proti madame de Morcerf? Nestačí vám môj majetok? Či azda moje náhľady, ktoré sú v rozpore s vašimi?…“

„Vôbec nič zo všetkého toho, pane,“ odvetil Danglars; „bolo by to neodpustiteľné, lebo, poznajúc to všetko, angažoval som sa. Nie, nebádajte ďalej, hanbím sa naozaj, že som zavinil toto skúšanie svedomia; prosím vás, nechajme to! Vyvoľme si strednú cestu: odročenie, ktoré nie je ani roztrhnutím, ani záväzkom. Veď, Bože môj, vec nie je taká súrna! Moja dcéra má sedemnásť rokov, váš syn má dvadsaťjeden. Kým budeme čakať, čas poletí ďalej, prinesie udalosti; veci, ktoré sa včera zdaly chmúrne, na druhý deň zdajú sa prijasné; tak často cez deň zanikajú najkrutejšie klebety.“

„Klebety, povedali ste, pane?“ spýtal sa Morcerf, smrteľne zblednúc. „Ohovárajú ma teda?“

„Pán gróf, vravím vám, nevysvetľujme vec viacej!“

„Musím sa teda pokojne poddať tomu odmietnutiu?“

„Ktoré je pre mňa oveľa trápnejšie, pane. Áno, pre mňa je trápnejšie ako pre vás, lebo som pokladal spojenie s vami za poctenie, a zmarený sobáš vždy vrhá väčší tieň na nevestu ako na ženícha.“

„Dobre, pane, nehovorme už o tom,“ povedal Morcerf, a natiahnuc si náruživo rukavice, vyšiel z miestnosti.

Danglarsovi prišlo na um, že Morcerf sa neopovážil ani raz spýtať, či Danglars odvoláva svoje slovo pre neho, Morcerfa.

Večer mal dlhú poradu s niekoľkými priateľmi, a pán Cavalcanti, ktorý sa neprestajne zdržiaval v dámskom salóne, odišiel z bankárovho domu posledný.

Na druhý deň, keď sa prebudil, Danglars si žiadal noviny, ktoré mu hneď doniesli. Odložil troje či štvoro časopisov a siahol za Impartialom.

Boly to noviny, ktorých hlavným redaktorom bol Beauchamp.

Strhol rýchlo pásku, otvoril časopis s nervóznou náhlivosťou, pohŕdavo preskočil parížsky článok, a príduc k rozličným zvestiam, zastal so zlomyseľným úsmevom pri zpráve, ktorá sa začínala slovami: Píšu nám z Janiny…

„Dobre,“ riekol, prečítajúc ju, „tento článoček o plukovníkovi Fernandovi usporí mi akiste dať akékoľvek vysvetlenie pánu grófovi de Morcerf.“

Vtom, keď totiž odbilo deväť hodín ráno, prišiel Albert de Morcerf v čiernych, starostlivo pozapínaných šatách do domu na Champs-Elysées. Nepokojne kráčal a hovoril úsečne.

„Pán gróf odišiel asi pred polhodinou,“ oznamoval vrátnik.

„Šiel s ním i Baptistin?“ spýtal sa Morcerf.

„Nie, pán vikont.“

„Zavolajte Baptistina, chcem sa s ním shovárať.“

Vrátnik šiel pre komorníka a o chvíľu sa s ním vrátil.

„Priateľ,“ riekol Albert, „odpusťte mi moju indiskrétnosť, ale chcel som sa spýtať práve vás, či váš pán naozaj odišiel.“

„Áno, pane,“ odvetil Baptistin.

„I pre mňa?“

„Viem, s akou radosťou prijíma môj pán návštevy pána vikonta, vystríhal by som sa teda všeobecné opatrenia namieriť proti pánu vikontovi.“

„Máte pravdu, lebo chcem sa s ním shovárať o vážnej veci. Myslíte, že sa vráti neskoro?“

„Nie, lebo si objednal raňajky na desiatu hodinu.“

„Dobre, prejdem sa po Champs-Elysées a o desiatej budem tu. Ak by pán gróf prišiel prv, povedzte mu, že ho prosím, aby ma počkal.“

„Ráčte sa, pane, na mňa spoľahnúť. Nezabudnem.“

Albert nechal stáť pred grófovým domom svoj kabriolet a odišiel pešo. Keď išiel popri ulici des Veuves, zdalo sa mu, že poznáva grófove kone, ktoré stály pri Gossetovej strelnici; pristúpil bližšie, a zistiac, že sú to ony, poznal i kočiša.

„Pán gróf je v strelnici?“ spýtal sa ho Morcerf.

„Áno, pane,“ odvetil kočiš.

Keď sa Morcerf priblížil k strelnici, zaznelo naozaj niekoľko pravidelných výstrelov.

Vstúpil.

V záhradke stál sluha.

„Pardon,“ riekol, „či by neráčil pán vikont počkať chvíľočku?“

„Prečo, Filip?“ spýtal sa Albert, ktorý ako riadny hosť čudoval sa prekážke, ktorú nechápal.

„Preto, lebo pán, ktorý sa teraz cvičí, robí tak vždy osamote a nestrieľa nikdy pred nikým.“

„Ani pred vami, Filip?“

„Vidíte, pane, že som za dverami lóže.“

„A kto mu nabíja pištole?“

„Jeho sluha.“

„Núbijec?“

„Černoch.“

„Tak je.“

„Poznáte teda toho pána?“

„Idem pre neho; je to môj priateľ.“

„Ó, to je niečo iné; idem ta a oznámim mu to.“

A Filip, hnaný zvedavosťou, vstúpil do doštenej búdy. 0 chvíľku zjavil sa na prahu Monte Christo.

„Odpusťte, drahý gróf, že vás až sem prenasledujem,“ riekol Albert, „ale poviem vám hneď, že tomu nie sú na príčine vaši ľudia, ale moja indiskrétnosť. Bol som u vás, povedali mi, že ste na prechádzke a že sa o desiatej vrátite na raňajky. Chcel som sa tiež prechádzať do desiatej, a tu zbadal som vaše kone a váš koč.“

„Tak sa smiem tešiť nádejou, že chcete so mnou raňajkovať?“

„Nie, ďakujem, teraz nejde o raňajky. Môžbyť, že budeme neskoršie raňajkovať, ale, hrom do toho, v škaredej spoločnosti!“

„Čo mi to, do čerta, rozprávate?“

„Bijem sa dnes, môj drahý.“

„Vy, a prečo?“

„Aby som sa bil, hrom do toho!“

„Áno, rozumiem, ale prečo? Veď človek sa bije pre rozličné veci, nie?“

„Pre česť.“

„Ach, to je vážna vec.“

„Taká vážna, že prichodím prosiť vás o nejakú láskavosť.“

„Akú?“

„Aby ste boli mojím svedkom.“

„Potom je to naozaj vážna vec; nehovorme o tom tu, poďme ku mne. Ali, daj mi vody.“

Gróf si vysúkal rukávy a odišiel do malého vestibulu pred strelnicou, kde si strelci obyčajne umývali ruky.

„Pán vikont, ráčte len vstúpiť,“ riekol ticho Filip, „uvidíte niečo zaujímavé.“

Morcerf vstúpil. Na doske boly pripevnené karty.

Zďaleka sa Morcerfovi zdalo, že je to celá kartová hra, lebo tam boly karty od esa až po desiatky.

„Ach,“ zvolal Albert, „hrali ste piket?“

„Nie,“ odvetil gróf, „robil som karty.“

„Ako?“

„Áno, čo tu vidíte, sú esá a dvojky; moje guľky urobily z nich trojky, pätorky, sedmičky, osmičky, deviatky a desiatky.“

Albert pristúpil bližšie.

Guľky naozaj nahradily v cele presných čiarach a v cele jednakých vzdialenostiach chýbajúce znaky a prerazily karty na miestach, kde maly byť pomaľované. Idúc k doske, Morcerf okrem toho zdvihol dve alebo tri lastovičky, ktoré boly také neopatrné, že prilietly na dosah grófovej pištole a ktoré gróf zastrelil.

„Do čerta!“ hlesol Morcerf.

„Prosím vás, vikont,“ riekol Monte Christo, utierajúc si ruky uterákom, ktorý mu podal Ali, „veď niečím musím vyplniť prázdne chvíle. Ale poďte, čakám vás.“

Obidvaja si sadli do Monte Christovho koča, ktorý o niekoľko minút stál pred bránou č. 30.

Monte Christo zaviedol Morcerfa do svojej pracovne a ponúkol mu kreslo. Obidvaja si sadli.

„Tak, a teraz hovorme pokojne,“ riekol gróf.

„Vidíte, že som celkom pokojný.“

„S kým sa chcete biť?“

„S Beauchampom.“

„S priateľom?“

„Človek sa vždy bije s priateľom.“

„Ale musí mať aspoň príčinu.“

„Mám ju.“

„Čo vám urobil?“

„Vo včerajších večerných novinách je… ale tu ich máte, čítajte.“

Albert podal Monte Christovi noviny, v ktorých gróf čítal tieto slová:

„Píšu nám z Janiny:

Dozvedeli sme sa až doteraz neznámy alebo neuverejnený fakt, že hrady, chrániace mesto, Turkom vydal francúzsky dôstojník, ktorému paša Ali Tebelin celkom dôveroval a ktorý sa menoval Fernand.“

„No a,“ spýtal sa Monte Christo, „čo vás na tom pohoršuje?“

„Čo ma pohoršuje?“

„Áno. Čo vám na tom záleží, že janinské pevnosti vydal dôstojník, ktorý sa menuje Fernand.“

„Záleží mi na tom, lebo môj otec, gróf de Morcerf, má krstné meno Fernand.“

„A váš otec bol v službách Aliho pašu?“

„Totiž bojoval za slobodu Grécka. V tom väzí klebeta.“

„Tak, drahý vikont, rozprávajme sa rozumne!“

„Len to si želám.“

„Povedzte mi, prosím vás, kto vie vo Francúzsku, do čerta, že dôstojník Fernand a gróf de Morcerf je tá istá osoba, a kto sa teraz stará o Janinu, ktorú dobyli, tuším, roku tisíc osemsto dvadsiateho tretieho?“

„V tom je práve bezočivosť: nechali ponad to prejsť čas a teraz sa vracajú k zabudnutým udalostiam, aby z nich vyvolali škandál, ktorý môže poškvrniť vysokú pozíciu. Tak ja, dedič otcovho mena, nechcem, aby naň padol čo len tieň pochybnosti. Pošlem Beauchampovi, ktorého noviny priniesly túto zvesť, dvoch svedkov a on ju odvolá.“

„Beauchamp neodvolá nič.“

„Potom sa budeme biť.“

„Nie, nebudete sa biť, lebo vám odpovie, že v gréckej armáde bolo azda päťdesiat dôstojníkov, ktorí sa menovali Fernand.“

„Budeme sa biť i vtedy, keď mi dá túto odpoveď. Ó, chcem, aby to zmizlo… Môj otec, taký ušľachtilý vojak, s takou skvelou kariérou…“

„Alebo uverejní: Máme príčinu myslieť si, že tento Fernand nemá nič spoločného s pánom grófom de Morcerf, ktorého krstné meno je tiež Fernand.“

„Ja chcem úplné a celistvé odvolanie; s týmto sa neuspokojím!“

„A pošlete mu svedkov?“

„Áno.“

„Zle robíte.“

„Tým chcete povedať, že mi nechcete preukázať láskavosť, o ktorú som vás prišiel prosiť.“

„Ale veď vy poznáte môj náhľad na súboj; priznal som sa vám k nemu v Ríme, pamätáte sa?“

„Jednako však našiel som vás dnes, drahý gróf, len pred chvíľou, pri práci, ktorá s týmto náhľadom slabo súhlasí.“

„Viete, to preto, drahý priateľ, lebo človek nesmie byť nikdy exkluzívny. Keď žije s bláznami, musí sa tiež učiť šialenstvám. Nejaký pochabý človek, ktorý nebude mať o nič základnejšie príčiny pre škriepku so mnou, ako máte vy v spore s Beauchampom, každú chvíľu ma môže vyhľadať pre nejakú hlúposť, alebo mi poslať dvoch svedkov, alebo ma uraziť pred verejnosťou: no a potom bude predsa treba toho blázna zabiť.“

„Pripúšťate teda možnosť, že by ste sa i vy bili?“

„To si myslím!“

„Prečo teda chcete, aby som sa ja nebil?“

„Nehovorím, aby ste sa nebili, hovorím len, že súboj je vážna vec, ktorú si treba rozmyslieť.“

„A či on rozmýšľal prv, ako urazil môjho otca?“

„Ak sa prizná, že nerozmýšľal, netreba sa na neho hnevať.“

„Ó, drahý gróf, ste prizhovievavý!“

„Vy ste zasa priprísny. Hľaďte, povedzme… počúvajte dobre, hovorím: povedzme… ale nehnevajte sa preto, čo vám poviem.“

„Počúvam.“

„Povedzme, že uverejnená zvesť je pravdivá…“

„Syn nesmie pripustiť podobnú možnosť o cti svojho otca.“

„Ech, Bože môj, žijeme v časoch, keď možno všeličo pripustiť!“

„To je práve chyba čias.“

„Chcete ju napraviť?“

„Áno, tam, kde sa týka mňa.“

„Bože môj, drahý priateľ, vy ste nesmierne prísny človek.“

„Už som raz taký.“

„Ste neprístupný dobrým radám?“

„Nie, ak pochodia od dobrého priateľa.“

„Myslíte, že som ním?“

„Áno.“

„Tak prv, ako pošlete svedkov Beauchampovi, informujte sa.“

„U koho?“

„Nuž napríklad hoci u Haydée.“

„Mám do toho zamotať ženu? Čo môže ona?“

„Povedať, že váš otec nemá nijakú účasť na porážke a smrti jej otca, alebo by vám mohla tú okolnosť objasniť, keby váš otec mal náhodou nešťastie…“

„Povedal som vám už, drahý gróf, že nemôžem pripustiť takéto predpokladanie.“

„Zavrhujete teda ten prostriedok?“

„Zavrhujem ho.“

„Rozhodne?“

„Rozhodne.“

„Dám vám poslednú radu.“

„Dobre, ale poslednú.“

„Nechcete ju?“

„Ba prosím vás o ňu.“

„Neposielajte Beauchampovi svedkov.“

„Ako?“

„Choďte k nemu sám.“

„To je proti zvykom.“

„Vaša vec nie je obyčajnou vecou.“

„A prečo mám k nemu ísť sám?“

„Lebo tak ostane vec medzi vami a Beauchampom.“

„Vysvetlite mi to jasnejšie.“

„Isteže: ak bude chcieť Beauchamp odvolať, musíte mu pririeknuť zásluhu dobrej vôle, odvolanie preto nebude menej cenné; ak však zavrhne, ešte vždy bude dosť času zasvätiť do tajomstva dvoch cudzincov.“

„Nebudú to dvaja cudzinci, budú to priatelia.“

„Dnešní priatelia sú zajtrajšími nepriateľmi.“

„Ó! Napríklad?“

„Napríklad Beauchamp.“

„Teda…“

„Radím vám opatrnosť.“

„Teda myslíte, že mám ísť k Beauchampovi?“

„Áno.“

„Sám?“

„Sám. Ak chceme niečo dosiahnuť od ľudskej samoľúbosti, musíme tú samoľúbosť ušetriť i od tieňa utrpenia.“

„Myslím, že máte pravdu.“

„Na nešťastie.“

„Pôjdem ta sám.“

„Choďte, ale urobili by ste ešte lepšie, keby ste ta nešli vôbec.“

„To nie je možné.“

„Urobte teda tak; je to predsa lepšie ako to, čo ste chceli urobiť prv.“

„Ale keby tak, pri všetkej mojej obozretnosti, pri všetkých mojich ohľadoch, musel byť súboj, boli by ste mi svedkom?“

„Môj drahý vikont,“ odvetil Monte Christo s nesmiernou vážnosťou, „veď ste pred časom videli, že som za vás urobil všetko, čo som mohol, ale láskavosť, o ktorú ma prosíte, vymkýna sa z kruhu tých, ktoré vám môžem preukázať.“

„Prečo?“

„Azda sa to raz dozviete.“

„Zatiaľ však?…“

„Prosím vás, hľaďte na svoje tajomstvo.“

„Dobre. Požiadam teda Františka a Château-Renauda.“

„Požiadajte Františka a Château-Renauda — nič lepšie nemôžete urobiť.“

„Ale ak sa budem biť, dáte mi predsa malú príučku v šermovaní a v strieľaní?“

„Nie, ani to nie je možné.“

„Ale ste vy divný človek! Nechcete teda s tým mať nič?“

„Naskrze nič.“

„Nehovorme teda už o tom viacej. S Bohom, gróf!“

„S Bohom, vikont!“

Morcerf vzal svoj klobúk a odišiel. Pred bránou našiel svoj kabriolet, a podľa možnosti premôžuc svoj hnev, dal sa zaviezť k Beauchampovi; Beauchamp bol v redakcii svojich novín.

Albert dal sa odprevadiť do redakcie. Beauchamp bol v tmavom a zaprášenom kabinete, aké bývajú pracovne časopisov.

Ohlásili mu Alberta de Morcerf. Dal si dva razy opakovať ohlásenie; potom, nemôžuc tomu ešte stále veriť, zvolal:

„Vstúpte!“

Albert vošiel. Beauchamp vykríkol, vidiac priateľa prekračovať hromady papiera a šliapať zle vycvičenou nohou po novinách všetkých veľkostí, ktoré pokrývaly nie parkety, ale červené dlaždice jeho pracovne.

„Tadiaľto, tadiaľto, môj drahý Albert,“ riekol, podávajúc mladíkovi ruku. „Do čerta, čo vás vedie ku mne? Zablúdili ste ako Janko Palček, alebo prosto idete požiadať o raňajky? Prosím vás, nájdite si nejakú stoličku; tam, hľa, stojí akási pri tom gerániu, ktorý ma jedine upozorňuje, že sú na svete aj iné listy ako papierové.“

„Beauchamp,“ riekol Albert, „chcem sa s vami shovárať o vašom denníku.“

„Vy, Morcerf? A čo si žiadate?“

„Žiadam si opravu.“

„Vy, opravu? A akú, Albert? Ale veď si sadnite.“

„Ďakujem,“ odvetil Albert a ľahko pokynul hlavou.

„Vysvetlite mi vec.“

„Opravu zvesti, ktorá sa týka cti jedného z členov mojej rodiny.“

„Ale choďte!“ zvolal Beauchamp, prekvapený. „Akej zvesti? Veď je to nie možné!“

„Zvesti, ktorú vám zaslali z Janiny.“

„Z Janiny?“

„Áno, z Janiny. Naozaj, tvárite sa, ako by ste nevedeli, prečo som prišiel.“

„Na moju česť! Baptiste! Včerajšie noviny!“ zvolal Beauchamp.

„Je to zbytočné, nesiem vám svoje.“

Beauchamp čítal vždy hlasnejšie: „Píšu nám z Janiny“ atď. atď.

„Uznáte, že je to vážna vec,“ riekol Morcerf, keď Beauchamp dokončil čítanie.

„Ten dôstojník je váš príbuzný?“ spýtal sa novinár.

„Áno,“ riekol Albert, zapýriac sa.

„Tak dobre, čo mám urobiť, aby som vám vyhovel?“ spýtal sa mierne Beauchamp.

„Chcel by som, môj drahý Beauchamp, aby ste tú zvesť odvolali.“

Beauchamp pozeral na Alberta s pozornosťou, ktorá prejavovala uistenie veľkej ochoty.

„Nuž,“ riekol, „to nám zapríčiní dlhé vyjednávanie, lebo odvolanie nejakej zvesti je vždy ťažká vec. Sadnite si; prečítam si znova tie tri či štyri riadky.“

Albert si sadol a Beauchamp znova prečítal priateľom inkrimované riadky s väčšou pozornosťou ako prvý raz.

„Nuž dobre, vidíte predsa,“ riekol Albert pevne, ba drsne, „vo vašich novinách bol napadnutý niekto z mojej rodiny a ja chcem odvolanie.“

„Vy… chcete…“

„Áno, ja chcem!“

„Dovoľte, aby som vám smel povedať, že naskrze nie ste parlamentárom, drahý vikont.“

„Nechcem ním byť,“ odvetil mladík vstanúc, „chcem odvolanie zvesti, ktorú ste včera uverejnili, a dosiahnem ho. Ste mojím priateľom,“ pokračoval Albert, stískajúc pery, keď videl, že Beauchamp pohŕdlivo začína dvíhať hlavu, „ste mojím priateľom, úfam sa teda, že ma dosť dobre poznáte, aby ste mohli pochopiť, že v daných okolnostiach som neústupný.“

„Ak som vaším priateľom, Morcerf, vaše slová, ktoré ste mi práve teraz povedali, zavinia, že na to zabudnem… Ale, hľaďte, nehnevajme sa, alebo nehnevajme sa ešte… vy ste nepokojný, podráždený, bodnutý… hľaďte, z vašich príbuzných kto je ten Fernand?“

„Je to prosto môj otec,“ riekol Albert; „pán Fernand Mondego, gróf de Morcerf, starý vojak, ktorý videl dvadsať bitiek a ktorého ušľachtilé rany maly by teraz byť pokryté špinavým pouličným blatom?!“

„To je váš otec?“ riekol Beauchamp. „Potom je to niečo cele iné; chápem vaše rozhorčenie, drahý Albert… Prečítajme si to ešte raz.“

A znova si prečítal zvesť, dávajúc teraz starostlivo pozor na každé slovo.

„Ale z čoho usudzujete v tomto článku, že Fernand je váš otec?“ spýtal sa Beauchamp.

„Z ničoho, viem to dobre, ale iní to uvidia. A preto chcem, aby bola zvesť dementovaná.“

Pri slove chcem Beauchamp pozrel na Alberta a sklopil hneď oči, zamysliac sa na chvíľu.

„Všakver, Beauchamp, vy ju viete dementovať?“ riekol Morcerf s rastúcim, ale ešte vždy opanovaným hnevom.

„Áno,“ odvetil Beauchamp.

„Výborne!“ zvolal Albert.

„Ale len keď sa presvedčím, že zvesť je nepravdivá.“

„Ako?“

„Áno, vec je hodno objasniť, a ja ju objasním.“

„Ale čo chcete v tom objasňovať, pane?“ spýtal sa Albert, stratiac cele rovnováhu. „Ak neveríte, že to bol môj otec, povedzte mi to hneď; ak veríte, že to bol on, označte mi príčinu vášho presvedčenia.“

Beauchamp pozeral na Alberta s obvyklým úsmevom, ktorý vedel hrať v odtienkoch všetkých náruživostí. Potom odpovedal:

„Pane, keď si teda žiadate, aby som vás tak oslovil, ak ste ma prišli žiadať o označenie príčiny, mali ste to povedať hneď a nemali ste hovoriť o priateľstve a iných zbytočných veciach, ktoré tu musíme už pol hodiny počúvať. V budúcnosti teda budeme rokovať na tomto základe!“

„Áno, ak tú hanebnú klebetu neodvoláte!“

„Prepáčte na chvíľu! Nijaké vyhrážky, pán Albert Mondego, vikont de Morcerf! Neznesiem ich ani od svojich nepriateľov, tým menej od priateľov. Chcete teda, aby som dementoval zvesť o plukovníkovi Fernandovi, zvesť, na ktorej, na moju česť, nemám podiel?“

„Áno, chcem to!“ riekol Albert, ktorý začal tratiť hlavu.

„Inak sa budeme biť?“ pokračoval Beauchamp s takým pokojom ako prv.

„Áno,“ odvetil Albert zosilneným hlasom.

„Tak, tu je moja odpoveď, drahý pane,“ riekol Beauchamp: „tú zvesť som neuverejnil ja, nevedel som o nej; vy však svojím pokračovaním obrátili ste na ňu moju pozornosť; upútala ma a ostane nezmenená, kým ju nejaká oprávnená osoba nevyvráti alebo nepotvrdí.“

„Pane,“ riekol Albert vstanúc, „budem teda mať česť poslať vám svedkov; dohovoríte sa s nimi o mieste a zbraniach.“

„Veľmi dobre, drahý pane.“

„Ak sa vám páči, dnes večer alebo najneskoršie zajtra ráno sa stretneme.“

„Nie, nie! Budem na mieste, keď to bude potrebné, a podľa mojej mienky — mám právo ju vysloviť, lebo som bol na to vyzvaný — podľa môjho náhľadu chvíľa ešte neprišla. Viem, že mečom narábať viete veľmi dobre, ja narábam ním obstojne; viem, že z troch výstrelov trafíte tri razy do čierneho, asi tak ako ja; viem, že súboj medzi mnou a vami bude súboj vážny, pretože vy ste smelý a ja — tiež. Nechcem sa teda vystaviť nebezpečenstvu zabiť vás alebo dať sa vami zabiť bez príčiny. Teraz je na mne rad spýtať sa, a to ka-te-go-ri-cky: natoľko vám záleží na tom odvolaní, že by ste ma zabili, kedy som to neurobil, hoci som vám povedal, hoci opakujem, hoci vás na svoju česť ubezpečujem, že som tú zvesť nepoznal, hoci napokon nikto, okrem nejakého dona Jafeta, ako ste vy, nemôže tušiť pod menom Fernand pána grófa de Morcerf?“

„Trvám na tom neochvejne.“

„Tak, drahý pane, súhlasím s tým biť sa s vami, ale chcem trojtýždňovú lehotu. Po troch týždňoch som ochotý povedať vám: Áno, zvesť je nepravdivá, dementujem ju, alebo: Áno, zvesť je pravdivá. Vytasím meč, alebo vytiahnem pištole, ako si budete želať.“

„Tri týždne!“ zvolal Albert. „Tri týždne sú tri storočia, v nich som zneuctený!“

„Keby ste boli ostali mojím priateľom, povedal by som vám: Priateľ môj, trpezlivosť! Ale vy ste sa stali mojím nepriateľom, hovorím vám teda: Pane, čo mi na tom záleží?“

„Nedbám teda, o tri týždne,“ riekol Morcerf. „Ale pamätajte si, že po troch týždňoch vám už nepomôže ani lehota, ani výhovorka…“

„Pán Albert de Morcerf!“ riekol Beauchamp, tiež vstanúc. „Môžem vás oblokom vyhodiť až o tri týždne, totiž o dvadsaťjeden dní, a vy až potom budete mať právo rozťať ma mečom. Dnes je dvadsiateho deviateho augusta, teda dvadsiateho prvého septembra. Do toho času, verte mi, je to rada gentlemana, ktorú vám dávam: odpusťme si štekanie dvoch od seba na vzdialenosť zareťazených psov.“

A Beauchamp, vážne pozdraviac mladého človeka, obrátil sa mu chrbtom a odišiel do tlačiarne.

Albert sa pomstil na hŕbe novín, ktoré rozhádzal, udierajúc do nich palicou; potom odišiel, dva či tri razy obzrúc sa na dvere tlačiarne.

Albert, šľahajúc palicou do predku svojho kabrioleta, keď už predtým utrýznil nevinný novinový papier, ktorý naskrze nebol príčinou jeho nezdaru, križujúc bulvár, zbadal Morrela, ktorý veselými očami hľadel do sveta, a hompálajúc rukami, prechodil popri čínskom kúpeli, idúc od brány sv. Martina smerom k Madelaine.

„Ach!“ zvolal s povzdychom. „Hľa, šťastný človek!“

Albert sa náhodou nemýlil.