ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Monte Christo podľa svojho zvyku vyčkal, kým Duprer zaspieva svoje povestné „Nasledujte ma!“, a len potom vstal a odišiel.

Vo dverách sa s ním Morrel rozlúčil, sľúbiac znova, že na druhý deň ráno presne o siedmej bude u neho i s Emanuelom. Potom, stále sa pokojne usmievajúc, gróf vstúpil do svojej ekvipáže. O päť minút bol doma. Ale vo výraze grófa bol by sa mohol mýliť len ten, kto by ho nebol poznal; vstupujúc, riekol Alimu:

„Ali, moje pištole s rukoväťami zo slonovej kosti.“

Ali doniesol pánovi puzdra a on začal prezerať zbrane s veľmi prirodzenou starostlivosťou človeka, ktorý sa chystá sveriť svoj život troške železa a olova. Boly to zvláštne pištole, ktoré si dal Monte Christo urobiť, aby mohol strieľať do terča vo svojich komnatách. Zápalka stačila vyhnať guľu, a v susednej izbe nebol by nikto tušil, že si gróf, ako hovoria strelci, cvičí ruku.

Práve vzal zbraň do ruky a namieril doprostred malej plechovej platne, ktorá mu slúžila za terč, keď sa dvere pracovne otvorily a vstúpil Baptistin.

Prv však ešte, ako prehovoril, gróf zbadal pri dverách, ktoré ostaly otvorené, závojom zahalenú ženu, stojacu v šere susednej komnaty, kde šla za Baptistinom.

Zbadala grófa s pištoľou v ruke, na stole však dva meče, i vrhla sa dnu.

Baptistin pozrel spýtavo na pána. Gróf mu pokynul. Baptistin vyšiel a zavrel za sebou dvere.

„Kto ste, madame?“ spýtal sa gróf zahalenej ženy.

Neznáma sa poobzerala, chtiac sa presvedčiť, že je naozaj sama, potom, skloniac sa, ako by si chcela kľaknúť, a sopnúc ruky, hovorila zúfalo:

„Edmond, vy nezabijete môjho syna!“

Gróf ustúpil o krok, vykríkol slabo a pustil zbraň, ktorú držal v ruke.

„Aké meno ste to vyslovili, madame de Morcerf?“ riekol.

„Vaše!“ zvolala Mercedes, odhodiac závoj. „Vaše, ktoré som azda ja jediná nezabudla. Edmond, nie je to pani de Morcerf, ktorá k vám prichádza, je to Mercedes.“

„Mercedes je mŕtva, madame,“ odvetil Monte Christo, „a nepoznám už nikoho, kto by mal to meno.“

„Mercedes žije, pane, a Mercedes sa rozpomína, lebo ona jediná vás poznala hneď, ako vás videla, ba ešte prv, po hlase, Edmond, po čírom zvuku vášho hlasu. A od toho času sleduje vás krok za krokom, stráži vás, bojí sa vás, a jej nebolo treba hľadať ruku, ktorá spôsobila úder, čo zasiahol pána de Morcerf.“

„Fernanda, chcete povedať, madame,“ riekol Monte Christo s trpkou iróniou. „Keď si už pripomíname svoje mená, pripomeňme si všetky.“

A Monte Christo vyslovil Fernandovo meno s výrazom takej nenávisti, že Mercedes cítila záchvev hrôzy prebehnúť po celom svojom tele.

„Vidíte, Edmond, že som sa nemýlila,“ zvolala, „a že pokračujem správne, keď hovorím: ušetrite môjho syna!“

„A kto vám povedal, madame, že robím úklady proti životu vášho syna?“

„Bože môj, nikto, ale matka má dar jasnovidenia. Uhádla som všetko: stopovala som ho dnes večer do Opery a skrytá v lóži videlo sam všetko.“

„Videli ste všetko, madame, videli ste teda, že Fernandov syn ma urazil pred verejnosťou,“ riekol Monte Christo s hrozným pokojom.

„Ó, zmilujte sa!“

„Videli ste,“ pokračoval gróf, „že by mi bol hodil do tváre rukavicu, keby mu jeden z mojich priateľov, pán Morrel, nebol zadržal ruky.“

„Vypočujte ma. Môj syn vás prezrel tiež; pripisuje vám nešťastie, ktoré zasiahlo jeho otca.“

„Mýlite sa, madame,“ odvetil Monte Christo; „nie je to nešťastie, je to trest. Ja neprenasledujem pána de Morcerf, tresce ho Prozreteľnosť.“

„A prečo vstupujete na miesto Prozreteľnosti?“ zvolala Mercedes. „Prečo sa rozpomínate, keď ona zabúda? Čo vám záleží, Edmond, na Janine a jej pašovi? Čím vám ublížil Fernand Mondego, zradiac Aliho Tebelina?“

„To všetko je tiež vecou francúzskeho kapitána, madame, a dcéry Aliho a Vasiliki,“ povedal Monte Christo. „Máte pravdu, mňa sa to netýka, a keď som raz prisahal, že sa pomstím, neplatí moja pomsta ani francúzskemu kapitánovi, ani grófovi de Morcerf: platí rybárovi Fernandovi, mužovi Katalánky Mercedes.“

„Ach, pane,“ zvolala grófka, „je to strašná pomsta za chybu, ku ktorej ma dohnal osud! Lebo ja som vinníčka, Edmond, a ak sa chcete pomstiť, pomstite sa na mne, lebo ja som nemala dosť sily zniesť vašu neprítomnosť a svoju opustenosť.“

„Ale prečo som bol neprítomný? Prečo ste boli opustená?“ zvolal Monte Christo.

„Preto, lebo vás zavreli, Edmond, lebo vás uväznili.“

„A prečo ma zatvorili? Prečo ma uväznili?“

„Neviem,“ odvetila Mercedes.

„Áno, neviete to, madame, úfam sa aspoň, že nie. Tak vám to poviem. Zavreli ma, uväznili ma preto, že deň predtým, keď som si vás mal vziať za ženu, napísal istý mužský, menom Danglars, v besiedke Reserve tento list, ktorý rybár Fernand odovzdal vlastnoručne ešte v ten istý deň na poštu.“

A Monte Christo, pristúpiac k písaciemu stolu, otvoril priečinok a vyňal z neho zažltnutý papier, pokrytý zhrdzaveným písmom, a ukázal ho Mercedes.

Bol to Danglarsov list kráľovskému prokurátorovi, ktorý gróf de Monte Christo, preoblečený za zástupcu firmy Thomson a French, tajne vyňal z fascikla Edmonda Dantesa v deň, keď zaplatil pánu de Boville dvestotisíc frankov.

Mercedes čítala s hrôzou tieto riadky:

„Priateľ trónu a náboženstva vám oznamuje, že Edmond Dantes, sekond lode Faraón, ktorý prišiel dnes ráno zo Smyrny, keď prv pristál v Neapole a v Porto Ferrajo, dostal od Murata list pre uzurpátora a od uzurpátora pre bonapartistický výbor v Paríži.

Dôkazu jeho zločinu možno sa zmocniť, keď bude zatvorený, lebo ten list sa nájde alebo u neho, alebo u jeho otca, alebo v jeho kabíne na palube Faraóna.“

„Ó, Bože môj!“ zvolala Mercedes, prejdúc si rukou po čele, zvlhnutom potom. „A tento list…“

„Kúpil som ho za dvestotisíc frankov, madame,“ riekol Monte Christo. „Ale to je ešte málo, lebo mi umožňuje dnes ospravedlniť sa pred vami.“

„A výsledok toho listu?“

„Poznáte ho, madame. Uväznili ma, ale to neviete, madame, ako dlho to väznenie trvalo. Neviete, že som prežil štrnásť rokov na štrnásť míľ od vás, v cele Ifského zámku. Neviete, že cez celých tých štrnásť rokov obnovoval som denne sľub pomsty, ktorý som urobil v prvý deň, a predsa som nevedel, že ste sa vydali za Fernanda, môjho udavača, a že môj otec umrel, a to od hladu.“

„Spravodlivý Bože!“ zvolala Mercedes, potočiac sa.

„Dozvedel som sa to však, keď som vyšiel z väzenia po štrnástich rokoch, a preto som sa zaprisahal pri svojom zosnulom otcovi a pri živej Mercedes, že sa Fernandovi pomstím, a pomstím sa…“

„A ste si istý, že nešťastný Fernand to urobil?“

„Na moju česť, madame, urobil to, ako vám hovorím. Nie je to konečne oveľa hanebnejšie, ako čo urobil, keď, majúc Francúzsko za druhú vlasť, prešiel k Angličanom; keď, rodom Španiel, bojoval proti Španielom, a keď, slúžiac Alimu, zradil a zavraždil Aliho. Čo je ten list proti takým veciam? Ľúbostná ľstivosť, ktorú, uznám to a chápem, iste odpustí žena, ktorá sa vydala za toho mužského, ale ktorú neodpustí milenec, za ktorého sa mala vydať. Nuž Francúzi sa zradcovi nepomstili, Španieli zradcu nezastrelili, Ali, ležiaci v hrobe, nechal zradcu bez trestu. Ale ja, zradený, zavraždený, vrhnutý tiež do hrobu, vyšiel som z neho z milosti božej a Bohu povinný som svojou pomstou; poslal ma preto a tu som.“

Úbohá žena sklonila hlavu do rúk; nohy jej slably, klesla na kolená.

„Odpusťte, Edmond,“ riekla, „odpusťte pre mňa, ktorá vás stále milujem!“

Dôstojnosť manželky utlmila vznet milenky a matky. Jej čelo sa tak schýlilo, že sa temer dotýkalo pokrovca.

Gróf priskočil k nej a zdvihol ju.

Tu, sediac v kresle, mohla cez slzy pozerať na mužnú tvár Monte Christa, do ktorej bolesť a nenávisť vrývaly stále hrozivé črty.

„Aby som nezadlávil zlorečené plemeno?“ šeptal. „Aby som neposlúchol Boha, ktorý ma vzkriesil pre trest? Nemožno, madame, nemožno!“

„Edmond,“ riekla úbohá matka, chytajúc sa všetkých prostriedkov, „keď vás ja menujem Edmondom, prečo mi vy nehovoríte Mercedes, Bože môj?“

„Mercedes,“ opakoval Monte Christo, „Mercedes! Nuž áno, máte pravdu, to meno má ešte pre mňa sladký zvuk a je to od dlhých čias prvý raz, čo tak jasne zneje, vyslovené mojimi ústami. Ó, Mercedes, vaše meno vyslovoval som s trudnomyseľnými vzdychmi, s bolestnými stonmi, so zúfalým chrapotom. Vyslovoval som ho, skrehnutý zimou, chúliac sa na slame svojej cely, vyslovoval som ho, pálený horúčosťou a váľajúc sa po kameňoch svojho väzenia. Mercedes, musím sa pomstiť, lebo som trpel štrnásť rokov, štrnásť rokov som nariekal, klial; hovorím vám teraz, Mercedes, musím sa pomstiť!“

A gróf, chvejúc sa, aby sa nepoddal prosbám tej, ktorú tak veľmi miloval, volal na pomoc rozpomienky svojej nenávisti.

„Pomstite sa, Edmond!“ zvolala nešťastná matka. „Ale pomstite sa vinníkom; pomstite sa na ňom, pomstite sa na mne, ale nepomstite sa na mojom synovi!“

„Je napísané v Písme svätom: Viny otcov padnú na synov až do tretieho a štvrtého pokolenia,“ odpovedal Monte Christo. „Keď prorokovi sám Boh diktoval svoje slová, prečo by som mal byť lepší ako Boh.“

„Preto, lebo Boh má čas a večnosť, dve veci, ktoré unikajú ľudskej moci.“

Monte Christovi sa vyrval stonu podobný vzdych a plným priehrštím sa chytil za svoje krásne vlasy.

„Edmond,“ pokračovala Mercedes, vystierajúc za grófom ruky, „Edmond, odkedy vás poznám, vždy som zbožňovala vaše meno a ctila vašu pamiatku. Edmond, nenúťte ma kaliť ten vznešený a čistý obraz, ktorý sa stále odzrkadľuje v mojom srdci. Edmond, keby ste vedeli, koľko modlitieb som za vás vyslala k Bohu, kým som sa úfala, že žijete, i potom, keď som myslela, že ste mŕtvy, ach, áno, mŕtvy! Videla som vašu mŕtvolu pochovanú v hĺbke nejakej tmavej veže, videla som vaše telo vrhnuté na dno nejakej priepasti, kde žalárnici spúšťajú mŕtvych väzňov, a plakala som! Čo som ja mohla za vás urobiť, Edmond, ak nie modliť sa a plakať? Počujte, cez celých desať rokov každú noc mala som ten istý sen. Počula som, že ste chceli ujsť a že ste zaujali miesto iného väzňa, že ste vkĺzli do jeho vreca a že potom živú mŕtvolu shodili z Ifského zámku. Vraj len výkrik, ktorý ste vydali, rozrážajúc sa na skalách, prezradil zmenu vašim hrobárom, z ktorých sa stali vaši kati. Edmond, prisahám vám pri hlave svojho syna, za ktorého vás úpenlivo prosím, že desať rokov každú noc vidím mužských, ktorí kolíšu niečo beztvárne a neznáme na temene brala; desať rokov počujem každú noc desný výkrik, ktorý ma vyruší zo sna, trasúcu sa a zľadovenú. A ja, Edmond, ó, verte mi, hoci som sa tak previnila, ale i ja som vytrpela veľa!“

„Umrel vám otec vo vašej neprítomnosti?“ zvolal Monte Christo, zarývajúc si ruky do vlasov. „Videli ste milovanú ženu podávať ruku vášmu sokovi, kým ste hynuli na dne priepasti?…“

„Nie,“ prerušila ho Mercedes, „ale videla som toho, ktorého som milovala, stávať sa temer vrahom svojho syna!“

Mercedes povedala tieto slová s takou mohutnou bolesťou, takým zúfalým hlasom, že pri tých slovách a pri tóne z grófovho hrdla vyrval sa vzlyk.

Lev bol skrotený, pomstiteľ bol premožený.

„Čo si žiadate?“ riekol. „Aby váš syn žil? Nuž, bude žiť!“

Mercedes vykríkla a pri tom výkriku z očú Monte Christa vyronily sa dve slzy, ktoré však skoro hneď zmizly; Boh akiste poslal niektorého anjela, aby ich schytil, lebo v očiach Všemohúceho akiste boly oveľa cennejšie ako najskvelejšie perly Gusaratu a Ofiru.

„Ó,“ zvolala Mercedes, schvátiac grófovu ruku a nesúc ju k perám, „ó, vďaka, Edmond! To si naozaj ty, ako som o tebe vždy snívala, akého som ťa vždy milovala! Ó, teraz to môžem povedať!“

„Tým lepšie,“ riekol Monte Christo, „že úbohý Edmond už nemá veľa času byť vami milovaný. Smrť sa vráti do hrobu, prízrak zapadne do noci.“

„Čo to hovoríte, Edmond?“

„Vravím, Mercedes, že, keď to rozkazujete, musím umrieť.“

„Umrieť? A kto to povedal? Kto hovorí o smrti? Zkade vám prichodí myšlienka na smrť?“

„Nemyslíte si azda, že, urazený verejne, pred celým hľadiskom, v prítomnosti vašich priateľov i vášho syna, vyzvaný dieťaťom, ktoré sa bude chváliť mojím odpustením ako víťazstvom, nemyslíte si azda, že by som si žiadal žiť čo len chvíľku? Čo som po vás najväčšmi miloval, bola moja osoba, totiž moja dôstojnosť, tá sila, ktorá ma povznášala nad ostatných ľudí, tá sila bola mojím životom. Ničíte ju jediným slovom. Umieram…“

„Ale veď súboj nebude, keď odpúšťate…“

„Bude, madame,“ odvetil Monte Christo slávnostne, „ale miesto krvi vášho syna, ktorou sa mala napojiť zem, potečie moja.“

Mercedes hlasno vykríkla a vrhla sa k Monte Christovi; zrazu však zastala.

„Edmond,“ riekla, „je Boh nad nami, keď ste živý, keď som vás zasa videla, a verím mu z hĺbky srdca. Čakajúc na jeho pomoc, spolieham sa na vaše slovo. Povedali ste, že môj syn bude žiť; bude žiť, pravda?“

„Áno, madame, bude žiť,“ odvetil Monte Christo, udivený, že Mercedes bez väčšieho výkriku, bez väčšieho prekvapenia prijala jeho heroickú obeť, ktorú jej prinášal.

Mercedes podala grófovi ruku.

„Edmond,“ riekla a jej oči, ktoré upierala na grófa, sa zarosily slzami, „to, čo ste urobili, aké je to krásne, aké veľkodušné, aké je to vznešené, že ste sa zľutovali nad úbohou ženou, ktorá prišla k vám, nemôžuc sa tešiť ani najmenšou nádejou! Žiaľbohu, zostarla som väčšmi žiaľom ako vekom a nemôžem už ani svojmu Edmondovi pripomenúť ani úsmevom, ani pohľadom niekdajšiu Mercedes, na ktorú kedysi hľadieval dlhé chvíle. Ach, verte mi, Edmond, povedala som vám, že i ja som veľa vytrpela; opakujem, že je veľmi trudné vidieť, ako plynie náš život, a nemôcť si pripomenúť jedinú radosť, uchovať jedinú úfnosť. Ale to dokazuje, že všetkému nie je koniec tu na zemi. Nie, nie je všetkému koniec, cítim to podľa toho, čo mi ostáva v srdci. Nie, nie je všetkému koniec, Edmond, je to krásne, je to veľkodušné, je to vznešené: odpúšťať, ako ste vy odpustili!“

„Hovoríte to, Mercedes, ale čo by ste povedali, keby ste poznali v celom rozsahu obeť, ktorú vám prinášam? Predstavte si, že Najvyšší, stvoriac svet, zúrodniac chaos, bol by sa v tretine svojej tvorby zastavil, aby ušetril jednému z anjelov slzy, ktoré maly raz vyhŕknuť z jeho nesmrteľných očú nad našimi zločinmi; predstavte si, že vo chvíli, keby bol všetko pripravil, spracoval, oplodnil a keď by sa bol chystal obdivovať svoje dielo, Boh vyhasil by slnce a nohou srazil svet do večnej noci: potom si utvoríte predstavu, nie, nie, ani vtedy si nemôžete predstaviť, čo strácam, strácajúc v tejto chvíli život.“

Mercedes pozerala na grófa očami, v ktorých sa zračil jej údiv, obdiv a vďačnosť.

Monte Christo si oprel čelo o rozpálené ruky, ako by jeho čelo nemohlo uniesť ťarchu jeho myšlienok.

„Edmond,“ riekla Mercedes, „chcem vám ešte povedať slovo.“

Gróf sa trpko usmial.

„Edmond,“ pokračovala Mercedes, „uvidíte, že ak pobledlo moje čelo, ak vyhasly moje oči, ak zmizla moja krása, slovom, ak sa Mercedes neponáša na seba črtami tváre, uvidíte, že má vždy to isté srdce!… S Bohom teda, Edmond; nemám už o čo prosiť nebesá… Videla som vás práve takého vznešeného a takého veľkého ako kedysi… S Bohom, Edmond… s Bohom a vďaka!“

Ale gróf neodpovedal.

Mercedes otvorila dvere kabinetu a zmizla prv, ako sa prebral z bolestných a hlbokých dúm, do ktorých sa ponorila jeho zmarená pomsta.

Na veži Invalidovne odbíjalo jednu, keď koč, odvážajúci pani de Morcerf a hrčiaci po dlažbe Champs-Élysées, vytrhol Monte Christa zo snívania. Zdvihol hlavu.

,Aký som bol šialený,‘ riekol, ,že v deň, keď som sa chcel pomstiť, nevyrval som si srdce.‘