ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pán d’Avrigny skoro prebral prokurátora, ktorý sa v tejto smútočnej izbe podobal druhej mŕtvole.

„Ó, v mojom dome je smrť!“ zvolal Villefort.

„Povedzte: zločin,“ riekol lekár.

„Pán d’Avrigny,“ zvolal Villefort, „nemôžem vám vysloviť, čo sa vo mne deje v tejto chvíli: je to úžas, bolesť, šialenosť!“

„Áno,“ riekol d’Avrigny s impozantou pokojnosťou, „myslím, že je čas konať; myslím, že je čas postaviť hrádzu tomuto návalu úmrtnosti. Ja sám sa necítim schopný zadržať u seba i naďalej také tajomstvo bez úfnosti, že z neho pre spoločnosť a pre obete nevzíde pomsta.“

Villefort sa poobzeral chmúrnym pohľadom.

„V mojom dome!“ šeptal. „V mojom dome!“

„Nuž, sudca,“ riekol d’Avrigny, „vzmužte sa! Vysvetľovateľ zákona, preslávte sa úplnou sebaobetavosťou!“

„Doktor, naháňate mi hrôzu! Obetovanie!“

„Povedal som to slovo.“

„Máte teda niekoho v podozrení?“

„Nepodozrievam nikoho; smrť, klopúc na vaše dvere, ide, nie, beží, nie slepo, ale obozretne, z izby do izby. Ja sledujem jej stopy, poznávam, kade šla; privlastňujem si starú múdrosť: habkám. Lebo mám na očiach dve pásky: priateľstvo k vašej rodine a úctu k vám. Nuž!…“

„Ó, hovorte, hovorte, doktor, mám odvahu!“

„Pane, máte u seba, vo svojom dome, azda v lone svojej rodiny, jeden z tých strašných zjavov, ktoré sa rodia raz v storočí. Locusta a Agripina, žijúce v jednom čase, sú výnimkou, ktorá dokazuje silu božieho hnevu, vyvracajúceho rímsku dŕžavu, poškrvrnenú toľkými zločinmi. Brunhilda a Frenegunda sú výsledky úmornej práce začiatočnej civilizácie, keď sa človek učil ovládať ducha, hoci s pomocou vyslanca temnosti. Nuž, všetky tie ženy bývaly raz, lebo v tom čase boly mladé a krásne. Na ich čelách prekvital kedysi alebo kvitol ešte ten istý kvet nevinnosti, ktorý je teraz na čele vinníčky vo vašom dome.“

Villefort vykríkol, sopäl ruky a pozrel prosebne na doktora.

Ale doktor pokračoval bez milosrdenstva:

„Hľadaj, komu slúži zločin na osoh, hovorí právnická axióma…“

„Doktor,“ zvolal Villefort, „ach, doktor, koľko ráz bola ľudská spravodlivosť oklamaná týmito neblahými slovami! Neviem, ale tak sa mi zdá, že ten zločin…“

„Ach, priznávate teda konečne, že tu ide o zločin?“

„Áno, uznávam to. Čo mám robiť? Musím. Ale nechajte ma hovoriť ďalej. Zdá sa mi, hovorím, že ten zločin padá len na mňa, a nie na obete. Vo všetkých tých neobyčajných pohromách tuším akúsi pohromu, ktorá má zasiahnuť mňa.“

„Ó, človeče,“ šeptal d’Avrigny, „ty najsebeckejší živočích, najsebeckejší tvor, ktorý si vždy myslí, že sa zem točí, slnce svieti, smrť kosí len kvôli nemu; mravec, zlorečiaci Bohu s vrcholca byľky trávy! A tí, ktorí stratili život, nestratili nič? Pán de Saint-Méran, pani de Saint-Méran, pán Noirtier…“

„Ako? Pán Noirtier?“

„Veru áno! Či myslíte, že ten úbohý sluha niekomu prekážal? Nie, nie! Ako Shakespearov Polonius umrel za iného. Limonády sa mal napiť Noirtier; Noirtier sa jej i napil podľa logického poriadku vecí: sluha sa jej napil len nešťastnou náhodou. Barrois síce umrel, ale mal umrieť Noirtier.“

„Ako je to však možné, že môj otec nezahynul?“

„Povedal som vám to už raz, večer v záhrade, po smrti pani de Saint-Méran: pretože jeho telo je proti tomu jedu imúnne; pre neho bezvýznamná dávka iného by usmrtila. Lebo nik, ani sám vrah, nevie, že už celý rok liečim chromosť pána Noirtiera brucínom; naopak, veľmi dobre vie, a presvedčil sa o tom skúsenosťou, že brucín je prudký jed.“

„Bože môj, Bože môj!“ šeptal Villefort, zalamujúc rukami.

„Stopujte zločinca krok za krokom: vraždí pána de Saint-Méran…“

„Ó, doktor!“

„Odprisahal by som na to; čo mi povedali o príznakoch, shoduje sa veľmi dobre s tým, čo som videl na vlastné oči.“

Villefort sa poddal a len ťažko zastonal.

„Vraždí pána de Saint-Méran,“ opakoval doktor, „vraždí pani de Saint-Méran: to znamená dvojité dedičstvo.“

Villefort si utrel pot, ktorý mu vystúpil na čelo.

„Počúvajte dobre.“

„Žiaľ,“ riekol s námahou Villefort, „nepoviem ani len jediné slovo.“

„Pán Noirtier,“ pokračoval neúprosným hlasom pán d’Avrigny, „pán Noirtier urobil nedávno poslednú vôľu vo váš neprospech, v neprospech vašej rodiny, slovom, v prospech chudoby; pán Noirtier je ušetrený, neočakáva sa od neho nič. Ale sotva zničil prvý testament a napísal druhý, už bol zasiahnutý, akiste zo strachu, aby nenapísal tretí. Testament bol, tuším, napísaný predvčerom; ako vidíte, čas nemrhali.“

„Ó, milosť, pán d’Avrigny!“

„Milosť? Nie, pane; lekár má na zemi posvätné poslanie, a aby ho splnil, vystúpil až k žriedlam života a sostúpil až v tajomné temnoty smrti. Keď bol spáchaný zločin a keď Boh, akiste zhroziac sa, odvracia oči od zločinca, je rad na lekárovi povedať: Tu je!“

„Milosť mojej dcére, pane!“ šeptal Villefort.

„Vidíte teda, vy ste ju pomenovali, vy, jej otec!“

„Milosť Valentíne! Počujte, to je nemožné! Je to práve tak, ako by som mal obviniť sám seba! Valentína, diamantové srdce, ľalia nevinnosti!“

„Nijaká milosť, pán kráľovský prokurátor. Zločin je zjavný: slečna de Villefort sama habala lieky, ktoré boly posielané pánu de Saint-Méran, a pán de Saint-Méran umrel. Slečna de Villefort chystala nápoje pani de Saint-Méran, a pani de Saint-Méran umrela. Slečna de Villefort vzala od Barroisa, ktorého poslali von, fľašu limonády, ktorú starec pije obyčajne predpoludním, a starec sa zachránil len zázrakom. Slečna de Villefort je vinníčkou, je travičkou! Pán kráľovský prokurátor, udávam vám slečnu de Villefort, robte svoju povinnosť!“

„Doktor, neodporujem, nebránim sa už, verím vám. Ale zmilujte sa, ušetrite môj život, moju česť!“

„Pán de Villefort,“ riekol znova lekár so vzrušujúcou silou, „v istých okolnostiach prekračujem hranice všetkých hlúpych ľudských ohľadov. Keby vaša dcéra bola spáchala len jeden zločin a keby som videl, že myslí na druhý, povedal by som vám: Vystríhajte ju, potrescite ju a ostatok života nech plače a modlí sa v nejakom kláštore. Keby bola spáchala druhý zločin, povedal by som vám: Pán de Villefort, tu je jed, ktorý nemá známeho protijedu, rýchly ako myšlienka, prudký ako blesk, smrtiaci ako úder hromu: dajte jej ten jed, poručte jej dušu Bohu a zachráňte tak svoju česť a svoj život, lebo mu chystá úklady. A vidím ju, ako sa blíži k vášmu lôžku s pokryteckým úsmevom a sladkými slovami. Beda vám, pán de Villefort, ak sa nepoponáhľate a ak neudriete prv! To by som vám povedal, keby bola zabila len dve osoby, ale ona videla tri agónie, ona hľadela na troch umierajúcich, kľačala pri troch mŕtvolách. Travička patrí do rúk kata, kata! Hovoríte o svojej cti: urobte, čo vám hovorím, a čaká na vás nesmrteľnosť!“

Villefort padol na kolená.

„Čujte,“ riekol, „nemám tej sily, ktorú máte vy, čiže ktorú by ste nemali, keby miesto Valentíny prišiel rad na vašu dcéru Madelainu.“

Doktor zbledol.

„Doktor, každý človek, ktorý sa narodil zo ženy, je tu na to, aby trpel a umrel; doktor, budem trpieť a očakávať smrť.“

„Dajte pozor,“ riekol pán d’Avrigny, „bude pomalá — tá smrť. Uvidíte ju blížiť sa, až zasiahne vášho otca, vašu ženu, azda i vášho syna.“

Villefort, dusiac sa, svieral doktorovo rameno. „Počúvajte ma!“ zvolal. „Zľutujte sa, pomôžte mi… Nie, moja dcéra nie je vinná… Vlečte nás pred súd, poviem vám rovno: Nie, moja dcéra nie je vinná… v mojom dome niet zločinu… Nechcem počuť, že je v mojom dome zločin, lebo keď niekam vstúpi zločin, je to ako smrť, nevkročí sám. Počujte, čo vám na tom záleží, keď ma zabijú?… Ste môj priateľ? Ste človek? Máte srdce?… Nie, ste lekár!… Nuž, vravím vám: Nie, ja svoju dcéru nezavlečiem do rúk kata!… Ach, a šľahá ma myšlienka, ktorá ma núti rozrývať si hruď nechtami ako v šialenstve!… Keby ste sa náhodou mýlili, doktor, keby to bol niekto iný, a nie moja dcéra! Keby som raz, smrteľne bledý, prišiel vám povedať: Ty vrah, zabil si mi dcéru!… Hľaďte, keby sa to stalo, som kresťan, pán d’Avrigny, ale predsa by som sa zabil.“

„Dobre,“ riekol doktor po chvíľkovej tichosti, „počkám.“

Villefort na neho pozrel, ako by ešte pochyboval o jeho slovách.

„Ale,“ pokračoval pán d’Avrigny pomaly slávnostným hlasom, „ak vo vašom dome niekto ochorie, ak to stihne vás samého, nevolajte ma, lebo už neprídem. Chcem sa s vami deliť s tým hrozným tajomstvom, ale nechcem, aby sa u mňa zahniezdila hanba a výčitky, množiace sa a vzrastajúce v mojom svedomí, ako sa bude množiť a bude vzrastať vo vašom dome zločin a nešťastie.“

„Opúšťate ma teda, doktor?“

„Áno, lebo vás ďalej nemôžem nasledovať; ja sa zastavujem len pri popravišti. Odhalí sa niečo iné, čo zakončí túto hroznú tragédiu. S Bohom!“

„Doktor, prosím vás pre Boha!“

„Všetky hrôzy, ktoré hyzdia moje myslenie, váš dom robia odporným a desným. S Bohom, pane!“

„Len slovo, len ešte slovo, doktor! Odchádzate, nechajúc mi všetku hrôzu položenia, hrôzu, ktorú ste zväčšili svojím odhalením. Čo povedia ľudia na tú náhlu, momentánnu smrť chudáka starého sluhu?“

„Pravda,“ riekol pán d’Avrigny; „odprevaďte ma.“ Doktor vyšiel prvý, pán de Villefort šiel za ním, znepokojené služobníctvo stálo v chodbách a na schodoch, kade mal ísť lekár.

„Pane,“ vravel nahlas d’Avrigny Villefortovi, aby ho všetci počuli, „chudák Barrois sa od niekoľkých rokov málo pohyboval; zvykol na cestovanie so svojím pánom krížom-krážom po Europe alebo na koni, alebo na koči, a jednotvárna služba okolo leňošky ho zabila. Krv stala sa nehybnou. Bol tučný, mal krátky tučný krk, porazilo ho, a ja som sa o tom dozvedel prineskoro… Aby som nezabudol,“ dodal ticho, „nezabudnite hodiť do ohňa nádobu so syrupom.“

A lekár, nedotknúc sa Villefortovej ruky a nezmeniac ani na chvíľku svoje smýšľanie, odišiel, odprevádzaný slzami a nariekaním služobníctva.

Ešte v ten istý večer všetci Villefortovi sluhovia, síduc sa predtým v kuchyni a dlho rokujúc medzi sebou, prišli prosiť pani de Villefort o prepustenie. Nemohlo ich zadržať ani prehováranie, ani zvýšenie mzdy, na všetko odpovedali:

„Chceme ísť preč, lebo v dome je smrť.“

Odišli teda i pri všetkých prosbách, prejavujúc živú ľútosť, že opúšťajú takých dobrých pánov a nadovšetko takú dobrú, takú láskavú a takú miernu slečnu Valentínu.

Villefort pozrel pri tých slovách na Valentínu.

Plakala.

Zvláštna vec! V rozcítení, ktoré mu zavinily tie slzy, pozrel i na pani de Villefort, a zdalo sa mu, že miznúci a tmavý úsmev preletel jej tenkými perami ako zlovestné meteory, ktoré vidíme mihnúť sa na búrlivej oblohe medzi dvoma mrakmi.