ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Monte Christo, zbadajúc obidvoch mladých ľudí spolu, vykríkol od radosti:

„Ach,“ zvolal, „úfam sa, že je všetko zakončené, urovnané, vysvetlené.“

„Áno,“ odvetil Beauchamp, „tie smiešne zvesti padly samy od seba, a keby sa teraz obnovily, maly by vo mne prvého odporcu. Nehovorme teda už o tom.“

„Albert vám povie,“ riekol gróf, „že som mu dal tú istú radu. Hľaďte,“ dodal, „prichádzate práve za najhoršieho rána, aké som kedy prežil.“

„Čo to robíte?“ spýtal sa Albert. „Tak sa zdá, usporadujete svoje listiny.“

„Chvála Bohu, svoje listiny nie! Moje listiny sú vždy v úplnom poriadku, pretože nijakých listín nemám, ale listiny pána Cavalcantiho.“

„Pána Cavalcantiho?“ spýtal sa Beauchamp.

„Či neviete?“ riekol Morcerf. „Toho mladého človeka, ktorého gróf uviedol…“

„Nie, rozumejme si dobre,“ povedal Monte Christo, „neuvádzam nikoho, a pána Cavalcantiho menej ako hocikoho iného.“

„A ktorý si miesto mňa vezme slečnu Danglarsovú,“ dodal Albert, snažiac sa usmiať, „čo ma ukrutne zarmucuje, ako si to viete akiste predstaviť, drahý Beauchamp.“

„Ako, Cavalcanti si berie slečnu Danglarsorú?“ spýtal sa Beauchamp.

„Prichádzate azda z Mesiaca?“ zvolal Monte Christo. „Vy, novinár, muž Famy! Veď celý Paríž o inom ani nehovorí.“

„A to manželstvo je vaším dielom, gróf?“ spýtal sa Beauchamp.

„Mojím? Ó, ticho, pán novinár, také veci nehovorte! Ja, Bože dobrý, zaoberať sa niečou svadbou! Nie, to ma nepoznáte. Naopak, staval som sa proti nej, nakoľko to len išlo, odoprel som prehovoriť s otcom.“

„Ach, rozumiem,“ riekol Beauchamp, „kvôli nášmu priateľovi Albertovi.“

„Kvôli mne?“ riekol mladý človek, „Ó, nie, na moju česť! Gróf musí priznať, že som ho stále prosil, aby zrušil ten plán, ktorý je na šťastie zmarený. Gróf tvrdí, že jemu nemám čo ďakovať; nedbám, postavím teda, ako starí, oltár Deo ignoto.“

„Počujte,“ riekol Monte Christo. „mám o to takú malú zásluhu, že som v istom napätí s tesťom i s mladíkom; len slečna Eugénia, ktorá sa mi nezdá stvorená pre manželstvo a ktorá, vidiac, ako málo som bol tomu sväzku naklonený, pripravujúcemu ju o drahú slobodu, ma podržala v priazni.“

„A hovoríte, že ten sobáš sa má v najkratšom čase uskutočniť?“

„Bože môj, áno, proti všetkým mojim námietkam. Nepoznám toho mladého človeka, je vraj bohatý a z dobrej rodiny, ale to sú všetko pre mňa samé ,vraj‘. Naspomínal som sa toho pána pred Danglarsom až do omrzenia, on však je do svojho Lučana pobláznený. Upozornil som ho i na okolnosť, ktorá sa mi zdala závažnejšia: toho mladíka vymenili, alebo ho uniesli Cigáni, či ho ukradli vychovávateľovi, neviem už presne. Len to viem, že jeho otec pred desiatimi rokmi o ňom nevedel. Čo robil za tých desať rokov bludného života, vie len sám Boh. Ale to nič nepomohlo. Poverili ma, aby som napísal majorovi a vyžiadal od neho dokumenty. Tu sú. Pošlem im ich, ale umývam si ruky ako Pilát.“

„A ako sa tvári slečna d’Armilly, že ju pripravujete o žiačku?“ spýtal sa Beauchamp.

„Ani neviem, ale tak sa mi vidí, že odíde do Talianska. Pani Danglarsová shovárala sa so mnou o nej a žiadala ma o odporúčanie pre nejakého impresária. Dal som jej niekoľko riadkov pre riaditeľa divadla Valle, ktorý mi je akosi zaviazaný. Ale čo je vám, Albert? Zdáte sa taký smutný. Azda ste len nie bez svojho vedomia zaľúbený do slečny Danglarsovej?“

„Nakoľko viem, nie,“ odvetil Albert so smutným úsmevom.

Beauchamp sa dal do prezerania obrazov.

„Ale predsa ste nie taký ako obyčajne,“ pokračoval Monte Christo. „Tak, čo vám je teda? Povedzte.“

„Mám migrénu,“ odvetil Albert.

„No, drahý vikont,“ riekol Monte Christo, „v tom prípade vám môžem navrhnúť neomylný liek, ktorý sa vždy osvedčil, keď sa mi stala nejaká nepríjemnosť.“

„Aký?“ spýtal sa mladý človek.

„Zmenu miesta.“

„Naozaj?“ riekol Albert.

„Áno, a pretože som teraz v najvyššej miere namrzený, mením miesto. Chcete zmeniť miesto so mnou?“

„Vy namrzený, gróf?“ zvolal Beauchamp. „Na čo?“

„Ach, vám sa to ľahko hovorí, ale chcel by som vás vidieť, ako by sa vám to páčilo, keby sa vo vašom dome konalo vyšetrovanie!“

„Vyšetrovanie! Aké vyšetrovanie?“

„Nuž, vyšetrovanie, ktoré podujal pán Villefort proti môjmu roztomilému vrahovi, tak sa zdá, proti nejakému lupičovi, ušlému z trestnice.“

„Ach, pravda,“ riekol Beauchamp, „čítal som o tom v novinách. Aké to bolo futro, ten Caderousse?“

„Bol to vraj Provensal. Pán de Villefort o ňom počul, keď bol v Marseille, a pán Danglars sa pamätá, že ho videl. Preto sa pán kráľovský prokurátor ujal veľmi horlivo tej veci, ktorá, tak sa zdá, nesmierne zaujíma pána policajného prefekta, a vďaka tomu záujmu, za ktorý som v najvyššej miere vďačný, posielajú mi sem celé dva týždne všetkých banditov, ktorých našli v Paríži a okolí, pod pretextom, že sú to vrahovia pána Caderoussa. A ak to tak pôjde ďalej, v celom tomto krásnom francúzskom kráľovstve nebude ani zlodeja, ani vraha, ktorý by nepoznal zpamäti plán môjho domu. Rozhodol som sa teda, že im ho vydám celý a odídem tak ďaleko, pokiaľ siaha zem. Pôjdete i vy, vikont? Vezmem vás so sebou.“

„S radosťou.“

„Dohodli sme sa?“

„Áno, ale kde?“

„Povedal som vám už, kde je povetrie čisté, kde hasne každý zvuk, kde i najhrdší človek sa cíti pokorným a malým. Ja, ktorého menujú pánom všehomíru, ako Augusta, mám rád také poníženie.“

„Ale kde to vlastne idete?“

„K moru, vikont, k moru. Vidíte, som námorník; ako dieťa kolísal ma starý oceán vo svojom náručí a krásna Amfirité na svojich ňadrách. Ihral som sa s jeho zeleným plášťom a s jej azúrovým rúchom. Milujem more ako milenku, a keď ho dlho nevidím, cneje sa mi po ňom.“

„Poďme, gróf, poďme.“

„K moru?“

„Áno.“

„Prijímate?“

„Prijímam.“

„Tak, vikont, dnes večer bude stáť na mojom dvore cestovný voz, v ktorom sa môže človek vystrieť ako na lôžku; do voza budú zapriahnuté štyri poštové kone. Pán Beauchamp, štyri osoby sa tu pohodlne zmestia. Chcete ísť s nami? Vezmem vás.“

„Ďakujem, prichádzam od mora.“

„Ako, prichádzate od mora?“

„Skoro. Podujal som malú cestu na Boromejské ostrovy.“

„Čo je na tom, len poďte!“ riekol Albert.

„Nie, drahý Morcerf, rozumiete, že keď odrieknem, tak je to naozaj nemožné. Ostatne je potrebné, aby som ostal v Paríži,“ dodal tichším hlasom, „už len preto, aby som bdel nad poštovou schránkou.“

„Ach, vy ste výborný, znamenitý priateľ,“ riekol Albert, „áno, máte pravdu, bdite, pozorujte, Beauchamp, a hľaďte odhaliť nepriateľa, ktorý splodil tú zvesť.“

Albert a Beauchamp sa rozlúčili; ich posledný stisk ruky vyjadroval všetko, čo nemohly vysloviť pery v prítomnosti tretej osoby.

„To je znamenitý šuhaj, ten Beauchamp,“ riekol Monte Christo po odchode novinára, „pravda, Albert?“

„Ó, áno, šľachetný človek, za to vám ručím; milujem ho tiež z celého srdca. Ale teraz, keď sme sami, kde vlastne ideme? Hoci mi je to skoro jedno.“

„Ak chcete, do Normandie.“

„Výborne. Budeme cele na vidieku, nijaká spoločnosť, nijaké susedstvo?“

„Budeme sami s jazdeckými koňmi, poľovnými psami a rybárskou bárkou, to je všetko.“

„To je všetko, čo potrebujem; oznámim to matke a som k službám.“

„Ale či vám to dovolia?“

„Čo?“

„Ísť do Normandie.“

„Mne? Či nie som slobodný?“

„Ísť, kde chcete, sám, to viem, lebo som sa s vami stretol v Taliansku.“

„Tak?“

„Ale ísť s človekom, ktorého menujú gróf de Monte Christo?“

„Máte krátku pamäť, gróf.“

„Ako to?“

„Či som vám nič nepovedal o sympatii, ktorú k vám prechováva moja matka?“

„Žena sa často mení, povedal František Prvý; žena je vlna, povedal Shakespeare; prvý bol veľký kráľ, druhý veľký básnik, a obidvaja iste poznali ženy.“

„Áno, ženy, ale moja matka nie je ako ostatné ženy, je inakšia ako ostatné.“

„Odpustíte úbohému cudzincovi, že nerozumie dobre všetkým jemným odtienkom vašej reči?“

„Chcem povedať, že moja matka je skúpa na city, ale keď ich niekomu venovala, je to navždy.“

„Ach, naozaj?“ riekol s povzdychom Monte Christo. „A vy myslíte, že ma poctila aj iným citom ako len ľahostajnosťou?“

„Počujte,“ povedal Morcerf, „povedal som vám to už a znova vám to opakujem; vy ste rozhodne veľmi neobyčajný a veľmi znamenitý človek.“

„Ó!“

„Áno, lebo moja matka podľahla nie zvedavosti, ale záujmu, ktorý vnukáte. Keď sme sami, hovoríme len o vás.“

„A povedala vám, aby ste nedôverovali tomu Manfrédovi?“

„Naopak, povedala mi: Morcerf, myslím, že gróf je vznešená povaha; hľaď si získať jeho náklonnosť.“

Monte Christo odvrátil zrak a vzdychol.

„Ach, naozaj?“ riekol.

„Tak, už pochopíte,“ pokračoval Albert, „že miesto toho, aby sa stavala proti tej ceste, schváli ju z plného srdca, lebo len tak poslúchnem rady, ktoré mi každý deň dáva.“

„Teda: dnes večer do videnia,“ riekol Monte Christo. „Buďte tu o piatej; prídeme ta o polnoci alebo o jednej hodine.“

„Ako to? Do Tréportu?…“

„Do Tréportu alebo do okolia.“

„Vy prebehnete štyridsaťosem míľ za osem hodín?“

„I to je ešte mnoho,“ odvetil Monte Christo.

„Vy ste rozhodne divotvorný človek a prevýšite raz nielen železnice, čo nie je tak ťažko, najmä vo Francúzsku, ale i telegraf.“

„Teraz však, vikont, potrebujeme jednako len sedem až osem hodín na cestu, a preto buďte presný.“

„Nestarajte sa, nemám do toho času nič iné na starosti, ako pripraviť sa.“

„Teda o piatej!“

„O piatej do videnia.“

Albert odišiel. Monte Christo, pokynúc mu s úsmevom hlavou, ostal na chvíľku zamyslený a ako by pohrúžený do najhlbšej dumy. Potom si prešiel rukou po čele, ako by chcel zaplašiť myšlienky, a pristúpiac ku kovovej platni, udrel na ňu dva razy.

Pri zvuku dvoch úderov, vrhnutých Monte Christom na kovovú platňu, vstúpil Bertuccio.

„Pán Bertuccio,“ riekol gróf, „nepôjdem do Normandie zajtra, ani pozajtre, ako som pôvodne myslel, ale dnes večer. Do piatej hodiny máte viac času, ako potrebujete. Upovedomte o tom koniarov prvej zastávky. Pán de Morcerf ma odprevadí. Choďte!“

Bertuccio poslúchol, a kuriér cválal do Pontois oznámiť, že cestovný voz tadiaľ pojachá presne o šiestej. Koniar v Pontois poslal osobitného posla na nasledujúcu zastávku, ktorá to zasa odkázala ďalej. O šesť hodín boly všetky rozostavené záprahy upovedomené.

Pred odchodom zašiel gróf k Haydée, oznámil jej svoju cestu, povedal jej, kde ide, a podriadil celý dom jej rozkazom.

Albert bol presný. Cesta, zpočiatku pochmúrna, skoro sa vyjasnila fyzickým spôsobom rýchlosti. Albert si nemohol predstaviť taký prudký beh.

„Naozaj,“ riekol Monte Christo, „s vašou poštou, ktorá prejde dve míle za hodinu, a s tým hlúpym zákonom, ktorý cestovateľovi nedovolí predísť iného bez jeho dovolenia, takže chorý alebo mrzutý cestujúci má právo zdržovať za sebou cestovateľa zdravého a veselého, pohyb nie je možný. Ja vyhýbam tým nepríjemnostiam, cestujem svojím vlastným postiliónom a svojimi vlastnými koňmi, pravda, Ali?“

A gróf, vystrčiac hlavu z oblôčika, vydal malý, povzbudzujúci výkrik, ktorý dával koňom krídla; nebežaly už, letely. Voz rachotil po hradskej ako hrom a každý sa obzeral za tým svietiacim meteorom. Ali, opakujúc ten výkrik, ceril s úsmevom svoje biele zuby, svierajúc mocnými päsťami penou pokryté opraty a pobádajúc kone, krásne hrivy ktorých vialy vo vetre; Ali, dieťa púšte, bol tu zasa vo svojom živle a so svojou čiernou tvárou, blýskavými očami a snehobielym plášťom zdal sa v oblaku prachu, ktorý rozvíril, ako duch sámumu, sťa boh uragánu.

„Hľa? rozkoš, ktorú som nepoznal,“ riekol Morcerf, „rozkoš rýchlosti.“

A posledné mraky na jeho čele sa rozplynuly, ako by vzduch, ktorý prerážal, odnášal tie mraky so sebou.

„Ale kde, do čerta, nachádzate také kone?“ spýtal sa Albert. „Či si ich dávate vyrábať?“

„Uhádli ste,“ odvetil gróf. „Pred šiestimi rokmi našiel som v Uhorsku povestného žrebca, známeho svojou rýchlosťou: kúpil som ho, už ani neviem, za koľko, platil to Bertuccio. Za rok mal tridsaťdva mladých. Urobíme prehliadku celého potomstva toho otca; všetky sú jednaké, čierne, bez jedinej škrvny, majú len hviezdu na čele, lebo tomuto kráľovi žrebčinca vyberali samice ako pašom favoritky.“

„To je úžasné!… Ale povedzte mi, gróf, čo robíte so všetkými tými koňmi?“

„Veď vidíte, cestujem na nich.“

„Ale veď nebudete stále cestovať?“

„Keď ich nebudem potrebovať, Bertuccio ich predá, a tvrdí, že na nich zarobí tridsať- až štyridsaťtisíc frankov.“

„Ale veď ani jeden európsky kráľ nebude dosť bohatý, aby ich mohol zaplatiť.“

„Predá ich teda nejakému orientálnemu vezírovi, ktorý pre ne vyprázdni svoju pokladnicu a naplní ju zasa s pomocou palíc, ktoré dá poddaným vyťať na podošvy.“

„Gróf, môžem vám povedať, čo mi teraz prišlo na um?“

„Povedzte.“

„Že totiž pán Bertuccio je po vás akiste najbohatším súkromníkom v Europe.“

„Mýlite sa, vikont. Som istý, že keby ste vyvrátili Bertucciove vrecká, nenašli by ste ani desať sous jeho majetku.“

„Prečo?“ spýtal sa Morcerf. „Či je pán Bertuccio nejaký zvláštny zjav? Ó, drahý gróf, nehovorte mi veľa o divoch, lebo vám neuverím, upozorňujem vás na to.“

„U mňa nenájdete nič zázračného, Albert; číslice a rozum, nič viac. Počujte teda túto dilemu: Intendant kradne — ale prečo kradne?“

„Nuž, myslím, preto, že je to v jeho povahe,“ odvetil Albert, „kradne, aby kradol.“

„Nie, vidíte, mýlite sa; kradne preto, lebo má ženu, deti, ambiciózne plány pre seba a pre svoju rodinu; kradne hlavne preto, že nie si je istý, či kedy neopustí svojho pána, a chce si zabezpečiť budúcnosť. Nuž, pán Bertuccio je na svete sám; čerpá z môjho vrecka, neskladajúc mi účty, a je istý, že odo mňa neodíde nikdy.“

„Prečo?“

„Preto, lebo by nenašiel lepšieho.“

„Točíte sa v začarovanom kruhu dohadov.“

„Ó, nie, mám istotu. Pre mňa je dobrým sluhom ten, nad ktorého smrťou a životom mám právo.“

„A máte právo nad Bertucciovým životom a smrťou?“ spýtal sa Albert.

„Áno,“ odpovedal gróf s chladom.

Isté slová zatvárajú rozhovor ako železné dvere. Monte Christovo „áno“ bolo takým slovom.

Ostatok cesty vykonali s tou istou rýchlosťou. Tridsaťdva koní, rozostavených po ôsmich záprahoch, prešlo štyridsaťosem míľ za osem hodín.

V hlbokej noci zastal koč pred vrátami krásneho parku. Vrátnik bol hore a stál pri otvorenej bráne. Uvedomil ho koniar posledného záprahu.

Bolo pol tretej ráno. Morcerfa zaviedli do jeho izby. Našiel tam prichystaný kúpeľ a večeru. Sluha, ktorý tú cestu konal na sedadle za kočom, mal ho obsluhovať; Baptistin, sediaci na sedadle pred kočom, mal obsluhovať grófa.

Albert sa okúpal, navečeral sa a ľahol si. Celú noc ho kolísalo melancholické hučanie vĺn. Vstal, šiel ku skleným dverám, otvoril ich a ocitol sa na malej terase, pred ktorou sa stlalo nekonečné more a za ňou ležal pekný, do lesíka vedúci park.

V dosť veľkom zálive, kolísala sa malá korveta s úzkymi bokmi a štíhlymi sťažňami, majúca na stožiari vlajku s Monte Christovým znakom. Znak ten predstavoval zlatú horu, spočívajúcu na azúrovom mori, na temene s červeným krížom, čo sa dalo práve tak dobre odôvodniť jeho menom, ktoré pripomínalo Golgotu, z ktorej utrpenie Pánovo urobilo horu vzácnejšiu nad zlato, a potupný kríž, ktorý posvätila jeho božská krv ako nejakú osobnú rozpomienku na utrpenie a obrodenie, pochovanú v tajomnej noci minulosti toho človeka. Okolo korvety húpalo sa niekoľko rýchlych rybárskych člnov, patriacich rybárom okolitých dedín a zdajúcich sa ako pokorní poddaní, čakajúci na rozkazy kráľovnej.

Ako všade, kde sa Monte Christo hoci len i na dva dni zastavil, bol i tu život organizovaný podľa pravidiel najvyššieho pohodlia. Bolo tam teda hneď ľahko žiť.

Albert našiel vo svojej predizbe dve pušky a všetky lovecké potreby. O niečo vyššia, v prízemí ležiaca miestnosť určená bola pre dômyselné náčinie, ktoré šablónovití francúzski rybári ešte neprevzali od trpezlivých a záhaľčivých Angličanov, a preto veľkých rybárov sveta.

Celý deň minul týmito rozličnými cvičeniami, v ktorých sa Monte Christo znamenite vyznal: zastrelili v parku tucet bažantov, v potokoch chytili tiež toľko pstruhov, obedovali v letohrádku, ktorý bol obrátený k moru, a čaj si dali nastoliť v bibliotéke.

Podvečer tretieho dňa Albert, zmorený tým únavným životom, ktorý sa Monte Christovi zdal hračkou, spal v kresle pri okne, kým gróf so svojím architektom pracoval na pláne skleníka, ktorý chcel zriadiť pri dome. Zrazu sa ozval cval koňa, drviaceho ploskaté kamienky cesty, a mladý človek zdvihol hlavu; pozrel cez okno a na svoje najnepríjemnejšie prekvapenie zbadal na dvore svojho sluhu, ktorého nechcel vziať so sebou, aby nebol Monte Christovi na ťarchu.

„Florentín je tu!“ zvolal, vyskočiac z kresla. „Je azda moja matka chorá?“

A vrhol sa ku dverám.

Monte Christo ho sledoval očami a videl, ako pristúpil k sluhovi, ktorý, ešte cele zadychčaný, vyňal z kapsy zapečatený balík. Balík obsahoval číslo novín a list.

„Od koho je ten list?“ spýtal sa rýchlo Albert.

„Od pána Beauchampa,“ odvetil Florentín.

„Vás posiela teda Beauchamp?“

„Áno, pane. Odkázal mi, aby som prišiel k nemu, dal mi peniaze na cestu, zaopatril mi poštového koňa a musel som mu sľúbiť, že sa nezastavím, kým pána nezastihnem. Urobil som tú cestu za pätnásť hodín.“

Albert, chvejúc sa, otvoril list. Pri prvých riadkoch vykríkol a trasúcimi sa rukami schytil noviny.

Zrazu sa mu zatmilo v očiach, nohy mu vypovedaly službu, a temer klesajúc, oprel sa o Florentína, ktorý vystrel ruku, aby ho podoprel.

,Úbohý mladík!‘ šepol Monte Christo tak ticho, že ani sám nepočul zvuk súcitných slov, ktoré vyriekol. ,Je teda písané, že vina otcov padne na synov až do tretieho i štvrtého pokolenia.‘

Albert zatiaľ zasa posbieral silu a pokračoval v čítaní: odhrnul si vlasy s čela, zmáčaného znojom. Skrkvúc potom list a noviny, spýtal sa:

„Florentín, je váš kôň súci podniknúť zpiatočnú cestu do Paríža?“

„Je to zlý, dokmásaný poštový kôň.“

„Ó, Bože môj! A ako bolo u nás doma, keď ste odchodili?“

„Dosť pokojne. Ale keď som sa vrátil od pána Beauchampa, našiel som madame v slzách; poslala pre mňa a spytovala sa, kedy sa vrátite. Tu som jej povedal, že mi pán Beauchamp rozkázal ísť pre vás. Jej prvým hnutím bolo vystrieť ruku, ako by ma chcela zadržať, ale potom sa na chvíľku zamyslela a povedala:

‚Áno, choďte, Florentín, a nech sa vráti‘.“

„Áno, mať moja, áno,“ riekol Albert, „vrátim sa, buď pokojná, a beda hanobníkom!… Ale teraz musím predovšetkým odjachať.“

Vrátil sa do izby, v ktorej nechal Monte Christa. Už to nebol ten istý človek; stačilo päť minút, aby sa s Albertom stala smutná zmena. Odišiel v obvyklom duševnom rozpoložení, a vrátil sa so zlomeným hlasom, s tvárou zafarbenou horúčkovým nachom, s blčiacim okom pod zbelasenými mihalnicami a s krokom tackavým, ako by bol opitý.

„Gróf,“ riekol, „ďakujem vám za vaše láskavé pohostinstvo, ktoré by som bol rád i naďalej požíval, ale musím sa vrátiť do Paríža.“

„A čo sa stalo?“

„Veľké nešťastie. Ale dovoľte mi odísť, ide o oveľa cennejšiu vec, ako je môj život. Prosím vás veľmi, gróf, nijaké otázky, ale kone.“

„Moje stajne sú vám k službám, vikont,“ odvetil Monte Christo. „Ale ak pôjdete na koni, umriete od únavy; vezmite si kalešu, faeton, nejaký koč.“

„Nie, to by trvalo pridlho. A potom, potrebujem únavu, pre ktorú sa o mňa obávate; bude mi na osoh.“

Albert urobil niekoľko krokov, tackajúc sa ako guľkou trafený človek, a klesol pri dverách na stolicu.

Monte Christo nezbadal tú druhú slabosť; stál pri obloku a volal:

„Ali, kone pre pána de Morcerf! Nech sa má k činu! Ponáhľa sa!“

Tie slová vzkriesily Alberta k životu. Vybehol z izby, gróf šiel za ním.

„Vďaka!“ šepol mladík, vyšvihnúc sa do sedla. „Vráťte sa podľa možnosti čím prv, Florentín… Je potrebné nejaké heslo, aby mi vydali koňa?“

„Treba len vrátiť toho, na ktorom jazdíte; hneď vám osedlajú druhého.“

Albert chcel už odísť, ale sa zastavil. „Môj odchod sa vám azda zdá divný, nesmyselný,“ riekol. „Nechápete, ako môže niekoľko riadkov, odtlačených v novinách, priviesť človeka do zúfalstva. Tu, hľa,“ dodal, hodiac grófovi noviny, „prečítajte si to, ale až keď budem preč, aby ste nevideli pýr mojej tváre.“

Kým gróf dvíhal noviny, bodol ostrohami, ktoré mu pripevnili na čižmy, koňa do slabín. Zviera, udivené, že jestvuje na svete jazdec, ktorý si myslí, že potrebuje také pobádanie, vybehlo ako šíp.

S pocitom nesmierneho súcitu hľadel gróf za mladíkom, a až keď jazdec cele zmizol, pozrel na noviny a čítal túto zvesť:

„Francúzsky dôstojník v službách janinského pašu Aliho, o ktorom pred troma týždňami písal časopis L’Impartial a ktorý nielen že vydal janinské hradby, ale oddal i svojho dobrodinca Turkom, v tom čase menoval sa naozaj Fernand, ako napísal náš vážený kolega. Od toho času pridal ku svojmu krstnému menu šľachtický titul a meno krajiny. Volá sa dnes pán gróf de Morcerf a je členom komory pérov.“

To hrozné tajomstvo, ktoré Beauchamp tak veľkodušne pochoval, zjavilo sa ako ozbrojené strašidlo a iný kruto informovaný časopis uverejnil na tretí deň po Albertovom odchode do Normandie týchto niekoľko riadkov, ktoré div nepripravily nešťastného človeka o rozum.