ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Tu som použil tichosť a temnotu siene,“ pokračoval Beauchamp, „a odišiel som nebadane. Sluha, ktorý ma uviedol, čakal na mňa pri dverách. Zaviedol ma chodbami až k malým dverám, vedúcim do ulice Vaugirard. Vzďaľoval som sa so zlomenou a zároveň očarovanou dušou — odpusťte ten výraz, Albert; zlomenou pre vás a očarovanou ušľachtilosťou devy, ktorá pomstila otca. Áno, prisahám vám, Albert, nech to odhalenie prichodí s ktorejkoľvek strany, ja hovorím, že môže pochodiť od nepriateľa, ale že ten nepriateľ je len nástrojom Prozreteľnosti.“

Albert si svieral hlavu obidvoma rukami; zdvihol hanbou zapýrenú a slzami zmáčanú tvár, a schvátiac Beauchampovo rameno, riekol:

„Priateľ môj, môj život sa končí; ostáva mi, nie ako vám, povedať, že mi ten úder spôsobila Prozreteľnosť, ale pátrať, ktorý človek ma prenasleduje svojím nepriateľstvom. Potom, keď ho nájdem, zabijem ho, alebo on zabije mňa. Spolieham sa teda na vaše priateľstvo a pomoc, Beauchamp, ak ho totiž vo vašom srdci nezabilo pohŕdanie.“

„Pohŕdanie, priateľ môj? A v čom sa vás dotýka to nešťastie? Nie, chvála Bohu, nežijeme v časoch, keď nespravodlivý predsudok robil synov zodpovednými za skutky otcov. Prehliadnite svoj celý život, Albert: dátuje sa síce od včerajška, ale nikdy nebola zora toho najkrajšieho dňa čistejšia ako váš východ! Nie, Albert, verte mi: ste mladý, bohatý, opusťte Francúzsko. V tomto veľkom Babylone, kde je život nepokojný a vkus premenlivý, sa na všetko rýchlo zabúda. Vrátite sa o tri alebo štyri roky, budete mať za ženu nejakú ruskú princeznú, a nikdy na to ani nepomyslíte, čo sa stalo včera, tým menej na to, čo sa stalo pred štrnástimi rokmi.“

„Ďakujem vám, môj drahý Beauchamp, ďakujem vám za znamenitý úmysel, ktorý vám vnukuje tieto slová, ale to tak nemôže byť; vyslovil som vám svoje želanie, a teraz, ak treba, premením slovo želania na slovo chcenia. Pochopíte, majúc taký záujem na tej udalosti, že nemôžem na ňu hľadieť s toho stanoviska ako vy. Čo sa vám zdá prýštiť z nebeského žriedla, mne sa zdá pochádzať z menej čistého prameňa. Priznávam sa, myslím si, že Prozreteľnosť je od všetkého toho veľmi ďaleko, a to je pre mňa šťastie, lebo miesto neviditeľnej a nemakateľnej predzvesti nebeských odmien a trestov nájdem viditeľného a makateľného tvora, na ktorom sa pomstím, ó, áno, prisahám, pomstím sa za všetko, čo som vytrpel za celý mesiac! A teraz vám opakujem, Beauchamp, chcem sa vrátiť do ľudského, skutočného života, a ak ste ešte, ako hovoríte, mojím priateľom, pomôžete mi nájsť ruku, ktorá spôsobila tento úder.“

„Dobre teda!“ súhlasil Beauchamp. „A ak na tom rozhodne stojíte, aby som sostúpil na zem, urobím tak; ak chcete začať stopovať nepriateľa, začnem ho stopovať s vami. A nájdem ho, lebo je to v záujme mojej cti temer tak ako vašej, aby sme ho našli.“

„Tak, Beauchamp, teda začneme stopovanie hneď, rozumiete, hneď, bez odkladania. Každá minúta meškania je pre večnosť. Udavač ešte nie je postrestaný, môže sa teda úfať, že potrestaný nebude. Ale na moju česť, ak sa tomu úfa, mýli sa!“

„Nože, počujte ma, Morcerf.“

„Ach, Beauchamp, vidím, že niečo viete; vraciate mi život.“

„Nehovorím, že je to skutočnosť, Albert, ale je to aspoň svetlo v noci; ak pôjdeme za ním, azda nás dovedie k cieľu.“

„Hovorte, veď vidíte, že horím netrpezlivosťou.“

„Nuž, hovorím vám, čo som vám nechcel povedať po návrate z Janiny.“

„Hovorte.“

„Počujte, Albert, čo sa stalo: išiel som, rozumie sa, k prvému bankárovi v meste a žiadal som ho o informácie; prv, ako som o tej veci začal hovoriť, a ešte prv, ako som vyslovil meno vášho otca, povedal mi:

,Ach, veľmi dobre tuším, čo vás sem vedie.‘

,Ako a prečo?‘

,Lebo sotva je tomu štrnásť dní, čo sa ma na to tiež pýtali.‘

,Kto?‘

,Jeden z parížskych bankárov, môj obchodný priateľ.‘

,Ktorý sa volá?‘

,Pán Danglars.‘

„Ó!“ zvolal Albert. „Noazaj, už dávno prenasleduje môjho úbohého otca svojou nenávisťou a závisťou; on, človek, ktorý sa s takým krikom hlási k ľudovej strane, nemôže grófovi de Morcerf odpustiť, že je francúzskym pérom. A potom, to zrušenie plánovanej svadby bez všetkej príčiny; áno, je to iste on.“

„Informujte sa, Albert, ale nedajte sa vopred zachvátiť, informujte sa, hovorím, a ak je to pravda…“

„Ó, áno,“ zvolal mladý človek, „ak je to pravda, zaplatí za všetko, čo som vytrpel.“

„Dajte pozor, Morcerf, je to už starý človek.“

„Budem tak hľadieť na jeho vek, ako on na česť mojej rodiny; ak mal niečo proti môjmu otcovi, prečo sa nebil s mojím otcom? Ó, nie, bál sa mu pozrieť do očú!“

„Albert, nerozkazujem vám, zdržiavam vás len. Pokračujte opatrne, Albert.“

„Ó, nebojte sa; ostatne, odprevadíte ma, Beauchamp; dôležité veci majú sa vykonať pred svedkom. Prv, ako sa skončí tento deň, prestane pán Danglars žiť, ak je vinný, alebo budem mŕtvy ja. Prisahám Bohu, Beauchamp, pripravím svojej cti krásny pohreb.“

„Tak, Albert, keď ste už raz prišli k takému rozhodnutiu, vykonajte ho hneď. Chcete ísť k pánu Danglarsovi? Poďme!“

Poslali pre koč. Keď prišli na dvor bankárovho domu, zbadali pri vchode faeton a sluhu pána Andreu Cavalcantiho.

„To je práve vhodné,“ riekol Albert temným hlasom. „Ak sa so mnou nebude chcieť biť pán Danglars, zabijem mu zaťa. Taký Cavalcanti sa iste bije.“

Sluha šiel oznámiť mladíka. Bankár vediac, čo sa stalo predošlého dňa a počujúc Albertovo meno, utajil sa. Bolo však už neskoro, mladý človek išiel za lokajom, začul rozkaz, otvoril dvere, a nasledovaný Beauchampom, vnikol až do bankárovho kabinetu.

„Ale, pane,“ zvolal Danglars, „či človek nie je vo svojom dome pánom, aby mohol prijímať alebo neprijímať, koho chce? Zdá sa mi, že sa čudne zabúdate!“

„Nie, pane,“ odvetil chladne Albert; „sú isté okolnosti a vy ste v nich, keď, ak niekto nie je zbabelec, to útočište vám nechávam, musí byť doma aspoň pre isté osoby.“

„Čo si teda žiadate pane?“

„Chcem,“ riekol Morcerf, vykročiac a nevšímajúc si Cavalcantiho, ktorý sa oprel o kozub, „chcem vám navrhnúť schôdzku v ústraní, kde by nás nikto nevyrušoval za desať minút — ó, viacej nežiadam — a kde z dvoch mužských, ktorí sa tam stretnú, jeden ostane pod lístím.“

Danglars zbledol, Cavalcanti sa pohol. Albert sa k nemu obrátil a hovoril:

„Ach, Bože môj, príďte i vy, pán gróf, ak chcete, máte na to právo, patríte temer do rodiny, a ja si dám takú schôdzku s toľkými mužskými, s koľkými len chcete.“

Cavalcanti pozrel vytreštene na Danglarsa, ktorý, ťažko sa vzchopiac, vstal a stal si medzi obidvoch mladíkov. Albertov útok na Cavalcantiho postavil ho na iný základ a úfal sa teraz, že Albertova návšteva má inú príčinu, nie na akú zpočiatku myslel.

„Pane,“ riekol Danglars, „ak ste sem prišli vyhľadávať hádky s týmto pánom preto, že som si ho vyvolil miesto vás, upozorňujem vás, že poženiem vec pred súd.“

„Mýlite sa, pane,“ odvetil Morcerf s trpkým úsmevom, „nehovorím vôbec o svadbe a obrátil som sa k pánu Cavalcantimu len preto, že som mal dojem, ako by sa chcel zúčastniť na našom rozhovore. Ale konečne, máte pravdu,“ dodal, „dnes hľadám škriepku s každým, ale nebojte sa, pán Danglars, prednosť je vaša.“

„Pane,“ odpovedal Danglars, bledý od hnevu a strachu, „upozorňujem vás, že ak mám nešťastie stretnúť sa s besným psom, zabijem ho, necítiac sa preto vinným, ba budem myslieť, že som spoločnosti preukázal službu. Ak ste teda besný a ak ma chcete pohrýzť, zabijem vás bez milosrdenstva, vedzte. Či som tomu ja na vine, že váš otec je pozbavený cti?“

„Áno, ty podliak,“ zvolal Morcerf, „je to tvoja vina!“

Danglars odstúpil o krok.

„Moja vina!“ zvolal. „Zošaleli ste! Či ja poznám dejiny Grécka? Či som cestoval po tých krajoch? Radil som azda vášmu otcovi, aby zapredal janinské pevnosti, aby zradil…“

„Ticho!“ riekol Albert temným hlasom. „Nie, vy ste bezprostredne nevyvolali ten výbuch, nezavinili ste to nešťastie, ale vy ste to všetko pokrytecky pripravovali.“

„Ja?“

„Áno, vy. Zkadiaľ pochádza to odhalenie?“

„Tak sa mi vidí, že vám to povedaly noviny: z Janiny!“

„Kto písal do Janiny?“

„Do Janiny?“

„Áno. Kto písal a kto žiadal zprávy o mojom otcovi?“

„Myslím, že každý môže písať do Janiny.“

„A predsa len jedna osoba ta písala.“

„Jedna?“

„Áno, a tá osoba ste vy.“

„Je pravda, písal som. Myslím, že keď otec vydáva dcéru za nejakého človeka, má právo žiadať si informácie o rodine toho človeka. Je to nielen právo, ale vonkoncom povinnosť.“

„Vy ste písali, pane, vediac dobre, akú odpoveď dostanete,“ riekol Albert.

„Ja? Prisahám vám,“ zvolal Danglars sebavedome a s istotou, pochádzajúcou azda menej zo strachu ako zo sympatie, ktorú predsa len v hlbinách srdca pociťoval k nešťastnému mladíkovi, „prisahám vám, že by mi nikdy nebolo prišlo na um písať do Janiny. Či som ja vedel o nešťastí Aliho pašu?“

„Niekto vám teda poradil písať?“

„Isteže.“

„Poradil vám?“

„Áno.“

„A kto?… Dohovorte… povedzte…“

„Nuž, nič nie je prostejšie; hovoril som o minulosti vášho otca, povedal som, že mi zdroj jeho majetku ostal vždy neznámy. Patričný sa ma spýtal, kde váš otec nadobudol majetok. Odpovedal som, že v Grécku. Tu mi povedal: Tak píšte do Janiny.“

„A kto vám to poradil?“

„Gróf de Monte Christo, váš priateľ.“

„Gróf Monte Christo vám povedal, aby ste písali do Janiny?“

„Áno, a ja som písal. Chcete vidieť moju korešpondenciu? Ukážem vám ju.“

Albert a Beauchamp pozreli na seba.

„Pane,“ riekol potom Beauchamp, ktorý do toho času ešte neprehovoril, „zdá sa mi, že obviňujete grófa, ktorý nie je v Paríži a ktorý sa nemôže teraz obrániť.“

„Neobviňujem nikoho, pane,“ odvetil Danglars, „rozprávam len a som hotový opakovať pred pánom grófom de Monte Christo, čo som práve povedal pred vami.“

„A gróf vie, akú odpoveď ste dostali?“

„Ukázal som mu ju.“

„Vedel, že otcovo krstné meno je Fernand a priezvisko Mondego?“

„Áno, povedal som mu to už dávno. Ba čo viac, urobil som v tom všetkom len to, čo by bol urobil každý iný na mojom mieste, azda oveľa menej. Keď na druhý deň po tej odpovedi prišiel ku mne váš otec na nahováranie pána de Monte Christo požiadať ma oficiálne o ruku mojej dcéry, ako sa to robieva, keď sa chce tá vec zakončiť, odmietol som síce, odmietol som určite, ale bez výkladu, bez pohoršenia. Prečo by som bol i robil pohoršenie? Čo mi záležalo na cti alebo nečestnosti pána de Morcerf? Preto papiere ani nevystúpia, ani neklesnú.“

Albert cítil, ako mu k čelu stúpa rumenec; nebolo pochybnosti, Danglars sa bránil nízko, ale iste, ako človek, ktorý hovorí keď nie celú pravdu, tak aspoň časť pravdy, hoci nie zo svedomitosti, ale zo strachu. Konečne, čo hľadal Morcerf? Nehľadal menšiu alebo väčšiu vinu Danglarsovu alebo Monte Christovu, hľadal človeka, ktorý by odpovedal na ľahkú alebo ťažkú urážku, človeka, ktorý by sa bil, a bolo zrejmé, že Danglars sa biť nebude.

A tu každá zabudnutá alebo nepovšimnutá vec stávala sa mu viditeľnou a prichodila mu na um. Monte Christo vedel všetko, lebo kúpil dcéru Aliho pašu, a vediac všetko, poradil Danglarsovi, aby písal do Janiny. Vediac o tejto odpovedi, splnil Albertovo želanie a predstavil ho Haydée; u Haydée potom priviedol rozhovor na smrť Aliho a neprekazil rozprávanie devy, ale niekoľkými gréckymi slovami, ktoré vtedy povedal, akiste jej rozkázal niečo, čo Albertovi nedovolilo poznať otca. A či nežiadal i Morcerfa, aby nevyslovil otcovo meno pred Haydée? A konečne zaviezol Alberta do Normandie vo chvíli, keď, ako vedel, nastane výbuch. Nebolo pochybnosti, že to všetko bola nástraha, a Monte Christo bol rozhodne dorozumený s otcovými nepriateľmi.

Albert odviedol nabok Beauchampa a zdôveril sa mu so svojimi myšlienkami.

„Máte pravdu,“ súhlasil Beauchamp, „pán Danglars má v tom, čo sa stalo, podiel len na hrubej, materiálnej strane. Vysvetlenie musíte žiadať od pána de Monte Christo.“

Albert sa obrátil.

„Pane,“ riekol Danglarsovi, „rozumiete, že sa s vami ešte definitívne nelúčim. Musím sa presvedčiť, či je vaše obvinenie správne, a preto idem rovno odtiaľto k pánu grófovi de Monte Christo.“

A pokloniac sa bankárovi, odišiel s Beauchampom, nevšimnúc si Cavalcantiho.

Danglars ich odprevadil až ku dverám a pri dverách znova ubezpečoval Alberta, že nemá nijakú príčinu osobne nenávidieť pána grófa de Morcerf.