ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po odchode Mercedes u Monte Christa všetko zapadlo zasa do tône. Okolo neho i v ňom sa myslenie zastavilo; jeho energický duch upadol v tupý spánok, ako býva po nesmiernej ustatosti.

,Ako to?‘ šeptal, kým lampy a sviece samy sa stravovaly a kým služobníctvo netrpezlivo čakalo v predsieni. ,Ako to, tak dlho pripravovaná, s toľkou námahou a starostlivosťou postavená budova má sa teraz razom zrútiť jedným slovom, jedným dýchnutím? A moje ja, ktoré som pokladal za niečo, to ja, na ktoré som bol taký hrdý, to ja, ktoré som videl také malé v cele Ifského zámku a ktoré som vedel urobiť takým veľkým, bude zajtra hŕbočkou prachu? Ach, nie je mi ľúto za smrťou tela: či nie je tento zánik životného zárodku odpočinkom, ku ktorému všetko smeruje, po ktorom dychtí každý nešťastník, ten mier hmoty, po ktorom som tak dlho túžil, ktorému som kráčal v ústrety bolestnou cestou hladu, keď sa Faria zjavil v mojej cele? Čo je smrť? O krok viacej k mieru a azda o dva k tichosti. Nie, nie je mi ľúto za životom, ale ľúto mi je za mojimi tak zvoľna utvorenými, s toľkou námahou vybudovanými plánmi. Prozreteľnosť, o ktorej som si myslel, že tým plánom žičí, bola teda proti nim! Boh teda nechcel, aby sa splnily! Temer ako svet ťažké bremeno, ktoré som zdvihol, o ktorom som myslel, že ho donesiem až do konca, zodpovedalo môjmu želaniu, ale nie mojej sile, mojej vôli, ale nie mojej moci, a neostáva mi iné, ako složiť ho v polovici cesty. Ó, stanem sa teda zasa fatalistom, ja, ktorého štrnásťročné zúfalstvo a desaťročná nádej urobily veriacim v Prozreteľnosť. A to všetko, Bože môj, preto, že moje srdce, ktoré som pokladal za mŕtve, bolo len umŕtvené, preto, lebo sa zobudilo, pretože búchalo a pretože som sa poddal bolesti toho tlkotu, vyvolaného z hlbín mojej hrude hlasom ženy!… A predsa,‘ pokračoval gróf, noriac sa vždy hlbšie a hlbšie v predstavy toho hrozného zajtrajška, ktorý Mercedes prijala, ,a predsa je to nemožné, aby tá žena s takým vznešeným srdcom pristala na to z egoizmu, aby som sa ja, plný sily a života, dal zabiť! Nie je možné, aby tak zveličovala materinskú lásku a či blúznenie; niektoré ctnosti, ak sú zveličené, stávajú sa zločinom! Nie, ona si asi vymyslela nejaký patetický výstup, príde sa vrhnúť medzi zbrane, a čo bolo tu vznešené, bude na poli bitky smiešne.‘

A hrdý pýr vstúpil grófovi do tváre.

,Smiešne,‘ opakoval, ,a smiešnosť padne na mňa… Ja smiešnym! Ó, nie, to mi je milšie umrieť.‘

A prepínajúc tak zajtrajšie zlé výhľady, na ktoré sa odsúdil, sľúbiac Mercedes, že nechá žiť jej syna, gróf si napokon povedal:

,Je to nesmysel, nesmysel, nesmysel: robiť takého veľkodušného a postaviť sa ako bezvládny cieľ pred pištoľu mladého človeka. Nikto nikdy neuverí, že moja smrť je samovraždou, a predsa je dôležité pre česť mojej pamiatky… To nie je márnomyseľnosť, pravda, Bože môj? Je to len oprávnená hrdosť, nič viac… Je dôležité pre česť mojej pamiatky, aby sa svet dozvedel, že ja sám som si to volil z vlastnej vôle, že to pochodí z môjho slobodného rozhodnutia zastaviť už na úder pozdvihnuté rameno a že týmto ramenom, proti ostatným tak mocne ozbrojeným, zasiahol som sám seba; je to treba, urobím to.‘

A schytiac pero, vyňal z tajného priečinku písacieho stola listinu, svoj testament, napísaný hneď po príchode do Paríža, a pripísal na ňu akýsi dodatok, v ktorom objasnil svoju smrť i ľuďom najmenej prezieravým.

,Robím to, Bože,“ riekol, zdvihnúc oči k nebu, ,práve tak pre tvoju, ako i pre svoju česť! Desať rokov, ó, Bože môj, pokladal som sa za vyslanca tvojej pomsty, a nesmú sa domnievať tí ostatní podliaci okrem Morcerfa, taký Danglars, taký Villefort a ani sám Morcerf, nesmú si myslieť, že ich náhoda zbavila nepriateľa. Nech, naopak, vedia, že Prozreteľnosť, ktorá už stanovila ich potrestanie, bola oprávnená čírou mocou mojej vôle, že trest, ktorému vyhli na tomto svete, čaká ich na onom a že zmenili len časnosť na večnosť.“

Kým habkal v týchto chmúrnych neistotách, v ťažkom sne bolesťou zobudeného človeka, okná zabielilo denné svetlo a pod jeho rukami padlo na bledobelasý papier, na ktorý načrtal to posledné ospravedlnenie Prozreteľnosti.

Bolo päť hodín ráno.

Zrazu doľahol k jeho sluchu ľahký zvuk. Monte Christovi sa zdalo, ako by bol počul tlmený vzdych; obrátil sa, poobzeral sa vôkol a nezbadal nikoho. Ale zvuk sa opakoval, a to dosť zreteľne, aby po pochybnosti mohla nastať istota.

Gróf teda vstal, otvoril tíško dvere salónu a zbadal Haydée, sediacu v kresle, s bezvládne spustenými rukami a krásnou, nazad sklonenou hlavou; sadla si sem ku dverám, aby ju pri odchode nemohol obísť, ale v mladosti taký silný sen ju prekvapil po únave dlhého bdenia.

Zvuk otvárajúcich sa dverí nevyrušil Haydée zo sna.

Monte Christo pozrel na ňu zrakom, plným nežnosti a ľútosti.

,Ona si namyslela, že má syna,‘ riekol, ,a ja som zabudol, že mám dcéru!‘

Potom, kývnuc smutne hlavou, šeptal:

,Chúďa, Haydée! Chcela ma vidieť, chcela sa so mnou shovárať, bála sa niečoho, alebo niečo uhádla… Ó, nemôžem odísť bez rozlúčenia s ňou, nemôžem umrieť, kým ju niekomu nesverím.‘

Vrátiac sa tíško na svoje miesto, pripísal pod prvé riadky:

„Porúčam Maximiliánovi Morrelovi, kapitánovi spahiov a synovi môjho bývalého šéfa Petra Morrela, majiteľa lodí v Marseille, peniaze dvadsať miliónov, z ktorých časť daruje svojej sestre Júlii a švagrovi Emanuelovi, ak si nemyslí, že by tento prírastok majetku poškodil ich šťastie. Tých dvadsať miliónov je zakopaných v mojej jaskyni na Monte Christo, ktorej tajomstvo pozná Bertuccio.

Keby bolo jeho srdce slobodné a chcel by si vziať za ženu Haydée, dcéru janinského pašu Aliho, ktorú som vychoval s otcovskou láskou a ktorá ku mne prechováva nežnosť dcéry, splnil by tým, nepoviem: moju poslednú vôľu, ale moje posledné želanie.

Tento testament urobil už Haydée dedičkou môjho ostatného majetku, skladajúceho sa z pozemkov, štátnych úpisov anglických, rakúskych a holandských, zariadenie mojich rozličných palácov a domov a ktorý, po odpočítaní tých dvadsiatich miliónov, ako i rozličných poručenstiev mojim služobníkom, hodnotí sa asi na šesťdesiat miliónov.“

Sotva dopísal tento posledný riadok, ozval sa za ním výkrik, pri ktorom mu vypadlo pero z ruky.

„Haydée,“ riekol, „vy ste to čítali?“

Deva, ktorú zobudilo na jej mihalnice padajúce svetlo, naozaj vstala a priblížila sa ku grófovi tak, že nezačul jej ľahké a k tomu ešte kobercom tlmené kroky.

„Ó, pán môj,“ zvolala, zalamujúc rukami, „prečo to píšete, a to v takomto čase? Prečo mi porúčate celý svoj majetok, pán môj? Čo ma opúšťate?“

„Chystám sa na cestu, drahý anjel,“ odvetil Monte Christo s výrazom nesmiernej nežnosti a melanchólie, „a keby ma stihlo nešťastie…“

Gróf zamĺkol.

„Teda…?“ spýtala sa deva veliteľským tónom, aký od nej gróf ešte nepočul a pri ktorom sa zachvel.

„Teda, ak ma stihne nešťastie,“ pokračoval Monte Christo, „chcem, aby moja dcéra bola šťastná.“

Haydée sa smutne usmiala a potriasla hlavou.

„Myslíte na smrť, pán môj?“ riekla.

„Je to zdravá myšlienka, dieťa moje, ako povedal mudrc.“

„Teda, ak umriete,“ pokračovala Haydée, „poručte svoj majetok iným, lebo ak umriete… nebudem už nič potrebovať.“

A schytiac papier, rozdriapala ho na štyri kusy a hodila ich doprostred salónu. Keďže však táto energia, pri otrokyni taká neobvyklá, vyčerpala jej sily, klesla už nie vo sne, ale v mdlobách na dlážku.

Monte Christo sa k nej naklonil a vzal ju do náručia. Pri pohľade na jej krásnu zblednutú tvár, na krásne, zatvorené oči, na krásne, nehybné telo prvý raz vznikla v ňom myšlienka, že Haydée ho azda inak miluje, a nie ako dcéra otca.

,Ach,‘ zašeptal v hlbokej skľúčenosti, ,mohol som teda ešte byť šťastný!‘

Potom odniesol ešte stále zamdletú Haydée do jej komnát, odovzdal ju jej komorným, vrátil sa do svojej pracovne, a zamknúc rýchlo za sebou dvere, odpísal zničený testament.

Keď ho podpisoval, ozval sa rachot koča, vchádzajúceho do dvora. Monte Christo pristúpil k obloku a zbadal vystupovať Maximiliána a Emanuela.

,Bol čas,‘ povedal si.

A uzavrel testament trojitou pečaťou.

O chvíľu začul v salóne kroky a šiel sám otvoriť. Na prahu zastal Morrel.

Prišiel dvadsať minút pred ustanovenou hodinou.

„Prichádzam azda príliš skoro, pán gróf,“ riekol, „ale priznám sa vám úprimne, že som nemohol zdriemnuť ani na minútu, a nielen ja, ale ani celý dom. Musel som vás vidieť silného vašou smelou istotou, aby som sa zasa spamätal.“

Monte Christo nemohol odolať tomu dôkazu lásky a nepodal mladému človeku ruku, ale roztvoril pred ním náručie.

„Morrel,“ riekol dojatým hlasom, „deň, v ktorom vidím, že ma miluje taký človek, ako ste vy, je pre mňa krásnym dňom. Dobrý deň, pán Emanuel. Idete teda so mnou, Maximilián?“

„Pochybovali ste o tom?“ zvolal Maximilián.

„Ale keby som predsa nebol v práve…“

„Počujte, pozoroval som vás včera cez celý ten výstup, a dnes celú noc som myslel na vašu istotu a povedal som si, že právo je rozhodne na vašej strane, alebo že sa už nemožno spoliehať na ľudskú tvár.“

„Ale Albert je vaším priateľom, Morrel.“

„Číra známosť, gróf.“

„Soznámili ste sa s ním v ten istý deň ako so mnou.“

„Áno, je to pravda, ale nemôžem za to, museli ste ma na to upozorniť, aby som sa na to rozpamätal.“

„Vďaka, Morrel.“

Potom, uderiac raz na kovovú platňu, riekol vstúpivšiemu Alimu:

„Daj toto zaniesť môjmu notárovi. Je to môj testament, Morrel. Ak umriem, dáte si ho otvoriť.“

„Ako,“ zvolal Morrel, „ak umriete?“

„Či nemáme byť prichystaní na všetko, drahý priateľ? Ale čo ste robili včera, keď sme sa rozišli?“

„Šiel som k Fortonimu, kde som našiel Beauchampa a Château-Renauda. Priznávam sa, že som ich hľadal.“

„A prečo, keď bolo všetko dohovorené?“

„Počujte, vec je nevyhnutne vážna.“

„Pochybovali ste o tom?“

„Nie. Urážka bola verejná a hovoril o tom už každý.“

„Nuž?“

„Nuž, úfal som sa, že bude možno zmeniť zbrane. Pištoľa je slepá.“

„Podarilo sa vám to?“ spýtal sa Monte Christo s nepatrným zásvitom úfnosti.

„Nie, lebo je známa vaša šermovnícka obratnosť.“

„Kto ma prezradil?“

„Majstri šermu, ktorých ste porazili.“

„Nepodarilo sa vám to teda?“

„Zamietli rozhodne.“

„Morrel,“ riekol gróf, „videli ste ma niekedy strieľať z pištole?“

„Nikdy.“

„Tak hľaďte, ešte máme čas.“

Monte Christo vzal pištole, ktoré držal v rukách, keď vstúpila Mercedes, a pripevniac trefové eso na kovovú platňu, odstránil postupne štyrmi výstrelmi štyri strany trojlístku.

Morrel pri každom výstrele zbledol.

Obzrel si guľky, ktorými Monte Christo vykonal ten majstrovský čin, a videl, že nie sú väčšie ako srňacie broky.

„To je hrozné,“ riekol, „pozrite, Emanuel!“

Potom, obrátiac sa k Monte Christovi, riekol:

„Preboha, gróf, nezabíjajte Alberta! Chudák, má matku!“

„Pravda,“ odvetil Monte. Christo, „a ja ju nemám.“

Tie slová povedal takým tónom, že sa Morrel zachvel.

„Urazili ste sa, gróf?“ riekol.

„Pravdaže; čo to znamená?“

„To znamená, že vy strieľate prvý.“

„Ja strieľam prvý?“

„Ó, to som dosiahol, či skôr vymohol; urobili sme im dosť ústupkov, aby nám aj oni mohli nejaký urobiť.“

„Na koľko krokov?“

„Na dvadsať.“

Na grófových perách zjavil sa hrozný úsmev.

„Morrel,“ riekol, „nezabudnite, čo ste práve teraz videli.“

„Myslím, že by Alberta mohlo zachrániť len vaše rozčúlenie.“

„Ja, rozčúlený?“ riekol Monte Christo.

„Alebo vaša veľkodušnosť, priateľ môj; strieľate tak isto, že vám to môžem povedať, čo by bolo smiešne, keby som to povedal inému.“

„A čo?“

„Rozdrvte mu ruku, poraňte ho, ale ho nezabíjajte.“

„Morrel,“ riekol gróf, „počujte ešte toto: nie je treba prihovárať sa, aby som šetril pána de Morcerf; pána de Morcerf, oznamujem vám to vopred, natoľko ušetrím, že sa pokojne vráti so svojimi priateľmi, kým ja…“

„No a vy?“

„Ó, to je niečo iné, mňa odnesú.“

„Ako to?“ zvolal Morrel stŕpnuc.

„Je to, ako vám hovorím, môj drahý Morrel: pán de Morcerf ma zabije.“

Morrel hľadel nechápavo na grófa.

„Čo sa to s vami stalo od včerajšieho večera, gróf?“

„Čo sa stalo s Brutom v predvečer bitky pri Filipách: videl som prízrak.“

„A ten prízrak?“

„Ten prízrak mi povedal, že som už dosť žil.“

Maximilián a Emanuel pozreli na seba; Monte Christo vyňal hodinky.

„Poďme,“ riekol, „je sedem hodín a päť minút, a schôdzka je presne o ôsmej.“

Koč už čakal; Monte Christo vstúpil doň so svojimi dvoma svedkami.

Idúc chodbou, Monte Christo zastal pri jedných z dverí a načúval; Maximiliánovi a Emanuelovi, ktorí zo šetrnosti šli niekoľko krokov napred, zdalo sa, že začuli vzdych, podobný vzlyku.

Keď odbilo osem, boli na mieste.

„Tu sme,“ riekol Morrel, vyhliadnuc z okna; „prišli sme prví.“

„Prepáčte, pane,“ riekol Baptistin, ktorý s nevýslovnou hrôzou nasledoval pána, „ale tak sa mi zdá, že vidím koč tam pod stromami.“

Monte Christo pružne soskočil a podal ruku Emanuelovi a Maximiliánovi, pomáhajúc im z koča.

Maximilián podržal grófovu ruku vo svojej.

„Výborne,“ riekol, „to je ruka, ktorú mám pri mužskom rád, ktorého život spočíva na spravodlivosti jeho veci.“

„Naozaj,“ poznamenal Emanuel, „vidím dvoch mladých ľudí; prechádzajú sa, a tak sa zdá, čakajú.“

Monte Christo zaviedol Morrela nabok asi dva alebo tri kroky za švagra.

„Maximilián, je vaše srdce slobodné?“ spýtal sa ho.

Morrel pozrel s počudovaním na Monte Christa.

„Nechcem od vás nijakú dôverčivosť, drahý priateľ, spytujem sa vás len; odpovedajte áno alebo nie — nič viac.“

„Milujem devu, gróf.“

„Milujete ju veľmi?“

„Väčšmi ako život.“

„Zasa jedna zmarená nádej,“ povedal Monte Christo.

A s povzdychom šeptal:

,Chuderka Haydée!‘

„Naozaj, gróf,“ zvolal Morrel, „keby som vás menej poznal, pokladal by som vás za menej smelého, ako ste!“

„Pretože myslím na toho, koho opúšťam a koho milujem. Choďte, Morrel, či sa vojak tak zle vyzná v smelosti? Či mi je azda ľúto za životom? Či mne, ktorý som dvadsať rokov strávil medzi životom a smrťou, záleží na živote či smrti? Konečne, nebojte sa, Morrel, tá slabosť, ak je to slabosť, je známa len vám. Viem, že je svet salónom, z ktorého má človek odísť zdvorile a čestne, to jest s poklonou a po zaplatení čestných dlhov.“

„Znamenite,“ zvolal Morrel, „to je reč! Ale, aby som nezabudol, doniesli ste zbrane?“

„Ja? Prečo? Úfam sa, že tí páni budú mať svoje.“

„Idem sa ich spýtať,“ riekol Morrel.

„Áno, ale nijaké vyjednávanie, rozumiete.“

„Ó, buďte bez starosti!“

Morrel šiel k Beauchampovi a Château-Renaudovi. Tí, zbadajúc to, šli mu niekoľko krokov v ústrety.

Traja mladí mužskí sa pozdravili, keď i nie srdečne, aspoň zdvorile.

„Prepáčte, páni,“ riekol Morrel, „ale nevidím tu pána de Morcerf!“

„Oznámil nám dnes ráno,“ odvetil Château-Renaud, „že sa s nami síde až na mieste.“

„Ach,“ poznamenal Morrel.

Beauchamp pozrel na hodinky.

„Nič sme nezmeškali, pán Morrel,“ riekol; „je osem hodín a päť minút.“

„Ó, to som nechcel povedať,“ povedal Maximilián.

„Ostatne,“ riekol Château-Renaud, „tu je koč!“

Cestou, vedúcou ku križovatke, ktorá bola miestom schôdzky, naozaj bleskurýchle sa blížil koč.

„Páni,“ riekol Morrel, „akiste máte pištole. Pán de Monte Christo sa zrieka práva upotrebiť svoje zbrane.“

„Očakávali sme od grófa ten prejav taktnosti, pán Morrel,“ odvetil Beauchamp: „priniesol som teda so sebou zbrane, ktoré som kúpil asi pred ôsmimi dňami, mysliac, že ich budem potrebovať pri podobnej príležitosti. Sú celkom nové a nik ich ešte neupotrebil. Chcete si ich obzrieť?“

„Ó, pán Beauchamp,“ odmietol Morrel, pokloniac sa, „ak ma ubezpečujete, že pán de Morcerf tie zbrane nepozná, iste viete, že mi vaše slovo stačí, však?“

„Páni,“ riekol Château-Renaud, „nie je to Morcerf, čo prišiel v tom koči, je to, na moj’ pravdu, František a Debray!“

Naozaj, prichodili tí dvaja mladí ľudia.

„Vy tu, páni?“ zvolal Château-Renaud, tisnúc obidvom ruky.

„A akou náhodou?“

„Preto, lebo nám Albert dnes ráno písal, aby sme šli na miesto súboja,“ odvetil Debray.

Beauchamp a Château-Renaud pozreli na seba s údivom.

„Páni,“ riekol Morrel, „myslím, že tomu rozumiem.“

„No?“

„Včera popoludní dostal som od pána de Morcerf list, v ktorom ma žiada, aby som prišiel do Opery.“

„Ja tiež,“ riekol Debray.

„I ja,“ poznamenal František.

„My tiež,“ oznamovali Château-Renaud a Beauchamp.

„Chcel, aby som bol prítomný pri vyzvaní,“ pokračoval Morrel, „a chce, aby sme boli prítomní i pri súboji.“

„Áno, tak je to, pán Maximilián,“ hovorili mladí ľudia, „tak sa zdá, že ste uhádli.“

„To všetko je veľmi pekné,“ hundral Château-Renaud, „ale Albert nejde; už sa oneskoril o desať minút.“

„Tu je,“ riekol Beauchamp, „prichodí na koni; hľaďte, ide cvalom, nasledovaný sluhom.“

„Aká to neopatrnosť dojachať na koni na súboj na pištole!“ zvolal Château-Renaud. „A veď som ho tak dobre poučil o všetkom!“

„A potom, hľaďte!“ poznamenal Beauchamp. „Má golier a kravatu, otvorený kabát a bielu vestu! Škoda, že si nedal na žalúdok namaľovať terč! Bolo by to kratšie a prostejšie.“

Zatiaľ Albert pricválal na desať krokov od skupiny mladých mužských; zastavil koňa, soskočil a hodil uzdu sluhovi.

Pristúpil ku svojim priateľom.

Bol bledý, oči mal červené a nabehnuté. Bolo zjavné, že celú noc nespal ani chvíľku.

Jeho tvár prezrádzala smutnú vážnosť, ktorá nebola jeho vlastnosťou.

„Ďakujem vám, páni,“ riekol, „že ste prišli na moje pozvanie; verte, že som vám nesmierne vďačný za tento dôkaz priateľstva.“

Po Morcerfovom príchode Morrel odišiel asi na desať krokov a stál bokom.

„Pán Morrel,“ riekol Albert, „i vám patrí moja vďaka. Pristúpte len bližšie, neprekážate.“

„Pane,“ odpovedal Maximilián, „nie je vám azda známe, že som svedkom pána de Monte Christo…“

„Nevedel som, ale tušil som to. Tým lepšie. Čím viacej čestných ľudí tu bude, tým mi to bude milšie.“

„Pán Morrel,“ riekol Château-Renaud, „môžete oznámiť pánu grófovi de Monte Christo, že pán de Morcerf prišiel a že sme pripravení.“

Morrel sa pohol, chtiac vec zariadiť.

Beauchamp súčasne bral z koča puzdro s pištoľami.

„Počkajte, páni,“ riekol Albert, „chcem niečo povedať pánu grófovi de Monte Christo.“

„Súkromne?“ spýtal sa Morrel.

„Nie, pred všetkými.“

Albertovi svedkovia pozreli na seba v prekvapení; František a Debray vymenili ticho niekoľko slov a Morrel, tešiac sa tej neočakávanej okolnosti, šiel pre grófa, ktorý sa prechádzal s Emanuelom v postrannej aleji.

„Čo si žiada?“ spýtal sa Monte Christo.

„Neviem, ale chce sa s vami shovárať.“

„Och, len nech nepokúša Boha nejakou novou urážkou!“ riekol Monte Christo.

„Nemyslím, že by to mal v úmysle,“ odvetil Morrel.

Gróf vykročil, za ním šiel Maximilián a Emanuel; jeho pokojná tvár, prezrádzajúca jasnú myseľ, veľmi sa líšila od rozrušenej tváre Albertovej; vykročil i vikont. Štyria mladí mužskí ho nasledovali.

Albert a gróf stáli od seba na tri kroky.

„Páni,“ riekol Albert, „pristúpte bližšie; želám si, aby vám z toho, čo mám česť povedať pánu grófovi de Monte Christo, neušlo ani slovo, lebo to, čo mu mám česť povedať, máte opakovať pred každým, kto to bude chcieť počuť, nech sa vám moja reč bude zdať akákoľvek divná.“

„Čakám, pane,“ riekol gróf.

„Pane,“ začal Albert zpočiatku rozochveným hlasom, ale neskôr nadobúdajúcim vždy väčšiu istotu, „pane, vyčitoval som vám, že ste rozhlásili zvesť o činoch pána de Morcerf v Epire, lebo, hoci bol pán gróf de Morcerf i vinníkom, neuznával som vás za oprávneného trestať ho. Dnes však, pane, viem, že máte to právo. Nie je to zrada, ktorú spáchal Fernand Mondego na Ali pašovi, ktorá zavinila, že vám tak z plnosti dávam za pravdu, ale zrada, ktorou sa rybár Fernand previnil proti vám, a neslýchané utrpenie, ktoré nasledovalo po tejto zrade. A preto hovorím, osvedčujem sa nahlas: áno, pane, robili ste správne, keď ste sa pomstili môjmu otcovi, a ja, jeho syn, vám ďakujem, že ste neurobili viacej.“

Keby bol medzi poslucháčov tohto neočakávaného výjavu udrel blesk, nebol by ich väčšmi omráčil ako toto Albertovo osvedčenie.

Monte Christo však obrátil k nebu zvoľna oči s výrazom nekonečnej vďačnosti a nemohol sa dosť načudovať, ako sa Albertova prudká povaha, ktorého smelosť mohol posúdiť medzi rímskymi banditami, mohla tak zrazu odhodlať na také náhle pokorenie. Poznal i vplyv Mercedes a pochopil, prečo sa to ušľachtilé srdce nestavalo na odpor jeho obeti; veď vedela vopred, že k nej nepríde.

„A teraz, pane,“ pokračoval Albert, „ak pokladáte moje ospravedlnenie za dostatočné, podajte mi, prosím, ruku. Po neomylnosti, ktorá sa zdá vašou vlastnosťou, je podľa mojej mienky najväčou zásluhou vedieť uznať svoje chyby. To priznanie, pravda, týka sa len mňa. Konal som správne podľa ľudí, ale vy ste správne konali podľa Boha. Jedine anjel mohol zachrániť jedného z nás od smrti, a anjel sostúpil s neba, nie síce aby z nás urobil priateľov, osud to, žiaľbohu, znemožnil, ale aby z nás aspoň urobil ľudí, ktorí sa ctia.“

Monte Christo so zvlhnutými očami, s dmúcou sa hruďou a s pootvorenými perami podal Albertovi ruku, ktorú vikont schvátil a stisol s pocitom, ktorý sa podobal posvätnej hrôze.

„Páni,“ riekol, „pán de Monte Christo prijal láskave moje ospravedlnenie. Prenáhlil som sa proti nemu. Prenáhlenosť je zlým radcom: nekonal som správne. Teraz je moja chyba napravená. Úfam sa, že ma svet nebude pokladať za zbabelca preto, že som urobil, čo mi kázalo svedomie. Ale v každom prípade, keby sa niekto mýlil v úsudku o mne,“ dodal mladík, vztýčiac hrdo hlavu, ako by vyzýval svojich priateľov i nepriateľov, „vynasnažím sa napraviť mienku o sebe.“

„Čo sa to stalo dnes v noci?“ spýtal sa Beauchamp Château-Renauda. „Zdá sa mi, že tu hráme smutnú úlohu.“

„Naozaj, čo urobil Albert, je alebo veľmi úbohé, alebo veľmi krásne,“ odvetil barón.

„Tak, čo to znamená?“ spýtal sa Debray Františka. „Ako? Gróf de Monte Christo pozbaví cti pána de Morcerf a Morcerfov syn dáva mu za pravdu? Ja, keby som mal vo svojej rodine desať Janín, pokladal by som len to za prirodzené, že by som sa musel desať ráz biť.“

Gróf de Monte Christo s nakloneným čelom a s rukami bezvládne spustenými, zdrvený ťarchou dvadsaťštyriročných rozpomienok, nemyslel ani na Alberta, ani na Beauchampa, ani na Château-Renauda, ani na nikoho z prítomných; myslel na tú hrdinskú ženu, ktorá ho prišla prosiť o život svojho syna, ktorej ponúkol svoj a ktorá ho zachránila hrozným odhalením rodinného tajomstva, čo mohlo v mladíkovi navždy zničiť cit synovskej lásky…

,Vždy Prozreteľnosť!‘ šeptal. ,Ach, až od dneška viem iste, že som poslom božím!‘