ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V ten istý deň večer, keď gróf de Morcerf odišiel od Danglarsa s hanbou a zlosťou, ktoré sa dajú pochopiť pre bankárovu chladnosť, vjachal Andrea Cavalcanti s ligotavými a nakaderenými vlasmi, vykrútenými fúzmi a v bielych rukaviciach, na ktorých sa odkresľovaly nechty prstov, temer stojac vo svojom faetone, do bankárovho dvora v ulici de la Chaussée-d’Antin.

Po desaťminútovom rozhovore v salóne podarilo sa mu zaviesť Danglarsa do výklenku obloka a tam po obratnom úvode vyložil mu strasti svojho života po odchode svojho vznešeného otca. Od jeho odchodu, vravel, našiel v bankárovej rodine, v ktorej ho prijali ako syna, všetky záruky šťastia, ktoré si má mužský väčšmi vážiť ako ľúbostné vrtochy, a v láske tiež mal šťastie nájsť ju v krásnych očiach slečny Danglarsovej.

Danglars ho počúval s veľmi hlbokou pozornosťou; na toto osvedčenie čakal už dva alebo tri dni, a keď k nemu napokon došlo, jeho oko práve tak zajasalo od radosti, ako sa zamračil pri reči Morcerfovej.

No jednako nechcel prijať návrh mladého človeka len tak bez akejkoľvek poznámky.

„Pán Andrea,“ riekol mu, „či nie ste pre ženbu trochu primladý?“

„Nie, pane,“ odvetil Cavalcanti, „aspoň nemyslím. V Taliansku mužskí vznešeného rodu ženia sa temer napospol mladí; je to logický zvyk. Život prekypuje premenami, preto sa treba chytiť šťastia hneď, keď sa k nám priblíži.“

„A teraz, pane,“ riekol Danglars, „ak pripustíme, že váš návrh, ktorý je pre mňa poctou, prijmú moja žena a dcéra, s kým sa dohovoríme o rodinných veciach? Myslím, je to dôležitá vec, pri ktorej len otcovia vedia, čo treba robiť, aby zabezpečili šťastie svojich dietok.“

„Pane, môj otec je múdry, rozšafný a rozumný, Predvídal možnosť okolnosti, že by som zatúžil osadiť sa v Paríži. Odchodiac z Paríža, nechal mi tu všetky dokumenty, dokazujúce moju totožnosť, a okrem toho list, v ktorom mi zabezpečuje, ak by som si vyvolil devu po jeho vôli, odo dňa sobáša stopäťdesiattisíc libier dôchodku. Je to, nakoľko o tom môžem súdiť, štvrtina otcových dôchodkov.“

„Mal som vždy v úmysle,“ riekol Danglars, „dať svojej dcére päťstotisíc frankov vena; napokon je mojou jedinou dedičkou.“

„Teda,“ povedal Andrea, „naša vec je v najlepšom poriadku, ak predpokladáme, že moju prosbu neodvrhnú pani barónka Danglarsová a slečna Eugénia. Mali by sme teda dôchodku stosedemdesiatpäťtisíc libier. Povedzme, že nakloním markíza, aby mi miesto renty vyplatil istinu; viem, že to nepôjde ľahko, ale je to konečne možné: s dvoma či troma miliónmi hospodárili by ste nám vy, a dva či tri milióny v obratných rukách môžu vždy vynášať desať percent.“

„Ja prijímam len na štyri,“ povedal bankár, „i na tri a pol. Ale od svojho zaťa prijal by som na päť a zisk by sme si rozdelili.“

„Znamenite, tesť!“ zvolal Cavalcanti, dajúc sa uniesť trochu vulgárnou povahou, ktorá i pri jeho úsilí zavše predsa len sa prebíjala cez aristokratický náter, ktorým sa ju snažil zakryť.

Ale hneď sa opravil:

„Ó, odpusťte, pane! Vidíte, len číra úfnosť ma už pozbavuje rozumu, čo potom skutočnosť?“

Danglars, ktorý ani nezbadal, že tento zpočiatku nezištný rozhovor mení sa zrazu na obchodné vyjednávanie, riekol:

„Ale istú čiastku vášho majetku vám predsa váš otec nemôže odoprieť?“

„Akú?“

„Čiastku po matke.“

„Áno, iste, materinskú čiastku po Olive Corsinari.“

„A na koľko možno hodnotiť túto časť vášho majetku?“

„Na moj’ pravdu, pane, môžem vás ubezpečiť,“ odvetil Andrea, „že som o tomto predmete nikdy nerozmýšľal. Ale odhadujem ju najmenej na dva milióny.“

Danglars pocítil radostné zalknutie, aké cíti alebo lakomec, ktorý nájde stratený podklad, alebo topiaci sa, ktorý miesto hĺbky, čo ho mala pohltiť, nájde pod nohami pevnú zem.

„Nuž, pane,“ riekol Andrea, klaňajúc sa bankárovi s nežnou úctivosťou, „smiem sa úfať?“

„Úfajte sa, pán Andrea,“ odvetil Danglars, „a buďte ubezpečený, že ak sa s vašej strany nepostavia do cesty nijaké prekážky, je to dohovorené. Ale prečo neprišiel,“ dodal Danglars uvažujúc, „pán gróf de Monte Christo, váš protektor v tomto parížskom svete, predniesť nám s vami túto prosbu?“

Andrea sa trochu zapýril.

„Idem od grófa, pane,“ odvetil; „je to rozhodne milý, ale nepochopiteľne originálny človek. Schválil vrúcne môj krok, ba povedal mi, že je presvedčený, že môj otec nebude ani chvíľu váhať vyplatiť mi istinu miesto renty; sľúbil mi, že mi svojím vplyvom pomôže dosiahnuť to u neho. Osvedčil sa však, že nikdy nevezme na seba osobnú zodpovednosť žiadať o niečiu ruku. Ale musím priznať na jeho chválu, že ráčil poznamenať, že ak kedy, tak práve v mojom prípade ľutoval svoj odpor, lebo myslí, že zamýšľané manželstvo bude šťastné a primerané. Inak, ak i nechce nič urobiť oficiálne, je ochotný, vraj, odpovedať vám, kedykoľvek by ste sa s ním chceli shovárať.“

„Ach, veľmi dobre!“

„A teraz,“ riekol Andrea s najrozkošnejším úsmevom, „prestávam hovoriť s tesťom a obraciam sa na bankára.“

„Tak, čo sa vám páči?“ spýtal sa Danglars tiež so smiechom.

„Pozajtre mi majú u vás vyplatiť okolo štyritisíc frankov, ale gróf uznal, že budúci mesiac sa trochu zvýšia moje výdavky, na zaokrytie ktorých by mi môj skromný mládenecký dôchodok nestačil, a preto tu je poukážka na dvadsaťtisíc frankov, ktoré mi, nepoviem dal, ale ponúkol. Ako vidíte, podpísal ju vlastnoručne. Prijmete ju?“

„Doneste mi ich za milión, a prijmem všetky,“ riekol Danglars, vsúvajúc poukážku do vrecka. „Označte mi zajtra hodinu a môj pokladničný sluha zájde k vám i s potvrdením na dvadsaťštyritisíc frankov.“

„Hoci ráno o desiatej, ak vám to zodpovedá; čím prv, tým lepšie; zajtra chcem totiž ísť von.“

„Dobre, o desiatej, ešte vždy v hoteli des Princes?“

„Áno.“

S exaktnosťou, ktorá bankárovi slúžila na česť, na druhý deň mal mladý človek dvadsaťštyritisíc frankov v ruke, a naozaj odišiel, nechajúc doma dvesto frankov pre Caderoussa.

Hlavným cieľom Andreovho odchodu bolo vyhnúť nebezpečnému priateľovi; večer sa tiež vrátil podľa možnosti najneskoršie.

Sotva však vstúpil na dlažbu dvora, zastal pred ním vrátnik hotela s čiapkou v ruke.

„Pane,“ riekol, „ten mužský prišiel.“

„Aký mužský?“ spýtal sa ľahostajne Andrea, ako by bol zabudol na toho, na koho sa pridobre pamätal.

„Mužský, ktorému Vaša Excelencia vypláca malú rentu.“

„Ach, áno,“ riekol Andrea, „otcov niekdajší sluha. Nuž, dali ste mu tých dvesto frankov, ktoré som tu pre neho nechal?“

„Áno, Vaša Excelencia.“

Andrea dal sa titulovať Excelenciou.

„On ich však nechcel prijať,“ doložil vrátnik.

Andrea zbledol, vo tme však jeho bledosť nezbadal nikto.

„Ako to? Nechcel ich prijať?“ zvolal zľahka pohnutým hlasom.

„Nie, chcel sa shovárať s Vašou Excelenciou. Povedal som mu, že ste ráčili odísť; trval na svojom. Konečne sa však dal presvedčiť a dal mi tento list, ktorý doniesol už zapečatený.“

„Ukážte,“ riekol Andrea.

A čítal pri lampe svojho faetona:

„Vieš, kde bývam; čakám ťa zajtra o deviatej hodine ráno.“

Andrea si prezrel pečať, chtiac zistiť, či nebola porušená a či nemohly zvedavé oči nazrieť do listu; list však bol tak složený a toľko ráz krížom-krážom preložený, že na prečítanie bolo treba zlomiť pečať, a pečať bola cele nedotknutá.

„Dobre,“ riekol. „Chudák! Má naozaj znamenité srdce!“

A vrátnik sa musel uspokojiť s týmito slovami, nevediac, koho má viac obdivovať: mladého pána a či starého sluhu.

„Vypriahnite rýchlo a príďte ku mne,“ rozkázal svojmu groomovi Andrea.

Dvoma skokmi bol Andrea vo svojej izbe, spálil Caderoussov list a popol odstránil.

Sotva bol s tým hotový, sluha vstúpil.

„Máme cele jednakú postavu, Peter,“ riekol mu Andrea.

„Mám tú česť, Excelencia,“ odvetil sluha.

„Máš novú livrej, ktorú ti doniesli včera.“

„Áno, pane.“

„Poznal som sa s malou grizetkou, ktorej nechcem prezradiť svoje meno a postavenie. Požičaj mi svoju livrej a dones mi svoje dokumenty, aby som, ak by bolo treba, mohol prenocovať v hostinci.“

Peter poslúchol.

O päť minút vyšiel Andrea z hotela celkom preoblečený, nepoznaný, najal si kabriolet a dal sa zaviezť do Picpusu, do hostinca k ,Červenému koňovi‘.

Na druhý deň vyšiel z hostinca k ,Červenému koňovi‘ práve tak, ako vyšiel z hotela des Princes, teda nezbadane, šiel ulicou do predmestia Saint-Antoine, potom po bulvári až k ulici Ménilmontant a zastal pred dverami tretieho domu naľavo; nenájduc domovníka, ktorého by sa bol mohol spýtať, obzrel sa.

„Čo hľadáte, driečny šuhaj?“ spýtala sa predavačka z domu oproti.

„Pána Paillentina, keď ste už taká láskavá, mamička,“ odvetil Andrea.

„Niekdajšieho pekára?“ spýtala sa predavačka.

„Áno, práve toho.“

„Na treťom poschodí naľavo, vo dvore.“

Andrea šiel označenou cestou a našiel na treťom poschodí zajačiu labku, zatiahol za ňu s pocitom zlej nálady, ktorý sa prejavil v prudkom zakolísaní zvonca.

O chvíľku v mriežkach dverí zjavila sa Caderoussova tvár.

„Ach, si akurátny,“ riekol.

A odtisol závory.

„Hrom do toho!“ zvolal Andrea vstupujúc.

A odhodil livrejovú čiapku, ktorá padla vedľa stolice na zem a kotúľala sa po izbe.

„Nuž no, nuž no,“ riekol Caderousse, „nehnevaj sa, maličký! Vidíš, myslel som na teba; hľaď len, aké dobré raňajky budeme mať; všetko veci, ktoré ty máš rád.“

Andrea, vdychujúc, pocítil naozaj kuchynský zápach, ktorého drsná vôňa nebola bez istého pôvabu pre hladný žalúdok; bola to smiešanina čerstvej masti a cesnaku, ktorá hlása provensalskú kuchyňu nižšieho stupňa; okrem toho bola to vôňa pečenej ryby a nadovšetko vynikal ostrý zápach muškátového orecha a hrebíčkov. To všetko zaváňalo z dvoch hlbokých prikrytých misiek, stojacich na dvoch ohňoch, a z jednej rajnice, syčiacej v trúbe železných kachieľ.

Okrem toho zbadal Andrea v susednej izbe dosť čistý stôl, na ktorom bolo prestreté pre dvoch, dve fľašky vína, z ktorých jedna bola zapečatená zeleným, druhá žltým voskom, poriadnu dávku likéru vo fľaši a na kapustnom liste rozličné ovocie, umelecky umiestené na majolikovom tanieri.

„Čo povieš na to, maličký?“ riekol Caderousse. „Tu to rozvoniava, čo? Veď vieš, že som tam býval dobrým kuchárom. Pamätáš sa, ako si po mojej váre všetci oblizovali prsty? A ty zo všetkých najviac, tebe akosi chutily moje omáčky, nepohŕdal si nimi…“

A Caderousse dal sa do lúpania ďalších cibúľ.

„Dobre, dobre,“ povedal namrzene Andrea; „nech to čert vezme, ak si ma len preto vyrušil, aby som s tebou raňajkoval.“

Caderousse slzil. Ale bolo by bývalo ťažko povedať, čo účinkuje na slznú žľazu niekdajšieho hostinského od Gardského mostu — radosť, či cibuľa.

„Mlč, ty pokrytec,“ riekol Andrea. „Ty že ma máš rád?“

„Áno, nech ma čert vezme, mám ťa rád. Je to slabosť,“ riekol Caderousse, „viem, ale je to mocnejšie ako ja.“

„To ti však neprekáža unúvať ma sem pre nejakú zradu?“

„Choď, choď!“ riekol Caderousse, utierajúc zásterou široký nôž. „Keby som ťa nemal rád, či by som znášal biedny, tebou pripravený život? Haďže, máš oblečené šaty svojho sluhu; ja nemám pomoci a musím si olupovať cibuľu sám. Krútiš nosom nad mojou kuchyňou preto, že obeduješ pri table d’hôte v hoteli des Princes alebo v Café de Paris. Nuž, ja by som tiež mohol mať sluhu, mohol by som tiež mať tilbury, mohol by som tiež obedovať, kde by som chcel: no, a prečo sa toho zriekam? Aby som nerobil starosti svojmu milému Benedettovi. No, veď uznaj, že by som to mohol, čo?“

A Caderoussov veľmi výrečný pohľad dokončil smysel vety.

„Dobre,“ povedal Andrea, „povedzme, že ma máš rád. Ale prečo žiadaš odo mňa, aby som k tebe prišiel raňajkovať?“

„Nu, aby som ťa videl, maličký.“

„Aby si ma videl? Načo? Veď sme vopred ustálili všetky podmienky.“

„Ech, drahý priateľ,“ povedal Caderousse, „niet testamentu bez dodatku. Ale prišiel si predovšetkým na raňajky, však? Tak, sadni si a začni, hľa, týmito sardínkami a čerstvým maslom, ktoré som kvôli tebe položil na viničové listy, ty mrzkáň! Ach, áno, hľadíš na moju izbu, na moje štyri slamené stolice, na moje zarámované obrazy po troch frankoch. Prosím ťa, to nie je hotel des Princes!“

„Tak sa ti to už zunovalo, už nie si šťastný, a predsa nežiadal si nič iné, ako mať sa sťa pekár na odpočinku.“

Caderousse si vzdychol.

„Nuž, nemáš príčiny byť nespokojný. Tvoj sen sa uskutočnil.“

„Môžem povedať, že je to sen; pekár na odpočinku, môj drahý Benedetto, je bohatý, má dôchodky.“

„Hrom do toho, veď ty máš dôchodky!“

„Ja?“

„Áno, ty; veď ti nosia mesačne dvesto frankov.“

Caderousse stisol plecami.

„Je to ponižujúce,“ riekol, „prijímať s nechuťou dávané peniaze, peniaze pominuteľné, ktoré dnes sú a zajtra nemusia byť. Vidíš dobre, že musím sporiť pre prípad, že by tvoj blahobyt nemal stálosti. Ech, milý priateľ, Šťastena je vrtkavá, ako hovorí poľný kurát nášho… pluku. Viem, že tvoj blahobyt je ohromný, ty lotor; vezmeš si Danglarsovu dcéru.“

„Ako, Danglarsovu?“

„Nuž pravdaže, Danglarsovu! Mám azda povedať barónovu Danglarsovu? To je tak, ako by som povedal grófovu Benedettovu. Danglars bol mojím priateľom, a keby nemal takú zlú pamäť, mal by ma pozvať na tú svadbu… pretože on bol na mojej… áno, áno, áno, na mojej! Hrom do toho, vtedy nebol taký pyšný. Bol prostým účtovníkom u dobrého pána Morrela. Neraz som obedoval s ním a s grófom de Morcerf… Vidíš, aké ja mám vznešené známosti, a keby som ich chcel trošku kultivovať, stretli by sme sa v tých istých salónoch.“

„Ech, choď, tvoja žiarlivosť ti to predstavuje v dúhových farbách, Caderousse.“

„Dobre, dobre, Benedetto mio, viem, čo hovorím. Môžbyť, že raz si oblečiem sviatočné rúcho a poviem vrátnikovi pri istej bráne, aby mi otvoril. Teraz si predbežne sadnime a jedzme.“

Caderousse hneď predchádzal dobrým príkladom a pustil sa s dobrou chuťou raňajkovať, vychvaľujúc všetky jedlá, ktorými núkal hosťa.

Hosť, ako sa videlo, konečne sa rozhodol smelo otvoriť fľaše a pustiť sa do rybacej polievky a do tresky, hriančenej na cesnaku a oleji.

„Tak, priateľ,“ zvolal Caderousse, „zdá sa, že sa smieruješ so svojím niekdajším kuchárom!“

„Áno, na moj’ pravdu,“ povedal Andrea, u ktorého, keďže bol mladý a mocný, zdravý apetít na chvíľu zvíťazil nad všetkým ostatným.

„A chutí ti, ty lotor?“

„Chutí natoľko, že nerozumiem, ako môže človek, ktorý pripravuje a je také dobré veci, tvrdiť, že život je zlý.“

„Vidíš,“ povedal Caderousse, „to je preto, že moje šťastie ruší jediná myšlienka.“

„Aká?“

„Že žijem na priateľove útraty, ja, ktorý som si vždy statočne zarábal sám na živobytie.“

„Ó, to nič,“ riekol Andrea; nehanbi sa, mám dosť pre obidvoch.“

„Nie, naozaj! Ver alebo never, ale koncom každého mesiaca si robím výčitky.“

„Dobrý Caderousse!“

„Tak veľmi, že som včera ani nechcel prijať tých dvesto frankov.“

„Áno, chcel si sa so mnou shovárať. Ale sú to naozaj výčitky?“

„Naozaj výčitky. A potom mi prišlo na um…“

Andrea sa zachvel; pred Caderoussovými myšlienkami sa vždy triasol…

„Vieš,“ pokračoval Caderousse, „je to bieda: čakať vždy na koniec mesiaca.“

„Ech,“ poznamenal filozoficky Andrea, rozhodnutý presvedčiť sa, na čo naráža jeho druh, „či celý život nie je samé čakanie? Napríklad, robím ja niečo iné? Obrním sa teda trpezlivosťou, všakver?“

„Áno, lebo, miesto toho, aby si čakal na mizerných dvesto frankov, čakáš na päť- alebo šesťtisíc, môžbyť, že i na desať, azda vonkoncom i na dvadsať, lebo ty si tajnôstkár: tam si mal vždy tajné úspory, pokladničky, ktoré si chcel vždy zachrániť pred úbohým priateľom Caderoussom. Na šťastie mal priateľ Caderousse dobrý ňufák.“

„Už zasa vagabundíš,“ riekol Andrea. „Vždy a vždy hovoríš o minulosti! Prečo vždy omáľaš to isté, prosím ťa?“

„Pretože máš dvadsaťjeden rokov a môžeš zabudnúť na minulosť; ja mám päťdesiat a musím na ňu myslieť. Ale nechajme to a vráťme sa ku svojim veciam.“

„Áno.“

„Chcel som povedať, že keby som tak bol na tvojom mieste…“

„Nuž?“

„Speňažil by som…“

„Ako, speňažil by si?“

„Áno, dal by som si vyplatiť polročnú rentu vopred s odôvodnením, že sa chcem stať voliteľným a chcem kúpiť majetok. Potom, majúc v rukách polročnú rentu, zbrzgal by som.“

„Hľa, hľa,“ riekol Andrea, „to azda ani nie je také zlé!“

„Drahý priateľ,“ riekol Caderousse, „jedz, čo ja uvarím, a rob, čo ti radím, a nebude ti ani telesne, ani duševne horšie.“

„A prečo ty sám nekonáš podľa rady, ktorú mi dávaš?“ spýtal sa Andrea. „Prečo si nedáš vopred vyplatiť polročný, alebo hoci ročný dôchodok a neutiahneš sa do Bruselu? Miesto toho, aby si bol ako pekár na odpočinku, budeš sa zdať ako bankrotár v úplnej činnosti: to je v móde.“

„Ale, prosím ťa, ako sa mám niekde utiahnuť s tisíc dvesto frankmi?“

„Ach, Caderousse,“ riekol Andrea, „začínaš mať nesmierne množstvo požiadaviek. Pred dvoma mesiacmi si umieral od hladu.“

„Chuť rastie pri jedení,“ odvetil Caderousse, ceriac zuby ako smejúca sa opica alebo ako vrčiaci tiger. „Preto som i sostavil plán,“ dodal, odhrýzajúc i pri pokročilom veku bielymi a ostrými zubmi veľký kus chleba.

Caderoussove plány desily Andreu ešte väčšmi ako jeho myšlienky; myšlienky boly len semenom, plán bol ich uskutočnením.

„Aký je to plán?“ spýtal sa. „Bude to akiste niečo pekné.“

„Prečo nie? Kto je pôvodcom plánu, ktorému môžme ďakovať, že sme zanechali štátny ústav, čo? Myslím, že som to ja. Preto predsa nebol taký zlý, myslím, keď tu sedíme.“

„To nevravím,“ povedal Andrea, „máš i dobré vlastnosti. Aký je teda ten plán?“

„Počuj teda,“ začal Caderousse, „mohol by si mi zaopatriť tak, aby ťa to nestálo ani sou, pätnásťtisíc frankov?… Nie, pätnásťtisíc nie je dosť, niže tridsaťtisíc frankov sa nemôžem stať statočným človekom.“

„Nie,“ povedal sucho Andrea, „nie, to nemôžem.“

„Nerozumel si ma, tak sa zdá,“ riekol chladne Caderousse, s pokojnou tvárou; „povedal som: tak, aby ťa to nestálo ani sou.“

„Azda nechceš, aby som kradol a tak pokazil celú svoju vec a tvoju spolu s mojou a aby nás dopravili nazad?“

„Ó, mne je to cele jedno, či ma chytia znova,“ riekol Caderousse. „Veď vieš, že som divný človek: cneje sa mi zavše za priateľmi. Nie som ako ty, bez srdca, aby som ich už nikdy nechcel vidieť.“

Andrea sa teraz nielen zachvel, ale i zbledol.

„Nijaké hlúposti, Caderousse,“ riekol.

„Ale nie, len buď spokojný, Benedetko. Označ mi len nejaký malý prostriedok, ako by som prišiel k tým tridsiatim tisícom a nemusel ťa do toho zapliesť; necháš ma len konať, nič viac.“

„Uvidím, budem rozmýšľať,“ odvetil Andrea.

„Predbežne mi však zvýšiš mesačný plat na päťsto frankov; mám totiž svoj vrtoch, chcel by som si nájsť slúžku.“

„Dobre, dostaneš päťsto frankov,“ súhlasil Andrea, „ale je to pre mňa nepríjemné, ty nadužívaš, môj drahý Caderousse…“

„Reči!“ povedal Caderousse. „Veď berieš z bezdných truhiel.“

Zdalo sa, že Andrea čakal túto poznámku od svojho druha, lebo jeho oko zažiarilo prudkým bleskom, ktorý však v momente zhasol.

„Je to pravda,“ povedal Andrea, „a môj protektor je ku mne nesmierne láskavý.“

„Och, dobrý protektor!“ riekol Caderousse. „Vypláca ti teda mesačne…“

„Päťtisíc frankov,“ odvetil Andrea.

„Práve toľko tisícok, ako ty mne stovák,“ riekol Caderousse. „Naozaj, len nemanželské deti majú také šťastie. Päťtisíc frankov mesačne!… Čo si s tým, do čerta, počneš?“

„Ech, Bože, môj, to sa skoro minie; preto som s tým práve tak ako ty; chcel by som mať kapitál.“

„Kapitál… hm… rozumiem… každý by chcel mať kapitál.“

„No, a ja ho budem mať.“

„A kto ti ho zadováži? Tvoj veľmož?“

„Áno, môj veľmož; na nešťastie musím čakať.“

„Musíš čakať, na čo?“ spýtal sa Caderousse.

„Na jeho smrť.“

„Na smrť svojho veľmoža?“

„Áno.“

„Ako to?“

„Lebo na mňa pamätal vo svojom testamente.“

„Naozaj?“

„Na moju česť!“

„Koľkou sumou?“

„Päťstotisíc frankmi.“

„Reči! Mňa neoklameš!“

„Je to tak, ako ti hovorím.“

„Ech, choď, veď to nie je možné!“

„Caderousse, veď si mojím priateľom.“

„To je otázka! Na život a na smrť.“

„Tak sa ti zdôverím.“

„Hovor.“

„Ale počúvaj.“

„Na moj’ pravdu, budem nemý ako ryba.“

„Tak teda, myslím…“

Andrea zamĺkol a poobzeral sa.

„Myslíš?… Do čerta, neboj sa, sme sami!“

Myslím, že som našiel svojho otca.“

„Svojho pravého otca?“

„Áno.“

„Nie otca Cavalcantiho?“

„Nie, lebo ten odišiel; pravého, vravím ti.“

„A tým otcom je…“

„Nuž, Caderousse, je to gróf de Monte Christo…“

„Choď!“

„Áno; rozumieš, to vysvetľuje všetko. Tak sa zdá, že ma nemôže uznať pred verejnosťou, ale dal ma uznať skrze pána Cavalcantiho, ktorému za to zaplatil päťdesiattisíc frankov.“

„Päťdesiattisíc za to, aby bol tvojím otcom! Ja by som to bol urobil za polovičnú cenu, za dvadsaťtisíc, môžbyť, že i za pätnásťtisíc! Ty nevďačník, nemohol si si na mňa pomyslieť.“

„A či som to ja vedel? Veď sa to všetko stalo, kým sme boli tam.“

„Ach, pravda! A vravíš, že ti testamentárne…“

„Porúča päťstotisíc frankov…“

„Vieš to iste?“

„Ukázal mi to. Ale to nie je všetko.“

„Nejaký dodatok, ako som povedal pred chvíľou.“

„Môžbyť.“

„A v tom dodatku?“

„Ma uznáva.“

„Ó, to je dobrý otec, to je statočný otec, to je nesmierne šľachetný otec!“ volal Caderousse, otáčajúc v ruke tanier, ktorý držal v obidvoch rukách.

„Tak, a teraz ešte povedz, že mám pred tebou tajnosti!“

„Nie, a tvoja dôvera slúži ti v mojich očiach na česť. A tvoj otec-veľmož je bohatý, nesmierne bohatý?“

„To si myslím. Ani nepozná svoj majetok.“

„Je to možné?“

„Hrom do toho, ja to predsa musím vedieť, veď môžem k nemu prísť, kedy len chcem. Nedávno tam bol bankový sluha a doniesol mu päťdesiattisíc v takej veľkej taške, ako je tvoj obrúsok. Včera mu akýsi bankár doniesol stotisíc v zlate.“

Caderouse bol omráčený; zdalo sa mu, že slová mladého človeka majú kovový zvuk a počuje cvengot louisdorových kaskád.

„A ty chodievaš do toho domu?“ spýtal sa naivne.

„Kedy sa mi zachce.“

Caderousse sa na chvíľu zamyslel. Bolo zrejmé, že sa v duchu zaoberá nejakou hlbokou myšlienkou.

Potom zrazu zvolal:

„Ako rád by som to všetko videl, a aké je to tam všetko iste krásne!“

„Je to naozaj veľkolepé,“ povedal Andrea.

„Nebýva na Champs-Élysées?“

„Číslo tridsať.“

„Ach,“ opakoval Caderousse, „číslo tridsať?“

„Áno, krásny, osamote, medzi dvorom a záhradou stojaci dom, veď ho poznáš.“

„Môžbyť, no zovňajšok ma nezaujíma, ale vnútro; akiste je tam pekné zariadenie, čo?“

„Videl si niekedy Tuileries?“

„Nie.“

„Nuž u grófa je to ešte krajšie.“

„Počuj, Andrea, keď Monte Christo pustí na zem peňaženku, to stojí za to zohnúť sa pre ňu!“

„Ó, Bože,“ povedal Andrea, „na to netreba ani čakať; v tom dome sa tak povaľujú peniaze ako ovocie v záhrade.“

„Počuj, mal by si ma ta raz vziať so sebou.“

„A či by to bolo možné? Za koho by som ťa predstavil?“

„Máš pravdu. Ale narobil si mi sto chutí; musím to rozhodne vidieť. Veď ja už nájdem nejaký prostriedok.“

„Nijaké hlúposti, Caderousse!!“

„Pôjdem sa ta ponúknuť za leštiča parketov.“

„Tam sú všade koberce.“

„Musím si to teda všetko len v duchu predstaviť.“

„Ver mi, to bude najlepšie.“

„Aspoň mi to trochu opíš, ako je to tam.“

„Čo to chceš odo mňa?“

„Niet ľahšej veci. Je to veľké?“

„Ani nie veľmi veľké, ani nie veľmi malé.“

„Ale ako je to rozdelené?“

„Na to by som potreboval atrament a pero, aby som mohol nakresliť plán.“

„Tu je!“ zvolal živo Caderousse.

A vzal so starého písacieho stola list bieleho papiera, atrament a pero.

„Tu máš, syn môj,“ riekol Caderousse, „nakresli mi to všetko na papier.“

Andrea vzal pero s nebadateľným úsmevom a začal kresliť.

„Dom, ako som ti už povedal, je medzi dvorom a záhradou; vidíš, takto.“

A Andrea nakreslil záhradu, dvor a dom.

„Vysoké múry?“

„Nie, najviac osem-desať stôp.“

„To je neopatrnosť,“ riekol Caderousse.

„Na dvore sú pomarančovníky, trávniky a kvetinové húštiny.“

Nijaké vlčie jamy?“

„Nie.“

„A stajne?“

„Na obidvoch stranách mreže, tu, vidíš?“

A Andrea pokračoval v pláne.

„Aké je prízemie?“ spýtal sa Caderousse.

„Na prízemí je jedáleň, dva salóny, biliardová sieň, schodište vo vestibule a malé tajné schody.“

„A obloky?“

„Obloky sú nádherné, také utešené, také široké, že som, na moj’ pravdu, presvedčený, že by človek tvojej postavy preliezol cez každú tablu.“

„Na kieho raracha tam majú schody, keď majú také obloky?“

„Prosím ťa, prepych.“

„Ale okenice!“

„Áno, sú tam okenice, ale ich nikdy neupotrebujú. Gróf de Monte Christo je originál, ktorý rád vidí nebo i v noci.“

„A kde spí služobníctvo?“

„Ó, to má vlastný dom. Predstav si napravo od vchodu peknú kôlňu, do ktorej sa kladú rebríky. Nuž nad tou kôlňou je rad izieb pre sluhov, do ktorých vedú zvonce z komnát.“

„Hrom do toho, zvonce!“

„Čo hovoríš?“

„Ja? Nič. Hovorím, že zvoncové zariadenie je veľmi drahé, a vlastne načo je to?“

„Predtým tam na noc púšťali na dvor psa, ale teraz ho zaviedli do domu v Auteuile, vieš, do toho, ku ktorému si prišiel.“

„Áno.“

„Ešte včera som povedal grófovi: ,Ste neopatrný, pán gróf, keď odídete do Auteuile a vezmete so sebou sluhov, dom je prázdny.‘“

,Čo je na tom?‘ riekol.

,Nuž, raz vás okradnú.‘

„A čo povedal na to?“

„Povedal: ,A čo na tom, keď ma okradnú?‘“

„Andrea, je tam nejaký písací stôl s tajomným mechanizmom.“

„Ako?“

„Áno, ktorý zlodeja chytí a začne hrať. Počul som, že vraj také boly na poslednej výstave!“

„Je tam len sekretár z mahagónového dreva, v ktorom som vždy videl kľúč.“

„A neokradne ho nik?“

„Nie, ľudia, ktorí sú v jeho službách, sú mu oddaní.“

„V tom sekretári akiste budú drobné, čo?“

„Azda sú… to sa nevie, čo je v ňom.“

„A kde je?“

„V prvom poschodí.“

„Načrtaj mi plán prvého poschodia, maličký, ako si mi načrtal prízemie.“

„To je ľahká vec.“

A Andrea zasa chytil pero.

„V prvom poschodí je, vidíš, predsieň, potom salón, napravo od salónu bibliotéka a pracovňa, naľavo od salónu spálňa a toaletná izba. V toaletnej izbe stojí sekretár.“

„Má izba oblok?“

„Dva, tu a tu.“

A Andrea nakreslil dva obloky v miestnosti, ktorá na pláne tvorila roh a predstavovala menší štvorec, pripojený k väčšiemu obdĺžniku spálne.

Caderousse sa zamyslel.

„A chodieva často do Auteuile?“ spýtal sa.

„Dva alebo tri razy v týždni; napríklad zajtra tam má stráviť deň a noc.“

„Vieš to iste?“

„Pozval ma ta na obed.“

„Ach, to je život,“ poznamenal Caderousse. „Dom v meste, dom na vidieku!“

„Áno, tomu sa vraví bohatstvo.“

„A pôjdeš ta na obed?“

„Môžbyť.“

„Keď tam obeduješ, ostávaš tam i na noc?“

„Ak chcem… Som u grófa ako doma.“

Caderousse pozrel na mladého človeka, ako by mu chcel vyrvať pravdu z najhlbšieho vnútra. Andrea však vyňal z vrecka cigarník, vzal z neho havanu, pokojne si zapálil a začal fajčiť bez afektácie.

„Kedy chceš tých päťsto frankov?“ spýtal sa Andrea.

„Ak ich máš, hoci hneď.“

Andrea vyňal z vrecka dvadsaťpäť louisdorov.

„Zlatáčiky,“ riekol Caderousse. „Nie, ďakujem.“

„Tak, prečo nimi pohŕdaš?“

„Naopak, ctím si ich, ale nechcem ich.“

„Veď, ty hlupák, získaš pri zamieňaní; zlato stojí dvadsaťpäť sou.“

„Tak je, a potom úradník zmenárne dá stopovať priateľa Caderoussa, a potom ho chytia a bude musieť povedať, akí nájomníci mu platia nájomné v zlate. Nijaké hlúposti, maličký: len striebro, okrúhle peniažky, s obrazom niektorého panovníka. Päťfrankovník môže mať každý.“

„Pochopíš, že nemám pri sebe päťsto frankov, to by som si musel najať nosiča.“

„Tak nechaj ich u svojho vrátnika, to je znamenitý chlap, prídem si pre ne.“

„Dnes?“

„Nie, zajtra; dnes nemám kedy.“

„Dobre; keď pôjdem zajtra do Auteuile, nechám ich a vrátnika.“

„Môžem sa na to spoľahnúť?“

„Iste.“

„Vieš, idem si najprv najať slúžku.“

„Najmi si len. Ale potom už bude koniec, áno? Už mi nebudeš na ťarchu?“

„Nikdy.“

Caderousse sa tak zamračil, že sa Andrea bál, aby nebol prinútený všimnúť si tú zmenu. Zdvojnásobil teda svoju veselosť a bezstarostnosť.

„Aký si veselý!“ riekol Caderousse. „Ako by si už mal v ruke svoje dedičstvo!“

„Na nešťastie ho nemám… Ale keď ho budem mať…“

„Tak?“

„Pomyslím si na svojich priateľov: viac ti nepoviem.“

„Ba priam! Že máš takú dobrú pamäť.“

„Prosím ťa, myslel som, že ma chceš vydierať…“

„Ja? Ba kieho! Naopak, ja ti ešte dám priateľskú radu.“

„Akú?“

„Aby si tu nechal diamant, ktorý máš na prste. Či chceš, aby nás chytili? Chceš nás obidvoch zničiť, že robíš také hlúposti?“

„Prečo?“ spýtal sa Andrea.

„Veď máš na sebe livrej, prestrojíš sa za sluhu, a necháš si na prste diamant za štyri- alebo päťtisíc frankov!“

„Hrom do toho, ty správne odhaduješ! Prečo si sa nestal odhadovačom?“

„Ja sa v diamantoch vyznám, mal som ich.“

„Môžeš sa tým chváliť,“ riekol Andrea, ktorý sa nad tým novým vydieračstvom, ako sa Caderousse obával, nepohoršil, a dal mu ochotne prsteň.

Caderousse pozrel naň z takej blízkosti, že Andrea zbadal, že skúma, či sú hrany drahokamu dosť ostré.

„To nie je pravý diamant,“ riekol Caderousse.

„Azda žartuješ?“ spýtal sa Andrea.

„Len sa nehnevaj, presvedčím sa.“

Caderousse pristúpil k oknu a čmáral diamantom po tabuli; sklo zaškripelo.

„Confiteor!“ riekol Caderousse, nastokujúc si prsteň na malíček. „Zmýlil som sa. Ale zlodejskí zlatníci tak zručne napodobňujú drahokamy, že sa už človek nemôže ani odvážiť ísť vykradnúť zlatnícky obchod. Tiež jedno z hynúcich odvetví priemyslu.“

„No, a už dosť?“ spýtal sa Andrea. „Chceš odo mňa ešte niečo? Potrebuješ môj kabát? Chceš moju čiapku? Nehanbi sa, keď si už raz v tom.“

„Nie, v jadre si dobrý druh. Nebudem ťa už zdržiavať a budem sa hľadieť vyliečiť zo svojej ctižiadosti.“

„Ale keď budeš predávať diamant, daj si pozor, aby sa ti nestalo to, čoho si sa bál pri zamieňaní zlata.“

„Neboj sa, nepredám ho.“

,Dopozajtre nie, to viem‘, pomysel si mladý človek.

„Si šťastný človek!“ zvolal Caderousse. „Teraz nájdeš doma svojho lokaja, svoje kone, svoj koč a svoju nevestu.“

„Tak, tak,“ usmial sa Andrea.

„Počuj, úfam sa, keď si budeš brať dcéru môjho priateľa Danglarsa, že mi dáš pekný svadobný dar.“

„Už som ti povedal, že je to len tvoj výmysel.“

„Koľko dostane?“

„Veď ti hovorím…“

„Milión?“

Andrea pokrčil plecami.

„Povedzme, že milión,“ pokračoval Caderousse. „Nebudeš mať nikdy toľko, koľko by som ti dožičil.“

„Ďakujem,“ povedal mladý človek.

„Ó, naozaj, zo srdca!“ riekol Caderousse, smejúc sa svojím hrubým smiechom. „Počkaj, odprevadím ťa.“

„Netreba.“

„Ó, áno.“

„Prečo?“

„Lebo na dverách je istá tajná vzpruha; malé bezpečnostné opatrenie, ktoré sa mi zdalo potrebné; zámka Huret a Fichet, prehliadnutá a opravená Gašparom Caderoussom. Keď budeš kapitalistom, spravím ti tiež takú.“

„Ďakujem,“ povedal Andrea; „dám ti vedieť o tom týždeň vopred.“

Rozlúčili sa. Caderousse ostal na chodbe, kým Andrea nielen že nesišiel so všetkých troch poschodí, ale kým neprišiel cez dvor. Potom sa rýchlo vrátil, zavrel opatrne dvere a začal ako staviteľ študovať plán, ktorý mu nechal Andrea.

,Dobrý Benedetto,’ riekol si, ,myslím, že by sa nehneval, keby dedil, a kto urýchli deň, keď bude môcť shrnúť svojich päťstotisíc, nebude jeho najhorším priateľom.’