ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pri bankárovej bráne Beauchamp zastavil Morcerfa.

„Počujte,“ riekol mu, „práve som vám povedal u pána Danglarsa, že musíte žiadať vysvetlenie od pána de Monte Christa.“

„Áno, a ideme k nemu.“

„Chvíľočku, Morcerf; prv, ako prídete ku grófovi, premýšľajte.“

„O čom mám premýšľať?“

„O vážnosti tohto kroku.“

„Je to vážnejšie, ako ísť k pánu Danglarsovi?“

„Áno; pán Danglars je finančník, a finančníci vedia pridobre, aký kapitál riskujú, preto nie sú veľmi náhliví do bitky. Gróf však je šľachtic, aspoň tak sa zdá. Ale nebojíte sa, že pod zovňajškom šľachtica nájdete nejakého vraha?“

„Bojím sa len jedného, že totiž nájdem človeka, ktorý sa nebude chcieť biť.“

„Ó, nestarajte sa,“ riekol Beauchamp, „on sa bude biť. Ba bojím sa, že sa bude biť pridobre. Dajte pozor!“

„Priateľ môj,“ povedal Morcerf s krásnym úsmevom, „to si práve želám, aby ma zabili pre otca, je to najväčšie šťastie, s ktorým sa môžem stretnúť: to nás všetkých zachráni.“

„Vaša matka to zaplatí životom.“

„Úbohá mať,“ riekol Albert, prejdúc si rukou po očiach, „viem to; ale lepšie, keď umrie od toho ako od hanby.“

„Ste teda pevne rozhodnutý, Albert?“

„Áno.“

„Poďme teda! Ale myslíte, že ho nájdeme doma?“

„Mal sa vrátiť o niekoľko hodín neskoršie ako ja, a iste sa už vrátil.“

Sadli do koča a dali sa zaviezť na Champs-Elysées č. 30.

Beauchamp chcel vystúpiť sám, ale Albert poznamenal, že táto vec, vymkýnajúca sa z obyčajných pravidiel, dovoľuje mu nedbať na súbojovú etiketu.

Mladík konal, hnaný svätou príčinou, takže Beauchampovi nezostávalo iné, ako poddať sa jeho vôli; poslúchol teda Morcerfa a šiel za ním.

Albert od lóže vrátnika jedným skokom ocitol sa na schodoch. Prijal ho Baptistin.

Gróf prišiel naozaj, ale bol v kúpeli a zakázal prijať hocikoho.

„Ale po kúpeli?“ spýtal sa Morcerf.

„Pán pôjde na obed.“

„A po obede?“

„Pán bude hodinu spať.“

„A potom?“

„Potom pôjde do Opery.“

„Viete to iste?“ spýtal sa Albert.

„Celkom iste; pán si objednal kone na ôsmu hodinu.“

„Veľmi dobre“, povedal Albert, „to je všetko, čo som chcel vedieť.“

Beauchampovi však riekol:

„Ak máme nejakú robotu, vykonajme ju hneď; ak máte dnes večer nejakú schôdzku, odložte ju nazajtra. Uhádnete, že sa na vás spolieham, že ma odprevadíte do Opery. Ak vám bude možné, doveďte mi i Château-Renauda.“

Beachamp súhlasil a opustil Alberta, sľúbiac mu, že príde pre neho o tri štvrte na osem.

Keď sa vrátil domov, Albert oznámil Františkovi, Debrayovi a Morrelovi, že by sa s nimi rád stretol večer v Opere.

Potom išiel navštíviť matku, ktorá od udalosti predošlého dňa nikoho k sebe nepripúšťala a nevychádzala z izby. Našiel ju na lôžku, zničenú žiaľom pre to verejné pokorenie.

Pohľad na Alberta vyvolal v Mercedes dojem, aký bolo možno čakať; stisla synovu ruku a dala sa do plaču, aby si uľavila slzami.

Albert stál chvíľku mlčky pri matkinej hlave. Z jeho bledej tváre a svrašteného obočia bolo vidno, že jeho pomstivosť slabne.

„Mama,“ riekol, „poznáte nejakého nepriateľa pána de Morcerf?“

Mercedes sa zachvela; všimla si, že mladík nepovedal otec.

„Priateľ môj,“ odvetila, „ľudia v postavení grófa majú mnoho nepriateľov, ktorých nepoznajú. Konečne, viete sám, že nepriatelia, ktorých poznáme, nie sú najnebezpečnejší.“

„Áno, viem to, preto sa obraciam na vašu bystrosť. Mama, vy ste taká vynikajúca žena, že vám nič neunikne.“

„Prečo mi to hovoríte?“

„Preto, lebo ste si napríklad všimli, že vtedy na plese, ktorý sme usporiadali, Monte Christo nechcel u nás nič jesť.“

Mercedes, celá sa chvejúc, zdvihla sa, a opierajúc sa na rameno, horúčkou spaľované, zvolala:

„Pán de Monte Christo! A ako to súvisí s tým, na čo ste sa ma spytovali?“

„Viete, mama, že pán de Monte Christo je takrečeno Orientálec, a Orientálci nikdy nejedia a nepijú u svojich nepriateľov, aby si zachovali úplnú možnosť pomsty.“

„Pán de Monte Christo naším nepriateľom, vravíte, Albert?“ riekla Mercedes, a náhla bledosť robila ju bledšou, ako boly jej hlavnice. „Kto vám to povedal? Prečo? Šaliete, Albert. Pán de Monte Christo správal sa k nám vždy len zdvorile. Pán de Monte Christo vám zachránil život, vy ste ho k nám sám uviedli. Ó, prosím vás, syn môj, ak ste mali takú myšlienku, odožeňte ju, a ak vám môžem niečo poradiť, ba čo viac, ak vás môžem o niečo prosiť, buďte s ním zadobre.“

„Mama moja,“ povedal mladík s chmúrnym pohľadom, „vy máte nejakú príčinu, pre ktorú chcete, aby som šetril toho človeka.“

„Ja?“ zvolala Mercedes, pýriac sa práve tak prudko, ako prv zbledla a zblednúc temer hneď ešte väčšmi ako predtým.

„Áno,“ odvetil Albert, „a tá príčina je, že ten človek nám nemôže ublížiť, pravda?“

Mercedes sa zachvela, a pozrúc skúmavo na syna, povedala:

„Čudne sa shovárate so mnou, a zdá sa mi, že ste mimoriadne predpojatý. Čo vám urobil gróf? Pred troma dňami ste s ním boli ešte v Normandii; pred troma dňami pokladala som ho za nášho najlepšieho priateľa. I vy sám ste ho za neho pokladali.“

Ironický úsmev pohol Albertovými perami. Mercedes zbadala ten úsmev a svojím ženským a materským inštinktom uhádla všetko, ale ako opatrná a mocná, zatajila svoj zmätok a triašku.

Albert zamĺkol; o chvíľu grófka zasa prehovorila:

„Priateľ môj, prišli ste sa ma spýtať, ako mi je, a ja vám odpoviem úprimne, že sa necítim dobre. Mali by ste sa tu ubytovať a byť mojím spoločníkom; je mi veľmi treba odohnať samotu.“

„Mama moja,“ odvetil mladík, „viete, s akým šťastím by som poslúchol vaše rozkazy, keby ma súrna a dôležitá vec nenútila opustiť vás na celý večer.“

„Dobre teda,“ povedala Mercedes s úsmevom, „choďte, Albert, nechcem z vás robiť otroka materinskej lásky.“

Albert sa tváril, ako by nepočul, poklonil sa a odišiel.

Sotva sa za mladým človekom zavrely dvere, Mercedes dala si zavolať sluhu, ktorému dôverovala, a rozkázala mu, aby sledoval Alberta všade, kde pôjde, a aby jej to prišiel hneď oznámiť.

Potom zazvonila na komornú a pri všetkej slabosti dala sa obliecť, aby bola na všetko pripravená.

Úloha, ktorú mal sluha, nebola ťažká. Albert išiel do svojho bytu a obliekol sa s prísnou a pedantnou starostlivosťou. Desať minút pred ôsmou prišiel Beauchamp; shováral sa so Château-Renaudom, ktorý sľúbil, že bude v orchestri pred zdvihnutím opony.

Obidvaja vstúpili do Albertovho koča a vikont, nemajúc príčiny zatajovať, kde ide, riekol nahlas:

„Do Opery!“

Vo svojej netrpezlivosti prišiel ešte pred zdvihnutím opony. Château-Renaud bol na svojom mieste; Beauchamp mu povedal všetko, takže mu Albert nemusel nič vysvetľovať. Správanie tohto syna, mieniaceho pomstiť otca, bolo také prosté, že Château-Renaud sa vôbec nevynasnažoval vyhovoriť mu jeho úmysel a len ho znova ubezpečil, že mu je k dispozícii.

Debray ešte neprišiel, ale Albert vedel, že málokedy vynechá predstavenie v Opere. Albert blúdil po divadle až do zdvihnutia opony. Úfal sa, že sa stretne s Monte Christom alebo na chodbe, alebo na schodišti. Zvonec ho zavolal do hľadiska, šiel si teda sadnúť do orchestra medzi Château-Renauda a Beauchampa.

Jeho oči sa však nespúšťaly s lóže medzi dvoma stĺpmi, ktorá ostávala cez celé prvé dejstvo zatvorená.

Konečne, keď Albert už stý raz pozeral na hodinky, na začiatku druhého dejstva otvorily sa dvere lóže a Monte Christo vstúpil v čiernom obleku, a oprúc sa o rampu, pozeral do hľadiska; nasledoval ho Morrel a hľadal očami svoju sestru a švagra. Našiel ich v lóži druhého poradia a kývol im rukou.

Obzerajúc si hľadisko, gróf zbadal bledú hlavu a žiarivé oči, ktoré sa zdaly dychtivo priťahovať jeho pohľad. Poznal dobre Alberta, ale výraz, ktorý zbadal v jeho vzrušenej tvári, radil mu nepochybne nepozorovať ho. Ani sa nehnúc, aby neprezradil myšlienku, sadol si, vyňal z puzdra ďalekohľad a namieril ho inam.

Hoci sa i zdalo, že gróf Alberta nevidí, nestrácal ho s očú, a keď konečne po druhom dejstve spadla opona, jeho neklamúci a istý pohľad sledoval mladého človeka, vychádzajúceho z orchestra a sprevádzaného dvoma priateľmi.

Potom sa tá istá hlava zjavila v oblôčiku lóže oproti jeho. Gróf cítil, že sa k nemu blíži búrka, a keď počul otáčať sa kľúč v zámke svojej lóže, vedel, na čom je, a hoci sa v tom momente shováral s Morrelom s tvárou plnou úsmevu, bol pripravený na všetko.

Dvere sa otvorily.

Až teraz sa Monte Christo obrátil a zbadal Alberta, chvejúceho sa a bledého; za ním stáli Beauchamp a Château-Renaud.

„Ó,“ zvolal gróf s láskavou zdvorilosťou, ktorou sa líšil obyčajne jeho pozdrav od všedných spoločenských spôsobov. „Tu je môj jazdec, ktorý došiel k cieľu! Dobrý večer, pán de Morcerf.“

A tvár tohto človeka, ktorý sa vedel tak neobyčajne ovládať, vyjadrovala úprimnú srdečnosť.

Morrel si až teraz pomyslel na list, ktorý dostal od Alberta, v ktorom ho vikont žiadal bez ďalšieho vysvetlenia, aby prišiel do Opery; pochopil, že sa stane niečo hrozné.

„Neprichodíme sem vymieňať pokrytecké zdvorilosti a tváriť sa priateľsky,“ riekol mladý človek; „prichodíme požiadať vás o vysvetlenie, pán gróf.“

Rozochvený hlas mladého človeka ťažko sa predral cez zaťaté zuby.

„Vysvetlenie v Opere?“ riekol gróf s takým pokojným prízvukom a s takým prenikavým pohľadom, že podľa tých dvoch známok možno poznať človeka, ktorý si bol vždy istý. „Hoci som veľmi slabo oboznámený s parížskymi zvykmi, nebol by som nikdy povedal, pane, že sa vysvetlenia dávajú tu.“

„Keď sa však ľudia dávajú zavierať,“ riekol Albert, „keď sa k nim nemožno dostať, lebo sa vyhovárajú, že sú v kúpeli, pri stole, alebo na lôžku, treba sa obrátiť ta, kde ich možno nájsť.“

„Mňa nie je ťažko nájsť,“ odvetil Monte Christo, „lebo ešte včera ste boli u mňa, pane, ak sa dobre pamätáte.“

„Včera,“ povedal mladík, ktorého hlava sa začínala miasť, „bol som u vás, pane, lebo som nevedel, kto ste.“

Vyslovujúc tieto slová, Albert zosilnil hlas, aby ho obecenstvo susedných lóži počulo a aj osoby, prechádzajúce sa po chodbách. Ľudia v lóžach sa tiež pri huku srážky obzerali a na chodbách sa zastavovali za Beauchampom a Château-Renaudom.

„Odkiaľ prichádzate, pane?“ riekol Monte Christo bez najmenšieho viditeľného rozrušenia. „Zdá sa, že nie ste pánom svojho rozumu.“

„Aby som poznal vašu zradu, pane, a aby som dokázal presvedčiť vás, že sa chcem pomstiť, na to budem ešte vždy dosť rozumný!“ zvolal divo Albert.

„Pane, nerozumiem vás,“ odvetil Monte Christo. „A keby som vás i rozumel, hovorili by ste predsa prihlasno. Som tu doma, pane, a jedine ja mám tu právo pozdvihnúť hlas nad ostatné. Odíďte, pane!“

A obdivuhodným veliteľským pohybom ukázal Monte Christo Albertovi dvere.

„Ach, ja vás dostanem z vášho domu von!“ zvolal Albert, kŕčovite svierajúc v rukách rukavicu, s ktorej gróf nespúšťal oka.

„Dobre, dobre,“ odvetil flegmaticky Monte Christo; „vidím pane, že chcete so mnou vyvolať hádku. Ale dám vám radu, vikont, a zachovajte si ju dobre: je zlý zvyk pri vyzvaní robiť štabarc. Štabarc každému nepristane, pán de Morcerf.“

Pri tom mene prebehol poslucháčmi tohto výjavu šum údivu. Od predošlého dňa bolo Morcerfovo meno vo všetkých ústach.

Albert pochopil narážku lepšie ako všetci a prv ako všetci a strhol sa, chtiac hodiť grófovi rukavicu do tváre, Morrel ho však chytil za zápästie, kým Beauchamp a Château-Renaud zdržiavali ho od chrbta, aby výstup neprekročil hranice vyzvania.

Monte Christo však, ani nevstanúc a nahnúc sa i so stolicou, vystrel len ruku, a vezmúc zo zaťatých prstov mladého človeka vlhkú a skrkvanú rukavicu, riekol výhražným tónom:

„Pane, pokladám vašu rukavicu za hodenú a pošlem vám ju nazad otočenú okolo guľky. A teraz choďte, lebo zavolám sluhov a dám vás vyhodiť.“

Bez seba, s očami podbehnutými krvou, Albert ustúpil o dva kroky.

Morrel to využil a zavrel dvere.

Monte Christo vzal zasa ďalekohľad a zadíval sa do hľadiska, ako by sa nebolo prihodilo nič mimoriadneho.

Ten človek mal srdce z bronzu a tvár z mramoru. Morrel sa naklonil k jeho uchu.

„Čo ste mu urobili?“ spýtal sa.

„Ja? Nič, aspoň nie osobne,“ odvetil Monte Christo.

„Ten čudný výstup má predsa nejakú príčinu.“

„Aféra grófa de Morcerf rozjatrila nešťastného mladého človeka.“

„Máte na nej nejakú účasť?“

„Haydée poučila snemovňu o zrade jeho otca.“

„Naozaj,“ riekol Morrel, „počul som, ale nechcel som tomu veriť, že grécka otrokyňa, ktorú sme s vami videli práve v tejto lóži, je dcérou Aliho pašu.“

„A predsa je to tak.“

„Ó, Bože môj,“ zvolal Morrel, „teraz tomu rozumiem! Tá scéna bola vopred pripravená.“

„Ako?“

„Áno. Albert mi písal, aby som prišiel dnes večer do Opery. Chcel, aby som bol svedkom urážky, ktorú vám chystal.“

„Akiste,“ povedal Monte Christo s nezmeniteľnou pokojnosťou.

„Čo mu urobíte?“

„Komu?“

„Albertovi.“

„Albertovi?“ opakoval Monte Christo tým istým tónom. „Čo mu urobím, Maximilián? Ako že som tu a že vám tisnem ruku, zajtra pred desiatou hodinou ho zabijem. To mu urobím.“

Teraz chytil Morrel Monte Christovu ruku do svojich obidvoch a zachvel sa, cítiac, že je to ruka chladná a pokojná.

„Ach, gróf,“ riekol, „jeho otec ho tak má rád!“

„Nehovorte mi to,“ zvolal Monte Christo a prvý prudký posunok prezradil jeho hnev, „lebo bude musieť trpieť!“

Morrel stŕpol a pustil Monte Christovu ruku.

„Gróf, gróf!“ riekol.

„Drahý Maximilián,“ riekol gróf, „počúvajte, ako rozkošné spieva Duprer vetu: ,Matilda, bohyňa moja!‘ Viete, že ja prvý som objavil Duprera v Neapole a prvý som mu tlieskal. Bravo, bravo, bravo!“

Morrel videl, že sa nedá nič robiť, začal teda počúvať.

Opona, ktorá sa zdvihla po výstupe s Albertom, takrečeno hneď zasa spadla. Zaklopali na dvere.

„Slobodno,“ riekol Monte Christo a jeho hlas neprezrádzal ani najmenšie pohnutie.

Zjavil sa Beauchamp.

„Dobrý večer, pán Beauchamp,“ riekol Monte Christo, ako by novinára v ten večer videl prvý raz; „sadnite si.“

Beauchamp sa poklonil, vstúpil a sadol si.

„Pane,“ riekol Monte Christovi, „sprevádzal som pred chvíľou, ako ste videli, pána de Morcerf.“

„Čo znamená,“ riekol Monte Christo so smiechom, „že ste akiste spolu obedovali. S potešením vidím, pán Beauchamp, že ste miernejší ako on.“

„Pane,“ riekol Beauchamp. „Albert urobil chybu, že sa dal zachvátiť, uznávam to, a ja sám prichádzam sa ospravedlniť. Okrem toho — okrem môjho osobného ospravedlnenia, rozumiete, pán gróf? — prichádzam vám povedať, že vás pokladám za priušľachtilého človeka, aby ste mi odopreli isté vysvetlenie, týkajúce sa vašich stykov s ľuďmi v Janine; potom pripojím ešte niekoľko slov o tej mladej Grékyni.“

Monte Christo urobil očami a perami malý pohyb, ktorý prikazoval mlčanie.

„Nuž tak,“ dodal so smiechom, „teraz mám po všetkej nádeji.“

„Ako to?“ spýtal sa Beauchamp.

„Pravdaže, najprv ste sa horlive vynasnažovali spraviť mi povesť výstredného človeka: bol som, podľa vás, ako Lara, nejaký Manfréd alebo lord Ruthwen; keď sa vám však excentrik zunoval, skazíte všetko a chcete zo mňa urobiť obyčajného človeka. Chcete, aby som bol obyčajný, prostý — slovom, žiadate ma o vysvetlenie. Ech, choďte, pán Beauchamp, vy žartujete!“

„Pri, istých príležitostiach však statočnosť rozkazuje…“ začal Beauchamp hrdo.

„Pán Beauchamp,“ prerušil ho ten zvláštny človek, „pánu grófovi de Monte Christo rozkazuje zasa len pán gróf de Monte Christo. Prosím teda, ani slova o tom. Robím, čo chcem, pán Beauchamp, a verte mi, že je to vždy veľmi dobré.“

„Pane,“ povedal mladík, „statočným ľuďom sa neplatí touto mincou; česť potrebuje náhradu.“

„Pane, som živou náhradou,“ riekol Monte Christo chladne, ale jeho oči začaly horieť hrozivými bleskmi. „Máme obidvaja v cievach krv, ktorú by sme radi preliali, to je naša obapolná náhrada. Doneste tú odpoveď vikontovi a povedzte mu, že zajtra ráno pred desiatou uvidím nach jeho krvi.“

„Ostáva mi teda,“ povedal Beauchamp, „dohodnúť sa už len o podrobnostiach súboja.“

„Tie sú mi celkom ľahostajné, pane,“ odvetil gróf de Monte Christo, „bolo teda zbytočné prísť ma vyrušovať v divadle pre takú maličkosť. Vo Francúzsku upotrebujú pri súboji meč alebo pištole; v kolóniách karabíny; v Arabsku sa bijú dýkou. Povedzte svojmu priateľovi, hoci ma on urazil, že ponechávam voľbu zbrane jemu, aby som bol výstredný až do konca, a že prijmem všetko bez námietky, bez sporu; všetko, rozumiete dobre, všetko, i rozhodnutie žrebom, čo je vždy hlúpe. Ale pri mne je to niečo iné: som istý, že zvíťazím.“

„Istý, že zvíťazíte!“ opakoval Beauchamp, hľadiac vytreštene na grófa.

„Áno,“ riekol Monte Christo, krčiac zľahka ramenami. „Inak by som sa s pánom de Morcerf nebil. Zabijem ho, je to potrebné, stane sa to. Len mi dnes večer oznámte slovíčkom zbraň a čas; nerád dávam na seba čakať.“

„Pištole, o ôsmej hodine ráno vo Vincennskom lese,“ riekol Beauchamp, zmätený a nevediac, či sa shovára s namysleným bramarbasom a či s nadprirodzenou bytosťou.

„Dobre, pane,“ povedal Monte Christo. „A teraz, keď je všetko dohodnuté, nechajte ma, prosím, sledovať divadlo a povedzte svojmu priateľovi Albertovi, aby sem už dnes večer nechodil: poškodil by si tými všetkými nevkusnými hrubosťami. Nech ide domov a spí.“

Beauchamp celý udivený odišiel.

„A teraz,“ riekol Monte Christo Morrelovi, „môžem s vami počítať, pravda?“

„Iste,“ odvetil Morrel, „stojím vám úplne k dispozícii; ale…“

„Čo?“

„Záleží na tom, gróf, aby som poznal pravú príčinu…“

„To znamená, že mi odopierate.“

„Nie.“

„Pravú príčinu, Morrel?“ riekol gróf. „Ten mladík ide naslepo a nepozná ju. Pravú príčinu poznám len ja a Boh; ručím vám však svojím čestným slovom, Morrel, že Boh, ktorý ju pozná, bude s nami.“

„To stačí, gróf,“ riekol Morrel. „Kto je vaším druhým svedkom?“

„Nepoznám v Paríži nikoho, komu by som chcel preukázať tú česť, ako vás, Morrel, a vášho švagra Emanuela. Myslíte, že by mi Emanuel chcel preukázať tú službu?“

„Ručím vám za neho ako za seba, gróf.“

„Dobre, to je všetko, čo potrebujem. Teda zajtra o siedmej ráno u mňa, pravda?“

„Prídeme.“

„Pst, opona sa dvíha, počúvajme. Nestrácam obyčajne ani jeden tón tejto opery. Hudba ,Viliama Tella‘ je taká rozkošná!“