ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Gróf de Monte Christo pozdravil päť mladých ľudí s melancholickým a dôstojným úsmevom a sadol si do koča s Maximiliánom a Emanuelom.

Albert, Beauchamp a Château-Renaud ostali na bojovom poli osamote.

Mladý človek pozrel na svojich svedkov; hoci nebol bojazlivý, predsa sa len zdal spytovať sa ich, čo súdia o tom, čo sa stalo.

„Na moj’ pravdu, drahý priateľ,“ prehovoril Beauchamp prvý, alebo že bol citlivejší, alebo že sa vedel menej pretvarovať, „dovoľte, aby som vám blahoželal: je to veľmi neočakávané rozuzlenie veľmi nepríjemnej veci.“

Albert stál a mlčal, pohrúžený v snenie. Château-Renaud udieral si paličkou po topánke.

„Nepôjdeme?“ riekol po chvíľke tiesnivej tichosti.

„Kedy sa vám bude páčiť,“ odvetil Beauchamp, „len mi dovoľte vysloviť pánu de Morcerf blahoželanie, podal mi dnes dôkaz takej rytierskej… takej vzácnej veľkodušnosti!“

„Ó, áno,“ poznamenal Château-Renaud.

„Je to veľkolepé,“ pokračoval Beauchamp, „vedieť sa tak opanovať!“

„Rozhodne, ja by som to veru nedokázal,“ riekol Château-Renaud s veľmi významnou chladnosťou.

„Páni,“ riekol Albert, „zdá sa mi, že ste neporozumeli, že medzi pánom de Monte Christo a mnou stalo sa niečo veľmi vážne…“

„Tak je, tak je,“ povedal hneď Beauchamp, „ale naši Parížania nevedeli by pochopiť vaše hrdinstvo a prv či neskôr museli by ste im ho energickejšie vysvetliť, ako by to bolo prospešné vášmu zdraviu a trvanlivosti vášho života. Mám vám dať priateľskú radu? Odíďte do Neapola, Haagu alebo do Petrohradu, do pokojných krajov, kde ľudia rozumnejšie chápu pojem cti ako naši pobláznení Parížania, a keď tam budete, cvičte sa usilovne v narábaní s pištoľou a narobte nesčíselné množstvo kvartov a tercií: alebo dajte na seba zabudnúť a vráťte sa o niekoľko rokov pokojne do Francúzska, alebo si zadovážte vážnosť telesným cvikom, aby ste si mohli zabezpečiť pokoj. Mám pravdu, pán de Château-Renaud?“

„Je to cele i môj náhľad,“ riekol šľachtic. „Nič tak nevyvoláva vážne súboje ako bezvýsledný súboj…“

„Ďakujem vám, páni,“ odvetil Albert s chladným úsmevom; „urobím, čo mi radíte, nie preto, že mi to radíte, ale preto, že som mal v úmysle odísť z Francúzska. Ďakujem vám i za službu, ktorú ste mi preukázali, stanúc sa mi svedkami. Vryla sa mi veľmi hlboko do srdca, takže po slovách, ktoré som práve počul, pamätám sa už len na ňu.“

Château-Renaud a Beauchamp pozreli na seba. Mali obidvaja ten istý dojem, a tón, ktorým sa Albert poďakoval, bol natoľko rozhodný, že postavenie všetkých bolo by sa stalo trápnym, keby boli pokračovali v rozhovore.

„S Bohom, Albert,“ riekol zrazu Beauchamp, podávajúc mladému človeku nedbanlivo ruku, nevytrhnúc ho tým z letargie.

Albert naozaj nijako nereagoval na to podanie ruky.

„S Bohom,“ riekol i Château-Renaud, držiac v ľavej ruke paličku a pravou snímajúc klobúk.

Albertove pery ledva šeply: „S Bohom!“ Jeho pohľad bol výrečnejší: vyjadroval celú poému duseného hnevu, pyšného pohŕdania, spravodlivého rozhorčenia.

Keď si jeho svedkovia sadli do koča, ostal ešte chvíľu nepohnute v melancholickom postoji; potom zrazu odviazal svojho koňa od stromu, okolo ktorého jeho sluha obviazal opraty, vyšvihol sa obratne do sedla a pustil sa cvalom do Paríža. O štvrť hodiny vstupoval do paláca v ulici du Helder.

Keď soskakoval s koňa, zdalo sa mu, že za záclonou grófovej spálne zbadal otcovu bledú tvár; Albert s povzdychom odvrátil hlavu a vošiel do svojho pavilónu.

Keď ta prišiel, obzrel si naposledy všetko to bohatstvo, ktoré mu od detstva robilo život takým príjemným a šťastným; pozrel ešte raz na obrazy, z ktorých ako by sa na neho usmievaly tváre a krajiny, ako by ožívaly v sviežich farbách.

Potom vzal s dubového podstavca matkinu podobizeň a svinul ju, nechajúc prázdny zlatý rám, ktorý ju obruboval.

Usporiadal všetky svoje krásne turecké zbrane, svoje nádherné anglické pušky, japonské porcelány, vázy, umelecké bronzy, podpísané Teucheresom alebo Barym; prezrel skrine a do zámky každej z nich vstrčil kľúč; do priečinku písacieho stola hodil všetky peniaze, ktoré mal pri sebe, a tisíc skvostných drobností, ktorými boly naplnené jeho misky, schránky a etažére, a priečinok nechal otvorený: spísal presný a podrobný inventár všetkého a položil ho na vidné miesto stola, s ktorého odstránil všetky knihy a papiere, ktorými bol pokrytý.

Na začiatku tejto práce vstúpil do izby sluha, hoci mu rozkázal, aby ho nechal osamote.

„Čo chcete?“ spýtal sa ho Morcerf skôr smutným ako nahnevaným tónom.

„Prepáčte, pane,“ riekol komorník; „pán mi, pravda, zakázal vyrušovať, ale pán gróf de Morcerf ma dal zavolať.“

„No, a čo ďalej?“ spýtal sa Albert.

„Nechcel som prv ísť k pánu grófovi, kým som sa nespýtal na pánove rozkazy.“

„Prečo?“

„Preto, lebo pán gróf akiste vie, že som pána sprevádzal na miesto súboja.“

„Pravdepodobne,“ riekol Albert.

„A iste si ma dal zavolať,“ pokračoval sluha, „aby sa ma vypýtal, čo sa tam stalo. Čo mám povedať?“

„Pravdu.“

„Poviem teda, že súboj nebol.“

„Povedzte, že som dal pánu grófovi de Monte Christo zadosťučinenie ospravedlnením; choďte.“

Sluha sa poklonil a odišiel.

Potom sa dal Albert do sostavovania inventára.

Keď končil tú prácu, začul dupot koní na dvore a rachot koča, ktorým sa chvely tabule oblokov; pristúpil k oknu a videl otca vstupovať do koča a odchádzať.

Sotva sa za grófom zavrely brány paláca, zamieril Albert k matkiným izbám; keďže tam nebolo nikoho, kto by ho ohlásil, prešiel až ku grófkinej spálni, a majúc srdce sovrené nad tým, čo videl a čo si domýšľal, zastal na prahu.

Ako by jedna duša oživovala tie dve telá, Mercedes sa vo svojom byte zaoberala tým, čo Albert práve urobil vo svojom. Všetko bolo usporiadané: čipky, ozdoby, skvosty, bielizeň, peniaze boly uložené v priečinkoch, ktorých kľúče grófka opatrne poshľadávala.

Albert, vidiac všetky tie prípravy, pochopil ich a s výkrikom: „Mama moja!“ vrhol sa Mercedes do náručia.

Maliar, ktorý by vedel zachytiť výraz tých dvoch tvárí, bol by iste vytvoril krásny obraz.

Naozaj, všetko to chystanie, svedčiace o pevnom rozhodnutí, ktoré osobne nenaľakalo Alberta, desilo ho, keď šlo o jeho matku.

„Čo to robíte?“ spýtal sa.

„Čo ste robili vy?“ spýtala sa ona.

„Ó, mama moja!“ zvolal Albert, ledva vediac hovoriť pre dojatosť. „U mňa je to niečo iné ako u vás! Vy ste sa nemohli rozhodnúť pre to, na čom som sa ja ustálil, lebo vám prichodím oznámiť, že sa lúčim s vaším domom a… a s vami.“

„I ja, Albert,“ odvetila Mercedes, „i ja odchádzam. Priznám sa, spoliehala som sa, že ma môj syn odprevadí: mýlila som sa azda?“

„Mama moja,“ riekol pevne Albert, „nemôžete mať podiel na osude, aký som si určil: v budúcnosti musím žiť bez mena a majetku: na začiatku toho trpkého žitia musím si od priateľa požičať chlieb, ktorý budem od dneska jesť, kým si nevyrobím iný. Idem rovno ztadeto, moja drahá mama, k Františkovi, poprosiť ho, aby mi požičal malú sumu, ktorá mi podľa mojich výpočtov bude potrebná.“

„Ty moje úbohé dieťa,“ zvolala Mercedes, „ty trpieť biedu, trpieť hlad!? Ó, nehovor to, zmaril by si moje rozhodnutie!“

„Ale nie svoje, mama moja,“ odpovedal Albert. „Som mladý, mocný, myslím, že som smelý, a od včerajška viem, čo zmôže vôľa. Ach, mama moja, sú ľudia, ktorí tak trpeli a ktorí nielen že neumreli, ale na rumoch všetkých sľubov šťastia, ktoré im dalo nebo, na troskách všetkých nádejí, ktoré im dal Boh, vybudovali šťastie nové. Viem to, mama moja, videl som takých ľudí. Viem, že z hlbín priepasti, kde ich vrhol ich nepriateľ, vynorili sa s takou silou a slávou, že zvíťazili nad svojím bývalým protivníkom a porazili ho teraz oni. Nie, mama moja, nie; od dneska sa zriekam svojej minulosti a neprijímam od nej nič, ani meno, pretože váš syn — pochopíte to, mama moja, však? — nemôže nosiť meno človeka, ktorý sa musí pýriť pred inými.“

„Albert, dieťa moje,“ riekla Mercedes, „keby som bola mala mocnejšie srdce, bola by som ti to radila; keď mlčal môj slabý hlas, prehovorilo tvoje svedomie; počúvni svoje svedomie, syn môj. Mal si priateľov, Albert, pretrhni s nimi predbežne styky, ale pri mene svojej matky nezúfaj! V tvojom veku je život ešte krásny, Albert môj drahý, veď sotva máš dvadsaťdva rokov, a keďže tvoje čisté srdce potrebuje meno bez škvrny, prijmi meno môjho otca: volal sa Herrera. Poznám ťa, Albert môj: na akúkoľvek dráhu vstúpiš, v krátkom čase presláviš svoje meno. Potom, priateľ môj, zjav sa zasa v spoločnosti tým preslávenejší, čím nešťastnejšia bola tvoja minulosť. A keby i proti môjmu tušeniu nemalo to tak byť, ponechaj mi aspoň nádej, mne, ktorá okrem tejto myšlienky nebudem mať inú, mne, ktorá už nemám budúcnosti a pre ktorú začína sa hrob za prahom tohto domu.“

„Urobím, čo si žiadate, mama moja,“ povedal mladý človek; „áno, aj ja dúfam s vami, že hnev boží nás nebude prenasledovať, vás, takú čistú, mňa, takého nevinného. Ale keď sme sa už rozhodli, konajme rýchlo. Pán de Morcerf odišiel asi pred pol hodinou; príležitosť, aby sme vyhli huku a vysvetľovaniu, ako vidíte, je priaznivá.“

„Očakávam vás, syn môj,“ riekla Mercedes.

Albert hneď sbehol na bulvár, zkadiaľ sa vrátil s fiakrom, ktorý ich mal odviezť z paláca; prišiel mu na um istý dom so zariadenými bytmi v ulici des Saint-Peres, kde by jeho matka našla skromný, ale obstojný byt; vrátil sa teda pre grófku.

Vo chvíli, keď fiaker zastal pred bránou a keď Albert z neho vystupoval, pristúpil k nemu mužský a podal mu list.

Albert poznal intendanta.

„Od grófa,“ riekol Bertuccio.

Albert vzal list, otvoril ho a prečítal.

Prečítajúc ho, hľadal pohľadom Bertuccia, ale kým mladý človek čítal, Bertuccio zmizol.

So slzami v očiach a od dojatosti s dmúcou sa hruďou vošiel Albert k Mercedes a podal jej bez slova list.

Mercedes čítala:

„Albert,

dokazujúc, že som uhádol váš plán, ktorý chcete uskutočniť, myslím, že vám dokazujem i to, že viem byť taktný. Ste slobodný, opúšťate grófov palác a beriete so sebou svoju matku, slobodnú ako vy. Ale pamätajte, Albert, že ste jej povinný niečím väčším, ako jej môžete dožičiť, vy úbohé, ušľachtilé srdce. Ponechajte si borbu, vyhraďte si utrpenie, ale usporte jej tú prvú biedu, ktorá nevyhnutne musí sprevádzať vaše prvé snahy. Lebo ona si nezaslúži ani tône nešťastia, ktoré ju dnes zasiahlo, a Prozreteľnosť nechce, aby nevinný trpel za vinného.

Viem, že obidvaja odchádzate z domu v ulici du Helder, nevezmúc so sebou nič. Nelámte si na tom hlavu, ako som sa to dozvedel. Viem to, a to stačí.

Počujte, Albert!

Pred dvadsiatimi štyrmi rokmi vracal som sa do vlasti veľmi hrdý a šťastný. Mal som, Albert, nevestu, svätú devu, ktorú som zbožňoval, a niesol som svojej neveste nepretržitou prácou ťažko nasporených sto päťdesiat louisdorov. Tie peniaze som určil pre ňu, a vediac, aké je zradné more, zakopal som náš poklad do záhradky pri dome, v ktorom býval môj otec v Marseille na Meilhanských alejach.

Vaša matka, Albert, pozná dobre ten drahý chudobný dom.

Nedávno, idúc do Paríža, zastavil som sa v Marseille. Šiel som si pozrieť ten dom bolestných rozpomienok a večer s rýľom v ruke prekutal som roh, v ktorom som zakopal svoj poklad. Železná skrinka bola ešte na svojom mieste, nedotkol sa jej nik; je v rohu, ktorý zakrýva tôňou krásny figový strom, ktorý v deň môjho narodenia zasadil môj otec.

Nože, Albert, tie peniaze, ktoré kedysi maly uľahčiť život a zabezpečiť pokoj žene, ktorú som zbožňoval, získaly dnes zvláštnou a bôľnou náhodou svoj niekdajší cieľ. Ó, porozumejte dobre myšlienku toho, ktorý by mohol ponúknuť milióny tej úbohej žene a ktorý jej dáva len kúsok čierneho chleba, zabudnutý pod chudobnou strechou v deň, keď bol odtrhnutý od tej, ktorú miloval!

Ste veľkodušný človek, Albert, ale ste azda i zaslepený hrdosťou alebo hnevom; ak odmietnete, ak si vyžiadate od iného, čo vám mám právo ponúknuť, poviem, že je od vás neušľachtilé odmietnuť, čo na uľahčenie života vašej matky ponúka človek, ktorého otca nechal vás otec umrieť v hrôzach hladu a zúfalosti.“

Po skončení čítania čakal Albert bledý a nehybný, ako sa rozhodne matka.

Mercedes pozrela na neho pohľadom nevýslovného výrazu.

„Prijímam,“ riekla, „má právo zaplatiť veno, ktoré donesiem do kláštora.“

A uložiac si list na srdce, prijala synovo rameno a pevnejším krokom, ako by azda sama bola očakávala, sostupovala so schodov.