ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

O ôsmej hodine ráno vbehol Albert k Beauchampovi ako blesk. Komorník, upovedomený, zaviedol Morcerfa do chyže svojho pána, ktorý sa strojil práve okúpať.

„Tak teda?“ riekol Albert.

„Nuž, drahý priateľ môj,“ odvetil Beauchamp, „čakal som vás.“

„Tu som. Nepoviem vám, Beauchamp, že vás pokladám za pričestného a dobrého, že by ste boli o veci s niekým hovorili; nie, priateľ môj. Konečne, že ste za mnou vystrojili osobitného posla, je mi zárukou vašej náklonnosti. Nemrhajme teda čas úvodmi: tušíte, zkadiaľ pochádza úder?“

„Hneď si o tom pohovoríme.“

„Áno, priateľ môj, ale najprv mi musíte podrobne rozpovedať históriu hanebnej zrady.“

A Beauchamp rozprával hanbou a bôľom zničenému mladému človeku o udalostiach, ktoré opíšeme v ich celej prostote.

Predvčerom ráno zjavil sa článok v iných novinách, a nie v L’Impartial, a to, čo robilo vec ešte vážnejšou, v časopise, ktorý bol známy svojím vládnym zafarbením. Beauchamp práve raňajkoval, keď mu zrak padol na tú zvesť. Objednal si hneď koč, a nechajúc jedlo, ponáhľal sa do redakcie. Hoci Beachampovo politické smýšľanie bolo v protive s náhľadmi redaktora obviňujúcich novín, boli predsa len, čo sa niekedy, ba možno povedať dosť často stáva, dôvernými priateľmi.

Keď k nemu prišiel Beauchamp, redaktor držal v rukách svoje noviny a zdal sa kochať v úvodníku, hovoriacom o repovom cukre, ktorý pochodil akiste z jeho pera.

„Ach, znamenite!“ zvolal Beauchamp. „Čítate svoje noviny, môj drahý, nemusím teda ani hovoril, prečo prichádzam.“

„Ste náhodou prívržencom cukrovej trstiny?“ spýtal sa redaktor ministerských novín.

„Nie,“ odvetil Beauchamp, „tá otázka mi je vonkoncom ľahostajná. Prichádzam pre inú príčinu.“

„A prečo prichádzate?“

„Pre článok o Morcerfovi.“

„Ach, áno, naozaj. To je divné, pravda?“

„Natoľko, že sa mi zdá, že sa dopúšťate utrhačstva a že vám hrozí veľmi neistý proces.“

„Naskrze nie; dostali sme súčasne so zvesťou všetky doklady a sme celkom presvedčení, že pán de Morcerf bude ticho. Napokon, robíme vlasti službu, keď udávame podliakov, nehodných úcty, ktorá sa im preukazuje.“

Beauchampa to zarazilo.

„Ale kto vás tak dobre informoval?“ spýtal sa. „Moje noviny, ktoré to prvé spomenuly, musely prestať pre nedostatok dôkazov, a my predsa máme na tom väčší záujem ako vy, aby sme odhalili pána de Morcerf, lebo pán de Morcerf je francúzskym pérom a my sme v opozícii.“

„Bože, to je veľmi prosté: my sme sa za škandálom nesháňali, on sám nás vyhľadal. Prišiel k nám včera človek z Janiny s hroznými listmi, a keď sme sa okúňali pustiť do obviňovania, oznámil nám, že v prípade nášho odmietnutia článok vyjde v iných novinách. No, a vy viete, Beauchamp, čo znamená dôležitá zvesť. Nechceli sme ju stratiť. Teraz ráno vyšla; je hrozná a vzbudí ozvenu v celej Europe.“

Beauchamp porozumel, že neostáva iné, ako skloniť hlavu, a odišiel zúfalý poslať Morcerfovi zvesť.

Viacej mu však nemohol napísať, lebo to, čo chceme rozpovedať, odohralo sa až po poslovom odchode.

V snemovni pérov skrslo v ten deň a panovalo v skupinách vysokého shromaždenia, obyčajne takých pokojných, veľké rozčúlenie. Temer všetci prišli pred obvyklou hodinou a hovorili o udalosti, ktorá vzbudzovala verejnú pozornosť a obracala ju k jednému z najznámejších členov vznešeného sboru.

Článok ticho prečítali, a vymieňaly sa vysvetlivky a rozpomienky, ktoré určovaly fakty ešte presnejšie. Gróf Morcerf nebol medzi svojimi druhmi obľúbený. Ako všetci parvenu, prinútený bol, ak sa chcel udržať na svojej výške, správať sa nadmieru hrdo. Vysokí aristokrati sa mu smiali, talenty mu vyhýbaly, ľudia čistej slávy ním inštinktívne pohŕdali. Gróf bol v nemilej situácii obetného baránka. Ako ho boží prst označil za obeť, všetci boli hotoví pozdvihnúť hlas proti nemu.

Len gróf de Morcerf nevedel o ničom. Neodoberal noviny, v ktorých bola odtlačená utrhačná zvesť, a strávil ráno písaním listov a skúšaním nového koňa.

Prišiel teda v obvyklú hodinu s pozdvihnutou hlavou, hrdým pohľadom, sebavedomým krokom, vystúpil z koča, prešiel koridormi a vstúpil do siene, nezbadajúc okúňanie parlamentných sluhov a chladné pozdravy kolegov.

Keď Morcerf vstúpil, bola schôdzka už viac ako pol hodiny v prúde.

Hoci gróf, ako sme už povedali, nevedel o ničom, čo sa stalo, nezmenil svoj výraz ani počínanie, ba jeho výraz a počiny zdaly sa všetkým pyšnejšie ako obyčajne a jeho prítomnosť v takých okolnostiach zdala sa shromaždeniu, takému hrdému na svoju česť, natoľko provokatívna, že všetci v tom videli neprístojnosť, mnohí vzdor a niektorí urážku.

Bolo zrejmé, že celá snemovňa túži po začatí debaty.

Obviňujúce noviny bolo vidno vo všetkých rukách, ale, ako vždy, každý sa okúňal vziať na seba zodpovednosť útoku. Konečne jeden zo vznešených pérov, známy nepriateľ grófa de Morcerf, vyšiel na tribúnu slávnostným spôsobom, ktorý hlásal, že zavítala očakávaná chvíľa.

Zavládla hrozná tichosť; len Morcerf nemal tušenia o hlbokej pozornosti, aká sa ušla rečníkovi, ktorého obyčajne nepočúvali tak dychtivo.

Gróf pokojne vypočul úvod, v ktorom rečník oznámil, že mieni prehovoriť o vážnej a posvätnej veci pre snemovňu a že prosí o všetku pozornosť svojich kolegov.

Pri prvých slovách o Janine a plukovníkovi Fernandovi gróf de Morcerf zbledol tak hrozne, že celým shromaždením, ktorého všetky oči boly obrátené na grófa, prebehol mráz.

Duševné údery majú divnú vlastnosť, že sa skryjú, ale nezacelejú. Stále bolestné, pri každom dotknutí hroziace krvácaním, ostávajú v srdci živé a otvorené.

Keď prečítali článok v hlbokej tichosti, prerušenej zachvením, ktoré hneď prestalo, keď rečník mienil pokračovať v reči, žalobca vyložil svoje rozprávky a začal dokazovať, aká ťažká je jeho úloha; šlo o česť pána de Morcerf, o česť celej snemovne, ktorú sa strojil brániť, vyvolajúc debatu, ktorá mala pohnúť vždy takými pálčivými osobnými otázkami. Dokončil, vysloviac žiadosť o zavedenie rýchleho vyšetrovania, aby zastavené bolo ohováranie prv, ako vzrastie, a aby sa pánu de Morcerf so zadosťučinením súčasne dostalo postavenia, ktoré mu bolo oddávna verejnou mienkou priznané.

Morcerf bol natoľko zničený, natoľko zdesený neočakávanou pohromou, že sotva mohol vyjachtať niekoľko slov, pozerajúc vytreštenými očami na svojich kolegov. Slabosť, ktorá mohla byť vyvolaná práve tak údivom nevinného, ako hanbou vinníka, na niekoľkých stranách mu získala sympatie. Ľudia skutočne veľkodušní sú vždy náchylní k súcitu, keď nešťastie nepriateľa presahuje hranice ich nenávisti.

Predseda dal hlasovať o vyšetrovaní; hlasovalo sa povstaním a bolo rozhodnuté, aby sa vyšetrovanie vykonalo.

Grófa sa spýtali, koľko času potrebuje na pripravenie ospravedlnenia.

Morcerfovi sa zasa vrátila odvaha, keď pocítil, že ešte žije po takom veľkom údere.

„Páni péri,“ povedal, „útok, ktorým ma v túto chvíľu napadli moji neznámi nepriatelia, čo ostali bezpochyby v tôni svojej nízkosti, nemožno odraziť časom; hneď, rýchlosťou blesku musím odpovedať na hromový úder, ktorý ma na chvíľu omráčil. Keď mi nie je dané, aby som miesto takého ospravedlnenia mohol vyliať svoju krv a tak dokázať svojim kolegom, že si zaslúžim miesto pri ich boku.“

Dojem, vyvolaný týmito slovami, bol pre obžalovaného priaznivý.

„Žiadam teda,“ hovoril ďalej, „aby sa vyšetrovanie konalo čím prv. Odovzdám snemovni všetky dokumenty, ktoré budú pre vyšetrovanie potrebné.“

„Ktorý deň ustálite?“ spýtal sa predseda.

„Od dneška som snemovni k dispozícii,“ odvetil gróf.

Predseda zazvonil.

„Súhlasí s tým snemovňa, aby sa vyšetrovanie konalo ešte dnes?“ spýtal sa.

„Áno,“ odpovedalo shromaždenie jednohlasne.

Vymenovali 12-člennú komisiu, ktorá mala preskúmať Morcerfom odovzdané listiny. Prvá schôdzka komisie bola určená na ôsmu hodinu večer v kancelárii snemovne. Keby bolo treba konať niekoľko schôdzok, malý sa konať v tú istú hodinu na tomže mieste.

Keď bolo toto ustanovené, Morcerf prosil o dovolenie, aby smel odísť. Chcel usporiadať listiny, ktoré si už dávno zaopatril, aby mohol čeliť tejto búrke, predvídanej jeho ľstivou a neskrotnou povahou.

Beauchamp povedal mladému človeku všetko, čo sme i my opísali: jeho rozprávanie však malo pred naším prednosť oduševnenia vecí živých pred chladom vecí mŕtvych.

Albert ho počúval, chvejúc sa to nádejou, to hnevom, niekedy i hanbou, lebo z Beauchampovej zprávy vedel, že jeho otec je vinný, a spytoval sa sám seba, ako by bol mohol dokázať svoju nevinnosť, keď bol naozaj vinníkom.

Keď došiel ta, kde sme prestali, Beauchamp zamĺkol.

„A ďalej?“ spýtal sa Albert.

„Ďalej?“ opakoval Beauchamp.

„Áno.“

„Priateľ môj, to slovo ma privodí k hroznej neodvratnosti. Chcete teda vedieť, čo ďalej?“

„Chcem to rozhodne vedieť, priateľ, a radšej to počujem z vašich úst ako z iných.“

„Tak,“ pokračoval Beauchamp, „posbierajte teda odvahu, Albert; nikdy ju nebudete väčšmi potrebovať ako teraz.“

Albert si prešiel rukou po čele, aby sa presvedčil o svojej sile, ako kto sa stroji brániť svoj život, skúša pancier a ohýba čepeľ šable.

Cítil sa mocným, lebo svoju horúčavu pokladal za energiu.

„Hovorte,“ riekol.

„Prišiel večer,“ pokračoval Beauchamp. „Celý Paríž s napätím čakal na blížiace sa udalosti. Mnohí tvrdili, že váš otec potrebuje sa len ukázať, a celé obvinenie sa zrúti; mnohí hovorili, že gróf nepríde; niektorí s určitosťou rozhlasovali, že ho videli odchodiť do Bruselu, a iní sa šli spytovať na políciu, či je pravda, že si gróf vyžiadal cestovný pas… Priznávam sa vám, že ma to stálo nesmiernu námahu, kým sa mi podarilo s pomocou istého mladého péra, môjho priateľa a člena komisie, vymôcť prístup na nejakú tribúnu. Prišiel pre mňa o siedmej hodine a prv, ako prišli ostatní, odovzdal ma parlamentnému vrátnikovi, ktorý ma zavrel do akejsi lóže. Bol som zakrytý stĺpom a strácal som sa v úplnej tme. Mohol som sa úfať, že uvidím a budem počuť hroznú scénu, ktorá sa mala odohrať, od začiatku až do konca. Presne o ôsmej hodine boli všetci spolu. Pán de Morcerf vstúpil pri poslednom údere ôsmej hodiny. V ruke držal niekoľko listín a zdal sa pokojný; proti zvyku bolo jeho správanie prosté, jeho oblek starostlivý a bezchybný a podľa zvyku bývalých dôstojníkov mal kabát zapätý zdola až nahor. Jeho zjav vyvolal najlepší dojem: komisia nesmýšľala nepriateľsky a niektorí z jej členov pristúpili ku grófovi a podali mu ruku.“

Albert cítil, ako mu pri všetkých tých podrobnostiach srdce puká, a predsa sa vludzoval v jeho bolesť cit vďačnosti; bol by rád objal tých ľudí, ktorí dali jeho otcovi najavo úctu vo chvíli, keď jeho česť bola taká ohrozená.

„Vtom vstúpil sluha a odovzdal predsedovi list,“ pokračoval Beauchamp.

,Máte slovo, pán de Morcerf,‘ riekol predseda, otvárajúc list.

„Gróf začal svoju obranu, a ubezpečujem vás, Albert, že jeho výrečnosť a obratnosť boly neobyčajné. Predložil dokumenty, dokazujúc, že janinský paša venoval mu až do poslednej chvíle svoju úplnú dôveru, veď ho poveril vyjednávaním o život a o smrť priamo so sultánom. Ukázal prsteň, znamenie moci, ktorým Ali paša pečatil obyčajne svoje listy a ktorý mu dal, aby pri návrate mohol sa k nemu dostať v ktorúkoľvek hodinu dňa alebo noci, keby bol i vo svojom háreme. Na nešťastie, vravel, jeho vyjednávanie nemalo úspech, a keď sa vrátil, aby bránil svojho dobrodinca, už bol Ali paša mŕtvy. Ale taká veľká bola jeho dôvera, ako vravel gróf, že umierajúc sveril mu svoju favoritku a dcéru…“

Albert sa pri tých slovách zachvel, lebo pri Beauchampovej reči v mysli mladého človeka ožíval celý priebeh, o ktorom rozprávala Haydée, a Albert sa rozpamätal, čo hovorila krásne Grékyňa o tom poslaní, o prsteni a spôsobe, ako ju predali a vrhli do otroctva.

„A aký dojem vzbudila grófova reč?“ spýtal sa úzkostlive.

„Priznávam sa, že ma dojal,“ odvetil Beauchamp, „a že rovnako dojal i celú komisiu… Zatiaľ predseda pozrel letmo na list, ktorý mu doniesli, ale už pri prvých riadkoch jeho pozornosť stala sa ostražitou. Prečítal ho, potom ho prečítal znova, a hľadiac na pána de Morcerf, riekol:

,Pán gróf, povedali ste nám práve, že janinský paša sveril vám svoju ženu a dcéru.‘

,Áno, pane,‘ odvetil Morcerf. ,Ale i v tom ma prenasledoval nezdar, ako vo všetkom. Kým som sa vrátil, Vasiliki a jej dcéra Haydée zmizly.‘

,Poznali ste ich?‘

,Úplná dôvera, ktorú paša prechovával k mojej vernosti, a náš úzky priateľský sväzok dovolily mi vidieť ich viac ako dvadsať ráz.‘

,Máte nejaké tušenie, čo sa s nimi stalo?‘

,Áno, pane. Počul som, že podľahly žalosti a azda i biede. Nebol som bohatý, môjmu životu hrozilo veľké nebezpečenstvo, a na svoju veľkú ľútosť nemohol som ich stopovať.‘

Predseda sotva badateľne svraštil obočie.

,Páni,‘ riekol, ,počuli a sledovali ste pána grófa de Morcerf a jeho výklad. Pán gróf, môžete na potvrdenie svojich slov označiť nejakého svedka?‘

,Bohužiaľ, nie, pane,‘ odvetil gróf; ,všetci, ktorí boli okolo pašu a poznali ma na jeho dvore, sú alebo mŕtvi, alebo rozptýlení. Myslím, že ja jediný, aspoň zo svojich krajanov jediný, prežil som tú hroznú vojnu. Mám len listy Aliho Tebelina, ktoré som vám predložil. Mám len prsteň, znamenie jeho vôle: tu je. A napokon mám najpresvedčivejší dôkaz, na ktorý sa môžem odvolať, totiž po anonymnom útoku nedostatok akéhokoľvek svedectva proti môjmu slovu počestného človeka a čistotu svojho celého vojenského života.‘

Shromaždením preletel šum súhlasu; v tej chvíli, Albert, bol spor vášho otca vyhraný, keby sa nebolo prihodilo niečo iné.

Ostávalo už len hlasovanie, keď tu predseda ujal sa slova.

,Páni,‘ riekol, ,a vy, pán gróf, úfam sa, že nebudete mať nič proti vypočutiu veľmi dôležitého svedka, ako sám hovorí, ktorý práve prišiel sám od seba. Nepochybujeme, že o tom všetkom, čo nám gróf povedal, je svedok povolaný dokázať úplnú nevinnosť nášho kolegu. Tu je list, ktorý som práve dostal a ktorý sa na to vzťahuje. Žiadate si, aby som vám ho prečítal, či sa rozhodnete, aby sa nebral do úvahy a aby sa udalosti nevenovala pozornosť?‘

Pán de Morcerf zbledol a zaťal päste; v nich držal listiny, ktoré mu v prstoch hlasne zašušťaly.

Odpoveď komisie bola za čítanie; gróf bol zamyslený; nebol na ňom rad vysloviť mienku.

Predseda teda čítal tento list:

,Pán predseda,

môžem dať vyšetrujúcej komisii, ktorá má preskúmať činy pána generála-poručíka grófa de Morcerf v Epire a v Macedónii, najspoľahlivejšie zprávy.‘

Predseda urobil krátku prestávku.

Gróf de Morcerf zbledol; predseda vrhol na poslucháčov spýtavý pohľad.

,Pokračujte!‘ volali so všetkých strán.

Predseda čítal ďalej:

,Moje vlastné oči videly smrť a posledné momenty Aliho pašu. Viem, čo sa stalo s Vasiliki a Haydée. Som komisii k dispozícii, ba prosím o česť výsluchu. Vo chvíli, keď vám odovzdajú tento list, budem vo vestibule snemovne.‘

,A kto je ten svedok, či skôr nepriateľ?‘ spýtal sa gróf hlasom, v ktorom bolo ľahko zbadať hlboké vzrušenie.

,Dozvieme sa to, pane,‘ odvetil predseda. ,Je komisia za to, aby bol svedok vypočutý?‘

,Áno, áno!‘ volaly všetky hlasy naraz.

Zavolali vrátnika.

,Čaká niekto vo vestibule?‘ spýtal sa predseda.

,Áno, pán predseda.‘

,Kto je to?‘

,Ženská v sprievode sluhu.‘

Všetci pozreli na seba.

,Uveďte ju,‘ povedal predseda.“

„O päť minút zjavil sa sluha zasa. Všetky oči boly upreté na dvere a i ja,“ riekol Beauchamp, „mal som podiel na všeobecnom očakávaní a úzkosti.

Za vrátnikom kráčala ženská, zahalená veľkým závojom, ktorý ju celú zakrýval. Podľa foriem, ktoré závoj prezrádzal, a z vône, ktorá z neho viala, bolo možné uhádnuť prítomnosť mladej a elegantnej ženskej, ale viacej nič.

Predseda prosil neznámu, aby odložila závoj, a ukázalo sa, že má oblečený grécky kroj; okrem toho bola neobyčajne krásna.“

„Ach,“ riekol Morcerf, „to bola ona!…“

„Ako, ona?…“

„Áno, Haydée.“

„Kto vám to povedal?“

„Uhádol som to. Ale pokračujte, Beauchamp, prosím vás. Vidíte, aký som pokojný a mocný. A iste sa blíži rozuzlenie.“

„Pán de Morcerf,“ pokračoval Beauchamp, „hľadel na ženskú s prekvapením, do ktorého sa miešala hrôza. Čo malo opustiť tie rozkošné ústa, znamenalo pre neho život alebo smrť; pre všetkých ostatných bol ten výjav taký zvláštny a plný zaujímavosti, že zachránenie či skaza pána de Morcerf bola pri tej udalosti len druhotriednou vecou.

Pokynutím ruky ponúkol predseda mladú ženskú sedadlom; ona však naznačila hnutím hlavy, že ostane stáť. Gróf však klesol do kresla a bolo zrejmé, že mu nohy vypovedaly službu.

,Madame,‘ riekol predseda, ,písali ste komisii, že jej podáte zprávu o janinskej afére, a poznamenali ste, že ste boli očitým svedkom udalostí.‘

,Bola som ním naozaj,‘ odpovedala neznáma hlasom, prekypujúcim rozkošným smútkom a zvučnosťou, akou sa honosia hlasy Orientálcov.

,Tak mi dovoľte poznamenať,‘ riekol predseda, ,že ste vtedy boli veľmi mladá.‘

,Mala som štyri roky, ale keďže udalosti boly pre mňa najvýš dôležité, neunikla mi z mysle ani najmenšia podrobnosť a nevymizla mi z pamäti ani jediná okolnosť.‘

,Prečo boly dôležité pre vás tie udalosti a kto ste, že tá veľká katastrofa zanechala vo vás taký hlboký dojem?‘

,Šlo o život a smrť môjho otca,‘ odvetila deva. ,Som Haydée, dcéra janinského pašu, Aliho Tebelina, a Vasiliki, jeho milovanej ženy.‘

Skromná a pritom hrdá červeň, ktorá sa zjavila na lícach devy, oheň jej zrakov a vznešenosť jej odhalenia pôsobily na shromaždených nesmiernym dojmom.

Gróf by nebol mohol byť zničenejší, keby hneď rýchly blesk bol otvoril pri jeho nohách priepasť.

,Madame,‘ riekol predseda, pokloniac sa s úctou, ,dovoľte mi prostú otázku, ktorá nie je pochybnosťou: bude to posledná otázka: môžete dokázať pravdivosť toho, čo hovoríte?‘

,Môžem, pane,‘ odvetila Haydée, berúc zpod závoja voňavé hodvábne vrecko, ,lebo tu je môj rodný list, napísaný mojím otcom a podpísaný jeho prednými hodnostármi; tu je spolu s ním i môj krstný list, lebo otec dovolil, aby ma vychovali vo viere mojej matky, list, ktorý arciprímas macedónsky a epirský opatril svojou pečaťou; ďalej konečne, čo je akiste najdôležitejšie, tu je dokument, napísaný pri predaji mojej a matkinej osoby arménskemu obchodníkovi El-Kobbirovi, a predavačom bol francúzsky dôstojník, ktorý pri svojom hanebnom obchodovaní s portou vybral si za čiastku koristi dcéru a ženu svojho dobrodinca, ktoré predal za tisíc vačkov, to jest asi za štyristotisíc frankov.‘

Po lícach grófových rozprestrela sa zelenkavá bledosť a jeho oči podbehly krvou pri vyslovení toho hrozného obvinenia, ktoré shromaždení prijali s chmúrnym mlčaním.

Haydée stála pokojne, ale vo svojom mieri oveľa hrozivejšie, ako by iná bola bývala v hneve; podala predsedovi predajné listiny, napísané v arabskej reči.

Keďže sa dalo očakávať, že niektoré z predložených listín budú napísané po arabsky, novogrécky alebo po turecky, upovedomili snemového tlmočníka; teraz ho zavolali. Jeden zo vznešených pérov, ktorý sa za čias obdivuhodnej egyptskej výpravy naučil arabskú reč, sledoval na pergamene, čo prekladateľ čítal nahlas:

„Ja, El-Kobbir, obchodník s otrokmi a dodávateľ háremu Jeho Veličenstva, potvrdzujem, že som pre vznešeného sultána dostal od francúzskeho pána, grófa de Monte Christo, smaragd, ocenený na dvetisíc vačkov, ako cenu za mladú kresťanskú jedenásťročnú otrokyňu, menom Haydée, uznanú dcéru umrevšieho veľmoža Aliho Tebelina, janinského pašu, a Vasiliki, jeho favoritky; menovaná mi bola predaná pred siedmimi rokmi spolu so svojou matkou, umrevšou po príchode do Carihradu, francúzskym plukovníkom v službách pašu Aliho Tebelina, menom Fernand Mondego.

Kúpil som ju pre Jeho Veličenstvo, ktorého rozkaz som mal, za tisíc vačkov.

Dané v Carihrade so svolením Jeho Veličenstva roku 1247 hedžry.

Podpísaný: El-Kobbir.

Aby táto listina nadobudla platnosť a hodnovernosť, bude opatrená sultánskou pečaťou a predávajúci sa zaväzuje dať ju k nej pripojiť.“

Vedľa obchodníkovho podpisu bola naozaj pritisnutá pečať vznešeného sultána.

Po tom čítaní a po videní pečate nasledovala desná tichosť; gróf mal už len pohľad, a ten pohľad, ako by proti jeho vôli utkvelý na Haydée, zdal sa z plameňa a krvi.

,Madame,‘ riekol predseda, ,nie je možné vypočuť grófa de Monte Christo, ktorý je, myslím, s vami v Paríži?‘

,Pane,‘ odvetila Haydée, ,gróf de Monte Christo, môj druhý otec, je od troch dní v Normandii…‘

,Ale kto vám poradil ten krok, madame,‘ spýtal sa predseda, ,krok, za ktorý vám súd ďakuje a ktorý je inak, hľadiac na váš pôvod a vaše nešťastie, cele prirodzený?‘

,Pane,‘ odpovedala Haydée, ,ten krok mi vnukla moja úcta a bolesť. Hoci som kresťanka — Bože, odpusť! — vždy som túžila pomstiť svojho otca. Tak, keď som sa ocitla vo Francúzsku, hneď, ako som sa dozvedela, že zradca žije v Paríži, moje oči a uši boly stále otvorené. Žijem v ústraní, v dome svojho vznešeného ochrancu, ale žijem tak preto, lebo milujem tieň a tichosť, ktoré mi dovoľujú žiť v myšlienkach a dumách. Ale pán gróf de Monte Christo obklopuje ma otcovskou starostlivosťou a z toho, čo tvorí spoločenský život, nie mi je nič cudzie; preniká však ku mne len jeho vzdialená ozvena. Čítam teda všetky noviny, práve tak dostávam všetky knihy, všetky muzikálie. Tak sledujúc život ostatných, nezúčastniac sa na ňom, dozvedela som sa, čo sa stalo dnes ráno v snemovni pérov, a čo sa tam má stať večer… Písala som teda…‘

,Pán gróf de Monte Christo teda nie je nijako účastný na vašom kroku?‘ spýtal sa predseda.

,Nevie o ňom nič, pane, a bojím sa, že keď sa o ňom dozvie, nebude s ním súhlasiť. A predsa len je to pre mňa krásny deň,‘ dodala deva, pozdvihnúc k nebu plamenný pohľad, ,keď konečne nachodím príležitosť pomstiť svojho otca.‘

Gróf cez celý ten čas nepovedal ani slova. Jeho kolegovia hľadeli na neho a akiste ľutovali ten šťastný, vonným dychom devy zlomený život. Jeho nešťastie vrývalo sa pomaly zlovestnými črtami do jeho tváre.

,Pán de Morcerf,‘ riekol predseda, ,poznávate v tejto dáme dcéru janinského pašu Aliho Tebelina?‘

,Nie,‘ odpovedal Morcerf, vstanúc s námahou, ,to sú mojimi nepriateľmi osnované intrigy.‘

Haydée, ktorá hľadela uprene na dvere, ako by na niekoho čakala, obrátila sa zrazu, a vidiac stáť grófa, vykríkla hrozne:

,Ty ma nepoznávaš? Nuž ja ťa na šťastie poznávam! Si Fernand Mondego, francúzsky dôstojník, ktorý cvičil sbory môjho vznešeného otca. Ty si vydal janinské pevnosti. Teba poslali do Carihradu, aby si so samým sultánom vyjednával o živote a smrti svojho dobrodinca, prinesúc falošný ferman, udeľujúci úplnú milosť. Ty si tým fermanom vylákal pašov prsteň a s jeho pomocou si získal poslušnosť Selima, strážcu ohňa. Ty si zavraždil Selima. Ty si nás predal, moju matku a mňa, kupcovi El-Kobbirovi! Ty vrah! Vrah, vrah! Ešte máš na čele krv svojho pána! Pozrite na neho všetci!‘

Tie slová boly prednesené s takým pravdivým zápalom, že oči všetkých utkvely na grófovom čele a že on sám siahol si naň rukou, ako by tam cítil ešte vlahu Aliho krvi.

,Poznávate teda určite pána grófa de Morcerf a ste si istá, že je totožný s dôstojníkom Fernandom Mondegom?‘

,Či ho poznávam?‘ zvolala Haydée. ,Ó, mať moja, ty si mi hovorila: ,Bola si slobodná, mala si otca, ktorého si milovala, bola si určená stať sa temer kráľovnou. Všimni si dobre toho mužského: on urobil z teba otrokyňu, on vztýčil na hrot kopije hlavu tvojho otca, on nás predal, on nás zradil! Všimni si dobre jeho pravej ruky, na ktorej je široká jazva; keby si zabudla jeho tvár, poznáš ho po tej ruke, do ktorej po jednom padaly zlaté peniaze kupca El-Kobbira!‘ Či ho poznávam? Ó, nech teraz povie sám, či ho poznávam.‘

Každé slovo padalo na Morcerfa ako nôž a odnímalo mu čiastku energie; pri posledných slovách nevdojak skryl rýchlo ruku na prsiach, kedysi naozaj poranenú, a klesol do kresla, noriac sa v tupé zúfalstvo.

Tento výstup rozvíril mysle shromaždených, ako keď mocný severák zaveje do lístia, ktoré opadlo so stromu.

,Pán gróf de Morcerf,‘ riekol predseda, ,nedajte sa pokoriť, odpovedajte. Spravodlivosť súdu je svrchovaná a rovnaká pre všetkých, ako spravodlivosť božia; nedovolí vás zničiť vašimi nepriateľmi, nedajúc vám prostriedky pre zápas. Chcete nové vyšetrovanie? Žiadate si, aby dvaja členovia snemovne cestovali do Janiny? Hovorte!‘

Morcerf neodpovedal.

Tu všetci členovia komisie pozreli na seba s hrôzou. Všetci poznali energickú a vznetlivú povahu grófovu. Bola potrebná nesmierna ochabnutosť, aby celá obrana toho človeka bola zničená, a bolo možno súdiť, že po tom mlčaní, podobajúcom sa snu, bude nasledovať hromu podobné prebudenie.

,Tak,‘ spýtal sa predseda, ,čo ustanovíte?‘

,Nič,‘ odpovedal gróf hmlistým hlasom, vstanúc.

,Dcéra Aliho Tebelina hovorila teda skutočnú pravdu? Je teda naozaj tým hrozným svedkom, ktorému sa vinník nikdy neopováži odpovedať: nie? Dopustili ste sa teda naozaj všetkých tých vecí, z ktorých ste obvinený?‘

Gróf sa poobzeral pohľadom, ktorého zúfalý výraz bol by dojal tigra, ale nemohol odzbrojiť sudcov; potom zdvihol oči ku klenbe, ale hneď ich zasa odvrátil, ako by sa bál, že sa klenba otvorí a za ňou sa zaskveje tá druhá súdna stolica, ktorá sa menuje nebom, ten druhý sudca, ktorý sa menuje Bohom.

Potom prudkým pohybom roztrhol gombíky zapätého kabáta, v ktorom sa dusil, a vyšiel zo siene ako poľutovaniahodný šialenec; chvíľu znel chmúrne jeho krok, ozývajúci sa pod klenbou, a skoro hrkot odvážajúceho ho koča otriasal portálom florentínskej budovy.

,Páni,‘ riekol predseda, keď znova zavládla tichosť, ,je pán gróf de Morcerf usvedčený z vierolomnosti, zrady a nečestnosti?‘

,Áno!‘ odpovedali jednomyseľne všetci členovia vyšetrujúcej komisie.

Haydée bola na schôdzke až do konca: vypočula rozsudok, vynesený nad grófom, no ani jedna črta jej tváre nevyjadrovala radosť alebo súcit.

Zahaliac si znova tvár závojom, vznešene sa poklonila štátnikom a odišla krokom, akým Vergilius videl kráčať bohyne.“