ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Naozaj, Morrel bol veľmi šťastný.

Práve pre neho poslal pán Noirtier a on sa tak ponáhľal, aby sa dozvedel prečo, že si ani nenajal koč, spoliehajúc sa väčšmi na vlastné nohy, ako na nohy fiakristovho koňa. Zanechal v behu ulicu Meslay a zamieril k predmestiu Saint-Honoré. Morrel sa ponáhľal gymnastickým krokom a chudák Barrois, nakoľko stačil, za ním. Morrel bol opojený láskou. Barrois sa zachodil od veľkej horúčosti. Títo dvaja mužskí, medzi ktorými bol taký veľký vekový rozdiel, podobali sa dvom odvesnám trojuholníka, ktoré, vzdialené pri prepone, stýkajú sa vo vrchole.

Vrcholom bol Noirtier, ktorý poslal pre Morrela s odkazom, aby sa ponáhľal, ktorý odkaz, na veľké zúfalstvo Barroisa, Morrel uskutočňoval doslovne.

Keď prišiel k cieľu, Morrel nebol ani zadychčaný: láska má krídla; Barrois však, ktorý už dávno nebol zaľúbený, bol celý spotený.

Starý sluha vpustil Morrela osobitnými dverami a zamkol dvere kabinetu, a skoro zatým po parketoch šuštiace šaty oznamovaly návštevu Valentíny.

Valentína bola čarovná v smútočnom odeve. Bol to taký utešený sen, že Morrel by sa bol obišiel i bez rozhovoru s Noirtierom. Ale kreslo starcovo skoro zahrkotalo na parketoch, a on sa zjavil.

Noirtier prijal s láskavým pohľadom vďaku, ktorou ho obsypal Morrel za neočakávané zasiahnutie, ktoré ich zachránilo, Valentínu i jeho, od zúfalosti. Po novej láskavosti, ktorej sa mu ušlo, Morrel pozrel s očakávaním na mladú devu, ktorá bojazlivo sedela ďaleko od neho, čakajúc, kým bude musieť prehovoriť.

Pozrel na ňu i Noirtier.

„Musím teda povedať, čo ste mi kázali?“ spýtala sa.

„Áno,“ prisvedčil Noirtier.

„Pán Morrel,“ riekla Valentína mladíkovi, ktorý s nej nespustil ani na chvíľu žiariace oči, „starý otecko Noirtier chcel vám sveriť tisíc rozličných vecí, ktoré mi povedal za tri dni. Dnes poslal pre mňa, aby som vám ich opakovala. Vyvolil si ma za tlmočníčku, preto vám ich poviem, nezmeniac ani len jediné slovo.“

„Ó, počúvam veľmi netrpezlivo,“ odvetil mladík, „hovorte, slečna, hovorte!“

Valentína sklopila oči; Morrel to pokladal za sladké znamenie. Valentína bola slabá len v šťastí.

„Starý otecko chce odísť z tohto domu,“ riekla. „Barrois hľadá pre neho primeraný byt.“

„Ale vy, slečna,“ riekol Morrel, „ktorá ste pánu Noirtierovi taká drahá a nepostrádateľná?“

„Ja,“ odvetila deva, „neopustím nikdy starého otecka, o tom sme sa už dohovorili. Môj byt bude vedľa jeho bytu. Lebo alebo dostanem od pána de Villefort dovolenie bývať so starým oteckom Noirtierom, alebo mi ho odoprie; v prvom prípade odsťahujem sa hneď, v druhom počkám, kým budem plnoletá, čo sa stane o desať mesiacov. Potom budem slobodná, majetkové nezávislá a…“

„A?…“ spýtal sa Morrel.

„A s dovolením starého otecka splním sľub, ktorý som vám dala.“

Valentína povedala posledné slová tak ticho, že by ich Morrel nebol zachytil, keby ju nebol tak napäto počúval.

„Bola to vaša myšlienka, ktorú som teraz vyslovila?“ pokračovala Valentína, obrátiac sa k Noirtierovi.

„Áno,“ prisvedčil starec.

„Keď budem pri starom oteckovi,“ hovorila ďalej Valentína, „pán Morrel ma bude môcť navštevovať v spoločnosti tohto dobrého a vznešeného ochrancu. Ak sa sväzok, ktorý naše azda nevedomé alebo rozmarné srdcia začaly spriadať, dokáže dosť pevný a ak bude zárukou nášho budúceho šťastia (hovorí sa, žiaľ, že srdcia, ktoré vzbĺkly pod vplyvom prekážok, v bezpečnosti chladnú), potom ma môže pán Morrel požiadať o ruku, budem ho čakať.“

„Ó,“ zvolal Morrel, majúc pokušenie pokľaknúť pred starcom ako pred Bohom, pred Valentínou ako pred anjelom, „ó, aké dobro som len urobil v živote, že som zahrnutý toľkým šťastím?“

„Až do toho času,“ pokračovala deva zvučným, prísnym hlasom, „budeme hľadieť na spoločenské predpisy a vôľu rodičov, ak nás tá vôľa nebude chcieť odlúčiť navždy. Slovom, a opakujem to slovo, lebo zahrnuje všetko: počkáme.“

„Prisahám vám, pane,“ riekol Morrel, „že obeť, ktorú odo mňa žiada to slovo, prinesiem s odriekaním, ale šťastný.“

„Teda už nijakú neopatrosť, priateľ môj,“ riekla Valentína s pohľadom, ktorý vlieval sladkosť do Maximiliánovho srdca; „nekompromitujte tú, ktorá od dneška pokladá za svoje určenie nosiť vaše meno čisto a dôstojne.“

Morrel si pritisol ruku na srdce.

Noirtier pozeral na obidvoch nežným pohľadom. Barrois, ktorý ostal v pozadí ako človek, pred ktorým netreba nič tajiť, usmieval sa, utierajúc si veľké kropaje, ktoré mu stekaly po plešivom čele.

„Ach, Bože môj,“ zvolala Valentína, „dobrému Barroisovi je tak horúco!“

„To preto, že som tak utekal, slečna,“ odvetil Barrois, „ale pán Morrel, to musím uznať, utekal ešte väčšmi ako ja.“

Noirtier ukázal pohľadom na tácňu, na ktorej stála fľaša limonády a pohár. Koľko z fľaše odbudlo, to pred polhodinou vypil Noirtier.

„Tu máš, Barrois,“ riekla deva, „vezmi si to; vidím, že nemôžeš spustiť oči s načatej fľaše.“

„Naozaj, slečna,“ povedal Barrois, „mriem od smädu, a rád by som vypiť na vaše zdravie fľašu limonády.“

„Vypi teda,“ riekla Valentína, „a hneď sa zasa vráť.“

Barrois odniesol tácňu, a sotva bol na chodbe, bolo vidno cez dvere, ktoré zabudol zavrieť, ako kloní nazad hlavu a vyprázdňuje pohár, ktorý mu naplnila Valentína.

Valentína a Morrel lúčili sa v prítomosti Noirtiera, keď zrazu na schodišti Villefortovcov zaznel zvonec.

Bolo to znamenie návštevy.

Valentína pozrela na hodiny.

„Je poludnie,“ riekla, „a dnes je sobota. Starý otecko, to bude akiste lekár.“

I Noirtier naznačil, že to bude naozaj on.

„Príde sem, pán Morrel musí teda odísť, však, starý otecko?“

„Áno,“ súhlasil starec.

„Barrois!“ zavolala Valentína. „Barrois, poďte sem!“

Ozval sa hlas starého sluhu:

„Už idem, slečna!“

„Barrois vás odprevadí až ku dverám,“ riekla Valentína Morrelovi. „A teraz pamätajte si jednu vec, pán dôstojník, že vám totiž starý otecko kladie na srdce, aby ste nepodujali nič, čo by mohlo ohroziť naše šťastie.“

„Sľúbil som, že budem čakať,“ odvetil Morrel, „počkám teda.“

Vtom vstúpil Barrois.

„Kto to zvonil?“ spýtala sa Valentína.

„Pán doktor d’Avrigny,“ odvetil Barrois, potočiac sa.

„Čo vám je, Barrois?“ spýtala sa Valentína.

Starec neodpovedal; hľadel vytreštene na svojho pána a jeho kŕčovite sovretá ruka hľadala nejakú oporu, aby sa udržal na nohách.

„Veď spadne!“ zvolal Morrel.

Naozaj, triaška, ktorá zachvátila Barroisa, sa vzmáhala; črty tváre, zohyzdené kŕčovitým šklbaním lícnych svalov, prezrádzaly nesmierne prudký nervový záchvat.

Noirtier, vidiac, ako veľmi sa Barrois zmenil, zbystril svoje pohľady, v ktorých jasne a dojímavo sa odzrkadľovalo všetko rozčúlenie, ktoré zmietalo vnútrom tohto človeka.

Barrois urobil niekoľko krokov ku svojmu pánovi.

„Ach, Bože môj, môj svrchovaný Bože,“ riekol, „čo sa mi len stalo?… Cítim bolesti… nevidím už dobre. V mozgu mi pára tisíc ohnivých ihiel. Ó, netýkajte sa ma, netýkajte sa ma!“

Naozaj, oči mu začaly vystupovať z jamôk, hlava mu klesala nazad a ostatné telo tuhlo.

Valentína vykríkla od úžasu; Morrel ju vzal do náručia, ako by ju chcel chrániť od neznámeho nebezpečenstva.

„Pán d’Avrigny!“ volala Valentína hlasom, ktorý jej ťažko vychodil z hrdla. „Pomoc! Sem, k nám!“

Barrois sa obrátil, urobil tri kroky nazad, potkol sa a klesol k Noirtierovým nohám, na ktorého kolená položil ruku, volajúc:

„Môj pane, môj dobrý pane!“

Vo chvíli zjavil sa na prahu izby pán de Villefort, dovolaný krikom.

Morrel pustil napoly zamdlenú Valentínu, a odskočiac, vtlačil sa do kúta izby, kde temer zmizol za záclonou.

Bledý, ako by bol videl pred sebou vztýčiť sa hada, hľadel zľadoveným zrakom na nešťastníka, ktorý sa boril so smrťou.

Noirtiera spaľovala netrpezlivosť a hrôza; jeho duša letela na pomoc úbohému starcovi, skôr priateľovi ako sluhovi. Desný zápas života a smrti zračil sa na jeho čele nabiehaním ciev a okolo očú v sťahovaní niekoľkých neodumretých svalov.

Barrois, so zmenenou tvárou, s očami krvou podbehnutými, nazad vypätým krkom, ležal na dlážke, bijúc o ňu obidvoma rukami, a nohy mal tak kŕčovite napnuté, že azda by sa boly skôr zlomily, ako zohly.

Oddychoval bolestne a na perách sa mu zjavila ľahká pena.

Villefortove oči na chvíľu uprely sa strmo na výjav, ktorý upútal jeho zrak hneď, keď vstúpil do izby.

Morrela nezbadal.

Po chvíľke nemého pozorovania, cez ktoré bolo vidieť, ako mu bledne tvár a dúpnejú vlasy, zvolal, vrhnúc sa ku dverám:

„Doktor, doktor! Poďte, poďte!“

„Madame, madame!“ volala Valentína na svoju macochu, vybehnúc na schody. „Poďte, poďte sem rýchlo a doneste flakón s anglickou soľou!“

„Čo sa stalo?“ spýtal sa tlmený, kovový hlas pani Villefortovej.

„Ó, poďte, poďte sem!“

„Kde je doktor?“ volal Villefort. „Kde je?“

Pani de Villefort zvoľna sostúpila; bolo počuť pod jej krokom práskať parkety. V jednej ruke držala vreckovku, ktorou si utierala tvár, v druhej flakón s anglickou soľou.

Keď vstúpila do dverí, prvý pohľad vrhla na Noirtiera, ktorého tvár, okrem veľmi pochopiteľného vzrušenia v takých okolnostiach, svedčila o nezmenenom zdravotnom stave. Jej druhý pohľad padol na umierajúceho.

Zbledla a jej pohľad, ak možno tak povedať, skočil so sluhu na pána.

„Ale, preboha, madame, kde je doktor? Vošiel k vám. Veď vidíte, že je to porážka; ak mu pustí žilu, bude zachránený.“

„Zjedol niečo pred krátkym časom?“ spýtala sa pani de Villefort, vyhýbajúc odpovedi.

„Madame,“ odpovedala Valentína, „neraňajkoval, ale ráno sa uchodil, zaobstarávajúc vec, ktorou ho poveril starý otecko. Po návrate vypil fľašu limonády.“

„Ach,“ riekla pani de Villefort, „prečo nie víno? Limonáda je nebezpečná.“

„Mali sme poruke limonádu vo fľaši starého otecka. Chudák Barrois bol smädný a vypil, čo našiel.“

Pani de Villefort sa zachvela. Noirtier hľadel na ňu hlbokým pohľadom.

„Má taký krátky krk,“ povedala.

„Madame,“ riekol Villefort, „spytujem sa vás, kde je pán d’Avrigny; odpovedajte, preboha!“

„Je v Eduardovej izbe. Eduard je trochu prechorený,“ odvetila pani de Villefort, nemôžuc už naskrze vyhnúť odpovedi.

Villefort vybehol na schody, chtiac priviesť doktora.

„Tu máte,“ riekla mladá žena, podávajúc Valentíne flakón. „Doktor mu akiste pustí žilu; idem hore, lebo nemôžem hľadieť na krv.“

A šla za svojím mužom.

Morrel vystúpil z tmavého kúta, kde sa bol skryl a kde si ho pre veľké rozčúlenie nikto nevšímal.

„Odíďte rýchlo, Maximilán,“ riekla mu Valentína, „a počkajte, kým vás zavolám. Choďte.“

Morrel sa spýtal pohľadom Noirtiera. Noirtier, zachovajúc si temer úplnú chladnokrvnosť, dal znak, že áno.

Maximilán pritisol Valentíninu ruku na svoje srdce a odišiel bočnou chodbou.

Druhými dverami súčasne vstúpili Villefort a doktor.

Barrois zas začal prichodiť k sebe: kríza prešla, vracala sa mu plačlivá reč a zdvihol sa na koleno.

D’Avrigny a Villefort zaniesli Barroisa na pohovku.

„Čo rozkážete, doktor?“ spýtal sa Villefort.

„Nech mi donesú vodu a éter. Máte ho doma?“

„Áno.“

„A pošlite rýchlo pre terpentínový olej a pre vracadlo.“

„Ponáhľajte sa!“ rozkazoval Villefort.

„A teraz nech všetci odídu!“

„Ja tiež?“ spýtala sa rozpačité Valentína.

„Áno, slečna, vy predovšetkým,“ odvetil drsne lekár.

Valentína pozrela s údivom na pána d’Avrigny, bozkala pána Noirtiera na čelo a odišla.

Doktor za ňou zavrel dvere so zamračenou tvárou.

„Hľaďte, hľaďte, doktor, prichodí k sebe; bol to len nepatrný záchvat.“

Pán d’Avrigny sa chmúrne usmial.

„Ako vám je, Barrois?“ spýtal sa lekár.

„Trochu lepšie, pane.“

„Môžete vypiť tento pohár vody s éterom?“

„Oprobujem, ale netýkajte sa ma.“

„Prečo?“

„Pretože sa mi vidí, keby ste sa ma dotkli čo len končekom prsta, dostal by som záchvat znova.“

„Pite!“

Barrois vzal pohár, podniesol ho k obelaseným perám a vyprázdnil ho do polovičky.

„Kde vás bolí?“ spýtal sa lekár.

„Všade; cítim sa tak, ako by som mal hrozné kŕče.“

„Marí sa vám v očiach?“

„Áno.“

„Hučí vám v ušiach?“

„Hrozne.“

„Kedy vás to schytilo?“

„Teraz, pred chvíľou.“

„Zrazu?“

„Ako blesk.“

„Včera nič? Predvčerom nič?“

„Nič.“

„Nijaká zmalátnenosť, ťažoba v tele?“

„Nie.“

„Čo ste jedli dnes?“

„Nič som nejedol, vypil som len pohár pánovej limonády, nič viac.“

A Barrois pokynul hlavou na Noirtiera, ktorý, spočívajúc nepohnute v kresle, pozoroval hrozný výjav, nestrácajúc z neho ani pohyb, ani slovo.

„Kde je tá limonáda?“ spýtal sa chvatne lekár.

„Dolu, vo fľaši.“

„Kde dolu?“

„V kuchyni.“

„Mám pre ňu ísť, doktor?“ spýtal sa Villefort.

„Nie, ostaňte tu, a hľaďte, aby chorý dopil pohár.“

„Ale tá limonáda…“

„Idem pre ňu sám.“

D’Avrigny jedným skokom ocitol sa pri dverách, vybehol na schody pre sluhov a div, že nezrútil pani Villefortovú, ktorá šla tiež do kuchyne.

Skríkla.

D’Avrigny si to nevšimol. Nesený silou jedinej myšlienky, soskočil s troch alebo štyroch posledných schodov, vrútil sa do kuchyne a zbadal na tácni do troch štvrtín vyprázdnenú fľašu.

Vrhol sa na ňu ako orol na korisť.

Zadychčaný vystúpil zasa do medziposchodia a vstúpil do izby.

Pani de Villefort pomaly kráčala nazad po schodoch, vedúcich do jej izieb.

„Je to tá fľaša, ktorá bola tu?“ spýtal sa d’Avrigny.

„Áno, pán doktor.“

„Je to tá istá limonáda, ktorú ste pili?“

„Myslím.“

„Aká sa vám zdala jej chuť?“

„Trpká.“

Lekár nalial si niekoľko kvapiek limonády na dlaň, vystrebal ju, vyplákol si ňou ústa, ako sa to robí pri ochutnávaní vína, a vypľul ju do kozuba.

„Je to tá istá,“ riekol. „A vy ste sa jej tiež napili, pán Noirtier?“

„Áno,“ súhlasil starec.

„A tiež sa vám zdala trpká?“

„Áno.“

„Ach, pán doktor,“ zvolal Barrois, „už to zas ide na mňa! Všemohúci Bože, zmiluj sa nado mnou!“

Lekár priskočil k chorému.

„Vracadlo, Villefort; pozrite, či ho už nesú!“

Villefort vybehol, volajúc:

„Vracadlo! Vracadlo! Doniesol ho niekto?“

Neodpovedal nikto. V dome panovala svrchovaná hrôza.

„Keby som mu mohol dodať do pľúc povetria, riekol d’Avrigny obzerajúc sa, „azda by bolo možno predísť zaduseniu. Ale nič, nič, nič!“

„Ó, pane,“ volal Barrois, „či ma necháte tak umrieť bez pomoci? Ó, umieram, Bože môj, umieram!“

„Brko! Brko!“ žiadal lekár.

Zbadal jedno no stole.

Usiloval sa vtisnúť pero chorému do úst, ktorý v ustavičných kŕčoch darmo sa namáhal vracať. Ale mal tak somknuté čeľuste, že pomedzi ne pero nemohlo prejsť.

Barroisa schytil ešte prudší nervový záchvat, ako bol prvý. Skĺzol sa s divána na zem a svíjal sa na parketoch.

Doktor ho nechal napospas záchvatu, v ktorom mu nemohol uľaviť, a šiel k Noirtierovi.

„Ako je vám?“ spýtal sa ho v náhlivosti tichým hlasom. „Dobre?“

„Áno.“

„A od žalúdka ľahko alebo ťažko? Ľahko?“

„Áno.“

„Ako keď vezmete pilulku, ktorú vám dávam každú nedeľu?“

„Áno.“

„Limonádu vám chystal Barrois?“

„Áno.“

„Ponúkli ste ho ňou vy?“

„Nie.“

„Pán de Villefort?“

„Nie.“

„Pani?“

„Nie.“

„Teda Valentína?“

„Áno.“

Barroisov vzdych a zívnutie, pri ktorom pukaly kosti čeľustí, vzbudily pozornosť d’Avrignyho; nechal pána Noirtiera a ponáhľal sa k chorému.

„Barrois,“ riekol lekár, „môžete hovoriť?“

Barrois zahundral niekoľko nesrozumiteľných slov.

„Probujte, priateľ môj.“

Barrois otvoril skrvavené oči.

„Kto chystal limonádu?“

„Ja.“

„Doniesli ste ju svojmu pánovi hneď, ako ste ju pripravili?“

„Nie.“

„Teda ste ju niekde nechali?“

„V kuchyni; odvolali ma.“

„Kto ju sem doniesol?“

„Slečna Valentína.“

D’Avrigny sa udrel do čela.

„Ó, Bože môj, Bože môj!“ zašeptal.

„Doktor! Doktor!“ volal Barrois, cítiac, že sa blíži tretí záchvat.

„Či nikto nedonesie vracadlo?“ zvolal lekár.

„Už je prichystané,“ riekol Villefort, príduc nazad.

„Kto ho prichystal?“

„Lekárnik, ktorý prišiel so mnou.“

„Pite.“

„Nemôžem, doktor, už je neskoro. Hrdlo sa mi sťahuje, dusí ma! Ó, moje srdce! ó, moja hlava!… To je peklo!… Budem sa tak dlho trápiť?“

„Nie, nie, milý priateľ,“ riekol lekár; „už skoro nebudete trpieť.“

„Ach, rozumiem!“ zvolal úbožiak. „Bože, zmiluj sa nado mnou!“

A vykríknuc, klesol nazad, ako by ho bol zasiahol blesk.

D’Avrigny mu položil ruku na srdce a primkol mu k ústam zrkadlo.

„Tak?“ spýtal sa Villefort.

„Choďte povedať do kuchyne, aby mi doniesli fialkový syrup.“

Villefort vyšiel hneď.

„Neľakajte sa, pán Noirtier,“ riekol d’Avrigny, „odnesiem chorého do susednej izby a pustím mu žilu. Také záchvaty poskytujú naozaj hrozný obraz.“

A chytiac Barroisa okolo pása, zavliekol ho do vedľajšej izby. Temer hneď sa však vrátil k pánu Noirtierovi odniesť ostatok limonády.

Noirtier zavrel pravé oko.

„Valentínu, pravda? Želáte si Valentínu? Poviem, aby vám ju poslali.“

Villefort šiel nazad po schodoch; d’Avrigny sa s ním stretol na chodbe.

„Teda?“ spýtal sa Villefort.

„Poďte,“ riekol d’Avrigny.

A zaviedol ho do izby.

„Ešte vždy v mdlobách?“ spýtal sa kráľovský prokurátor.

„Je mŕtvy.“

Villefort ustúpil o tri kroky, sopäl nad hlavou ruky a s úprimným súcitom povedal, hľadiac na mŕtvolu:

„Mŕtvy tak rýchlo!“

„Áno, veľmi rýchlo, však?“ povedal d’Avrigny. „Ale to vás nesmie prekvapiť: pán a pani de Saint-Méran umreli práve tak rýchlo. Ó, vo vašom dome sa umiera veľmi rýchlo, pán de Villefort.“

„Ako to?“ zvolal zdesený prokurátor zostrašeným hlasom. „Už sa zasa vraciate k tej hroznej myšlienke?“

„Vždy, pane, vždy!“ riekol slávnostne d’Avrigny. „Lebo ma nezanechala ani na chvíľu. A aby ste sa presvedčili, pán de Villefort, že sa teraz nemýlim, vypočujte ma pozorne.“

Villefort sa konvulzívne zachvel.

„Je istý liek, ktorý zabíja, nezanechávajúc temer stôp. Poznám ho dobre; skúmal som jeho pôsobivosť vo všetkých prípadoch a všetky sprevádzajúce ho príznaky. Poznal som ten jed práve pri chudákovi Barroisovi, ako som ho poznal pri pani de Saint-Méran. Ten jed istým spôsobom javí svoju prítomnosť. Kyselinou sčervenený lakmusový papier farbí nabelaso a fialkovému syrupu dodáva zelenú farbu. Lakmusový papier nemáme, ale fialkový syrup, ktorý som žiadal, nám už, hľa, nesú.“

Na chodbe ozaj bolo počuť kroky; lekár odchýlil dvere a z rúk komornej prevzal nádobu, na dne ktorej boly dve alebo tri lyžice syrupu, a zasa zavrel dvere.

„Hľaďte,“ riekol kráľovskému prokurátorovi, ktorého srdce búchalo tak prudko, že ho bolo možno počuť, „tu v tejto nádobe je fialkový syrup a v tejto fľaši je ostatok limonády, z ktorej pán Noirtier a Barrois časť vypili. Ak je limonáda čistá a nie nebezpečná, syrup si podrží pôvodnú farbu; ak je limonáda otrávená, syrup ozelenie. Hľaďte!“

Doktor zľahka nalial niekoľko kvapiek limonády z fľaše do nádoby, a tekutina vo chvíli sa začala od dna mútiť. Táto mútňava mala zpočiatku belasý odtienok, potom zo zafírového prešla v opálový a z opálového v smaragdový.

Dostanúc túto farbu, zachovala si ju. Experiment bol nad všetku pochybnosť.

„Nešťastný Barrois bol otrávený planou augusturou a orechom sv. Ignáca,“ riekol d’Avrigny. „Teraz môžem za to ručiť pred ľuďmi i pred Bohom.“

Villefort nepovedal nič, ale zdvihol ruky k nebu, vytreštil oči a ako bleskom zasiahnutý klesol do kresla.