ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na druhý deň po rozhovore, ktorý sme tu zaznačili, gróf de Monte Christo naozaj odišiel do Auteuile s Alim, niekoľkými sluhami a koňmi, ktoré chcel vyskúšať. O tomto odchode, na ktorý gróf deň predtým nepomyslel a nemyslel naň už ani Andrea, rozhodol najmä Bertucciov príchod. Bertuccio sa vrátil z Normandie, nesúc zvesti o dome a korvete. Dom bol pripravený, korveta došla pred týždňom, a vyhovejúc všetkým žiadaným formalitám, zakotvila v malom zálive, kde ostala so svojou šesťčlennou posádkou, hotová vyplávať zasa na šíre more.

Gróf pochválil Bertucciovu horlivosť a vyzval ho, aby sa pripravil na skorý odchod, keďže jeho pobyt vo Francúzsku nepotrvá vyše mesiaca.

„Môže sa stať,“ riekol mu, „že budem musieť byť za jednu noc z Paríža v Tréporte; chcem mať cestou rozostavených osem záprahov, aby som mohol za desať hodín prekonať päťdesiat míľ.“

„Vaša Excelencia už vyslovila to želanie,“ povedal Bertuccio, „a kone sú pripravené. Kúpil som ich a sám som ich rozostavil na najprimeranejších miestach, totiž po dedinách, v ktorých sa obyčajne nikto nezastavuje.“

„Dobre,“ riekol Monte Christo, „ostanem tu deň alebo dva, zariaďte sa podľa toho.“

Vo chvíli, keď Bertuccio odchádzal, aby všetko, čo sa týkalo jeho pobytu, zariadil, Baptistin otvoril dvere, nesúc na pozlátenej tácni list.

„Čo tu robíte?“ spýtal sa gróf, vidiac sluhu, pokrytého prachom. „Tak sa mi vidí, že som vás nevolal.“

Baptistin pristúpil ku grófovi a odovzdal mu list so slovami:

„Dôležité a súrne.“

Gróf otvoril list a čítal:

„Pán gróf de Monte Christo sa upozorňuje, že ešte dnes v noci vnikne do jeho domu na Champs-Élysées mužský, aby mu ukradol papiere, o ktorých si myslí, že sú zamknuté v sekretári toaletnej izby. Je známe, že gróf de Monte Christo je prismelý, aby žiadal políciu o zakročenie, ktoré by mohlo veľmi kompromitovať toho, kto dáva túto výstrahu. Pán gróf, skrytý v toaletnej izbe alebo za nejakým otvorom, vedúcim z tejto izby do spálne, môže si prislúžiť spravodlivosť sám. Mnoho ľudí a zjavných opatrení iste by zločinca odstrašilo a pán de Monte Christo prepásol by príležitosť poznať nepriateľa, ktorého náhoda odhalila osobe, ktorá podáva grófovi túto zvesť. Tá osoba by azda nemala príležitosť obnoviť túto výstrahu, keby po prvom nepodarenom pokuse zločinec urobil druhý.“

Gróf v prvej chvíľke mal dojem, že je to nejaký úskok zlodejov, hrubá nástraha, ktorá mu oznamuje priemerné nebezpečenstvo, aby ho vystavila nebezpečenstvu vážnejšiemu. Už chcel poslať list policajnému komisárovi, hoci mu to neradil anonymný priateľ, keď mu zrazu prišlo na um, že by to naozaj mohol byť nejaký osobný priateľ, ktorého by mohol len on poznať a z ktorého by podľa potreby len on mohol niečo vyťažiť, ako to urobil Fiesko s Maurom, ktorý ho chcel zavraždiť. Gróf, ako ho poznáme, mal ducha nesmiernej odvahy a sily, ktorý čelil nemožnostiam s energiou, ktorá jedine robí ľudí superiórnymi. Životom, ktorým žil, a rozhodnutím, ktoré uskutočňoval, neustúpiť nikdy pred ničím, gróf často skúšal nepoznané rozkoše v borbách s prírodou, ktorá je Bohom, a so svetom, ktorého možno smelo pokladať za diabla.

,Nechcú mi ukradnúť papiere,‘ riekol si Monte Christo, ,chcú ma zabiť: to nie sú zlodeji, sú to vrahovia. Nechcú, aby sa pán policajný prefekt miešal do mojich osobných vecí. Som dosť bohatý, aby som mohol uľaviť jeho administratívnemu rozpočtu.‘

Gróf zavolal nazad Baptistina, ktorý po odovzdaní listu odišiel z izby.

„Vrátite sa do Paríža,“ riekol mu, „a dovediete sem všetku čeľaď, ktorá tam ostala. Potrebujem všetkých svojich ľudí v Auteuile.“

„Či doma neostane nikto, pán gróf?“ spýtal sa Baptistin.

„Ostane vrátnik.“

„Či pomyslel pán gróf na to, že z vrátnikovej lóže je ďaleko do domu?“

„Čo na tom?“

„Mohli by olúpiť celý dom, a vrátnik by nepočul ani najmenší huk.“

„Kto?“

„Nuž zlodeji.“

„Ste pochabý, pán Baptistin; keby mi zlodeji vykradli celý byt, nezavinia mi takú nepríjemnosť, ako by mi zavinila zlá obsluha.“

Baptistin sa poklonil.

„Rozumiete ma,“ pokračoval gróf, „privediete sem všetkých svojich druhov od prvého do posledného. Ale nech všetko ostane vo zvyčajnom stave; zavrite len okenice na prízemí, nič viac.“

„A okenice v prvom poschodí?“

„Viete, že sa nikdy nezavierajú. Choďte.“

Gróf oznámil, že bude obedovať sám, a chcel, aby ho obsluhoval len Ali.

Najedol sa s obvyklým pokojom a miernosťou a po obede pokynúc Alimu, aby šiel za ním, vyšiel malou bránkou, zamieril k Boulognskému lesu, ako by na prechádzku, pobral sa parížskou hradskou, a keď sa zvečerilo, zastal pred svojím domom na Champs-Élysées.

Všade bola tma, slabé svetielko horelo len vo vrátnikovej lóži, ktorá bola asi na tridsať krokov vzdialená od domu, ako riekol Baptistin.

Monte Christo sa oprel o strom a ponoril pohľad, ktorý sa tak zriedka klamával, do stromoradia, pozoroval okoloidúcich a nazrel do susedných ulíc, chtiac sa presvedčiť, či nie je niekto niekde ukrytý. Potom hneď utekal s Alim k malej bránke, rýchlo vstúpil a po čeľadných schodoch, od ktorých mal kľúč, vošiel do spálne, neotvoriac a neodhrnúc ani jedinú záclonu, takže ani vrátnik nemohol tušiť, že dom, o ktorom myslel, že je prázdny, hostí svojho hlavného obyvateľa.

Keď prišiel do spálne, gróf pokynul Alimu, aby stál, sám išiel do toaletnej izby a prezrel ju; všetko bolo vo zvyčajnom stave; drahocenný sekretár stál na svojom mieste a kľúč bol v ňom. Zavrel ho na dva skoky, vytiahol kľúč, pristúpil ku dverám spálne, odstránil ložisko závory a vrátil sa do spálne.

Zatiaľ Ali položil na stôl zbrane, ktoré gróf žiadal, krátku karabínu a pár dvojcievových pištolí, ktorých hlavne, ležiace jedna na druhej, dovolily práve tak exaktne mieriť ako strelecké pištole. Tak ozbrojený, gróf mal v rukách život piatich ľudí.

Bolo s pol desiatej; gróf a Ali narýchlo zjedli kúsok chleba a vypili čašu španielskeho vína. Monte Christo potom odsunul kúsok pohyblivej steny, čo mu umožňovalo nazerať z izby do izby. Pištole a karabína ležaly mu poruke a Ali, stojac vedľa neho, držal v ruke malú arabskú sekerku; zbrane nezmenily svoju podobu od čias križiackych ťažení.

Jedným z oblokov spálne, ktorý bol zarovno s oblokom toaletnej izby, gróf mohol vidieť na ulicu.

Tak minuly dve hodiny; vládla hustá tma. Ali však, vďaka svojmu divému pôvodu, a gróf, vďaka pravdepodobne nadobudnutej vlastnosti, rozoznali v tme i najslabší pohyb stromov na dvore.

Slabé svetielko vo vrátnikovej lóži už zhaslo.

Bolo treba myslieť na to, že útok, ak išlo naozaj o nejaký útok, urobia z prízemia cez schodište, a nie cez oblok. Monte Christo bol presvedčený, že zločinci robia úklady na jeho život, a nie na jeho peniaze. Udrú teda na jeho spálňu a k jeho spálni dostanú sa alebo tajnými schodmi, alebo oblokom toaletnej izby. Aliho postavil predo dvere, vedúce na schody, a sám striehol toaletnú izbu.

Na veži Invalidovne hodiny odbily tri štvrte na dvanásť; západný vietor na svojich vlažných vlnách niesol smutné záchvevy troch úderov.

Keď doznieval posledný úder, grófovi sa zdalo, ako by z toaletnej izby začul ľahký šramot. Po prvom šramote, čiže po prvom zaškripení, nasledovalo druhé, potom tretie; pri štvrtom gróf vedel, o čo ide. Pevná, zbehlá ruka vyrezávala diamantom so všetkých štyroch strán tabuľku obloka.

Gróf cítil, že mu rýchlejšie bije srdce. Hoci sú ľudia i privyknutí na nebezpečenstvo a čo ako dobre vedia o svojej rezerve, predsa vždy len podľa tlkotu srdca a chvenia nervov poznávajú veľký rozdiel medzi snom a skutočnosťou, medzi úmyslom a uskutočnením.

Jednako Monte Christo len jediným pokynom upozornil Aliho. Ali, pochopiac, že nebezpečenstvo hrozí od toaletnej izby, urobil krok a priblížil sa k pánovi.

Monte Christo sa chcel dozvedieť, s akými a s koľkými nepriateľmi má do činenia.

Oblok, na ktorom pracovali, bol práve proti otvoru, cez ktorý gróf pozeral do kabinetu. Zahľadel sa teda na oblok; zbadal tôňu, ktorá sa tmavšie odrážala v tme. Potom sa jedna z tabuliek stala cele nepriehľadnou, ako by na ňu zvonku priložili kus papiera, potom praskla, ale sa nerozpadla. Vzniklým otvorom pretiahla sa ruka a hľadala závoru obloka. Vo chvíli otočil sa na závesoch oblok a do kabinetu vstúpil mužský.

Bol sám.

,Odvážlivý lotor!‘ zahundral gróf.

Vtom pocítil, že sa Ali dotkol jeho ramena; obrátil sa. Ali ukazoval na oblok spálne, ktorý sa otváral na ulicu.

Monte Christo urobil tri kroky k obloku; poznal nesmiernu jemnosť smyslov svojho verného sluhu. Naozaj zbadal druhého mužského, ktorý, odlúčiac sa od jedných dverí, vystúpil na okrajný kameň, a ako sa zdalo, snažil sa pozorovať, čo sa robí v dome.

,Dobre,‘ riekol si, ,sú dvaja: jeden pracuje, druhý dáva pozor.‘

Pokynul Alimu, aby dával pozor na mužského na ulici, a vrátil sa k mužskému v kabinete.

Vyrezávač obločného skla vstúpil do chyže a napred vystretými rukami hmatal okolo seba.

Konečne sa zdalo, že sa oboznámil s prostredím; kabinet mal dvoje dverí, zatlačil závory na obidvoch.

Keď sa blížil ku dverám spálne, Monte Christo si myslel, že chce vojsť, pripravil si teda pištole; začul však len zvuk závory, posunujúcej sa v mosadznom ložisku. Bola to len opatrnosť, nič viac; nočný hosť, netušiac, že gróf odstránil ložisko závory, mohol sa teraz cítiť ako doma a pracovať v úplnom pokoji.

Súc sám a cítiac sa pánom svojich počinov, mužský vyňal zo svojho širokého vrecka niečo, čo gróf nemohol rozoznať, položil to na stolík, potom šiel rovno k sekretáru, omakal jeho zámku a zbadal, že proti jeho očakávaniu niet v zámku kľúča.

Vyrezávač oblokov však bol obozretný a predvídavý človek; gróf skoro začul zvuk železa, narážajúceho na železo, ktorý pri každom pohybe vydáva sväzok nedokonalých kľúčov, ktoré so sebou nosia zámočníci, keď ich volajú, aby otvorili dvere, a ktoré zlodeji pomenovali ,slávikmi‘, akiste pre radosť, ktorú im robí nočný spev škrípajúcej zámky.

,Ach,‘ šepol Monte Christo s úsmevom sklamania, ,je to len zlodej.‘

Ale mužský nemohol nájsť v tme primeraný nástroj. Siahol teda za predmetom, ktorý bol položil na stolík; stisol akési pero a hneď slabé, ale dostatočné svetlo vyslalo žltý odblesk na tvár a ruky mužského.

,Ach,‘ zvolal tlmene Monte Christo, strhnúc sa od prekvapenia, ,to je…!‘

Ali zdvihol sekerku.

„Nehýb sa,“ riekol mu ticho Monte Christo, „a daj pokoj sekerke, už nebudeme potrebovať zbrane…“

Potom dodal niekoľko slov ešte tichším hlasom, lebo výkrik, ktorý od prekvapenia unikol grófovi, hoci bol i veľmi tichý, predsa stačil poplašiť mužského, ktorý ostal v postoji antického brusiča. Gróf vydal akýsi rozkaz, lebo Ali sa hneď po prstoch vzdialil a v alkovni sňal so steny čierne rúcho a trojrohý klobúk. Monte Christo si obliekol rýchlo kabát, vestu a košeľu a pri svetelnom lúči, ktorý vnikal do spálne otvorom steny, bolo možno na grófovej hrudi rozoznať jemnú, vlnistú, z ocele pletenú tuniku, ktorú v dnešnom Francúzsku, kde sa už niet čo obávať bodnutia, nosil naposledy Ľudovít XVI., ktorý sa bál bodnutia dýky do pŕs a bol zasiahnutý úderom sekery do hlavy.

Táto tunika skoro zmizla pod dlhou sutanou, ako zmizly grófove vlasy pod parochňou s tonzúrou. Trojrohý klobúk, položený na parochňu, cele zmenil grófa na abbého.

Mužský, nepočujúc viacej nič, sa zdvihol a kým sa Monte Christo preobliekal, pristúpil rovno k sekretáru, ktorého zámka začala škripieť pod jeho ,slávikom‘.

,Tak,‘ šeptal gróf, spoliehajúc sa akiste na nejakú tajnosť zámky, ktorú akiste zlodej ani pri svojej zbehlosti nepoznal, ,tak, teraz toho máš na niekoľko minút.‘

A šiel k obloku.

Mužský, ktorého videl vystúpiť na rožný kameň, sostúpil a stále sa prechádzal po ulici. Ale čudné: miesto toho, aby ho znepokojovali ľudia, ktorí mohli prísť od Champs-Élysées alebo ulicou Saint-Honoré, zdal sa starať len o to, čo sa robí u grófa, a každý jeho pohyb mal cieľ dozvedieť sa, čo sa robí v toaletnom kabinete.

Zrazu sa Monte Christo udrel do čela a na jeho pootvorených perách zjavil sa tichý úsmev.

Potom pristúpil k Alimu a povedal mu ticho: „Ostaň tu, skrytý v tme, a čo akýkoľvek huk budeš počuť, nech sa čokoľvek robí, nevstupuj a neukazuj sa, len keď ťa budem volať po mene.“

Ali prikývol, že porozumel a že počúvne.

Tu Monte Christo vyňal zo skrine zažatú sviecu a vo chvíli, keď bol zlodej najhorlivejšie zaujatý zámkou, otvoril ticho dvere, starostlivo dbajúc, aby svetlo, ktoré držal v ruke, osvetľovalo naplno jeho tvár.

Dvere sa otvorily tak ticho, že to zlodej ani nezačul. Na jeho užasnutie sa však kabinet zrazu ožiaril.

Obzrel sa.

„Ach, dobrý večer, drahý pán Caderousse,“ riekol Monte Christo. „Čo do čerta vy tu robíte v túto chvíľu?“

„Abbé Bussoni!“ zvolal Caderousse.

A nevediac, ako sa ten divný zjav dostal až k nemu, keď predsa zavrel dvere, pustil sväzok falošných kľúčov a ostal stáť bez hnutia ako omráčený.

Gróf si stal medzi Caderoussa a oblok, zamedziac tak zlodejovi jedinú možnosť ústupu.

„Abbé Bussoni!“ opakoval Caderousse, hľadiac na abbého vytreštenými očami.

„No, áno, abbé Bussoni, vo svojej skutočnej osobe,“ riekol Monte Christo, „a som veľmi rád, že ma poznávate, môj drahý pán Caderousse; to je dôkaz, že máte dobrú pamäť, lebo, ak sa nemýlim, bude tomu už skoro desať rokov, čo sme sa nevideli.“

Spokojnosť, irónia, sila domnelého abbého účinkovaly na Caderoussovho ducha závratnou hrôzou.

„Abbé, abbé!“ šeptal, zatínajúc päste a drkocúc zubmi.

„Chceme teda okradnúť grófa de Monte Christo,“ pokračoval zdanlivý abbé.

„Pán abbé,“ šeptal Caderousse, hľadiac sa dostať k obloku, čo mu gróf nemilosrdne zahatal, „pán abbé, ja neviem… prosím vás, verte mi… prisahám vám…“

„Vyrezaná tabuľka,“ pokračoval gróf, „zlodejská lampka, sväzok falošných kľúčov, napoly vylámaný sekretár, to je predsa jasné.“

Caderoussa hrdúsila kravata, hľadal kút, kde by sa skryl, otvor, kadiaľ by vyviazol.

„Nuž,“ riekol abbé, „vidím, že ste stále jednaký, pán vrah!“

„Pán abbé, keď teda viete všetko, viete i to, že som to nebol ja, že to bola Karkonta; priznal to i súd, lebo ma odsúdil len na galeje.“

„To ste si teda vybavili, že sa tu zasa namáhate dostať sa ta znova?“

„Nie, pán abbé, niekto ma oslobodil.“

„Ten niekto preukázal ľudskej spoločnosti krásnu službu!“

„Ach, ja som však sľúbil…“ povedal Caderousse.

„Ušli ste teda?“ skočil mu do reči Monte Christo.

„Bohužiaľ, áno,“ prisvedčil veľmi nepokojne Caderousse.

„To je zle… Ak sa nemýlim, privedie vás to na popravište. Tým horšie, tým horšie, diavolo, ako hovoria svetskí ľudia v mojej vlasti.“

„Pán abbé, podľahol som pokušeniu…“

„To hovoria všetci zločinci.“

„Nedostatok…“

„Nevravte,“ riekol pohŕdavo Bussoni, „nedostatok môže prinútiť ľudí prosiť o milodar, ukradnúť v pekárových dverách chlieb, ale nikdy nie prísť vylámať sekretár do domu, ktorý sa pokladá za neobývaný. A keď vám zlatník Joannes vyplatil štyridsaťpäťtisíc frankov za diamant, ktorý som vám dal, a keď ste ho zabili, aby ste mali diamant i peniaze, to bol tiež nedostatok?“

„Odpusťte, pán abbé,“ riekol Caderousse; „už ste ma raz zachránili, zachráňte ma zasa.“

„To mi nedodáva chuti.“

„Ste sám, pán abbé?“ spýtal sa Caderousse, zalamujúc rukami. „Či tu máte so sebou žandárov, aby ma hneď zlapali?“

„Som úplne sám,“ odvetil abbé, „a ešte sa zľutujem nad vami a nechám vás odísť, nehľadiac na nové nešťastie, ktoré môže moja slabosť zaviniť, ak mi poviete čistú pravdu.“

„Ach, pán abbé,“ zvolal Caderousse, spínajúc ruky a pristúpiac o krok bližšie k Monte Christovi, „naozaj, môžem povedať, že ste mojím záchrancom!“

„Tvrdíte, že vás oslobodili z galejí?“

„Na Caderoussovu dušu, pán abbé!“

„A kto?“

„Akýsi Angličan.“

„Ako sa volal?“

„Lord Wilmore.“

„Poznám ho, dozviem sa teda, či hovoríte pravdu.“

„Pán abbé, hovorím čistú pravdu.“

„Ten Angličan sa vás teda zaujal?“

„Nie mňa, ale mladého Korzičana, môjho spolutrestanca.“

„Ako sa volal ten Korzičan?“

„Benedetto.“

„To je krstné meno.“

„Iného nemal, bolo to nájdené dieťa.“

„Ten mladý človek teda ušiel spolu s vami?“

„Áno.“

„Ako?“

„Pracovali sme v Saint-Mandrier pri Toulone. Poznáte Saint-Mandrier?“

„Poznám.“

„Nuž, kým všetci spali od dvanástej do jednej…“

„Trestanci, ktorí popoludní spia! A potom nech tých chlapcov niekto ľutuje,“ riekol abbé.

„Tak čo?“ riekol Caderousse. „Človek predsa nemôže ustavične pracovať, človek nie je pes.“

„Na šťastie pre psov,“ poznamenal Monte Christo.

„Kým teda ostatní spali, odišli sme kúštik, prepiľovali sme si reťaze pilníkom, ku ktorému nám Angličan pomohol, hodili sme sa do vody a zachránili sme sa plávaním.“

„A čo sa stalo s Benedettom?“

„Neviem.“

„A predsa by ste to mali vedieť.“

„Nie, naozaj, rozišli sme sa v Hyeres.“

A ako by chcel dať svojej výpovedi ešte väčšia váhu, Caderousse pristúpil zasa o krok bližšie k abbému, ktorý bez pohnutia ostal na svojom mieste, stále pokojný a pátravý.

„Klamete!“ riekol abbé Bussoni s prízvukom neochvejnej istoty.

„Pán abbé…“

„Klamete! Ten človek je stále vaším priateľom a azda je i vaším spoluvinníkom.“

„Ó, pán abbé!“

„Ako ste žili od toho času, čo ste zanechali Toulon? Hovorte!“

„Ako som mohol.“

„Klamete!“ opakoval tretí raz abbé, a to ešte s panovitejším prízvukom.

Caderousse hľadel na grófa zdesený.

„Žili ste z peňazí,“ pokračoval gróf, „ktoré vám dával.“

„Je to pravda,“ odvetil Caderousse. „Benedetto stal sa synom veľkého pána.“

„Ako mohol byť synom veľkého pána?“

„Nemanželským synom.“

„A ako sa volá ten veľký pán?“

„Gróf de Monte Christo, u ktorého sme práve.“

„Benedetto že je synom grófa?“ opakoval Monte Christo, teraz žasnúc sám.

„Každý si to musí myslieť, lebo mu gróf našiel nepravého otca, pretože mu gróf dáva vyplácať štyritisíc frankov mesačne, a preto, lebo mu gróf testamentárne poručil päťstotisíc frankov.“

„Ach, ach,“ riekol zdanlivý abbé, začínajúc chápať. „A aké meno má teraz ten mladý človek?“

„Menuje sa Andrea Cavalcanti.“

„Je to teda ten mládenec, ktorého môj priateľ gróf de Monte Christo u seba prijíma, a ktorý si má vziať slečnu Danglarsovú.“

„Áno, on je to.“

„A vy to znesiete, bedár, vy, ktorý poznáte jeho život a jeho škvrnu?“

„Prečo mám kaziť priateľovi šťastie?“ odvetil Caderousse.

„To je pravda, nemusíte vystríhať pána Danglarsa vy, ale ja.“

„Nerobte to, pán abbé!“

„Prečo?“

„Preto, lebo nás tým pripravíte o chlieb.“

„A myslíte, aby som zachránil chlieb takým podliakom, ako ste vy, stanem sa pomocníkom ich ľstivosti, spoluvinníkom ich zločinu?“

„Pán abbé!“ riekol Caderousse, zasa priblížiac sa o krok.

„Poviem všetko.“

„Komu?“

„Pánu Danglarsovi.“

„Hrom a peklo!“ zvolal Caderousse, vytrhnúc zpoza vesty otvorený nôž a bodnúc grófa doprostred hrude.

„Nepovieš nič, abbé!“

Na veľké užasnutie Caderoussa však dýka, miesto aby vnikla do grófovej hrude, skĺzla sa po nej otupená.

Gróf chytil vraha ľavou rukou za zápästie a krútil mu ho tak silne, že mu nôž vypadol zo stuhnutých prstov a že Caderousse vykríkol od bolesti.

Gróf však, neprestanúc pri tom výkriku, krútil zápästie ďalej; Caderousse, majúc vymknuté rameno, najprv padol na kolená a potom tvárou na zem.

Gróf mu položil nohu na hlavu a hovoril:

„Neviem, čo mi môže prekaziť to, aby som ti rozdrvil lebku, ty zloduch!“

„Ó, milosť, milosť!“ volal Caderousse.

Gróf odstúpil od neho.

„Vstaň!“ riekol.

Caderousse vstal.

„Hrom do toho, vy máte päsť, pán abbé!“ riekol Caderousse, ohmatávajúc si rameno, stýrané kliešťami z mäsa a kostí, ktoré ho svieraly. „Hrom do toho, to je päsť!“

„Ticho! Boh mi dal silu skrotiť dravú beštiu, ako si ty; konám menom toho Boha. Pamätaj si to, ty podliak, a že som sa v tejto chvíli zľutoval nad tebou, stalo sa to len preto, aby si slúžil božím cieľom.“

„Uf!“ zvolal celkom ubolený Caderousse.

„Vezmi toto pero a papier a píš, čo ti budem diktovať.“

„Neviem písať, pán abbé.“

„Klameš! Vezmi pero a píš!“

Caderousse, ovládaný tou svrchovanou mocou, sadol si a písal:

„Pane, mužský, ktorého u seba prijímate a ktorému ste určili svoju dcéru, je niekdajší trestanec, ktorý ušiel so mnou z galejí toulonskej väznice, on mal č. 59, ja 58.

Volal sa Benedetto; svoje pravé meno však nevie ani on sám, lebo nikdy nepoznal svojich rodičov.“

„Podpíš!“ pokračoval gróf.

„Chcete ma teda zničiť?“

„Keby som ťa chcel zničiť, ty hlupák, zavliekol by som ťa na prvú žandársku stanicu; konečne vo chvíli, keď bude list doručený adresátovi, tak sa mi vidí, už sa nebudeš mať čoho báť. Len podpíš.“

Caderousse podpísal svoje meno.

„Adresa: Pánu barónovi Danglarsovi, bankárovi, v ulici de la Chaussée d’Antin.“

Caderousse napísal adresu.

Abbé vzal list.

„A teraz môžeš ísť,“ riekol.

„Kade?“

„Kade si prišiel.“

„Mám teda vyliezť cez okno?“

„Veď si ním vliezol!“

„Vy máte niečo za lubom, pán abbé.“

„Ty hlupák, prečo by som mal mať niečo za lubom?“

„Prečo mi neotvoríte dvere?“

„Prečo by som budil vrátnika?“

„Pán abbé, povedzte mi, že si nežiadate moju smrť.“

„Žiadam si, čo si žiada Boh.“

„Ale prisahajte mi, že ma nezasiahnete, keď pôjdem dolu.“

„Si hlupák a chabec!“

„Čo chcete so mnou urobiť?“

„To sa ťa práve pýtam. Snažil som sa urobiť z teba šťastného človeka, a urobil som z teba len vraha!“

„Pán abbé,“ riekol Caderousse, „skúste naposledy.“

„Nech je po tvojom,“ povedal gróf. „Počuj, vieš, že viem dodržať slovo…“

„Áno,“ riekol Caderousse.

„Ak sa domov vrátiš živý a zdravý…“

„Čoho by som sa mohol obávať okrem vás?“

„Ak sa domov vrátiš živý a zdravý, odíď z Paríža, odíď z Francúzska, a kdekoľvek budeš, budem ti posielať malú penziu, kým budeš žiť statočne. Lebo, ak sa vrátiš domov živý a zdravý, potom…“

„Potom?“ spýtal sa Caderousse trasúc sa.

„Potom si budem myslieť, že ti Boh odpustil, a odpustím ti aj ja. A teraz choď!“ riekol gróf, ukazujúc Caderoussovi prsteň, ktorým vyrezával oblok.

Caderousse, ešte nie celkom upokojený tým sľubom, prekročil okno a stal si na rebrík.

Tam stál trasúc sa.

„Teraz sostúp!“ riekol abbé, založiac si ruky.

Caderousse začínal chápať, že mu s tej strany nehrozí nebezpečenstvo, a začal sostupovať.

Tu gróf pristúpil k obloku so sviečkou, takže zo Champs-Élysées bolo možno rozoznať, že z obloka sostupuje mužský a že mu druhý svieti.

„Čo robíte, pán abbé?“ riekol Caderousse. „Keby tak išla stráž…“

A zahasil sviečku. Potom sostupoval ďalej, ale úplne sa uspokojil až vtedy, keď pocítil pod nohami pôdu záhrady.

Monte Christo sa vrátil do spálne, a vrhnúc rýchly pohľad zo záhrady na ulicu, zbadal najprv Caderoussa, ktorý, sostúpiac, obišiel záhradu a šiel postaviť rebrík na koniec múru, aby vyšiel inokade, ako prišiel.

Pozrúc potom zo záhrady na ulicu, zbadal čakajúceho človeka bežať v tom istom smere po ulici a postaviť sa práve za roh, pri ktorom sa Caderousse chystal preliezať.

Caderousse vyšiel pomaly po rebríku, a dôjduc na posledný šteblík, naklonil hlavu cez striešku múru, chtiac sa presvedčiť, či je ulica naozaj pustá.

Nebolo vidieť nikoho, neozval sa nijaký zvuk.

Na Invalidovni odbila jedna hodina.

Caderousse si teda sadol na múr ako na koňa, a vytiahnuc k sebe rebrík, postavil ho na druhú stranu múru. Potom sa dal sostupovať, čiže skôr spúšťať sa po obidvoch žrdiach, a to s obratnosťou, ktorá svedčila v tomto odbore o veľkom cviku.

Keď sa však raz začal spúšťať, nemohol sa už zastaviť. Darmo zbadal, že sa z tône vyrútil mužský, keď bol v polovici cesty; darmo zbadal zaháňať sa rameno vo chvíli, keď sa dotkol zeme; prv, ako mohol myslieť na obranu, rameno ho divo bodlo do chrbta, takže pustil rebrík a vykríkol:

„Pomoc!“

Hneď zatým dostal druhý úder do boku. Padol volajúc:

„Vražda!“

A konečne, keď už ležal na zemi, schvátil ho nepriateľ za vlasy a udrel ho tretí raz do pŕs.

Caderousse chcel teraz zasa vykríknuť, ale mohol len zastenať. A tak ležal, stenajúc, a krv sa mu troma prúdmi valila z troch rán.

Vrah, vidiac, že už nekričí, zdvihol mu hlavu za vlasy: Caderousse mal zatvorené oči a skrivené ústa. Vrah si myslel, že je mŕtvy, pustil hlavu a zmizol.

Tu Caderousse, cítiac, že vrah odchodí, naddvihol sa na lakte a zmierajúcim hlasom zvolal, posbierajúc ostatok síl:

„Vrahovia! Umieram! Pomoc, pán abbé, pomoc!“

Žalostné volanie preniklo nočnou tmou. Dvere tajných schodov sa otvorily, potom sa otvorily zadné dvierka záhrady. Ali a jeho pán pribehli so svetlami.