ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Celé dva týždne nehovorilo sa v Paríži o inom ako o odvážlivom pokuse krádeže u grófa. Umierajúci podpísal osvedčenie, ktoré označilo Benedetta za vraha. Polícia vyslala všetkých agentov po vrahovej stope.

Caderoussov nôž, zlodejskú lampu, sväzok falošných kľúčov a šaty, okrem vesty, ktorú nenašli, deponovali v úrade; telo dopravili do Morgue.

Gróf na všetky otázky odpovedal, že sa to stalo, keď on bol v Auteuile, že teda nevie o tom nič, len čo mu povedal abbé Bussoni, ktorý zvláštnou náhodou požiadal ho v ten večer, aby mohol stráviť noc u neho a študovať v niekoľkých vzácnych knihách jeho bibliotéky.

Len Bertuccio vždy zbledol, keď počul vysloviť Benedettovo meno, nebolo však príčiny, pre ktorú by si niekto mal všimnúť Bertucciovu bledosť.

Villefort, zavolaný na zistenie zločinu, chytil sa veci a viedol vyšetrovanie s náruživou horlivosťou, ktorú vnášal do všetkých trestných vecí, pri ktorých mal mať hlavné slovo.

Uplynuly však tri týždne, a ani najusilovnejšie stopovanie neviedlo k nijakému výsledku; spoločnosť už začala zabúdať na pokus vlámania u grófa a na zavraždenie zlodeja jeho spoluvinníkom a celý záujem venovala blízkej svadbe slečny Danglarsovej s grófom Andreom Cavalcantim.

Sobáš už temer deklarovali, mladého človeka u Danglarsov prijímali ako ženícha.

Písali pánu Cavalcantimu-otcovi, ktorý ten sväzok schválil zo srdca a vyslovil najhlbšiu ľútosť, že jeho služba mu naskrze nedovoľuje opustiť Parmu, kde práve bol; osvedčil sa, že povoľuje vyplatiť kapitál, reprezentujúci stopäťdesiattisíc libier renty.

Bolo ustanovené, že tie tri milióny budú uložené u Danglarsa, ktorý ich bude spravovať; niektorí ľudia pokúšali sa síce vzbudiť v mladom človeku pochybnosti o pevnosti jeho tesťa, ktorého od istého času prenasledovaly neprestajné straty na burze, ale mladík so vznešenou nezištnosťou a dôverou odmietol všetky tie márne reči a bol natoľko jemný, že ich pred barónom ani nespomínal. I barón zbožňoval grófa Andreu Cavalcantiho.

Nie tak slečna Eugénia Danglarsová. Vo svojom inštinktívnom odpore proti manželstvu prijala Andreu ako prostriedok na odpudenie Morcerfa; teraz však, keď sa jej Andrea priveľmi blížil, začínala cítiť k Andreovi priamo nechuť.

Môžbyť, že to barón zbadal. On však tú nechuť pripisoval len číremu vrtochu; tváril sa, ako by ju nebadal.

Za ten čas temer vypršala lehota, ktorú si žiadal Beauchamp. Morcerf inak mohol oceniť radu grófa de Monte Christo, keď mu povedal, aby veci nechal plynúť svojím tokom; nikto si nevšimol zvesti o generálovi a nikomu sa nesnívalo hľadať v dôstojníkovi, ktorý vydal janinský zámok, vznešeného grófa, člena snemovne pérov.

Albert sa však preto necítil menej dotknutý, lebo v tých niekoľkých riadkoch, ktoré ho ranily, bola zrejmá urážka. Okrem toho spôsob, akým Beauchamp zakončil rozhovor, v jeho srdci zanechal trpkú rozpomienku. Vžil sa teda do myšlienky na súboj, ktorého pravú príčinu, ak Beauchamp prijme vyzvanie, mienil zatajiť i pred svojimi svedkami.

Beauchampa nebolo vidieť od Albertovej návštevy. Všetci, ktorí sa na neho pýtali, dostali odpoveď, že odišiel na niekoľkodennú cestu.

Kde bol? Nevedel nikto.

Raz ráno zobudil Alberta komorník, ktorý mu ohlasoval Beauchampa.

Albert si pretrel oči, rozkázal Beauchampa zaviesť do prízemného fajčiarskeho salónu a požiadal, aby počkal, potom sa rýchlo obliekol a šišiel dolu.

Našiel Beauchampa prechádzať sa po izbe. Zbadajúc ho, Beauchamp zastal.

„Váš krok, pane, ktorý ste urobili, príduc ku mne sám od seba a nevyčkajúc ani návštevu, ktorú som vám mienil dnes urobiť, zdá sa mi dobrým znamením,“ riekol Albert. „Nuž, hovorte rýchlo; mám vám podať ruku so slovami: Beauchamp, priznajte svoj omyl a zachovajte mi priateľa, alebo sa vás mám prosto spýtať: Aké sú vaše zbrane?“

„Albert,“ riekol Beauchamp smutným hlasom, ktorý naplnil mladého človeka úžasom, „sadnime si najprv a porozprávajme sa.“

„Ale tak sa mi vidí, pane, že prv, ako si sadneme, máte mi odpovedať.“

„Albert,“ riekol novinár, „v istých pomeroch všetky ťažkosti tkvejú práve v odpovedi.“

„Chcem vám ju uľahčiť, pane, a preto opakujem otázku; Chcete odvolať svoju zvesť, či nie?“

„Morcerf, na otázku, ktorá sa týka cti, spoločenského postavenia a života takého človeka, akým je pán generál-poručík gróf de Morcerf, francúzsky pér, nestačí odpovedať áno alebo nie.“

„Čo sa teda robí?“

„Robí sa, čo som urobil ja, Albert; povie sa: Peniaze, čas a ustávanie nie sú ničím, ak ide o povesť a záujmy celej rodiny. Povie sa: Je potrebné niečo viac ako zdanlivosť, potrebná je istota, ak ide o súboj na život a na smrť s priateľom. Povie sa: Ak tasím meč alebo namierim pištoľu na človeka, ktorému som tri roky tisol ruku, musím aspoň vedieť, prečo to robím, aby som mohol stáť na zápasišti s pokojným srdcom a svedomím, ktoré musí mať človek, ak mu rameno má zachrániť život.“

„Ale čo to všetko znamená?“ spýtal sa netrpezlivo Morcerf.

„To znamená toľko, že prichádzam z Janiny.“ „Z Janiny? Vy?“ „Áno, ja.“ „Nemožno.“

„Drahý Albert, tu je môj pas; tu vidíte víza: Ženeva, Miláno, Benátky, Terst, Delvino, Janina. Uveríte azda polícii republiky, kráľovstva a cisárstva?“

Albert nazrel do pasu a potom s údivom uprel zrak na Beauchampa.

„Vy ste boli v Janine?“ riekol.

„Albert, keby ste boli cudzinec, celkom neznámy lord, ako ten Angličan, ktorý ma pred troma či štyrmi mesiacmi prišiel žiadať o vysvetlenie a ktorého som zabil, aby som mal s ním pokoj, pochopíte, že by som sa nebol tak namáhal. Pokladal som si však za povinnosť podať vám tento dôkaz vážnosti. Potreboval som týždeň na cestu ta, týždeň na cestu zpät, ďalej štyri dni karantény a štyridsaťosem hodín pobytu, spolu teda tri týždne. Prišiel som dnes v noci a tu som.“

„Bože môj, Bože môj, to je okolkov, Beauchamp! Prečo nepoviete hneď, čo od vás čakám?“

„Preto, lebo naozaj, Albert…“

„Človek by povedal, že váhate.“

„Áno, bojím sa.“

„Bojíte sa priznať, že sa váš dopisovateľ mýlil? Ó, preč s márnivosťou, Beauchamp! Len to priznajte, Beauchamp; o vašej odvahe nemôže nikto pochybovať.“

„Ó, o to nejde,“ šepol novinár; „naopak…“

Albert úžasne zbledol; chcel niečo povedať, ale slová mu uviazly na perách.

„Priateľ môj,“ riekol Beauchamp s najvrelším prízvukom, „verte mi, že by som bol šťastný, keby som sa vám mohol ospravedlniť, a že by som sa vám z tej duše rád ospravedlnil. Ale, žiaľbohu…“

„Priateľ môj, tá zvesť bola pravdivá.“

„Ako? Ten francúzsky dôstojník…“

„Áno.“

„Ten Fernand…“

„Áno.“

„Ten zradca, ktorý vydal hradby človeka, v službách ktorého bol…“

„Odpusťte, priateľ môj, že vám hovorím, čo vám hovorím: Ten človek je váš otec.“

Albert sa trhol divo, chtiac sa vrhnúť na Beauchampa; Beauchamp ho však zadržal, a to oveľa mocnejšie svojím miernym pohľadom ako vystretou rukou.

„Hľaďte, priateľ,“ riekol, vynímajúc z vrecka papier, „tu je dôkaz.“

Albert rozbalil listinu; bolo to potvrdenie štyroch predných obyvateľov Janiny, zisťujúce, že plukovník Fernand Mondego, plukovník-inštruktor v službách pašu Aliho Tebelina, vydal janinský hrad za dvetisíc vačkov.

Podpisy overil konzul.

Albert sa potočil a zničený klesol do kresla.

Teraz už nebolo možno pochybovať, rodinné meno tam bolo vypísané do poslednej litery.

Po chvíľke hlbokej, bolestnej tichosti jeho srdce prekypelo, žily na krku mu nabehly a z očú mu vyhŕkol prúd sĺz.

Beauchamp, ktorý s hlbokým súcitom pozeral na mladého človeka, pod dojmom nesmiernej bolesti pristúpil k nemu.

„Albert,“ riekol mu, „teraz ma, pravda, rozumiete? Chcel som všetko vidieť, presvedčiť sa o všetkom sám; úfal som sa, že vysvetlenie bude pre vášho otca priaznivé a že bude ospravedlnený. Ale všetky informácie, naopak, zisťujú, že dôstojník-inštruktor, že Fernand Mondego, ktorého Ali paša povýšil a dal mu hodnosť hlavného veliteľa, nie je nik iný ako gróf Fernad de Morcerf. Vrátil som sa teda, pripomenúc si česť, ktorú ste mi preukázali, venujúc mi svoje priateľstvo, a ponáhľal som sa k vám.“

Albert, stále ležiac v kresle, tisol si obidve dlane na oči, ako by chcel zabrániť svetlu, aby nepreniklo až k nemu.

„Ponáhľal som sa k vám,“ pokračoval Beauchamp, „aby som vám povedal: Albert, v týchto časoch akcie a reakcie viny otcov nemôžu padnúť na deti. Tých je veľmi málo, čo prešli revolúciami, v ktorých sme sa narodili, aby nejaká škvrna blata alebo krvi neprischla na ich vojenskej uniforme alebo sudcovskom talári. Albert, teraz, keď mám všetky dôkazy, teraz, keď som pánom vášho tajomstva, nik na svete ma nemôže prinútiť k súboju, ktorý by vám, o tom som presvedčený, vaše svedomie vyčítalo ako zločin. Ale prichodím vám ponúknuť, čo nemôžete odo mňa žiadať. Chcete, aby to hrozné tajomstvo ostalo medzi vami a mnou? Sverené môjmu čestnému slovu, neopustí nikdy moje ústa. Povedzte, žiadate si to, Albert? Povedzte, žiadate si to, priateľ môj?“

Albert sa vrhol Beauchampovi okolo krku.

„Ó, vznešené srdce!“ zvolal.

„Tu máte,“ riekol Beauchamp, podávajúc Albertovi listiny.

Albert ich kŕčovite schvátil, sovrel, skrkval a chcel ich roztrhať; trasúc sa však, aby ani najmenšia vetrom uchvátená čiastka raz nevlietla nazad do jeho tváre, pristúpil ku sviečke, ktorá bola zapálená pre cigary, a spálil všetko do posledného zdrapu.

„Drahý priateľ, vzácny priateľ!“ šeptal Albert, spaľujúc papiere.

„Zabudnime na to všetko ako na zlý sen,“ riekol Beauchamp, „nech to zmizne, ako tie posledné iskry, kmitajúce po zotlenom papieri a rozplynie sa ako tento posledný dym, unikajúci z nemého popola.“

„Áno, áno,“ riekol Albert, „a nech z toho ostane len večné priateľstvo, ktoré sľubujem svojmu záchrancovi, priateľstvo, ktoré moje deti prenesú na vaše, priateľstvo, ktoré mi bude vždy pripomínať, že som vám zaviazaný krvou svojich žíl, životom svojho tela, cťou svojho mena. Lebo keby taká vec mala byť známa, ó, Beauchamp, hovorím vám, vrazil by som si do mozgu guľu, — nie, nechcel by som tým výstrelom zabiť i svoju biednu mať, ale odišiel by som z vlasti.“

„Drahý Albert!“ riekol Beauchamp.

Ale mladý človek sa skoro spamätal z neočakávanej a takrečeno neprirodzenej radosti a znova upadol ešte do hlbšieho zármutku.

„No, čo vám je ešte, milý priateľ?“ spýtal sa Beauchamp.

„Mám niečo zlomené v srdci,“ odvetil Alberť. „Počujte, Beauchamp, nemožno sa len tak za chvíľu odlúčiť od tej úcty, dôvery a hrdosti, ktoré v synovi vzbudzuje nepoškvrnené meno otcovo. Ó, Beauchamp, Beauchamp! Ako pristúpim teraz k otcovi? Odtiahnem čelo pred jeho perami, odtiahnem ruku pred jeho rukou? Hľaďte, Beauchamp, som jeden z najnešťastnejších ľudí. Ach, matka, moja biedna matka,“ riekol Albert, hľadiac zaslzenými očami na matkin portrét, „ako ste len trpeli, ak ste vedeli o tom!“

„Priateľ môj, priateľ môj,“ riekol Beauchamp, chytajúc ho za obidve ruky, „odvahu!“

„Ale odkiaľ pochádzala tá prvá zvesť, uverejnená vo vašich novinách?“ zvolal Albert. „Za tým všetkým je nejaká neznáma nenávisť, nejaký neviditeľný nepriateľ.“

„A preto tým viacej smelosti, Albert!“ riekol Beauchamp. „Nech niet na vašej tvári ani stopy rozčúlenia. Neste v sebe tú bolesť, ako mračno nesie v sebe záhubu a smrť, osudné tajomstvo, ktoré nechápe, kým nezhrmí búrka. Nože, priateľ môj, šetrite si sily pre chvíľu, keď nastane výbuch.“

„Ach, vy myslíte, že nie sme ešte na konci?“ zvolal Albert s hrôzou.

„Nemyslím si nič, priateľ môj, ale, napokon, všetko je možné. Ale, aby som nezabudol…“

„Čože?“ spýtal sa Albert, vidiac, že Beauchamp otáľa.

„Mienite si ešte vždy vziať za ženu slečnu Danglarsovú?“

„Prečo sa ma na to pýtate v takúto chvíľu, Beauchamp?“

„Preto, lebo v duchu spájam vec, ktorou sa práve zaoberáme, so zmarením alebo uskutočnením tohto manželstva.“

„Ako?“ zvolal Albert, ktorého čelo sa zapýrilo. „Myslíte, že pán Danglars?…“

„Spytujem sa vás len, čo je s vašou svadbou. Nehľadajte, do čerta, v mojich slovách nič, len to, čo do nich chcem vložiť, a nepripisujte im väčšiu dôležitosť, ako majú.“

„Nie,“ odvetil Albert, „zo svadby je nič.“

„Dobre,“ riekol Beauchamp.

Ale vidiac, že mladý človek zasa upadá do trudnomyseľnosti, riekol:

„Počujte, Albert, ak niečo dáte na moju radu, poďme von: jazda po lese vo faetone alebo na koni vás rozoberie. Potom si niekde zaraňajkujeme a každý z nás pôjde za svojimi vecami.“

„S radosťou,“ povedal Albert, „ale poďme pešo; zdá sa mi, že mi trochu únavy osoží.“

„Nedbám,“ riekol Beauchamp.

A obidvaja priatelia vyšli pešo a ponáhľali sa po bulvári. Keď prišli k Madelaine, Beauchamp povedal:

„Keď sme už na ceste, poďme na chvíľu k pánu de Monte Christo, rozoberie vás. Ten človek vie znamenite upokojiť myseľ, pretože sa nikdy na nič nevypytuje, a podľa mojej mienky ľudia, ktorí sa nič nespytujú, sú najznamenitejšími tešiteľmi.“

„Dobre,“ odvetil Albert, „poďme k nemu, mám ho rád.“