ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tri dni po scéne, ktorú sme práve opísali, totiž v deň, keď mala byť podpísaná smluva slečny Eugenie Danglarsovej a Andreu Cavalcantiho, ktorého bankár tvrdošijne menoval kniežaťom, vjachal rýchlo do brány Monte Christovho domu elegantný faeton, s ktorým sme sa už niekoľko ráz stretli, najmä pri večierku v Auteuile, a skôr vyhodil ako sosadil na schody schodišťa pána Andreu Cavalcantiho, šťastného a žiariaceho, ako by si šiel vziať kňažnú. Bolo to okolo piatej popoludní a svieži vetrík sa pohrával s lístím záhrady pred Monte Christovým domom; gróf sa práve strojil odísť a vonku už čakaly netrpezlivo dupkajúce kone, ktoré kočiš zdržiaval, sediac na kozlíku už vyše štvrť hodiny.

Andrea sa spýtal na grófovo zdravie s rodinnosťou, ktorá mu bola vlastná, a vybehnúc hravo do prvého poschodia, stretol sa nad schodmi s grófom.

Monte Christo, zazrúc mladého človeka, zastal. Andrea Cavalcanti sa však rozbehol, a keď sa raz rozbehol, nezastavilo ho už nič.

„Dobrý deň, drahý pán de Monte Christo!“ zvolal.

„Ach, pán Andrea,“ riekol gróf napoly posmešným tónom, „ako sa máte?“

„Ako vidíte, znamenite. Rád by som sa s vami porozprával o mnohých veciach. Ale najprv: odchádzate, alebo sa vraciate?“

„Strojil som sa von, pane.“

„Tak vás nechcem zdržiavať. Sadnem si k vám do koča, ak chcete, a Tom pôjde s faetonom za nami.“

„Nie,“ odvetil s jemne pohŕdavým úsmevom gróf, ktorý nestál o mládencovu spoločnosť, „radšej vás vypočujem tu, drahý pán Andrea; v izbe sa lepšie hovorí, a potom, niet kočiša, ktorý lapá každé slovo.“

Gróf vstúpil do salónika v prvom poschodí, sadol si, a skrížiac nohy, pokynul i mladému človeku, aby si sadol.

Andrea si sadol, žiariac úsmevom.

„Vy viete, drahý gróf,“ riekol, „že sa ceremónia koná dnes večer; o deviatej podpíšeme u tesťa smluvu.“

„Ach, naozaj?“ riekol gróf.

„Ako, je to azda pre vás novina? Pán Danglars vás neupovedomil o tejto slávnosti?“

„Tak je,“ odvetil gróf, „dostal som od neho včera list, ale tak sa mi vidí, že tam nebola označená hodina.“

„Môžbyť. Tesť sa akiste spolieha na všeobecnú známosť.“

„Nuž,“ riekol Monte Christo, „ste teda šťastný, pán Cavalcanti. Robíte veľmi peknú partiu, a potom: slečna Danglarsová je driečna.“

„Pravda,“ súhlasil Gavalcanti hlasom, plným skromnosti.

„A najmä veľmi bohatá, aspoň tak myslím.“

„Veľmi bohatá, myslíte?“ opakoval mladý človek.

„Pravdaže; pán Danglars utajuje vraj najmenej polovicu svojho majetku.“

„A priznáva pätnásť alebo dvadsať miliónov,“ poznamenal Andrea s očami, ktoré žiarily od radosti.

„Nehľadiac na to,“ riekol Monte Christo, „že sa chystá do istej špekulácie, ktorá v Spojených štátoch a v Anglicku už trochu zovšednela, ale vo Francúzsku je cele nová.“

„Áno, áno, viem, o čom hovoríte: železnica, však, na ktorú práve dostal povolenie?“

„Tak je. Zarobí na tom podľa všeobecnej mienky najmenej desať miliónov.“

„Desať miliónov! Myslíte? To je veľkolepé!“ zvolal Cavalcanti, ktorý sa omamoval kovovým zvukom tých zlatých slov.

„Nehľadiac na to,“ hovoril ďalej Monte Christo, „že vám pripadne celý ten majetok, a to plným právom, lebo slečna Danglarsová je jediná dcéra. Napokon váš vlastný majetok, ako mi to aspoň povedal váš otec, sa temer vyrovná majetku vašej nevesty. Ale nechajme teraz peňažné veci. Viete, pán Andrea, že ste v tej celej veci pokračovali trochu ľahkomyseľne a prudko?“

„Ale nie zle, nie zle,“ povedal mládenec. „Narodil som sa, aby som sa stal diplomatom.“

„Nuž, vstúpite teda do diplomacie. Diplomacii, ako viete, nemožno sa naučiť, to je vec inštinktu… Srdce je teda polapené?“

„Bojím sa, že áno,“ odvetil Andrea tónom, akým počul Dorantu alebo Valeriu odpovedať Alcestovi.

„Tak, milujú vás trochu?“

„Bezpochyby áno, keďže ma vypočuli,“ odvetil Andrea s víťazným úsmevom. „Nezabudnime však na dôležitý bod.“

„Aký?“

„Že mi vo všetkom tom bolo neobyčajne pomáhané.“

„Choďte!“

„Áno.“

„Okolnosti?“

„Nie, vy.“

„Ja? Ale choďte, knieža!“ odvetil Monte Christo, prízvukujúc náročky titul. „Čo som mohol pre vás urobiť? Či nestačilo vaše meno, spoločenské postavenie, nadanie?“

„Nie, nie,“ povedal Andrea, „hovorte, čo chcete, pán gróf, tvrdím, že postavenie človeka, ako ste vy, urobilo viacej ako moje meno, spoločenské postavenie a nadanie.“

„Mýlite sa nesmierne, pane,“ odvetil Monte Christo, prehliadnuc perfídnu obratnosť mládenca a pochopiac, kde smeruje svojimi slovami. „Podporoval som vás až potom, keď som sa dozvedel o vplyve a majetku vášho pána otca, lebo komu mám ďakovať za šťastie, že som vás spoznal ja, ktorý som vás nikdy nevidel, ani vášho slávneho otca? Svojim dvom dobrým priateľom, lordovi Wilmorovi a abbému Bussonimu. Čo bolo príčinou, že som vám slúžil nie ako ručiteľ, ale ako protektor? Meno vášho otca, také známe a ctené v Taliansku; osobne vás vôbec nepoznám.“

Ten pokoj a číročistá istota poučily Andreu, že ho v tejto chvíli sviera svalnatejšia ruka, ako je jeho, a že nie je ľahko preraziť jej sovretie.

„Nuž, môj otec má teda naozaj veľmi veľký majetok, pán gróf?“ riekol.

„Zdá sa, že áno, pane,“ odvetil Monte Christo.

„Neviete, či prišlo veno, ktoré mi sľúbil?“

„Dostal som list, v ktorom oznamuje, že ho odoslal.“

„Ale tie tri milióny?“

„Tri milióny sú podľa všetkého na ceste.“

„Teda skutočne mi ich vyplatia?“

„No, tak sa mi vidí, pane,“ povedal gróf, „že sa vám doteraz ušlo dosť peňazí.“

Andrea bol natoľko prekvapený, že sa nemohol ubrániť, aby sa na chvíľku nezamyslel.

„Teraz,“ riekol, preberúc sa z myšlienok, „už neostáva iné, ako predniesť vám prosbu, ktorá sa iste stretne s vaším porozumením, keby vám hneď mala byť i nepríjemná.“

„Hovorte.“ riekol Monte Christo.

„Vďaka svojmu majetku, nadpriadol som styky s mnohými distingvovanými ľuďmi, ba mám, aspoň v tejto chvíli, množstvo priateľov. Ale ženiac sa, ako to práve robím, pred celou parížskou spoločnosťou, musím byť podporovaný nejakým slávnym menom, a postrádajúc otcovskej ruky, musí ma doviesť k oltáru nejaká mocná ruka. Môj otec nepríde do Paríža, však?“

„Je starý, pokrytý ranami a hovorí, že každú cestu si ťažko odpyká.“

„Rozumiem. Tak teda prichádzam k vám s prosbou.“

„Ku mne?“

„Áno, k vám.“

„A, Bože môj, s akou?“

„Aby ste ho zastúpili.“

„Ako, drahý pane, po toľkých stykoch, ktoré som mal šťastie mať s vami, poznáte ma tak zle, že ku mne prichádzate s takou prosbou? Chcite si odo mňa vypožičať pol milióna, a hoci taká pôžička je dosť neobvyklá, privediete ma, na moju česť, do menších rozpakov. Vedzte teda, a myslím, že som vám to už povedal, že do svojej, najmä morálnej účasti na veciach tohto sveta gróf de Monte Christo nikdy neprestal vnášať škrupule, ba priam poverčivosť Orientálca. Ja, ktorý mám jeden hárem v Káhire, druhý v Smyrne a tretí v Carihrade, mám viesť svadobný sprievod? Nikdy!“

„Odmietate ma teda?“

„Cele otvorene, a keby ste hneď boli mojím synom, keby ste boli i mojím bratom, odriekol by som práve tak.“

„Tak!“ zvolal Andrea sklamaný. „Čo mám teraz robiť?“

„Sami ste povedali, že máte množstvo priateľov.“

„Áno, ale vy ste ma uviedli k pánu Danglarsovi.“

„Ale kde! Povedzme si, ako sa to naozaj stalo: obedovali ste s ním u mňa v Auteuile, ale uviedli ste sa k nemu sám. To je, prosím, veľký rozdiel!“

„Ale, ale môj sobáš; pomáhali ste…“

„Ja? Ani v najmenšom, ráčte uveriť. Len sa rozpomeňte, čo som vám odpovedal, keď ste ma prosili, aby som požiadal o ruku slečny. Ó, ja nikdy nesprostredkujem manželstvá, drahé knieža, to je už raz moja zásada.“

Andrea si zahryzol do pery.

„Ale aspoň budete prítomný?“ spýtal sa.

„Bude tam celá parížska spoločnosť?“

„Ó, iste!“

„Tak teda urobím ako ostatní,“ odvetil gróf.

„Podpíšete sa na smluvu?“

„Prečo by som sa nepodpísal? Tak ďaleko nesiahajú moje škrupule.“

„Nuž, keď mi nechcete dožičiť viacej, musím sa uspokojiť s tým, čo mi dávate. Ale ešte posledné slovo, gróf.“

„Čo?“

„Poraďte mi.“

„Dajte pozor, rada býva horšia ako služba.“

„Ó, túto mi môžete dať bez kompromitovania.“

„Hovorte.“

„Veno mojej ženy je päťstotisíc frankov.“

„Tú číslicu označil pán Danglars i mne.“

„Mám ich prijať a či ich mám nechať v rukách notárových?“

„Ak to chcete vykonať vkusne, robí sa to obyčajne takto: vaši dvaja notári pri smluve určia si schôdzku na druhý alebo tretí deň. Na druhý alebo tretí deň vymenia obidve vená a dajú si na ne navzájom potvrdenia. Potom po svadbe dajú vám, ako hlave domácnosti, k dispozícii milióny.“

„Zdalo sa mi totiž,“ poznamenal Andrea s istým zle utajeným nepokojom, „ako by sa bol môj tesť vyslovil, že chce naše fondy vložiť do toho povestného železničného podniku, ktorý ste pred chvíľou spomínali.“

„Nuž veď to je prostriedok,“ povedal Monte Christo, „ako istiny za rok strojnásobiť, každý to tvrdí. Pán barón Danglars je dobrý otec a vie počítať.“

„Všetko je teda v poriadku, okrem vášho odmietnutia, ktoré mi rozrýva srdce.“

„Pripíšte ho len úzkostlivosti, ktorá je v daných okolnostiach veľmi prirodzená.“

„Nuž nech sa teda stane, ako si žiadate,“ riekol Andrea. „Do videnia o desiatej!“

„Do videnia!“

A aj pri istom ľahkom odpore grófa, ktorému zbledly pery, ktorý si však predsa podržal konvenčný úsmev, Andrea chytil jeho ruku, stisol ju, skočil do faetonu a zmizol.

Štyri hodiny, ktoré mu ešte ostávaly do deviatej, Andrea použil na návštevy, ktoré maly cieľ vzbudiť v priateľoch, o ktorých hovoril, záujem o to, aby sa zjavili u bankára v celej nádhere svojich ekvipáží; okrem toho zaslepoval ich úpismi účastín, ktoré už všetkým zmotaly hlavy a ku ktorým Danglars v tej chvíli urobil prvý krok.

Naozaj, o pol deviatej večer naplnil sa Danglarsov veľký salón, k nemu priliehajúca galeria a tri ďalšie salóny navoňavkovaným zástupom, ktorý väčšinou nepriviedla sem sympatia, ale chtivosť byť tam, kde sa robí niečo nové.

Akademik by povedal, že spoločenské shromaždenia sú výberom kvetov, lákajúcich nestále motýle, hladné včely a bzučiace sršne.

Rozumie sa, salóny sa jagaly od voskovíc; so zlata, ktorým boly obložené steny, svetlo padalo v prúde na hodvábne čalúny, a všetok zlý vkus toho zariadenia, ktoré okrem bohatstva nevynikalo ničím, žiaril v plnom lesku.

Slečna Eugenia bola oblečená s najelegantnejšou prostotou: mala bielym vyšívané biele hodvábne šaty, v havraních vlasoch miznúcu bielu ružu a nebola ozdobená ani najmenším skvostom. Z jej očú však bolo možno vyčítať úplnú istotu, ktorá mala negovať, čo bolo podľa jej úsudku v tejto cudnej toalete vulgárno-panenského.

Na tridsať krokov od nej rozprávala sa pani Danglarsová s Debrayom, Beauchampom a Château-Renaudom. Debray obnovil svoje návštevy pri tejto veľmi slávnostnej príležitosti, ale prišiel, ako všetci ostatní, bez akejkoľvek výsady.

Danglars, obkolesený poslancami a finančníkmi, vysvetľoval teóriu nových sberní, ktoré mienil uviesť, keby okolnosti prinútily vládu povolať ho do ministerstva.

Andrea, zavesený na rameno najprostopašnejšieho dandyho z Opery, vysvetľoval mu dosť bezočivo, lebo musel byť impertinentný, aby sa zdal nenútený, svoje životné plány a rozšírenia prepychu, ktorý mienil rozvinúť so svojimi sto sedemdesiatimi tisícami dôchodku podľa parížskej módy.

Elegantný zástup víril v salónoch ako príliv a odliv tyrkysov, rubínov, smaragdov, opálov a diamantov.

Ako všade, i tu bolo možno pozorovať, že práve najstaršie ženy boly najvyšperkovanejšie a najškaredšie stavaly sa najväčšmi na obdiv.

Ak kde bola nejaká krásna ľalia, nejaká ľúbezná, voňavá ruža, bolo ju treba hľadať a objaviť niekde v kúte za matkou v turbane alebo za tetou, ozdobenou perami rajských vtákov.

Hlas lokaja každú chvíľu zavolal do toho šumu, huku a smiechu nejaké meno, známe v kruhoch peňažníckych, vážené v armáde alebo preslávené v literatúre; pri takom mene prebehlo skupinami slabé hnutie.

Ale na jedného, ktorý mal privilégium pohýbať tým morom ľudských vĺn, koľko ich pripadlo, ktorých prijali ľahostajne alebo s pohŕdavým úškrnom.

Vo chvíli, keď ručička masívnych hodín, predstavujúcich spiaceho Endymiona, ukazovala na zlatom číselníku deväť hodín a keď zvonec, verný tlmočník mechanickej myšlienky, zaznel dva razy, ozvalo sa i meno grófa de Monte Christo a ako by vplyvom elektrického prúdu obrátilo sa celé shromaždenie ku dverám.

Gróf bol oblečený v čiernom, so svojou zvyčajnou prostotou, biela vesta dala vyniknúť jeho klenutej, ušľachtilej hrudi; čierny golier odrážal sa mimoriadne od mužnej bledosti jeho pleti; jeho jediným skvostom bola taká jemná retiazka, že tenké zlaté vlákno sotva sa odrážalo na bielom piké.

Okolo dverí vo chvíli utvoril sa kruh.

Gróf jediným pohľadom zbadal pani Danglarsovú na jednom, pána Danglarsa na druhom konci salónu a slečnu Eugeniu pred sebou.

Pristúpil najprv k barónke, shovárajúcej sa s pani de Villefort, ktorá prišla sama, lebo Valentína bola ešte vždy chorá, a nepotrebujúc obchodiť, lebo mu každý ustupoval z cesty, šiel od barónky k Eugenii, ktorú pozdravil takými stručnými a rezervovanými slovami, že hrdú umelkyňu to prekvapilo.

Vedľa nej stála slečna Lujza d’Armilly, ktorá sa poďakovala grófovi za odporúčajúce listy, čo jej tak láskave dal pre Taliansko a ktoré mienila, ako hovorila, stále upotrebovať.

Opustiac tieto dámy, obrátil sa a stál proti Danglarsovi, ktorý mu prišiel stisnúť ruku.

Vyhovejúc týmto trom spoločenským povinnostiam, Monte Christo zastal a zahľadel sa vôkol tým pevným pohľadom, ktorý vlastnia ľudia istého spoločenského stupňa a hlavne istej dôležitosti, pohľadom, ktorý sa zdá hovoriť:

,Urobil som, čo bolo mojou povinnosťou; teraz nech urobia ostatní, čím sú mi povinní.‘

Andrea, baviac sa v susednom salóne, pobádal hnutie, ktoré Monte Christo vyvolal v hosťoch, a pribehol pozdraviť grófa.

Našiel ho obklopeného so všetkých strán; všetci sa borili o jeho slová, ako sa vždy stáva málohovoriacim ľuďom, ktorí nepovedia ani jedno zbytočné slovo.

Vtom vstúpili notári a rozložili svoje začmárané dosky s listinami na zlatom vyšívanom zamate, ktorý kryl pozlátený stôl, pripravený na podpisovanie.

Jeden z notárov si sadol, druhý ostal stáť.

Začínalo sa čítanie smluvy, ktorú polovica Paríža, prítomná na slávnosti, mala podpísať.

Každý zaujal svoje miesto, či skôr ženy sa usadily v polkruhu, kým mužskí, ľahostajnejší oproti „energickému štýlu,“ ako vraví Boileau, vymieňali si poznámky o Andreovom horúčkovom rozčúlení, o Danglarsovej pozornosti, o Eugeniinej chladnosti a o ľahkomyseľnej bezstarostnosti, s akou sa barónka správa oproti tejto vážnej veci.

Smluvu čítali pri hlbokej tichosti. Ale keď bolo čítanie skončené, šum sa v salónoch zdvojnásobil: skvelé sumy, milióny, zlátiace budúcnosť obidvoch mladých ľudí, milióny, ktoré ako by dopĺňaly výstavku nevestinej výbavy a diamantov, usporiadanú v komnate, určenej výlučne na ten cieľ, účinkovaly na závistlivé shromaždenie celou čarovnou mocou.

Vnady slečny Danglarsovej sa tým v očiach mladých ľudí zdvojnásobily a na chvíľu zatieňovaly slnečnú žiaru.

Ženy, pravda, závidely tie milióny, ale jednako si myslely, že ich ku svojej kráse nepotrebujú.

Andrea, obkolesený priateľmi, prijímajúc blahoželania a zaliečania, začínal veriť v opravdivosť svojho sna a div nezošalel.

Notár chytil slávnostne pero, zdvihol ho nad hlavu a riekol:

„Páni, smluva bude podpísaná.“

Barón mal podpísať prvý, potom splnomocnenec pána Cavalcantiho otca, potom barónka, potom budúci manželia.

Barón vzal pero a podpísal sa, po ňom splnomocnenec.

Pristúpila barónka, opierajúca sa o rameno pani Villefortovej.

„Nie je to na zúfanie, drahá priateľka,“ riekla, chytajúc pero. „Neočakávaná okolnosť, ktorá sa vyskytla vo veci vraždy a krádeže, obeťou ktorej by sa bol bezmála stal gróf de Monte Christo, pripravila nás o pána de Villefort.“

„Ó, Bože môj,“ riekol Danglars práve tak, ako by povedal: ,To mi je jedno.‘

„Obávam sa veľmi,“ poznamenal Monte Christo, pristúpiac bližšie, „že som nechtiac príčinou tej neprítomnosti.“

„Ako, vy, gróf?“ riekla pani Danglarsová, podpisujúc. „Ak je to tak, majte sa na pozore, neodpustím vám to nikdy.“

Andrea napínal sluch.

„A predsa by to nebolo mojou vinou,“ odvetil gróf, „chcem to i dokázať.“

Všetci dychtivo načúvali: Monte Christo, ktorý tak zriedka otvoril ústa, chystal sa prehovoriť.

„Pamätáte sa,“ začal gróf v hlbokej tichosti, „že u mňa dokonal nešťastník, ktorý ma prišiel okradnúť a ktorého, keď odišiel odo mňa, zabil, ako sa predpokladá, jeho spoločník?“

„Áno,“ prisvedčil Danglars.

„Nuž, aby mu bolo možno pomáhať, raneného sobliekli a šaty hodili do kúta, zkadiaľ ich polícia zobrala. Ale polícia, vezmúc kabát a nohavice, aby ich uložila v kancelárii, zabudla vestu.“

Andrea zjavne zbledol a nebadateľne pokročil ku dverám; zbadal na obzore vystupujúci mrak a zdalo sa mu, že ten mrak je búrkonosný.

„Nuž,“ pokračoval gróf, „tú nešťastnú vestu našli dnes celú zakrvavenú a prebodnutú na mieste srdca.“

Dámy vykríkly a dve alebo tri chystaly sa zamdlieť.

„Doniesli mi ju. Nikto nemohol uhádnuť, odkiaľ pochádza ten zdrap; len mne prišlo na um, že je to azda vesta tej obete. Tu môj sluha, prekutávajúc opatrne a s odporom smutnú pozostalosť, namakal vo vrecku papier a vytiahol ho; bol to list, adresovaný, viete, komu? — vám, barón!“

„Mne?“ zvolal Danglars.

„Áno, vám! Pod krvavými škvrnami, ktorými bol list pokrytý, podarilo sa mi prečítať vaše meno,“ odpovedal Monte Christo pri všeobecných výkrikoch prekvapenia.

„Ale prečo to nedovolilo pánu de Villefort prísť k nám?“ spýtala sa pani Danglarsová, hľadiac nepokojne na svojho manžela.

„Je to celkom prosté, madame,“ odvetil Monte Christo, „vesta a list sú takzvané usvedčujúce predmety, poslal som teda všetko, list i vestu, pánu kráľovskému prokurátorovi. Chápete, drahý barón, že v trestných veciach zákonná cesta je najistejšia: boly to akiste nejaké úklady proti vám.“

Andrea pozrel ostro na Monte Christa a zmizol v druhom salóne.

„Môžbyť,“ povedal Danglars, „nebol ten zavraždený bývalý trestanec?“

„Áno,“ odpovedal gróf, „bývalý trestanec, menom Caderousse.“

Danglars zľahka zbledol; Andrea odišiel z druhého salónu a utiahol sa do predsiene.

„Ale veď podpisujte, podpisujte!“ zvolal Monte Christo. „Vidím, že moje rozprávanie vás všetkých rozrušilo, a preto vás prosím o prepáčenie, pani barónka, a vás, slečna Danglarsová.“

Barónka, ktorá práve podpísala, podala pero notárovi.

„Princ Cavalcanti,“ riekol notár, „princ Cavalcanti, kde ste?“

„Andrea, Andrea!“ volalo niekoľko mládencov, ktorí boli už so vznešeným Talianom natoľko dôverní, že ho volali krstným menom.

„Zavolajte princa, upozornite ho, že je on na rade podpísať sa!“ volal Danglars na lokaja.

Vtom však zástup hostí s hrôzou ustúpil do hlavného salónu, ako by bola v komnatách zjavila sa nejaká hrozná obluda, quaerens, queni devoret (hľadajúca, koho by zožrala).

Bolo naozaj pred čím ustupovať, ľakať sa, kričať.

Žandársky strážmajster postavil ku dverám každého salónu po dvoch žandároch a zamieril k Danglarsovi, kráčajúc za policajným komisárom, opásaným šerpou.

Pani Danglarsová vykríkla a zamdlela.

Danglars, pokladajúc sa za ohroženého (niektoré svedomia nie sú nikdy isté), nemohol opanovať svoju tvár, skrivenú hrôzou.

„Čo sa stalo, pane?“ spýtal sa Monte Christo, pristúpiac ku komisárovi.

„Kto z vás, páni,“ spýtal sa úradník, nedajúc grófovi odpoveď, „menuje sa Andrea Cavalcanti?“

So všetkých strán ozval sa výkrik údivu.

Hľadali, vypočúvali.

„Ale kto je to, ten Andrea Cavalcanti?“ spýtal sa Danglars temer bez seba.

„Bývalý trestanec, ktorý ušiel z Toulonu.“

„A aký zločin spáchal?“

„Je obvinený,“ odvetil komisár chladným hlasom, „že zavraždil akéhosi Caderoussa, svojho bývalého spolutrestanca, vo chvíli, keď Caderousse odchádzal od grófa de Monte Christo.“

Monte Christo vrhol vôkol seba rýchly pohľad.

Andrea zmizol.