ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Caderousse kričal ďalej horekujúcim hlasom:

„Pán abbé, pomoc, pomoc!“

„Čo sa stalo?“ spýtal sa Monte Christo.

„Pomoc!“ opakoval Caderousse. „Zavraždili ma!“

„Smelosť! Tu sme!“

„Ach, so mnou je koniec. Idete neskoro. Uvidíte ma umrieť. To boly údery! To je krvi!“

A zamdlel.

Ali a jeho pán vzali raneného a odniesli ho do izby. Tam pokynul Monte Christo Alimu, aby ho sobliekol; zbadal tri hrozné rany.

,Bože môj,‘ riekol si v duchu, ,tvoja spravodlivosť dá niekedy na seba čakať, zato však prichodí z neba tým dokonalejšie.‘

Ali hľadel na pána, ako by sa spytoval, čo treba robiť.

„Choď pre pána kráľovského prokurátora Villeforta, ktorý býva v ulici Saint-Honoré, a doveď ho sem. Keď pôjdeš povedľa lóže, zobuď vrátnika a povedz mu, aby šiel pre lekára.“

Ali poslúchol a nechal zdanlivého abbého so zamdletým Caderoussom osamote. Keď nešťastník otvoril oči, gróf, sediac na niekoľko krokov od neho, hľadel na neho so zamračeným výrazom súcitu a jeho pohybujúce sa pery zdaly sa šeptať modlitbu.

„Lekára, pán abbé, lekára!“ riekol Caderousse.

„Už som poslal pre neho,“ odvetil abbé.

„Viem, čo sa týka môjho života, je to márne, ale azda mi bude môcť dodať sily, lebo chcem hovoriť.“

„O čom?“

„O svojom vrahovi.“

„Vy ho teda poznáte?“

„Či ho poznám! Áno, poznám ho, je to Benedetto!“

„Mladý Korzičan?“

„On.“

„Váš druh?“

„Áno. Najprv mi dal plán grófovho domu, úfajúc sa akiste, že ho zabijem a že on sa tak stane jeho dedičom, alebo že gróf zabije mňa a že on, Benedetto, sa ma takto zbaví. Potom na mňa čakal na ulici a zabil ma.“

„Keď som poslal pre lekára, poslal som i pre prokurátora.“

„Príde už neskoro, neskoro príde,“ riekol Caderousse; „cítim, že mi mizne všetka krv.“

„Počkajte,“ riekol Monte Christo.

Odišiel a o päť minút sa vrátil s flakónom.

Umierajúci nespúšťal desne strnulé oči v jeho neprítomnosti s dverí, cez ktoré, ako nevdojak tušil, mala mu prísť pomoc.

„Ponáhľajte sa, pán abbé, ponáhľajte sa!“ riekol. „Cítim, že zasa zamdliem.“

Monte Christo pristúpil k nemu a nalial na fialkové pery raneného tri či štyri kvapky tekutiny, ktorá bola vo flakóne.

Caderousse si vydýchol zhlboka.

„Ó“, riekol, „vlievate do mňa život. Ešte…“

„O dve kvapky viac, a boli by ste mŕtvy,“ odvetil abbé.

„Ó, keby už len niekto prišiel, komu by som mohol podliaka udať.“

„Žiadate si, aby som napísal vašu výpoveď? Vy ju podpíšete.“

„Áno… Áno…“ odvetil Caderousse, ktorého oči žiarily pri myšlienke na posmrtnú pomstu.

Monte Christo písal:

„Umieram, zavraždený Korzičanom Benedettom svojím spolutrestancom v Toulone, majúcim číslo 59.“

„Ponáhľajte sa, ponáhľajte sa,“ súril Caderousse, „lebo to nebudem môcť už podpísať!“

Monte Christo podal pero Caderoussovi, ktorý posbierajúc všetky sily, podpísal a klesol na lôžko, povediac:

„Vy poviete ostatné, pán abbé; povedzte, že sa dá menovať Andreom Cavalcantim, že býva v hoteli des Princes, že… Ach, ach, Bože môj! Bože môj! Umieram!“

A Caderousse zamdlel druhý raz.

Abbé mu priložil flakón k nosu; ranený otvoril oči.

Túžba po pomste ho ani v mdlobe neopustila.

„Všetko to poviete, pravda, pán abbé?“

„Všetko, áno, a ešte iné veci.“

„Čo poviete?“

„Poviem, že vám dal plán tohto domu, úfajúc sa, že vás gróf zabije. Poviem, že to grófovi oznámil v liste; poviem, že v neprítomnosti grófovej prijal som list ja a bdel som, čakajúc na vás.“

„A jeho zgilotínujú, pravda?“ spýtal sa Caderousse. „Zgilotínujú ho — sľubujete mi to? Umieram s tou nádejou, lebo mi uľahčuje smrť.“

„Poviem,“ pokračoval gróf, „že prišiel za vami a že na vás stále striehol; že, keď vás videl vychádzať, bežal za roh múru a skryl sa tam.“

„Vy ste to teda všetko videli?“

„Rozpamätajte sa na moje slová: Ak sa vrátiš domov živý a zdravý, budem si myslieť, že ti Boh odpustil a odpustím ti aj ja.“

„A vy ste ma nevystríhali?“ zvolal Caderousse, hľadiac sa naddvihnúť na lakte. „Vedeli ste, že ma zavraždia, keď ztadiaľto odídem, a nevystríhali ste ma!“

„Nie, lebo som v Benedettovej ruke videl spravodlivosť božiu, a bol by som si myslel, že spácham svätokrádež, keby som sa bol úmyslom Prozreteľnosti staval na odpor.“

„Spravodlivosť božia! Nehovorte mi o nej, pán abbé! Viete lepšie ako ktokoľvek iný, že keby bola nejaká božská spravodlivosť, boli by mnohí ľudia potrestaní, ktorí potrestaní nie sú.“

„Len trpezlivosť,“ riekol abbé s prízvukom, pri ktorom sa umierajúci zachvel, „len trpezlivosť!“

Caderousse pozrel na neho s počudovaním.

„A potom,“ pokračoval abbé, „Boh je svrchovane milosrdný oproti všetkým, ako bol oproti tebe: predovšetkým je otcom a len potom sudcom.“

„Ach, vy teda veríte v Boha?“ spýtal sa Caderousse.

„Keby som bol taký nešťastný, že by som v neho až doteraz neveril,“ odvetil Monte Christo, „vidiac teba, uveril by som v neho.“

Caderousse zdvihol zaťaté päste k nebu.

„Počuj,“ riekol abbé, vystierajúc k ranenému ruku, ako by mu nariaďoval veriť, „hľa, čo ti urobil Boh, ktorého ani vo svojej poslednej chvíli neuznávaš: dal ti zdravie, silu, zabezpečenú prácu, ba i priateľa, slovom život, ako si ho má človek predstavovať, príjemný život s pokojným svedomím a splnením prirodzených želaní. Miesto toho, aby si využil tie Pánove dary, ním v takej plnosti tak zriedka udelené, urobil si toto: oddal si sa leňošeniu, opilstvu a v opilosti zradil si jedného zo svojich najlepších priateľov.“

„Pomoc!“ zvolal Caderousse. „Nepotrebujem kňaza, ale lekára; azda nie som ranený smrteľne, azda ešte neumriem, azda ma možno ešte zachrániť!“

„Si tak smrteľne ranený, že bez tých troch kvapiek, ktoré som ti práve dal, bol by si mŕtvy. Počúvaj teda.“

„Ach,“ šeptal Caderousse, „ste divný kňaz, pripravujete umierajúceho o poslednú úfnosť, miesto aby ste ho tešili.“

„Počuj,“ riekol abbé, „keď si zradil svojho priateľa, Boh ťa začal nie trestať, ale vystríhať; upadol si do biedy a trpel si hlad. Polovicu svojho života, ktorú si mohol venovať zárobkom, strávil si v závisti, a už si myslel na zločin, vyhovárajúc sa na nevyhnutnosť, keď Boh kvôli tebe urobil div, keď ti mojimi rukami do lona tvojej biedy poslal majetok, skvelý pre teba, bedára, ktorý si nikdy nič nemal. Ale tebe nie je dosť neočakávaný majetok, keď ho už raz máš, chceš ho zdvojnásobiť, a to ako? Vraždou. Zdvojnásobíš ho, a tu ti ho Boh vytrhne a postaví ťa pred spravodlivosť ľudskú.“

„Nebol som to ja,“ riekol Caderousse, „to Karkonta chcela zabiť Žida.“

„Áno,“ riekol Monte Christo. „Tiež Boh, teraz nepoviem stále spravodlivý, lebo jeho spravodlivosť by ťa bola odsúdila na smrť, ale stále milosrdný Boh dovolil, aby sudcovia boli dojatí tvojimi slovami a nechali ťa nažive.“

„Aby ma poslali navždy na galeje, to je nejaká milosť!“

„A predsa si tú milosť, keď ti ju udelili, ty bedár, pokladal za milosť; tvoje chabé, pred smrťou sa trasúce srdce poskočilo od radosti pri zvesti o večnej hanbe, lebo si si povedal, ako všetci trestanci: Trestnica má dvere, ale hrob ich nemá. A mal si pravdu, lebo tie dvere trestnice otvorily sa ti nečakane: do Toulonu prišiel Angličan, ktorý dal sľub, že vyslobodí dvoch mužských z potupy; vyvolil si teba a tvojho druha. Druhý raz ti bolo z neba poslané šťastie, našiel si zasa peniaze a súčasne i pokoj a mohol si začať žiť životom ostatných ľudí, ty, ktorý si bol odsúdený na život trestanecký. A tu, ty úbožiak, začneš pokúšať Boha tretí raz. Nemám dosť, povedal si si, keď si mal toľko, koľko si nemal nikdy predtým, a spácham bez príčiny, bez ospravedlnenia tretí zločin. Božia trpezlivosť je na konci, Boh ťa potrestal.“

Caderousse slabol navidomoči.

„Piť,“ riekol; „smädný som… horím!“

Monte Christo mu podal pohár vody.

„Zloduch Benedetto predsa len unikne!“ riekol Caderousse, vracajúc pohár.

„Neunikne nikdy, to ti hovorím ja, Gaderousse… Benedetto bude potrestaný!“

„Potom budete potrestaný i vy,“ povedal Caderousse, „lebo neurobili ste svoju kňazskú povinnosť… mali ste Benedettovi zabrániť, aby ma zabil!“

„Ja?“ riekol gróf s úsmevom, pri ktorom umierajúci zmeravel od hrôzy. „Ja zabrániť Benedettovi, aby ťa zabil, vo chvíli, keď sa tvoj nôž zlomil na oceľovej košeli, ktorá chránila moju hruď…?! Áno, keby som ťa bol našiel pokorného a ľútostivého, azda by som bol Benedettovi zabránil zabiť ťa, ale bol si spupný a krvilačný, i ponechal som božej vôli slobodný beh!“

„Neverím v Boha!“ kričal Caderousse. „Ty v neho tiež neveríš… klameš… klameš!…“

„Mlč,“ riekol abbé, „lebo s tým krikom ti unikajú z tela posledné kvapky krvi… Ach, ty neveríš v Boha, a umieraš zasiahnutý Bohom… Ach, ty neveríš v Boha, a predsa Boh žiada len jedinú modlitbu, len jediné slovko, len jedinú slzu, aby odpustil… Boh, ktorý mohol viesť vrahovu dýku tak, aby si dokonal hneď… Boh ti dožičil ešte štvrť hodiny pre ľútosť… Pokajaj sa teda, ty nešťastník!“

„Nie,“ stál na svojom Caderousse, „nebudem sa kajať; niet Boha, niet Prozreteľnosti, je len náhoda.“

„Je Prozreteľnosť, je Boh,“ riekol Monte Christo, „a dôkazom toho je, že ty tu ležíš bez sily, zúfajúc a popierajúc Boha, a že ja tu stojím pred tebou, bohatý, šťastný, živý, zdravý a spínajúc ruky k Bohu, v ktorého ty sa snažíš neveriť, a v ktorého predsa v hĺbkach duše veríš.“

„Ale kto ste teda vlastne?“ spýtal sa Caderousse, upierajúc na grófa hasnúce zraky.

„Pozri na mňa dobre,“ riekol Monte Christo, vezmúc sviečku a priblížiac si ju ku tvári.

„Nuž — abbé… abbé… Bussoni…“

Monte Christo sňal parochňu, ktorá ho zmenila na nepoznanie, a uvoľnil krásne čierne vlasy, ktoré harmonicky vrúbily jeho bledú tvár.

„Ó,“ riekol Caderousse s úžasom, „keby nebolo tých čiernych vlasov, povedal by som, že ste ten Angličan, povedal by som, že ste lord Wilmore.“

„Nie som ani abbé Bussoni, ani lord Wilmore,“ riekol Monte Christo; „prizri sa mi lepšie, prizri sa mi dlhšie, nazri do svojich prvých rozpomienok.“

V tomto grófovom výroku bolo isté magnetické vlnenie, ktorým vysilené smysly nešťastníka boly naposledy oživené.

„Ó, naozaj,“ riekol, „zdá sa mi, že som vás videl, že som vás kedysi poznal.“

„Áno, Caderousse, áno, videl si ma, áno, poznal si ma.“

„Ale kto ste teda? A ak ste ma videli, ak ste ma poznali, prečo ma necháte umrieť?“

„Preto, že ťa nič nemôže zachrániť, Caderousse, lebo tvoje rany sú smrteľné. Keby si bol mohol byť zachránený, bol by som v tom videl posledné milosrdenstvo Pána a bol by som sa ešte pokúsil, na to ti prisahám pri otcovom hrobe, vrátiť ťa životu a ľútosti.“

„Pri otcovom hrobe!“ opakoval Caderousse, oživený poslednou iskrou a dvíhajúc sa, aby mohol lepšie vidieť mužského, ktorý mu urobil takúto prísahu, posvätnú všetkým ľuďom. „Ale kto ste vlastne?“

Gróf neprestal pozorovať postup agónie. Pochopil, že toto vzpruženie k životu je posledné; pristúpil k umierajúcemu, a pozerajúc na neho pokojným a smutným pohľadom, hovoril mu do ucha:

„Som…“

A jeho pery, sotva pootvorené, vyslovily isté meno tak ticho, že sa zdalo, ako by sa gróf sám bál počuť ho.

Caderousse si kľakol na kolená, roztiahol ruky a snažil sa cúvnuť; potom, somknúc ruky a zdvihnúc ich s nesmiernou námahou, riekol:

„Ó, Bože môj, Bože môj, odpusť, že som ťa zapieral: jestvuješ naozaj, si naozaj otcom ľudí na nebi a sudcom ľudí na zemi. Môj všemohúci Bože, tak dlho som ťa neuznával! Bože môj všemohúci, odpusť mi! Bože môj všemohúci, prijmi ma!“

A Caderousse, zavrúc oči, klesol nazad s posledným výkrikom a s posledným vzdychom.

Krv sa hneď srážala na okraji jeho širokých rán.

Bol mŕtvy.

,Jeden‘ riekol tajomne gróf, hľadiac na mŕtvolu, zohavenú hroznou smrťou.

O desať minút prišiel lekár a kráľovský prokurátor; prvého doviedol vrátnik, druhého Ali. Prijal ich abbé Bussoni, ktorý sa modlil pri mŕtvole.