ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zatiaľ sa vrátil do mesta i Monte Christo s Maximiliánom a Emanuelom.

Návrat bol veselý. Emanuel netajil svoju radosť nad tým, že miesto boja nastal mier, a chválil sa svojím filantropizmom. Morrel, opretý o roh koča, nechal švagra slovami prejavovať prekypujúcu veselosť; sám cítil práve takú úprimnú radosť, ale ona mu žiarila len z očú.

Pri bráne du Trône stretli Bertuccia; čakal tam nepohnute ako vojak na stráži.

Monte Christo vyhliadol z okna, vymenil s ním niekoľko tichých slov a intendant zmizol.

„Pán gróf,“ riekol Emanuel, keď dojachali na Palace-Royale, „zavezte ma, prosím, k môjmu domu, aby sa moja žena ani na chvíľu nestrachovala ani o vás, ani o mňa.“

„Keby nebolo smiešne ísť chváliť sa víťazstvom,“ riekol Morrel, „pozval by som pána grófa k nám, ale pán gróf sa iste tiež ponáhľa upokojiť srdce, trasúce sa o neho. Už sme tu, Emanuel, rozlúčme sa s naším priateľom a nezdržiavajme ho.“

„Moment,“ riekol Monte Christo, „nepozbavujte ma tak rázne obidvoch spoločníkov; vy, Emanuel, vráťte sa ku svojej milej žene, povedzte jej, prosím, že sa jej najsrdečnejšie porúčam, a vy, Morrel, odprevaďte ma až na Champs-Élysées.“

„To je skvelé,“ povedal Maximilián, „tým skôr, že mám vo vašej štvrti prácu.“

„Máme ťa čakať na raňajky?“ spýtal sa Emanuel.

„Nie,“ odvetil mladík.

Dvere sa zavrely a koč jachal ďalej.

„Vidíte, ako som vám priniesol šťastie,“ riekol Morrel, keď ostali s grófom sami. „Pomysleli ste na to?“

„Áno,“ odvetil Monte Christo, „a preto by som bol rád, keby ste boli vždy so mnou.“

„To je obdivuhodné!“ pokračoval Morrel, odpovedajúc na svoju vlastnú myšlienku.

„Čo?“ spýtal sa Monte Christo.

„To, čo sa práve stalo.“

„Áno,“ riekol Monte Christo s úsmevom, „použili ste priliehavé slovo, Morrel, je to obdivuhodné.“

„Lebo Albert je predsa len smelý,“ pokračoval Morrel.

„Veľmi smelý,“ odpovedal Monte Christo; „videl som ho spať, keď mu dýka visela nad hlavou.“

„A ja viem,“ riekol Morrel, „že sa dva razy bil, a veľmi dobre bil; ako to porovnať s jeho dnešným správaním?“

„Vždy váš vplyv,“ poznamenal s úsmevom Monte Christo.

„Ale je to pre Alberta šťastie, že nie je vojak,“ riekol Morrel.

„Prečo?“

„Ospravedlnenie na teréne…“ riekol mladý kapitán, potriasajúc hlavou.

„Choďte, Morrel,“ riekol gróf mierne, „azda len nepodľahnete predsudkom obyčajných ľudí? Uznáte vari, že Albert, ktorý je smelý, nemôže byť zbabelec; že iste mal nejakú príčinu na to, aby robil to, čo urobil dnes ráno, a že jeho správanie je preto skôr hrdinské ako iné.“

„Iste, iste,“ povedal Morrel, „ale ja poviem to, čo hovoria Španieli: dnes bol menej smelý, ako bol včera.“

„Budete so mnou raňajkovať, Morrel?“ spýtal sa gróf, chtiac zakončiť ten rozhovor.

„Nie, zanechám vás o desiatej.“

„Tak akiste máte s niekým schôdzku pri raňajkách?“

Morrel sa zasmial a pokrútil hlavou.

„Ale predsa niekde len musíte raňajkovať?“ riekol gróf.

„A čo, ak som nie hladný?“ odvetil Maximilián.

„Ó,“ zvolal gróf, „poznám len dva city, ktoré kazia chuť do jedenia: bolesť, keď vás však vidím veľmi veselého, bolesť to iste nebude — a lásku. A potom, čo ste mi povedali o svojom srdci, je mi dovolené myslieť…“

„Nuž, nevravím, že nie,“ povedal veselo Morrel.

„A vy mi to nepoviete, Maximilián?“ prehovoril gróf s takou živosťou, ktorá zjavne svedčila o tom, s koľkým záujmom by bol vypočul to tajomstvo.

„Dnes ráno som vám ukázal, gróf, že mám srdce, pravda?“

Miesto odpovede Monte Christo mladému mužskému podal ruku.

„Od chvíle,“ pokračoval Morrel, „keď to srdce nie je už s vami vo Vincennskom lese, je inde, kde si preň idem.“

„Choďte,“ riekol pomaly gróf, „choďte, drahý priateľ, ale kladiem vám na srdce, že ak sa stretnete s nejakou prekážkou, pripomeňte si, že na tomto svete mám istú moc, že som šťastný, keď môžem túto moc upotrebiť v prospech ľudí, ktorých mám rád, a že vás mám rád, Morrel.“

„Dobre,“ povedal mladík, „pripomeniem si to, ako si sebecké deti pripomínajú rodičov, keď ich potrebujú. Ale vás budem potrebovať, a azda keď zavíta tá chvíľa, obrátim sa na vás, gróf.“

„Dobre, mám vaše slovo. Tak, s Bohom!“

„Do videnia!“

Prišli ku bráne domu na Champs-Élysées. Monte Christo otvoril dvere, Morrel soskočil.

Bertuccio čakal na schodoch domu.

Morrel zmizol v avenue de Marigny a Monte Christo rýchlo šiel k Bertucciovi.

„Tak?“ spýtal sa ho.

„Chystá sa odísť z domu,“ odvetil intendant.

„A jej syn?“

„Jeho komorník, Florentín, myslí, že urobí to isté.“

„Poďte.“

Monte Christo pojal so sebou Bertuccia do kabinetu, napísal list, ktorý sme videli, a podal ho intendantovi.

„Choďte,“ riekol, „a ponáhľajte sa; prv však oznámte Haydée, že som sa vrátil.“

„Tu som,“ zvolala deva, ktorá, počujúc hrkot koča, sbehla hneď nadol a jej tvár len tak jasala od radosti, že grófa vidí živého a zdravého.

Bertuccio odišiel.

V prvých chvíľach návratu, na ktorý čakala s toľkou netrpezlivosťou, Haydée prežila všetok radostný zápal dcéry, ktorá zasa videla otca, všetok mámor milovnice, ktorá zasa videla zbožňovaného milenca.

Hoci gróf de Monte Christo neprejavil toľme svoju radosť, ona preto nebola menšia; pre srdcia, ktoré dlho trpely, je radosť tým, čím je rosa vysušenej hrude; srdce i hruda vpijú do seba blahodarný dážď, ktorý na ne padá, a na povrchu sa z neho nezjaví nič. Od niekoľkých dní gróf de Monte Christo poznal to, v čo sa oddávna neodvážil úfať, že sú totiž na svete dve Mercedes a že by mohol byť ešte šťastný.

Jeho šťastím žiariace oči ponáraly sa chtivo do zvlhnutých zrakov Haydée, keď zrazu sa otvorily dvere. Gróf svraštil obrvy.

„Pán de Morcerf!“ oznamoval Baptistin, ako by to jediné slovo obsahovalo jeho ospravedlnenie.

Grófova tvár sa naozaj vyjasnila.

„Ktorý?“ spýtal sa. „Vikont a či gróf?“

„Gróf.“

„Bože môj,“ zvolala Haydée, „či to ešte nie je zakončené?“

„Neviem, či je to zakončené, moje milované dieťa,“ odvetil Monte Christo, chytiac devu za ruky, „ale to viem, že sa nemáš čo báť.“

„Ó, je to ten podliak…“

„Ten človek mi naskrze v ničom nemôže škodiť, Haydée,“ povedal Monte Christo; „keď som mal do činenia s jeho synom, vtedy bola príčina obávať sa.“

„Nikdy sa nedozvieš, pán môj, čo som vytrpela,“ riekla deva.

Monte Christo sa usmial.

„Prisahám ti pri hrobe svojho otca,“ riekol Monte Christo, vystrúc ruku nad hlavu devy, „že ak sa pridá nešťastie, nestihne mňa.“

„Verím ti, pane, ako božiemu slovu,“ riekla deva, ponúknuc grófovi čelo.

Monte Christo poceloval to čisté a krásne čelo, pričom sa zatrepotalo súčasne dvoje sŕdc, jedno prudko, druhé tlmene.

,Ó, Bože môj,‘ šepol Monte Christo, ,dovolíš teda, aby som mohol milovať ešte raz?… Zaveďte pána grófa de Morcerf do salónu,‘ rozkázal Baptistinovi, odprevádzajúc krásnu Grékyňu k tajným schodom.

Objasnime teraz tú návštevu, ktorú Monte Christo azda očakával, ale ktorú akiste nečakali naši čitatelia.

Kým Mercedes, ako sme už povedali, vo svojom byte sostavovala inventár, aký vo svojom pavilóne spísal i Albert, kým usporadovala skvosty, zatvárala priečinky, umiesťovala kľúče, aby všetko zanechala v úplnom poriadku, — nezbadala, že bledá, zlovestná hlava zjavila sa v sklenej tabuli dverí, kadiaľ vnikalo do chodby svetlo, cez ktorú bolo možno všetko vidieť a počuť, teda ten, kto, nevidený a nepočutý nepochybne mohol všetko vidieť a počuť, čo sa robilo u pani de Morcerf.

Od tých sklených dverí mužský s bledou hlavou odišiel do spálne grófa de Morcerf a tam kŕčovite stiahnutou rukou odhrnul záclonu obloka, hľadiaceho na dvor. Ostal tak nepohnute stáť desať minút, počúvajúc bez slova tlkot svojho srdca. Tých desať minút pre neho trvalo dosť dlho.

A vtedy Albert, vracajúc sa zo schôdzky, zbadal otca, ktorý za záclonou čakal na jeho návrat, a odvrátil hlavu.

Grófovo oko vzbĺklo; vedel, že Albert hrozne urazil Monte Christa, že po takej urážke vo všetkých krajinách sveta nasleduje smrteľný súboj. Ale Albert sa vracal živý a zdravý, teda gróf bol pomstený.

Chmúrnu tvár ožiaril záblesk nevýslovnej radosti, sťa keď slnce vyšle posledný lúč, prv, ako sa stratí v mrakoch, ktoré sa zdajú skôr hrobom ako lôžkom.

Ale, ako sme povedali, darmo čakal, že mu mladík príde oznámiť svoje víťazstvo. Že syn pred súbojom nechcel vidieť otca, ktorého česť šiel pomstiť, je pochopiteľné, ale prečo sa neprišiel vrhnúť do otcovho náručia, keď jeho česť bola pomstená?

A tak gróf, nemôžuc sa shovárať s Albertom, poslal pre neho sluhu. Vieme, že sluha dostal Albertovo dovolenie netajiť nič pred grófom.

O desať minút zjavil sa na schodoch domu generál Morcerf v čiernom kabáte s vojenským golierom, v čiernych nohaviciach a s čiernymi rukavicami. Tak sa videlo, že už dal predbežné rozkazy, lebo sotva zastal na poslednom schode vonkajšieho schodišťa, z kôlne vyjachal koč a zastal pred ním.

Jeho komorník položil do koča vojenský plášť, v ktorom boly zabalené dva meče; potom, zavrúc dvierka, sadol si vedľa kočiša.

Kočiš sa nahol s kaleše pre rozkaz.

„Na Champs-Élysées,“ rozkázal generál, „ku grófovi de Monte Christo. Rýchlo!“

Kone na šľahnutie biča, ktoré ich zasiahlo, pustily sa do behu. O päť minút stály pred grófovým domom.

Pán de Morcerf otvoril si sám dvierka a ešte prv, ako zastal koč, soskočil sťa mládenec, zazvonil a zmizol so svojím sluhom v otvorených dverách.

Baptistin vo chvíli pánu de Monte Christo hlásil grófa de Morcerf a Monte Christo, odprevadiac Haydée, rozkázal, aby grófa de Morcerf uviedli do salónu.

Generál už tretí raz premeriaval salón po jeho celej dĺžke, keď obrátiac sa, videl na prahu stojaceho Monte Christa.

„Ach, to je pán de Morcerf,“ riekol pokojne Monte Christo; „myslel som, že som zle rozumel.“

„Áno, som to ja,“ odvetil gróf, majúc pery tak hrozne kŕčovite stiahnuté, že nemohol jasne hovoriť.

„Ešte sa teda musím dozvedieť,“ riekol gróf, „čo je toho príčinou, že mám potešenie vidieť pána grófa de Morcerf tak skoro ráno.“

„Stretol som sa dnes ráno so svojím synom, pane,“ riekol generál.

„Vy to viete?“ spýtal sa gróf.

„Viem i to, že môj syn mal oprávnené príčiny, aby sa s vami bil a aby sa všemožne usiloval vás zabiť.“

„Naozaj, pane, veľmi oprávnené! Ale vidíte, že i pri všetkých tých príčinách ma nezabil, ba ani sa len nebil.“

„A predsa vás pokladal za pôvodcu otcovho pohanenia, za pôvodcu hroznej skazy, ktorá sa teraz rúti na môj dom.“

„Je to pravda, pane,“ odvetil Monte Christo s pokojom, jemu vlastným, „za vedľajšiu, a nie hlavnú príčinu.“

„Akiste ste sa mu ospravedlnili alebo ste mu dali nejaké vysvetlenie.“

„Nedal som mu nijaké vysvetlenie a on sa ospravedlnil mne.“

„A čomu pripisujete to správanie?“

„Presvedčeniu; niekto bol vo všetkom tom väčším vinníkom ako ja.“

„A kto to bol?“

„Jeho otec.“

„Nechže je,“ riekol gróf zblednúc. „Ale viete, že vinník nerád počuje usvedčovanie z viny.“

„Viem… Čakal som i to, že sa stane to, čo sa stalo.“

„Čakali ste, že môj syn bude zbabelec?“ zvolal gróf.

„Pán Albert de Morcerf nie je zbabelec,“ odvetil Monte Christo.

„Človek, ktorý drží meč, ktorý na dosah toho meča má zaprisahaného nepriateľa, ten človek, ak sa nebije, je zbabelec! Škoda, že ho tu niet, aby som mu to povedal!“

„Pane,“ povedal chladne Monte Christo, „úfam sa, že ste neprišli ku mne, aby ste mi hovorili o svojich malicherných rodinných veciach. Choďte to povedať pánu Albertovi, azda bude vedieť, čo vám má odpovedať.“

„Ó, nie, nie,“ zvolal generál s úsmevom, ktorý zmizol po letmom zjavení sa, „nie, máte pravdu, neprišiel som preto. Prišiel som vám povedať, že i ja pozerám na vás ako na nepriateľa. Prišiel som vám povedať, že vás inštinktívne nenávidím! Že sa mi vidí, že som vás poznal odjakživa a vždy som vás nenávidel! A konečne, keď sa mladí mužskí tohto storočia nebijú, že je na nás rad, aby sme sa bili… Je to váš náhľad, pane?“

„Áno. A keď som riekol, že som čakal na to, čo sa stane, hovoril som aj o cti vašej návštevy.“

„Tým lepšie… Ste teda prichystaný?“

„Vždy som prichystaný, pane.“

„Viete, že sa budeme biť, kým jeden z nás neumrie?“ riekol generál, od zúrivosti zatínajúc zuby.

„Až kým jeden z nás neumrie,“ opakoval Monte Christo, prikývnuc zľahka.

„Poďme teda, nepotrebujeme svedkov.“

„Pravda,“ povedal Monte Christo, „je to zbytočné, veď sa tak dobre poznáme!“

„Naopak,“ riekol gróf, „práve preto, že sa nepoznáme.“

„Tak,“ poznamenal Monte Christo s flegmou, ktorá bola schopná vohnať do zúfalstva, „pohovoríme si o tom trochu. Nie ste azda vojak Fernand, ktorý sa stal zbehom v predvečer bitky pri Waterloo? Nie ste poručík Fernand, ktorý bol vodcom a vyzvedačom francúzskej armády v Španielsku? Nie ste plukovník Fernand, ktorý zradil, predal, zavraždil svojho dobrodinca Aliho? A nerobia všetci títo Fernandovia dovedna generála-poručíka grófa de Morcerf, francúzskeho péra?“

„Ó,“ zvolal generál, zasiahnutý týmito slovami ako žeravým železom, „ó, ty podliak, ktorý mi vyčituješ moju hanbu vo chvíli, keď ma azda zabiješ, nie, nepovedal som ti, že som ti neznámy. Viem dobre, že si vnikol do noci minulosti a že si tam pri svetle bohvie akej fakle prečítal každú stranu môjho života! Ale môžbyť, že je vo mne ešte viacej cti i v pohanení ako v tebe pod tvojím nádherným zovňajškom. Nie, nie, ty ma poznáš, viem to, ale ja nepoznám teba, ty zlatom a drahokamami pokrytý dobrodruh! V Paríži sa menuješ gróf de Monte Christo, v Taliansku námorník Simbad, na Malte bohvie ako, zabudol som už. Ale čo sa chcem od teba dozvedieť, je, ako sa skutočne menuješ; chcem vedieť tvoje pravé meno zo všetkých tých sto mien, aby som ho mohol vysloviť vo chvíli, keď ponorím meč do tvojho srdca!“

Gróf de Monte Christo hrozne zbledol; jeho jasné oko vzbĺklo žeravým ohňom; jedným skokom bol v toaletnej chyži vedľa spálne, a strhnúc si kravatu, kabát a vestu, obliekol si chytrejšie ako za minútu krátku námornícku blúzu a na hlavu si natiahol námornícku čiapku, zpod ktorej sa rozvlnily jeho dlhé čierne vlasy.

A vrátil sa hroziaci, neúprosný, kráčajúc so založenými rukami ku generálovi, ktorý nechápal jeho zmiznutie, čakal na neho a ktorý, cítiac, ako mu drkocú zuby a ako sa mu podlamujú nohy, ustúpil a nezastavil sa, až keď našiel stôl, o ktorý sa oprel kŕčovite zaťatou rukou.

„Fernand,“ zvolal Monte Christo, „zo svojich sto mien potrebujem ti povedať len jedno, aby som ťa zdrvil! Ale, však, ty uhádneš to meno? Či skôr rozpomínaš sa naň, lebo pri všetkých žiaľoch, pri všetkých mukách ukazujem ti dnes tvár, omladnutú šťastím pomsty, tvár, ktorú si iste často vídaval v snoch od svojho sobáša s Mercedes — mojou nevestou!“

Generál, majúc hlavu vyvrátenú dozadu, ruky vystreté napred, so strnulým pohľadom, bez slova prežíval ten hrozný výjav; potom, cúvajúc ku stene, oprel sa o ňu a plazil sa vedľa nej až ku dverám, cez ktoré vyšiel chrbtom, vydajúc len jeden žalostný, desný, srdce rozrývajúci výkrik:

„Edmond Dantes!“

Vzdychajúc neľudsky, dovliekol sa až do vestibulu, prešiel cez dvor ako opitý a klesol do náručia svojho sluhu, šeptajúc nesrozumiteľne:

„Domov! Domov!“

Na zpiatočnej ceste prebralo ho čerstvé povetrie a hanba, ktorú mu naháňala pozornosť jeho ľudí, takže mohol usporiadať svoje myšlienky. Ale cesta bola krátka, a čím väčšmi sa približoval domovu, tým živšie cítil všetky svoje bolesti.

Gróf kázal zastať niekoľko krokov od domu a sostúpil. Brána paláca bola dokorán otvorená; fiakrista, cele prekvapený, že ho zavolali do tohto nádherného bydliska, stál s vozom naprostred dvora. Gróf pozrel s hrôzou na fiaker, ale, neopovážiac sa spytovať nikoho, ponáhľal sa do svojich izieb.

So schodov sostupovaly dve osoby; ledva stačil odskočiť, aby im vyhol.

Bola to o synovo rameno opretá Mercedes, ktorá s ním opúšťala dom.

Šli tesne popri nešťastníkovi, ktorý, skrytý za damaskovou záclonou, temer bol zasiahnutý grófkinými hodvábnymi šatami a pocítil na tvári vlažný dych slov, ktoré povedal jeho syn:

„Smelosť, mama moja! Poďte, poďte, nie sme tu už doma.“

Slová stíchly, kroky sa vzdialily.

Generál sa vystrel, držiac sa kŕčovite damaskovej záclony. Udúšal najhroznejší vzlyk, aký sa kedy vyrval z hrude otca, opusteného súčasne ženou i synom.

Skoro počul zavrieť dvierka fiakra, potom kočišov hlas; hrmot koča otriasal tabule oblokov. Tu vbehol gróf do spálne, aby ešte raz videl všetko, čo miloval na tomto svete. Ale koč odjachal, a neukázala sa v obloku ani hlava Mercedes, ani Albertova, aby venovala posledný pohľad rozlúčenia a ľútosti, teda odpustenia osamotenému domu a opustenému otcovi a manželovi.

A tu, keď kolesá fiakra rachotily po dlažbe klenutej brány, ozval sa v spálni výstrel a tmavý dym unikal cez jednu z obločných tabúľ, ktorá praskla silou výbuchu.