ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V predošlej kapitole videli sme pani Danglarsovú prísť oznámiť oficiálne pani Villefortovej skorý sobáš slečny Eugenie Danglarsovej s pánom Andreom Cavalcantim.

Ale pred týmto oznámením, ktoré hlásalo, alebo aspoň zdalo sa hlásať pevné rozhodnutie všetkých, ktorých sa tá dôležitá udalosť týkala, odohrala sa scéna, ktorú musíme svojim čitateľom opísať.

Prosíme ich teda, aby sa vrátili a preniesli sa predpoludním toho dňa veľkých katastrof do krásneho, pekne pozláteného salónu, ktorý sme im už ukázali a ktorý bol pýchou svojho majiteľa, pána baróna Danglarsa.

V tomto salóne asi o desiatej ráno prechádzal sa sám barón, zamyslený a zrejme znepokojený, zastavujúc sa pri každom zvuku a hľadiac na všetky dvere.

Keď bola všetka jeho trpezlivosť vyčerpaná, zavolal svojho komorníka.

„Štefan,“ riekol mu, „spýtajte sa, prečo si slečna Eugenia žiadala, aby som ju čakal v salóne, a prečo ma tu nechá tak dlho čakať.“

Uľahčiac si tak vo svojej zlej nálade, barón sa trochu uspokojil.

Slečna Danglarsová vyžiadala si naozaj ráno u otca rozhovor a za miesto rozhovoru označila zlatý salón. Neobvyklosť toho kroku a najmä jeho oficiálny náter veľmi prekvapily baróna, ktorý hneď vyhovel dcérinmu želaniu a šiel sám prvý do salónu.

Štefan sa skoro vrátil.

„Slečnina komorná,“ oznamoval, „mi povedala, že slečna dokončuje toaletu a hneď príde.“

Danglars kývol hlavou, že dobre. Pred ľuďmi a pred svojím služobníctvom tváril sa Danglars ako dobrák a slabý otec: bolo to níce úlohy, ktorú si privlastnil v ľudovej veselohre, ktorú hral; bola to fyziognomia, ktorú si osvojil a ktorá, ako sa mu zdalo, mu pristala, ako pristalo profilom masiek otcov antického divadla mať s pravej strany peru zdvihnutú a usmiatu, kým ľavá strana pery bola stiahnutá a plačlivá.

Poponáhľajme sa povedať, že v intímnom živote pera zdvihnutá a usmiata klesala na roveň pery stiahnutej a plačlivej, takže väčšinou dobrák ustupoval hrubému manželovi a despotickému otcovi.

,Prečo, do čerta,‘ dudral Danglars, ,keď sa chce so mnou to bojazlivé dievča shovárať, ako tvrdí, nepríde prosto do mojej pracovne? A prečo sa chce so mnou shovárať?‘ myslel si.

Už asi dvadsiaty raz opakoval si túto znepokojujúcu myšlienku, keď sa zrazu otvorily dvere a zjavila sa Eugenia v čiernych hodvábnych šatách s pretkávanými kvetmi tej istej farby bez lesku, prostovlasá a s rukavičkami na rukách, ako by bola prichystaná sadnúť si do kresla v Théâtre-Italien.

„Tak čo sa stalo, Eugenia?“ zvolal otec. „A načo ten slávnostný salón, keď je tak pohodlne v mojej pracovni?“

„Máte úplnú pravdu, pane,“ odvetila Eugenia, pokynúc otcovi, že si môže sadnúť, „a vyslovili ste tým dve otázky, ktoré vopred obsahujú celý náš rozhovor. Odpoviem teda na obidve, a to proti zvyku najprv na druhú, lebo je menej komplikovaná. Vyvolila som salón za miesto schôdzky, aby som vyhla nepríjemnému vplyvu a dojmu, ktorým pôsobí bankárova pracovňa. Pokladničné knihy, akokoľvek sú pozlátené; priečinky, zatvorené ako brány pevnosti; hŕby bankových papierov, prichodiacich bohvie zkadiaľ, množstvo listov, prichodiacich z Anglicka, z Holandska, zo Španielska, z Indie, z Číny a z Peru, — to všetko divne účinkuje na otcovho ducha a dáva mu zabudnúť, že sú na svete záujmy väčšie a svätejšie ako záujmy spoločenského postavenia a mienky jeho mandantov. Vyvolila som teda tento salón, kde šťastný a usmiaty môžete vidieť svoj, môj i matkin portrét v nádherných rámoch a rozličné pastierske krajinky a dojímavé vidiecke výjavy. Pripisujem vonkajším dojmom veľkú moc. Azda je to omyl, najmä oproti vám, ale čo chcete? — nebola by som umelkyňa, keby som si nezachovala niekoľko ilúzií.“

„Veľmi dobre,“ povedal Danglars, ktorý vypočul túto reč s neochvejnou chladnokrvnosťou, nepochopiac z nej ani slovka, natoľko bol zaujatý, ako každý človek, plný tajných myšlienok, sledovaním svojej vlastnej idey v ideách svojho spoločníka.

„Tým je teda druhý bod aspoň čiastočne objasnený,“ pokračovala Eugenia bez najmenšieho zmätku s mužnou prísnosťou, ktorá charakterizovala jej posunok i tón, „a vy, tak sa zdá, ste s vysvetlením spokojný. Teraz sa vráťme k prvému. Spytovali ste sa ma, prečo som si vyžiadala rozhovor; poviem vám to takto, pane: nechcem sa vydať za pána grófa Andreu Cavalcantiho.“

Danglars sa nadhodil v kresle a naraz zdvihol oči i ruky k nebu.

„Bože môj, áno, pane,“ riekla Eugenia stále s tým istým pokojom. „Vidím, že sa tomu divíte, lebo od toho času, ako je tá drobná vec v prúde, neprejavila som ani najmenší odpor, súc si istá, ako vždy, že vo vhodnej chvíli viem proti ľuďom, ktorí sa nespytovali na moju mienku, a proti veciam, ktoré sa mi nepáčia, uplatniť svoju priamu a bezpodmienečnú vôľu. Teraz však prýštil ten pokoj, tá pasívnosť, ako hovoria filozofi, z iného prameňa; pochádzal z toho, že, súc poslušnou a oddanou dcérou (ľahký úsmev prelietol devinými purpurovými perami), vynasnažovala som sa poslúchnuť.“

„Teda?“ spýtal sa Danglars.

„Teda, pane,“ odvetila Eugenia, „skusovala som to, nakoľko mi len sily stačily, a teraz, keď nadišla chvíľa, pri všetkej svojej námahe a premáhaní cítim, že nemôžem poslúchnuť.“

„Ale predsa akú príčinu máte odmietnuť, Eugenia?“ zvolal Danglars, ktorý, nemajúc príliš silného ducha, zdal sa zpočiatku cele ohromený ťarchou neúprosnej logiky, ktorej flegmatičnosť prezrádzala toľko predchádzajúceho uvažovania a toľkú silu vôle. „Akú príčinu?“

„Akú príčinu?“ opakovala deva. „Ó, Bože môj, nie že by ten mužský bol azda škaredší alebo hlúpejší, alebo nepríjemnejší ako iný; nie, tým, ktorí posudzujú mužského podľa tváre a postavy, môže sa pán Andrea Cavalcanti zdať celkom solídnym človekom. Nie je to ani preto, že by moje srdce bolo týmto menej zasiahnuté ako iným; to by bol dôvod devy z penzionátu, ktorý pokladám za celkom nedôstojný; nemilujem vonkoncom nikoho, pane, viete, však? Neviem teda, prečo by som mala bez nevyhnutnej potreby obťažiť si život večným spoločníkom. Či nepovedal kedysi mudrc: ,Ničoho priveľa‘, a inde: ,Noste všetko svoje so sebou‘? Naučili ma tie dva aforizmy aj po latinsky, aj po grécky: prvý vyslovil, tuším, Phaedrus, druhý Bias. Tak, drahý otec, v stroskotaní života, lebo život je večným stroskotaním našich nádejí, vrhám do mora zbytočnú batožinu a ostávam tu so svojou vôľou, rozhodnutá žiť cele sama, a preto úplne slobodná, to je všetko.“

„Nešťastnica, nešťastnica!“ hundral Danglars blednúc, lebo z dlhej skúsenosti poznal pevnosť prekážky, ktorá sa tak zrazu vynorila.

„Nešťastnica,“ opakovala Eugenia, „nešťastnica hovoríte, pane? Nie, vôbec nie, naopak, ten výkrik zdá sa mi celkom divadelný a afektovaný. Naopak, som šťastná, lebo spytujem sa vás, čo mi chýba? Svet mieni, že som krásna, to slúži vľúdnemu prijatiu. Ja mám rada vľúdne prijatie: vyjasňujem tvár, a tí, ktorí sú okolo mňa, zdajú sa mi menej škaredými. Do istej miery som obdarená duchom a istou relatívnou citlivosťou, ktorá mi dovoľuje vziať z okolitého života to, čo v ňom uznávam za dobré, a prijať to do svojho vlastníctva, ako robí opica, lúskajúc zelený orech, aby z neho vylúpila jadro. Som bohatá, lebo váš majetok patrí ku krásnym majetkom Francúzska, a som vašou jedinou dcérou; vy však nie ste taký skúpy ako otcovia z Porte Saint-Martin alebo z parížskeho divadla Gaîté, ktorí vydeďujú svoje dcéry preto, že ich nechcú obdariť vnukmi. Napokon providentný zákon pozbavil vás práva vydediť ma, aspoň celkom, a odňal vám i moc nútiť ma k sobášu s tým alebo oným pánom. Byť teda krásnou, dôvtipnou, ozdobenou istým nadaním, ako sa hovorí v komických operách, a bohatou — nuž, to je predsa len šťastie, pane! Prečo ma teda menujete nešťastnicou?“

Danglars, vidiac, že sa jeho dcéra usmieva a je až vyzývavo hrdá, nemohol premôcť mocné vzrušenie, ktoré sa prejavilo výkrikom; ostalo však len pri tom jedinom výbuchu. Pod prenikavým pohľadom dcériným, pod krásnym čiernym obočím, ktoré sa sťahovalo spýtavo, obrátil sa opatrne a hneď sa upokojil, ovládaný železnou rukou obozretnosti.

„Naozaj, dcéra,“ povedal s úsmevom, „ste taká, ako sa chválite, okrem jednej veci; nechcem vám, dcéra, priprudko povedať, ktorá vec je to, chcem radšej, aby ste ju uhádli sami.“

Eugenia pozrela na Danglarsa veľmi prekvapená, že jej popierajú jednu z periel hrdej koruny, ktorú si práve tak pyšne postavila na hlavu.

„Jasne ste mi vysvetlili, dcéra,“ pokračoval bankár, „aké city vedú devu, ako ste vy, k rozhodnutiu, že sa nevydá. Teraz vám poviem dôvody, ktoré vedú otca, ako som ja, k rozhodnutiu vydať svoju dcéru.“

Eugenia sa poklonila, nie ako oddaná dcéra, ktorá poslúcha, ale ako protivník, prichystaný na spor, ktorý čaká.

„Dcéra moja,“ pokračoval Danglars, „keď otec žiada, aby jeho dcéra šla za muža, má vždy nejakú príčinu, prečo si žiada ten sobáš. Jedni sú zachvátení mániou, o ktorej ste sa práve zmienili, totiž vidieť pokračovanie svojho života vo vnukoch. Ja nemám tú slabosť, to vám hneď poviem, rodinné radosti sú mi veľmi ľahostajné. Môžem sa s tým priznať dcére, ktorá je, ako viem, dosť veľký filozof, aby tú ľahostajnosť pochopila a nepokladala ju za zločin.“

„Výborne,“ riekla Eugenia, „hovorme otvorene, pane, milujem úprimnosť.“

„Ó,“ povedal Danglars, „vidíte, že nesympatizujúc bezpodmienečne s otvorenosťou, povoľujem, keď sa mi zdá, že ma k tomu vyzývajú okolnosti. Vyvolil som vám muža, nie kvôli vám, lebo vtedy nemyslel som na vás ani za mačný mak. Milujete úprimnosť, úfam sa, že ju tu máte. Vybral som vám toho muža preto, že som potreboval, aby ste sa za neho vydali pre isté obchodné kombinácie, ktoré teraz práve robím.“

Eugenia sa pohla.

„Je to tak, ako mám česť vám povedať, milá dcéra, nesmiete mi to zazlievať, lebo ste to sama chceli; rozumiete, že proti svojej vôli sa púšťam do tých výkladov s umelkyňou, ako ste vy, ktorá sa bojí vkročiť do bankárovej pracovne, aby ju tam nestihly nepríjemné pocity a dojmy… Ale v tej bankárovej pracovni, do ktorej ste si predsa ráčili predvčerom prísť pre tisíc frankov, ktoré vám mesačne dávam na vaše chúťky, vedzte, drahá slečna, že sa tam možno naučiť všeličomu, čo môžu potrebovať i mladé osôbky, ktoré sa nechcú vydávať. Tam sa človek napríklad naučí — hľadiac na vašu nervóznu nedotknuteľnosť, poučím vás o tom v tomto salóne — že pre bankára úver je jeho fyzickým a morálnym životom a že úver udržuje človeka, ako oživuje duch telo; pán de Monte Christo mi o tom povedal raz niečo, čo nikdy nezabudnem. Naučí sa tam, že v takej miere, v akej sa úver zmenšuje, telo odumiera a že sa to vo veľmi krátkom čase má stať bankárovi, ktorý má česť byť otcom tak logicky usudzujúcej dcéry.“

Ale Eugenia, miesto aby sa poddala, pod tým úderom sa vzpriamila.

„Ruinovaný!“ zvolala.

„Našli ste správny výraz, milá dcéra, znamenitý výraz,“ riekol Danglars, rozrývajúc si nechtami hruď, ale majúc na svojej drsnej tvári stále úsmev človeka bez srdca, ale nie bez ducha, „ruinovaný, to je to slovo!“

„Ach!“ riekla Eugenia.

„Áno, ruinovaný! Nuž, už je teda známe tajomstvo, plné hrôzy, ako hovorí tragický básnik. A teraz, milá dcéra, čujte z mojich úst, ako môžete zmenšiť to nešťastie, nehovorím pre mňa, ale pre seba.“

„Ó,“ zvolala Eugenia, „zle viete čítať myšlienky, pane, ak sa nazdávate, že kvôli sebe sa rmútim nad pohromou, o ktorej ste ma informovali. Som na mizine! Čo je na tom? Či mi neostáva môj talent? Či si nemôžem ako Pasta alebo Malibranová alebo Grisi získať to, čo by ste mi vy nikdy nedali, čo by ste hneď mali nesmiernejší majetok — sto alebo stopäťdesiattisíc frankov renty, za ktoré by som mala čo ďakovať len sebe, a ktorá, miesto toho, aby sa mi ich ušlo, ako tých biednych dvanásťtisíc frankov, ktoré ste mi dávali s mrzutou tvárou a s výčitkami pre moju márnotratnosť, prichodily by mi v sprievode potlesku, nadšenia a kvetov? A keby som i nemala nadanie, o ktorom, tuším, pochybujete, ako o tom svedčí váš úsmev, či mi ešte neostáva tá nesputnaná láska k nezávislosti, ktorá mi vždy nahradí všetky poklady a ktorá prevyšuje u mňa i pud samozáchovy?… Nie, nezarmútila som sa kvôli sebe, ja si vždy viem pomôcť v tvŕdzi; moje knihy, moje túžby, moje piano, všetko to, čo nestojí priveľa a čo si vždy budem môcť zaopatriť, ostane mi vždy. Myslíte azda, že sa rmútim pre pani Danglarsovú, ale i teraz sa mýlite, ukrutne sa mýlite, lebo matka urobila všetko možné proti katastrofe, ktorá vám hrozí, ale ktorá ju nestihne, Úfam sa, že je v bezpečnosti, a nebola to azda starostlivosť o mňa, ktorá ju povyrážala z peňažných starostí, lebo, vďaka Bohu, ponechala mi vždy úplnú samostatnosť pod zámienkou, že milujem slobodu… Ó, nie, pane, od detstva videla som okolo seba priveľa vecí a všetkým som pridobre rozumela, aby nešťastie pôsobilo na mňa hlbším dojmom, ako si zaslúžim. Od času, čo sa poznám, nemilovali ma nikdy — tým horšie pre mňa! To bolo zrejmou príčinou, že som nikdy nikoho nemilovala — tým lepšie pre mňa! Teraz poznáte moje krédo.“

„Chcete teda, slečna,“ riekol Danglars, bledý od hnevu, ktorý nevyvolala urazená otcovská láska, „dovŕšiť moju skazu?“

„Vašu skazu, ja?“ zvolala Eugenia. „Dovŕšiť vašu skazu? Čo tým chcete povedať? Nerozumiem.“

„Tým lepšie, to mi ponecháva aspoň lúč nádeje; čujte.“

„Počúvam,“ riekla Eugenia, hľadiac tak pevne na otca, že bankár musel sosbierať všetky sily, aby nesklopil oči pred mocným pohľadom deviným.

„Pán Cavalcanti,“ pokračoval Danglars, „si vás vezme, a berúc si vás, prináša vám ako veno tri milióny, ktoré uloží u mňa.“

„Ach, veľmi dobre,“ poznamenala Eugenia so svrchovaným opovržením, trúc rukavicu o rukavicu.

„Myslíte, že vás pripravím o tie tri milióny?“ riekol Danglars. „Vôbec nie; tie tri milióny sú určené na to, aby sa z nich stalo najmenej desať. Dostal som s istým bankárom, svojím kolegom, povolenie na stavbu železnice; v našich časoch je to jediný priemysel, ktorý poskytuje skvelé výhľady na rýchly úspech, čo raz Law pripisoval pred tými dobrými Parížanmi, v špekulácii večnými hlupákmi, nejakému fantastickému Missisippi. Podľa môjho výpočtu treba byť majiteľom miliónovej čiastky koľajníc, čo platí toľko, ako kedysi platievalo jutro pôdy na brehoch Ohia. To je hypotečné umiestenie, čo je, ako vidíte, pokrok, lebo sa dostane prinajmenšom desať, pätnásť, dvadsať libier železa ako náhrada za peniaze. Teda musím do týždňa složiť za seba štyri milióny. Tie štyri milióny, hovorím vám, vynesú osem až dvanásť miliónov.“

„Ale pri návšteve, ktorú som vám predvčerom urobila, pane, na ktorú ste sa láskavé rozpamätali,“ odvetila Eugenia, „videla som vás inkasovať — hovorí sa to tak, však? — pol šiesta milióna. Ukázali ste mi to dokonca vo dvoch poukážkach na štátnu pokladnicu a divili ste sa, že ma papier takej ceny neoslepil ako blesk.“

„Áno, tie peniaze nie sú moje, sú len znakom dôvery, ktorej sa teším. Moja povesť ľudového bankára získala mi dôveru ľudomilných ústavov a toho pol šiesta milióna patrí ľudomilným ústavom. Inokedy by som neváhal použiť ich, ale dnes sú známe veľké straty, ktoré som utrpel, a ako som vám hovoril, úver sa odo mňa začína odvracať. Správa si v každej chvíli môže žiadať vklad nazad, a ak som ho upotrebil na iný cieľ, nútený som urobiť hanebný úpadok. Neopovrhujem úpadkom, verte mi, ale to musí byť úpadok, ktorý obohatí, a nie úpadok, ktorý privedie na mizinu. Ak sa vydáte za Cavalcantiho a ak dostanem tie tri milióny jeho vena, alebo ak si ľudia len budú myslieť, že som ich dostal, môj úver sa upevní a môj majetok, ktorý sa rúti do skazy ako do priepasti, ktorá sa predo mnou nepochopiteľným spravovaním osudu pred mesiacom alebo dvoma roztvorila, získa zasa niekdajší rozsah. Rozumiete ma?“

„Znamenite; dávate ma do zálohu za tri milióny, pravda?“

„Čím väčšia suma, tým je to pre vás lichotivejšie; môžete si aspoň predstaviť svoju cenu.“

„Ďakujem. Ešte poslednú otázku, pane: sľubujete mi, že upotrebíte ľubovoľne cifru vena, ktorú vám má dať pán Cavalcanti, ale že sa nedotknete istiny? Nehovorím vám to zo sebectva, ale z ochoty. Chcem vám poslúžiť na upevnenie vášho imania, ale nechcem byť účastná na skaze iných.“

„Ale veď vám hovorím,“ zvolal Danglars, „že s tými troma miliónmi…“

„Myslíte, pane, že by ste si mohli pomôcť z tvŕdze, nedotknúc sa tých troch miliónov?“

„Úfam sa, pravda, pod podmienkou, že svadba upevní môj úver.“

„Budete môcť vyplatiť pánu Cavalcantimu päťstotisíc frankov, ktoré mi dávate na základe smluvy?“

„Dostane ich hneď, ako sa vrátime z mestského domu.“

„Dobre.“

„Čo dobre? Čo tým chcete povedať?“

„Chcem povedať, že, vyžiadajúc si môj podpis, ponecháte mi úplnú slobodu, pravda?“

„Úplnú.“

„Teda dobre, ako som vám povedala, pane, som ochotná vydať sa za pána Cavalcantiho.“

„Ale aké sú vaše plány?“

„Ach, to je moje tajomstvo. V akej výhode by som bola proti vám, keby som, poznajúc všetko, prezradila vám svoje tajomstvo?“

Danglars si zahryzol do pery.

„Ste teda ochotná,“ riekol, „vykonať tých niekoľko naskrze nevyhnutných oficiálnych návštev?“

„Áno,“ odpovedala Eugenia.

„A podpísať o tri dni smluvu?“

„Áno.“

„Teraz teda zasa ja poviem: dobre!“

A Danglars chytil dcérinu ruku a stisol ju svojimi obidvoma.

Ale čudné, pri tom stisnutí otec sa neodvážil povedať: „Ďakujem ti, milé dieťa,“ a dcéra nemala úsmev pre otca.

„Vyjednávanie je dokončené?“ spýtala sa Eugenia vstanúc.

Danglars kývol hlavou, že už nemá čo povedať.

O päť minút zazvučalo piano pod prstami slečny d’Armilly a slečna Danglarsová spievala áriu Brabantina, zlorečiaceho Desdemone.

Keď dokončila, vstúpil Štefan a oznamoval, že je zapriahnuté a že pani barónka na ňu čaká pre odbavenie návštev.

Videli sme obidve prísť k Villefortovi, zkadiaľ odišly, aby pokračovaly v ceste.