ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Chvíľu po scéne, zvírivšej taký zmätok, vyvolaný v Danglarsových salónoch neočakávaným zjavom žandárskeho strážmajstra a odhalením, ktoré potom nasledovalo, priestranný dom sa vyprázdnil s takou rýchlosťou, ako keby boli oznámili prípad moru alebo cholery, vypuknuvšej náhle medzi hosťami: každý sa ponáhľal, aby kde akými dverami, kde akými schodmi, kde akým východom čím prv odišiel, či skôr utiekol. Nastala taká situácia, že nebolo radno banálne tešiť, čo vo veľkých nešťastiach i najlepších priateľov robí nepohodlnými.

V bankárovom dome ostal len Danglars, zatvorený vo svojej pracovni a odpovedajúci žandárskemu strážmajstrovi; hrôzou ohromená pani Danglarsová, ktorá sa utiahla do známeho nám budoáru, a Eugenia, ktorá s hrdým pohľadom a pohŕdlivými ústami odišla do svojej komnaty so svojou nerozlučnou družkou slečnou Lujzou d’Armilly.

Početné služobníctvo, početnejšie v ten deň ako obyčajne, lebo pre slávnosť zavolali cukrárov, kuchárov a maître-d’hotel z Café de Paris, stálo v skupinách v kuchyni, komorách a svojich chyžiach, veľmi málo sa starajúc o obsluhu, rozumie sa, prerušenú, a zlostne pripisovalo svojim pánom vinu za to, čo menovalo svojou neplechou.

Zo všetkých tých rozličných osôb, ktoré boly ovládané rozličnými záujmami, zaslúžia si len dve, aby sme sa nimi zaoberali: slečna Eugenia Danglarsová a slečna Lujza d’Armilly.

Mladá nevesta, ako sme povedali, odišla s hrdým pohľadom a pohŕdavými krokmi urazenej kráľovnej, nasledovaná svojou družkou, bledšou a rozrušenejšou, ako bola ona.

Keď prišla do svojej komnaty, Eugenia zavrela dvere na kľúč, kým Lujza klesla na stoličku.

„Ó, Bože môj, Bože môj, to je strašné!“ riekla mladá hudobníčka. „Kto by to bol tušil? Pán Andrea Cavalcanti… vrah… ušlý z galejí… trestanec!“

Eugeniine pery pohol ironický úsmev.

„Naozaj mám nešťastie,“ riekla. „Uniknem Morcerfovi, aby som padla do rúk Cavalcantimu.“

„Ó, neprirovnávaj ich k sebe, Eugenia!“

„Mlč, všetci mužskí sú hanební, a som rada, že ich môžem viacej ako nenávidieť; teraz nimi opovrhujem.“

„A čo budeme robiť?“ spýtala sa Lujza.

„Čo budeme robiť?“

„Áno.“

„To, čo sme chcely urobiť o tri dni — odídeme…“

„Chceš odísť ešte vždy, hoci sa nevydáš?“

„Počuj, Lujza, spoločensky usporiadaný pravidelný život, rozmeraný ako náš notový papier, ma desí. Po čom som vždy túžila, dychtila, čo som vždy chcela, je život umelecký, život slobodný, nezávislý, kde človek závisí len od seba a len sebe je povinný účtovať. Ostať, prečo? Aby ma o mesiac zasa chceli vydať. A za koho? Azda za pána Debraya, ako sa o tom už raz hovorilo? Nie, Lujza, nie; dnešná príhoda ma ospravedlní; nehľadala som ju, neželala som si ju, soslal mi ju sám Boh a je mi vítaná.“

„Aká si mocná a odvážna!“ povedala plavovlasá krehká deva svojej tmavej družke.

„Či ma ešte nepoznáš? Nuž, porozprávajme sa, Lujza, o svojich veciach. Čo je s cestovným kočom?“

„Na šťastie bol zakúpený pred troma dňami.“

„Kázala si, aby prišiel na miesto, kde si preň máme prísť?“

„Áno.“

„A pas?“

„Tu je.“

Eugenia s obvyklou ráznosťou rozbalila listinu a čítala:

„Pán Leon d’Armilly, vekom dvadsaťročný, povolaním umelec, černovlasý, černooký. Cestuje so svojou sestrou.“

„Znamenite! Ako si zaopatrila ten pas?“

„Keď som šla pána de Monte Christa prosiť o listy pre divadelných riaditeľov v Ríme a Neapole, zdôverila som sa mu, že sa bojím sama cestovať ako ženská. Uznal mi to, ponúkol sa mi, že mi zaopatrí mužský pas, a o dva dni som dostala tento a pripísala som naň: Cestuje so sestrou.“

„Tak už teraz,“ zvolala veselo Eugenia, „neostáva nám iné, ako prichystať batožinu. Odídeme v deň podpísania smluvy, miesto toho, aby sme odišly v deň svadby, to je všetko!“

„Rozmysli si to, Eugenia!“

„Ó, dobre som si to rozmyslela! Už mám dosť toho počúvania o prolongáciách, uzávierkach, o hausse a baisse, o španielskych a haitských papieroch. Miesto toho — rozumieš ma, Lujza? — vzduch, sloboda, vtáčí spev, lombardská rovina, benátske lagúny, rímske paláce, neapolské pobrežie… Koľko máme, Lujza?“

Lujza vyňala z vykladaného písacieho stolíka malú vreckovú tobolku na zámku, otvorila ju a napočítala v nej dvadsaťtri bankovky.

„Dvadsaťtritisíc frankov,“ povedala.

„A najmenej za toľko i periel, diamantov a skvostov. Sme bohaté. So štyridsiatimi piatimi tisícami môžeme žiť dva roky ako princezné a štyri roky solídne. Ale ty svojou hudbou a ja svojím hlasom zdvojnásobíme svoj kapitál prv ako za pol roka. Vezmi si teda na starosť peniaze, ja si vezmem skvosty; tak aspoň, keby jedna z nás nešťastnou náhodou stratila svoj poklad, bude mať druhá svoj. A teraz kôš: ponáhľajme sa, kôš!“

„Počkaj,“ riekla Lujza, načúvajúc pri dverách pani Danglarsovej.

„Čoho sa bojíš?“

„Aby nás neprekvapili.“

„Dvere sú zatvorené.“

„A keď povedia, aby sme ich otvorily?“

„Nech si povedia, ak chcú; neotvoríme.“

„Si naozaj Amazonka, Eugenia.“

A obidve devy daly sa s horúčkovou rýchlosťou skladať do koša všetky cestovné predmety, o ktorých si myslely, že by im mohly byť potrebné.

„Tak, a teraz sa preoblečiem,“ riekla Eugenia, „a ty zatiaľ zatvor kôš.“

Lujza sa s celou silou malých rúčok oprela o vrchnák koša.

„Nemôžem,“ povedala potom, „nie som dosť mocná, zatvor ho ty.“

„Ach, pravda,“ riekla so smiechom Eugenia, „zabudla som, že som Herakles, a ty si len bledá Omfala.“

A deva, oprúc sa kolenom o vrchnák, napäla svoje biele mocné ramená, kým sa obidve čiastky koša nespojily, a slečna d’Armilly presunula tyčku zámky obidvoma obrúčkami.

Keď to bolo hotové, Eugenia otvorila skriňu, od ktorej mala kľúč pri sebe, a vyňala z nej vatou podšitý cestovný plášť z fialkového hodvábu.

„Vidíš, pamätala som na všetko,“ riekla; „v tomto plášti ti nebude zima.“

„A čo ty?“

„Ó, vieš, že nie som zimomravá; konečne, v tých mužských šatách…“

„Oblečieš si ich tu?“

„Pravdaže.“

„Ale budeš mať kedy?“

„Ty zbabelá, o to sa vôbec nestaraj; všetci sú zaujatí veľkou udalosťou. A, napokon, čo je na tom divné, že som sa v zúfalstve, v ktorom by som mala byť, zavrela?“

„Máš pravdu, upokojuješ ma.“

„Poď, pomôž mi.“ A z tej istej skrine, z ktorej vyňala plášť pre slečnu d’Armilly, do ktorého sa deva zahalila, vyňala i úplný mužský oblek od topánok až po kabát i s dostatočnou zásobou bielizne, v ktorej nebolo nič zbytočného, ale predsa všetko, čo je potrebné.

Potom so zručnosťou, ktorá prezrádzala, že to iste nie je prvý raz, čo sa pre zábavu obliekla do šiat druhého pohlavia, obula si topánky, obliekla si nohavice, uviazala kravatu, pozapínala až po krk uzavretú vestu a obliekla kabát, v ktorom vynikala jej štíhla, švárna postava.

„Naozaj, pristane ti to veľmi pekne!“ zvolala Lujza, hľadiac na ňu s obdivom. „Ale čo tie krásne čierne vlasy, nádherné vrkoče, ktoré budily závisť všetkých žien — udržia sa pod týmto mužským klobúkom?“

„Uvidíš,“ odvetila Eugenia.

A chytiac ľavou rukou ťažký vrkoč, ktorý ťažko občiahly jej dlhé prsty, pravou vzala dlhé nožnice, a už zaškripela oceľ v nádherne bujnej štici, ktorá sletela k nohám devy, kloniacej sa nazad, aby ušetrila kabát.

Keď odstrihla hlavnú šticu, Eugenia začala odstraňovať prúdy vlasov so slúch, odstrihujúc ich postupne bez najmenšieho znaku ľútosti; naopak, oči jej horely a žiarily ešte väčším jasom ako obyčajne pod ebenovo-čiernymi obrvami.

„Ach, tie nádherné vlasy!“ riekla ľútostne Lujza.

„A či mi to takto sto ráz lepšie nepristane?“ zvolala Eugenia, usporiadajúc si rozhádzané kadere, ktoré boly teraz celkom mužské. „Nevidím sa ti takto krajšia?“

„Ó, ty si krásna, vždy krásna!“ zvolala Lujza. „A vlastne kde pôjdeme?“

„Do Bruselu, ak chceš; je to najbližšia hranica. Pôjdeme cez Brusel, Liege, Aix-la-Chapelle; potom pozdĺž Rýna do Štrasburgu, prejdeme cez Švajčiarsko a cez Svätý Gotthard sa dostaneme do Talianska. Súhlasíš?“

„Pravdaže.“

„Čo hľadíš na mňa?“

„Hľadím na teba, lebo si naozaj na zbožňovanie úchvatná; zdá sa, ako by si ma unášala.“

„Hrom do toho, a veru by mal pravdu, kto by si to myslel.“

„Ó, zdá sa mi, že si zakliala, Eugenia!“

A obidve devy, o ktorých sa každý mohol nazdať, že tonú v slzách, jedna nad sebou, druhá z oddanosti k priateľke, sa rozosmialy, odstraňujúc najväčšie stopy neporiadku, ktorý, čo je zrejmé, vznikol pri prípravách na útek.

A keď zahasily svetlá, otvorily dvere toaletnej izby, vedúcej na schody pre sluhov, ktorými sa šlo na dvor. Obidve ubehlice napínaly zrak a sluch a naťahovaly krk. Eugenia šla prvá, pridržiavajúc jednou rukou kôš, ktorý na druhej strane slečna d’Armilly ledva udržala obidvoma rukami.

Dvor bol pustý, hodiny bily polnoc.

Vrátnik ešte svietil.

Eugenia sa tíško priblížila a zbadala dobrého človeka, roztiahnutého v kresle. Spal.

Vrátila sa k Lujze, vzala kôš, ktorý predtým na chvíľu položila na zem, a obidve, pod záštitou tône steny, priblížily sa ku bráne.

Eugenia ukryla Lujzu vo výklenku dverí, aby vrátnik, keby sa mu náhodou zachcelo zobudiť, videl len jednu osobu.

Potom, postaviac sa do plného svetla lampy, ktorá osvetľovala dvor, zavolala, zabúchajúc na oblok, svojím najkrajším kontraaltom:

„Bránu!“

Vrátnik vstal, ako Eugenia čakala, a i urobil niekoľko krokov, chtiac poznať odchádzajúcu osobu; zbadajúc však mladého mužského, šľahajúceho sa netrpezlivo paličkou po nohe, potiahol šnúru a otvoril hneď.

Lujza odchýlenými dverami prekĺzla ako mieň a ľahko vyskočila von. Za ňou vyšla Eugenia, zdanlivo pokojná, ale jej srdce iste bilo rýchlejšími údermi ako obyčajne.

Okolo šiel nosič a devy mu odovzdaly kôš; označiac za cieľ cesty ulicu de la Victoire č. 36, kráčaly za mužským, ktorého prítomnosť Lujzu upokojovala. Eugenia bola mocná ako Judita alebo Dalila.

Došly k označenému domu. Eugenia rozkázala nosičovi, aby složil kôš, dala mu niekoľko drobných, a zaklopúc na okenicu, poslala ho preč.

Okenica, na ktorú Eugenia zaklopala, viedla do bytu malej krajčírky bielizne, ktorá bola vopred uvedomená; nespala ešte a otvorila.

„Slečna,“ povedala Eugenia, „povedzte domovníkovi, aby vytiahol z kôlne koč, a pošlite ho na poštu pre kone. Tu je päť frankov pre neho za ustávanie.“

„Naozaj,“ riekla Lujza, „obdivujem ťa a mohla by som skoro povedať, že si ťa ctím.“

Krajčírka hľadela na ne s údivom, ale, keďže bolo dohodnuté, že dostane dvadsať louisdorov, nepoznamenala nič.

O štvrť hodiny vrátil sa domovník s postiliónom a koňmi; obratom ruky zapriahol a domovník povrazom upevnil kôš na koč.

„Tu je pas,“ riekol postilión, „ktorým smerom pôjdeme, mladý pán?“

„K Fontainebleau,“ odvetila Eugenia temer mužským hlasom.

„Čo to hovoríš?“ spýtala sa Lujza.

„Zavádzam na falošnú stopu,“ riekla Eugenia; „ženská, ktorej dávame dvadsať louisdorov, môže nás zradiť za štyridsať; na bulvári dáme sa iným smerom.“

A deva, temer sa ani nedotknúc schodíka, skočila do koča, upraveného na znamenité lôžko.

„Máš vždy pravdu, Eugenia,“ povedala učiteľka spevu, sadajúc si vedľa priateľky.

Postilión skoro hnal správnym smerom, a šibnúc bičom, prešiel svätomartinskou bránou.

„Ach,“ riekla Lujza, vydýchnuc si zhlboka, „už sme teda z Paríža von!“

„Áno, moja drahá,“ odvetila Eugenia, „a únos je vykonaný.“

„Áno, ale bez násilia,“ poznamenala Lujza.

„Uvediem to ako uľahčujúcu okolnosť,“ odpovedala Eugenia.

Tie slová prehlušil rachot koča, hrkotajúceho po hradskej k Villette.

Pán Danglars už nemal dcéru.

Koniec piatej časti.