ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Uhádneme, kde mal Morrel prácu a s kým mal schôdzku.

Keď odišiel od Monte Christa, zamieril pomaly k domu Villefortovcov.

Vravíme pomaly, lebo mal viac ako pol hodiny času na urobenie päťsto krokov; no, hoci mal viac času, ako bolo treba, ponáhľal sa opustiť Monte Christa, aby bol sám so svojimi myšlienkami.

Vedel dobre o chvíľke, keď Valentína, prítomná pri Noirtierových raňajkách, bola istá, že v tej posvätnej povinnosti nebude vyrušovaná. Noirtier a Valentína dali mu dovolenie na dve návštevy v týždni a Maximilián používal svoje právo.

Prišiel, Valentína ho čakala. Znepokojená, temer zdesená chytila ho za ruku a zaviedla ho ku starému otcovi.

Temer až na zdesenie vystupňovaný nepokoj zavinil krik, ktorý Morcerfov prípad vyvolal v spoločnosti. Vedelo sa (svet všetko vie), čo sa stalo v Opere. U Villefortovcov nepochyboval nikto, že súboj bude nevyhnutným následkom toho incidentu. Valentína uhádla svojím ženským inštinktom, že Morrel bude Monte Christovým svedkom, a poznajúc dobre smelosť mladého človeka a jeho hlboké priateľstvo ku grófovi, obávala sa, že nebude mať sily obmedziť sa len na pasívny zástoj, ktorý mu bude udelený.

Pochopiteľné je, s akou dychtivosťou si žiadali, podávali a vypočuli zvesť, a Morrel mohol z očú svojej zbožňovanej vyčítať nevýslovnú radosť, keď počula, že taká hrozná aféra mala práve taký šťastný ako neočakávaný koniec.

„A teraz,“ riekla Valentína, pokynúc Morrelovi, aby si sadol vedľa starca, a sama sadnúc si na stoličku, o ktorú starý otec opieral nohy, „pohovoríme si trochu o svojich veciach. Viete, Maximilián, že starý otecko sa raz zaoberal myšlienkou opustiť tento dom a najať si byt mimo paláca pána de Villefort?“

„Áno, pravda,“ odvetil Maximilián, „pamätám sa na ten plán a veľmi som sa mu tešil.“

„No, tešte sa, Maximilián,“ pokračovala Valentína, „lebo starý otecko sa k nemu vracia.“

„Výborne!“ zvolal Maximilián.

„A viete, prečo odchodí starý otecko z tohto domu?“ spýtala sa Valentína.

Noirtier hľadel na vnučku, chtiac jej očami rozkázať, aby mlčala, ale Valentína nehľadela na Noirtiera; jej oči, jej pohľad, jej úsmev, všetko patrilo Morrelovi.

„Ó, akúkoľvek príčinu má pán Noirtier,“ zvolal Morrel, „vyhlasujem ju za správnu!“

„Je výborná,“ riekla Valentína; „tvrdí, že mi neosoží povetrie štvrte Saint-Honoré.“

„Naozaj?“ povedal Morrel. „Čujte, Valentína, pán Noirtier má azda pravdu; tak sa mi vidí už asi štrnásť dní, že sa váš zdravotný stav zhoršuje.“

„Áno,“ odvetila Valentína, „trochu je to pravda; starý otecko mi tiež robí lekára, a keďže starý otecko vie všetko, jemu dôverujem najväčšmi.“

„Ste teda naozaj chorľavá, Valentína?“ spýtal sa rýchlo Morrel.

„Ó, Bože môj, nemôžem to nazvať chorobou; cítim istú nevoľnosť, to je všetko. Stratila som chuť do jedenia a zdá sa mi, že môj žalúdok prekonáva akúsi borbu a nemôže na niečo privyknúť.“

Noirtierovi neušlo ani jedno slovo Valentíny.

„A ako liečite neznámu chorobu?“

„Ó, veľmi jednoducho,“ odvetila Valentína, „každé ráno užijem lyžicu lieku, ktorý berie starý otecko: totiž začala som jednou lyžicou a teraz beriem už štyri. Starý otecko tvrdí, že je to univerzálny liek.“

Valentína sa usmiala, ale v jej úsmeve bolo trochu smútku a utrpenia.

Láskou omámený Maximilián hľadel na ňu ticho. Bola veľmi krásna, ale jej bledosť mala mdlejší odtienok, jej oči žiarily žeravejším ohňom ako obyčajne a inokedy perleťove biele ruky zdaly sa z vosku a chvíľami hraly v žltkavom odtienku.

Mladý človek pozrel s Valentíny na Noirtiera; starec so zvláštnou, hlbokou inteligenciou pozoroval devu, ktorá sa cele vhĺbila do svojej lásky, ale aj on zbadal, ako Morrel, stopy tajného, ináče tak málo viditeľného utrpenia, že unikly oku všetkých, okrem starootcovského a milencovho oka.

„Ale, myslel som,“ riekol Morrel, „že liek, z ktorého teraz už beriete štyri lyžice, predpísali pánu Noirtierovi.“

„Len toľko viem, že je veľmi horký,“ odvetila Valentína, „taký horký, že všetko, čo potom vypijem, zdá sa mať jednakú chuť.“

Noirtier pozrel spýtavo na vnučku.

„Áno, starý otecko,“ riekla Valentína, „je to tak. Pred chvíľou, prv, ako som išla sem, napila som sa cukrovej vody; nechala som pol pohára, zdala sa mi tak veľmi horká.“

Noirtier zbledol a dal znamenie, že chce hovoriť.

Valentína vstala, chtiac ísť pre slovník.

Noirtierov zrak ju sledoval so zrejmou úzkosťou.

Naozaj, deve vstúpila krv do hlavy, jej líca sa začervenaly.

„Ach, to je čudné,“ zvolala nestratiac veselosť. „Zatmilo sa mi v očiach. To by ma tak bolo oslepilo slnce?“

A oprela sa o závoru okna.

„Niet slnca,“ riekol Morrel, znepokojený ešte väčšmi Noirtierovým výrazom ako Valentíninou indispozíciou.

A pribehol k Valentíne.

Deva sa usmiala.

„Upokoj sa, starý otecko,“ riekla Noirtierovi; „upokojte sa, Maximilián, to nie je nič, už to prešlo. Ale počúvajte! Nepočujete hrkotať na dvore koč?“

Otvorila Noirtierove dvere, priskočila k obloku na chodbe a rýchlo sa vrátila.

„Áno,“ oznamovala, „pani Danglarsová s dcérou idú k nám na návštevu. S Bohom, ujdem, lebo by sem pre mňa prišli: či skôr do videnia, ostaňte u starého otecka, pán Maximilián; sľubujem vám, že ich nebudem zdržiavať.“

Morrel ju sledoval pohľadom; videl, ako sa za ňou zavrely dvere, a počul ju vystupovať po malom schodišti, ktoré viedlo do jej izieb a zároveň i k pani Villefortovej.

Keď zmizla, Noirtier pokynul Morrelovi, aby vzal slovník. Morrel poslúchol; vedený Valentínou, skoro sa naučil rozumieť starcovi.

Keďže však bolo potrebné prebrať čiastku z dvadsiatich štyroch písmen abecedy a vyhľadať v slovníku každé slovo, v čom Maximilián ešte nebol dosť zbehlý, trvalo to desať minút, kým bola starcova myšlienka tlmočená týmito slovami:

„Doniesť z Valentíninej izby pohár vody a fľašu.“

Morrel hneď zazvonil na sluhu, ktorý zaujal Barroisovo miesto, a v mene Noirtiera dal mu rozkaz.

Sluha sa o chvíľku vrátil.

Fľaša a pohár boly celkom prázdne.

Noirtier pokynul, že chce hovoriť.

„Prečo sú pohár a fľaša prázdne?“ spýtal sa. „Valentína hovorila, že vypila len pol pohára.“

Tlmočenie tejto novej otázky trvalo nových päť minút.

„Neviem,“ odvetil sluha, „ale komorná je v izbe slečny Valentíny, azda ona vyliala vodu.“

„Spýtajte sa jej,“ riekol Morrel, uhádnuc teraz myšlienku Noirtierovu pohľadom.

Sluha odišiel a hneď sa vrátil.

„Slečna Valentína prešla cez svoju izbu, idúc k pani de Villefort,“ oznamoval, „a pretože bola smädná, vypila obsah pohára. Vodu z fľaše však vylial pán Eduard a urobil si z nej rybník pre svoje kačky.“

Noirtier zdvihol k nebu oči ako hráč, ktorý kladie celý svoj majetok na jednu kartu.

Od tejto chvíle starcov zrak bol upretý na dvere a nespúšťal ho s nich.

Bola to naozaj pani Danglarsová s dcérou, ktoré Valentína videla. Uviedli ich do salónu pani de Villefort, ktorá sa rozhodla prijať ich vo svojich komnatách. Preto prešla Valentína cez svoju izbu, ktorá bola v jednom rade s macochinou spálňou; obidve izby delila len Eduardova izba.

Obidve dámy vstúpily do salónu s istou oficiálnou obradnosťou, ktorá predpovedala nejakú dôležitú zvesť.

Ľudia zo spoločnosti hneď vystihnú akýkoľvek odtienok. Pani de Villefort odpovedala na ceremoniálnosť ceremoniálnosťou.

Vtom vstúpila Valentína, a poklony sa začaly znova.

„Drahá priateľka,“ riekla barónka, keď si obidve devy podaly ruky, „idem k vám s Eugeniou prvá oznámiť vám skorý sobáš svojej dcéry s princom Cavalcantim.“

Danglars uviedol titul princa. Demokratickému bankárovi sa zdalo, že to lepšie zneje ako gróf.

„Dovoľte teda, aby som vám vyslovila svoje úprimné blahoželanie,“ odvetila pani de Villefort. „Princ Cavalcanti, zdá sa, je mladý človek, oplývajúci vzácnymi vlastnosťami.“

„Čujte,“ riekla barónka s úsmevom, „ak sa máme rozprávať ako priateľky, musím vám povedať, že sa nám princ ešte nezdá tým, čím bude. Je v ňom trochu tej podivnosti, podľa ktorej my, Francúzi, na prvý pohľad poznávame talianskeho alebo nemeckého šľachtica. Ale prejavuje veľmi dobré srdce, veľkú jemnoduchosť, a pán Danglars tvrdí, že má majestátny majetok, to je jeho výraz.“

„A dodajte, madame,“ riekla Eugenia, stránkujúc v albume pani Villefortovej, „že sme tomu mladému človeku mimoriadne naklonení.“

„A vás, slečna, nemusím sa ani spytovať, či s tou náklonnosťou súhlasíte,“ riekla pani de Villefort.

„Ja?“ odvetila Eugenia so svojou obvyklou priamosťou. „Ó, ani najmenej, madame! Mojím povolaním nebolo vziať na seba starosti o domácnosť, alebo podrobiť sa vrtochom muža, nech je akýkoľvek. Mojím povolaním bolo stať sa umelkyňou a ostať nezávislou srdcom, osobou i smýšľaním.“

Eugenia povedala tie slová takým pevným a dôrazným hlasom, že Valentíninu tvár zalial rumenec. Plachá deva nemohla pochopiť tú mocnú povahu, ktorá, zdalo sa, je bez všetkej ženskej bojazlivosti.

„Napokon,“ pokračovala Eugenia, „keď som už voľky-nevoľky odsúdená na vydaj, musím ďakovať Prozreteľnosti, že mi aspoň soslala pohŕdanie pána Alberta de Morcerf. Bez nej bola by som dnes ženou muža bez cti.“

„Je to pravda,“ súhlasila barónka s tou zvláštnou naivnosťou, akú možno niekedy pozorovať pri veľkých dámach a ktorú nestratia ani pri všetkých stykoch s nešľachticmi, „je to pravda; keby Morcerfovci neboli tak dlho otáľali, moja dcéra by sa bola vydala za pána Alberta. Generálovi na tom veľmi záležalo, ba prišiel aj nútiť pána Danglarsa; unikli sme tomu len divom.“

„Ale či všetka tá otcova hanba padá na syna?“ riekla nesmelo Valentína. „Zdá sa mi, že pán Albert na všetkých tých zradách generála nemá vinu.“

„Prepáčte, drahá priateľka,“ riekla neúprosná deva, „pán Albert si vyžiadal a zaslúžil svoj podiel z tej hanby: včera v Opere vyzval pána de Monte Christo na súboj a dnes sa mu vraj na mieste súboja ospravedlnil.“

„To nie je možné!“ zvolala pani de Villefort.

„Ó, to je isté, drahá priateľka,“ ubezpečovala pani Danglarsová s tou istou prostoduchosťou, ktorú sme už spomenuli; „viem to od pána Debraya, ktorý bol prítomný pri ospravedlnení.“

Valentína tiež vedela pravdu, ale neodpovedala. Jediné slovo prebudilo v nej rozpomienky, v duchu sa ocitla v izbe Noirtierovej, kde na ňu čaká Morrel.

Pohrúžená do týchto myšlienok, Valentína prestala sa zúčastňovať na rozhovore; nebola by mohla zopakovať, čo sa hovorilo od niekoľkých minút, keď tu zrazu ruka pani Danglarsovej, ktorú položila na jej ruku, vyrušila ju zo snenia.

„Čo si žiadate, madame?“ spýtala sa Valentína, zachvejúc sa pri dotyku prstov pani Danglarsovej, ako by ňou prebehla elektrina.

„Chcem sa vás spýtať, drahá Valentína,“ povedala barónka, „či ste nie chorľavá?“

„Ja?“ odvetila deva, prejdúc si rukou po horúcom čele.

„Áno, pozrite sa v zrkadle; začervenali ste sa a zbledli ste asi tri alebo štyri razy za sebou za minútu.“

„Naozaj,“ zvolala Eugenia, „si veľmi bledá!“

„Ó, neznepokojuj sa, Eugenia, je mi tak už niekoľko dní.“

A hoci nebola dostatočne ľstivá, predsa len pochopila, že sa jej naskytla príležitosť odísť. Pani de Villefort jej napokon pomohla.

„Choďte do svojej izby, Valentína,“ riekla, „ste naozaj chorľavá, a dámy vám iste prepáčia. Vypite pohár čistej vody, to vás občerství.“

Valentína bozkala Eugeniu, poklonila sa pani Danglarsovej, ktorá už vstala na odchod, a vyšla z izby.

„Úbohé dieťa,“ riekla pani de Villefort, keď Valentína zmizla, „robí mi naozaj starosti, a nedivila by som sa, keby ju stihlo niečo vážneho.“

Zatiaľ Valentína prešla v akomsi rozrušení, ktoré si nemohla vysvetliť, cez Eduardovu izbu, neodpovedajúc na akúsi zlomyseľnosť chlapca, a cez svoju izbu prišla na malé schodište. Sostúpila po všetkých jeho schodoch okrem troch posledných; už počula Morrelov hlas, keď sa jej zrazu zatmilo v očiach, noha sa jej skĺzla po schodoch, ruky už nemaly sily zachytiť sa zábradlia a Valentína, oprúc sa o stenu, skôr sa sošuchla so schodov, ako sostúpila.

Morrel prudko vyskočil, otvoril dvere a našiel Valentínu ležať na chodbe.

Rýchlo ako blesk bol pri nej, vzal ju do náručia a usadil ju do kresla. Valentína otvorila oči.

„Ó, aká som neobratná,“ riekla s horúčkovou živosťou; „zabudnem, že sú na chodbe ešte tri schodíky! Ako by som nevedela chodiť!“

„Poranili ste sa, Valentína?“ zvolal Morrel. „Ó, Bože môj, Bože môj!“

Valentína sa rozhľadela: v Noirtierových očiach zbadala strašné zdesenie.

„Neboj sa, starý otecko,“ riekla, chtiac sa usmiať, „to nič, to nič… len sa mi hlava zakrútila.“

„Už zasa ošiaľ!“ zvolal Morrel, spínajúc ruky. „Ó, dajte pozor, Valentína, pre všetko vás prosím!“

„Ale nie, nie,“ riekla Valentína, „hovorím vám, že mi to už prešlo a že to nebolo nič. A teraz vám musím oznámiť novinu: Eugenia sa o týždeň vydáva, o tri dni bude veľká hostina, večer zasnúbenie. Sme všetci pozvaní: otec, pani de Villefort i ja… aspoň som tomu tak rozumela.“

„Kedy sa budeme môcť my zaoberať takýmito podrobnosťami? Ó, Valentína, vy toľko dosiahnete u starého otecka, pričiňte sa, nech odpovie: skoro!“

„Spoliehate sa teda na mňa, že ja urýchlim váhavosť starého otecka a prebudím jeho pamäť?“ spýtala sa Valentína.

„Áno,“ zvolal Morrel. „Bože môj, Bože, urobte tak rýchlo! Kým nebudete moja, Valentína, bude sa mi stále zdať, že vás stratím.“

„Ó, naozaj, Maximilián,“ povedala Valentína s kŕčovým pohybom, „na dôstojníka a na vojaka, ktorý vraj nepoznal strach, ste pribojazlivý! Hahahaha!“

A pustila sa do prenikavého a bolestného smiechu; jej ramená sa stiahly a obrátily, hlava jej klesla do kresla a Valentína ostala bez pohnutia.

Výkrik zdesenia, ktorý Boh Noirtierovi primrazil na pery, vyšľahol z jeho zraku.

Morrel porozumel: bolo treba zavolať pomoc.

Mladý človek prudko zazvonil; komorná, ktorá bola v izbe Valentíninej, a sluha, ktorý prišiel po Barroisovi, pribehli naraz.

Valentína bola taká bledá, taká chladná a taká bezduchá, že sluhovia, schvátení strachom, ktorý stále vládol v tom prekliatom dome, nepočúvali, čo sa im hovorilo, a volajúc o pomoc, vyrútili sa na chodbu.

Pani Danglarsová a Eugenia práve odchádzaly; ešte stačily počuť príčinu poplachu.

„Povedala som vám to,“ zvolala pani de Villefort. „Úbohé dieťa!“