ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Súčasne zaznel hlas pána de Villefort, ktorý volal zo svojej pracovne:

„Čo sa stalo?“

Morrel sa spýtal pohľadom Noirtiera, ktorý získal zasa všetku chladnokrvnosť a ktorý mu pokynul očami na toaletnú izbu, kde sa Maximilián už raz v podobných okolnostiach uchýlil.

Sotva mal čas vziať klobúk a skočiť ta bez dychu, už bolo počuť na chodbe kroky kráľovského prokurátora.

Villefort sa vrútil do izby, vrhol sa k Valentíne a vzal ju do náručia.

„Lekára! Lekára!… pána d’Avrigny!“ volal Villefort. „Alebo nie, pôjdem pre neho sám!“

A vybehol z izby.

Z druhých dverí vybehol Morrel.

Udrela mu do hlavy hrozná rozpomienka: Villefortov rozhovor s doktorom, ktorý zachytil v noci, keď umrela pani de Saint-Méran, vynoril sa mu v pamäti; teraz symptómy, dosahujúce menej hrozný stupeň, boly tie isté, aké predchádzaly Barroisovu smrť.

Súčasne sa mu zdalo, ako by mu do ucha zaznieval zvuk Monte Christovho hlasu, ktorý mu hovoril:

,Kedykoľvek budete niečo potrebovať, Morrel, príďte ku mne; môžem mnoho.’

Rýchlejšie ako myšlienky letel Morrel z predmestia Saint-Honoré do ulice Matignon a z ulice Matignon na Champs-Élysées.

Zatiaľ Villefort prijachal vo fiakre k domu pána d’Avrigny; zazvonil tak prudko, že vrátnik prišiel otvoriť so zdesenou tvárou. Villefort sa vyrútil na schody, nemajúc silu prehovoriť. Vrátnik ho poznal, nepristavil ho teda a len volal za ním:

„Je v pracovni, pán kráľovský prokurátor, je v pracovni!“

Villefort tam už otváral, či skôr rozrážal dvere.

„Ach,“ zvolal lekár, „to ste vy!“

„Áno,“ odvetil Villefort, zatvárajúc za sebou dvere, „áno, doktor, som to ja, a teraz sa zasa spytujem vás ja, či sme sami. Doktor, môj dom je prekliaty.“

„Čo?“ riekol lekár so zdanlivou chladnosťou, ale naozaj s hlbokým vnútorným rozčúlením. „Zasa je u vás niekto chorý?“

„Áno, doktor,“ zvolal Villefort, chytiac sa kŕčovite za vlasy, „áno!“

Doktorov zrak hovoril:

,Povedal som vám to.‘

Jeho pery vravely pomaly:

„Teda kto umrel u vás a aká obeť nás obviní zo slabosti pred Bohom?“

Z Villefortovej hrude vyrval sa bolestný vzlyk; kráľovský prokurátor pristúpil k doktorovi a schvátiac ho za ruku, hovoril:

„Valentína, je to Valentína!“

„Vaša dcéra?“ zvolal prekvapený, bolesťou zachvátený d’Avrigny.

„Vidíte, že ste sa mýlili,“ šeptal prokurátor; „poďte k nej a pri jej lôžku proste ju o odpustenie, že ste ju tak upodozrievali.“

„Kedykoľvek ste ma volali,“ odvetil d’Avrigny, „vždy bolo už neskoro. Ale nič nerobí, idem. Ale ponáhľajme sa, pane; váš dom prenasledujú takí nepriatelia, že nesmieme mariť čas.“

„Ó, teraz mi nebudete môcť robiť výčitky pre slabosť. Teraz vypátam a potrescem vraha.“

„Najprv sa pokúsme zachrániť obeť a len potom myslime na pomstu,“ riekol doktor. „Poďte.“

Koč, ktorý doviezol Villeforta, viezol ho i s Avrignym v galope nazad práve vo chvíli, keď Morrel klopal na dvere Monte Christa.

Gróf bol v pracovni a s veľkou starostlivosťou čítal lístok, ktorý mu v náhlivosti práve poslal Bertuccio.

Počujúc meno Maximiliána Morrela, ktorý od neho odišiel sotva pred dvoma hodinami, gróf zdvihol hlavu.

Iste sa i s Morrelom, práve tak ako s ním, mnoho stalo za tie dve hodiny, lebo mladý človek, ktorý od neho odišiel s úsmevom na perách, vracal sa s rozrušenou tvárou.

Gróf vyskočil a ponáhľal sa Morrelovi v ústrety.

„Čo sa stalo, Maximilián?“ spýtal sa ho. „Ste bledý a vaše čelo je skropené potom.“

Morrel skôr klesol ako sadol do kresla.

„Áno,“ riekol, „prišiel som… musím sa s vami shovárať.“

„Sú všetci zdraví vo vašej rodine?“ spýtal sa gróf láskavo, vľúdnym tónom; v jeho úprimnosť musel každý uveriť.

„Vďaka, gróf, vďaka,“ riekol mladý človek v zrejmých rozpakoch, ako začať o tom hovoriť, čo chcel povedať, „áno, v mojej rodine sú všetci zdraví…“

„To ma teší. Ale predsa mi chcete niečo povedať?“ pýtal sa ďalej gróf, vždy väčšmi znepokojený.

„Áno, to je pravda,“ odvetil Morrel, „vyšiel som z domu, kde práve vstúpila smrť, a ponáhľam sa k vám.“

„Idete azda od pána de Morcerf?“ spýtal sa Monte Christo.

„Nie,“ odvetil Morrel. „Či u Morcerfov niekto umrel?“

„Generál sa práve zastrelil,“ riekol Monte Christo.

„Ó, to je nešťastie!“ zvolal Maximilián.

„Ani pre grófku, ani pre Alberta nie,“ povedal Monte Christo; „lepšie je nemať ani otca, ani manžela, ako mať otca a manžela bez cti; krv smyje hanbu.“

„Chudera grófka!“ riekol Maximilián. „Jej mi je najväčšmi ľúto. Taká ušľachtilá žena!“

„Ľutujte i Alberta, Maximilián, lebo, verte mi, že je to syn, hodný svojej matky. Ale vráťme sa k vám. Hovoríte, že ste sa ku mne ponáhľali; mal by som azda to šťastie, že by ste ma potrebovali?“

„Áno, potrebujem vás, či skôr nazdal som sa ako blázon, že by ste mi mohli pomôcť v takých okolnostiach, keď mi môže pomôcť len Boh.“

„Len to povedzte,“ ponúkal ho Monte Christo.

„Ó,“ riekol Morrel, „naozaj neviem, či je dovolené vyjaviť ľudskému sluchu také tajomstvo, ale núti ma k tomu sudba, doháňa ma k tomu nevyhnutnosť.“

Morrel zamĺkol, váhajúc.

„Veríte, že vás mám rád?“ riekol Monte Christo, berúc do svojich dlaní mladíkovu ruku.

„Ó, naozaj povzbudzujete moju odvahu a potom mi tu niečo hovorí (Morrel si položil ruku na srdce), že pred vami nemám mať nijaké tajomstvo.“

„Máte pravdu, Morrel, vášmu srdcu hovorí Boh. Opakujte mi, čo vám hovorí vaše srdce.“

„Gróf, dovolíte mi poslať Baptistina spýtať sa, ako sa má niekto, koho poznáte?“

„Stojím vám cele k dispozícii osobne, tým skôr i so svojím služobníctvom.“

„Ó, nebudem dýchať voľnejšie, kým nepočujem, že jej je lepšie!“

„Chcete, aby som zazvonil na Baptistina?“

„Nie, poviem mu to sám.“

Morrel odišiel, zavolal Baptistina a povedal mu ticho niekoľko slov. Komorník odišiel v náhlivosti.

„Tak, je to zariadené?“ spýtal sa Monte Christo Morrela, keď sa vrátil.

„Áno, a teraz budem trochu pokojnejší.“

„Viete, že čakám,“ poznamenal Monte Christo s úsmevom.

„Áno, a ja hovorím. Čujte: raz večer ocitol som sa v istej záhrade. Bol som skrytý za hustým krovím, nikto netušil, že by som tam mohol byť. Popri mne kráčaly dve osoby; predbežne dovoľte, aby som zamlčal ich mená; hovorily ticho, ale mňa natoľko zaujímalo to, čo hovorily, že som z toho nestratil ani jediné slovíčko.“

„Ak môžem súdiť podľa vašej bledosti a vášho rozochvenia, je to akiste niečo neblahé, Morrel.“

„Ó, áno, veľmi neblahé, milý priateľ! V rodine majiteľa záhrady, v ktorej som bol, niekto práve umrel; jedna z osôb, ktorých rozhovor som vypočul, bol majiteľ záhrady a druhá bol lekár. Nuž, tamten zdôveroval sa lekárovi so svojimi obavami a bolesťami, lebo to bolo za mesiac druhý raz, čo sa neočakávane a prudko vrhla smrť na ten dom, ktorý ako by bol anjelom pomsty označený pre hnev boží.“

„Ach,“ riekol Monte Christo, hľadiac pevne na mladého človeka a obrátiac nepatrným pohybom svoje kreslo tak, aby ostal v tôni, kým na tvár Maximiliána padalo plné svetlo.

„Áno,“ pokračoval Morrel, „smrť za mesiac dva razy vstúpila do toho domu.“

„A čo odpovedal doktor?“ spýtal sa Monte Christo.

„Odpovedal… odpovedal, že tá smrť nie je prirodzená a že ju treba pripísať…“

„Čomu?“

„Jedu.“

„Naozaj?“ poznamenal Monte Christo s ľahkým odkašľaním, ktoré vo chvíľach najväčšieho rozčúlenia slúžilo mu na zatajenie rumenca alebo bledosti, alebo i pozornosti, s akou počúval. „Naozaj, Maximilián, to ste počuli?“

„Áno, drahý gróf, počul som to, a doktor dodal, že keby sa niečo podobné opakovalo, bol by donútený oznámiť to súdu.“

Monte Christo počúval alebo zdal sa počúvať s najväčšou pokojnosťou.

„Nuž,“ pokračoval Maximilián, „vyskytlo sa i tretie umretie, a ani pán domu, ani lekár nič nepovedali, a teraz hrozí smrť štvrtý raz. Gróf, čo myslíte, k čomu ma viaže vedomie o takom tajomstve?“

„Drahý priateľ,“ odpovedal Monte Christo, „tak sa mi vidí, že mi rozprávate príhodu, ktorú každý z nás vie nazpamäť. Poznám dom, kde ste to vypočuli, alebo aspoň poznám podobný; dom so záhradou, otec rodiny, lekár, rodina, v ktorej sa vyskytly tri neobyčajné a neočakávané umretia. Nuž, pozrite na mňa, ktorý som nezachytil dôverný rozhovor a ktorý všetko to viem práve tak dobre ako vy, mám ja nejaké výčitky svedomia? Nie, do toho ma nič. Hovoríte, že sa vám vidí, ako by anjel-zhubca bol označil ten dom hnevu božiemu; nuž kto vám hovorí, že vaše videnie nie je pravdivé? Neviďte veci, ktoré nechcú vidieť tí, záujem ktorých je vidieť ich. Ak je to spravodlivosť, a nie hnev boží, ktorá navštívila ten dom, Maximilián, odvráťte hlavu a nechajte konať spravodlivosť božiu.“

Morrel sa zachvel. V grófovom tóne bolo niečo zlovestné, slávnostné a zároveň i hrozné.

„Napokon,“ pokračoval gróf s takou veľkou zmenou v hlase, že by nikto nebol povedal, že posledné slová vyšly z úst toho istého človeka, „kto vám hovorí, že sa to bude opakovať?“

„Opakuje sa to, gróf!“ zvolal Morrel. „A preto som k vám pribehol.“

„Tak, čo je s vami, Morrel? Žiadate si azda, aby som to oznámil pánu kráľovskému prokurátorovi?“

Monte Christo povedal posledné slová tak jasne a s takým prenikavým prízvukom, že Morrel zrazu vyskočil a zvolal:

„Gróf, gróf! Však viete, o kom hovorím?“

„No, pravdaže, milý priateľ, a dokážem vám to tým, že doplním vašu rozprávku, totiž, že pomenujem ľudí ich menom. Prechádzali ste sa raz večer v záhrade pána de Villefort; podľa toho, čo ste mi povedali, súdim, že to bolo večer po umretí pani de Saint-Méran. Počuli ste pána de Villefort a pána d’Avrigny hovoriť o smrti pána de Saint-Méran a o nie menej neobyčajnom umretí markízy. Pán d’Avrigny povedal, že je presvedčený o otrave, ba dokonca o dvoch otravách. A teraz vy, čestný človek, akého tak ľahko nemožno nájsť, od toho času pátrate vo svojom srdci, spytujete si svedomie, či máte to tajomstvo odhaliť a či mlčať. Nežijeme v stredoveku, drahý priateľ, niet fémy, niet slobodných sudcov. Čo žiadate, do čerta, od tých ľudí? Čo chceš, svedomie? hovorí Sterne. Ech, môj milý, nechajte ich spať, ak spia, nech blednú od bezsennosti, ak trpia na bezsennosť, a spite, pre Boha vás prosím, vy, ktorý si nemusíte robiť výčitky, ktoré by vám nedaly spať.“

V Morrelových črtách zračila sa hrozná bolesť. Chytil Monte Christa za ruku.

„Ale hovorím vám, opakuje sa to!“ zvolal.

„Tak, nechajte sa to opakovať,“ odvetil gróf, prekvapený naliehavosťou, ktorú nechápal, a hľadiac pozorne na Maximiliána. „Je to rod Atreovcov, Boh ich odsúdil, musia teda podstúpiť rozsudok; vymiznú všetci ako vojačikovia, ktorých si deti robia z karát a ktorých jediný dych ich stvoriteľa srazí, keby ich hneď bolo dvesto. Bol to pred troma mesiacmi pán de Saint-Méran, bola to pred dvoma mesiacmi pani de Saint-Méran, bol to nedávno Barrois; dnes je to starý Noirtier alebo mladá Valentína.“

„Vy ste to vedeli?“ zvolal Morrel s takou hrôzou, že Monte Christo, ktorý by bol ostal ľahostajný, keby sa hneď bolo zrútilo nebo, sa zachvel. „Vy ste to vedeli, a nepovedali ste nič!“

„Čo ma po tom?“ povedal Monte Christo. „Či ja poznám tých ľudí a mám zničiť jedného, aby som zachránil iného? Nie, nie, veď vinník a obeť sú mi jednako ľahostajní.“

„Ale ja, ja!“ zvolal Morrel, kričiac od bolesti. „Ja ju milujem!“

„Koho milujete?“ zvolal Monte Christo, vyskočiac a schvátiac Morrelove ruky, ktoré, zalamujúc nimi, dvíhal k nebu.

„Milujem náružive, milujem šialene, milujem tak, že by som vycedil všetku svoju krv, aby som ju ušetril jedinej slzy, milujem Valentínu de Villefort, ktorú práve vraždia — rozumiete? — milujem ju a spytujem sa Boha a vás, ako ju môžem zachrániť.“

Monte Christo vykríkol divo, ako poranený lev.

„Ty nešťastník!“ zvolal, zalomiac sám rukami. „Ty nešťastník! Ty miluješ Valentínu? Ty miluješ dcéru prekliateho rodu?“

Morrel nevidel nikdy podobný výraz, pred jeho tvárou nikdy nevzbĺklo také hrozné oko, démon hrôzy, ktorý sa mu toľko ráz zjavil na bojovom poli alebo vo vražedných alžírskych nociach, nikdy neroznietil okolo neho zlovestnejšie plamene.

Zdesený cúvol.

Monte Christo však po tomto výbuchu, ako by oslepený vnútornými bleskmi, zavrel na chvíľu oči: za tú chvíľu sústredil tak mohutne všetky svoje sily, že vlnistý pohyb jeho dmúcej sa hrude sa pomaly utišoval, ako keď po búrke pod slncom líhajú prudké spenené vlny.

To mlčanie, to sústreďovanie myšlienok, ten zápas, to všetko trvalo so dvadsať sekúnd.

Potom gróf zdvihol zblednuté čelo.

„Vidíte,“ riekol ledva zmeneným hlasom, „vidíte, drahý priateľ, ako vie Boh trestať najpyšnejších a najchladnejších divákov hrozných výjavov, ktoré im stavia pred oči, pre ich ľahostajnosť. Ja, ktorý som hľadel na vývin tej chmúrnej trúchlohry očami necitného a zvedavého pozorovateľa, ja, ktorý ako démon smial som sa zlu, ktoré páchajú ľudia, chránení tajomstvom — bohatí a mocní ľahko môžu zachovať tajomstvo — teraz som sám uštipnutý hadom, ktorého krivolaký chod som sledoval, a to uštipnutý do srdca.“

Morrel ticho zastonal.

„Ale už dosť horekovania,“ pokračoval gróf. „Vzmužte sa, buďte mocný, dúfajte, lebo som tu ja a bdiem nad vami.“

Morrel smutne potriasol hlavou.

„Hovorím vám, aby ste dúfali! Rozumiete?“ zvolal Monte Christo. „Vedzte, že nikdy neklamem, že sa nikdy nemýlim. Je poludnie, Maximilián; ďakujte Bohu, že ste prišli na poludnie, a nie večer, alebo zajtra ráno. Čujte teda, čo vám poviem, Morrel: je poludnie; ak nie je Valentína teraz mŕtva, neumrie.“

„Ó, Bože môj, Bože môj!“ zvolal Morrel. „Zanechal som ju umierajúcu!“

Monte Christo si podoprel rukou čelo.

Čo sa robilo v tej hlave, ťažkej od hrozných tajností?

Čo hovoril tomu neúprosnému, ale zároveň ľudomilnému duchu anjel svetla alebo anjel tmy?

To vie len sám Boh.

Monte Christo zasa zdvihol hlavu a teraz bol pokojný ako dieťa, keď sa prebudí zo sna.

„Maximilián,“ riekol, „vráťte sa pokojne domov. Hovorím vám, ani sa nehnite, nepodniknite nič, neukážte na tvári ani tieň starosti; pošlem vám zvesť; choďte.“

„Bože môj, Bože môj,“ riekol Morrel, „desíte ma tou chladnokrvnosťou, gróf. Vy teda môžete premôcť smrť? Ste anjel? Ste Boh?“

A mladý človek, ktorý neustúpil pred nijakým nebezpečenstvom, ovládaný nevýslovnou hrôzou, cúvol pred Monte Christom.

Ale Monte Christo pozrel na neho s takým trudnomyseľným a zároveň s takým láskavým úsmevom, že Maximilián pocítil v očiach slzy.

„Mnoho môžem, priateľ môj,“ odvetil gróf. „Choďte, potrebujem byť sám.“

Morrel, ovládaný zázračným vplyvom, ktorým Monte Christo pôsobil na všetko, čo ho obkľučovalo, ani sa mu nesnažil stavať na odpor. Stisol grófovi ruku a odišiel.

Pri dverách však zastal, čakajúc na Baptistina, ktorý, náhlivo sa vracajúc, zjavil sa na rohu ulice Montignon.

Zatiaľ sa Villefort a d’Avrigny ponáhľali. Keď sa vrátili, Valentína bola ešte v mdlobách, a lekár prezrel chorú so starostlivosťou, akú vyžadovaly okolnosti, a s bedlivosťou, ktorú zdvojnásobilo poznanie tajomstva.

Villefort, visiac pohľadom na lekárových očiach a perách, čakal na výsledok prehliadky. Noirtier, bledší ako deva a chtiac ešte chtivejšie zvedieť rozhodnutie ako sám Villefort, čakal tiež a všetko sa v ňom premenilo na inteligenciu a citlivosť.

Konečne prehovoril pozvoľna d’Avrigny:

„Ešte žije!“

„Ešte!“ zvolal Villefort. „Ó, doktor, aké hrozné slovo ste to vyslovili!“

„Áno,“ odpovedal doktor, „a opakujem, čo som povedal: ešte žije, a to ma nesmierne prekvapuje.“

„Ale je zachránená?“ spýtal sa otec.

„Áno, lebo žije.“

Vtom sa stretol Avrignyho pohľad s pohľadom Noirtiera; starcovo oko sa jagalo takou neobyčajnou radosťou a takou bohatou a plodonosnou myšlienkou, že lekár bol tým prekvapený.

Devu, ktorej pery sa sotva líšily od ostatnej tváre, také boly biele a bledé, složil do kresla a vstal, hľadiac na Noirtiera, ktorý čakal a sledoval každý pohyb lekára.

„Pane,“ riekol pán d’Avrigny Villefortovi, „zavolajte, prosím, komornú slečny Valentíny.“

Villefort položil dcérinu hlavu, ktorú držal na ruke, a bežal sám za komornou.

Keď Villefort zavrel dvere, pristúpil d’Avrigny k Noirtierovi.

„Chcete mi niečo povedať?“ spýtal sa ho.

Starec žmurkol významne; to bol jediný pozitívny pohyb, ktorý mohol urobiť.

„Mne samému?“

„Áno,“ ukazoval Noirtier.

„Dobre, zostanem u vás.“

Vtom sa vrátil Villefort s komornou; za komornou kráčala pani de Villefort.

„Čo sa stalo s tým drahým dieťaťom?“ zvolala. „Teraz odišla odo mňa; je síce pravda, že sa sťažovala na nevoľnosť, ale nemyslela som, že by to bolo vážne.“

A mladá žena so slzami v očiach a so všetkými známkami opravdivej materinskej lásky pristúpila k Valentíne a chytila ju za ruku.

D’Avrigny neprestajne pozoroval Noirtiera; videl, že sa starcove oči rozšírily a zväčšily, jeho líca zbledly a rozochvely sa; na čele sa mu perlil pot.

„Ach,“ vzdychol nevdojak, sledujúc Noirtierov pohľad, totiž utkvejúc zrakom na pani de Villefort, ktorá riekla:

„Úbohému dieťaťu bude lepšie v posteli; poďte, Fanny, uložíme ju.“

D’Avrigny, ktorému ten návrh poskytoval možnosť byť osamote s Noirtierom, pokynul, že je to naozaj najlepšie, čo možno urobiť, ale zakázal jej dať hocičo okrem toho, čo on nariadil.

Odniesli Valentínu, ktorej sa vrátilo vedomie, ale ktorá sa nemohla hýbať a temer ani prehovoriť, tak veľmi bola vyčerpaná záchvatom, ktorý prekonala. Predsa však mala silu pozdraviť pohľadom starého otca, ktorému, keď ju odnášali, ako by kmásali dušu.

D’Avrigny odprevadil chorú, dokončil predpisy, nariadil Villefortovi, aby do lekárne šiel osobne a dal vo svojej prítomnosti pripraviť predpísané lieky, aby ich však doniesol sám a čakal ho v dcérinej spálni.

Potom znova prísne zakázal dať Valentíne čokoľvek požiť, vrátil sa k Noirtierovi, zavrel opatrne dvere, a presvedčiac sa, že nikto nepočúva, spýtal sa:

„Tak teda, vy viete niečo o chorobe svojej vnučky?“

„Áno,“ prisvedčil starec.

„Počujte, nemôžeme mrhať čas, budem sa vás spytovať a vy mi budete odpovedať.“

Noirtier pokynul, že je ochotný odpovedať.

„Predvídali ste to, čo dnes stihlo Valentínu?“

„Áno.“

D’Avrigny premýšľal chvíľku, potom, pristúpiac k Noirtierovi, dodal:

„Prepáčte mi, čo vám teraz poviem, ale v našom hroznom položení nesmie byť zanedbaný nijaký znak. Videli ste, pravda, umierať neboráka Barroisa?“

Noirtier zdvihol oči k nebu.

„Viete, prečo umrel?“ spýtal sa d’Avrigny, položiac Noirtierovi ruku na plece.

„Áno,“ odvetil starec.

„Myslíte, že jeho smrť bola prirodzená?“

Na nehybných perách Noirtiera zjavilo sa niečo ako úsmev.

„Prišlo vám teda na um, že Barroisa otrávili?“

„Áno.“

„Myslíte, že jed, ktorého obeťou sa stal, bol určený jemu?“

„Nie.“

„A teraz, myslíte, že tá ruka, ktorá zasiahla Barroisa, mieriac na niekoho iného, zasiahla dnes Valentínu?“

„Áno.“

„Podľahne teda tiež?“ spýtal sa d’Avrigny, upierajúc na Noirtiera hlboký pohľad.

Čakal, ako bude tá veta účinkovať na starca.

„Nie,“ odvetil s víťaznou tvárou, ktorá by bola mohla pomiasť všetky predpoklady najzvučnejšieho veštca.

„Úfate sa teda?“ riekol d’Avrigny prekvapený.

„Áno.“

„A čomu sa úfate?“

Starec dal najavo očami, že nemôže odpovedať.

„Ach, áno, pravda,“ zahundral ď’Avrigny.

Potom, obrátiac sa k Noirtierovi, spýtal sa ďalej:

„Úfate sa, že sa vrah unaví?“

„Nie.“

„Úfate sa teda, že jed nebude mať pri Valentíne účinok?“

„Áno.“

„Lebo, však,“ dodal d’Avrigny, „nepoviem vám nič nového, keď vám rečiem, že sa ju pokúsili otráviť?“

Starec dal najavo očami, že o tom vôbec nepochyboval.

„Ako sa teda môžete úfať, že sa Valentína zachráni?“

Noirtier pevne uprel oči na jedno miesto; d’Avrigny sledoval smer jeho pohľadu a videl, že je upretý na fľašu lieku, ktorý mu každé ráno donášali.

„Ach,“ zvolal d’Avrigny, osvietený náhlou myšlienkou, „prišlo vám azda na um…“

Noirtier mu nedal ani dohovoriť.

„Áno,“ prisvedčil.

„Zaistiť ju proti jedu…“

„Áno.“

„Pomalým privykaním…“

„Áno, áno, áno,“ naznačil Noirtier, rozradostený, že ho porozumeli.

„Naozaj, počuli ste odo mňa, že liek, ktorý vám predpisujem, obsahuje brucín.“

„Áno.“

„Privykaním na jed chceli ste zmariť účinok jedu?“

Noirtier zasa zajasal víťaznou radosťou.

„A naozaj sa vám to podarilo!“ zvolal d’Avrigny. „Nebyť toho, bola by dnes Valentína zabitá, zabitá bez možnosti akejkoľvek pomoci, zabitá bez milosrdenstva. Záchvat bol nesmierne prudký, ale bola len otrasená a aspoň nateraz Valentína neumrie.“

Starcove oči vyjasnila nesmierna radosť; oči obrátil k nebu s výrazom nekonečnej vďačnosti.

Vtom sa vrátil Villefort.

„Tu je, doktor, čo ste žiadali,“ riekol.

„Pred vami pripravili liek?“

„Áno,“ odvetil kráľovský prokurátor.

„Nevypustili ste ho z ruky?“

„Nie.“

D’Avrigny vzal fľašu, vylial z nej niekoľko kvapák tekutiny na dlaň a ochutnal ju.

„Dobre,“ riekol, „poďme k Valentíne; nariadim tam všetkým, čo treba robiť, a vy, pán de Villefort, budete sami dozerať, aby nikto neprestúpil moje príkazy.“

Vo chvíli, keď d’Avrigny, sprevádzaný Villefortom, vstúpil do spálne Valentíny, taliansky kňaz prísneho správania, pokojnej a rozhodnej reči prenajímal si dom, tesne priliehajúci k domu pána de Villefort.

Nevedno, ako sa stalo, že traja nájomníci vysťahovali sa z tohto domu o tri hodiny neskoršie. Ale po okolí kolujúca povesť hovorila, že dom nestojí na pevných základoch a hrozí mu zrútenie, čo však novému nájomníkovi neprekážalo, aby sa v ňom usalašil ešte v ten istý deň asi okolo piatej so všetkým skromným zariadením.

Nájomná smluva bola uzavretá na tri, šesť alebo desať rokov a nový nájomník zaplatil podľa zvyku, zavedeného majiteľmi domu, na šesť mesiacov vopred. Tento nový nájomník, ktorý, ako sme vraveli, bol Talian, menoval sa il signor Giacomo Bussoni.

Hneď zavolali robotníkov a ešte v tú noc niekoľko chodcov, ktorí sa zabavili v hornej časti predmestia, videlo s prekvapením murárov a tesárov, zaujatých upevňovaním rúcajúceho sa domu.