ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Maďarský duch v cirkvi. — Kriticko-racionálny duch Kuzmányho. — Kuzmány členom rôznych výborov seniorálnych. — Dekanom b. bystrického okolia. — Seniorálnym pokladníkom. — Otázka jazyková v cirkvi. — Gen. inšp. Zay. — Návrh unie. — Návrh na zrušenie stolice reči a literatúry slovenskej v Bratislave. — Maďarské urážky. — Kuzmány sa pripravuje k bojom.

Denné boje maďarské za vydobytie nadpráva postupne boly vťahované i do cirkevného života, spoločenský život, politika každodenných bojov miešané so životom cirkevným. Protivníci naši, poznajúc našu slabú, citlivú stránku, práve tam nás začali napádať, vťahujúc politiku do cirkvi. Len prirodzeným následkom toho na našej strane bolo, že chcejúc sa brániť proti týmto svetským, politickým nápadom protivníka, stavali sme sa vždy na stanovisko cirkevné, odvolávali sme sa na zásady náboženské, a tým sme zas cirkevnosť a nábožnosť vťahovali do každodenného života. Keď tedy protivník vťahoval svetské záujmy do cirkvi, my sme sa bránili cirkevnými záujmami v bojoch spoločenských, politických. U nás takrečeno nebolo možno oddeliť pole spoločenské od cirkevného. Azda preto je, že bojovníkmi našimi národnými boli vo väčšine kňazi, ktorí akokoľvek by boli chceli pracovať na poli cirkevnom, pomermi stále boli strhovaní do spoločenských bojov.

Tak bolo i s Kuzmánym. Skoro nemožno vidieť u neho rozdielu medzi kňazom a medzi národovcom-politikom. I jeho kázne dýchajú politikou. A keď káže proti pálenke, keď spomenie židov, ktorí sa pomocou pálenky domáhajú panstva nad národom, nielen mravnosť (= nábožnosť) budí, ale chce i národ zachrániť. Podobne možno posúdiť i druhé jeho práce náboženského obsahu, písané v tomto čase, ako Katechizmus, Prípravu konfirmandov, Život Lutherov. I v týchto, ináč čisto cirkevno-náboženských prácach cítime dych ducha národného.

Z tohoto môžeme súdiť na ducha, ktorý panoval v tom čase po cirkvách. Bol to duch kritického racionalizmu. Duch tento kriticky hľadel i na samé otázky viery, ale menovite i na cirkevný život. Chce bojovať nielen proti pokrytectvu vo viere, ale i proti neriadom po cirkvách, ktoré sú v protive so zásadami viery.

A keď takýto bol duch doby, bolo šťastím pre Kuzmányho, a v spojení s jeho bojmi i pre našu cirkev a pre národ, že doniesol si už sebou z Nemecka kriticko-racionálné smýšľanie. Pomocou jeho vedel sa vžiť do pomerov. Menovite s tohoto stanoviska nemožno zatracovať racionalizmus Kuzmányho. Ktorí to robia, hľadia len na jeho následky, ovocie na cirkevnom poli a nie i na jeho príčiny spoločenské a na jeho následky v živote národnom.

Racionalizmus nevytvára ducha nábožnosti, neničí vieru. Naopak, žiada ju, ale intenzívnejšiu, hlbšiu, účinlivejšiu. Z tohoto ohľadu povážme opačnú stránku prác Kuzmányho na poli cirkevnom. Akým nábožným duchom, akou vierou sú obživené na pr. jeho „Modlitby“, i Život Luthera a Príprava konfirmandov, alebo i kázne! Racionalizmus dával Kuzmánymu ducha, že nestránil sa boja, ktorý sa postupne a vždy väčšmi vdieral i do cirkvi. Tento duch bol v základe svojom životaschopnejší, než duch ortodoxie, hlásal vôľu k činu a k životu. Kuzmány má živú účasť na pohyboch časových. Ako na činného muža obracia na neho zraky pri každom svojom hnutí i seniorát zvolenský. Nieto skoro udalosti cirkevnej v senioráte, ani v dištrikte, na ktorej by sa živo nezúčastnil. Z tohoto zjavu musíme súdiť, že v tomto čase bol už hotovým a ráznym mužom. Konvent seniorátu zvolenského dňa 21. mája 1834 oddá hlasy na kandidáta superintendentstva na Jána Seberinyho. Superintendencionálny a spolu inštalačný konvent je v Pešti 28. mája, a na tento konvent vysiela seniorát zvolenský ako rečníka ml. Radvanského, potom Ladislava Lissovinyho zo svetského stavu, Kuzmányho a Jána Geguša, farára očovského, zo stavu kňazského.

Na riadnom seniorálnom konvente 17. a 18. mája 1837 zvolili Kuzmányho za seniorálneho fiškuša, to je za pokladníka. V tomto povolaní vyviňuje živú činnosť, je v stálom dopisovaní s cirkvami seniorátu. Ročne predostiera seniorálné účty, a ako seniorálna zápisnica zo dňa 22. aug. 1839 vyzdvihuje, spracúva ich novým spôsobom.

Keď sen. konvent 27. a 28. februára 1839 volil konseniora na miesto Jána Krtsméryho, vyvoleného za seniora, do komisie, hlasy otvárajúcej, vyslatý je i Kuzmány. Zvolený bol za konseniora Ján Geguš, farár očovský, ktorý v svojej úvodnej reči žiada sostaviť nový, lepší systém pre elementárne školy. Na jeho počínanie sostavili komisiu na zorganizovanie škôl; do komisie tejto vyslali i Kuzmányho. Pri vybavovaní otázok školských žiadala sa prítomnosť Kuzmányho nielen preto, že ako farár bansko-bystrický mal pod opaterou viac škôl, i po filiách, ale i pre jeho veľkú zaujatosť o ľudové školy, o ktorej svedčia jeho knižky, spracované a vydané pre ľudové školy: „Šlabykár a prwní čtění“, sostavený tak, aby sa môhol upotrebiť i s prvými počiatkami čítania nemeckého, maďarského a latinského, podobne jako „Katechizmus“, slovenský a nemecký, „Příprava Konfirmantů“, Život Lutherov, atd. Mimo týchto prác dokázal svoju zaujatosť o ľudové, cirkevné školy i tým, že po filiách cirkvi bansko-bystrickej zakladal školy (r. 1842), jestvujúce však zdokonaloval. Za takéto práce a zaujatosť vyvolil sen. konvent r. 1846 Kuzmányho za dekána bansko-bystrického okolia, keď sa predošlý, Matúš Kosec, poďakoval. Akú mal starosť o školy, vidíme i z návrhu jeho, urobeného na sen. konvente 8. apríla 1847, že keď ročných 50 zl. už netreba posielať na tretiu katedru lycea štiavnického, a keď tie groše ešte vždy prichodia do pokladnice, aby sa dávaly na sriadenie platu pre profesora na reálke bansko-bystrickej. S učiteľmi a s profesormi Jánom Poleffkovicom, Karolom Dillnbergerom, Ondrejom Zipserom, a pozdejšie Sámuelom Klimom udržoval živý osobný styk. Bránil učiteľov proti nápadom cirkevníkov. Menovite zúčastnil sa pri posúdení veci Štefana Lamoša, ktorého brezinská cirkev násilne odstránila, súd nariadi uviesť Lamoša nazpäť do učiteľského úradu (r. 1846). Od roku 1845 je vo výbore, dozerajúcom na školy, a vo výbore, sostavujúcom školské knihy a učebný plán.

Ako seniorálny pokladník má účasť pri každej finančnej otázke. Jemu je sverené opatrovanie a rozmnoženie základiny, urobenej Grencnerom na podporu kňazských vdov a sirôt (r. 1839), ale už o tri roky pozdejšie žiada konvent, aby bol oslobodený od povinnosti spravovať túto základinu. Pokladníkom seniorálnym však zostáva naďalej. Podotknime, že za jeho spravovania prisúdená bola podpora zo základiny tejto Zuzanne Kuszmányovej, vdove, matke Karlovej, taktiež Anne Chalupkovej a Anne Lichardusovej. Na konvente 1841 viac kňazov žiadalo môcť utvoriť spoločnosť praktickej teologie a vydržiavať pastorálne konferencie. Konvent naložil spracovať stanovy spoločnosti a ich sostavením poveril výbor, záležajúci zo seniora, z Kuzmányho, Pavla Makónyiho, Samuela Hojtsa a Jozefa Melcera. Konvent 21. júla 1846 poveril výbor vypracovaním stanov všeobecnej Podporovne a spisu, ktorý by oboznámil ľud s Podporovňou. Vo výbore tomto je zas i Kuzmány. Podobne vyslal ho sen. konvent 8. apríla 1847 do komisie, majúcej posúdiť návrh generálneho konventu z r. 1845 na sriadenie cirkví.

Často je sudcom v rozoprách medzi učiteľmi a medzi farármi, alebo medzi cirkvami a medzi ich hodnostármi. Neraz je zapisovateľom seniorálneho konventu, keď riadny, Jozef Meltzer, je nie prítomný. Ale najčastejšie je vyslatý na dištriktuálné konventy.

Na dišt. konventoch a v spojení s nimi i na seniorálnych bývajú už pokonávané v týchto rokoch, a to pri nálade vždy živšej a rozčulenejšej, i otázky jazykové. Politika, otázka národnostná sú vždy častejšími predmetmi rokovania. Silnejúca maďarizácia zasahuje do jednotlivých krajov a cirkví už dosť bezohľadne. V senioráte zvolenskom cirkev pliešovská so svojím farárom Jánom Muškulym bola prvá, ktorá nastúpila cestu maďarizácie. Za jej príkladom sa už r. 1833 uzavrelo, že len v maďarskej reči sbehlí kandidáti môžu byt zvolení za kňazov. Ale keď sa tak i uzavrelo, uzavretie ostalo ešte niekoľko rokov len na papieri. Keď však krajinský snem r. 1839 — 40 zákonom povýšil maďarskú reč za krajinskú, úradnú, a zákonom nariadil, že počítajúc od vynesenia zákona o 3 roky len tí môžu byť volení za farárov a za kaplánov, ktorí sú sbehlí v maďarskej reči, a keď potom r. 1841 i na zvolenskom seniorálnom konvente predniesol seniorálny inšpektor, že maďarská reč (lingua hungarica) je povýšená na krajinskú diplomatickú reč, preto i zápisnice seniorálnych konventov majú sa písať v maďarskej rečí, podobne po maďarsky treba písať i matriky a výťahy matričné, vtedy konvent zopakoval i svoje uzavretie z r. 1833 a žiadal ho teraz už prísne vykonávať, seniora splnomocnili po tejto stránke disponovať s kandidátmi učiteľstva.

Ale i keď od tohoto času zápisnice sen. konventov písali v maďarskom jazyku, rokovalo sa i ďalej po latinsky. Kňazi neovládali natoľko reč maďarskú, aby takým náhlym priechodom boli mohli v nej rokovať. I pozdejšie ešte, keď r. 1843 za konseniora zvolili Jána Chalupku, farára breznianskeho, svoju inštalačnú konventuálnu reč povedal po latinsky.

Lenže maďarizácia neuspokojila sa len s uvádzaním všade reči maďarskej, ako do diplomacie, do úradov, do konventov, do škôl. Počínala vždy viac priberať smer deštruktívny proti rečiam národnostným a predovšetkým proti slovenskej. Neuspokojila sa s tým, že sama nadobúdala si nových práv a výhod, akých prv nemala, ale odrazu chcela rušiť už jestvujúce práva a výhody jazyka slovenského.

Keď zomrel smierlivý barón Prónay, na jeho miesto vyvolili za generálneho inšpektora excentrického, opozicionálneho, ku svojmu uplatneniu sa vždy nepokoje potrebujúceho grófa Karla Zayho. Chcel sa všemožne uplatniť; zkusoval u dvora panovníckeho, zkusoval v kruhoch magnátskych. A keď nikde nemohol dosiahnuť uznania, vrhol sa na cirkev evanjelickú, ktorá po toľkých utrpeniach prijdúc k žiadanému pokojíku, veru nežiadala nových nepokojov.

Čo vytýkali našim vodcom, že cirkevnou autonomiou ukrývali len svoje národnostné zámery a úmysly a tak vťahovali politiku do cirkvi,^[194] neobstojí pred vážnejšou kritikou. Slováci nikdy neboli napádajúcimi; a že ostali na cirkevnom poli a cirkevnými argumentmi, predovšetkým autonomiou cirkvi sa bránili i vtedy, keď ich po cirkvách napádali pre reč slovenskú, to im slúži len ku chvále. Nám sa ani netreba brániť proti takýmto nápadom, veď podvrátil ich dostatočne sám Maďar, historik gróf Mailáth, vykričiac Zaymu všetky jeho prechmaty.^[195]

Hneď prvé vystúpenie Zayho, jeho reč, ktorou sa predstavil, bola plná urážok, plná plánov, ktoré maly podkopať koreň národa slovenského. V reči jeho nieto ducha cirkevného, evanjelického, najviac ak v slovách sa najde niečo cirkevného, aby krylo pravý úmysel maďarizačný. Jeho reč hlása výlučne len maďarizáciu, a to vo dvoch smeroch: čo je už slovenské, to ničiť, a pozitívnymi ustanovizňami uvádzať všade maďarizmus. Istý prostriedok na pomaďarčenie slovenských evanjelikov videl v unii luteránov s kalvínmi. Idea táto mátožila už oddávna. Historia nás učí, že už r. 1591 v Čepregu robily sa pokusy na sjednotenie kalvínov s luteránmi. Potom menovite na synode r. 1791, kde i Sámuel Kuzmány, kazateľ rimavsko-sobotský, ako vyslanec malo- a veľkohontianskeho seniorátu, osvedčil sa pri symbolických knihách, tedy proti unii. Avšak od r. 1836 bola otázka unie stále na dennom poriadku. Tieto dve konfesie chcely založiť spoločnú vysokú školu v Pešti. V tomto čase nezbývalo iné, ako dorozumieť sa obom stránkam, pri čom menovite kalvíni cítili sa dosť silnými založiť i udržať si samostatne podobný ústav. Gr. Zay, stanúc sa hlavou celej evanjelickej cirkvi, celou dušou chopil sa uskutočnenia plánu tohoto. Nevedie ho síce myšlienka, ktorá by bola mohla viesť predstaviteľov cirkvi evanjelickej v dávnejších časoch, keď katolicizmus ohrozoval život protestantov. Jeho vedie výlučne len idea pomaďarčiť evanjelických Slovákov. Len tak mohly vyjsť z úst jeho slová, protiviace sa duchu luteranizmu: „Nebuďme ani luteránmi, ani kalvínmi, ani grécko-, ani rímsko-katolíkmi, ani kresťanmi, ani židmi, ale buďme všetci Maďarmi!“^[196] A vo svojom prípise na superintendentov sa vyslovuje: „Protestantizmus a maďarizmus idú ruka v ruke!“^[197]

Sotva ho vyvolili za gen. inšpektora, už 24. febr. 1841 rozpisuje sa na stĺpcoch „Társalkodó“ o unii a odporúča v spojení s uniou riešiť i plán vysokej protestantskej školy.^[198] Chcel uskutočniť uniu za horúca. Otázka prišla pred seniorálné konventy.

S otázkou unie dostal sa pred seniorát zvolenský (26. a 27. febr. 1841) i návrh Zayho: zrušiť stolicu reči a literatúry slovenskej na lyceume prešporskom. Na konvente seniorátu zvolenského zasedali medzi iným takí obrancovia veci slovenskej, ako Ján Krčméry, senior, Ján Chalupka, konsenior, Karol Kuzmány, pokladník, Jozef Melcer, zapisovateľ, potom Sámuel Hojts, Sámuel Chalupka, Sámuel Medvecký, atď., ktorí sa vo veci prešporskej katedry zastali svojho jazyka. Uzavreli podržať katedru, odôvodňujúc to tým, že je potrebná pre slova Božieho kazateľov, a uzavretie svoje podopierajú ešte i slovami Písma I. Korint. 14. Tedy zodpovedave svojmu duchovnému stavu dôvodia len záujmami cirkvi. Akoby ani nechceli vidieť v tom nápad na práva jazyka slovenského. Aspoň vo svojich dôvodoch obchádzali pohnútky národnostné, v záujme veci. Ale súkromne napísal Kuzmány Pospíšilovi: „S Maďaromanmi máme vždy tuhší a utrputnější boj, zvlášť o katedru naši Slovenskou v Prešporku. Padni co padni, upevnit a zvelebit ji musíme; buďby sme se cele od aristokratů našich odtrhli a neprostředně vládě a dozoru Jeho Jasnosti ústav poddali, jistí jsouce toho, že naši národnost chrániti bude, náboženstvu pak již na věky dá pokoj“.^[199]

A skutočne, akoby nepozorovali zámerov Zayových, náchylní sú podporovať návrh unie. Na dištriktuálny konvent (5. sept. 1841) do Pešti vysielajú Karla Kuzmányho a Jána Geguša s úpravou, aby podporovali návrh Zayho o unii luteránov a kalvínov, ako i plán novej, v Pešti vystaviť sa majúcej spoločnej, unionistickej vysokej školy. A keďže konvent nezná ešte základu, na ktorom sa unia má vykonať, delegáti majú zaopatriť pre seniorát patričný návrh.

Akou vzácnou a šťastnou sa dokázala táto opatrnosť seniorátu zvolenského! Keď i nepozorovali hneď, kam mieri gróf Zay, keď dobromyseľne uvažovali o tomto návrhu, čoskoro mohli vidieť jasne. Zsilinszký píše: „Vždy silnejšie vystupovanie gen. konventu v záujme maďarskej reči a prijatie návrhu unie priviedlo Slovákov do veľmi rozčulenej nálady. Zpomedzi nich ešte i rozvažitejších, ktorí neprechovávali nijakých nevlasteneckých úmyslov, veľké obavy trápily pre zamýšľané utlačeníe ich národnosti. Niektorí predostreli vec pred súdnu stolicu vzdelaného západu, ale v takom falošnom osvetlení, že najvážnejší vlastenci: Kossuth, František Pulszky, Emerich Henszlmann, atď. za potrebné uznali podvrátiť ich doma i v cudzine“.^[200] Borbis udáva tri takéto brožúry: „Protestantismus, Magyarismus, Slawismus“ Leipzig 1841, »Vierteljahrschrift aus und fűr Ungarn“ vydávaný Henszlmannom Leipzig 1843, „Eine Stimme über die ungarische slavische Nationalität, von Baron Nik. Wesselényi, Leipzig, 1844.“^[201]

Po prvom vystúpení Zayho za uniu ozvali sa i naši poprední mužovia proti nej. Tak predovšetkým dr. Seberiny, superintendent banský, v povestnom liste na Zayho „Ego sum Slavus“ r. 1840. Za ním hneď superintendent dr. Pavel Jozeffy. Už Seberiny môhol upraviť i zvolenský seniorát, aby protestoval proti zamýšľanej unii. A zasa muž zvolenského seniorátu, Ján Chalupka, napísal prvú brožúru antiunionistickú „Schreiben des Grafen Carl Zay, General-Inspektors der ewangelischen Kirchen Augsburgischer Confession in Ungarn an die Professoren zu Leutchau. Leipzig, Otto Wigand, 1841“.^[202] V otázke ozval sa i Štúr, ale menovite Hurban vo svojej, historicky i dogmaticky hlboko založenej práci „Unia“. Tieto námahy vodcov našich objasnily dostatočne otázku a nie v malej miere im môžeme ďakovať, že sa z plánu nestala skutočnosť. I Zsilinszký uznáva, že plán prekazily medzi iným spory národnostné, a idea unie a vysokej školy spoločnej čoskoro boly sňaté s denného poriadku.

Ale i ďalej dialy sa mnohé krivdy Slovákom. Spomnime len násilné uvádzanie maďarskej reči do služieb Božích na Sarvaši a v Lajoškomárne, kde ľud, keď sa sprotivil, bili a väznili. Uveďme slová seniorálneho inšpektora a slúžneho Eugena Kubinyiho pri návšteve školy, že „jestli se má náboženství ve slovenčine učiti, nech se ráději neučí, nebo sedlák krom toho nepotřebuje náboženství, a ja sám nikdy jsem úžitek z mého náboženství nevzal“.^[203] Uveďme ešte ako zvláštnosť a ako charakteristiku ducha času niekoľko príkladov z knížky Čerwenákovej: „Jelenkor“ (1840, č. 96.) „křičel i proto na jednoho ev. učitele, že takové mrtvé tělo slovenskými písněmi a řečí do hrobu sprovádzel, které maďarské mrtvé tělo bylo“. „Minerva“ (1829, II. 268.) zas radí, aby v každej osade bola verejná sieň, v ktorej by sa mládež po práci večer pod dozorstvom vrchnosti bavila; tu by mali len maďarské tance tancovať a len maďarské mravné a vojenské piesne spievať; kto by takých piesní neznal, tomu nech by sa zabránilo doháň kúriť. „Századunk“ (1840, č. 28.) nakladá ustanoviť, aby časom, kto maďarsky nebude znať, nemohol domom alebo inou nemovitosťou vládnuť, ak by od každého kusu alebo od každých 100 zl. dôchodku neplatil každoročne 1 zl. na rozšírovanie maďarčiny. „Tento návrh za velmi vtipný a maudry (igen velős) uznán byl“. „Társalkodó“ (1841) navrhuje maďarských husárov poslať do slovenských osád; a aby obec každému čeľadnému otcovi, ktorý by do troch rokov i s domom maďarsky mluvil, odmenu slušnú dala, čo by ovšem i na 4 miliony zlatých vynieslo, ale nech k vôli tomu radšej za 16 rokov krajinský snem nezasedá. Bertalan Szemere zas hovorí „Prokletý buď, kdokoli se za Uhra v jiné řeči (jako v maďarské) vydává, kdokoli maďarské peníze troví, kdokoli maďarské jméno nosí, kdokoli maďarské právo užívá, ale po maďarsku nezná, aneb rádeji mluviti se stydí!“^[204]

Všetko toto bolo by i na zasmiatie, keďby to nebolo šlo práve na našu kožu. Ale snaha, ktorá sa tu takto komicky prezradila, zjavovala sa i na spôsob veľmi žalostný. V Jazde na pr., vo Vesprímskej stolici, farár Filipko, keď uvádzal do služieb Božích maďarský spev, dával na konci takéto požehnanie: „Žehnám všecky, kterí ste maďarsky zpívali; kterí slovensky, tí nech jdau k čertu!“^[205] Slovenskí kňazi boli stále posmievaní a prezývaní, zradcami vlasti biľagovaní, ale konečne neboly ani také veľké veci. I ctihodnému starcovi Jozeffymu sa dostalo toho na konvente od juristov a študentov, i židovských, ktorých Kossuth vodieval na konventy.

Pre tieto krivdy obrátili sa mužovia naši o pomoc ku arcikniežaťu palatínovi, ktorý im odporúčal trpelivosť. A keď srdcia boly už preplnené horkosťou, vybrala sa deputácia so žalobou pred trón v júni 1842. V deputácii boli Ján Chalupka, Sámuel Ferienčik, M. M. Hodža a jako vodca Jozeffy. Jozeffy sa zdráhal prevziať túto úlohu, ale keď so všetkých strán dochodily dopisy a menovite na Kollára (tento dostal údajne do 50 takýchto dopisov), v ktorých prosia Jozeffyho, aby vykonal národu tú službu, vydal sa konečne na cestu. Keď ho prosil o to i Kollár, radil mu, aby cestou vzal sebou i Kuzmányho, a ak by on nemôhol, že tam na blízku v Brezne je Ján Chalupka. Deputácia bola uspokojená sľubami, ktoré sa nesplnily tak chytro, ako zavítaly zlé následky deputácie. Na najbližšom gen. konvente v Pešti 15., 16. a 17. júla tohože roku už všetko bolo nastrojené proti Slovákom. Plná miestnosť študujúcej mládeže, i neevanjelickej. Sotva zahájil gróf Zay krátkou rečou zasedaníe, hneď Kossuth, Pulszky a Karol Szentiványi vyrútili sa proti Slovákom, špinili starca Jozeffyho, pri čom nasháňané študentstvo kričalo. „Ki vele!“ (von s ním!) Kossuth však za svoje vystúpenie obdržal hlučné „Éljen!“ Superintendenti Jozeffy a Seberiny so slzami v očiach opustili sieň konventálnu.^[206]

Boje tieto dosť málo sa týkajú Kuzmányho, má na nich pasivný podiel, azda ani netušiac, že o niekoľko rokov on bude terčom všetkých nepriateľských šípov, nápadov a urážok. Na tento čas má často účasť len na konventoch dištriktuálnych, búrlivých, vysielaný seniorátom, ale historia nepoznačila ničoho o ňom. Hurban poznamenáva z týchto rokov, že „Kollár, Hodža, Kuzmány, Košut Ďurko, Čaplovič atď., svojím spôsobom dorážali na mužov vlády i na národ a na jeho priateľov, aby nedali hynúť duchovne i telesne takému spôsobnému a štátu prospešnému národu, ako sú Slováci“.^[207] Ale v čom to záležalo u Kuzmányho, nevieme.

Sen. konvent 26. mája 1842 vysiela Kuzmányho a Makonyiho na konvent dištriktuálny s úpravou, aby podporovali „spravedlivý“ návrh Zayho o materinskej reči. I tu vidíme ešte v senioráte zvolenskom dobromyseľnosť naproti Zayovi. Ale už sen. konvent dňa 14. aug. 1844 vysiela svojho zapisovateľa Melcera s úpravou, aby žiadal zpätuviesť zrušené slovenské ústavy, aby žiadal uviesť slovenský vyučovací jazyk všade, kde Slováci bývajú, a aby protestoval proti podozrievaniam, ktoré neslúžia cirkvi ku cti. Kuzmány nebol vyslatý na tento konvent, jednako spomínam to ako dátum historické, pamätné pre seniorát, v ktorom kňazoval Kuzmány. Ale vyslatý bol Kuzmány ešte viac ráz na konvent dištriktuálny, tak ešte i r. 1848 (dňa 22. júna).

Kuzmány v čase tomto prežíva skôr v duši dôležité pre národ udalosti, duch jeho dozrieva, upevňuje sa k bojom, ktoré i jeho čakajú, ktorých o krátky čas má byť účastným, a pracuje v tichosti, viac utiahnuto od bojov, než na poli otvorenom.