Zlatý fond > Diela > Dr. Karol Kuzmány. Život a dielo


E-mail (povinné):

Pavol Bujnák:
Dr. Karol Kuzmány. Život a dielo

Dielo digitalizoval(i) Beáta Dubovská, Bohumil Kosa, Robert Zvonár, Gabriela Matejová, Viera Studeničová, Katarína Bendíková, Peter Krško, Pavol Tóth, Ina Chalupková, Alena Kopányiová, Tomáš Vlček, Silvia Harcsová, Dorota Feketeová, Vladimír Fedák, Jana Leščáková, Lenka Konečná, Zuzana Babjaková, Nina Dvorská, Miroslava Školníková, Daniela Kubíková, Eva Lužáková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 80 čitateľov

XVI. Starosť o otčinu

Roky „suchoty a nemoty“. — Maďarské snahy a rakúzska vláda. — Kuzmány z Viedne spravuje veci slovenské. — Predbežné stanovy Matice. — Žiadanie škôl. — Boj o spisovný jazyk v čase Kuzmányho viedenského pobytu. — Centralizmus. — Palárikova idea unie všetkých kresťanov. — Zamýšľaný evanj. cirkev. časopis. — Prosba o povolenie Matice. — Kuzmány stáva sa vodcom a otcom Slovákov.

Videli sme, aké styky udržiaval Kuzmány s rodným krajom svojím. Ale ako sa staral o otčinu, ako chcel všemožne pomáhať národu svojmu, akým otcom a ochrancom národa sa stával postupne, na to chceme poukázať v riadkoch nasledujúcich. Poukážeme aspoň čiastočne i na to, čo sa dialo za ten čas na Slovensku.

Roky tieto, 1850 — 60, ktoré významnejší mužovia naši akoby vo vyhnanstve trávili, a len z blahoprajnosti rakúzskej vlády obdržali i nejaké postavenie, pre národ slovenský boly rokmi „suchoty a nemoty“. Ktorí doma ostali, alebo ktorí sa časom, keď im bolo dovolené, navrátili do otčiny, zastrašení sedeli u krbov svojich. Len máloktorí venovali čas tento práci hlbšej, vedeckej, chcejúc tak pomáhať národu svojmu, prispieť niečim k literatúre národnej. Štúr v týchto rokoch napísal svoje najvýznamnejšie práce, ktoré došly uznania i u iných národov: O národních pisních a pověstech plemen slovanských, a Slovanstvo a svět budúcnosti. V tichosti, za písacím stolom pracoval i Hurban, svojími Pohľadmi udržujúc povedomie kultúrneho života slovenského. Iní zas k Viedni obracali túžobné zraky, odtiaľ čakajúc pomoc i proti ďalšiemu utláčaniu so strany Maďarov.

Lebo maďarskí konzervatívci i po potlačení maďarskej revolúcie tajne ďalej viedli boje, pracovali, organizovali sa na uskutočnenie tých istých cieľov, pre ktoré bolo i povstanie: uznať a povýšiť maďarskú reč a národnosť na stupeň prvý, vodcovský v krajine. Rakúzska vláda stavala sa na odpor týmto zámerom, ale len na oko. Národnostiam, za služby preukázané, vláda lichotila, sľubovala rovnoprávnosť. Na papieri to i vykonala kromerížskou ústavou. Ale zahraničná obloha sa stále mračila, a rakúzska vláda nechcela ztratiť pomoc maďarskú. Darmo stáli jej na čele mužovia, ako Bach, prívrženec síce centralizácie, ale voči národnostiam spravedlivý, alebo Thún, muž slovanským národom naklonený. Svoje sľuby, dané súkromne i Slovákom, nemohli uskutočniť práve pre zahraničné pomery. Maďari práve zo zahraničného položenia koristili najviac, a viedenská vláda nútená bola zo zásad postupne popúšťať. Kollárov návrh na usporiadanie uhorských právnych pomerov, hoc prijatý a odobrený, uskutočnený nebol. I kromerížska ústava, sľubujúca rovnoprávnosť všetkým národnostiam Uhorska, čo chvíľa bola odvolaná.

Ale na vonok, na oko, ukazovala sa viedenská vláda priaznivou Slovákom. A v nevýznamných maličkostiach i vyhovela ich žiadostiam. Týmto posmelení, k Viedni sa obracajú vždy hustejšie s prosbami svojimi. Po smrti Kollárovej Kuzmány sa stane dôverníkom vlády a zastupiteľom Slovákov vo Viedni, sprostredkuje žiadosti Slovákov z kraja a dáva im aj úpravy, ako si majú počínať, čo majú robiť.

Z listu, písaného 6. mája 1850, obdržíme jasný obraz o týchto pomeroch, i o činnosti Kuzmányho. „Před několkými dny byly silné pohyby od Conservativcův, a Schwarzenberg, Bach a Schmerling téměř odstaupili, nebo se na tom pracovalo, aby se Maďarom a Conservativcom od ústavy čelíce concessie urobili. Ti tři, že jsau velmi rozzlobení, a prostřední si žádá, aby jestliže co proti rovnoprávnosti se koná, čím spíše k rukaum dostal. Lituje, že se od počátku jináče nekonalo, čoby takové chutky Maďarom nemožné urobilo. Píšte tedy Vy co najskuor Lichardovi jakoby do Novín všecko, čo se proti rovnopr. koná; ale nemeškajte ani jen den. Nevyjde to v novinách, ale se mu vezme užitek veliký. P. Rarus nak len, ale též co skorej vypracuje repraesentatii tu. To věru velmi dobře bude působit; a on z toho ne jen žádné zlé, ba naproti tomu dobré má očekávati. Pište tak známým i do Turce, Liptova a Oravy; ale tamto o ministroch nesdělte. Čo se toho prezývání tyká, nič si z toho nedělejte, jábych se na Vašem místě sám pánslávem před takými menoval — co že potom? To je zle, že se nad tím mrzíte. Tím jen jích utvrzujete v tom domnění, že náš panslavismus je pán Bůh ví čo zlého. Jmenovitě nakže je to o protocollách německých a correspondencii. Vím dokonále, že se Bach nad tím náramně mrzí, a že to zhola není naložení od ministerstva, ale jen podkúpení a agitace maďaronův, čím pravda, jen nemožnost ukážu, u nás úradovat. Quasivero by úradníci nemali bdjeť nad právami konštitucionálními! Vláda si práve to ztežuje, že naši nemají energie, a hned se dají zastrašiť. Jestli Vy nechcete písat do Novín, nakže, prosím někdo jiný, ale len čím skorej a rázně. Záhorský snad, nebo kdo z tích, nebo z Kellnerovcův; aneb i dva i tři, každý osobitně, tím lepší, čo by i 50 listův prišlo. Ale jen čoskorej… (Záhorskému povědztě, nak mi píše, kohoby chceli mať biskupom? — velmi Vás o to prosím)“.

Tento dopis je vzácnym dokumentom času. Čo vyššie hovoríme, všetko potvrdzuje. Ako chcel pomáhať Kuzmány, ako chceli pomáhať rakúzski ministri, ale ako sa báli Maďarov; potom, ako sa prezývanie „panslav“ stalo bežným v tomto čase.

Nám ide o vyzdvihnutie toho, že Kuzmány každé položenie usiloval sa využiť, aby pomôhol národu svojmu. Položenie bolo dosť nebezpečné. Krajanov chcel brániť pred všetkým zlým, pripomínajúc im veľkú opatrnosť. Dopis je spolu dôkazom i toho, akí silní boli doma maďarskí konzervatívci, ktorí v diele revolúcie pokračovali, keď i tajne. Potom je dôkazom i toho, ako slabo, i pri všetkých sľuboch, dôverovali naši ľudia rakúzskej vláde. Z počiatku dôveroval i Kuzmány, ale čoskoro badal, na aký neistý základ stavia nádeje svoje. Chcel vplývať i na voľbu biskupa katolíckeho, chcejúc na také vysoké miesto postaviť národovca.

Bach, hovejúc Slovanom, chcel Uhorsko v záujme centralizácie ponemčiť. Práve taký hriech chcel spáchať, pred akým k nemu sa utiekali Slováci. Ale to stalo sa pozdejšie. Predbežne hlásal zásadu rovnoprávnosti, aspoň v Uhorsku, pri tom však chcel mať nadvládu Rakúzska v celej monarchii.

Ale takýmto, keď i len na oko priaznivým chovaním vláda rakúzska jednako len posmelila Slovákov. Ako následok vidíme živší ruch ideový, po novinách, keď i nie pohyb a prácu skutočnú. Už r. 1850 začína byť spomínaná Matica. Kollár a Kuzmány, Lichard a iní vo Viedni v tomto čase urobili už predbežné stanovy nádejnej Matice, za vzorom druhých podobných slovanských spolkov, a predostreli ich na potvrdenie. A spoločnosť, ktorá usporiadala slovanský bál vo Viedni, na založenie Matice už r. 1850 obetovala 50 zl. str. Pretriasaná bola v tom čase už i otázka kníhtlačiarne na Slovensku. Ďalej spomínajú noviny potrebu založiť preparandie na Slovensku, „tak, jako v Čechách“, ba „Ev. Kněz od Šťávnice“ (Dobšinský alebo Seberiny?) napíše článok do viedenských Slovenských Novín (1850, č. 49.) s nadpisom „Školy, školy, školy!!!“ Podobne už v tomto čase žiada sa ustanovenie „národnej rady“.

Ale od týchto hlasov a žiadostí ďaleko bol skutok, a národ neskoro sa dožil škôl a vedeckého ústavu Matice. Keby rakúzskej vláde bolo išlo o rovnoprávnosť národov v Uhorsku, bola by ochotnejšie hovela ich žiadostiam.

Žiadanie škôl je v úzkom súvise i s Kollárovým návrhom, podaným na vyzvanie vlády, i s učebným rozvrhom rakúzskeho ministra výučby grófa Leva Thúna, ktorý sľuboval v školách rovnoprávnosť všetkých materinských jazykov. Z týchto žiadostí však bolo predbežne uskutočnené len toľko, že v niektorých hornouhorských gymnáziách vyučovali sa i českému jazyku. Kollár, a s ním Kuzmány, keď sa ich vláda radila, ktorá je bežná reč na Slovensku a ktorá by mala byť užívaná v úradných prípisoch odporúčali reč československú. Na Slovensku počali sa mnohí ohlášať proti tomu, a už koncom r. 1851 sišli sa Štúr, Hurban, Hodža, Palárik, Radlinský, Závodník v Bratislave a usniesli sa na slovenskej spisovnej reči, ktorej gramatiku sostaviť poverili Hattalu.

Boj jazykový sa rozprúdil, a Hurban ostro napádal prívržencov československej spisovnej reči. Kuzmány stál stranou, nemiešal sa. Priateľovi svojmu, Zechenterovi, píše o tom (17. febr. 1852); „Pravdu máte z ohledu těch mrzkých svárů a jednotlivých hryzení mezi Lich (-ardem) a Hurbanem. Já ani jedno, ani druhé nečítám. Jisté jest, že nápady Hrubianově žraly Kollára v posledných týdnech jeho života. Je to věc vskutku ohavná.“

Zo svárov slovenských len Maďari koristili pre seba, a Kuzmány to úzkostlive pozoruje. Palackému píše: „Záležitosti školské evanj. v Uhřích jsou mi velice na srdci. Jsemť toho přesvědčení, že pokud se církev do pořádku neuvede, všecko jest a bude nadarmo. Sebral sem k tomu celou hromadu materiálu, všecky konfessie, všecky synodální acta, všecky polit. zákony pro a od evanj. celé ríše. Ale vidím, že se ta věc při slepé zuřivosti a — nenávisti našinců v Uhřich, důvodmi a rozumem nerozhodne. Musíť se tu legalně sice — až na literu — avšak i cele odhodlaně a rázně se strany vlády zakročiti. Zmatek náramný, a ohavná advokatistická perfidie, ano neslýchaná nestydatost těch lidí, tak jsou veliké, že se ostýchám a hanbím světu je odkrýti. Mámť však naději, že po uspořádání záležitostí katolických v Uhřích, Ministr i záležitosti tyto vezme do svých rukou, kdež posavad nebyly“.[283] Slováci doma, zaslepení zúrivým jazykovým bojom, nevideli ničoho okolo seba, nepozorovali ani zámerov rakúzskej vlády a svojimi svármi križovali plány Kuzmányho. Preto túžobne čakal na kroky a na skutky vlády viedenskej, ako si bude počínať s Uhorskom a so Slovenskom. Píše o tom: „Definitívní zřízení Uherska co den očekáváme. Nepochybne sklamau se Staroconservatívci tak jako novotvorci: půjde to všecko jíž svým osudem. A my musíme jen v pěkné, ale i nejmaudřejší pokoře očekávat všeho, quid dies tullerit“.[284]

Zo Slovenska mohla dôjsť vtedy nejaká radostnejšia zpráva, lebo Kuzmány píše Palackému: „Strany národnosti, zvláště zřízení škol máme předce jednou potěšitedlnější zprávy ze Slovenska. Snad, že se i polit. zřízení tak ustáli, že to k ujme naší nebude“.[285] Ale Kuzmány sa prenáhlil v tomto úsudku.

Maďari vystupovali jednotne a vždy smelšie. „Přespůrská církev, aneb raději nynější professorové lyceálští Stromský a několika advokátů — vše pouhé nástroje Zayovy — maďaronským duchem nabraní, nijakž nechtěji k pořádku přijíti. Od vlády oslovení, žádali konvent distriktuální, nebo, prej, jejich škola je distriktuální; když pak v distriktuálním konventě uzavřeno, aby se škola podle návrhu ministeriálního buď pomoci vlády, anebo přispěním seniorátů zřídila, a plán k vyvedení poslednějšího způsobu od výboru, i ze strany Přešporku i ze strany dištriktu vyvoleného, na tom byl, aby škola ta německo-slovenská byla, ačby se i maď. jazyku vyučovalo, tuť opět lokálni konvent (t. j. tí hoře zpomenutí) se osvědčil, že církev školu podrží pro sebe, aniž s ní dištriktu vládnouti dopustí. Distrikt teď chce pohnati církev k složení účtův z fundácií, a pakliby se smíření — kterého pokus právě v prostředku Máje státi měl — nepodařilo, jinou školu založili. — — Přespůrek teď tak stojí, ani k distriktu ani k vláde se nehlásí: vyučuje se pak všecko v maďarčine. Co z toho bude, nevím. Hrabě Thun omrzelý tímto během a stavem věcí, odkladá a odkladá s energickým krokem, který jedině jest s to nás před konečným rozpadnutím zachrániti. Možno, že ho někteří schvalně zdržují a radují se z toho, kterak sami skrze sebe samých hyneme. — — Však až se politická definitívní organisace pro Uhersko vydá, musí se přikročiti k uspořádání i školské i církevní věci evang. v Uhřích.“[286]

Ale Kuzmány, i keď začínal pochybovať o úprimných úmysloch vlády rakúzskej, jednako čakal mnoho od nej. Sklamanie pre Maďarov skutočne prišlo už r. 1853, uvedením centralistickej organizácie v Uhorsku. Lenže sklamali sa v ňom nielen Maďari, starokonzervatívci a novotvorci, ale i Slováci. Miesto rovnoprávnosti a miesto sriadenia Slovenska ako osobitnej korunnej zeme so slovenskou administráciou, Hurbanom ešte r. 1849 žiadaného, prišla rovnoprávnosť v utlačenosti, že i Slováci práve tak, ako Maďari dostali úrady nemecké, úradníkov Nemcov. Ušlo sa síce úradov i niekoľko Slovákom, kde tu i niekoľko Maďarom. Ale čo z toho, keď museli úradovať po nemecky, a najviac — ako Slováci — mohli hovieť menším, nevýznamným pohybom slovenským, spoločenským.

Jedno-druhé sa jednako umožnilo. Slováci sa slobodnejšie pohybovali, voľnejšie dýchali, otvorenejšie rokovali o svojich žiadostiach, túžbach a sťažnostiach. Ožilo časopisectvo, v ňom zjavily sa idey novšie, idey také, ktoré len v slobodnejšom ovzduší mohly zkrsnúť. Mladý muž, Ján Palárik, kaplán na Windschachte pri B. Štiavnici, počne vydávať cirkevný časopis „Cyrill a Method“ a v ňom hlásať smelú ideu únie všetkých kresťanov. Hlása aj iné zdravé idey, že však práve túto vyzdvihujeme, je preto, že v dopise Kuzmányho zo dňa 20. mája 1852 nájdeme poznámku k nej. Kuzmány v zásade nezatracuje ideu, ale vyzdvihuje jej ťažkosť. „Z Cyrilla a Meth. dostal sem 1 — 16. číslů od někoho. Tí ludja píšu a chceliby něco povědět o Unii mezi kat. a ev., — ale nem bírja a farka.“ „Nemistrovskau rukau měřit běhy měsíčné.“ „Dobrá vůle, je chvála před Bohem a poctivými lidmi; ale ne dost k vyvedení anebo k připravení skutků maudrých a tak vážných. A nad to: „keď bača ovcu k sebe láká, netlčje ju po pysku“. Aspoň tu maximu by mali zachovat. Výsledok je, že se mysli vjacej rozhorčujú.“

Spomínajúc slovenský cirkevný časopis katolícky, spomnime tiež, že Sámuel Tomášik, ev. farár v Chyžnom, žiada evanjelický cirkevný verejný orgán a píše do Slovenských Novín viedenských (1850, č. 44.): „jak by nám to bylo vítané, kdyby dvoj. p. Kuzmány chtěl a dostačil ve Vídni redakcii cirkevních novín, pro všech evanjelických Čechoslovanův, přijmúti na sebe“. Ale Kuzmány mal už smutné zkúsenosti pri vydávaní časopisu. V tých istých novinách 23. apríla odpovedá, že na ten čas mu je to nemožné, „poněvadž u nás pod slovem: redakcie, i všeho úplné spisovaní — — aspoň posavád — se rozumí. — — Kdokoli si na časopisy naše, které sme někdy měli na Hronku, Pohledy, Nitru, Zoru, Orla, noviny, buď někdejší, neb terajši pomyslí, nemůže se obrániti zármutku, kterak časopisectvo naše, posavád aspoň, ani předplatitelův, ani spisovatelův dostatečných nemělo. Kdokoli časopis podniká, musí se odhodlati všecko sám, a sám spisovati, rozposílat a na všecko pozor dáti. Předplatky pak posavád, mimo zapravení útrat tisku, ani na korrektora nepostačily.“ „Kdybych se mohel na to spolehnúti, žeby mne čo jen desíti stálí spolupracovníci, jen po jednom článku měsíčně napomáhali, to by snad ješte mohel vyvésti; avšak mne i vlastní zkušenost i pohled na nynější časopisectvo naše o jiném poučuje.“ A aby nikto nemyslel, že sa len vyhovára, verejne vyzýva mužov, aby sa osvedčili, či chcú ho riadne prácami podporovať, a osvedčenia svoje poslali do konca mája.

Bol hotový prevzať na seba ťažkú úlohu, lebo bol presvedčený o potrebe takého časopisu. Ale podpory nenašiel. Kto vie, či sa kto ohlásil na dopis jeho. A vec evaj. cirkevného časopisu na ten čas zaspala. Nebolo ešte dosť mužov, pracovníkov, nebolo ešte škôl, ktoré by ich boly vychovaly k práci národnej.

I otázka Matice sa ťahala dlho veľmi. R. 1850 sa už rokuje o potrebe Matice. Roku 1851, 15. mája v 56. čísle Slov. Novín, píše Viktorín článok „Několik slov o Matici Slovenské“ a v ňom žiada, aby viedenskí a bratislavskí, v najľahšom spojení sa nachodiaci mužovia, ako Hánrich, Hattala, Kamenár, Kollár, Kozáček, Kuzmány, Lichard, Smaženka, Záborský a iní, zpomedzi seba ustálili výbor, ktorý by predložil základné stanovy na patričnom mieste a potom urobil „provolání“ na národ.

Užší výbor, záležajúci z mužov: Kollár, Kuzmány, M. Šteffko, Dr. Lichard a J. Záborský, čo skoro potom, v júni 1851, predostrel viedenskej vláde prosbu o povolenie Matice, a keď ho obdržal, už 18. novembra predložil i predbežný návrh stanov. „Provolání“ k národu stalo sa pozdejšie. Od tohoto času až po uskutočnenie Matice, bola, prirodzene, nejedna porada, na ktorej Kuzmány mal vždy účasť, ba postupne, ako najvyššiemu reprezentantovi Slovákov vo Viedni, jemu bola ponechaná celá vec, vymáhať u vlády a panovníka dovolenie založiť Maticu. S menom jeho stretneme sa v každej poznámke, na Maticu sa vzťahujúcej.

Podobne, ako slovenské, ležaly mu na srdci i veci české, pre ktoré sa tiež neraz znepokojil. Od istého priateľa z Prahy žiada: „Sdělte nám také nějaké novinky vzhledem národního a cirkevního pražského života“.[287] Zasa Palackému píše: „Slyšíme tu i tu věci, které nás velice kormoutí, kterak se to opět v Praze vede. Máme však naději, že ten duch neprovede své záměry. Byloťby to velice smutné. Arci i tam někteří z našich zavinili, rozdráždivše stranu, snadno slepě zuřivou, a k tomu krom toho nenakloněnou. Janata jest jeden z lepších mladých mužů českých zde byvších na ústavu našem. Račtež ho tu i tu k opatrnosti napomenouti!“[288] Takto staral sa otcovsky o všetko, vždy úzkostlive pozorujúc, čo hrozí národu nebezpečenstvom a čo by mu prinieslo spásu.

Kuzmány stával sa vo Viedni postupne vodcom a otcom Slovákov. Viedeň bola preňho tými schodíkmi, po ktorých vystupoval na vrchol svojej slávy. S tohoto ohľadu viedenský pobyt jeho máme považovať len ako dobu prípravy, hoci najväčšie dielo jeho, za ktoré dostalo sa mu najviac odmeny, spadá do tejto doby. Po dobe viedenskej vystupuje Kuzmány na zenit svojej slávy, po tejto dobe prichodia so všetkých strán uznania, uznania jeho vedeckej práce v rádoch a vyznačeniach od sveta učeného, a uznania jeho práce za národ od vďačného národa vo vyvolení ho za superintendenta a za podpredsedu Matice.



[283] Dopis Palackému. Vídeň. Bez data. (Asi z počiatku okt. 1851). N. Mus. v Pr.

[284] Dopis Zechenterovi. Vídeň, 17. Febr. 1852. N. Muz. v T. Sv. M.

[285] Dopis Palackému. Vídeň, 28. Marca 1852. N. Mus. v Pr.

[286] Dopis Palackému. Vídeň, 22. Máje 1852. N. M. v Pr.

[287] Dopis neznámemu do Prahy. Vídeň, 30. Ledna 1850. N. Mus. v Pr.

[288] Dopis Palackému. Vídeň, 22. Máje 1852. N. Mus. v Pr.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.