Zlatý fond > Diela > Dr. Karol Kuzmány. Život a dielo


E-mail (povinné):

Pavol Bujnák:
Dr. Karol Kuzmány. Život a dielo

Dielo digitalizoval(i) Beáta Dubovská, Bohumil Kosa, Robert Zvonár, Gabriela Matejová, Viera Studeničová, Katarína Bendíková, Peter Krško, Pavol Tóth, Ina Chalupková, Alena Kopányiová, Tomáš Vlček, Silvia Harcsová, Dorota Feketeová, Vladimír Fedák, Jana Leščáková, Lenka Konečná, Zuzana Babjaková, Nina Dvorská, Miroslava Školníková, Daniela Kubíková, Eva Lužáková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 80 čitateľov

I. Kuzmányho predkovia a jeho narodenie

Pochodia z Dalmácie. — Juraj Kuzmány. — Ján Kuzmány. — Jeho synovia: Samuel a Pavel. — Otec Karlov Ján, matka Zuzana Prievidzká. — Karol posledným dieťaťom. — Detinský vek. — Záľuba v čítaní. — Radosť nad československou mluvnicou.

V rukopisných pozostalostiach v dedictve potomkov Karla Kuzmányho našly sa medzi iným dva vzácne spisy, po nemecky písané. Prvý obsahuje jeho životopis, druhý, ním samým napísaný, podáva bližšie dáta o užšej rodine a ku koncu, zabehnúc do minulosti, hovorí o jej pôvode.

Podľa týchto spisov rod Kuzmányovský pochodí z Dalmácie. Meno pôvodne znelo „Kuzmanió“ a bolo krstným menom, po sv. Kosmasovi, po jednom svätcovi orientálnej-ortodoxnej cirkvi. Ako sám Kuzmány píše, „ó“ má u Slovanov prízvuk a premení sa v „u“; a grécke „s“ zneje ako „z“. V gréckej cirkvi je meno to veľmi rozšírené, ale i mnohé slovanské rodiny a mnohé mestá, obce majú to meno. U Juhoslovanov nájdeme mená Kuzman, Kuzmanic, u Slovákov Kuzma alebo Kuzmany, a tak i u Vlachov; i mnohé obce sa menujú Kuzmany; u Poliakov Kósman, Kósmian, Kósmiany, miesta Kósmiany a Kósmianice. Podľa rodinnej tradície rodina, alebo len jej niektorý výhonok presťahoval sa z Dalmácie vo veľmi dávnom čase do Uhorska a založil osady, ako Kuzmány, Kuzmanice atď. v stolici Železnej.

Jeden predchodca v XVI. storočí bol veliteľom, kommandantom, pevnosti v Temešvári, a keď raz Turci napádali a dobýjali pevnosť, padol i on. Jeho dcéru, ktorá utekajúc pred nebezpečenstvom, zachytila sa do plota záhrady a ostala tam visieť, odvlekli Turci do otroctva. Jeden syn jeho sa zachránil a utiekol do severného Uhorska, osadil sa v Šarišskej stolici, stal sa Slovákom a evanjelikom. Ďalšia tradícia je trochu nejasná. Podľa prvého spisu posledne spomenutá rodina syna veliteľovho presídlila do Spiša a už za jeho života stala sa evanjelickou. Podľa rukopisu samého Karla Kuzmányho len jeden výhonok rodiny menom Kuszmány prešiel do Spiša. A píše sa preto „sz“, lebo že „z“ v nemčine cudzo zneje. Ba i otec Karlov, i toho otec a ujec, podľa vlastných ich podpisov písali sa prvej so „z“, potom však v Nemecku na univerzite začali si písať meno s „sz“. A ako udáva, on uviedol nazpäť pôvodné slovenské písanie mena Kuzmány. Potom ešte dokladá, že katolícka rodina Kuszmány v Spiši podržala si šľachtictvo. Predkovia Karla avšak nedbali oň a zriekli sa ho. Ale cirkevné knihy, matriky v Lovinobani boly spálené, preto nemôže ďalej viesť genealógiu rodiny.

Ale prvý spis, pochodiaci od Chrástka a Kuzmánym podoplňovaný, podáva i ďalšie dáta genealogické, a my keďže nemôžeme dokazovať ani ich pravosť, ani ich nepravosť, za najlepšie uznávame, uviesť ich tu doslovne. V Spiši čiastka rodiny stala sa zase katolíckou. Luteránske odvetvie konalo nepretržite službu čiastočne pri vojsku, čiastočne v cirkvi a v škole, a to najviac v banských mestách v Gemerskej, Novohradskej a Turčianskej stolici.

Jedným z týchto predkov evanj. rodiny bol Juraj Kuzmány, farár svätopeterský; jeho manželka bola Anna.

Ich synom bol Ján Kuzmány, prastarý otec nášho Karla. Narodil sa v Blatnici, učil sa vo Veľkom Jaseni u Jura Udicenusa, v Nem. Ľupči u Sámuela Günthera, v Debrecíne u Jána Gőnczyho, Juraja Kecskemétyho a Jána Hercoga. Potom stal sa rektorom v Mošovciach, kde učil dva roky a odišiel pokračovať v štúdiách do Wittenbergu. Navrátiac sa do vlasti, stal sa rektorom v Ivančinej, kde za 12 rokov účinkoval (1709 — 1721). R. 1721 prijal povolanie za dvorného kazateľa do Krnče a dňa 23. dec. bol vysvätený Danielom Krmanom v Myjave.[2] Potom bol farárom v Bytči, odkiaľ prešiel na Maškovú. Dňa 4. apr. 1731 stal sa v novohradskom senioráte dekanom. Bol mužom vzdelaným a činným. Schmal počituje ho medzi literátov, musel byť tedy i spisovateľom.[3] Zomrel r. 1740. S manželkou Máriou r. Vladárovou mal dvoch synov: Sámuela a Pavla.

Sámuel bol najprv kňazom v Prešove, potom za dlhší čas rektorom v Šajó-Gemeri, naposledy zase kazateľom v Rimavskej Sobote. Vyznačil sa v obhajovaní augšburského vyznania na synode r. 1791, tak že spomínaný je v dielach „Memoria hungarorum, qui in alma univ. Vittenbergensi stud“, Lad. Bartholomaeidesa 1817, str. 267. a v Szeberinyho „Pseudoprotestantismus“, Wien, 1865, str. 161. Karol Kuzmány píše o tomto Sámuelovi, otcovom strýkovi, že mal dvoch nešťastných synov; jeden bol advokátom, a pri tom, ako vidno z nasledovnej udalosti, bol svedomitým človekom. Mal totiž akýsi proces, i vyhral ho; ale následkom zrady u stolice jeho klient bol vrhnutý do žalára, a on bol mravne usmrtený. Toto si tak pripustil k srdcu, že i sám sa stal samovražedlníkom, prestrelil si hlavu.[4] Príčina to nie taká, aby si niekto odobral život. Žiadúcne by bolo hlbšie pátrať po celkovom duševnom stave jeho. Na nejakú abnormálnosť duševnú možno zatvárať z prípadu druhého „nešťastného“ syna Sámuelovho, o ktorom náš Kuzmány poznamenáva, že v tichej melancholickej pomätenosti umrel. A základom tejto duševnej nerovnováhy u oboch mohly byť ťažké protireformačné časy, keď sotva ktorý evanjelik sa cítil bezpečným. Aspoň tak možno súdiť z prípadu jednej dcéry Sámuelovej, sestry týchto dvoch nešťastných synov. V útlom detinskom veku ukradli ju jezuiti, a len po mnohých rokoch na rozkaz cisára Jozefa bola vydaná rodičom. Pozdejšie sa vydala do Spiša, a jedna jej dcéra vydala sa za kňaza Zsiro.

Druhým synom Jána Kuzmányho bol Pavel. Narodil sa dňa 31. dec. 1711 v Ivančinej, kde jeho otec bol vtedy rektorom. Až po 11. rok učil sa doma, potom v Kremnici, v Prešporku, do roka za Dunajom, potom v Štiavnici u Sámuela Rumiho, u Jána Szászkyho za dva roky, potom zase dva roky v Prešporku u Beera. Zatým obdržiac šopronské štipendium, študoval za tri roky vo Wittenbergu. Odtiaľ išiel do Berlína za vychovávateľa dvoch grófov, synov pruského kráľ. radu de Dohna, a po dvoch rokoch sa vrátil k rodičom. Po 9 mesiacoch povolaný bol za farára do Necpál; dňa 4. júla 1739 bol v B. Bystrici vysvätený v prítomnosti Samuela Hruškoviča a Michala Póhla. Z Necpál prešiel r. 1745 na Lovinobaňu, kde sa stal dňa 16. júla 1749 rečníkom novohradského seniorátu a 22. mája 1755 seniorálnym notárom. Schmal počituje ho medzi vynikajúcich spisovateľov, z Turca pochodiacich. Zomrel r. 1764. Jeho manželka bola Anna Maria r. Fabricius, alebo Fabricy, dcéra drženického farára Ondreja Fabricia. Rodinné podanie spomína dvoch synov jeho: staršieho nepomenovaného, ktorý ako dištriktuálny prísediaci v Trnave zomrel, a mladšieho, Jána.

Tento Ján je otcom nášho Karla. Rodostrom prikladá k jeho menu slová, v tom čase mnoho značiace: „z rodu kněžského“. Skutočne, celá rodina od pamäti predkov slúžila cirkvi, alebo škole, a čím bližšie prichodíme k času nášmu, tým väčšmi sú potvrdené slová tieto. V tom čase kňazský úrad bol akoby výhodou pre meštianskych a šľachtických synov. Ako dnes štúdiá juridické, tak v tom čase štúdiá teologické oprávňovaly človeka na každé, i na najvyššie postavenie v krajine. Vtedy, ako to urobil i Ján Kuzmány, každý vďačne opustil úrad profesorský k vôli kazateľskému. Životopisec jeho poznamenal: „a ačkoli se výlučně na úřad učiteľský byl připravoval, předce přijav povolání od nové cirkvi Brezňanské, byl r. 1784, dne 20. Februáre v Šťavnici od Superint. Jána Csernyanszkého na úřad kněžský vysvěcen, tam odšel, dobrau po sobě zanechaje památku, při Lyceum šťavnickém.“[5]

V tomto čase byť kňazom znamenalo toľko, ako byť predstaviteľom kultúry svojho času. Kňazské povolanie vyžadovalo najvyššiu vzdelanosť. Synovia najprednejších rodín navštevovali teologickú fakultu univerzít nemeckých. Ján Kuzmány, otec Karlov, tiež za tri roky (1777 — 1780) študoval na univerzite jenenskej. Narodil sa 23. februára 1756 v Lovinobani; učil sa v Štiavnici u Severinyho, v Prešove u svojho strýka Sámuela Kuzmányho, v Kežmarku u Šuleka a Benczura, a v Prešporku u Jirího Sztrečku. A potom za tri roky v Jene. Vrátiac sa domov, za pol druha roka bol domácim vychovávateľom v Slazanoch, v Tekove, u Ladislava Kosztolániho. Odtiaľto prešiel na kalvínske gymnázium, do Lučenca, kde vyučoval retorike a logike. Dňa 9. septembra r. 1782 prešiel za konkrektora do B. Štiavnice, ztadiaľ za kňaza do Brezna. Roku 1804 stal sa konseniorom a r. 1816 seniorom zvolenského bratstva. V Brezne úradoval za 40 rokov.[6]

Bol muž učený, muž vedy, a hoci životopisec Schmidt nespomína nijakého duševného plodu jeho, jednako je isté, že pracoval i on perom,[7] nútený k tomu už i ako vychovávateľ a profesor.

Matka Karla Kuzmányho bola dcérou Samuela Prjewitzkého, slova B. kazateľa najprv v Súlove, v Trenčianskej, potom v Kremnici. Narodila sa dňa 15. apríla r. 1766 a volala sa Zuzanou. Jej sestra vydala sa do B. Bystrice za kupca Zimmermanna; a jej jeden syn, Karol, bol správcom majetku arcikniežaťa Albrechta; druhý jej syn bol lump; jedna dcéra vydala sa najprv za kazateľa Boszého na Čabu, potom do Rimavského Brezova, z ktorého manželstva pošlo viac dietok.

Ján Kuzmány so Zuzanou Prjewitzkou sobášení boli 19. apríla 1785. Z ich manželstva pošlo desať dietok. Zuzana narodila sa 24. dec. 1786. Vydala sa za Lamera, pravotára v Brezne. Jedna jej dcéra vydala sa za Zimera, učiteľa v Sajó-Gemeri, ale zavčasu zomrela. Jeden syn bol správcom majetku u Stainer Mayera.

Druhé dieťa bol syn Sámuel, narodený 12. aug. 1788, bol za 12 rokov husárom, potom v Brezne mestským kancelistom, vyučený apatekár, zomrel r. 1827 alebo 1828.

Potom Karolína, narodená 1790, vydala sa za Ondreja Pazára, správcu železničných strojov u Sztárayho; mala jediného syna Ondreja, ktorý zomrel okolo 1844, ona sama r. 1850 v Eisbl.

Juliana sa narodila 26. jan. 1792, vydala sa za Samuela Glosza v Eisbl. Mala viac dietok.

Ľudevít 1. narodil sa 15. febr. 1796, zomrel hneď po narodení.

Ľudevít 2., narodený 23. okt. 1797, tiež hneď zomrel.

Karol 1., narodený 7. apríla 1799, zomrel tiež hneď po narodení.

Mária, narodená 10. marca 1802, zomrela hneď po narodení.

Ján, narodený 1804,[8] ako husár sám si odobral život. Jeho syn Ján bol stoličným pisárom v Liptove.

Posledné ich dieťa je Karol 2., o ktorom píšeme.

Keď sa zamyslíme nad týmito dátami o celej rodine, napadnú nám veci, hodné pre štúdium psychológa o dedičnosti. „Rod kněžský“, v ktorom všetci predkovia oddaní boli vede, ktorej vrchol v tom čase reprezentovala veda teologická. Poniektorí z ních aj vynikli z radu priemerných a dokázali sa mužmi slova živého i písaného. Avšak v otcovi Karlovom akoby už bol vyschýňal prúd duchovný. Jeho deti už naskrze nedokázaly sa byť hodnými potomkami slávnych predkov, ostaly pisármi, kancelistmi, alebo ako nedochúďčatá zomrely hneď po narodení. Keď tu, najmladšie, najposlednejšie dieťa odrazu zase sa vyšvihne vysoko, prevýši predkov, získa nehynúcu slávu celej rodine.

Keď sa Karol narodil 16. novembra 1806,[9] otec jeho Ján Kuzmány, farár v Brezne, bol už 54 ročný a jeho matka 40 ročná. Snáď i týmto veľkým rozdielom vo veku otca a matky by bolo možné jedno-druhé objasniť, najmä ohľadom bratov a sestár Karlových; že štvoro dietok jedno za druhým hneď po svojom príchode na svet zomrelo, že ostatné, v živote ostalé, dokázaly sa byť duševne slabými, keďže celý rod Kuzmányovský bol tradicionálne vede zasvätený: to možno nie poslednú príčinu bude mať práve vo veľkom vekovom rozdiele rodičov, a možno i v nejakej duševnej zaťaženosti, aká sa prejavila i u bratrancov Jánových. Ale u Karla snáď práve týmto budeme môcť vysvetliť jeho duševnú prevahu. Matka v 40. roku bola v najlepšom kvetúcom veku. O jej duševnej povahe nemáme dát. Otec zase, v 54. roku, bol už usadlejší, i sám už viac venoval svoj čas rodine, dietkam a čítaniu. Najmladší syn bol mu miláčkom, ktorému venoval všetok svoj slobodný čas, všetku starosť a pozornosť. Zaoberal sa ním, učil ho čítať a písať už zavčasu, vysvetlovaním uspokojoval zvedavosť jeho detinskú.

Lebo malý Karol už za mladi zaujímal sa o knihy. Nazeral, prehrebal v knižnici otcovej. V Brezne, v rodnom meste svojom, chodiac do normálnej, elementárnej školy k učiteľom Masaymu, Lopušnému, Vágnerovi, učil sa latinčine, a otec doma zase ho priťahoval ku gréčtine. Základy týchto rečí, ako pomôcok ku zdroju vzdelanosti, nadobudnul si tedy už ako chlapec, doma. Raz, keď prehŕňal sa v knižnice otcovej, našiel československú mluvnicu Doležalovu. Zaradoval a zadivil sa veľmi. Vhĺbil sa do nej; a ako životopisec jeho spomína, táto náhoda rozhodla, že celý svoj život venoval potom smeru národnostnému, že tedy tato mluvnica by bola základnou príčinou toho, že Karol Kuzmány stal sa slovenským národovcom. Ale neuveriteľné je, že by mluvnica mohla urobiť z človeka národovca patričného jazyka. Ako vysvetliť jeho podivenie a jeho radosť nad nájdením mluvnice? Len tak, že základ, jadro už bolo. A to jadro mravné: svoje si milovať. Už musel byť v srdci národovcom, keď sa zaradoval nájdenej mluvnici. Potom už mohla byť osožnou i mluvnica. Ale hlavné bolo jadro mravné. Keď ho mal, keď naučil sa milovať, vážiť si svoje, mohly prísť pohromy, pokušenia, jadro mu nedovolilo odbočiť od pravej cesty, hrialo, posmeľovalo ho a zachovalo ho národu.



[2] Pauliny L., Dejepis superintendencie nitrianskej, IV. 195.

[3] Schmal, Syllabus, 105.

[4] Pôvodné, naším Kuzmánym napísané riadky sú nie celé jasné; „ein Advocat, hat, nachdem zufolge eines Comitats-Verathens dass er nach gewonnenem Process zur Einsetzung seines Clienten angeführt, ein Mensch getotet worden“.

[5] Jan Jiří Schmidt, Historia cirkve evanjelické podle Augšpurského vyznání v Uhřích všeobecne, obzvlášte pak: Velkohontského ev. a. v. Senioratu.“ W Pešti, 1868, str. 280.

[6] Tamže.

[7] Tlačou, mojím vedomím, vyšla len jedna kázeň jeho: „Slušné Stavění y užíwání Křesťanských kostelů. — Při poswěcení nového Ewanjelického Kostela w Slobodném Králowském a Banském Měste Lubjetova dne 6. Decembra Roku Páně 1807, w. Neděli II. Adventní Kázání, které držel Ján Kuszmány, Cyrkwe Ewanjelické Breznianské Slowa Božího Kazatel, a w Zwolenské Stolicy Ewanjelického Bratrstva Spolu Starssi. W Baňské Bystřicy, Wytisstěné u Jana Stefáni.“ Str. 29.

[8] V domácom rodostrome stojí tu chybne 1834.

[9] Na jednom mieste v rodostrome rodiny je udané narodenie Karla na 18. nov. 1808. Ale spis tento pochodí z novších čias, keď už pravnučky jeho sú spomínané, a keď sám Karol udáva v tekste uvedený rok a deň svojho narodenia, musíme to datum prijať za pravé. Pre všetku istotu zadovážil som si dáta matričné; dľa tých narodil sa Karol 16. novembra 1806, pokrstený bol 17. novembra skrze Adama Chalupku, farára hornolehotského. Krstní rodičia boli Mathias Szinovitz a Barbara Filo.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.