Zlatý fond > Diela > Dr. Karol Kuzmány. Život a dielo


E-mail (povinné):

Pavol Bujnák:
Dr. Karol Kuzmány. Život a dielo

Dielo digitalizoval(i) Beáta Dubovská, Bohumil Kosa, Robert Zvonár, Gabriela Matejová, Viera Studeničová, Katarína Bendíková, Peter Krško, Pavol Tóth, Ina Chalupková, Alena Kopányiová, Tomáš Vlček, Silvia Harcsová, Dorota Feketeová, Vladimír Fedák, Jana Leščáková, Lenka Konečná, Zuzana Babjaková, Nina Dvorská, Miroslava Školníková, Daniela Kubíková, Eva Lužáková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 80 čitateľov

VI. Kuzmány v boji za jednotný spisovný jazyk československý

Zgermanizovaná B.-Bystrica. — Založenie časopisu „Hronky“. — Ideál silného, veľkého národa. — Kuzmány proti bernoláčtine. — Dôvody za československý jazyk. — Dôvod historický. — Vzájomnosť slovanská. — Príklad nemecký. — Dôvody filologické. — Dôvod literárny. — Dôvod estetický. — Zavráti Chmelenského. — Zaniknutie „Hronky“. — Hurbanova „Nitra“ II. — Kuzmány z nutnosti káže po slovensky. — Launer napadne Kuzmányho. — S Kollárom vo Viedni za jazyk československý. — Pripojil sa k prúdu. — V Matici stará sa o zdokonalenie slovenského jazyka.

Ako riešil Kuzmány v rodine svojej otázku reči, o tom si povieme ešte ďalej. Ale i mimo domácnosti život jeho je stály, nepretrhnutý boj za práva československého jazyka, boj proti germanizácii a maďarizácii. Celá jeho spoločenská činnosť smeruje k tomuto cieľu.

Germanizmus bol dávnym súperom a tedy nepriateľom slovanskej reči a kultúry. Najmä v banských mestách bol germanizmus silný. Do banských miest ešte v dobe reformácie, iste hľadajúc útulok pred prenasledujúcim katolicizmom, prichodily mnohé nemecké rodiny a dávaly sa na prácu banícku. Do Ľubietovej bol utiekol jeden člen najbližšej rodiny Lutherovej a až podnes sú tam Lutherovci, ovšem už nie Nemci, ale Slováci.[41] Tak bola kedysi v XVI. a XVII. storočí i Krupina skoro čisto nemecká; mávala dvoch kňazov, jedného, prvého, nemeckého a druhého slovenského kňaza. Práve i z Tranoscia známy Ján Burius bol posledným nemeckým kňazom cirkvi krupinskej. A pamiatku tejto niekdajšej nemeckej Krupiny hlásajú už len dedičia takých mien ako Launer, Gottvald, Lange, Klenner (dnes Klenjar), Schuler, Wacholdt, Ralaus (dnes Rárus), Roth, atď., ktorí avšak nevedia už po nemecky.

Takto, alebo ešte vo väčšej miere bola germánska duchom i B.-Bystrica a s ohľadom na slovenčinu, len na toľko možno pomenovať B.-Bystricu šťastnejším mestom, že veľké okolie dedinského obyvateľstva tiahlo vždy k centru, trhovisku banskobystrickému a dodávalo i trochu slovenského rázu niekdajšiemu, tiež v dobe reformácie zgermanizovanému, slovenskému mestu.

Takéto obecenstvo, ktoré už prežilo ponemčenie, teraz duchom ešte vždy germánske, postavené bolo pred alternatívu: buď sa zmaďarizovať, alebo sa úplne poslovenčiť. Keď uvážime, akou silou vystupovala snaha maďarizovania, a že slovenčina zakladala si skôr v sile pôdy a menej napínala skutočné sily, potom, keď povážime, že moc, vláda vždy väčšmi prechodila do rúk maďarstva, nebudeme sa diviť, že toto, duchom už zgermanizované obecenstvo volilo si pripojiť sa radšej ta, kde bola moc a sila na vonok.

Skutočne v 30-tych a 40-tych rokoch minulého storočia začala silne postupovať už i maďarizácia. Pred Kuzmánym avšak toto nebezpečenstvo, ktoré rozhodne väčšie bolo, než germanizmus, v tomto čase ešte sa nezjavovalo určite. A Kuzmány bojuje vlastne vôbec len proti odnárodňovaniu. Storočný náš protivník, násilné maďarizovanie, zpočiatku vystupovalo tak potuteľne, že naši bojovníci, ako Kuzmány, ale i Kollár, nevedeli vlastne, proti komu bojovať. Možno povedať, že ich boj bol pozitívny, za českoslovenčinu, a nie negatívny, proti nepriateľom slovenčiny. Ani Kollár v Pešti ešte nevedel, či väčším nepriateľom ním zakladanej i založenej cirkvi je germanizmus, alebo vzmáhajúci sa maďarizmus. A môžeme čítať o ňom, že v záujme slovenskej cirkvi jednako brojil proti germanizmu i maďarizmu. Tak v týchto prvých časoch boj Kuzmányho smeruje tiež len na udržanie národa, bez jasného určenia si nepriateľa, bez určenia si toho, či so strany germanizmu, alebo maďarizmu hrozí väčšie nebezpečenstvo životu národa.

Proti tomuto nebezpečenstvu bojuje Kuzmány predovšetkým na poli spoločenskom. Založí časopis „Hronku“, v ktorej chce predovšetkým ustáliť spisovnú reč. Vystúpi proti nebezpečnému zjavu v národe, že každý spisovateľ podľa svojho dobrozdania utvára si svoj pravopis. Jeho požiadavkou je prvej akoby ďalej pokročil, ustáliť spisovnú reč pre národ slovenský. Dokiaľ nemá národ jednotnej reči, dokiaľ každý spisovateľ podľa svojho dobrozdania píše, nemožné je pôsobiť na širšie obecenstvo, na národ.

Činiteľom velikej doby, v ktorej odohrával sa boj o spisovnú reč slovenskú, keď išlo o to, či bude lepšie usilovať sa povzniesť národ slovenský jeho ľudovou rečou, alebo lepšie bude vytrvať pri spisovnom jazyku, spoločnom s národom českým, bol i Kuzmány. Bola to doba veľmi rušná, plná života, pohybu, mienok rozličných. Išlo o vec veľkého, ďalekosiahajúceho významu. Povedať: opustíme, vyhodíme z inventára svojho duchovného majetku, čo sa dosiaľ v spoločnom jazyku napísalo, a začnime znovu, od predku: nebolo maličkosťou, ani to nemohla byť ľahkomyseľnosť. Jednotlivci dosť ľahko premieňajú zásady, presvedčenie, ale tu išlo o celý národ, o zapretie jeho literárnej minulosti.

Keďby to bolo bývalo len obnovením, napravením, očistením a zdokonalením už užívanej spisovnej reči, dalo by sa ľahšie prejsť ponad to. Ale tu išlo o nahradenie doterajšej spisovnej reči úplne novou, literárne nekultivanou, neliteránou rečou. Odrazu zbavení sme boli svojej minulosti, naraz sme boli odrezaní od životného koreňa, a jako malé dieťa, ako mladý národ, museli sme začínať znovu. Dnes neostáva nám už iné na potešenie, ako že s Vlčkom, so Škultétym a s Czambelom dokazujeme slovakizmy i v starej spisovnej reči československej, aby sme tak zachovali kontinuitu medzi starou a medzi novšou literatúrou našou.

Kuzmány nebol iniciatorom tohoto boja, naopak, bol jeho hamovníkom. Dejiny literatúry našej spomínajú v boji tomto len bojovníkov za slovenskú spisovnú reč. Ale nám tu ide o celkový obraz Kuzmányho. V tej dobe žil, tej doby bol činiteľom i on a zúčastnil sa i na boji jazykovom. I v jeho duši sa odohralo v tomto boji niečo. — Hurban prestál pre boj o spisovný jazyk celú duševnú krízu; jeho „Nitra“ vychodila raz v českom, raz zase v slovenskom jazyku. V duši Kuzmányho bojuje veľký ideál silného, vzdelaného národa proti nízkym prekážkam. V boji vedie ho zápal národovectva. Nie je filologom, ani archeológom, aby ako Bernolák chladokrevne, bez národného oduševnenia, bez ohľadu na budúcnosť národa sostavoval gramatické pravidlá nárečia svojho okolia. Je skôr politikom, literátom a nadovšetko prorokom, ktorý chce národ vzkriesiť duševne a vidieť ho mocným, kultúrnym. Preto horlive, všetkými schopnosťami duše svojej, všetkými možnými, dôvodami, historickými, politickými, etnografickými, filologickými, literárnymi výhľadmi do budúcnosti, pohľadmi estetickými bránil spoločný jazyk spisovný, československý. A v týchto dôvodoch Kuzmányho musíme vidieť jeho veľkosť, poznávať jeho prorockého ducha. Ktorí stáli v čele tohoto pohybu, nevšímali si asi dôvodov Kuzmányho. Iné im bolo na mysli. Chceli tiež vzdelať, pozdvihnúť svoj národ, ale najkratšiu cestu, najistejší spôsob videli v reči ľudu. Možno, nepozorovali ďalekých oblakov a chmár na obzore, ktoré sa tiahly za výslním národného prebúdzania. Kuzmány však prorockým duchom videl ďaleko do budúcnosti, a doba dnešná dáva mu za pravdu. Dôvody, ktoré uviedol pri spoločnej spisovnej reči československej, sú dôvodami i dnešných, obnovených bojov za sblíženie sa s Čechmi.

Redaktor „Hronky“ nevedel sa striasť slovakizmov; kdekoľvek otvoríme „Hronku“, všade nájdeme slovakizmy; sám redaktor Kuzmány neovládal češtinu, ako hovorí Vlček[42] ale to sú zjavy vedľajšie, ktoré nemenia na vyslovených zásadách Kuzmányho. Kuzmány sa povzniesol nad tieto odchýlky, možno, ani nevedel o nich, netušil, že sa odchyluje mimovoľne od spoločnej spisovnej reči. Pri jeho horlivom zaujatí za spoločný spisovný jazyk nemožno ináč myslieť. V zásade avšak nie je proti uvádzaniu slovakizmov do spoločnej spisovnej reči, ba praje si také — i formalné — sblíženie. Myslí, že spoločná československá reč by časom bola prevzala viac slovakizmov, a tým by sa nám stala bližšou. Len nech sa to nedeje hurtom, a nech sa to nedeje teraz, lebo sme slabí; zmocnime najprv, aby sme mohli preniesť premeny bez takej náramnej škody, ako by sa teraz iste stalo.[43]

Všimnime si dôvodov Kuzmányho za spoločný spisovný jazyk československý.

Na Bernolákovu slovenčinu, ktorú — najmä odkedy ňou písal Hollý svoje plody básnické — tak vychytily katolícke kruhy a menovite okolie Trnavy, opovržlive hľadely kruhy evanjelické a všetky ostatné župy s iným dialektom. Predchodila im smiešnou, a akokoľvek cenili plody Hollého, ľutovali že ich takto širšia verejnosť nemôže používať. Kuzmány menuje bernoláčtinu zpotvoreným dieťaťom, ktorému prilepili iné ucho, iný nos, iný jazyk, a miesto oka „brejle mu nadstrčili“. A vyznáva: „Já sám, ač s ne velikau chutí, čítám předse spisy p. Hollého, jedine pro výbornost ducha, který v nich vlaje; ale znám muže, „kterým sluší čest a díka!“, kterí ráděj španělsky psané knihy, než knihy psané Bernoláčinau čítati chtějí, a předse silně věřím, žeby tíže mužové p. Hollého Svatopluka a jeho Cyrillo-Methodiadu, kdyby českoslovansky psáno bylo, z paměti se naučili“.[44] Severné župy hrdé boly na to, že ležia u nôh Tatier, že sú kolískou Slovanstva a stredom Slovače, i cítily sa urazenými, keď dialekt, im odporný, mal byť uvedený za spisovnú reč. Preto môžeme čítať u Kuzmányho také prísne slová: „vyžádám si to od Čechů, aby předně Bernolákem na písemný jazyk vyzdviženau viděkomluvu slováckym jazykem nejmenovali, je to mluva okolí trnavského, jen asi 4 čtverečné míle obsahujícího; a pak, aby naše podtatranské podnářečí slováckym nepřezdívali“.[45] Žiada pomenovanie „slovenský“, lebo v slove „slovácký“ vidí už bernoláčtinu, a toto pomenovanie na iných krajoch, mimo okolia Trnavy, majú za prezývanie.

Vychodí zo stanoviska, že každé nárečie má viac podnárečí, a tieto zase majú viac „viděkomluv“, „provincializmov“. Tak nárečie československé má svoje podnárečia: české, moravské a slovenské. Podnárečie slovenské má vidiekomluvy: trnavskú, nitranskú, oravsko-turčansko-liptovsko-zvolenskú, gemerskú, šarišskú.[46] Dôvod tento smeruje ešte vždy len proti bernoláčtine; lebo keď je to provincializmus trnavský, ako si môže nárokovať prednosť nad inými díalektami? Všetky tieto spomenuté provincializmy spolu tvoria podnárečie slovenské. Spomína, že takéto viděkomluvy má i podnárečie moravské. Ale moravské podnárečie sa nechcelo uplatniť osobitne voči českému a osvojilo si za spisovnú reč nárečie českoslovanské. Žiada i od podnárečia slovenského, aby za spisovnú reč neuvádzalo svoje podnárečie, ale ostalo pri jazyku, pri nárečí spoločnom. Kuzmány dôvodí týmto proti slovenčine vôbec, ktorej ešte nebolo, proti uvedeniu bársktorého dialektu za spisovný jazyk.

Vážnejšie sú dôvody ostatné, literárne a politické, ktorými rozhodne zatracuje uvádzanie ktoréhokoľvek provincializmu za spisovný jazyk, varuje prorockým, výstražným hlasom od toho a prosí otcovsky všetkých, celú mládež vzdelanú, aby sa zasadila za spoločný československý spisovný jazyk. Na výstrahu odvoláva sa na slová Kollárove:

Spisatelé, rozmnožujte hříchy,
Na spojení s Čechy řepcite,
Zmarte řeč a národ z hlaupé pýchy!

Každé slovo tohoto citátu budí v mysli Kuzmányho nový a nový dôvod proti „rozkolníctvu“.

Národ všeslovanský pôvodne musel byť jednotný i rečove, potom sa rozpadol na národ ruský, poľský, českoslovanský, chorvátsky, srbský. Že sa takto rozpadnul, to malo mnohé politické príčiny, ale vážnou príčinou rozpadnutia bolo i rozčesnutie sa spisovného jazyka. Týmto sa stalo, že teraz už nárečia tieto tak ďaleko sa rozišly, že už viac neostáva ani nádeje, aby sa kedy mohly spolu slúčiť. Za času prijatia náboženstva kresťanského všetci Slovani všetkých vlastí, všetkých kmeňov a všetkých nárečí mohli sa spojiť v jeden písomný, spisovateľstvom i verejným občianskym všeslavskonárodným životom utvorený jazyk, keďby to osudom uložené bolo bývalo. Práve tak i pozdejšie Poliaci, Česi, Moravania, Slezáci, Lužičania a Slováci mohli ostať pri jednom spisovnom jazyku. A je historickým skutkom, že sa Česi so Slezákmi, Moravanmi a Slovákmi cez mnohé storočia pridŕžali jedného spisovného jazyka. Tento spoločný jazyk spisovný nie je ani čisto český, ani čisto moravský, ani čisto slovenský; je plodom a majetkom všetkých troch podnárečí a rodov. Pri počiatočnom jeho utváraní Morava mala síce najväčší podiel. A na ďalšom jeho vzdelaní môžu mať podiel práve tak Slováci, ako Česi.[47]

Vychodí tedy z historického základu, že všetky národy slovanské tvoria jeden národ. V predhistorickej dobe tvorily i rečove jeden národ. Teraz tento národ krivým osudom je rozdrobený nárečiami, vlasťmí, náboženstvami, vládami, v čom vidí preň veliké nebezpečenstvo.[48] Ale s tým by sa vedel ešte smieriť, ba v istých prípadoch môže to i k dobrému poslúžiť národu celému. Hoc je samo v sebe i zlé, keď sa národ rozpadne v rozličné náboženstvá, spravujú ho rozličné vlády, bydlí v rozličných vlastiach, hovorí rozličnými nárečiami, jednako môže mu to i prospieť, môže ho zachrániť od konečnej zkazy a úplného znivočenia. Totiž ak by jedna čiastka národa pod niektorou vládou, v niektorej vlasti aj bola vyhubená, tým nie je ohrožený celý národ. A potom takto sa môže i život národa všestranne vzdelávať, zvelebovať. Lebo národ neurčujú rozličné vlády, náboženstvá, vlasti, určuje ho jazyk, reč. Nech je tedy národ na vonok akokoľvek roztrhaný, spoločný jazyk udržuje ho v jednote. Preto najväčším nešťastím pre národ je, keď sa rečove rozpadá. To je už trhanie národa. Naša rozpadlosť v spisovnom jazyku je najnešťastnejšou a najzáhubnejšou pohromou, ktorá sa kedy valila krivým osudom, alebo zlými súsedmi na národ všeslovanský. Spisovný jazyk je akoby žila, ktorá spojuje všetky údy celého tela národa.

Odvoláva sa na národ nemecký, ktorý je ešte väčšmi podelený vládami, náboženstvami, nárečiami, než národ slovanský. Čo by bolo z neho, keďby ho nespojoval jednotný spisovný jazyk, keďby sa tiež uplatniť chcelo v ňom každé, rakúzske, saské, pruské, švábske, polskonemecké, tyrolské, švajčiarske podnárečie?

Nemecký národ vtedy ešte nebol sjednotený politicky ale jednotná, spoločná spisovná reč dávala mu silu na vonok a dvíhala jeho vzdelanosť. A práve jednotou spisovného jazyka a vzdelanosťou svojou sa stal takým nebezpečným pre národ slovanský. Kuzmány vidí dvoje nebezpečenství pre náš národ: vzdelanosť Nemcov a horlivosť Maďarov, ktoré nám hrozia udusením. Preto najvyšším pravidlom pre každého národovca musí byť: jednota Čechov, Moravanov a Slovákov v spisovnom jazyku.

Kuzmány uznáva ochotne národnostnú horlivosť a túžbu po zvelebení svojho národa u tých, ktorí chcú pozdvihnúť slovenčinu za spisovnú reč. Nechce vidieť v ich snahe „nadutau domnelost“, ani „lehkomyslnau ctižádost“. Jednako varuje ich i od národnostnej horlivosti. Prívrženci slovenskej spisovnej reči dôvodili i tým, že keď prijmeme rečové spisovné novoty, oddialime sa síce od Čechov, ale miesto toho sblížime sa k Chorvatom a Poliakom. Kuzmány dokazuje, že od Poliakov by sme sa tiež len vzdialili takými premenami spisovného jazyka. A keďby sme sa Chorvatom i sblížili, či by sme neztratiii viac, než by sme získali, tým, že sa odtrhneme od Čechov? Zhola ničoho by sme nezískali a ztratili by sme Čechy a Moravu; a „Bože můj jaká to ztráta! Bodejž by se to nikdy nestalo“.[49]

Týmto prichodíme ku Kuzmányho filologickým dôvodom proti separátnemu spisovnému jazyku slovenskému. Prívrženci slovenskej reči spisovnej hovoria, že Slováci nerozumejú spoločnému jazyku československému. Kuzmány neuznáva tento dôvod za pravdivý. I špatnému tomu „včil“ neporozumejú ani v Turci, ani vo Zvolene, ani v Spiši, ani v Šariši a Zemplíne atď. Istá vec, že všetkým, menovite novoutvoreným slovám československým náš ľud nerozumie, ale či sú príčinou toho Česi a či my? A potom i Bernolákovci musejú tvoriť nové slová, a či tým ľud slovenský hneď porozumie?

Zo zásady Bernolákistov by nasledoval princíp, aby každý tak písal, ako hovorí. Čo z toho povstane, aké písomníctvo? „Bude to přeutěšená literatúra!“ Báčvan by písal „lovev som bestré rebe“, Gemerčan: „tuž švaže? nekupiče maje kvaže?“ — „Štyavnyčan povyje, že ho knarau štauchne, a Bystričan, Herr v. Neusohler, se nad tím bude krenkuvať a budě račej ercélunge čítať, alebo puojdě s madlami na šištat“ atď.[50]

Čo v tom čase žiadali „rozkolníci“, ako Godra, Kollár a iní, bolo vlastne len písomné zjednodušenie. Godra miesto g chcel mať g, a miesto „československého“ g chcel písať j, „gotické“ w chcel premeniť na „pravolatinské“ v, accus. adj. au na ú, instrum. au na ou, „pouze československé“ j na maďarsko-chorvátske í. Kollár zas uvádzal tvary som, bol, žiadal koncovku nezhýbavú subst. abstr. j zmeniť na ia, aby sa to skloňovať mohlo, a tretiu osobu množnú žiadal zmenil na ú, aby sme sa takto Chorvatom a Poliakom priblížili. Kuzmány v zásade nie je proti takémuto zjednodušeniu písma. Bol by si prial, aby sa g, na j, w na v, j na i bolo už dávno zmenilo osudom, alebo Dobrovský aby bol vykonal tieto zmeny už vtedy, keď uviedol i do svojho práva; žiadal by si bol, aby sa to naraz bolo vykonalo, lebo ktože by neuznal boje, ktoré vznikly len pre i a y. Len jednotlivci nech to nerobia, lebo nastane anarchia, zmätok. V písomnom jazyku musí byť auktorita za ktorou máme ísť všetci. Novoty násilne nech nikto nerobí. Nám sa netreba tak ponáhľať prispôsobiť sa v písaní Poliakom a Chorvatom, lebo ktorý Poliak a Chorvát navykne na naše š, ž, č, ě, ř, atď., navykne i na g a g, i na iné odchýlky. Uznáva nedokonalosť spisovného jazyka. Ale to je nie dôvodom utvárať nový, vlastne dvíhať hociktorý dialekt na stupeň spisovného jazyka. Mali i Nemci takého „rozkolníka“, Schlötzera, i uznávali o ňom, že pravidelnejšie píše, než iní, jednako čo získal tým? „Méně čtenářů“. „To jisté stane se u nás p. Kollárovi, ač jináče spravedlivě od národu za miláčka přijatému.“[51] I Kollár je tedy tu vyhlásený za „rozkolníka“, ktorý uvádza písomné novoty. Jednotliví spisovatelia nemajú práva v základoch premieňať spisovný jazyk; to právo majú len spoločnosti najvýtečnejších a najvýbornejších spisovateľov, a novoty sa uvedú v život pomocou časopisov. Ak české spoločnosti, redaktori českých časopisov, Šafárik, Presl, Čelakovský, Palacký, príjmu novoty Kollárove a Godrove, tak prvý bude — hovorí Kuzmány — ktorý doterajší spôsob písania na metle vyhodí.[52]

Kuzmánymu hlavnou zásadou, pravidlom je jednota s Čechmi v spisovnom jazyku. „Tento (t. j. časopis Hronka) ať slauží svornosti a zrůstu literatúry podle přijaté giž všeobecně mluvnice, a dobra písemnosti. Hronka ať pěje sauzvučně se svými sestričkami“.[53] Dopúšťa však v jednotnom spisovnom jazyku možné novoty, premeny, zjednodušenia. Prečo nedopustí, aby to Slováci začínali? Prečo robí novotenie Slovákov odvislým od toho, či ho Česi príjmu, keď ďalší vývin reči českej i tak si osvojil novoty, premeny, Slovákmi nabídnuté? Tu vidíme, že Kuzmánymu vážnejším nad všetky ostatné dôvody bol dôvod politický: jednota s Čechmi. Ak Česi uznajú za dobré nejaké novoty, príjmu sa. Prečo by neboli mohli prijať i Česi niečo z novotárenia slovenského? Jeho literárny dôvod to objasní.

Kuzmány nechce dopustiť novotárenie v spisovnej reči od Slovákov hlavne preto, že nemajú univerzity, múzea, verejnej spoločnosti, časopisov, kde by sa takéto vážne otázky s každej strany mohly posúdiť, objasniť. Vidí u nás nepovolanosť, nepripravenosť, neodbornosť; preto žiada, aby sme ponechali Čechom ustáliť spisovný jazyk, a čo vykonajú, aby sme prijali.

Oddeľovať sa od Čechov, najmä literatúre našej hrozí úplnou zkazou a záhubou. Sotvy sa držíme i teraz, a chceli by sme, aby prst bol mocnejší, než ruka. Ak sa odtrhneme, ztratíme „stolety nashromažděnau literatúru“, „ztratíme ovoce i nynejší i budaci horlivé příčinlivosti Čechů, t. j. neyvetšího počtu neyvýtečnejších a neyvýbornejších spisovatelů, knihkupců, tiskáren, bibliothek, a. t. d.“ Či takéto odtrhnutie sa od Čechov neznamenalo by toľko, ako nerozumne pohŕdať mestom a jeho pohodlnosťmi, a na miesto toho vyjsť na pusté pole a bývať v chatrči?[54] Čím je pre reč a literatúru nejaký vedecký ústav, to pozoruje Kuzmány; preto, keď sa osamostatnil slovenský spisovný jazyk, prvou starosťou mu bolo, vydobyť Maticu, a v Matici zas ustáliť pravopis a mluvnicu osamostatneného spisovného jazyka slovenského.

Uveďme ešte i estetický dôvod Kuzmányho proti slovenčine, ako osobitnej spisovnej reči. Keďby každému podnárečiu bolo dovolené uplatniť sa písomne a literárne, „bylby to zpev, kdyby každý zpevák jednoho choru z druhého tonu, ač tú jistau melodii, zpíval. A tak to chtejí — nemýlím-li se, našinci“.[55] Na inom mieste zase spomína zkúsenosť svoju, sem sa vzťahujúcu. „Složil sem po samé tyto dny píseň o víře, lásce, nádeji, dle nápevu utešeného od P. Füredyho,…“ I naučili sa pieseň umelí speváci, majúc ju spievať pri slávnom prehliadaní cirkvi bansko-bystrickej. Bola zkúška. Druhý verš začínal sa slovy: „První jestiť víra živá, ja sem si však uši zacpati musel, tak to prrrr…četi počalo, a odejda tedy domů, promenil sem to ihned na pervá atd., a zpev plyne přemile“.[56]

Chcel rečove a literárne sjednotiť národ. No, prvý účinok jeho vážneho a ostrého vystúpenia bol opačný, negatívny. Práve sa roztrhal národ, vlastne len vodcovia jeho. — Palkovič, akokoľvek bol od svojich žiakov a poslucháčov znevažovaný, jednako mal medzi tými, ktorí už pôsobili, i mnoho ctiteľov a priateľov. Bol vážený nielen pre svoj vysoký vek, ale najmä i pre svoje dlhoročné služby, národu konané. Kuzmány v článku proti novotám, rozkolníkom „Místo předmluvy — tato domluva“, napadol Palkoviča, že kriesi už pochované y, pritom nešetril ani „Tatranky“, ani osoby Palkovičovej. Satirou a ironiou svojou pobúril proti sebe všetkých, starých í mladých, znepokojil i Štúra, ktorý v dopise Ctibohovi Cochovi zo dňa 4. srpna 1836 napísal: „Na „Hronku“, pro znectení Palkoviče v Nitranské se velmi osupili, mel sem co brániti Kuzmányho, ač zcela jej brániti nemohl. Překvapil se, což mu velmi škodilo. Budem mu to psáti“.[57]

Palkovič chcel i súdne žalovať Kuzmányho, ale Drechsler, advokát v B.-Bystrici proces neprijal, Kuzmányho vyhovoril, a Palkoviča ukrotili iní.[58] Kuzmány napísal o tom Pospíšilovi: „Palkovič nic u mé duchovní vrchnosti, nic u vrchnosti právné pořídití nemoha, utekl se nyní ke direkcí censury, a i zdejšího censora i mne obžaloval. Dali sme již odpoveď, která se mu líbit nebude, já pak - vím, co učiním; v Hronce o tom však ani slova státí více nikdy nebude.“[59]

Škoda, že neznáme Štúrov sľúbený dopis. Štúr zásadne neodsudzuje síce Kuzmányho vystúpenie, zatracuje len, že urazil Palkoviča, a poznamenáva, že sa Kuzmány prenáhlil; týmto by ho už posudzoval i zásadne. Ale aké námietky mohol mať už v tomto čase proti zásadám Kuzmányho, bez Štúrovho dopisu nemôžeme určiť. Brániac Palkoviča, súhlasil s ním i s jeho pravopisnými novotami.

Kuzmánymu hlavnou a skoro jedinou požiadavkou je jednota. I on by uznával jedno-druhé v spisovnom jazyku za nesprávne, žiadal by i on nejaké opravy pravopisné, ale nerobí toho, aby nerušil jednotu. A žiada od každého, aby sa podrobil, aby zaprel svoje chúťky osobné len k vôli jednote a poriadku. Preto radostne píše Hankovi do Prahy: „Psal sem Wám, že Jesenský, učitel w Pešti, Godrowsko Kollarské novotiny opustil? Zoru nyní on rediguje, která o nedlouho již dotištěna bude; mnozí také Bernoláčinu opouštéjí, ač se někteří urputně jí přidržejí. U našeho zdejšího katol. duchowenstwa se již duch národiwosti probuzowati začíná; škoda, že mnozí předce na pouhém chlebě přestáwají.“[60] V pridŕžaní sa spoločného spisovného jazyka poznáva Kuzmány i prejav „ducha národivosti“.

Ale už v II. ročníku „Hronky“ i sám Kuzmány popúšťa z prísnych zásad svojich a zasa len k vôli jednote. Skutočne, množily sa i mimo vôle jeho slovakizmy v článkoch „Hronky“. Chmelenského kritika vzťahovala sa práve najviac na tieto odchýlky od pravopisu, pritom však napadnul ostre i Kollára a Machu. A tu vzhľadom na zásady Kuzmányho za spoločnú spisovnú reč veľmi zvláštne sú slová jeho, ktorými bráni našich spisovateľov proti nápadom Chmelenského. Keď prv odsudzoval každé premieňanie litery, tu už volá: „Nenili duch, který obživuje?“ „Nežádejmež pauze dokonalá díla, jest to věc nemožná; šetřimež si více ducha, než litery a mějmež se k sobě úctivě, vděční jsauce, coby jen i za dobrau vůli. Nejeden spisovatel začal dosti podlé práce vydávati a pak vyniknul nad mnohé jiné. Budeteli ale hned při každém zjevujícím se spisovateli s metlau pohotově, náramně uškodíte národu“.[61]

Zvláštné je, že Kuzmány tu už nie od „rozkolníkov“ slovenských žiada trpelivosť, ale žiada ju od Čechov. Ideu vzájomnosti Kollárovej počína priťahovať i na spisovné pole a v jej duchu volá s Kollárom: „Ne, kdo je mezi Slávy naypřednějším, nayvětším, naysilnějším, ale kdo je nayvzájemnějším, nayspojenějším s jinými, kdo život a samostatnost i menších a slabších nayvíce šetří: ten zasluhuje v našich časech chválu a krásné jméno Slava“. Prv odsudzoval i Kollára pre spisovné novoty, teraz žiada s ním šetriť život a samostatnosť menších a slabších. Ba zrovna obracia sa na Čechov s požiadavkou, aby i oni prijali niečo od nás.

Tu musíme pripomenúť veľký vplyv, aký mala na Kuzmányho Kollárova idea vzájomnosti. Kollár hlásal síce potrebu spoločného spisovného nárečia československého, ale pri hlásaní vzájomnosti v teórii uznal i oprávnenosť podnárečia a žiadal šetrnosť voči nim. A keď Kuzmány prv odsúdil všetky snahy separatistické, teraz vlivom Kollárovej vzájomnosti a nie menej pod dojmom Chmelenského „bezočivého posuzování“ zmení smer útočenia, a žiada od Čechov šetriť slovenské elementy v spoločnej reči spisovnej. Ale i to len pre vzájomnosť. „Vzájemnost má býti, sit venia verbo, modla spisovatelství věku našeho. Ní projatí nebudeme těžce toho nésti, že jeden píše nay, druhý ney, tretí naj, čtvrtý nai, víme, nebo, že pravě táto vzájemost jen s to jest časem všecko to vyrovnati… I pravím: budeteli urputně na tom státi, abyste prachnic nepopustili z Vaší Češtiny, zahynete i Vy, i potomci Vaši“.[62] V „Přídavkoch“ ku článku Kollárovmu Kuzmány na napomoženie vzájomnosti prial by si predovšetkým vidieť „srovnávaciu mluvnicu“, k sostaveníu ktorej za najpovolanejšieho pokladá Šafárika, „tohoto velikánskau učeností stkvejícího se Všeslava“.[63]

Z ohľadu na pozdejší prechod k slovenskej reči spisovnej, zaujímavá a významná je i táto zmena fronty u Kuzmányho. A vidíme jasne, že Kuzmányho prinútila obrátiť takto svoj útok Chmelenského bezohľadná kritika, urážajúca síce i Máchu, ale i Kollára; že len nechápavé a urážlivé nápady Chmelenského mohly otriasť takými mocnými zásadami.

Takéto boly zásady Kuzmányho, hlásané v „Hronke“ r. 1836 a 1837. Ale keď III. ročníkom, r. 1838, „Hronka“ zanikla, prestala i Kuzmányho časopisecká činnosť; nebolo preň miesta, kde prejaviť svoje zásady. Kuzmány usiluje sa síce udržať styky s českými časopismi, menovite s „Květy“. Niekoľko básní a nejaký dopis uverejní v nich. Ale keď mu vypadla z ruky zbraň, keď jeho časopis prestal, akoby sa bol pretrhol; i kontakt medzi ním a medzi verejnosťou, ustupuje od boja, stáva sa postupne len pasivným jeho pozorovateľom.

Prevrat a rozkol deje sa mimo vôle Kuzmányho a mimo neho samého. Len pozoruje veci z ďaleka. Ale pozoruje ich hlbokým, prenikavým zrakom. Tak sa zdá, že i bernoláčtina bola už silnejšia, než že by ju bárskto bol mohol zastaviť. Katolícka polovica Slovenska bola za ňu. A ak sa evanjelici nepripoja, tým nezachránia tú hynúcu čiastku národa. Aby ju zachránili, treba sa pripojiť. A aby sa mohli pripojiť a sjednotiť, treba radšej nahradiť bernoláčtinu všeobecnejším podnárečím, než vôbec ju neuznať a pridŕžať sa češtiny.

A neslobodno vôbec pri tom zabúdať na ľud. Francúzska, najmä ideová revolúcia, ktorej vlny asi v tom čase dorážaly k nám, ako k druhým národom, musela vykonať svoje i v dušiach pospolitého ľudu, ktorý začal sa prebúdzať k sebavedomiu, k povedomiu svojich práv, svojej reči. Preto zvláštny zjav môžeme pozorovať v tom, že už pred ustálením slovenskej spisovnej reči, keď ide o ľud, i najhorlivejší zastanci spoločnej spisovnej reči, ako i Kuzmány (kázeň), píšu po slovensky.

Prvý prejav tohoto jazykového boja je II. ročník Hurbanovej „Nitry“ z r. 1844. Prirodzene, prv, než táto — mimo produktov v bernoláčtine — prvá slovenská knižka vyšla tlačou, boly dlhé porady, dlhé vnútorné boje. Práve pre túto príčinu sa opozdil i II. r. „Nitry“. Ako redaktor Hurban píše: „keď sa druhí ročník hneď po prvom k ťisku pripravuvau, něnazdali sme sa, že bi sa s nami sebevolnje losi tak pohrávali“. Totiž, ako pozdejšie vyznáva Hurban, censor nedovolil vytlačiť II. ročník „ob nimiam slavismi protectionem, non admittitur ad typum“.[64] I odkladali skoro 3/4 roka s rukopisom, až konečne museli ho nadobro odložiť a sostaviť nový rukopis pre II. ročník, už slovenský. 3/4 roka trvalo váhanie, uvažovanie, radenie sa.[65] Dľa tohoto tedy už roku 1834 sa začaly porady o uvedení slovenčiny za spisovnú reč. A výsledkom týchto porád oznamuje Hurban, že „dost skoro víďe spis, v ktorom sa mnohovážno obecenstvo Slovenskuo o potrebe písaňja v Slovenčine obšírne poučí…“ „Po spisu tom víďe ňezadlho i gramatika nášho pravjeho nárečja Slovenskjeho“[66] Porady dialy sa v Hlbokom u Hurbana, tam boli Hodža a Štúr. Vo večerných chvíľkach títo traja mužovia rokovali o kroku, hovoriť „k ľudu nášmu ňje len v obecnom, ale aj v pospolitom a viššom živoťe nárečím našim, milou našou Slovenčinou“.[67] A Hurbanom v „Nitre“ oznámené spisy sú Štúrove práce „Nárečia slovenskuo“, a „Nauka reči Slovenskej“, vydané obe v Prešporku r. 1846. Hurban chcel tedy svojou „Nitrou“ predísť a pripraviť pôdu pre tieto spisy, ale i sám Štúr ich predišiel vydaním povolených vládou „Slovenských Národních Novín“ a prílohou „Orla Tatranského“ už r. 1845.

Pripomeňme tu dva dôležité momenty: že Hurbanovi censor zakázal vydať „Nitru“, a že Štúrove „Slovenské Národnie Noviny“ boly vládou povolené. Po vystúpení censorovom proti „Nitre“ nasledovaly hneď porady, o ktorých sa zmieňuje Štúr.[68]

Kuzmány je ticho, ostáva stranou. Verný svojím zásadám a obávajúc sa o jednotu národa československého, ani sa nemôhol ozvať za jazyk slovenský. A keď už vychodily Štúrove noviny, podrobil sa nutnosti.

S akým srdcom, nevieme. Postavený bol pred dve možnosti: alebo zatíchnuť úplne, alebo písať po slovensky. Keď šlo o ľud, o takú vec, vyliečiť ľud z jeho pálenečnej nemoce, káže a vydá svoju kázeň proti pálenke v slovenskej reči ľudu už r. 1845. Ale ináče je ticho, nepíše, vyčkáva. Až pozdejšie, keď už i významnejší spisovatelia a básnici, Sládkovič, J. Kráľ, Botto a iní, ozvú sa v Štúrovom „Orle Tatranskom“, keď pozoruje, že ostáva sám, začne sa poddávať i on prúdu. Koncom septembra r. 1847 Karol Štúr vyzýva „prijateľov slovenskejho nášho ľudu“, aby spracovali rôzné náuky, a aby rýchlejšie šlo zaopatrenie ľudu týmito učebnicami, spisovatelia môžu ich odovzdať mužom na blízku. A. Škultétymu do Tisovca, K. Kuzmánymu do B. Bystrice, O. Hodžovi do Sv. Mikuláša, Št. Závodňíkovi do V. Divini a Jozefovi Ščasnjemu do Drážovjec. Tu je Kuzmány prvý raz spomenutý v súvise s novým spisovným jazykom. Tiež r. 1847 složil prvú báseň svoju v jazyku slovenskom „K Bohu“, ktorá vyšla v Lichardovej Domovej Pokladnici na rok 1848. Potom 14. brezna 1848 odkazuje redaktor „Orla Tatranského“ Ľ. Štúr „Pánu K. v B.“, že „Utěšení Váš článok tak vínďe, ako nám ho okolnosti, ktorich odstraňeňja v našej moci ňestojí, vidať dopusťja“. Článok Kuzmányho „Spolok všeobecnej vzďelanosti v B. Bystrici“ uverejnený bol v „Orle Tatranskom“ 4. dubna 1848. V článku je i pieseň „Sláva šlechetním“. Článok a najmä pieseň nesie na sebe pečať doby, doby revolučnej. Maďari sa už búrili a pre takého človeka, ako bol Kuzmány, muselo byť vždy jasnejším, že i Slováci budú nútení niečo podniknúť, pohnúť sa. Preto už vopred spieva „Keď zahrmja ďelá…“ Z toho však je jasné, že nie heslá a dôvody Štúrove, prípadne Hurbanove, ale pohnutá doba, ktorá žiadala činy i od Slovákov, viedla Kuzmányho k týmto slovenským prejavom, k tomu, aby zápalistou piesňou prispel i on k oduševneniu Slovákov do boja.

Kuzmány tedy, v čase potreby, „keď zahučia delá“, keď je potreba, aby sa pohnul ľud, napíše a zaspieva i po slovensky. Ale keď druhí „rozkolníci“ začali robiť propagandu slovenskej spisovnej reči, Kuzmány sa neozval a krok ten nikdy neschvaľoval. Aspoň nieto po ňom spisu, v ktorom by odôvodňoval, alebo ospravedlňoval svoje písanie po slovensky. A keď si pripomenieme jeho dôvody za reč spisovnú, nahliadneme, že to ani nemôhol urobiť. Ostal verný zásadám svojim.

I keď Kuzmány nikde sa neozval a nezasadil za slovenskú reč, a len tým sa prejavil, že uverejnil kázeň proti pálenke, a napísal „dopis“ s piesňou „Sláva šlechetním“ do Štúrovho „Orla Tatranského“, jednako dostalo sa mu tuhého nápadu so strany prívržencov spoločného spisovného jazyka. Štefan Launer nevyberanými, hrubými slovami napadol všetkých, ktorí akokoľvek sa ohlásili v jazyku slovenskom. Nápad na Kuzmányho, tak bez príčiny, keďže ničím nedôvodil za slovenskú reč nikdy, odôvodňuje Launer tým, že medzi všetkými spolupracovníkmi a dopisovateľmi „Orla Tatranského“ práve Kuzmányho si váži najväčšmi: „však sem ja tam neviděl ještě jména, jemužto by se opravdová učenost, opravdový pochop člověčenstva, a podlé pochopu tohoto uspořádaná známost připsati mohla, krom p. Kuzmányho“. Vytýka mu najmä nedôslednosť v zásadách. Zo všetkého podaného však vysvitá bezzákladnosť jeho nápadu.

Kuzmány píše teraz už po slovensky. Je toho máličko síce, veď ide len o niekoľko rokov, do revolúcie, keď zasa nové časy, nový duch určujú nové smery a idey.

Po revolúcii rakúzska vláda hovela trochu slovanským národom monarchie. Ba i aktívne sa starala o ne. Kuzmány, súc vo Viedni, zasa je vytrhnutý z užšieho svojho domova, ako kedysi za svojich študentských čias v Nemecku, zasa má širší rozhľad, vyššie stanovisko. Ako by bol celkom zabudnul na požiadavky, zásady lokálneho patriotizmu, má pred sebou zasa slovanský celok, matku Slávu.

Istá vec, že slovenčina v tom čase nebola ešte vyvinutá, nebola spôsobná k tomu, aby sa v nej vydávaly i vážnejšie veci. I štúrovčina bola v základe ešte len vyvoleným dialektom, ako i bernoláčtina. A preto vláde rakúzskej robilo nemalú starosť, ako vydať zákony a nariadenia pre slovenské kraje. Poverila Kollára, aby sostavil výbor z mužov slovenských, riešiť otázku jazyka úradných prípisov pre Slovensko. Kollár povolal do výboru Kuzmányho, Hanricha, Radlinského a Licharda. Ale dvaja poslední, ako redaktori „Slov. Novín“, mali právo len rokovať, hlasovať nemohli; preto Radlinský 10 rokov pozdejšie i napáda Kollára. Redaktori boli totiž za slovenčinu; dôvodili, ale hlasovať nemohli. A tak po celohodinovej porade určili, že je žiadúcno, aby sa “žiarlivosti v reči spisovnej vyššou auktoritou medze položily, čo sa len tak stať môže, keď sa čeština všeobecne zavedie, jako taká reč, ktorá všetky krajské nárečia, ktoré sa tu i tam na stupeň spisovnej reči pozdvihnúť chcely, spojuje“.[69] Vláda milo prijala takéto riešenie otázky, a naložené bolo r. 1849 „Slovenským Novinám“ i „Zemskému Zákonníku“ písať v „staroslivenčine“.

Kuzmány v tomto smysle píše Radlinskému do Budína koncom r. 1853, aby sa pridŕžal českoslovenčiny, lebo len tento spôsob písania „nás z podezrení panslavismu a russismu vymáha, jednotu naši literární pod Tatrami, na Moravě a v Čechách udržuje“.[70]

Zvláštne je, že v tomto čase vláda rakúzska za panslavizmus považovala písať v reči slovenskej, a nezadlho po tom vláda uhorská za panslavizmus vyhlási písať v reči českej, poťažne československej. Ťažko vyhovieť! Ale, hľa, vláda vždy mala prsty v riešení spisovnej reči na Slovensku. Či by rakúzska vláda tak mile bola prijala rozhodnutie výboru za slovenskú reč, - nevieme. Ale výbor hľadel vyniesť výrok svoj v súhlase s mienkou vlády. Keď nič iné, aspoň nebolo treba dávať tlačiť v toľkých odtienkoch rečových.

Ale ako prv napadnul Kuzmányho Launer preto, že sa pripojil k slovenčine, tak ho napádajú až dodnes za to, že sa znovu prihlásil k českoslovenčine. Tak hovorí Škultéty „poddal sa vo Viedni ešte i Kuzmány“, alebo „vo Viedni Radlinského zlomili tak, ako i Kuzmányho“.[71] Ale práve tak, ako nebol odôvodnený nápad Launerov, bezzákladné sú i slová Škultétyho. Kuzmány sa neozval nikde za slovenčinu a previnil sa len tým, že vydal kázeň protipálenečnú a napísal článok do Orla po slovensky. A videli sme i pomery, ktoré ho viedly k tomu. Práve preto nemožno hovoriť o zlomení Kuzmányho, a že by sa bol poddal. Nijako nemožno pochopiť uňho prechod ku slovenčine po zásadách, založených na takom hlbokom presvedčení. Konal len verne svojím zásadám.

Kuzmány hľadel na boje tieto s vyššieho stanoviska. Prívržencom štúrovčiny najväčším dôvodom bolo, aby sa národ prebudil, a na to najlepším spôsobom je jeho vlastná reč. Ale Radlinský pozdejšie už vyslovil, že keď pri „Zemskom Zákonníku“ zastúpené sú všetky kmeny, aby zastúpení boli tam i Slováci, ako i zvláštny kmeň. „Slováci predsa boli a sú nie svojimi rodákmi, leš Čechmi tam zastúpení“.[72] Tedy Radlinskovcom išlo už o uznanie kmenovitosti slovenskej. Kuzmány chce, aby národ bol silný na vonok, preto má byť jednotný i v spisovnom jazyku. Čo privolával národu, „rozkolníkom“, v Hronke, že litera zabíja, ale duch oživuje, a čo písal v dopise istému neznámemu 19. kvetna 1836: „Mne síce litera nezabije“, to mu je zásadou i teraz. Pridŕžanie sa litery „tvrdošijné starověrectví“ na oboch stranách nás môže zabiť.

V tomto čase prestal Kuzmány básniť a písať, neprezradil sa za slovenčinu, vyčkával.

Prívrženci slovenčiny doma, Štúr, Hurban, Hodža, i pri pokynoch a napomenutiach z Viedne šli svojou cestou, pracovali a čoskoro zobudili národ. Zásada, vyslovená vládou, „aby rozličné kmene národnie i ďalej vo svojej národnej vlastnosti zachované boly, a aby sa pri pestovaní jich reči príslušný ohľad na ne bral“, a prejav s hora, že „Vláda proti zavedeniu slovenčiny nič nemá, jestli sú len Slováci v stave udržať svoju literatúru“, vedú k tomu, aby si národ vydobyl ústav pre pestovanie svojej reči a literatúry, Maticu. Mužovia, ktorí boli za Českoslovenčinu, keď išlo o takú dôležitú vec pre národ, nemohli sa zaprieť. Kuzmány stal si na čelo pohybu za vydobytie Matice.

A keď už stála a účinkovala Matica, ako ústav pre kultivovanie slovenskej reči a literatúry, čo môže byť prirodzenejšie, ako že sa Kuzmány teraz už zasadil dušou za slovenčinu, za jej zdokonalenie. Navrhuje, „aby sa cieľom podania spisovateľom matičných kníh istých pravidiel zo stanoviska rovnosti písomníckej i tam, kdeby ešte i vedľa vôbec prijatých mluvnických diel p. člena M. Hattaly rúznost u spisovateľov panovala, mluvnica Hattalova s ohľadom na užívanú Viktorínovu a vyšlú Mrázovú sl. predchodcom a prvým učiteľom terajšieho spisovného jazyka našeho p. výborníkom M. M. Hodžom prezkúmala, s tohože p. výborníka mienkou výboru predložila, a týmto odobrená matičným spisovateľom k nasledovaniu podala“.[73]

Za týmto píše Kuzmány svoje najkrajšie, z hĺbky duše pochodiace básne. Ale akoby chcel udržiavať i ďalej národnú a kultúru jednotu s Českom, úradné, cirkevné veci vybavuje spoločnou rečou, dopisuje si s farskými úradmi československy, katechizmus (r. 1866) vydá v bibličtine. I tu tedy dôslednosť v zásadách prvých.

Kuzmány sa len pripojil k prúdu. S láskou k národu svojmu vedel spojiť i lásku k všenárodu. Nikdy nechcel, aby národ slovenský ostal osihotený v mori iných rečí, mocnejších národov. Duch jeho nám odkazuje, že v povedomí všenárodnom je naša sila, naša budúcnosť, i pri pestovaní svojeti. Keď v otázke spisovného jazyka i ustúpil požiadavkám doby, nepopustil zo zásad svojich vyšších.



[41] Myslím, že to i Pavel Križko dokazuje v ktoromsi článku svojom.

[42] Dejiny lit. slov. T. S. Martin, 1890, str. 68. — 9.

[43] Hronka I., str. 15.

[44] Hronka I., str. 12.

[45] Hronka I., 8.

[46] Tamže.

[47] Hronka I., str. 10. — 11.

[48] Hronka I., str. 9.

[49] Hronka, str. 14. — 5.

[50] Hronka I., str. 13.

[51] Tamže, str. 15.

[52] Tamže, str, 16.

[53] Tamže, str. 17.

[54] Tamže, str. 15.

[55] Tamže, str. 17.

[56] Hronka II., str. 90. v čl. „Slovo pánu Chmelenskému“.

[57] Hurban, Ľudovít Štúr, Slov. Pohľ. I., 1881. Str. 123.

[58] Tamže, str. 124, 127.

[59] Dopis Kuzmányho Janovi a Jaroslavovi Pospíšilovi, v B. Bystřici, dne 2. Ledna 1837.

[60] Dopis V. Hankovi, B. Bystrica, 5. pros. 1836.

[61] Hronka II., Slovo pánu Chmelenskému.

[62] Hronka, II., 1. str. 92.

[63] Hronka II., 2. str. 54. - 5.

[64] Nitra VI., str. 356.

[65] Nitra II., str. 310.

[66] Tamže, str. 311 — 2.

[67] Štúr, Nárečia Slovenskuo, Prešporok, 1864, str. 6. Hurban píše, že porada bola v Bratislave (Nitra, VI., 365). Obaja môžu mať pravdu, porád bolo viac i v Hlbokom i v Bratislave.

[68] Nárečja Slovenskuo, v Prešporku 1846, str. 7.

[69] Bysterský: Pohľady na históriu vzkrieseného Slovenska. Slov. Pohľ., 1884, str. 164, a Priateľ školy a literatúry, 1859, I. 223.

[70] Slov. Pohľ., 1897, str. 630 a 1901, str. 394

[71] Slov. Pohľ. 1897, str. 629 a Slov. Pohľ. 1912, str. 181

[72] Priateľ školy a lit. 1859, 255.

[73] Letopis Mat. Slov., II., str. p. 18.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.