ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prešporská superintendencia patentálna. — Konvent v Brezne. — Zvolenie Kuzmányho za superintendenta. — Kontrakonvent autonomistov v Bratislave. — Kuzmány v B. Bystrici. — Uličnícke výčiny. — Návštevy cirkví oddaných. — Autonomisti v práci. — Inštalácia superintendenta Kuzmányho v T. Sv. Martine. — Slovenský ráz superintendencie. — Slávnostná cesta Kuzmányho. — Konvent v T. Sv. Martine. — Starosť o školy. — Generálny konvent v Pešti. — Kuzmány hľadá pomoc vo Viedni. — Hodža superint. vikárom. — Porada v Jasenovej. — Málo verných.

Podľa ministeriálneho nariadenia od 10. januára 1860 sriadilo sa dľa patentu do 20. marca 341 cirkví, druhé sa ešte sriaďovaly, mnohé posielaly prípisy vďaky panovníkovi, a len 30 cirkví bolo, ktoré sa otvorene postavily proti patentu. Tak v prešporskej sriadily sa: celý oravský seniorát so 6 cirkvami, v liptovskom senioráte 6 cirkví, celý nitriansky seniorát s 21 cirkvami, prešporský-stoličný seniorát so 14 cirkvami, v trenčianskom senioráte 12 cirkví, v turčianskom 10 cirkví, v malohontskom 2, v hontianskom 29, vo zvolenskom 17, v novohradskom 9, a v prešporskom mestskom senioráte jedna cirkev.^[302]

Panovník a vláda vzali do ochrany prešporskú a novovrbašskú superintendenciu preto, že menovite v prešporskej vo väčšine boly už cirkve, sriadené dľa patentu. Po čiastočnom odvolaní patentu po iných dištriktoch cirkve začaly sa navracovať k predošlému poriadku, čo, pravda, nešlo bez všetkého tlaku. Lebo vodcovia autonomistov hneď po vyhlásení prípisu, odvolávajúceho patent, i hrozbami, i peknými sľubami žiadali cirkve, aby sa vrátily k nim. Prešporská superintendencia však chcela sa teraz už sriadiť úplne.

27. a 28. júna 1860 sišly sa sriadené cirkve a senioráty, vlastne ich zastupitelia na superintendencionálny konvent do Brezna. Zastúpených bolo do 178 cirkví.^[303] Voľby superintendenta zúčastnilo sa len 78 cirkví, z nich 66 hlasov padlo na Kuzmányho.^[304] Predsedajúci administrátor superintendencie, Ján Chalupka, vyhlásil hneď Kuzmányho za vyvoleného superintendenta. Zsilinszký dokladá k tomu, že takto sriadený dištrikt pretrhol všetko spoločenstvo s autonomnou cirkvou, jeho superintendenta, i proti prosbe autonomnej cirkvi, panovník potvrdil, a on i skutočne započal svoje úradovanie.^[305]

S akým oduševnením vyvolil konvent Kuzmányho za superintendenta, vidieť z toho, že keď ho predseda vyhlásil za vyvoleného, vstal celý konvent, prosiac v modlitbe požehnanie Božie na jeho účinkovanie, zaspievali „Všickni, jenž skládají“ a zasedanie pretrhli. Pokračujú popoludní, za inšpektora superintendencionálneho zvolený bol banský radca v Štiavnici Ferdinan Landerer, a do dištriktuálnej súdnej stolice zvolení boli: nitriansky konsenior Hurban, štiavnický farár Ján Szeberinyi a senátor sl. kr. mesta Brezna J. Lubeck, spolu s cís. král. adjunktom v Krupine Jurajom Matuškom. Po takomto sriadení dištriktu predložená bola otázka, či zotrvá superintendencia pri patentálnom sriadení, čo mimo jedného hlasu všetci ostatní potvrdili. Na to konvent vyslal deputáciu: sedem zastupiteľov z duchovného a 5 zo svetského stavu ku panovníkovi. Deputáciu panovník prijal 5. júla. Rečník deputantov, Hodža, vyslovil pokornú vďaku za patent, opísal smutné položenie patentálnych cirkví a prosil potvrdiť hodnostárov cirkevných, brezňanským konventom vyvolených, ako i ostatné uzavretia konventuálné. Panovník odpovedal, že príjemné mu je počuť vďaku a oddanosť evanj. ľudu a kňazstva za to, čo podať chcel s najlepším úmyslom svojim uhorským poddaným, a že zná vernosť a oddanosť slovenského evanjelického ľudu; uzavretia konventu potvrdzuje, žaloby dá preskúmať a potom im odpomôže, patentálne cirkvi proti všetkým nápadom obráni. Deputácia vyhľadala potom vo Viedni i Benedeka, ktorý ju tiež uistil o prísnejšom zakročení proti nezákonitostiam.^[306] Deputácia vyhľadala pravdepodobne i Kuzmányho, aby ho požiadala prijať duchovné otcovstvo.

Panovník dňa 16. júla potvrdil vyvolenie Kuzmányho za superintendenta prešporskej superintendencie. Kuzmány krátko na to, 6. augusta, zaujal svoj úrad, určiac si za miesto úradovania B. Bystricu; počítal na to, že vďačne bude prijatý tam, kde 17 rokov zdarne pôsobil. Ale ako sa sklamal v láske a oddanosti svojho ľudu! Od 11 rokov, ako bol opustil Banskú-Bystricu, časy sa veľmi zmenily, s nimi i ľudia, mnohí i z jeho prívržencov sa odvrátili od neho, a teror, agitácia proti patentu neprestávala, ba počala zúriť i v B. Bystrici. Sám spomína vo svojej zpráve, že za to si volil B, Bystricu, lebo za veľmi potrebné súdil byť na blízku seniorátov „nejwíce zwyklaných“, aby ich zachránil pri patente. Ináč i preto si vybral B. Bystricu, že sa viac seniorátov vyslovilo za ňu.

Avšak ako ďaleko šli autonomisti a protipatentalisti, poznáme z nasledovného. Skoro po konvente brezňanskom a málo pred panovníkovým potvrdením Kuzmányho za superintendenta, dňa 12. júla, otvorený bol kontrakonvent dištriktuálny v Bratislave, kam 62 cirkví vyslalo svojich zastupiteľov.^[307] Kráľovský komisár uvedomil ich síce, že konvent brezniansky a jeho uzavretia sú zákonité a že uzavretia prešporského konventu budú vyhlásené za nezákonné, jednako konvent vyvolil už raz poďakovavšieho sa Fr. Stromszkého za superintendenta a Martina Szentiványiho, liptovského seniorálneho inšpektora, ktorý pre odboj proti patentu bol už i odsúdený na 6 mesiacov väzenia, za superintendencionálneho inšpektora. Konvent tento založil tiež základinu na lepšie dotovanie kňazov, aby ich takto môhol odvádzať od patentu. A keď jeho ustanovenia i neboly uznané a zákonité, kaziť môhol dostatočne i takto.

Keď sa Kuzmány hneď po kráľovskom potvrdení osvedčil pred ministerstvom kultu a výučby, že je hotový prijať úrad, podržal si právo, aby sa za pol roka môhol vrátiť na svoje miesto profesorské. Zdá sa, pripravil sa na ťažké boje a počítal i s tým, že nebude môcť odolať, vydržať proti nápadom. A keď mu ministerstvo privolilo, odobral sa z Viedne rovno do Brezna; tu od 1. — 4. augusta prevzal archív od superintendencionálneho administrátora Jána Chalupku, a 6.-ho aug. začal úradovať. Nastúpenie úradu oznámil hneď všetkým seniorátom superintendencie a rozoslal prvý svoj pastiersky list v troch bohoslúžobných jazykoch, pripojac i latinský prípis na všetkých kňazov. V ňom pozdravuje cirkve, napomína ich k nezlomnej vernosti naproti drahej cirkvi a vystríha ich od toho, aby politiku miešaly so záujmami cirkvi.

Ale úradovanie jeho ukázalo sa hneď ťažkým a nebezpečným. Nielen, že vo svojej cirkvi podstúpil dosť, ale i ochrana vrchnosti dokázala sa váhavou, tak že nemohol na ňu počítať. Sotva zavítal do B. Bystrice a započal úradovať, 18. aug. povybíjali mu na byte okná, a zasa vystrájali mu okolo bytu vresky, mačacinu, na stenu namaľovali šibenicu. Sám sa žaluje pozdejšie na to vo svojej zpráve: „Kdo to učinil a koho náwodem, to znal celý swět: nebyloť to tajemstwím, než jen těm, kteří úřadne byli powolání k překážení a k potřestání podobných zločinů. W sausedstwí bytu mého byl stoličný dům se stráži dnem i nocí: w oproti bytu mému byl wojenský transportný dům: awšak nikdo nehnul se w čas onoho nápadu, áno, když státní zástupce p. Blaho wyssetřování předsewzíti chtěl, nemaje důwěry k wýsledku wyssetrowání skrze městskau vrchnost, (kteréž owssem ani wyssetrowání nebylo, než jen pauhým konsstatowáním faktu) odraděn byl od toho skrze stoličného předstaweného p. Trojana, že byw práwě w Pessti a obedowaw u gubernátora polního zbrojmístra Benedeka, spolu se Székácsem, nabyl přeswědčení, kterak sama wláda (Benedekowa) to chce, aby Superintendencie nasse rozbortena byla. Maje tedy smutné wýhledy k tomu, aby nás wrchnosti zastáwaly, ssel jsem předse opět do B. Bystřice, poraučuje při nassi Hospodinu“. Na koho tu cieli, že na jeho návod sa stal nápad, bol seniorálny inšpektor barón Anton Radvanszký. Avšak Kuzmány sa ešte nenaľakal, preniesol to povýšeným duchom, v povedomí svojej pravdy. Najsmutnejšie pri tom bolo, že ani vrchnosti mu neposkytovaly dosť pomoci, ako uvidíme i ďalej.

Uvedomený dvoma údami cirkvi mičinskej o tom, čo sa tam robí, aké nepokoje tropia autonomisti, navštívi cirkev 12. augusta, pri čom prehovorí k ľudu od oltára a potom s presbytermi, utvrdzujúc ich v stálosti. Potom zas mošovská cirkev ho prosí o radu a o pomoc proti útokom znepokojovateľov. Kuzmány na 19. augusta určil hlasovať za patent alebo proti nemu, a odišiel i sám ta. Väčšina hlasov bola proti patentu, ale keď zvolený svedok hlasovania, senior Belohorský, svedčil, že niektorí viackrát hlasovali, Kuzmány vyhlásil výsledok za neplatný a konvent rozpustil. Zorkóczy, vodca autonomistov, žiadal nový konvent na najbližšiu nedeľu. Ale Kuzmány prípisom 21. aug. opakoval svoje osvedčenie a naložil kňazovi i presbyteriu spravovať cirkev bez konventu, až sa mysle uspokoja. Ináč v Mošovciach pozdravilo ho vyslanstvo cirkvi sv. martinskej; na zpiatočnej ceste zastavil sa v Háji a prehovoril s presbytermi; doma čakal ho už dopis z blatnickej cirkvi, prejavujúci ľútosť nad tým, že ju nenavštívil.

V nedeľu, 26. augusta, navštívi cirkev ponickú, v ktorej arendátor Linczény búril proti patentu. Keď utíšil ľud a utvrdil ho v stálosti arcipastierskym napomenutím, cestou domov zastavil sa v Brezne a v Hornej Lehote, kde „jen zmužilostí odhodlanau p. farára zřízení se udržuje“. V Brezne, ako vieme, Ján Chalupka, a v H. Lehote Samo Chalupka spravovali cirkev.

Mnohé cirkve obracaly sa na nebo s prípisami, žalujúc na „neukojitelný vztek nápadov“ protipatentalistov a prosiac o pomoc a o ochranu. Nemohúc na všetkých stranách pomáhať osobnou prítomnosťou, radou, poučením a povzbudením, vydal spis o patente pre ľud evanjelický, na ktorý sme sa už odvolali, a rozposlal ho po cirkvách.

Kuzmány všemožne usiloval sa sriadiť svoju superintendenciu. Ale nie menej sa starali nepriatelia patentu, aby mu v tom prekážali, aby odvádzali, odstrašovali jeho cirkve. Konsenior hontiansky, Masztiš, a novohradský seniorálny inšpektor, Dessewffy, poslali mu nazpäť pastiersky list a pri ňom osvedčenie, že — ako autonomisti — nebudú prijímať od neho nijakých prípisov. Podobne urobil i autonomický seniorát liptovský, a konečne Sámuel Teszák vrátil mu nerozpečatený list. Takéto počínanie jednotlivcov viedlo k tomu, že 30. augusta Székács a 5. szeptembra Martin Szent-Iványi naložili cirkvám a kňazom, aby neprijímali nijakých prípisov Kuzmányho, ale nerozpečatené aby mu vrátili. Kuzmány zkusoval proti tomu všelijako. V Honte za dočasného seniora ustanovil K. Martinka (15. aug.) a požiadal (23. aug.) stoličný úrad, aby v čas potreby daná mu bola pomoc politická. Seniorovi Trokanovi naložil, aby zakázal Teszákovi všetko počínanie a spravovanie cirkevné seniorálné.

Akým terorom pracovali autonomisti po jednotlivých cirkvách, vidíme zo zprávy Kuzmányho, že Karol Martinek prípisom z 20. sept. skladá do rúk jeho úrad náhradného dočasného seniora, a že Daniel Maróthy, hoc sa osvedčuje pri superintendencii prešporskej, zdráha sa na seba vziať úrad seniora v Novohrade. A jako musela strana táto pracovať i na hor! Ako dobíjala a počínaním svojím zastrašovala i úradné, politické vrchnosti! Kuzmány na svoje prípisy, v ktorých prosí o politickú pomoc, podporu, obdrží odpovede 31. augusta, že vec hontianska vezme sa „vbedlivou rozvahou u tamejssího centrálného místa“, potom 6. septembra, aby sa zdržiaval ustanovovať dočasných seniorov pre nesriadené senioráty, a konečne 25. septembra obdrží prípis od Benedeka, ktorý ho napomína k miernosti a oznamuje súčasne, že Martinek obdrží pomoc od stoličnej vrchnosti. Lenže Martinek už prvej bol složil seniorálny úrad. Autonomisti terorizovali tedy i politické vrchnosti. A darmo spomína Zsilinszký, že i vrchnosti podporovaly patent; možno, na hore, ale na dol i sám Benedek pomáhal antipatentalistom.

10. septembra, po predbežnej zkúške kandidatickej, vysvätil za kňaza Ondreja Melekyho, bohoslovca bratislavského, a vydal mu vysvedčenie, a 26. septembra obdržal prípis, datovaný z 24. septembra, v ktorom minister kultu oznamuje, že vyvoleného inšpektora superintendencionálneho, Landerera, panovník potvrzduje.^[308]

V takýchto bojoch priblížil sa deň inštalácie Kuzmányho za superintendenta. Prostred toľkých horkostí kvapka radostného osvieženia, povzbudenia. Ale B. Bystrica neukazovala sa bezpečným miestom k tomu, ani Brezno. Prešporok sám nebol patentálne sriadený, nasledovne tiež nepodával záštity patentalistom, inštalujúcim svojho superintendenta. Ostával z pomedzi živších, so svetom širším spojených miest len Turč. Sv. Martin. Na tomto sa dohodli seniori.

Nemožno nepozorovať, ako superintendentstvo Kuzmányho dostávalo vždy viac slovenského rázu. Cirkve, jemu a patentu verné, už vtedy boly tie najprebudenejšie, majúce za duchovných otcov mužov, i na národnom poli činných, zaslúžilých vodcov. K tomu i náhoda a pomery tak chcely, aby Kuzmány bol inštalovaný v Martine.

Deň inštalácie bol určený na 26. septembra 1860, a na 27. t. m. svolaný bol superintendencionálny konvent. Kuzmány a viac kňazov zavítali do Martina už 25-ho. Prechod cez Turčiansku stolicu bol slávnostný, dôstojný. Okolo poludnia dorazil do Kráľovej, kde pri vkusne vystavenej, príslušnými slovami Písma Sv. opatrenej slávobráne pozdravil ho farár blatnický (jeho filiou bola Kráľova) J. Meša, a tamojšia mládež uvítala ho vencami. Odtiaľ na šesťkoňovom záprahu, pri vyzváňaní vtiahol do Martina. Tu šiel celý zástup za svojím otcom rovno do chrámu, kde po krátkom nešpore udelil Kuzmány prítomným požehnanie.^[309]

Večer bola na fare konferencia, na ktorej ustálili poriadok slávnosti inštalačnej.

Na druhý deň, 26. septembra, ráno o 8. dostavili sa na faru všetci konventu oprávnení seniori a kňazi, v počte 28. Kuzmány krátkou, latinsky odriekanou modlitbou otvoril konvent. Na to predstavil sa všetkým superintendencionálny inšpektor Landerer. Prečítali volebný akt zo zápisnice konventu breznianskeho, a Landerer oznámil, že Kuzmány je od Jeho Veličenstva potvrdený, načo Kuzmány povedal obšírnejšiu reč ku shromaždeným v latinskom jazyku.

Pri zvonení tiahli všetci do chrámu. Na službách Božích liturgoval Sámuel Novák, konsenior oravský. Prvá pieseň bola „Hrad přepevný“. Od oltára prečítaný bol text Mat. 5. v. 1 — 13., počiatok reči na hore. Na to superintendent pokľaknul pred oltár a odriekal hlasne apoštolské vyznanie viery a za ním i všetci prítomní seniori a kňazi, rovno s ním kľačiac. Nasledoval spev sboru zo Zpěvníka 308. v. 1., po ktorom vystúpil M. Hodža, senior liptovský, na kazateľnicu a kázal na základe I. Kor. 7. v. 3. „důraznau wraucností a výrečností“. Po odspievaní piesne 315. v. 1 — 4. nasledovala spoveď. Sámuel Novák predložil otázky spovedné, posvätil chlieb a víno a prislúžil sviatosť večere Pánovej superintendentovi, potom išiel tento pred oltár a prislúžil sviatosť oltárnu všetkým prítomným seniorom a kňazom. Úvodnú reč povedal najstarší senior a farár lazovský, Sámuel Kokeš, po reči superintendent kľačiac a držiac ruku na evanjeliume, odriekal prísahu. Na to všetci seniori vložili pravé ruky na hlavu kľačiaceho superintendenta a požehnali mu odspievaním slov: „Confirma deus hoc opus…“. Inštalovaný superintendent zpred oltára prehovoril k cirkvi; po odspievaní 1. verša piesne „Nuž Bohu děkujme“, dal požehnanie, a shromaždenie sa rozišlo, spievajúc „Ach, zůstaň s svou“.^[310]

Aká dojímavá a v jednoduchosti svojej velebná bola táto slávnosť! Borbis porovnáva slávnosť a prísahu Kuzmányho so slávnosťou vysvätenia Mádaya v Miškovci a s jeho prísahou, a udáva, že na inštalácii Mádayovej odznely v chráme i výkriky: „éljen Máday“, a keď senior Bartholomaeides prehovoril k cirkvi po slovensky niekoľko slov a senior Szopko po nemecky, ozvaly sa hlasy nespokojnosti, ako v divadle.

Na Kuzmányho slávnosti inštalačnej zastúpená bola i stolica, do chrámu dostavil sa i cis. kráľ. prvý stoličný komisár a slúžňovský úrad. Bol tu i syn, Karol, námornícky kapitán z Benátok, prišiel i Ján Kalinčák z Tešína. Po službách Božích bol spoločný obed, na ktorom zúčastnilo sa do 80 osôb. A po obede prikročilo sa k prípravám dištriktuálneho konventu. Večer ochotníci zahrali „Drotára“, a po prednáške bola veselá tanečná zábava, na ktorej niektoré slečny zjavily sa v slovenskom národnom kroji.^[311]

Zo 66 hlasov a zastupiteľov cirkví dostavilo sa už len 28 kňazov na inštaláciu Kuzmányho a na superintendencionálny konvent, z čoho tiež môžeme poznávať, ako so zdarom pracovali antipatentalisti po jednotlivých cirkvách, ako mnohých slabých, nestálych terorizovali, zastrašili.

Konvent 27. septembra bol dôstojný a vážny. Z celého jeho priebehu, z vybavených vecí môžeme vidieť, že mužovia, ktorí konvent tvorili, povedomí si boli toho, že len z dobroty panovníkovej požíva cirkev evanjelická toľko svobody, a uspokojili sa loyálne, ale nezapierali právo vývinu, a jako sriadení dľa patentu chceli vymáhať ďalšie práva a výhody pre cirkev svoju. Nešli čelom do múru, ako autonomisti, hoci sa týmto lepšie darilo. Ale v daných medziach pracovali vážne v prospech cirkvi evanjelickej.

Prácu a porady prvého superintendencionálneho konventu pod predsedovaním Kuzmányho možno označiť dvojitým smerom: najprv chceli brániť cirkve sriadené proti nápadom antipatentalistov a potom v dovolenom kruhu chceli vydobýjať autonomické práva pre cirkev. To je, to isté chceli a skutočne konali patentalisti, čo i autonomisti, lenže títo robili to odbojom proti panovníkovi, patentalisti však chceli to vykonať cestou zákonitou.

Panovník ako-tak i honoroval túto loyalitu, keď deputácii prisľúbil, ako na konvente oznámil Hodža, „i na národnosť slowenskau ohled bráti, žádaje pauze zachowání lidu we wěrnosti k Nemu“.

Jedným z hlavných bodov rokovania na konvente bolo: ako by sa dal zachrániť pokoj v superintendencii, a čo by sa malo počať proti obežníkom Székácsovým, Stromszkého, Szentiványiho a druhých? Uzavreté bolo vydať osvedčenie „o dobrém nassém wyznání wíry ew.-lutheránské a o tom, že nepatříme k těm, kteří swětské wěci a odpor politický do wěci Sw. cirkwe míchají, aniž smíme dopustiti, aby se cirkew stala ohnisstěm rewolučných chautek“; po 2. požiadať panovníka o zamedzenie neriadností a nezákonitostí, ktoré sa dejú sriadeným cirkvám: poverené je vyslanstvo, záležajúce z Kuzmányho a Landerera, aby žiadosť konventu ústne tlumočilo; po 3. žiadať, aby urážaní, krivdení kňazi nemuseli na superintendenta, dlhou cestou vyhľadávať svoje právo, ale rovno svetské súdy aby ich mohly zastať proti prechmatom autonomistov; po 4. napomínať cirkve k stálosti a vytrvanlivosti; po 5. napomenúť seniorálné súdy, aby spravodlive súdily vinníkov. K takému uzavretiu je konvent nútený preto, že „odporná stránka nás potwárá, jakobychom lid skatholičtiti chtěli; že wrchnosti světské ne všudě s rovnou ochotností napadnutým pomoc poskytují, považujíce odporníkov na mnoze v právu svém býti; a že konečně nejbližssí v seniorátě a t. d. i nejlépě znátí mohou: koho a proč vyšetřovati, sauditi a třestati mají“.

Bolo to na obranu svoju proti útokom autonomistov. Ale čo pozitívneho pokonali a uzavreli, s tým mohli byť spokojní i autonomisti a nepriatelia patentu. Bolo to postupné, v medziach slušnosti a možnosti vydobýjaníe väčšej autonomie, ďalších práv a výhod nielen pre cirkve sriadené, nielen pre Slovákov, ale i pre všeobecnú evanjelickú cirkev uhorskú.

Tak žiada konvent vyniesť zákon, ktorý by riešil otázku krížnych manželství a dovoľoval by rodičom rozhodovať o náboženstve dietok, a v prípade nedohodnutia, synovia by mali nasledovať náboženstvo otcov, dcéry náboženstvo maták. Podobne uzaviera konvent požiadať vládu, aby ráčila sriadiť cirkevné súdy v sporoch manželských a dať ich od rúk cirkevných konsistorií. Boly to už všeobecnejšieho významu veci práve tak, ako i starosti, konventom prejavované o slušnejšie postavenie učiteľstva.

Ale starosť má konvent i o národ slovenský a chce mu pomáhať. „Poněvádž nelze od odporné patentu stránky očekávati, žeby slovenskému evang. lidu spravedlivosť přisloužila založením alespoň jediného slovenského vyššího gymnasium; a poněvádž dle zásad cirkve ev. A. V. bez vychovávání mládeže v mateřské řeči nelze v cirkvi nassi zvelebení skrze neumělých řeči lidu a větssím dílem nenábožně v maďarských školách vychovaných kazatelů a učitelů očekávati: proto za potřebné uznal konvent tento alespoň jedno vyšší slovenské gymnasium s praeparandii a semenisstem pře kazatelů buď v B. Bystřici aneb v Modře, buď v Trenčině aneb v Štiavnici aneb v Sv. Martině založiti a vys. c. kr. vládu jak o povolení, tak i o pomoc k tomu požádati“, s tým dodatkom, aby vláda i sídlo superintendencie určila v tom meste, kde by bolo gymnázium.

Turčiansky seniorát vyslovil žiadosť, aby sa Kuzmány do Martina presťahoval i do konečného ustanovenia sídla superintendencie, čomu však Kuzmány vyhovieť nemôže, preto že by sa potom prípadne zasa musel presťahúvať. Preto nevzal ani rodinu sebou. Pre svoju bezpečnosť však iste by lepšie bol urobil, keby bol prijal pozvanie.

Konvent vypísal ešte voľbu na superint. vikára; postaral sa o zapravenie cestovných trov na budúce pre vyslancov na konventy, protestoval proti generálnemu konventu, nezákonne grófom Zaym na 10. okt. do Pešte svolanému, odobril novú úradnú pečať s kolopisom: „Sigillum Superintendentiae Aug. Conf. Posoniesis MDCCCLX, Gal. V. V.“ a vrúcnou modlitbou superintendentovou a nábožným spevom konvent sa dokončil.^[312]

Po konvente pravdepodobne vybral sa Kuzmány do Oravy, navštívil poniektoré cirkve, ktoré ho slávnostne vítaly. Vtedy vo Veličnej posviecal i vežu a zvony a cirkvi daroval z tej príležitosti oltárnu Bibliu s dedikáciou, ktorá až po dnes ozdobuje tam oltár.^[313]

Kuzmány vrátil sa do B. Bystrice, do nebezpečného hniezda, kde mu stále hrozily úklady nepriateľov. Sám píše o tom, že súc slávnostne uvedený v úrad „u prostřed slz mnohých a modliteb nejvraucejssích pevně sobě uminiv vzít kříž svuj na sebe, aniž se pro protivenství kterakkoli zříci úřadu mého pokudkoli i jen jediné neb dvou cirkví pri přijatém pořádku nám nejjvyšším patentem propůjčeným zůstane, a tak navrátil jsem se na místo úřadovaní mého do B. Bystřice, kdež jsem někdy za 17 let byl sl. božího kazatelem a správcem duchovním, požívaje mnohé lásky, důvěry a oddanosti až do měsíce Augusta r. 1848-ho. Navrátil jsem se opět tam, až již 18.-ho augusta r. 1860 učiněn útok přehanebný na dům, v němž jsem bydlil“.^[314]

Kuzmány v tom čase prežíval v duši útrapy, muky, sklamania. Neraz obchádzaly ho trapné myšlienky, že radšej opustí všetko, zriekne sa svojho vodcovského postavenia. Ale svedomie mu nedovolilo, nechcel opustiť kormidlo i tak neisto tonúcej loďky národa. Oznámil priateľom tieto svoje myšlienky, možno v nádeji, že budú odobrovať jeho úmysel. Avšak iste dobre mu padly slová Moysesove, ktorý mu píše 20. aug. 1861: „Že vraj sa do kúta utúliť hodláte?! — Nemôžem síce také Lammasabachthaní bezvýnimečne osudzovať, jakého pokušujúci hlas i v mojej duši častokráte zneje. Lež, myslím, ešte nebila pre nás ostatnia hodina; boly už horšie časy, nežli sú terajšie. A preto trvajme len mužne na hrádzi. Snaď Hospodin milosrdne vzhlädne na žrtvu našu a vyslobodí ľud náš z poroby dlhovekovej“.^[315]

Povedomý si bol pravdy svojej, povedomý toho, že koná dľa zákona, spoliehal na to, že keď zákonite pokračuje, vrchnosti, ochrancovia zákona, vezmú ho do svojej obrany. Ale sklamal sa. Vrchnosti bály sa teroru, s akým pracovali autonomisti, ustupovaly, ba daly sa i zviesť, aby rovno s autonomistami napádaly patentalistov. „Zkormaucen v důvěre k pomoci lidské neklesnul jsem v důvěre v pomoc boží a čině wsse, co v moci mé a v silách mých stálo“, žaluje sa Kuzmány. V senioráte zvolenskom, v ktorom sídlil Kuzmány, šarapatil seniorálny inšpektor Anton Radvánsky, svolal autonomistický konvent seniorálny, a tak „surove“ si počínal proti patentálnym cirkvám, že Anton Penzel, patentálny senior zvolenský, nútený bol složiť úrad svoj. Kuzmány dočasným seniorstvom patentálnych cirkví: Mičinej, Poník, Ľubietovej, Bábinej, Lehoty a Krupiny poveril Sámuela Chalupku. Ba Radvánsky do toho času trýznil a trápil cirkve a farárov a „nájezdy uspořádal“, až vo zvolenskom senioráte neostaly verné patentu len Lehota a Krupina.

Autonomisti prípisom od 15. mája 1860 boli len posmelení. Znovu sriadili superintendenciu banskú a priviedli k rozpadnutiu verbašskú; na 10. okt. svolali generálny konvent do Pešti. Kuzmány podľa uzavretia superint. konventu v Martine zadal protest 5. okt. proti svolaniu nezákonitého konventu generálneho, ale bez najmenšieho výsledku. A keď vopred hľadal pomoc a oznámil, že agitátori Radvanského stroja sa napadnúť cirkve patentálné, a udal i mená agitátorov i čas zamýšľaných nápadov, čo sa potom i skutočne stalo, obdržal nepochopiteľnú odpoveď, že na všeobecné žaloby nemožno urobiť ničoho iného, najviac všeobecné napomenutie. Tu už poznávame, ako autonomisti premohli i gubernátora krajiny Benedeka, tak že už vlastne s nimi držal. V srdci cítil Benedek s autonomistami, a keď dľa srdca konať nemôhol, radšej opustil svoje postavenie a odišiel do Viedne.^[316] K úplnému obrazu, akú podporu mal Kuzmány v úradoch, patrí i to, že keď 12. októbra 1860 predložil na potvrdenie zápisnicu superintendencionálneho konventu, obdržal ju 7. februára 1861 s prípisom, aby si nesťažoval k pôvodnému textu priložiť preklad maďarský.

Generálny konvent, Zaym svolaný, i proti protestom patentalistov a ich poukazovaniu na to, že je nezákonný, sišiel sa v Pešti, 10. okt. 1860. Prv ešte, 3. okt., bol v Prešporku dištriktuálny konvent, kde bolo referované, že Kuzmánymu dali mačacinu a na byt mu namaľovali šibenicu, čo konventuáli vzali v známosť s hlučným „éljen“. Potom 8. okt. mala konvent v Pešti banská superintendencia, a 10. okt. nasledoval generálny konvent. Na oboch posledných bolo uzavreté vyslať deputáciu k trónu, ba i k Benedekovi, ktorá by predložila sťažnosti autonomistov. V prípise svojom na panovníka generálny konvent doprosta obžalúva Kuzmányho a administrátorov superintendencionálnych, Wolhmutha, Chalupku a Walka. Uzavreté bolo ďalej založiť proti Ev. cirk. novinám druhé slovenské cirkevné noviny, ktoré by písaly v duchu autonomistov, a keď nič iné, prinášaly by aspoň preklady z Prot. egy, és isk. lapu; ďalej aby pretrhnuté boly všetky styky s patentalistmi.

Pohnutý týmito nezákonitosťami k hnevu, Kuzmány, dúfajúc, že azda osobným zakročením vo Viedni u veličenstva a u ministerstva by niečo získal na ochranu patentalistov, odišiel ta 17. októbra. Dozvedel sa o prítomnosti Benedeka, navštívil najprv jeho; ale Benedek veľmi rozdráždene prijal Kuzmányho, mnohé, cele nespravedlivé námietky robil strane patentálnej, prezradil, že je on už ničím v Uhorsku a prepustil rozžialeného superintendenta. U ministerstva darmo hľadal pomoc. Jedine panovník ho prijal milostivejšíe, potešil ho a vyzval k vytrvanlivosti. Navštívil novo vymenovaného kancelára baróna Waya, prosiac o ochranu, ale ten len o politike sa chcel s Kuzmánym shovárať. Takto v starostnom behaní a sháňaní sa po ochrane a pomoci ztrávil niekoľko dní vo Viedni — nadarmo, a vrátil sa do B. Bystrice.^[317]

Protivníci Kuzmányho použili i tento pobyt jeho vo Viedni proti nemu, a aby ešte viac sriadených cirkví mu odviedli, rozhlasovali vo svojich novinách, menovite v Prot. egyh. és isk. lape, že Kuzmány složil úrad superintendenta a celkom opustil Uhorsko.

Medzitým 20. okt. 1860 vydaný bol diplom pre Uhorsko, ktorý prinášal zasa nové výhody, ďalšie ústupky, ktoré keď i nie bezprostredne, jednako hnaly vodu i na mlyn autonomistov. Diplom rieši otázky zákonodárstva v Uhorsku a sľubuje, že nabudúce zákony vydávané budú len s pričinením krajinského snemu. Autonomisti boli i tým dôvodili proti patentu, že nie je zákonom, lebo je nie snemom potvrdený. Prirodzene, vidiac takýto ústupok, zasa len väčšmi boli posmelení. Agitovali už celkom bezohľadne, bez vyberania prostriedkov, proti patentu. Cirkve, dosiaľ sriadené, jedna za druhou opúšťaly svojho arcipastiera, tak že stádečko verných stále sa umenšovalo.

Kuzmány nedal sa mýliť a zastrašovať vo svojom povolaní ani týmito smutnými zjavmi. V nádeji, že polepšia sa pomery, pracoval ďalej. Podľa uzavretia konventu prvého ešte 5. okt. vypísal voľbu na superintendencionálneho vikára. Pre „hrozný terrorizmus“, ktorý na všetky strany panoval, hlasy veľmi zdĺhave prichádzaly. Konečne otváranie hlasov stanovil na 27. novembra, a výsledok bol, že väčšinou hlasov vyvolený bol M. M. Hodža, a 10. februára 1861 bol i potvrdený. V Hodžovi dostal Kuzmány znamenitú pomoc a podporu pre ťažké časy.

Keď so všetkých strán prichádzaly Kuzmánymu len hrozné žaloby na protivenstvá, na surové nápady, na bezochranu patentalistov so strany vrchnosti, ba keď jednotlivé cirkve žiadaly ho, aby urobil rozhodný krok, Kuzmány poradil sa verných seniorov, čo by bolo robiť. I povolal na 21. januára 1861 do Jasenovej v Orave viac výtečných mužov, aby sa „o rozhodném kroku tomto“ poradili. Tam bol i doterajší tajomník jeho Max Hudec, ktorý mal byť vysvätený na úrad seniorálneho pomocníka, a prišiel i nový vikár superintendencionálny, Hodža. Usniesli sa: keď na prosbu, panovníkovi v okt. podanú, nijaká písomná odpoveď neprišla, má sa Kuzmány znovu vybrať do Viedne, a ak by im vrchnosti neposkytly v krátkom čase výdatnej pomoci ochrannej, treba vyzvať cirkve osvedčiť sa, či sú hotové i na ďalej znášať protivenstvá, alebo či v čase krutého prenasledovania, ktorému sa odnikiaľ nijaká prekážka nerobí, chcú odstúpiť od správy prešporskej superintendencie a pripojiť sa k iným superintendenciám, alebo ostať bez vyššej správy. Podľa osvedčenia, ak by boly sbory, ktoré by jednako len chcely vytrvať pri patente, „děj se co děj“, mal by Kuzmány požiadať veličenstvo, aby tieto verné cirkve môhol spravovať z Viedne, majúc vo Viedni na blízku možnosť zdarilejšíe sa uchádzať o ich ochranu.

Ako ďaleko zašly veci! Aká roztrpčená bola duša týchto mužov, keď už len-len sami rovno nevyzvali cirkve, aby odstúpily od patentu, alebo aby aspoň v ukrutných časoch ostaly bez všetkej správy! Vyzvanie všetkým cirkvám rozposlal Kuzmány 17. januára, a našlo sa niekoľko cirkví, ktoré chcely vytrvať pri patente. — 18. februára odobral sa do Viedne. Osvedčenie a prosbu, aby môhol z Viedne spravovať cirkve, pri patente zostávajúce, a aby mohol zastávať i profesúru, z ktorej ešte nebol prepustený, oznámil panovníkovi 4. marca. A keď nič neprichádzalo na túto prosbu, obrátil sa k predsedníctvu ministerstva, kde obdržal ústnu odpoveď, aby do riešenia otázky z Viedne spravoval svoj dištrikt.

Jedna vec prišla patentalistom na pomoc. Autonomisti mali svoju silu v ľuďoch svetských, s cirkvami zaobchodili, ako sami chceli, i proti ich vôli. Myšlienka unie medzi kalvínmi a medzi evanjelikmi sa veľmi pozdávala politickým činiteľom, ba i kňazom, viac politicky, než cirkevne smýšľajúcim. Na konventoch obnovili tedy ideu unie, a začali robiť zpočiatku opatrné, potom vždy bezohľadnejšie kroky na uskutočnenie. Najprv zrušili názov evanjelik, luterán, a dali si meno len „protestant“. Potom doviedli k tomu, že novozvolení superintendenti, Székács a Geduly, prísahou sa zaviazali pracovať na uskutočnení unie. Nad takýmto pokračovaním autonomistov sa mnohé cirkve shrozily a nechcely sa pripojiť k takej autonomickej správe. A na vyzvanie Kuzmányho, vyššie spomenuté, viac cirkví sa osvedčilo tak, že ešte za čas budú znášať trýznenia, a nech by boly akokoľvek surové; keď by im to však ďalej znášať nebolo možno, a nemohly by ostať pri správe Kuzmányho, radšej zostanú bez všetkej vyššej správy. Onedlho i mnoho kňazov, dosiaľ autonomistických cirkví začalo vypovedúvať poslušnosť, menovite Gedulymu. Keď to autonomisti zbadali, začali vykrúcať, že smer k únii necielil k únii cirkví a vierovyznaní, ale len k vzájomnej snášanlivosti a láske. Svetákom a nevercom však tvrdili, že len keď sa obe cirkve spoja, budú môcť vo všetkom silne odporovať vláde viedenskej.

Cirkve, ktoré sa i vymanily zpod správy autonomistickej, jednako nepripojily sa k patentalistom. Teror bol priveľký, aby sa boly odvážily na to. Viac cirkví ostalo bez vyššej správy. Počet cirkví Kuzmányho sa tiež umenšil. V marci 1861 verné ostaly už len cirkve: Lazy, Zárječ, Púchov, Súľov, Hlboké, Bzince, Stará-Turá, Háj, po krátkom váhaní Jasenová, potom domáhať sa začala samostatnosti cirkev čáčovská, a žiadala sa pripojiť k patentu i slovenská cirkev v Pešti. Bolo ich tedy všetko spolu 11. A počet tento ešte sa umenšil.

Spomeňme z mnohých podobných len vec slovenskej cirkvi peštianskej; preto, že i sám Kuzmány ju spomína vo svojej zpráve. Cirkev si žiadala, aby bola pripojená k superintendencii Kuzmányho. A len na žiadosť gubernátora grófa Pálffyho s povolením kancelára grófa Forgáča „mermomocí správě Székácsovy poddána jest“, i proti všetkým protestom presbyterov. Kuzmány sa ohradil na patričnom mieste proti takému pokračovaniu, a spor trval ďalej, „aniž jest jakovéhokoli konce jeho brzy se nadíti, buď snadže úplného zničení cirkve té, což vlastně se cílem protivníků býti zdá“.

Cirkve oravského seniorátu zasa, keď zriekly sa vyššej správy, tiež nemohly dôjsť pokoja a bezpečnosti. Inšpektori, ako Zoltán Zmeškal v cirkvi leštinskej, dorážali na to, aby sa cirkev pripojila k autonomistom. Keď cirkve poznávaly, že ani bez vyššej správy nemajú pokoja, znovu sa začaly hlásiť ku Kuzmánymu, k nemu posielaly prosby o dišpenzácie. Ale politická vláda v Budíne i kancelária tomu všemožne prekážaly. Konečne docielilo sa, — na hanbu autonomistov, veď tým ztratila cirkev jedno právo, — že riešenie takých prosieb pominutím úradu superintendencionálneho, a to i patentálneho i autonomického, jednoducho len cestou politickou sa počalo patričným oznamovať.

Pretrhnime na chvíľku túto smutnú kapitolu úzkostí, bojov a utrpenia, a aby sme vyhoveli i požiadavke časového postupu, nazrime trocha do Viedne.