Zlatý fond > Diela > Dr. Karol Kuzmány. Život a dielo


E-mail (povinné):

Pavol Bujnák:
Dr. Karol Kuzmány. Život a dielo

Dielo digitalizoval(i) Beáta Dubovská, Bohumil Kosa, Robert Zvonár, Gabriela Matejová, Viera Studeničová, Katarína Bendíková, Peter Krško, Pavol Tóth, Ina Chalupková, Alena Kopányiová, Tomáš Vlček, Silvia Harcsová, Dorota Feketeová, Vladimír Fedák, Jana Leščáková, Lenka Konečná, Zuzana Babjaková, Nina Dvorská, Miroslava Školníková, Daniela Kubíková, Eva Lužáková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 80 čitateľov

III. V Nemecku, 1828 — 29

O radu ku Kollárovi. — V Jene nájde mnohých rodákov. — Chodí po okolí Jeny. — U Goetheho návštevou. — Štúdiá. — Účinok filozofie Friesovej. — Na výlete v Lipsku. — V Berlíne, na prednáške Heglovej. — Rozhovor s Poliakmi. — Mienka mladého Kuzmányho o rusko-poľskom pomere. — Prvé pokusy básnické. — Na ceste domov: v Prahe, vyhľadá Jugmanna, Palackého, Hanku. — Literatúra prekvitá, ale žiadal by si, aby sa ľud národne viac prebudil. — Divadlo české. — V Krakove je nespokojný.

Prvej, než by sa bol odhodlal Karol nastúpiť cestu do Jeny, šiel ešte o radu ku Kollárovi do Pešti. To bolo prvé ich stretnutie a poznanie sa osobné. Kuzmány síce ešte nebol nikým, len študentom a kandidátom bohoslovectva. Kollár však býval už vždy častejšie spomínaný, čítaný a oslavovaný. Kuzmányho tedy tiahlo ku Kollárovi nielen to, aby si rady pýtal od neho ohľadom Jeny; veď práve tak by sa bol mohol obrátiť i na Benediktyho, profesora na lyceume kežmarskom, ktorý tiež študoval v Jene. Ale tiahla ho žiadosť poznať odrazu i tohoto mladého a už tak oslavovaného básnika. Kollár pravdepodobne označil mu smer, ktorým má pokračovať v štúdiách svojich. Lebo ako Kollár ostal pozdejšie ctiteľom Friesa, tak i na Kuzmányho práve tento profesor urobil najhlbší dojem, a jeho učenie, jeho idey ostaly mu smerodajnými pri jeho filozofovaní. A tiež už tu pri prvom stretnutí mohla byť reč medzi Kollárom a medzi Kuzmánym i o vážnejších otázkach literárnych a vôbec národných.

Prijdúc do Jeny, našiel tam okolo 28 krajanov, medzi nimi Karla Braxatorisa, Karla Raaba, Daniela Dianišku, Ladislava Dianovského, Štefana Liptáka, Jána Homolu, Daniela Martiniho, a iných.[18] Uzavreli priateľstvo, čomu v cudzom svete sa veľmi potešil Karol. Spolu robili výlety na okolie Jeny. Prednosť dávali miestam, Kollárom v „Slávy dcére“ ospievaným, kedysi slovanským. Vyhľadávali ich, tam tešievali jeden druhého, neraz horko vzdychajúc nad „rozkydanými Slávmi“. Národné povedomie nemeckých študentov budilo a upevňovalo i v našich podobnú horlivosť, a vzdialení z domova, prejavovali ju na miestach, aspoň v minulosti slovanských. Tu v Nemecku Kuzmány koná, žije úplne pod dojmom ideí Kollárových, vyslovených v „Slávy dcére“. Navštevuje brehy Sály u Jeny, a poznamenáva o Jene, že „někdy snád Janova“, ako vraj ľud až po dnes menuje Jenu „Gáne“. A dokladá, že vesnice, mestečká, hrady ešte posiaľ majú tam mená slovanské, „jediný to pozůstatek řeči národu našeho zde ukrutně vyhubeného: rodiště toto naší „Slávy dcéry“.“[19]

S podobnými snahami a citami chodí po kraji Hessel-Casselskom, v Gothe, vo Weimare, kde vyhľadá Röhriusa a Goetheho. Kuzmány už mal svoj obraz o Goethem, keď ho navštívil. Bližšej zprávy o tejto návšteve Karlovej u nemeckého velikáša nemáme nikde. Ani sám sa nezmieňuje o tom nikde vo svojich spisoch, ani v novele „Ladislav“, kde opisuje dosť obšírne svoje dojmy z Nemecka. Goethe v tom čase, ako starec krásnej a slávnej minulosti, bol už len živým muzeálnym predmetom. Lebo, hľa, študent 22 ročný ho vyhľadal a obzrel si ho. Prirodzene, rozhovor sotva bol medzi nimi, ale ako historická zvláštnosť, hodná bola vyhľadania. Lebo ako vysvetliť, že nadaný mladík navštívi veľkého ducha a nemá o ňom zmienenia nijakého, že ani vo svojom Ladislavovi, idylickom cestopise, nezmieni sa o ňom? Len tak, že romantizmus už tuho a hlboko zasahoval do duší ľudských, že zjavovaly sa už nové hviezdy, keď i nesvietily ešte tak, ako tá stará, Goethe; že Kuzmány mal už pred sebou ideále iné, mladšie, živšie, romantické. Lebo akokoľvek bol Goethe i svojho času už veľký a uznaný, jednako nový prúd romantický obrátil sa i proti nemu nepriateľsky, ako proti reprezentantovi nemeckého klasicizmu, a len pozdejšie, z chladnejšej diaľky a perspektívy posudzovaný, keď zmizly ostré protivy, bol zase posadený na príslušný mu predný stolec uznania.

Raz zase s akademikmi a s profesormi urobí výlet do dediny Triznice, na ľavom brehu Sály povyše Jeny ležiacej. A poznamenáva v „Ladislavovi“, že tam bezpochyby boly dakedy oltáre, ktoré predkovia všetkých slovanských národov Trznicami (snáď myslí na nejaké tržnice) nazývali. Ale tieto Triznice v životopise menované sú Friznice, u Kollára zas „Priznice (snáď Breznice)“.[20] Potom vyhľadal Lobdu (Lobeda, Lobdaburg), vzdialenú asi na pol míle severne od Jeny; druhý raz zašiel do Cospidy (Gospody, Kollár). Zas inokedy vyšiel do Kuníc, Kunitzburgu, asi na hodinu vzdialených na juh od Jeny nad Sálou,[21] vyliezol na rumy hradu, a poznamenáva: „v ňom někdy Sěrbský nějaký kníže bydleti musel; nebo slovo kun, naše Slovenské kuoň, české kůň a poľské koň dalo původ slovům kunic, knäz, kníže“. A dokazuje pri tom, že i saský panovnícky rod je slovanského pôvodu.[22]

Miesta, ktoré Karol so záľubou vyhľadáva, boly napospol rumy hradov, ktoré dýchaly starinou, dejinami národa slovanského, a ktoré už i Kollár bol ospieval. Aký účinok mala „Slávy dcéra“ na slovenskú mládež, vidíme najlepšie z toho, ako táto v duchu Kollárovom konala všetko a hľadela na všetko.

Jako chodí opuštěná mati,
Když ji pomrou dcéry, synové
Každodenně v rauše smutkové
K miláčků svých hrobům naříkati;

Tak já k ní se mohu přirovnati,
Chodě k vám, o Serbů hradové,
Kunice, Krain, Lobdy rumové,
Nad vašimi předky plakávati.

(Slávy Dcéra, 17.)

Táto znelka Kollárova zodpovedala hudbe, ktorá znela v dušiach mladíkov, vrstovníkov Kuzmányho. Ossianovské vidiny povstávaly pred nimi na týchto pamätných miestach; tam videli zakopanú v rumoch slávu slovanskú, a ešte neupovedomené hýbadlá v ich dušiach roznecovaly ich ku jej vzkrieseniu. Aké snahy, aké túžby sa prebúdzaly v ich hrudiach! Aké oduševnenie ich viedlo z týchto miest nazpäť do školských radov a do svojich študentských, skromných pracovní, trudiť sa za národ a stať sa mu osožným!

Kuzmány pilne a svedomite konal svoje štúdiá a so zvláštnou záľubou oddával sa dejinám filozofii a estetike. Zpomedzi profesorov univerzity jenenskej najväčší vplyv mal naňho Jakub Fridrich Fries, profesor filozofie teoretickej. Fries síce za Kuzmányho doby jenenskej už nebol ten Fries, ako za času Kollárovho pobytu v Jene. Počas slávnosti wartburgskej 18. októbra 1817 bol povedal nejakú reč, pre ktorú bol hneď zbavený akademického úradu a pozdejšie, r. 1824 i profesúry filozofie, tak že ponechaná mu bola len profesúra fyziky a matematiky, snáď preto, že pri prednáškach týchto predmetov nemohol tak pôsobiť na mládež študujúcu. Ale jednako bývaly u neho, na privátnom byte takzvané „Kränzchen“, schôdzky študentov, kde môhol vplývať dostatočne na dušu okolo neho shromaždených. A mal k tomu už v kruhoch filozofických svoje meno, ktoré mnohé jeho práce podopieraly. Bol odporcom filozofie Kantovej, ale nie absolútnym. Jej prehnanosti chcel zmierniť, a to tak, že usiloval sa doniesť ju do súvisu s učením Jakobiho. Chcel psychologicky podoprieť Kantovu Vernunftkritik, a hovorí, že táto kritika umu je empira, zkúsenosť psychologická, poznanie z vnútornej zkúsenosti alebo sebapozorovanie, a takto skúmanie duše, že je základom celej filozofie. Lebo dľa neho smyselné je predmetom vedy, nadsmyselné však predmetom viery. Podvracia v základoch filozofiu Kantovu, odporujúc jeho tvrdeniu, že by boly možné spôsoby poznania a priori, tojest bez predbežnej zkúsenosti; tvrdí, že i samé toto poznanie, že by boly možné spôsoby poznania a priori, je už a posteriorické, tojest na vnútornej zkúsenosti založené. On stavia smyselné a poznané skrze smysly na rovnú váhu a hodnotu s poznaným skrze kantovský čistý um. Pripúšťa tedy pri poznaní vieryhodný význam tušeniu a citu popri rozume. Takýmto spôsobom Fries spojac učenie Kanta a Jakobiho, na úkor Kanta a v prospech Jakobiho, prekonáva ohromnú prepasť medzi vedou a medzi vierou, medzi prírodou a medzi svobodou, tojest medzi smyselným a medzi nadsmyselným svetom. Ako prechodný most medzi týmito krajnosťami stavia cit a tušenie, ktoré nám umožňujú poznať spojenie večnosti s časnosťou. Dľa tohoto ponímania krása je idea v jej telesnom sa zjavení, alebo zjav v jeho večnom znamení. Esteticko-náboženské posudzovanie vidí v časnosti zjavenie a symbol večnosti. Slovom: „o zjavoch vieme, v pravú podstatu vecí veríme, a tušenie dovolí nám poznávať túto podstatu v zjavoch“,[23] Toto je jadrom filozofie Friesovej, a že tak pôsobila, ba že Fries i v samom Nemecku sostavil svoju školu, toho základom je práve prízvukovanie citu a tušenia a ich úlohy poznávania najmä v oboru viery. Dajúc rovnú hodnotu poznaniu prostredníctvom citu a tušenia s poznaním prostredníctvom rozumu a umu, prirodzene ospravedlnil vieru, dal jej vedecký podklad, a možnou urobil vedu teologickú. Toto je základom a príčinou, že menovite slovenská študujúca mládež tak lnula k nemu. A tu je základ i estetických štúdií Kuzmányho, prezradených v Hronke, r. I. v článku „O kráse“.

Niečo menší, ale tiež veľký vplyv mal na Karla i profesor Luden; jeho predmetom boly dejiny všeobecné, dejiny starého veku a najmä dejiny národa nemeckého. Svojimi prednáškami budil a zapaľoval národné povedomie študentov nemeckých, i študentov slovenských. Obracal ich pozornosť na minulosť, učil ich ctiť a vážiť si všetko pominulé a zastaralé. Vplyvu Ludena, ale nie v menšej miere vplyvu Kollára máme privlastňovať pôvod prvých básní Kuzmányho, ako sú „Skazka o Svatobojovi“, „Svatoboj“, „Zpěvec a Hronka“, atď., básní plných reflexií na slovanskú minulosť.

Pilným poslucháčom býval i Danzových prednášok z oboru cirkevných dejín, ale menovite o dobe reformačnej. Na prednáškach ako Ludenových, tak i Danzových robil si značky. A už tu ožívala v ňom snaha pracovať na cirkevno-historickom poli. Pod dojmom Danzových prednášok odhodlal sa ponavštevovať miesta, pamätné pre dejiny cirkevné, s ktorými meno reformátora cirkvi, Luthera, úzko je spojené. Tak chodil v Islebii, v Eisenachu, vo Wartburgu, v Erfurte, vo Wittenbergu, atď. A ako sám píše, „z toho znikla ve mně žádost s dějinami původu reformace, na kolik možné z původních listin, spisů, památek atd. váženými důvodněji se obznámiti, než jsem to až potud učiniti mohl, tehdy pak mi výbornou k tomu pomoc a příležitost bohatá universitská knihovna poskytla. W ní tedy se probírajícímu zrůstla mi pod rukami sbírka rozličných výtahů a poznamenání, díla reformace se týkajících“.[24] Už tu skrsla v ňom myšlenka, spracovať život Lutherov a dejiny reformácie pre Slovákov; preto sbieral materiál na prednáškach Danzových a Ludenových a v knihovni univerzitnej.

Ďalší profesori Karlovi v Jene boli: Eichstädt, výtečný znalec latinčiny a sám povestný rečník, ktorého latinské reči sa preslávily a vydané boly i tlačou; potom Niemeyer, znamenitý teolog, ktorý ako mladý človek rokom pred Karlovým príchodom bol povolaný do Jeny, a zase o rok po jeho odchode opustil Jenu, vrátiac sa do Halle; jeho predmetom bola tiež doba reformácie, avšak viac po jej dogmatickej stránke. Ďalej od nášho Karla zvlášte vysoko hodnotený Baumgarten-Crusius, profesor teologie, menovite exegetiky a morálky, o ktorom sám Kuzmány napísal článoček i do Naučného Slovníka, vyzdvihujúc hlavne jeho mravovedu a úvod do vierovedy.

Okrem týchto medzi svojimi profesormi spomína Kuzmány ešte Schotta a Stickela, pravdepodobne profesorov tiež teologických predmetov.

Keď tedy prednášky a knihy Ludena, Danza, Baumgarten-Crusia a Niemeyera vzbudily v ňom snahu a vôľu k štúdiám teologickým, menovite k napísaniu života Lutherovho a dejín reformácie, jednak Fries zanechal najhlbšie stopy v jeho duši. Menovite jedno dielo Friesovo takrečeno okúzlilo a pretvorilo Kuzmányho, a to jeho filozofia dejín človečenstva, Philosophie der Geschichte der Menschheit. S pravou pietou, — ako poznamenáva jeho životopisec — čítaval dielo toto, vhĺbil sa doň celou dušou, z neho čerpal obsah pre svoje myšlienky, z neho sa naučil s vyššieho stanoviska hľadieť na svet, posudzovať vývin vecí. A najmä mravné jadro, etický podklad, ktorý sa javí i pozdejšie v jeho básnických tvorbách, má korene svoje vo Friesovej filozofii.

Mimo prednášok univerzitných navštevoval Karol pilne i knižnicu univerzity. A to s určitým cieľom a úmyslom sbierať dáta ku budúcim prácam svojim. Už tam utvárala a zjavovala sa mu pred zrakom jeho budúca dráha, už tam si vyznačil za cieľ: duševne pracovať v prospech národa svojho. A mimo prameňov, o reformácii znejúcich, pozornosť jeho pútajú menovite i pamiatky slovanské. Raz v univerzitnej knižnici podaný mu je český rukopis dosť zachovaný, so striebornými sponkami a s pozlátenými obrazmi, v ňom zpráva o Husovom učení a niekoľko dopisov Husových, ktoré z väzenia kostnického do Čiech písal. Kuzmány si odpísal tieto dopisy.[25]

Ale na koľko, ako široko sa rozprestierala jeho pozornosť, ako chcel využiť svoj pobyt v Nemecku, ako chcel vniknúť do ducha doby, ako chcel posbierať všetku vedu, všetky známosti toho času a poznať predstaviteľov ducha nemeckého: vidíme z jeho ciest, vykonávaných do povestnejších univerzitných miest Nemecka. Chcel poznať všetkých nemeckých výtečníkov svojho času. K vôli tomu vykonával i dlhé cesty pešo, ba často neľutoval obetí, len aby vyhovel žiadosti svojej. Neraz v súkromnom byte musel vyhľadať dajedného velikáša, ak nedošiel na čas jeho prednášok. Tak píše sám: „sive ut publicos sive ut privatos nosse neglexi“, tojest alebo verejne (na prednáškach), alebo súkromne poznať ich zanedbal.[26]

Zašiel do Lipska, aby počul prednášku povestného Kruga, filozofa, pridŕžajúceho sa Kanta; do Halle, aby poznal povestných profesorov: Geseniusa, orientalistu, Wegscheidera, profesora dogmatiky, a Tholucka, trochu k mysticizmu náchylného teologa a exegetu, ktorého „Stunden der Andacht“ maly i u nás mnohých čitateľov. Pešo išiel i do Berlína, aby poznal duchovnú elitu toho času, menovite Schleiermachera, filozofa-teologa, hlbšie stopy zanechavšieho, Marheineckeho, váženého dogmatistu a historika cirkevného, Neandera, povestného skúmateľa počiatkov cirkvi kresťanskej, a konečne oslavovaného filozofa Hegla.

Menovite Hegel dráždil a upútal jeho pozornosť, avšak nie v priaznivom smysle. Kuzmány bol už na toľko ozbrojený kritickým racionalizmom Kantovsko—Friesovským, že kritickým a odsudzujúcim okom hľadel na učenie Heglovo. Je zvlaštné, že práve po zdrcujúcich slovách Kúzmányho o Heglovi Štúr, a vôbec mladší, na ktorých mal už vplyv i Kuzmány, na toľko sa oddali učeniu tohoto filozofa. Je to asi preto, že v Heglovi idealizmus, ktorý tak vyhovoval povahe slovenskej, našiel svojho pravého zvestovateľa. Ale Kuzmány má len ironické poznámky na Hegla a na jeho učenie. Spomína síce, že jeho učilište bolo „študenty, pány a vojaky preplnené“ a dokladá, že „Hegel jest muž dosti silné postavy, tlusté hlavy, širokého čela, hlasu nemilého“. Prednášal práve logiku. Karla to povzbudilo pilnejšie čítať spisy jeho. Ale zdesil sa, najdúc v spisoch Heglových „puhou, čistou dialektikou provedený nekritický idealismus!“ „Jeho spisům metafysickým by se mohlo na čelo jakoby za motto postavit to Shakespearovo: Nothing is but thinking makes it so. Podlé jeho učení Bůh se sám v lidech tvoři, a důsledně zavírati lze, že nebylo by lidí, a to lidí ze školy Heglovi, nemožné bylo by Bohu se stvořiti. To je, umím, unvernünftiger Verstand. Že jen Heglovo mudrolubectví jest pravdivé, dovodí se to tím, že všecka drevnější mudrolubectví, aneb jejích sůstavy, byly jen jakésí snážení se Boha, stvořiti se v mysli člověka Heglovym mudrolubectvím. Totě Berlínský Swedenborg. Čítaje spisy jeho jen tím více jsem se upevnil v mém přesvědčení pravdivosti kritického mudrolubectví. O, mně žádné takové mudrolubectví víru mú na osobní nesmrtedlnost duše lidské nevyrve. Ja věřím, že rozum lidský jest pravdy schopný; věřím na jestotu od světa různého, neodvislého Boha, nebo vidím dílo jeho a ne jej; věřím, že duše má nesmrtedlná jest, nebo cítim samostatnost její, v povědomosti si svobody mravní vůle“.[27] Takto píše o Heglovi, a hoc „Ladislav“-a napísal neskoršie asi o 9 rokov, jednako je isté, že už v Nemecku mal Kuzmány takéto dojmy a úsudky o Heglovi a o jeho filozofii.

O Berlíne poznamenáva: „co tu Doktorů!“ Ak na ulici stretneš neznámeho, len ho oslov Herr Doktor, totiž der Philosophie — a nesklameš sa.[28]

Navracajúc sa z Berlína, v Charlottenburgu síde sa s niekoľkými mladými Poliakmi a shovára sa s nimi i on po poľsky.[29] A nevedieť, či to bol predmet ich rozhovoru, čo ďalej uvádza, a či — pravdepodobne — sú to len pozdejšie reflexie Kuzmányho. Niektorí za zradcov otčiny považujú tých, ktorí hoc najúprimnejšie milujú otčinu svoju, jednak „za nepodvratitelnýmí důvody myslí, že Polsko jen v spojitosti s Ruskem šťastné být může. O, kdože lidem těmto oči otevře? Kdo je zpátkem trhne od té propasti, na jejíž brehu jíž stojí — závrat majíce Bůh ochraňuj vlast vaší před takovými její přátely. Drzost na šlechtický rod, lehkomyslnost a odslovanění se za sfrančením se, nesmírná romantického smýšlení převaha beze všeho mudrolubeckého základu, sú látky, z níchž duch lidí těchto sestává.“[30] Ako hlboko a správne vystihuje povahu poľskú! Potom súri školy pre Poliakov, v nich vidí liek a odpomoc proti takémuto nesprávnemu ponímaniu vecí. Školami „by se zajisté nejlépe to přesvědčení pravdivé v duchovní život Polanů vštípilo, že bude-li drze osamotněle odpírati Rusku, bude vždy jen mostem jeho, po němž Ruské koně neustávne šlápati a Ruské vozy neustávne tarkati se budau; samovolněli ale zůstávati bude v spojitosti s Russij, a s ní společného nerozlučitelného štěstí hledati, pod (tomu jen slepý nenávístník odpírati může) mudrau zprávau její, která — ač pro nevzdělanost některých její úředníků, na odpor svému snážení, osobní bezpečnosť ještě docela upevniti nemohla — od jednoho století z nejnižšího stupně na nejvyšší stupeň moci a slávy Rusko pozdvihla: bude Polsko bránou Ruska, skrze níž procházeti bude jí se nedotkna, ale jí okrašluje a ní se chlubě a jí háje co čest svau, nebo vítězoslavný oblúk ten na prúčelí svém lesklým nápisem, zvestoval by světu, s co jest říše dvau Slovanských národů“.[31] Hľa, aké to plodné, užitočné cestovanie, ktoré budí takéto myšlienky a reflexie, ako ozvenu na Kollárovskú ideu vzájomnosti. A kadiaľ prejde, po Thüringii až po Nürnberg, všade pozoruje najmä ľud, zdravý, osvietený nemecký ľud, porovnáva ho s národom svojím, a budia sa v ňom túžby, pozdvihnúť, napred potisnúť národ svoj.

Kuzmány už tu v Nemecku počal veršovať. Okúzlený „Slávy dcérou“ prežíva bezprostredne celý jej obsah, je v jej rodisku a ňou vedený vyhľadáva tiež miesta, dýchajúce minulosťou slovanskou, miesta romantické. Pre Kuzmányho pobyt v Nemecku bol dobou pravého, mladistvého sentimentalizmu a oduševnenia, keď budia sa city plodné a myšlienky vznešenejšie. Už v Nemecku začal básniť, čoho dôkazom je nálada básne „Túžba v cizině po Slovensku“, vytlačenej v „Hronke“, v románe, v idilickom a filozofickom cestopise „Ladislav“. Kuzmány napísal román tento pre „Hronku“, do III. ročníka, keď už s istej diaľky časovej hľadel na prekonané cesty svoje, ale básne, ktoré do rozprávky zapriada, sú aspoň vo väčšine plody jeho z času, stráveného v Nemecku.

Slová druhej básne, v „Ladislavovi“ obsaženej, prezradzujú, že sú v cudzine písané:

Než přesnými, oko protra si, tam city,
Chvátá, cíle vědom, sbor Slovanů mladých,
K chrámům Tatrie slávy,
Páliť žertvy již osvěte.[32]

A ešte viac básní podáva jedno za druhým v „Ladislavovi“ s tým odôvodnením, že krúžok mladých národovcov prednesie niekoľko básní, každý akoby svoju skladbu. Takto v románe to obstojí; ale ináč ťažko je myslieť, že by Kuzmány cudzie plody uviedol do svojej práce. A zase píšuc román, rozpomienky na cestu, tiež by nebol napochytre skladal verše. Možné je to len tak, že v rukopisoch, v denníkových zápisoch jeho, donesených z Nemecka, boly už i tie básne, vyhľadal ich a — nie veľmi v súvise s textom — vpriadol ich do rozprávky; ba aby ich podať mohol, vymyslel dosť silenú situáciu. Týmto všetkým máme odôvodnenú nielen domnienku, že Kuzmány už v Nemecku začal básniť, ale i to, že v „Ladislavovi“ uvedené básne pochodia z jeho doby pobytu v Nemecku.

Prostriedkom augusta odchodí z Berlína, a o 6 dní zase začuje zvuky „milé řeči České“. Je v Prahe. V rukopisnom životopise jeho je síce poznamenané, že v Regensburgu plavil Kuzmány (na lodi) do Viedne za úplných 11 dní. To by sa nesrovnávalo. Ale poneváč v „Ladislavovi“ opisuje sám cestu a dojmy mladíka, a keďže tým mladíkom je on sám, a keď „Ladislav“ bol písaný na základe cestovných zápiskov skoro po ceste, kdežto životopis hodne pozdejšie, za správné pokladáme pridŕžať sa „Ladislava“ pri opísaní jeho pobytu v Nemecku a jeho cesty domov.

V Prahe sa pobaví za dlhší čas. Vyhľadá Jungmanna, Palackého, Hanku a pilne sa dopytuje po národnej literatúre. Ale Praha, hoc prebúdzajúci sa v nej život český-národný ho poteší budí v ňom i smutné reflexie. Tak vzdychá: „Bože, tu nás poněmčiti, tam pomaďarčiti a opět tam ztaliančiti chtějí! Či přežijeme té pohromy? Ale všakť láska všemohúcí! Tak přesným citem, tak čistým míněním, tak nezištným zápasením a obětovaním se nezaplane žádný jiného rodu mladík, než právě nyní po všech kměnech světonárodu našeho, někteří. Literatúra Česká, súc lidmi učenými v Praze vzkříšena rázem učenosti, co do povahy své, se vyznačuje, a ačpráve i toto jest príčinů, že se o ní — jí nerozumeje — větší díl lidu nestará: myslím však, že právě tím se všeliká prepiatost národivosti, která by skrze literatúru vzbuzena býti mohla, nemožnú učiní, a pevný základ založí se rázné a věcnaté vzdělaností národní. Ó, by jen jíž čím dříve národivost valnejí se prebudila, aby zvlášt šlechta národním vlastenectvím se rozňala a stále se lidumilau podporau blaha vlasti České; nebo což mne to zarmútilo, že k. p. divadlo České takořka jen z milosti Německého kdykedy, v nepříležitý čas, povzdychne!“[33]

Z Prahy cestuje do Krakova. Dojde tam pred večerom a hneď ide do divadla. Veď divadlo reprezentuje národného ducha, je zrkadlom kultúry národnej. Kuzmány chce ju poznať. Celou cestou svojou vyhľadáva práve takéto miesta; jeho duch ho vedie ta, presvedčiť sa o národnom živote Poliakov. Ale je sklamaný vo svojom očakávaní. „Ó, jak to tam celé jináč, než v Praze! byloť však to jedinau mau radostí v Krakově; nebo kdožby u hrobu Sobieského aneb na mohyle Koscziuszkově nezaplakal?“[34] Vidí tu tiež len rumy, pozostatky niekdajšej slávy slovanskej. A prítomnosť a myšlienka na budúcnosť ho len zarmucuje. Smutne rozladený opúšťa Krakov, sídelné mesto niekdajších veľkých kráľov Poľska. Cestou navštívi povestné soľné bane Vieličky, v ktorých „co Odysseus po Acherone putoval“.

Takto sa navrátil do rodiska, s dojmami všeobecne dobrými a príjemnými, ale vzhľadom na Slovanstvo smutnými. Je rozladený a vidí, cíti, že treba pracovať, dvíhať národ, že mnoho-mnoho treba konať k jeho povzneseniu, k jeho krieseniu. V Nemecku v rumoch leží pochovaná niekdajšia sláva Slovanov; v Poľsku, v Krakove jej odzváňajú práve; len v Čechách, v Prahe trochu ožíva; treba jej pomáhať, treba ju kriesiť a obživovať. Každý kamienok, i najmenší, prispieva k vystaveniu budovy, bez neho snáď nebolo by možno stavať. Ale ako, kde započať? Treba hľadať postať. V hlave mladíka 23 ročného naháňajú sa podobné myšlienky, hruď jeho dvíha sa od snahy, byť na pomoci. Treba zaujať pole činnosti.



[18] Haan, Jena Hungarica, Gyulae 1858, 153 - 156.

[19] Hronka III. str. 150. Ladislav.

[20] Kollár, Výklad ku Slávy dcére, Praha, 1862. Znělka 17.

[21] Tamže.

[22] „Ladislav“, Hronka III. 151.

[23] Falckenberg: Geschichte der neueren Philosophie, str. 437 — 9. Ueberweg, Grundwiss der Gesch, Philosophie, III. 222. a 229.

[24] Život Dra Martina Luthera, 1840. Předmluva.

[25] „Ladislav“, Hronka, III. 151

[26] Recitatio publica, str. 4.

[27] „Ladislav“, Hronka, III. 154 — 5.

[28] Tamže, 154.

[29] Tamže, 156.

[30] Tamže 156.

[31] Hronka, III, „Ladislav“, 156 — 7.

[32] Hronka, III. 217.

[33] Hronka, III. „Ladislav“, 211 — 12.

[34] Hronka, III. „Ladislav“, 212.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.