ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kuzmány z Viedne spravuje superintendenciu. — Znovu prednáša na univerzite. — Kuzmány neopúšťa svojich. — Jeho veľkosť. — Vyznačenie pruské. — Ruský rád Sv. Stanislava III. tr. — Smrť Šafárikova. — Kuzmányho slávnostná reč. — Slovanský bál. — Rodina Kollárova a Kuzmányho. — Sobáš dcéry Ľudmily. — Kuzmány obdrží čestný doktorát. — Ruský rád Sv. Anny II. tr. — Presťahovanie do Martina.

Keď i prišiel Kuzmány z Viedne na Slovensko, rodinu si nechal tam, v povedomí, že neodchodí pre pohodlie, ale k vôli práci. Prirodzene, nepredvídal boje mnohé, naopak, keďže zákon pošiel od panovníka a smeroval na usporiadanie cirkví, počítal na časy pokojné. Jednako rodinu nevzal hneď sebou, nepresťahoval sa celkom, lebo nebolo ešte definitívne ustálené sídlo jeho superintendencie.

Ale i keď rodina bola vo Viedni, keď odchodí s novej postate svojej do Viedne, robí tak vždy z vážnych príčin, nikdy nie len pre svoje pohodlie, alebo k vôli svojej rodine. Záujmy trýznených cirkví, otázky národné mu kážu odísť do Viedne.

Keď bol opustil Viedeň koncom júla 1860, až 17. októbra odišiel zas ta v záujme superintendencie svojej. Vtedy pobudnul tam len niekoľko dní, aby sa zas vrátil bdieť nad svereným mu stádom. Potom zas 18. februára išiel do Viedne. Konal i teraz viac v záujme cirkví a ostal tam na dlhšie.

Žiadosti Kuzmányho, aby i na ďalej môhol vykonávať profesúru a z Viedne spravovať svoj dištrikt, v tomto čase i tak už veľmi malý, aspoň slovne bolo vyhoveno.

Prednášal tedy na teologickej fakulte ďalej. Zdá sa, zimný semester meškal, chodiac po Uhorsku, sriaďujúc svoju superintendenciu, a len v druhom semestri prednášal. Kto ho zastupoval v prvom semestri r. 1860 — 61, i v roku 1861 — 62, nevieme. Nástupca jeho, Ján Seberíny, ešte nebol tam, i hádky o osobu Kuzmányho v profesorstve povstaly až pozdejšie, r. 1863.

Nemal takýmto činom nijakého oddychu. Na Slovensku behá po cirkvách, vyrušovaný prosbami cirkví o ochranu; vo Viedni hľadá ochranu pre cirkve a prednáša na univerzite. I keď dostal sa do krúžku rodiny, nemôhol sa jej venovať, ani hľadať vlastného pohodlia. Ale ani necítil potreby toho. Bol mužom v plnosti sily ľudskej. Bol už síce prekročil päťdesiatku, ale miernosťou v každom ohľade zachoval si pružnosť tela i ducha pre tieto ťažké časy, ktoré mu priniesly slávu pred úsudkom potomstva. Stal sa v týchto rokoch mužom činu. Ku práci duševnej pripojil i telesnú námahu, a čím väčšia námaha sa žiadala od neho, tým viac sily cítil v sebe. Aké krásné to slová, poukazujúce na duševnú silu, že i keďby len dve alebo i len jedna cirkev ostala pri ňom, zotrvá proti všetkým šípom a úkladom protivníka! Obkľúčovalo ho i zúfalstvo, neraz zotmilo sa pred ním, budúcnosť predstavovala sa v čiernej barve, sám spomína, že nebol by div, keďby cirkve húfne zamieňaly iné vierovyznanie, ale vytrval. S dola, i s hora, s prava, i s ľava dorážaly urážky, šípy, nápady; ochrany, posmelujúceho slova odnikiaľ, najviac od málo sborov, ktoré ešte vytrvaly. Ale zlomiť sa nedal. Cirkve odpadúvaly od neho, ale on, už skoro sám, stál pevne, vzdoroval víchrom ako socha, ako storočný dub, zakorenený v hlbokej pôde viery.

Čo ho mohlo tešiť v týchto krušných časoch? Čo ho povzbudzovalo vytrvať? Ved môhol složiť úrad superintendenta; profesorstvo mu bolo isté. S bojišťa môhol sa úplne utiahnuť na pokoj do Viedne; môhol zažmúriť oči pred tým, čo sa robí s jeho rodákmi a spoluveriacimi. Túha duše viedla ho k tomu, aby spolu žil, spolu trpel so svojimi.

Veľkým bol Kuzmány v každom ohľade. Ale v týchto bojoch stojí veľmi, nedostižne vysoko. Čistota a pevnosť charakteru, vytrvanlivosť v započatom diele, stálosť v predsavzatí, smelé a rozhodné premáhanie všetkých ťažkostí a prekážok, silná a živá viera a dôvera v pomoc, v riadenie vyššie, Božie: to sú také vlastnosti ducha, aké nachodíme len u najväčších mužov historie svetovej. Aj ideále, ktoré si volil, za ktoré chcel pracovať, obetovať pohodlie, život, boly a sú najvyššie: viera a národ.

Tešilo ho, posilňovalo, povzbudzovalo v týchto bojoch iste uznanie zásluh, ktorého sa mu dostalo od cirkvi a od národa. Povedomie, že dosiaľ nepracoval nadarmo, že doterajšiu prácu jeho uznáva cirkev i národ; že ho odmenil, keď ho poctil duchovným otcovstvom, keď v ňom složil dôveru svoju, dávalo mu sily, odvahy, vytrvanlivosti. Uznanie zásluh prichodí ťažko, pomaly. A keď cirkev a národ vyvolily Kuzmányho na miesto najprednejšie, na aké len mohly, bolo to síce rozhodne uznaním zásluh a dôverou, ale nebolo odmenou v pravom smysle, lebo prinášalo sebou ďalšiu, ešte väčšiu prácu, ďalší boj.

Ale dostalo sa mu uznania, odmeny i od širšieho, vedeckého sveta. A azda toto mohlo byť spruhou, ktorá napínala, stupňovala mu sily. Keď národ vlastný i nemal možnosti vyznačiť svojho výtečníka na zvláštny spôsob za jeho vedecké zásluhy, urobily to národy iné.

Nevieme s istotou, kedy obdržal Kuzmány kráľovskú pruskú zlatú medaillu pre vedu a umenie. V protokole konventu breznianskeho zo dňa 27. júna 1860, na ktorom ho vyvolili za superintendenta, je už spomenutý ako majiteľ tejto medaille. Pravdepodobné je, že bol poctený ňou a vyznačený skoro po tom, ako sa zjavily tlačou jeho veľké, cenné práce z oboru práva cirkevného. Potom ho poctil národ vyvolením za superintendenta. Len keď už ako o superintendentovi patentálnom zašla ta povesť, poctil a vyznačil ho i ruský cár rádom sv. Stanislava tretej triedy. V Slovenských Novinách viedenských z roku 1860, v č. 116. (2. okt.), v oddiele úradnom môžeme čítať: „Kar. Kuzmány, superintendent evanj. prešpurské superintendencie, obdržel nejvyšší povolení, aby udělený sobě cársko-ruský řád sv. Stanislava třídy 3. přijati a nositi mohl“.

Obodrovalo ho, keď videl, že i širší svet sprevádza pozornosťou jeho prácu, jeho boje; bolo preň ujistením, že nepracuje, nebojuje na darmo.

V tomto čase stihla druhá veliká ztrata svet a kultúru slovanskú. A ztrata táto, smrť Pavla Jozefa Šafárika, práve tak hlboko ranila Kuzmánymu srdce, ako pred 9 rokmi smrť Kollárova. Druhý veľký krajan, spolubojovník, bratský duch, priateľ opustil Kuzmányho. Poctil pamiatku Šafárikovu smútočnými službami Božími, a hlbokou, obsažnou kázňou, ktorá vyšla i tlačou. O smútočných službách Božích čítame v Peštbudínskych Vedomostiach I. 1861, č. 36: „Dňa 9. júla o 9. hodine ráno v evanj. chráme vo Viedni pod správou důst. p. Kuzmányho odbavovaly sa smútočné slávnosti za P. J. Šafárika, na ktorých sa zúčastnili Slovania všetkých kmeňov veľmi početne, a pri konci slávnosti zavznelo staroslovanské večnaja pamiat!“

Kuzmány býval v tomto čase zamieňave na Slovensku a vo Viedni; cez rok nájdeme ho viac ráz tam i tu, jednako k vôli plynnejšiemu opísaniu udalostí, preskočme vážné chvíľky, ku ktorým sa ešte vrátime a pohovorme už teraz o všetkom, čo sa okolo neho dialo v spojení s Viedňou.

Koncom roku 1861, v novembri, odchodí zasa z Viedne do superintendencie svojej. A v polovici decembra nájdeme ho zasa vo Viedni, vo veci matičnej, s viac mužmi. Kuzmány ostal teraz vo Viedni. Zimu trávieval tam, nie preto, že Viedeň cez zimu poskytovala viac pohodlia, ako naše mestečká, ale preto, že prednášal ešte na fakulte.

Prirodzene, poskytovala Viedeň i dosť vyrazenia, oddychu. Ešte vždy bola mestom, kde schádzali sa Slovani monarchie, a Kuzmány keď na Slovensku, obkľúčený nepriateľmi, cítil sa skoro v cudzine, vo Viedni, v ovzduší voľnejšom, v kruhu priateľských ľudí, cítil sa doma. Slovanská spoločnosť sriadila „slovanský bál“ 17. februára 1862. Kuzmány sa zúčastnil na ňom i s rodinou. Tam boly pani Ema Seberinyiho a slečna Ľudmila Kuzmányho v slovenských krojoch, a slečna Ľudmila Kollárová. Ďalší hostia: Dr. Hurban, Dr. Mich. Mudroň, super. Kuzmány a garn. kazateľ Seberíny. Potom hodnostári Schmerling, Lasser, Mecséry a Wickenburg, chorvatský dvorný kancelár Mažuranič, štátny sekretár černohorský, Vaclík, v kroji, vyslanec ruský gróf Balabin, gr. Thún, kňažny Bogovides a Czartoryski, grófka Žofia Jelačič-Stockau, arcikňaz u rusk. vyslanstva Rajevsky, Dr. Vuk Karadžič, vyslanci Dr. Rieger, Klaudy, Toman, Ljubič, a i., redaktor Dr. Tkalac, Utješenovič, komponisti Stankovič a Jenku, atď. Slovom, spoločnosť krásna, vyberaná. A Kuzmány iste našiel si svoj krúžok, v ktorom dôverne sa môhol rozprávať, zabaviť. Vo Viedni bývala ešte i vdova a dcéra Kollárova, a domácnosti Kuzmányho a Kollárova udržiavaly priateľstvo i po smrti Kollárovej. Dve dcéry boly priateľkami, nakoľko to dopúšťala rozdielna ich výchova: slovenská dcéry Kuzmányho a nemecká dcéry Kollárovej. Obe rodiny potom asi v jednom čase opustily Viedeň; Kuzmányovci odišli do vlasti, a dcéra Kollárova, Ľudmila, vydala sa do Nemecka, kam odišla za ňou i matka, tiež do vlasti svojej. O vydaji dcéry Kollárovej napísal bol Kuzmány v liste Zechenterovi 3. januára 1863: „Kollárovská Ľudmila sa vydáva za Nemca Nemčúra Schellenberga, učiteľa v jednom privátnom učebnom ústave vo Vaimaru; svatba jej bude okolo Turíc. Bonis cum avibus; nebola to pre Slováka. Počkaj, szegény Tatár!“

Ale Kuzmánymu nebolo veľmi do zábavy. Práce mal plné ruky, starostí plnú hlavu. Keď ostal vo Viedni, urobil tak preto, aby ztadiaľ pomáhal všetkým a dozeral na svoju superintendenciu. Z Viedne sprevádza pozornosťou všetky domáce pohyby, číta noviny a v nich mnohé nápady na svoju osobu, na svoj dištrikt. Opravuje dobre mienené, ale pomýlené zprávy novín.

V týchto bojoch, ktorých šípy zasahovaly ho i vo Viedni, najväčšmi ho bolelo, keď ani u bratov Čechov nenachodil porozumenia. Žaluje sa neznámemu priateľovi do Prahy: „Co o rámusech p. Gedulyho píšete, jsouť to pouhé lstivé finty, které se v novinách roztrubují. Čas ukáže, pakliže v našich vskutku Duch b. jest, která strana v pravdě stojí, pakliže toho není, zůstane předce v tajemství soudu božího. Aby Ste podle pravdy zpraven byl, znejtež, že k 8 těm církvím, na něž se počet 148 církví z obvodu prešp. superintendence, přijavších již zřízení r. 1859 a 1860, ztopil byl neslýchanou a Vám ani jen nepochopnou lstí a surovostí bohaprazdných lidí, už opět 11 připojilo, a v Juli opět 7 nových se přidalo, ač — co v skutku nepochopné a neslýchané paradoxon jest — úřady sami nejvztěkleji stranu svévolnou napomáhají, aniž dovolují, aby církve osvědčiti se chtějící, konvent držeti mohly. Co se v Uhřích děje, toho ponětí míti nemůže, kdo to nezkousil a neviděl. Hanba, tisíckrát hanba na těch Českých svéhlavých — sebemoudrých — zlostných hlupáků, kteří (nečítateľné, asi: drží, nadrží) tomu všemu, co maďaronská strana se Slovanmi zamýšlí, vším možným způsobem o jich přátelství proti nám usiluje. Bůh to odsoudí, odsouditi musí. Sami Maďaroni se s hnusotou od nich odvrácejí. Ale tak se zdá, že i Čechy mají tím ohněm, o němž Apoštol mluví, projíti, ba musí, aby nezmudřevší ohněm německým, zmudřelo maďarským. Chtějíť vlíti v Čechy ducha Polšče“.^[318]

A popri týchto bojoch stihne ešte starať sa i o také veci, že upozorňuje na významné dielo Hilferdingovo „O Kyrilě i Methodij, i tysiaceletnej ich godovščine“, že zaujíma sa o zemevid Uhorska, Illinzom robený, a oznamuje o ňom viac ráz, že blíži sa už k zhotoveniu.

Prostred vážnych starostí stihla ho i starosť radostná: vydaj dcéry Ľudmily. Vo Viedni sosobášil sám dcéru s Jánom Jesenským z Veľkého Jaseňa 25. januára 1863. Dcéra odišla s manželom do Turca. Ostali rodičia s najmladšou dcérkou. Synovia všetci boli už na svojom chlebe, vzdialení od rodičov. Jeden z nich, Peter, bol kupcom v Brezne. Teraz odišla i dcéra na rodné kraje. Čoskoro odchodila za ňou i rodina do blízkostí dcérinej, do Martina.

V poslednom čase, pred úplným presťahovaním sa na Slovensko, dostalo sa Kuzmánymu ešte jedného, veľkého vyznačenia a uznania. Keď teologická fakulta viedenskej univerzity zasvätila výročie a pamiatku vyhlásenia rovnoprávnosti evanjelickej cirkvi s cirkvou rímsko-katolíckou, dňa 23. septembra 1868, udelila čestný doktorát medzi inými aj Kuzmánymu. Bolo to už na čase. Veď dala sa predbehnúť fakulta viedenská v uznaní a odmenení vedeckých zásluh Kuzmányho spoločnosti vedeckej ríšsko-nemeckej i vláde ruskej. Keď ho prepúšťala fakulta z lona svojho a keď svätila pamiatku tak významného momentu v dejinách cirkvi evanjelickej, rozpomenula sa na zásluhy jeho. Avšak evanj. teol. fakulta univerzity viedenskej po prvý raz použila teraz tohoto práva svojho. Do nedávna bola len akademiou, teologickým ústavom.

Z diplomu toho uveďme aspoň slová, s Kuzmánym užšie súvisace: „Festo primo anniversario iure suo primum utentis in virum summe reverendum Carolum Kuzmány ordinis caesarei Russici nomine Sancti Stanislai insigniti equitem, in C. R. Academia evangelicorum Theologica Vindobonensi professorem publicum ordinarium et superintendentem dioecesis Posoniensis aug. conf. addictorum, virum amplissimae eruditionis laude celebratum de coetibus sacris quibus singulari religione sollertia ac dexteritate praeerat nec non de ecclesiis Slavicis quae aug. fidei formulae addictae sunt Libris ad cultum sacrum pertinenitbus lingua vernacula editis longe moeritissimum iuris ecclesiastici scientia docendo et scribendo probata, prae caeteris imbutum collegam carissimum Doctoris S. S. Theologiae dignitatem iura et privilegia Honoris Causa detulit delata publico hoc diplomate…“

Hurban z príležitosti tejto napísal nasledovnú zprávu do svojich „Cirkevných Listov“:^[319] „Důstojný pán Superintendent Karel Kuzmány powyssen jest od nejdůstojnějssí theologické faculty wídenské na Důstojenstwo Doctora sv. Theologie a sice k osláwení památky prohlassené rownopráwnosti cirkwe ewanjelické s cirkwí římsko-katolíckau w zemích německo-slowanských Řísse rakauské. Srdečnau radostí nás naplnilo toto nowé wyznačení Jeho Důstojnosti, nasseho milowaného a tak wysoce o cirkew zaslauženého arcipastíře nasseho a přejeme Mu od Mistra a Pána nasseho Ježisse Krysta, aby hodnosť a důstojenstwí toto dlauho k rozšíření králowství Božího w lůnu národa nasseho na sobe nositi mohl“.

Ešte jedného vyznačenia sa dostalo Kuzmánymu so strany širšieho sveta. Kedy, nemôžeme určiť. Ale bolo posledným, prišlo po týchto, dosiaľ spomenutých, čo vysvitá z toho, že ho nespomínajú dokumenty uvedené. Keď ho vyvolia za biskupa, spomenutá je nemecká zlatá medailla pre vedu a umenie, a keď dostane čestný doktorát, diplom spomína rád sv. Stanislava. Z toho možno zatvárať, že naposledy obdržal najvyššie uznanie, vyznačenie najväčšej hodnoty, ruský rád Sv. Anny II. triedy s imperátorskou korunou.

Koncom r. 1862 bol prepustený Kuzmány z lona fakulty viedenskej, z kruhu profesorského. Úradnej, prepúšťajúcej listiny nemáme po ruke. Ale Cirkevné Listy^[320] podávajú vo výťahu dopis z Viedne 30. septembra (1862?), v ktorom sa spomína, že profesor Dr. A. Lipsius, ináč redaktor „Protestantische Blätter“, z Lipska skrze Schmerlinga do Viedne povolaný, so svojou stranou všemožne sa namáha, aby katedra „Důst. pánem Dr. Kuzmánym uprázdněná žádnym slowanem obsazená nebyla“. Ten istý dopis obsahuje však už i to, že konsistoriálny radca superintendencie prešporskej, Ján Seberíny, v tom čase už vojenský kňaz vo Viedni, je za dočasného profesora teologie, na miesto Kuzmányho, vymenovaný. A Hurban si želá, aby Seberíny bol i utvrdený v úrade profesora, lebo viac študentov bude priťahovať na univerzitu viedenskú, než „šlabykacie z heftů p. Lipsiussowe“. „Již to prozatymní wyjmenowání tohoto nasseho Bohoslowca slowenského tak radostně působilo na mládež nassí, že dosud se jich do 15 mladíků již přihlásilo“.

Z Viedne presťahoval sa Kuzmány i s rodinou do Martina 24. apríla 1863. Vtedy odišiel, opustil Viedeň, ktorá sa mu za 13 rokov stala druhým domovom. Mal tam pokojnejší, keď i prácou preťažený život. Jednako i tam bol naším, srdce mu za nás bilo. Ba uznať treba, že tam viac vykonal v náš prospech, akoby bol vykonal na Slovensku. Krásne sa lúči s ním dopisovateľ Pešťbudinských Vedomostí, vyzdvihujúc a hodnotiac význam jeho pobytu vo Viedni, ale i potrebu toho, aby sa do vlasti navrátil: „Potrebný bol on tu v sídelnom meste državy našej, súc vždy jakoby na stráži, a keď neprajná ruka siahala po živote našom cirkevno-národnom, on vlivom svojím za každým mužne odrazil všetky šípy, naň namierené. No potrebnejším sa stal v domovine svojej, kde ho očakáva nemalá úloha. V službe cirkve evanjelickej a národa slovenského sošedivelý ten patriarcha odoberá sa od nás viedenských svojich ctiteľov“. A uvažujúc surovosť pomerov, vážnosť časov, do akých ide, označuje ho ako „mučedlníka“, ktorý „seba obetuje“.

Prizrime sa zasa ďalším bojom, v ktorých sa Kuzmány zjavuje skutočne ako mučeník, v ktorých tak nedostižne vysoko stojí nad nami, v úsudku našom, v ktorých ako ideál — bojovník, ako hrdina prináša v obeť pohodlie, pokoj, sily.