Zlatý fond > Diela > Dr. Karol Kuzmány. Život a dielo


E-mail (povinné):

Pavol Bujnák:
Dr. Karol Kuzmány. Život a dielo

Dielo digitalizoval(i) Beáta Dubovská, Bohumil Kosa, Robert Zvonár, Gabriela Matejová, Viera Studeničová, Katarína Bendíková, Peter Krško, Pavol Tóth, Ina Chalupková, Alena Kopányiová, Tomáš Vlček, Silvia Harcsová, Dorota Feketeová, Vladimír Fedák, Jana Leščáková, Lenka Konečná, Zuzana Babjaková, Nina Dvorská, Miroslava Školníková, Daniela Kubíková, Eva Lužáková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 80 čitateľov

XXIII. Boje do konca

Konvent r. 1863. — Slávnosť tisícročného pokresťanenia Slovákov. — „O pohanstve a krestu slovenského národa“. — Búrenie národa so svätými. — Kuzmány vo Viedni. — Konvent r. 1864. — Vzrast superintendencie. — Sup. inšpektor Ján Francisci. — Okázalosť obradov Kuzmányho. — Cirkev strehovská. — Kuzmány sa bráni proti maďarským novinám. — Kuzmány v Petrovci v Báčke. — Autonomista Stelczer. — Cirkve bačvanské pristupujú. — Kuzmány v Novom Sade. — V Kulpíne. — V Hložanoch. — Dunajcom domov. — V Pešti. — V H. Strehovej. — Kanonická vizitácia v Liptove. — Článok Kuzmányho v „Sontagsbote“. — Konvent r. 1865. — S Franciscim vo Viedni. — Konvent r. 1866. — Vojna rakúzsko-pruská. — Predtucha smrti. — „Das gute Recht“.

Vráťme sa teraz už zasa k cirkvi, k prácam a k dielam Kuzmányho na poli cirkevnom, odprevaďme ho na konventy a na vizitácie, aby sme videli, že do posledného dychu nevypadol mu z ruky meč, ktorým bránil národ, verné cirkve a superintendenciu.

Konvent 7. okt. 1863 je zaujímavý už i preto, že pred ním v kruhu služieb Božích a s prislúžením večere Pánovej vysvätený bol za prvého farára pre novopristúpivšiu cirkev čáčovskú Ján Rodoľub Borbis. Vysviacka diala sa dľa nového poriadku „wyswěcování na úřad kněžský cirkwe ewanj. augssp. wyzn. w superintendencii přesspurské“, ktorý vypracoval Kuzmány. Spôsob tento je zvláštny, veľmi slávnostný. Vysviacaný farár má sa podrobiť v chráme akoby zkúške, má vyznať tri články vierovyznania apoštolského i s Lutherovým „Co jest to?“ Ale celý spôsob vysviacania sa tak pozdal všetkým prítomným kňazom, že v ich mene žiadal oravský senior Zoch, aby sa „Pořádek“ dal vytlačiť, „co ozdoba cirkve a nasledování hodný příklad i na budaucí časy“. „Pořádek“ vytlačený vyšiel o rok pozdejšie v Cirk. Listoch, i ako osobitný odtisk.

Po zpráve Kuzmányho podal Zoch návrh, aby konvent podal protest proti nájazdu autonomistov, že na svojom gen. konvente 22. septembra 1863 v Pešti vymenovali deputáciu pred panovníka, ktorá by žiadala zrušiť superintendenciu prešporskú, i úplne zrušiť patent. Deputácia vo svojom prosbopise obsahuje lžive vymyslené a podvodne prekrúcané zprávy o cirkvách sriadených. A preto konvent v proteste svojom prizvukuje, že gen. konvent nie je zákonodarné forum, lebo i panovník povolal len generálnu konferenciu docieliť usrozumenia medzi oboma stránkami. Potom, že tvrdenia gen. konventu o jednotlivých cirkvách zakladajú sa na lživých alebo zlomyseľne prekrúcaných zprávach, čoho dôkazom sú pripojené osvedčenia napadnutých cirkví: dolnokubínskej, hlbockej, turo-lúckej, bzinskej, sv. martinskej, horno-jesenskej a lipt. sv. mikulášskej. Po tretie, že stránka autonomistická neznáša od vlády nijakého mučedlníctva, ako sa sťažuje na gen. konvente; ale áno, znášajú ho cirkve patentálné od stránky autonomistickej; čoho dôkazom je i to, že prosby stránky autonomistickej vrchnosti hneď vybavujú, kdežto prosby sriadených často celé mesiace, ba roky musejú čakať na vybavenie, a že si nižšie politické úrady skoro vôbec nevážia najvyšších rozkazov na zastavenie nezákonných agitácií. A konečne po štvrté, že si gen. konvent nepravdive a bez dôvodu výhradne len pre seba osobuje právo autonomie, a patentalistov osočuje, akoby sa prijatím patentu boli zriekli autonomie, kdežto práve patentom sa každému údovi cirkvi zabezpečuje právo, a najvyšší patent cirkve prijaly dobrovoľne a tak autonomne; pokračovanie, ktoré sa deje pod autonomistickou správou, musejú nazvať nie autonomiou, ale všetkým právom antinomiou a svevoľou. Návrh protestu bol prijatý. Vikár Hodža predostre návrh: požiadať cudzozemské, nemecké univerzity rozhodnúť otázku: či je pravda na strane patentálne sriadených, alebo na strane protivníkov; konvent žiada vyčkať výsledok protestu, prv akoby volil túto cestu. Rokoval konvent i o veci vyšších škôl. Otázka táto je na dennom poriadku každého superint. konventu, ale vždy len v štádiu neriešenej, hoci viackráť opakovanej prosby. Superintendent oznámil ešte podporu vysokej vlády, danú dvom cirkvám, a štipendium, dané viac kandidátom. Porobiť i prípravy na navrhnutú synodu sostavený bol výbor: Ct. Zoch, predseda, prísediaci: D. Janovic, S. Novák, O. Brózik, J. Kmeť a L. Bruck. Konečne Hurban navrhuje usporiadať kňazské misijné konferencie, čo konvent v zásade schvaluje, ale bližšie riešenie otázky ponecháva si na budúce.

Ku protestu jednotlivé cirkve podaly osvedčenia a dokumenty. Uvedieme z nich jedno-druhé, ako vzácné dáta pre charakteristiku časov. V cirkvi dolnokubínskej pracovali autonomisti tak, že zneucťovali kňaza, vybíjali mu okná, upodozrievali ho pred ľudom, pokúsili sa podpáliť mu stavania, a ako na Hodžu, podobne i naňho urobili nápad vražedlný. Okrem toho, a to po všetkých cirkvách, búrili ľudí, že ak zemänstvo príjme patent, ztratí zemänské práva a svobody, sedliactvo bude musieť robotovať, veliké poplatky, dane, štóly platiť. Rychtár myjavský, S. Valášek, násilným spôsobom zabránil Turolúčanom chodiť cestou, vedúcou cez chotár myjavský do hôr, len preto, že sa pridŕžali patentálného sriadenia, pri tom pracoval hrozbou i prosbou, pijatikou i peniazmi. Tú istú turolúcku cirkev žaloval i Geduly, že sa neriadnym spôsobom odtrhla od neho. V cirkvi hornojesenskej sám farár pracoval falošnými podpismi a svedkami. Cirkev mikulášska, hoci na konvente 900 hlasov bolo za zariadenie a len 15 proti, jednako sa nemohla sriadiť, pre falošné obžaloby na Hodžu, a pre jeho dlhé súdenie. Konvent seniorátu zvolenského uzavrel nariadiť vyšetrovanie proti „potajomným“ patentalistom.[343]

Toho istého roku, v I. ned. trojičnú, boly po slovenských cirkvách i slávnostné služby Božie na pamiatku tisícročného pokresťanenia Slovákov skrze apoštolov Cyrila a Metoda. Priebeh slávností určil sám Kuzmány, rozpošlúc cirkvám úpravu. Ba spracoval i historické, hlboko vedecké štúdium „O pohanstve a krestu Slovenského národa“, malú to prácočku, ale prvú u nás tohoto druhu, založenú na štúdiu celej, vtedy známej literatúry predmetu.

Spis podáva mnoho zaujímavého pre laika i pre odborníka. V úvode hovorí sám Kuzmány: „Pre neučených je spis tento malý a chatrný o veci velikej a vznešenej; spis ľahký o predmete nesnadnom. Podávam v ňom na krátce výsledky dlhých zkúmaní“. Stanovisko toto je odôvodnené; bol to jubilárny spis, pri ktorom bolo myslené na celý národ. Ale Kuzmány je nie človekom fráz. Ani v takomto jubilejnom spise nepodáva bombastické, entuziazmom národným splodené frázy, ale plody svojich dlhotrvanlivých skúmaní a štúdií. Preto práca jeho i po jubilejnom roku má hodnotu ako vzácny príspevok ku literatúre o pohanstve predkov našich a o ich prestúpení na vieru kresťanskú.

Po úvode hovorí obšírnejšie o pohanskom „věrování“, to je vierovyznávaní, o bohoch, o obetiach, poverách slovenského národa. Pohanské časy národa nášho opisuje dosť podrobne, uvedie o nich všetko, čo vypátrala veda. Len niekoľko slovami podotkne i príčinu rozdielnosti v pohanských náboženstvách, vidí ju v milieu, v prvom rade v prírode, ktorou je národ obtočený.

Preštudoval literatúru predmetu, i uvádza ju na prvej strane. A ako vieme, táto veda, pátrať po praveku národa, bola v tom čase veľmi pestovaná. Kollár prednáša na univerzite viedenskej starožitnosti národa slovenského; oznamuje na pr. v katalogu univerzitnom na prvý semester 1851 — 2 šesť prednášok „o zvíratníku (zodiaku) starých Slovanů, jakožto druhé mythologicko-astronomické částky starožitností retranských“.[344] Ale i Kuzmánymu boly starožitnosti slovanské vždy milým štúdiom, menovite po filologickej stránke. Menovite usiluje sa vysvetliť jednotlivé slová, zachované z tých čias. Tak na pr. Rusalky, ako bohyne potokov, ktoré ručaly, menovaly sa pôvodne Ručialky. Alebo Vajana = vajať, viejať, t. j. sbierať, Lakaš = Lokeš, od slova lákať, vábiť; Ded a Deda = Denda, Ďunďa, atď. Zvyk bol zákonom. Hádalo sa, veštilo sa, pravda hľadala sa ohňom a vodou. Predkovia naši pálili telá mŕtvych, domnievajúc sa, že dokiaľ je telo nie spálené, duša zomretého poletuje so stromu na strom a žalostne narieka. O nesmrteľnosti duše nemali nijakého pochopu alebo tušenia. Uvádza i viac obyčají ľudových, zachovaných zo starých čias, ktoré však ztratily pôvodný význam a smysel, a dnes sa už inakšie vysvetlujú.

Prirodzene, Kuzmány hovorí o týchto veciach pohanského staroveku nášho preto, aby odôvodnil pokresťanenie predkov. Nejde mu o minulosť. Poukázať chce na to, ako blúdili predkovia, ako bolo potrebné pre nich obrátiť sa na kresťanskú vieru. A vlastne vtedy, keď prijali náboženstvo kresťanské, začína sa historia národa nášho, vtedy sa počne — tak krátko trvajúci — zlatý vek jeho, pod vlastnými panovníkmi, a ako Kuzmány hovorí, i s povedomím národným.

Cyril a Metod prišli k nám už aspoň s čiastkami preloženej Biblie. Uvádza slová samého byzantského cisára Michala: „Soluniane vše čisto slovenski besedujut“, títo víerozvestovia — hoc rodom Gréci — naučili sa po staroslovensky, a už v domove, aby mohli šíriť evanjelium medzi krajanmi, prekladali do staroslovenčiny Bibliu a bohoslužobné knihy. Získali národ náboženstvu kresťanskému tým, že mu hlásali evanjelium v materinskej reči. Národ slovenský ľahko, bez násilia prestúpil na vieru kresťanskú; boje jeho boly takrečeno len za slovenskú liturgiu. Podáva i 1. Žalm v pôvodnom znení, v reči Cyrila a Metoda. Spomína rozdiel medzi cyrilikou a medzi glagolikou, o ktorých v tom čase nebolo ešte rozhodnuté, ktorá je staršia. Svätopluka menuje na jednom mieste „podliakom“, preto, že zradne chytil a vydal nepriateľom Rastislava. Ale dokladá ďalej: „Svätopluk bol pri všetkých svojich mravne zlých vlastnostiach hrdina rezký a vojevodca zkúsený“.

Meno „Maďar“ ináč, než sami Maďari, vysvetluje Kuzmány nasledovne: „Khaďzar značí podľa súvekých spisovateľov arabských obyvateľa vrchov, a Maďzar obyvateľa mokradí, t. j. príriečia a prímoria; Kha značí vrch; Ma znamená mokraď; ďzar znamená ľud, ako v maďarskom jazyku gyar-mat, gyer-mek, a v tureckom ďžar“.

Slovenskú liturgiu postupne vytisla latinská, „zvlášť keď aj Maďari od nás a skrze nás prijali kresťanstvo, ač aj pomocou nemeckých biskupov“. Ale slovenská reč sa udržiavala. Že v dvore kráľa Štefana bola bežná, i u jeho nástupcov, na to mnoho dôkazov, ako plášť Štefanov a iné, pri korunovaní kráľov užívané veci so svojimi nápismi staroslovenskými, s literami cyrilskými.

Kuzmány tvrdí, že „národ náš bol po svrženom pohanstve mrzkom najskôr pravoslavný podľa bohoslužby východnej, ač pod biskupstvom rímskym; potom prijav latinskú bohoslužbu, stal sa rímsko-katolíckym; potom v 15-tom století stal sa husitským z veľkej čiastky; zase v 16-tom století luteránskym; v 17-tom a v 18-tom vätšia polovica vrátila sa k rímsko-katolíckemu náboženstvu a menšia zostala pri náboženstve evanjelicko-luteránskom“. Ale vo všetkých pohromách, ktoré sa valily naň, udržiavala ho vôbec jeho viera kresťanská.

Zámer tejto práce Kuzmányho je vyslovený slovami: „teraz by nemalú chuť mali niektorí nesvedomití a podlí ľudia len tak z ľahka šafáriť s vierou nášho ľudu luteránskeho, a razom ho i sneverčiť i odnárodniť; ale „vies Hospod puť pravedných i puť nečestných pohibnet“. A akoby poručenstvo privoláva na konci: „Celý ty môj vrúcne milovaný, slovenský národ, zostaň verným Bohu a v pravej viere, v svätom svedomí, v šľachetných úmysloch, v obetovavosti za ľud, za potomstvo, za slávu Božiu v budúcich tvojich pokoleniach. Buď v tom nezlomný — — —. Uslyš ma, Bože náš — — —““.

Slávnosť konaly i cirkve katolícke, vzývajúc dvoch svätých apoštolov. U evanjelických Slovákov, keď konvent super. i vyslovil žiadosť zasvätiť pamiatku len cirkevne, mala mimovoľne i ráz slovenský, národný.

Protivná stránka použila i túto slávnosť za argument proti sriadeným cirkvám a predovšetkým proti Kuzmánymu. Rozhlasovala a búrila, že zasvätenie pamiatky Cyrila a Metoda naložil Kuzmány, a tomu zas cisár, a že tým chcú uviesť do cirkvi evanjelickej vzývanie svätých.[345]

Silno pokračovala protivná strana i vo vymožených deputáciách, zájazdoch agitačných do sriadených cirkví. Celý čas od konventu opísaného až po najbližší je vyplnená žalobnými prípismi jednej i druhej strany. Autonomisti sbierajú podpisy, i falošné, ďalej; a niet ľahšie, ako v každej, i v najpokojnejšej cirkvi, získať si sľubami, grošmi, pálenkou dvoch-troch prívržencov a ich pomocou pobúriť pokoj celej cirkvi. Náhončích, rychtárov, hájnikov, odvislé osoby našli ľahko, a najtiaž títo trochu znepokojili, už prišli na pomoc druhí, šikovnejší, notári, slúžnovci. V cirkvi turolúckej na pr. sa stalo, že po agitácii Valáškovej pobúrení cirkevníci žiadali si kráľovského komisára. Komisár vyslal ta podslúžneho Csemesza, ktorý 26. februára zbubnoval ľud na obecný dom a popisoval. Sám komisár prišiel ta 5. apríla miesto oznámenej 8. hodiny len o 1. popoludní, zatiaľ najatí agitátori ľud do krčmy sviedli a spili. Ked potom komisár predložil otázku: či chcú patent alebo autonomiu, volali, že nechcú byť katolíkmi. Miestny farár žiadal komisára, aby vysvetlil ľudu, že patentom nemajú byť pokatolíčtení, ale ten odoprel žiadosti, lebo že je nie vyslatý tlmočiť patent. Konečne všetci, nech kričali čokoľvek, boli zapísaní proti patentu.

Neraz falošnými podpismi opatrené prosby znepokojených cirkví zaslaté sú vysokej rade, ktorá berie Kuzmányho na zodpovednosť, ako môže považovať za svoju, za sriadenú, takú cirkev, na pr. dolnokubínsku, hájsku, bzínsku, hornojesenskú, i peštiansku slovenskú. A Kuzmány sháňa dokumenty na podvrátenie podobných žalôb, pýta nové a nové osvedčenia od patričných cirkví, vykazuje, že kedy a koľko ráz sa už osvedčily pri ňom, a či je zákonité ich osvedčenie. Vo veci hájskej cirkvi poukazuje v odpovedi vysokej rade na to, že cirkev pobúril slúžny Velič svojimi náhončími, že nasbieral tam 49 podpisov proti patentu, ale i z tých 12-ti sa v konvente osvedčili, že ich mená proti ich vôli a bez ich vedomia sú zapísané, a pripojil i osvedčenie 187 údov cirkvi za patent.

Cirkev moravsko-lieskovská bola už na toľko pobúrená vtieraním sa a dobíjaním strany autonomistickej, že podala prosbu o ochranu na panovníka a prosí Kuzmányho, aby prosbu podoprel. 23. mája 1864 osobne oddal panovníkovi prosbu a vymôhol najvyššiu signatúru.

Pre Kuzmányho vychádzka táto do Viedne znamenala trochu oddychu a okriatia po stálych útrapoch. Nielen, že so zdarom chodil u panovníka, ale i v samej spoločnosti viedenskej okrial. Boly práve sviatky svätodušné, i prišla bratislavská študujúca mládež po starom zvyku navštíviť študujúcu mládež viedenskú. A keď sa rozniesla povesť, že do Viedne prišiel bývalý profesor Kuzmány a s ním i Chrástek, tajomník Matice, tu nástupca Kuzmányho v profesorstve Seberíny svolal mládež na jej obyčajné zábavné miesto, privítať vzácnych hostí. Pobavili sa; Kuzmány prehovoril niekoľko srdečných slov mládeži, povzbudzujúc ju k práci za národ; prehovoril i Chrástek, spomínajúc vodcov národa ako ideál pre mládež. Pozdravila i mládež hostí; i zaspievali si, medzi iným „Kto za pravdu horí“.[346]

Cestujúc do Viedne s Chrástkom, mal Kuzmány aj iný, matičný úmysel.

V tom roku prihlásily sa i dve nové cirkve k superintendencii Kuzmányho, cirkev kostolňanská 12. marca, a cirkev hybská 24. marca. Aké hrdinstvo sa žiadalo od týchto dvoch cirkví! Keď nielen novoprihlásené cirkve boly tak urputne napádané, ale dotierave probúvali protivníci v cirkvách, od počiatku sriadených; iste počítaly i tieto dve s tým, čo ich očakáva. Jednako sa pripojujú. Také hrdinstvo muselo vyplývať už z toho presvedčenia, že pravda je na strane patentálnych autonomistov, a nie antinomistických autonomistov.

Vyzdvihnúť nám treba zo zprávy Kuzmányho, že superintendencia jeho a sriadené cirkve dostávaly podporu nielen zo štátnej pokladnice, ale i od viac spolkov evanjelických nemeckých. Podpory nemecké boly vždy dané na určitý cieľ, na stavby cirkevné, alebo na napomoženie niektorej cirkvi, škodou, ohňom, povodňou stihnutej. Preto nemožno ich považovať ako riadnu podporu superintendencie.

Superint. konvent 2. augusta 1864 započal sa tiež tak, ako minuloročný, službami Božími, v ich kruhu vysviacaním čakateľa fary, Jána Kraica, a prislúžením večere Pánovej. Superintendencia záležala teraz už z 25 cirkví, a jej tohoročný konvent môhol už prikročiť i k vážnejším dielam. Doterajšie konventy najviac sa len bránily, ohradzovaly proti nápadom, formulovaly svoje právo; tento konvent vyznačuje sa už prácou, návrhmi a uzavretiami pozitívnymi.

Výbor, na predpráce synodálne na minulom konvente zvolený, oznamuje, že na ten čas nemožno ešte nijakých predprác podujímať, lebo 1. autonomická stránka práve rokuje o úprave Hamaliarovskej, 2. organizácia cirkevná patentálna je už úplne spojená s organizáciou štátu, 3. stránka autonomistická sa čo deň viac vzdaľuje od patentalistov tým, že nechce uznať v cirkvi právo majestátné a Slovákom priznať rovnoprávnosť, a 4. pre predpojatosť strany autonomistickej, že by zavrhla i sebelepšie návrhy. Preto konvent otázky synody odkladá na priaznivejšie časy. Vážnou novotou konventu je i Hurbanov návrh o sriadení kňazských konferencií. Návrh už v zásade prijal i predošlý konvent. Teraz Hurban bližšie vysvetluje a odôvodňuje svoj návrh. Kňazskými konferenciami myslí to, čo Nemci menujú vnútornou misiou. Slovenské konferencie by maly byť: „samostatní spolok cirkevní k pozdvihnutiu utuchlého kresťanského života medzi národom našim viery a cirkve ev. luteránskej. Samostatnosť tá nebola by svevoľná, ľudská, proti cirkevnému učeniu postavená, ale toto rozširujúca, uskutočňujúca“. Medzi ciele a úlohy spolku by patrilo i vydávať lacné vierovyznanské, cirkevné a vôbec cit náboženský budiace knihy. K spolku by sa môhly pripnúť konferencie v užšom smysle slova, konferencie kňazské.

Konvent žiada dalej ustanoviť štatút o spôsobe voľby učiteľov, a vypracovať ho vysiela Zocha, Nováka, farárov, Brucka a Gregoroviča, učiteľov. Ďalej sostavil odbor, záležajúci z Hodžu, Zocha, Nováka, Krausa a Križana, pripraviť práce pre sostavenie cirkevnej agendy a iných odborných kníh. Pod dozorom má i zpěvníkový výbor. Stará sa a sriaďuje otázku cestovných trov sup. notárovi. Žiada listiny z archívu dištriktu preddunajského, týkajúce sa cirkví a seniorátov sriadených, tak ako i Kuzmány bol nútený vydať listiny i pečiatku dištriktu preddunajského. Vydobýja si nové, zabezpečuje staré práva. Žiada, aby vysoká rada zabránila kňazom autonomistickým odbavovať cirkevné obrady v cirkvách sriadených, ako sa stalo v Kubíne a v Martine i proti nepovoleniu domáceho farára.

Z ohľadu národného treba vyzdvihnúť návrh seniorátu trenčianskeho: žiadať, aby vys. rada svoje prípisy „na našu slovenskú“ superintendenciu vydávala a posielala v slovenskej reči, a to preto, že 1. v celej superintendencii nieto ani jednej maďarskej cirkvi, 2. že podľa praksi, ale i podľa §§. patentu na správe cirkevnej majú účasť nielen kňazi, ale i presbyteri a všetci oprávnení údovia cirkvi, a po 3. že by preklad, doma konaný, nemal tej váhy, autority, ako pôvodný slovenský prípis. Konvent uznáva slušnosť a oprávnenosť návrhu, ale, keďže možno očakávať, že „riešením všeobecných a podstatných žiadostí, týkajúcich sa všeobecnej rovnoprávnosti národa slovenského a reči jeho s ostatnými spolunárodmi vlasti, i táto žiadosť bude rozhodnutá“, zvláštnu prosbu nedrží na ten čas za potrebnú, a žiada len od superintendenta, aby na vyššom mieste oznámil, že „my maďarským príkazom v úrade nerozumejúc, nemôžeme byť odpovední za chyby, ktoré z nedorozumenia vyplynúť môžu“.

Konvent vyvolil si nového dozorcu, tajným hlasovaním, mimo jedného všetkými hlasmi, Jána Francisciho, inšpektora slovenskej cirkvi peštianskej, pri čom dovtedajšieho, Jána Turzu, neprestáva považovať za svojho čestného inšpektora superintendencionálneho.

Zápisnicu konventu predložil Kuzmány vys. rade na odobrenie 22. aug., a 24. aug. predložil na potvrdenie i voľbu inšpektora superint., Jána Francisciho. Odpoveď dlho neprichodila, konečne 13. júna 1865 došiel protokol i s prílohou zo dňa 9. júna, podľa ktorej panovník potvrdil vyvolenie Jána Francisciho. Kuzmány dokladá v zpráve: „Máme v skutku čo vrúcne ďakuvať Pánu Bohu, že nám k spolupôsobeniu za vec jeho svätú muža toho, i dary ducha bohate nadaného, i najmilostivejšou blahosklonnosťou panovníka našeho a dôverou pocteného, i zásluhami o ľud náš presláveného, neobyčajným osudom behu života na stolicu dozorcu Superintendencie tejto povýšiť ráčil. So srdečnou radosťou u prostried chvál ména Hospodinovho uviedli sme ho do úradu jeho dňa 8. aug. v konsistorskom našom zasadnutí, a zaviazali prísahou k vernosti svätého vierovyznania našeho, k poddanskej poslušnosti Jeho Cis. a král. apošt. Veličenstva a k zachovávaniu i práva a slobody i povinnosti a správy cirkevnej našej. Živ ho pán Boh milostivý mnohé a blahé letá a požehnaj všetkým prácam jeho k sláve ména božieho a k rozkvetu kráľovstva pána našeho Jezu Krista v nás a medzi námi“.

Ale spomenutím potvrdenia a inštalovania nového sup. dozorcu zašli sme už ďaleko. Treba sa nám vrátiť, aby sme mohli opísať potešiteľné, radostné udalosti, ktoré rok tento choval pre Kuzmányho.

Cirkev veličianska s veľkým nákladom, z vlastných síl, horlivosťou miestneho farára Brózika a miestneho i seniorálneho inšpektora Daniela Janovica, obnovila si chrám od základu; rozšírila ho, zasklepila, opatrila murovanými chórmi, novým oltárom a krásnym obrazom, i drahým organom; a požiadala Kuzmányho, aby chrám, takto od základu obnovený, posvätil. Kuzmány vybral sa ta 1. okt. 1864. V Kraľovanoch, na hranici Oravy, vítal ho sen. inšpektor Janovic, senior Zoch, konsenior Novák a banderium veličianske. Na pozdravy odpovedal vítaný. Potom na štvorkoňovom záprahu, sprevádzaný banderiom, tiahol arcipastier do Veličnej. Cestou, v Párnici, čakal ho zástup ľudu, a pozdravil ho miestny novovyvolený učiteľ Ján Pravdoľub Bella; pred samou obcou privítal ho kurátor Ján Holub, a superintendent odpovedal tak dojímave, že mnohým v zástupe perlily sa v očiach slzy radosti. Pri vyzvánaní zvonov, ktoré pred dvoma rokmi posvätil, vtiahol do mestečka, kedysi hlavného mesta Oravy. Pred chrámom pozdravil ho v mene cirkvi miestny farár Brózik, a panna Mária Országhová privítala ho nežnou básničkou. Kuzmány sa poďakoval za vďačné prijatie „veľmi dojímavými slovy a prirodzenou jemu krásnou výrečnosťou“. Po vítankách složil sa na fare a navštívil dozorcu Janovica. Slávnosť bola určená na druhý deň, 2. okt. I v krutej zime a nepriaznivej chvíli sišlo sa množstvo ľudu domáceho i cudzieho. Na slávnosť prišiel i gróf Frant. Pongrácz, k. komisár Oravy, prišli i stoliční páni, úradníci. Zdá sa, tam bol i Hodža, sup. vikár. Po slávnosti bol obed na fare, na ktorom sa zúčastnilo do 40 osôb. Prvú zdravicu povedal sám superintendent na panovníka a hneď na to na predstavenstvo sboru. Potom dostalo sa dosť pozdravov i jemu samému.[347]

Ako na spôsobe vysviacania kňazov, tak i na spôsobe posviacania chrámu vidíme niečo zvláštneho. Na oboch obradoch poznávame ducha Kuzmányho. Pre zvláštnosť, neobyčajnosť slávnosti opísal ju tak obšírne Zoch v Cirkevných Listoch.[348] Poznávame, že Kuzmány mnoho dal i na zovnútornosť, na okázalú obradnosť, že práve táto stránka služieb Božích, ich slávnostnosť, ľahodila nášmu ľudu slovenskému, a že kde sám ľud rozhodoval nad svojím krokom, pripojiť sa ku sriadeným, tam rozhodovala väčšmi táto slávnostná forma kuzmányovských obradov a služieb Božích, než akékoľvek rozumové dôvody.

Z Veličnej prešiel Kuzmány do D. Kubína, kde 4. októbra predsedal výboru, pracujúcemu na štatúte o voľbe učiteľov. Potom vrátil sa domov, do Martina, 19. okt., vysvätil za kaplána Petra Pavla Roya ku boku ťažko chorého brata jeho Augusta Roya, do cirkvi staro-turanskej.

Trochu blenu zamiešalo do vzrastajúceho pokoja Kuzmányho odstúpenie cirkvi turolúckej od sriadenej superintendencie dňa 16. okt. 1864. Cirkev táto nemohla odolať nápadom, ktoré robili na ňu autonomisti a v ich záujme menovite Valášek.

Za ztratu túto prišla však hojná náhrada. Už 8. jan. 1865 prihlásila sa cirkev bzinská a 29. jan. cirkev strehovská v Novohrade. Posledná poslala hneď na potvrdenie i vokátor novozvoleného farára Sámuela Szontágha. Kuzmány cirkev prijal, vokátor potvrdil a vec oznámil vysokej rade. Odpoveď však darmo čakal. Keď uplynulo patentom označených 30 dní po oznámení, a odpovede neprišlo, vyslal do Strehovej Sámuela Nováka, ktorý 14. mája uviedol Szontágha do úradu. Prípad cirkvi tejto je zaujímavý. Szontágh nebol prívržencom patentu a Kuzmányho; ale cirkev, súc bez farára a voliac nového, použila príležitosť a prihlásila sa k superintendencii prešporskej. Prípad tento jasne hovorí, že sám ľud, kde ho nemýlili a nebúrili agitátori autonomistickí, bol za patent a za Kuzmányho.

Vo februári tohoto roku je Kuzmány zasa v B. Bystrici. Pravdepodobne v rodinných veciach. Nápadu onému nedal sa zastrašiť, ba z Martina i častejšie zašiel ta. Bol tam i predošlého roku, 24. okt. 1864, s viac úradníkmi Matice, aby v jej mene pozdravil 67. narodzeniny sláviaceho Moysesa. Teraz chodil len v rodinných veciach, zabavil sa tam dlhší čas, ba napísal ztadiaľ i dopis do Pb. Vedomostí.

Súc zasa doma, v Martine, musí polemizovať s novinami maďarskými, ktoré neprestávajú napádať jeho superintendenciu. 13. marca 1865 odpovedá na podobné novinárske nápady vo svojom „Osvedčení Pesti Naplóvu a všetkým, koho sa vec týka“, udávajúc príčiny, pre ktoré prijaly cirkve patent a sa ho pridŕžajú.

V tom istom čísle Pb. Vedomostí nájdeme i nasledujúcich niekoľko riadkov jeho, poukazujúcich na jeho vznešené smýšľanie: „čakal a čakal som, že sa u nás v stolici sbierka pre oravských našich bratov biedňakov zavedie. Nič a nič. Veď keby hornia Orava bola obydlená jiným a nie slovenským národom, potom by sa asnáď lepšie mala. Pešť a jiné kraje zahaňbujú nás v tom. Čo že robiť? Prosím Vás, prijmíte pre tých našich biednych tu pripojených 10 zl.“[349]

Dňa 21. mája uvádza v Púchove do cirkvi jej novozvoleného farára Maximiliána Hudca. V spojení s uvádzaním Hudcovým, na potvrdenie toho, čo vyššie hovoríme, že veriaci ľud ku sriadeným cirkvám tiahnutý bol práve slávnostnejšími bohoslužbami a obradmi, — spomnime z dopisu v Cirk. Listoch maličkosť o Hudcovej činnosti v peštianskej, sriadiť sa chcejúcej slovenskej cirkvi. Ku smrteľnej posteli cirkevníka bol zavolaný autonomista farár Polerecký a prislúžil nemocnému večeru Pánovu. Nemocný poznal „v bývalém příteli svém nepřítele Krista Spasitele“. „Ne — tí mé tělo nesmějí pochovať! Ne — ne, manželko milá, těm mne nedej! Pošli — pošli, pro kněze, co má pro mne jiné potěšení!“. Manželka, aby vyhovela žiadosti mužovej, poslala pre administrátora M. Hudca, ktorý nemocného skutočne potešil. Keď potom nemocný J. M. umrel, počala sa agitácia. „Székács, Láng, Polereczky, běhali za vdovou, podněcovali vrchnosť, aby zabránila Hudcovi pochovávať“, ale vdova trvala pri vôli zosnulého manžela.[350] — V Púchove po smrti patentálneho Okruckého istí ľudia chceli odtrhnúť cirkev od prijatého poriadku a agitovali za Bolemanovho žiaka, „nějakého pána urozeného Bangyu za faráře. Z tohoto vidíme, že kdekoli není patentu, tam je brána otevřená nevěry prorokům“. Ale zo 156 hlasov dostal Bangya len 5, a Hudec 151.[351] Ľud poznával a nachodil v celom chovaní, v celom obcovaní patentalistov pravú vieru. A pravdepodobné je, — dôkazov nemáme na to, že i riadné služby Božie, i obrady, pohreby, sobáše, mohly byť slávnostnejšie, ako u autonomistov, ktorí si asi chceli osvojiť i chladnosť a jednoduchosť kalvínov.

Onedlho na to, 27. júna, dostal Kuzmány osvedčenie od cirkví petroveckej z Báčky, z konventu 18. júna, 672 podpismi opatrené, že vystupuje zpod správy autonomickej a pripojuje sa k sriadenej, patentálnej superintendencii; spolu si žiada, aby čím skôr prišiel a cirkev usporiadal. Cirkev mala už starého farára, Jána Stehlu, ktorý ju vždy „prodával autonomistům za autonomistickau“, a aby sa úradne nemusel dozvedieť o smýšľaní cirkvi samej, nesvolal nikdy konvent. V spomenutý deň, 18. júna, cirkevníci po službách Božích ostali v chráme a odbavili si konvent i bez farára, a osvedčili sa za patent.[352]

Ako vidíme, bolo tiež zbraňou autonomistov, že nedovolili ľudu osvedčiť sa, nedali mu na to príležitosti, nedržiac konventov. Na Myjave, ako poznamenáva Hurban, držiavaly sa síce konventy, ale nikto nesmel úst otvoriť za patent. Keď však „praskla obruč Waláškovsko-Wannayovská a celé zástupy kričí za patent“, farár zabraňuje konventy, a komisár ich rozháňa.[353]

Kuzmány, cestujúc do Petrovca, stavil sa v Pešťbudíne 12. júla, cez deň sa pobavil a na druhý deň ráno o 6-tej paroloďou cestoval ďalej Dunajom do Báčky. Dňa 13. júla o 11. hod. predpoludním dorazil do Petrovca. Oproti na chotár petrovský prišlo mu bandérium zo 100 „konníků svátečně oděných“, a príchod jeho oznamovaly výstrely z mažiarov a zvonenie na všetkých zvonoch. V meste privítal ho Jur Mrva. Keď sa poďakoval, viedol zástup do chrámu; po piesni „Všickní, jenž“ od oltára prehovoril a dal požehnanie. Po službách Božích išly deputácie, najprv kňazstva prítomného, potom učiteľstva, potom mestská rada, cirkevní úradníci a jednotlivci na poklonu. „Neznali se dost navychvalovat vraucné pobožnosti a lidumilného obcování Jeho Důstojnosti tí, kteří měli to štěstí, přijatu býti od pána Superintendenta“. Poobede navštívil obe tamojšie školy, a potom sa pobavil u Jána Garaya, kde sa spievaly i naše národné piesne. Na druhý deň svolaný bol konvent.

Na konvent tento, alebo vôbec v deň konventu, prišiel do Petrovca i farár súsednej cirkvi, Kysáča, Fridrich Stelczer, autonomista, a to, ako jeho kočiš v opilom stave prezrádzal, Kuzmányho zastreliť. Vyhľadal Kuzmányho u Čányho pri obede a začal hneď dišputu o patente, a hromžil na svoju cirkev. Kuzmány upozornil ho na neslušnosť a žiadal, aby ho vyhľadal na fare o 6. hodine, ak mu má čo povedať o cirkevných veciach. Sám odišiel po návštevách. Stelczer ostal u Čányho a dohadoval sa s kurátorom Kopčekom o patente, ktorý šikovne podvracal „jako se zdalo zpitého náruživce“. Keď sa povesť rozniesla o úmysle Stelczerovom, prišiel k nemu rychtár rovno s otázkou: či má zbroj so sebou? Priznal sa a vytiahol dvojku pištol; rychtár mu ju odobral, kočiša jeho dal zaprieť a Stelczera dal dvom sluhom vyviesť za chotár. Stelczer oddal vec súdu.[354] Ináče Kysáč, ako poznamenáva dopisovateľ, je rozdvojený „ne sám v sobě, než se svým autonomným pánem“, Stelczerem.

Došlo i vyslanstvo cirkvi kulpínskej pod vedením farára Koléniho, a prednieslo žiadosť, že sa chce pripojiť k superintendencii patentálnej. Kuzmány ich uvedomil, aby si to konventuálne vybavili, a tak že ich vďačne príjme pod svoju ochranu.

Keď bol Kuzmány v Petrovci, po dva večery shromaždila sa tamojšia mládež pod okná bývania jeho a dala výraz svojej úcty, oddanosti zaspievaním viac národných piesní, medzi nimi „Kto za pravdu horí“, „Hej Slováci“, atď.

Svoju úradnú vychádzku použil i k súkromným veciam. 15-ho odišiel do Nového Sadu, aby videl mesto a povestnú pevnosť petrovaradínsku. V Novom Sade bavil sa krátko. Ponavštevoval už i predtým známych, i neznámych znamenitejších Srbov; menovite pravoslávneho biskupa Platona, ako prvého predsedu Matice srbskej; tam poznal i jej podpredsedu Branovačkyho. Po dôvernom rozhovore a srdečnom objatí s Platonom na rozlúčku, v sprievode Branovačkyho šiel do budovy Matice, kde našiel tajomníka Hadžiča ml. a profesora reálky Radiča. Ztadiaľ šiel k Dunaju a pre krátkosť času len odtiaľ si obzrel pevnosť petrovaradínsku. Tamojší mestský kapitán Konček, rodom Turčan, vyhľadal Kuzmányho, ktorý popoludní vrátil mu návštevu. Potom vyhľadal ešte dvoch výtečných Srbov a večer vrátil sa do Petrovca. Na vychádzke sprevádzal ho Ján Tobiáš Langhoffer, ktorý poslal i dopis novinám, a poznamenáva „Myslel som si: Bože môj! Jaký je to rozdiel nekoho len z kníh a spisov, a osobne poznať“.[355]

Druhého dňa, 16-ho júla, mal ísť do Kulpína. I vybralo sa mu oproti bandérium. Ale nestretajúc ho cestou nikde, zašlo až do Petrovca, kde našlo Kuzmányho pred chrámom, obkľúčeného vyslanstvom cirkvi hložianskej. Až okolo 4-tej popoludní dostalo sa mu prehovoriť so superintendentom a pojať ho sebou. Príduc do Kulpína, šiel pri vyzváňaní rovno do chrámu, vencami a kvetami ozdobeného, prehovoril k cirkvi, pomodlil sa a udelil požehnanie. Pri reči jeho slzily oči poslucháčov.[356] Po službách Božích darmo chceli prehovoriť s ním Kulpínčania, už ho čakaly vyslanstvá rozličné, menovite vyslanstvo Nemcov kulpínskych, ktorí sa písomne odporúčali a pridali; potom vyslanstvo cirkvi sylbašskej i s farárom, ktoré sľúbilo sa hneď sriadiť a pripojiť.[357]

Hľadiac takto na cestu Kuzmányho, bola skutočne triumfálna. Tu našiel hojnú náhradu za pohanenie, ktoré znášal na Horniakoch. Ľud, majúcejší, bol povedomejším svojich práv cirkevných i národných. Ako okrial Kuzmány na duchu v tom ovzduší! Večer zasa pri zvuku zvonov ako slovenských evanjelických, tak i srbských a vyprevádzaný veľkým zástupom, odišiel do Petrovca, zkadiaľ 17-ho ráno zavčasu odišiel do Hložian. Slávne uvítaný, pobudnul tu niekoľko hodín, poradil sa s cirkvou a ešte predpoludním odišiel k Dunaju, a zasa loďou cestoval nazpäť do Pešti. Tu 20-ho poctil návštevou redakciu Pb. Vedomostí, iste pochváliac sa dobrým výsledkom cesty svojej.

Nemôžeme sa podrobne zaoberať každou cirkvou a opisovať jej prechod od autonomickej ku patentálnej správe. Nebudeme opisovať ani ďalšie brojenie Stelczerovo v cirkvi kysáčskej proti sriadenej superintendencii. Uspokojme sa s udaním, že za Petrovcom prihlásily sa k superintendencii sriadenej dňa 16. júla Kulpín, Silbáš, Hložany a na posledy i Kysáč. Len z poslednej cirkvi podal Stelczer protest, že konvent nebol riadne svolaný a väčšina že sa neosvedčila za patent, preto že jeho rozhodnutie za neplatné uznáva a na vôľu superintendenta ponecháva komisára ta vyžiadať.

Sotva došiel domov, ba zdá sa, rovno cestou zavítal do cirkvi horno-strehovskej 20. júla a utvrdiac ju vo vernosti a horlivosti, pobavil sa tam až do 23-ho.

Cez mesiac august je doma v Martine. Odbývajú sa slávnosti matičné, valné i výborové zasadnutia. V auguste navštívil ho Abel Lukšič, redaktor „Slawische Blätter“, potom Stauduar a Bedekovič. V Martine zaujímali sa o Maticu. Spolu chceli cestovať po Slovensku. Kuzmány tedy pojal ich sebou na kanonickú vizitáciu do Liptova, a dokiaľ si on odbavoval svoje úradné povinnosti, hostia chodili po krajoch Liptova, poznávajúc krásy prírody na Slovensku.

Do Hýb zavítal Kuzmány 2. septembra podvečer o 5-tej v sprievode konseniora oravského S. Nováka. Príchod jeho oznamovalo zvonenie a výstrely z mažiarov; oproti mu vyšiel farár Kraus i ľud pod národnými prapormi, a po vítankách vošli do fary. Tu prišli na poklonu Kuzmánymu úrady cirkevné, i tadiaľ cestujúci profesori levočskí, bratia Kordošovci, farár trnovecký Lehocký, vracajúci sa z V. Revúcej, i slovenskí žiaci, cestujúci do škôl. Večer mládež hybská spievala pod oknom Kuzmányho „Kto za pravdu horí“, „Hore Váhom, dolu Váhom dúha vodu pije, kto: Kuzmányho, Francisciho, Nováka, Moysesa, Hodžu, Hurbana, Daxnera, atď. zamiluje, ať žije!“ Po speve Kuzmány vyšiel k mládeži, poďakoval za prejav oddanosti a povzbudzoval ju. Na druhý deň, 3. septembra, v nedeľu, prišiel mu na poklonu mestský magistrát. Z fary potom medzi pannami, vo dva rady rozstavenými, ktoré mu hádzaly vence a kvety pod nohy, tiahol Kuzmány v sprievode štyroch farárov: Nováka, Krausa, Ružiaka a Bacháta do chrámu. Odbavili slávnostné služby Božie, pri ktorých každý z kňazov striedave účinkoval; na konci biskup prislúžil kňazom večeru Pánovu, čo, ako poznamenáva dopisovateľ, „veľmi dojímave účinkovalo“. Pri obede zdravice; popoludní porobil návštevy po meste. Podvečer došiel ta i vikár Hodža.

Na druhý deň, 4-ho, hneď ráno šiel do Kokavy, vyprevádzaný kňazmi a ľudom. Predpoludním služby Božie. Potom si trochu prejedol a hneď šiel ďalej do Pribyliny, kde ho vítalo bandérium. Ale Kuzmány bol už ustatý, umorený od mnohého drgania po zlých cestách a žiadal si oddýchnuť, na slávnostnom obede sa nezúčastnil. Možno, premýšľal o ďalšej svojej povinnosti. Lebo popoludní o 3-tej už zasa šiel odbaviť slávnostné služby Božie.

Po službách Božích oddychujúc, kochal sa pohľadom na Kriváň, lúčami zapadajúceho slnka pozlátený. Pohľad urobil naňho taký dojem, že si odkreslil Kriváň. S tejto stránky sme nepoznali dosiaľ Kuzmányho, že by bol mal vlohy i kresliť.

Okolo 5. h. večer, pri zvonení a strielaní, odišiel, vyprevádzaný mnohými do Hrádku, inými až do Mikuláša.[358] V Mikuláši prenocoval u Hodžu, ale či sa i dlhšie bavil tam, nevedieť.

So svojimi hosťmi, Srbmi, mal chodiť i v Brezne a po Zvolene.[359]

Dňa 24. septembra 1865 po zkúške kandidatickej vysvätil za kaplána Jána Marečka, ku boku Jána Trokana do Kostolného.

Zo zprávy Kuzmányho, prečítanej na konvente 26. okt. 1865 v Martine, vyzdvihnime ešte, že superintendencia prešporská v tomto čase počítovala 26 cirkví, 91 obcí, 51.403 duší, 57 škôl s 5017 školskými dietkami. Na predošlom konvente spomínal Kuzmány 25 cirkví, kdežto od tedy odpadla len jedna a pripojilo sa ich 6, a teraz ich vypočíta jednako len 26, preto, že vtedy počítal viac cirkví takých, ktoré sa síce chcely prihlásiť, ale pre prekážky nemohly. Teraz spomenutých 26 cirkví sú všetky skutočne už pripojené ku patentálnym. A keď povážime, že spomínané dolnozemské cirkve sa spojily v seniorát a 20. sept. 1865 si za seniora vyvolily Jána Kolényiho, vidíme, že Kuzmány mal po boku 6 seniorov, hoc seniorátov, 1 — 2 cirkvami zastúpených, pri patente bolo viac.

Pomaly tedy, ale jednako sa vzmáhala superintendencia Kuzmányho. A on môhol zakončiť zprávu slovami: „Z tohoto všetkého vidno, že právo naše na slove Jeho Veličenstva založené neprišlo síce ešte k tej platnosti a nedošlo tej uznalosti, o ktorú toľký boj vedieme so svetom týmto v našich časoch predivne prevrácených. Pri tom ale pri všetkom koriť sa nám je pred nevystihlými cestámi rady božej, s vďačnosťou uznávať jeho pomoc nám vzdor tolikým a mocným živlom sveta tohoto veci našej nepriateľským dokázanú: modliť sa a neprestajne pracovať, pokiaľ je deň, konečne zase silne dúfať v ďalšiu Božiu pomoc a ochranu a neohrožene stáť na pravde a práve našom v svätej povinností. Hrad prepevný jest pán Bůh náš“.

Ako vždy dľa týchto zásad a hesiel svojich konal on sám! Akou namáhavou úlohou bolo vykonať odrazu vo viac cirkvách vizitáciu, všade kázať, povzbudzovať, oduševňovať a radiť! K tomu žiadal sa nielen hotový duch, ale i silné telo.

Duch jeho pracoval stále a hľadal si pole práce i mimo týchto ťažkých povinností. Asi v septembri t. r. napísal článok do Sontagsbote. Článok, zdá sa, týkal sa nielen cirkevných, ale i rodinných vecí. Na to možno zatvárať z listu Moysesovho, ktorý 1. okt. 1865 píše Kuzmánymu: „S povďačnosťou posielam nazpäť sdelené mi číslo Sontagsbota, vo ktorom som Váš článok s veľkou účasťou čítal. Takieto v záujmoch Slavianstva, a menovite Slovenska v nemeckej reči uverejňované pojednania majú, zvlášte terajšieho času veľkú významnosť, preto by sa čím častejšie striedať maly“.[360] Inde púšťa sa do polemie, zavracia bezohľadne prísneho kritika a do ochrany berie Pešťbudínske Vedomosti proti nápadom Sokola. Potom zas sostavuje a spracúva stanovy pre „úrokoveň“ martinskú. Alebo vypisuje matičné súbehy a oznamuje ich výsledky, sám sa zaujímajúc i bližšie o ne. Takto, v stálej duševnej práci a v zaujímaní sa o všetko plynú mu dni od jedného konventu po druhý.

Na konvente sup. 26. okt. 1865 predstavil sa už vyvolený i potvrdený sup. inšpektor Ján Francisci. V reči svojej pripomínal ešte mnohé boje, ktoré čakajú superintendenciu, a dal výraz dôvere v pomoc Božiu. Tak myslí, že len evanj. cirkev pestuje pravú svobodu. „Nebo svoboda bez cirkevnosti a kresťanství, a osvěta bez pravdy a kresťanství není leč do saustavy uvedená křivda, ano jen kresťanství svobodu pravau svobodou a osvětou činí. A poněvádž cirkev naše to oboje i žádá i činí, za to má, že cirkev, a jmenovite naše Superintendencie jistější a pokojnější budaucnosti jde v ústřety“. Kuzmány prečítal zprávu. Otázka škôl je i teraz na dennom poriadku, a konvent žiada vyslať s prosbou ku panovníkovi deputáciu z oboch predsedov, Kuzmányho a Francisciho. Referuje výbor o katechizme a o agende; Hurban o „založení jednoty pro vnitřní missii“, k uskutočneniu ktorej konvent ešte vždy neprikročil, ale vyžiadal si jej stanovy na preskúmanie, a riešenie zas odložil na rok. Vážnejšie uzavretie je, aby sa platy farárske a učiteľské, dľa možnosti, gruntoknihovne hľadely poisťovať. Potom ustanovený bol stály odbor pre zkúšanie kandidátov kňazstva, a do odboru tohoto ku boku Kuzmányho vyslatí boli: Ondrej Hodža, Ján Dobrucký a Jozef Horvát, farári, a zo svetského stavu Ján Kohút a Ján Jesenský. Ďalej uzavrel konvent dať tlačiť šematizmus v slovenskej, a diplomy vysviacania na úrad kňazský v slovensko-latinskej reči. Pozdraviť najvyšších krajinských hodnostárov vysiela konvent deputáciu z dvoch predsedov; deputácia by mala prosiť i o ochranu proti akýmkoľvek krivdám.

Podľa uzavretia konventu Kuzmány hneď v novembri vybral sa do Viedne i so spolupredsedom Franciscim. 23. novembra boli na audiencii u panovníka a 28. novembra porobili návštevy u vysokých hodnostárov, aby ich pozdravili. S akým výsledkom, o tom nieto mienky, nereferuje o výsledku ani Kuzmány na budúcom konvente, len dokladá, že odpovede neobdržal.

Okrem tejto cesty neopustil už Martin na dlšie; cez zimu neišiel nikam.

Zvláštnym nám predchodí konvent tento, odbývaný 5. júla 1866. Akosi zo všetkého dýcha myšlienka, že je to posledný konvent Kuzmányho! Ako by sa bola tam kdesi skrývala táto myšlienka, akoby bola opanovala všetkých! A sám Kuzmány akoby bol mal predtuchu, že blíži sa koniec.

Na celom rokovaní badáme akúsi podráždenosť, akúsi nespokojnosť so samým sebou u každého, čo má svoje príčiny vo vojne monarchie proti Prusku. Kuzmány práve 3. júla písal svoju zprávu, keď sa strhla rozhodná bitka medzi rakúzskym a medzi pruským vojskom, a konvent zasedal 5. júla, keď už možno, dochodily zprávy o rozhodnej porážke rakúzskeho vojska. Mužovia naši boli by priali Rakúzsku výhru, veď len od silného Rakúzska mohli očakávať pomoc i v svojich domácich bojoch. Prirodzene, stŕpali strachom, a náladu túto vycítiť z priebehu celého konventu.

A badať, vycítiť také tiché odumieranie, chabnutie celej superintendencie. Ak dosiaľ hovela vláda autonomistom, teraz to robí ešte väčšmi. Do báčanských cirkví vysiela komisára vyskúmať, akým spôsobom sa pripojily k patentu. Nová cirkev sa prihlási, Mikuláš, 10. júna 1866 znova si vyvolí i farára Hodžu a žiada Kuzmányho o návštevu; Kuzmány hotový je ísť, ale vysoká rada mu radí vyčkať výsledok započatého vyšetrovania. A jedno za druhým odmrštené sú všetky, akékoľvek prosby Kuzmányho a jeho superintendencie. Odmrštená je žiadosť cirkvi moravsko-lieskovskej, aby vyslatý bol ta komisár. Ale kde si to žiadajú skoro v tom istom čase autonomisti, ako do báčanských cirkví a do Mikuláša, stane sa ihneď. Odmrštená je prosba vdovy Okrutského, farára púchovského, Kuzmánym predostretá, aby jej daná bola podpora na výchovu sirôt. Odmrštená je teraz, 22. januára 1866, i prosba, podaná ešte r. 1862, aby pri sriaďovaní cirkvi povolené boly isté odchýlky od patentu. Riešením zo dňa 23. februára povoľuje sa vykonať výrok gen. konzistoria proti Hodžovi. Zavrhuje sa 1. apríla prosba superintendencie, podatá ešte r. 1862, o vydávanie príslušného paušálu štvrť- alebo pol ročne. A 14. apríla sa cirkev turolúcka prisudzuje autonomickej správe.

To nie sú čisté veci; tu muselo sa diať niečo za kulisňami. Vojna hrozila, a Viedeň potrebovala pomoc Uhorska, chcela si získať priazeň maďarských veľmožov, preto im hovela, preto musela ubíjať nevinných a neškodných Slovákov.

K tomu i delníci vzácni opúšťali z riadenia Božieho vinicu, a Kuzmány smutnými slovami parentuje v zpráve svojej farárov Zocha a Babylona, učiteľov Brucka a Šušku. A keď i zaplnené bolo ich miesto novými ľuďmi, jednako dojem pomalého odumierania nemôhol chýbať u zastupiteľov konventu.

Kuzmány tešil seba i ostatných podujímaním nových stavieb v mnohých cirkvách. Tu videl, že duch pravý cirkevný, nábožný nehynie z ľudu nášho, že ľud, poznajúci pravdu a svobodu, rastie v povedomí cirkevnom. Hovorí o tom v zpráve: „Dajže, Bože, — — aby sa od všetkých a skrze všetko i kázal i poslúchal Kristus, jediná naša nádeja a jediné spasenie, a nie len nás, ale i celého sveta, bez nehož nič nezpomôžu ani zemské zákony, ani zemské vrchnosti, ani vojny, ani víťazstvá, ani umenie, ani známosti, ani priemysel, ani ktorákoľvek kultúra, ba ani len sama táto zem a jej plodivosť, jej úrody, jej bohatstvá, nič nespomôžu bez Krista v človeku a znovuzrozenia človeka v Kristu, večne jedinom Spasiteľovi i veku tohoto i veku večnosti“. Aké to slová! Aký v nich žiaľ, resignácia, sklamanie! Bez Krista nepomôžu ani zemské zákony, ani vrchnosti, ani vojny, ani víťazstvá! Vo vrchnostiach, v zákonoch sa už sklamal neraz, teraz tuší nové sklamanie, že nepomôže ani vojna. Čo ostáva, kam sa obrátiť, kto pomôže? Kristus, jedine Kristus!

A jaké strašné slová dokladá k tomu! Kto nevidí v nich predtuchu blízkej smrti, blízkeho konca všetkému?! „Na to umriem; nie žeby som chcel umrieť, lebo nie som Pavel, a bojím sa súdu, a nie som ešte cele hotový, len snažím sa o to, a napomínam i všetkých spoludelníkov svojich, Vás, i všetkých poslucháčov našich, aby sme tak všetci niekedy nie síce bezpečne, spoliehajúc sa na život náš, ale dúfanlive spoliehajúc sa na milosť Božiu neskonalú, mohli usnúť v Pánu, a precítiť zase v Pánu“. Či je to nie predtucha smrti? Čo bolo jej príčinou? Telo nie, to bolo zdravé, pružné, hotové k novým námahám, hotové ísť na kanonickú vizitáciu do Liptovského Mikuláša. Ale znaky časov budily predtuchu, že čaká pád, stroskotanie lodičku superintendencie sriadenej, a z toho sa rodila i predtucha vlastného skonania.

Prebehnime na krátko významnejšie body rokovania konventu. Kde-tu vidíme vôľu k životu, predpráce k ďalšiemu trvaniu superintendencie, keď i nie u Kuzmányho, aspoň u ostatných. Stanovy voľby učiteľov sú prijaté, superintendent má ich predostrieť na potvrdenie. Konvent i pred konečným riešením veci, za veľmi súrné uznáva otvoriť prípravnú a prvú triedu gymnaziálnu v Martine; preto sostavuje školský výbor, záležajúci z Kumányho, predsedu, Jozefa Horvátha, Ondreja Hodžu, Jána Jesenského a Jána Kohúta; a superintendencia na tento školský cieľ venuje všetky úroky fondu školského. O svojom katechizme oznamuje Kuzmány, že sedem hárkov je už vytlačených, a že celý spis bude rozposlatý najneskôr koncom augusta, alebo začiatkom septembra. Stanovy spolku vnútornej misie vrchnosť ešte nepotvrdila. Konvent vykonal i novú voľbu konzistoriálnych radcov a ich náhradníkov; zvolení boli: Hurban, Kokeš, Ján Kohút a Jíri Matúška, riadní, Daniel Martiny a Ondrej Brózik, Ondrej Pálka a Michal Horváth, náhradní konzist. radcovia; notári Ján Dobrucký a Sámuel Šípka. Za náhradných sup. notárov, pri riadnom K. Križanovi, M. Hudec a Ambro Pivko.

Vyzdvihnime lepšie bod XXII. „ohledem podlého obviňování z přečinu a osočování naši Supdencie a jejího biskupa skrz aut. generálné konventy — osvědčuje se Důst. pán biskup v ten smysl, že udání tá jsau ne jen pauhé a hanebné lží, a podlé bezectné osočování mužů cti hodných a Superintendencie zákonů a pořádků předepsaných přísně se přidržející, ale i že, jestli taký Convent jest skutečným a pravdivým orgánem cirkve, tehdáž by se říci mohlo, že jest i kterákoli banda cirkvi. Ačkoliv konvent je toho domnění, že pohaneným býti od tak nehanebných a bezectných pomluvačů a ctiutrhačů čest jest, a že ony pomluvy ani v nejmenším konvent, ano celau Superintendencii v důvěře v Důst. vřelemilovaného a všeobecně ctěného biskupa p. Dra. Karla Kuzmány-ho nemýlí a neklátí i předce maje za to, že o čest někoho, o dobré jméno okrádat jest větším zločinem, než krádež na majetku spáchaná, nemůže si ani jen myslet, že by J. Velič. jakožto Nejvyšší dozorce cirkve takový zločin beztřestně na pravověrném biskupu a naší, Jeho svatým slovem potvrzené a zaručené Superintendencii Prešpurské páchat dovolit mohlo“. Preto vymenúva odbor, záležajúci z vikára Hodžu, ako predsedu, Sám. Nováka, Dan. Janoviča a Pavla Mudroňa, ktorý by pri upotrebení všetkých možných dát vypracoval prosbu na panovníka a oddal deputácii, aby ju predložila. Deputácia tá by záležala z Kuzmányho, Hurbana, Paulinyho—Tótha a z dvoch údov cirkvi mikulášskej, a to preto, že táto deputácia mala odrazu predniesť i prosbu a žalobu cirkvi tejto.

„Z příčiny nynějších, od nepřátelů Rakausska násilně a bezočivě zapříčiněné krvavé vojny“, konvent vystrojuje adresu loyality k Jeho c. kr. ap. Veličenstvu. A všetci vyvolávajú panovníkovi na slávu.

Konvent zakončí sa tým, že Hurban prečíta Žalm 90. od v. 13. do konca: „Navrať se zase, Hospodine…“ a modlitbou vďačnou za pomoc ducha.

Samá pokora, samé korenie sa, samé prosby a deputácie o pomoc, o milosť a o ochranu. Kdežto tí, ktorí sa nekorili a neprosili, ktorí smele žiadali a hrozili, obdržali, ostali víťazmi.

*

Kuzmány bránil do posledného dychu svoju superintendenciu živým slovom, prosbami u panovníka, osobným povzbudzovaním i perom. I posledná práca jeho, vyšlá tlačou, je apologetickým, obranným dielom: „Das gute Recht der evang. A. C. Pressburger Superintendenz. Ein Wort zu seiner Zeit“ (Vo Viedni r. 1866). Je to obrana patentu, obrana svojej superintendencie. Obrana vážna, založená na dôkazoch, vypracovaná vedeckým aparátom. Dejinným postupovaním odôvodňuje oprávnenosť patent, v ktorom vidí velikú milosť, preukázanú cirkvi evanjelickej od panovníka. Poukazuje na prechmaty maďarizátorov, ktorí záujmy národné stavali nad záujem cirkvi, ale i v tom sa dopúšťali hriechu, že bojovali len za záujmy národa maďarského, na úkor ostatných. Kdežto, keď už záujmy národné stavali nad cirkevné, mali byť dôslední, aby rovnako napomáhali i záujmy ostatných národností. Poukazuje na hrubé pôsobenie generálneho inšpektora grófa Zayho, spomína jeho „osobné, až po smiešnosť extravagantné náhľady“. Tým všetkým je ospravedlnený cisársky patent, aspoň na krátky čas priniesol pokoj evanjelikom slovenskej národnosti i všetkým, ktorí sami sa nebúrili proti druhým; slovom pokoj pre pokojamilovných, pokoja žiadostivých evanjelikov.

Ohradzuje sa, ba svoje výstražné pastierske slovo pozdvihuje i proti všetkým snahám, smerujúcim k spojeniu evanjelikov s kalvínmi. Takéto spojenie by v jednom prípade uznal, keby šlo totiž o defenzívné spojenie protestantov proti spoločnému nepriateľovi, proti katolicizmu. Uznal by „föderatívnu uniu“. Ale tu nešlo o zosilnenie protestantizmu proti jeho nepriateľovi, ale o pomaďarčenie Slovákov evanjelických. Kuzmány nedá sa síce uchvátiť tomuto dôvodu, ale čisto zo zásad, z dogiem evanjelických dokazuje nemožnosť, nemravnosť unie. Od biskupov autonomistických sa žiadala prísaha, že všemožne budú pracovať na spojení. Kuzmány hovorí na to: „wenn dies keine Untreue gegen das Bekenntniss der Kirche ist, so gibt es überhaupt keine“.[361] A menuje ich protestantmi takými, ktorí protestujú práve proti pozitívne-protestantskej cirkvi a proti jej učeniu.

Spis tento je vzácnym dokumentom času, zrkadlom pomerov. Končí tým, že Kuzmány uvažuje a podáva podmienky dorozumenia sa autonomistov s patentistami. Kuzmány, ako pravý pastier, chcel by shromaždiť, sjednotiť stádo. Mrzí ho, že je cirkev evanjelická roztrhaná, rozdvojená. Nie jeho vinou sa tak stalo, vina je u protivníkov, u autonomistov; ale on chce ich presvedčiť dobrosrdečne, v záujme cirkvi Kristovej. Chcel uviesť pokoj do cirkvi, aby mohla vzrastať vnútorne. Ale nedožil sa toho. — A neraz by bola musela ešte i potom zaplakať duša jeho. Nedočkal sa však ani účinku, ani vydania tejto práce, od ktorej očakával, že presvedčí, že utíši mysle protivníkov. 12. júna 1866 napísal úvod a o dva mesiace na to dokonal.

Vojna skončila sa porážkou pre Rakúzsko. Panovník chcel si získať všetky „národy“ ríše svojej, Maďarov, Chorvatov, Čechov, a zabudnul na verné „národnosti“.

R. 1867 pomeril sa s Maďarmi. A v tom roku zrušená bola i superintendencia prešporská. Hodža, vikár biskupský, rozposiela síce obežník k cirkvám sriadeným, aby vytrvaly pri patente a vyčkaly zvolenie nového biskupa. Marné je všetko. Zlé časy idú!

Dojem je ten, že panovník vzhľadom na osobu Kuzmányho a na vernosť ľudu slovenského ponechal superintendenciu prešporskú do konca života Kuzmányho a odporoval nápadom autonomistov. Ale či by im bol odporoval i ďalej, po prehratej vojne, pri ďalšom živote Kuzmányho, či nebol by ho nechal padnúť s výšky slávy do hĺbky pohanenia, je otázka.

Aké šťastie pre osobu Kuzmányho, že nedožil pádu svojho a svojej superintendencie! Že nevidel akoby ničomnosť, daromnosť svojich prác, svojich bojov, obetí, námah! Že na výške svojej slávy zavrel oči, aby nevidel viac tých krívd, urážok, potupy, ktoré sú už raz podielom slabších od mocnejších vo svete tomto!



[343] Dopis v Pb. Ved. 1863 jan. 16.

[344] Slovenské Noviny, 1851.

[345] Pb. Ved. 1863, č. 50.

[346] Dopis v Pb. Ved. 1864, č. 43.

[347] Dopis v Pb. Ved. 1864, č. 84.

[348] Dopis v Cirk. Listoch, II. str. 72 — 3.

[349] Pb. Ved. 1865, č. 24.

[350] Dopis v Cirk. Listoch, Díl. II., str. 184.

[351] Dopis v Cirk. Listoch, Díl. II. str. 184.

[352] Dopis v Cirk. Listoch, Díl II., str. 232.

[353] Dopis v Cirk. Listoch, Díl II., str. 232, pozn.

[354] Cirk. Listy. Díl II., str. 307 — 8. Dopis.

[355] Pb. Ved. 1865, č. 56.

[356] Vôbec všetky dopisy označujú dojem rečí jeho tak, že poslucháčstvo dojaté slzí radosťou.

[357] Cirk. Listy. Díl II., str. 314.

[358] Dopis v Cirk. Listoch. Díl II., str. 319 — 322.

[359] Pb. Ved. 1865, č. 83.

[360] Slov. Pohľ. 1898, str. 189.

[361] Das gute Recht, str. 11





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.