ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Matičnej družine“. — Hurban o poslednom stretnutí s Kuzmánym. — Náhla smrť. — Domnienky o jej príčine. — Posledné slová Kuzmányho. — Pohreb. — P. Mudroňov „trúchlospev“. — Hlasy nepriateľské. — Smrť manželkina. — Potomci Kuzmányho. — Duch Kuzmányho.

Už na konvente bol smutný, zamračený Kuzmány, tušiac zlý obrat vecí, a tušiac i svoju smrť. V zpráve spomína, že bez Krista nič nám nespomôže. Ako súhlasia s tým myšlienky poslednej básne jeho, napísanej krátko pred tým, 2. mája. „Matičnej družine“. I to bolo posledné jeho predsedanie v matičnom výbore, a vtedy napísal i poslednú báseň svoju. V nej spomína večnosť a prechováva nádej, že Boh a Kristus ochránia a zachovajú národ slovenský,

O svojom poslednom stretnutí a lúčení sa s ním napísal Hurban: „Mysl jeho byla při posledním Konvente zahalená tušeními velikých neřestí, když sem se laučil s ním dne 5-ho Júla po dokonaných věcech Konventuálních, pravil mi, že se bojí velikých udalostí naši monarchii neprejných! V Turci ještě vtedy neznalo se o porážce králohradecké. Já sem ho těšil, ale on zahledený na hory milého Turce nesmírně bolastným hlasem volal: „O by jen nemusil Císař náš nad svým Benedekem svolat s Augustem: Varre, Varre, navrať mi pluky mé!“ Bohužel, bylo již tušení splnené. Rozlaučili sme se na všecek tento náš lidný věk časný. On dokonal práce a boje své blahoslaveně“.^[362]

Čo sa mu stalo? Čo mu bolo? Nevieme ničoho istého. Poznačíme len, čo ľudia už vtedy a po dnes žijúci hovoria. Keď tak náhle, nečakane prišla smrť jeho, rozniesol sa chýr, že ho protivníci, autonomisti otrávili. Poznávame, aký duch panoval, aké ostré boly protivy, ako horieť musely nenávisťou autonomisti, keď i len vzniknúť mohla takáto mienka.

Ale tak nečakane pôsobila smrť Kuzmányho len na tých, ktorí neboli v jeho blízkosti. Podľa iného podania šiel na prechádzku, čo vždy rád robieval, do Sučian, zohrial sa a na fare u Ondreja Hodžu z chuti si vypil kyslého mlieka; od toho by bol dostal zapálenie. Takto ochorený, šiel sa liečiť do Štubne. Na smrteľnej posteli, 8-ho augusta, navštívili ho O. Hodža a Ján Kohúth. Kuzmány prikýval hostí ku sebe a povedal im medzi iným: „Ak zomrem, píšte superintendencionálnemu dozorcovi, aby bez odkladu vypísal a vykonal voľbu nového Superintendenta, lebo…! ach, škoda — ak to na vnivoč vyjde, čo už naša cirkev má; neprijde k tomu potom ani o sto rokov. Vyplňte, čo vám vravím, a buďte svorní!“

To boly jeho posledné slová, širšej verejnosti, národu odkázané. Slová, ako kedysi otca Svätopluka svojim synom. A aké i v nich tušenie zlého! Ako splnily sa slová jeho prorocké! Líčiť, čo a jako sa robilo úradne v superintendencii po smrti jeho, je už nie našou úlohou. Ale vidíme, že výstraha jeho bola odôvodnená, že proroctvo jeho sa splnilo. A jaká to starosť i na smrteľnej posteli o cirkev, o národ, o tú štepnicu a vinicu, v ktorej pracoval celou dušou svojou blízko 40 rokov! Či možno ho potvárať zo ctižiadosti? Nie; celou dušou svojou, celým jej ohňom žil dielu svojmu, superintendencii svojej i národu svojmu. Im patrily i posledné starosti a vzdychy jeho.

Umrel po dlhšej, trápnej nemoci 14. augusta 1866 o 2 3/4. hodine raňajšej v Štubnianskych Tepliciach, v 60. roku „blahočinného života svojho“. A dokladá smútočná zpráva: „Hlboko skormútení koriac sa nevyzpytateľnej vôli Všemohúceho, zvestujeme toto všetkým priateľom a príbuzným Zosnulého“.

Ešte v ten istý deň po krátučkých službách Božích previezli jeho telesné pozostatky do Martina. Už od 2. hodiny popoludní schádzal sa ľud z Martina i z okolitých obcí a obstal hradskú medzi Jahodníkami a medzi Košťanmi. Keď o pol desiatej večer prichodily vozy, nesúce a sprevádzajúce mrtvého otca národa, obstali ich asi 50-ti s fakľami a sprevádzali ho „v nemej, len plačom a nábožným spevom pretrhávanej mlčanlivosti“. Telo složili v slovenskej dvorane na mestskom dome, kde bol Kuzmány uhospodený. 16. augusta už od predpoludnia hrnul sa národ do Martina. Po odzvonení vyšlo vo veľkom počte shromaždené ev. kňazstvo z fary a spievajúc: „V tebeť jsem, o můj Bože, doufal“ prišli k rakvi, ktorú vniesli do chrámu. Tu pred oltár vyšli a zamieňave odbavili liturgickú čiastku trúchloslužby vikár Hodža, S. Novák a J. Horvát. Text pred oltárom čítaný bol zo Skut. Ap. 20 v. 25 — 38, v ktorom „zdajú sa byť jednotlivé výjavy zo života oslávenca a cirkvi tejto superintendencie v úplnej svojej pravdivosti opísané“. Kázeň povedal tiež M. M. Hodža z textu II. Timot. 4. v. 1 — 9, a turčiansky senior O. Hodža čítal životopis nebohého a odobierku. Sprievod z kostola na hrobitov bol dôstojný; vopred kríž, zavinutý čiernym flórom, za ním školské dievčatá v bielom rúchu, čiernym flórom opásané, potom chlapci školskí, učitelia, farári, z ktorých jeden niesol Bibliu, druhý spisy nebohého, za nimi zas mešťan niesol rády Kuzmányho. Rakev, medzi fakľami, zamieňave niesli matiční členovia, farári, učitelia, predstavení mesta Martina, občania pohradskí, mešťania mošovskí, svetskí úradníci superintendencie, pravotári, cirkevní inšpektori. Za rakvou šli pokrevní, za nimi židovská obec, osobitne k tomu vyslatá so sviecami, a za ňou zástupy ľudu. Na hrobitove zaspievaly kláštorské slečny štvorhlasne žalmy, a Mudroň povedal krátku reč, odoberúc sa od Kuzmányho, ako od I. podpredsedu Matice.^[363] Štvorspev kláštorských slečien bol skladbou Mudroňovou, lebo Chrástek v Matičnom Kalendári ho uvádza so slovami: „Stoj tu tiež na pamiatku p. P. Mudroňov trúchlospev nad mohylou Kuzmányho, od 16. Aug. 1866“. Uveďme i my spev tento, z ktorého vycítime žiaľ, povedomie ztraty, ktoré naplňovalo srdcia ľudí nad smrťou Kuzmányho.

Žiaľ národa bol veľký, všeobecný. Hodža píše Franciscimu, že vo veľkom žiali tešilo ich to, že ľud tak velikým počtom poctil pamiatku Kuzmányho. Po cirkvách verných konaly sa trúchloslužby. Po novinách zjavovaly sa články, básne, slová úprimného žiaľu.

Ozvaly sa i nepriateľské noviny a hlasy. Hurban píše,^[364] že Poliaci boli prví, ktorí na hrob Kuzmányho hodili „česnekový venec potupy“, a uvádza slová zprávy o tom v Zukunfte: „Kuzmány byl hlavní podpalač Slováků proti Maďarům a jedna z hlavních figur Congressu slovenského r. 1861!“. (Ako vieme, Kuzmány tam ani nebol prítomný.) Potom, keď Dr. Seberiny vo Viedni odbavoval smútočné služby Božie nad smrťou Kuzmányho, a kázeň jeho vyšla tlačou, osopil sa Ballagi vo svojich „Protest. Egyh. és isk. lap“ posmešnými slovy i na Seberinyho: „Brávo, Szeberinyi úr! Sic itur ad astra!“^[365]

Verní národovci smútili úprimne, protivníci, nepriatelia sa tešili. I to dôkaz, že kto odišiel, bol otcom, miláčkom národa, bol veľkým duchom v očiach všetkých.

Ale aké sú divné cesty Božie! Možno od útrap, od bezsenných nocí, od žiaľu zmorená, dvoma týždňami za manželom odišla i verná manželka do hrobu. Dňa 28. augusta, práve o 14 dní, o dva týždne, v ten istý deň, v útorok — „osudný útorok“, píše M. M. Hodža vo svojom obežníku —, po dlhšej nemoci v 52. roku života umrela Karolína Kuzmányová, rod. Kellnerová. Pohreb jej bol v Martine 31. augusta. Jej telesné pozostatky prevezli do B. Bystrice, do rodinnej krypty.

Kuzmányho pozostatky telesné podržal si národ; jej schránku telesnú vzala si rodina. Ktorí tak vydržali v bojoch a neopustili jeden druhého nikdy, po smrti boli rozdelení.

I smútočný oznam Kuzmányho bol ešte vydaný vzhľadom na národ i na rodinu, po slovensky i po nemecky; oznam smrti manželkinej je vytlačený už len vzhľadom na rodinu, po nemecky.

*

Smutné časy prišly na národ slovenský. Vyrovnanie r. 1867 dalo Maďarom svobodnú ruku nad národnosťami. Prišlo ubíjanie národného povedomia slovenského, ktoré skoro odcudzilo národu i potomkov Kuzmányho.

Najstarší syn, Karol Ladislav, sa ponemčil vo vojenských námorníckych kruhoch v Pole a Venezii. O jeho manželstve nemáme dáta. Jeden jeho syn je v Sarajeve a mieni prísť na Slovensko poobzerať si miesta pôsobenia veľkého starého otca.

Druhý syn, Pavel Michal, ostal verný svojeti. Zdedil i otcove vlohy a zanechal po sebe pamiatku vo svojich vzácnych „Rozpomienkach a kresbách“. Vzal si za ženu Ľudmilu Pálkovú z Mikuláša. Mal dvoch synov. Jeden, Ivan Miloslav Kuzmány, narodený v Brezne 30. novembra 1866, účinkuje ako nemecký učiteľ v Tepliciach, v Česku, od r. 1893. Ponemčil sa v Čechách. Vydal tlačou i prácu „Der confessionelle Charakter unserer evangelischer Schule, seine Bedeutung und Pflege. Vortrag gehalten auf der Jahresversammlung des „Deutschen evangelischen Lehrervereines für Böhmen und Mähren“ am 8. Juni 1897, in Teplitz“. Druhý syn, Karol Andrej Kuzmány, narodený v Brezne 15. augusta 1868, vzal si za ženu národovkyňu Olgu Milcovú zo Žiliny 6. augusta 1901. Žil v Pešti ako verný syn národa, mal slovenskú domácnosť, a tešil sa dvom dcéram Tatjane a Adriene. Zomrel r. 192… v Bratislave.

Tretí syn otca Kuzmányho, Peter Ján, bol kupcom v Brezne. Počínal si veľmi národne. V spojení so životom Matice bol veľmi horlivým národovcom a domýšľavým obchodníkom. Urobil strieborné medaille matičné a podobné veci, prispieval darmi Matici. Ale za ženu si vzal Nemku Máriu Markovú z Grossmähring v Bavorsku. Dal život dvom dcéram a jednému synovi. Dcéra Oľga Ľudmila sa vydala za Nemca, Karla Schluttera, rechtora v Osten a. d. Osten, v Hannoveránsku. Syn, Peter, narodený r. 1884 žil v Pešti od r. 1896. Tretie dieťa, dcérka sa mu narodila roku 1908.

Po dcére Ľudmile, vydatej za Jesenským, ostala dcéra, tiež Ľudmila Jesenská, vydala sa za Ivana Daxnera do Tisovca.

Posledné dieťa Kuzmányho, dcéra Flora, vydala sa za Ludvika Langa do Prahy 1. januára 1905. Dala život dietkam: Ludvikovi, Anne, Ľudmile, Pavlovi.

*

„Duch Jeho, ten duch obrovský a čistý, ten duch plamenný a jemný, ten duch neunávny, porážajúci a láskavý, vznášať sa bude nad národom slovenským i v týchto smutných časiech jeho navštívenia, i v časiech radostnej budúcnosti. Duch Otca Kuzmányho neprestajne bude žiť a účinkovať v národe a cirkvi“. Takto bol vylial city a myšlienky svoje istý R. v Pešťbudínskych Vedomostiach.^[366]

Duch Kuzmányho zanechal hlboké stopy v živote cirkvi a národa. Dnes, viac než po polstoročí, uplynulom od jeho smrti, rozpomíname sa naňho a máme sa čomu učiť od neho. Žije duch jeho v cirkvi našej evanjelickej slovenskej, žije duch jeho v duchu celého národa.

Čas, v ktorom žil, pôsobil Kuzmány, smele môžeme pomenovať zlatou dobou národa slovenského. Je v nej síce samý boj, samé vrenie. Časy to veľkých počiatkov, veľkých príprav. Tam sa skladaly osnovy národného nášho života. A vo víre, v boji sa brúsia, čistia, vyviňujú charaktery. V tom čase sme mali dosť charakterov, mužov, ktorí vedeli i hotoví boli pracovať za národ. Ale čoskoro prišly roky zkúšania ešte krutejšieho, prišly kanóny a mažiare zákonov a nariadení, ktoré postupne ohlušovaly život národný. Sotva že dozieralo, ba len vyviňovalo sa ovocie ducha Kuzmányho, školy národné, Matica, už i zahatené bolo vo vývine, ba s koreňom vytrhnuté zo zeme. Úpadok ducha národného po smrti jeho, mĺkvo všade.

Ale duch jeho, a duch jeho spolubojovníkov zasial semeno, ktoré prečkalo krutú zimu, vyhnalo a ožilo.