Zlatý fond > Diela > Dr. Karol Kuzmány. Život a dielo


E-mail (povinné):

Pavol Bujnák:
Dr. Karol Kuzmány. Život a dielo

Dielo digitalizoval(i) Beáta Dubovská, Bohumil Kosa, Robert Zvonár, Gabriela Matejová, Viera Studeničová, Katarína Bendíková, Peter Krško, Pavol Tóth, Ina Chalupková, Alena Kopányiová, Tomáš Vlček, Silvia Harcsová, Dorota Feketeová, Vladimír Fedák, Jana Leščáková, Lenka Konečná, Zuzana Babjaková, Nina Dvorská, Miroslava Školníková, Daniela Kubíková, Eva Lužáková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 80 čitateľov

XII. Ťažké časy

Kuzmány a revolúcia 1848/49. — Radostne pozdravuje zrušenie poddanstva. — Kossuthov „Pesti Hirlap“ napáda Kuzmányho. — Strach z udalostí. — Výprava najstaršieho syna do Viedne. — „Do zbroje, Slovania…“ — Rusi v B. Bystrici. — Kuzmány prezidentom župy Zvolenskej. — Výprava i druhých dvoch synov do Viedne. — Kuzmány s deputáciou u panovníka v Olomouci. — Stále nepokoje. — Chorľavosť manželky. — Manželka zo strachu spálila Kuzmányho rukopisy a dokumenty. — V aug. 1849 odchodí celá rodina do Viedne.

Roky 1848/49 značia hranicu i v živote Kuzmányho. Nebyť týchto udalostí, bol by iste ostal i naďalej v Banskej-Bystrici farárom, pre národ a pre jeho literatúru možno činnejším, ale pre svet menej známym mužom. Roky revolúcie, v ktorých toľko slovenskej krvi tieklo, doniesly svoje ovocie i slovenskému národu.

Na revolúcii nemal Kuzmány bezprostredného podielu. Nenájdeme ho spomenutého v opisovaní bojov a vojnových udalostí. Veď, ako ho poznávame, bol skôr mužom pera, práce duchovnej a nie činu. Keď zbraň i obracal v ruke, robil to zo športu, pre telocvik. Preto nebudeme opisovať bližšie udalosti doby revolučnej a uspokojíme sa len s opísaním toho, čo dialo sa v bezprostrednom spojení s jeho osobou.

Keď krajinský snem r. 1847 - 8 oslobodil sedliactvo z poddanstva, Kuzmány, požiadaný sedliackymi zastupiteľmi cirkví filiálnych, povie kázeň 20. mája 1848 „o skutočnej wďačnosti za práwa a slobodi z dieti 1847 - 8 sedljactvu widanje“, v ktorej vyzýva oslobodených poddaných ku skutočnej vďačnosti naproti „Bohu, kráľovi, tím pánom, čo boli na tej diete, a zwláště nášmu mladímu, herskímu Palatínovi, potom tim knježatom a grófom a barónom, — a wislowne Wám hovorím aj katolickim biskupom a wissim kňazom…“, ani netušiac ešte ničoho zlého, hoc boje revolucionálné sa už 15. marca boly začaly, najmä v Pešti.

Kuzmány, hoc už i za spomenutú kázeň by bol zaslúžil len uznanie a vďaku maďarskej strany, nie menej bol vystavený nápadom, ako ostatní Slováci-vodcovia. Kossuthov „Pesti Hirlap“ usiloval sa stále dráždiť Slovákov, budiť nenávisť proti nim, tak že potroche utvárala sa nová morálka, že biť, zničiť Slováka je ctnosťou maďarskou. Nápadom „Pesti Hirlapu“ neušiel ani Kuzmány. Všetka jeho činnosť, či cirkevná, či literárna, bola pomenovaná panslavizmom. Potom už i luza, pisári, žiaci, sluhovia, učnia, posmelení a huckaní úradnými kruhmi a novinami, dovolili si tiež napádať vážneho muža urážkami. Vybíjali mu obloky, nočnou dobou vrieskali okolo domu, nadávali, brýzgali. Takéto nápady stávaly sa vždy častejšími.

Keď snem na dôkaz, že vážne smýšľa s heslami svobody, bratstva, rovnoprávnosti, skutočne osvobodil ľud z poddanstva, a keď národ maďarský svobodnejšie si počínal, tu i Slováci, veriac veľkodušnosti maďarského národa a heslám, počali sa hýbať, organizovať; sriaďovali shromaždenia po župách, aby sostavili svoje práva, aby si uvedomili svoju národnú slovenskú samobytnosť, slovom, aby sa sriadili v svobodný, s Maďarmi bratský, rovnoprávny národ. Ale čoskoro stal sa zjavným egoizmus maďarských vodcov. Oni svobodu mysleli len pre seba, ba svobodou mysleli môcť si podmaniť všetky národnosti. Postupne vždy bezohľadnejšie stíhali vodcov ľudu, národovcov po župách, ktorí ako tak sorganisovali slovenský ľud, a potom podozrivými sa stali i nevodcovia, každý národovec.

Dňa 10. mája r. 1848 bolo shromaždenie národa slovenského v Lipt. Sv. Mikuláši, chcejúc len, na spôsob Maďarov a za ich príkladom osnovať v smysle svobody práva a požiadavky národa slovenského. Ale čoskoro došli komisári Kossuthovi slapať vodcov národného shromaždenia, Hurbana, Hodžu, Štúra. Stalo sa zjavným, že svoboda, drahý výdobytok, je len pre Maďarov. V takomto smysle boly dávané i stoliciam úpravy od ministerstva Kossuthovho.

Kuzmány nemiešal sa do politiky, ale mal živý podiel na živote národnom. Dopisoval si so Štúrom, Hurbanom, Hodžom a s druhými vodcami ľudu. A to bolo dosť, aby ho upodozrievali, robili mu nepríjemnosti, napádali a urážali ho.

Krajinský snem 5. júna 1848 žiadal od panovníka povolenie rekrutačky, pod zámienkou, že búria sa Srbi a Chorváti, ktorí však v duchu hesla svobody len to robili, čo i Maďari, chceli svobodu skutočne cítiť a uplatniť. Panovník žiadosti nepovolil, tušiac vlastný zámer žiadosti: odtrhnúť Uhorsko od Rakúzska. Ministerstvo však jednako nariadilo po stoliciach rekrutačky; z. kráľovského prípisu sa vysmialo. Mnohí mužovia, často i nie národovci, ale loyální, panovníkovi verní ľudia, vidiac v tom protizákonné pokračovanie, nepovolili nariadeniam ministeriálnym a stoličným. Prišlo stíhanie takýchto mužov. Protivy medzi Maďarmi a medzi Slovákmi sa takto len priostrievaly. Keďže už tak ďaleko zašli Maďari, že svobodou rozumeli svobodné vystúpenie i proti panovníkovi, a keď pri tom nestretli sa s rovným smýšľaním u Slovákov, ba títo, verní panovníkovi, práve proti nim sa obrátili: prirodzene, každý Slovák stal sa nepriateľom, nebezpečným protivníkom v očiach Maďarov. Nasledovalo ešte väčšie stíhanie, lapanie prednejších Slovákov.

Vypísané boly odmeny na zlapanie Štúra, Hurbana, Hodžu, Daxnera, Francisciho, Bakulinyho. Viacerí farári, učitelia, prednejší, zámožnejší mužovia boli uväznení, zo žalára do žalára v okovách vedení.[225] Kto môhol, utekal za hranice, ako Hurban a Štúr, kto môhol, ukrýval sa po humnách a podzemných dierach, ako Jozef Horvát; iní, ako Daxner, Francisci a Bakuliny, vo väzení počúvali zprávy, že im stavajú šibenice. Čoskoro rozniesla sa i desná zpráva o prvých dvoch martýroch slovenských, Holubym a Šulekovi, obesených v Nitrianskej.

Takéto chýry budily odôvodnený strach na všetky strany. Čo sa dialo v tom čase v Banskej-Bystrici a na jej okolí, nevieme bližšie. Dohnány spomína z tohoto okolia ako činiteľov slovenských Mikuláša Ferienčíka, Göllnera, Kellnerovcov, Sámuela Chalupku. Pre charakteristiku pomerov spomnime len udalosť, ktorá sa stala so Sládkovičom v júni 1849, že nočnou dobou bol chytený a odvedený.[226] Nemalý strach pôsobily takéto udalosti i v rodine Kuzmányho. Kuzmány bol síce dosť spokojný, nemiešal sa do verejných vecí, a mal dosť priateľov i v kruhoch úradných, mestských a stoličných. Ale tým viac obávala sa manželka o svojho muža a o dietky. Otec Kuzmány hovorieval v tom čase veľmi často: „Len nijaké strachy, — len trpelivosť, — iam se mundus expediet!“[227]

Ale utíšenie len neprichodilo. Naopak, dochodily zprávy o šírení sa povstania. Kossúthove vojská začaly napredovať asi v septembri 1848. Čochvíľa vypuklo i slovenské povstanie v Nitrianskej, stala sa i srážka medzi povstalcami maďarskými a slovenskými. Ako vlna na mori šírilo sa povstanie ďalej. Kam nezašly prvé regimenty Kossúthove, boly verbované a postavené nové. Görgey mal úmysel tiahnuť proti panovníckemu mestu Viedni. Do cesty by mu možno bola padla i Banská-Bystrica.

Kuzmány za dobré uznal aspoň najstaršieho syna Karla Ladislava poslať na istejšie miesto. V októbri 1848 pošle ho do Viedni, pravdepodobne preto, aby vyhnul rekrutačke a nápadom, aby nehatene pokračoval v učení a aby sa poohliadal, či bude možné i ostatných poslať ta; aby vyskúmal náladu viedenskú, či našla by tam útuľok celá rodina. Karol Ladislav bol v tom čase pätnásťročný, a tak v takých časoch môhol vykonávať vážné komisie i mladý šuhaj. Ba práve študenti zo školy Štúrovej bývali posielaní z jedného tábora do druhého. Tak zaznačme maličkosť, inde azda nezachránenú, ktorá keď i nepatrí úzko k veci, charakterizuje naše pomery. Krno, bývalý čerenčiansky farár, v roku 48. ako študent bol na pomoci Hurbanovcom. V podošve čižmy mal vstrčenú vážnu úpravu, myslím, pre Ctiboha Cocha, farára v Jasenovej, v Orave. Aby ta došiel, vydal sa za suplikanta, prišiel k Ondrejovi Brózikovi, farárovi vo Veličnej. Tento ho pohostil a vypravil ho cez farskú zahradu a cez Oravu, konča nej tečúcu, cez vŕšky do Jasenovej; hajdúchom, ktorí sa hneď potom dostavili na faru, povedal, že suplikant odišiel — v opačnom smere — na Párnicu. I Kuzmányho syn môhol byť poverený vážnejšou vecou, obstarať útulok pre rodinu.

V tom čase prišlo už i viedenské regulárné vojsko do krajiny, Hurbanisti sa spájali s ním a porážali vojská Görgeyho. Prišli i zavolaní Rusi na pomoc. Pre porážky Görgeyho ušli šibeničnej smrti Daxner, Francisci a Bakuliny.[228]

Pravdepodobne tieto priaznivé zprávy nadchly Kuzmányho napísať časovú, bojovnú pieseň: „Do zbroje, Slovania…“ Pieseň bola vytlačená prvý raz v Lichardovom kalendári „Domová Pokladnica“ na r. 1851. Ale jasná vec, že vznikla v čase bojov, povstania. Na to poukazuje celý jej obsah. V druhej štrofe na pr. volá:

„Hej! či ste videli trón cisársky boriť?
Hej! či ste videli starcov svojich moriť?
V krvi sa brodili, dediny spálili:
na pomstu, Slovania, do zbroje, do zbroje!“

Tedy jasná vec, že báseň povstala vtedy, keď už popáchané boly mnohé krivdy, neprávosti, ukrutenstvá, keď už revolúcia maďarská zúrila, keď už i cisársky trón borila, a keď už blížili sa Rusi-Slovania, a prichodí čas pomsty.

V „Domovej Pokladnici“ na r. 1851 je i pieseň „Dobrovoľnícka“, s tekstom „Nad Tatrou sa blýska…“. Týmto vedený J. Škultéty myslel, že i táto pochodí od Kuzmányho a podopieral svoju domnienku tým, že v „Domovej Pokladnici“ 1851, kde sú prvý raz vytlačené, jedna i druhá pieseň, miesto podpisu má označenie: „V B. Bystrici“, a že v prvej básni dva ráz spomenuté meno „Slovensko“ pochodí od Kuzmányho, on prvý ho už v 30tych rokoch užíval, konečne, že v rukopisnej sbierke básní Matúškových, ktoré opatruje Škultéty, nieto ani jednej, ani druhej básne.[229] Od tedy bolo už hodnoverne dokázané, že pieseň „Nad Tatrou…“ pochodí od Matúšku.

Z piesne Kuzmányho „Do zbroje, Slovania…“ poznávame, že i keď sa činne nezúčastnil na povstaní slovenskom, cítil spolu s bojovníkmi, oduševňoval sa, prežíval všetko v citnej duši a oduševňoval druhých.

Ale udalosti tých rokov len zďaleka mohly nadchnúť básnika. Zblízka boly smutnou, ba pre mnohých, i pre Kuzmányho, neznesiteľnou prózou. Keď knieža Jablonowski a generál Götz prenasledujúc utekajúceho Görgeyho, blížil sa k Banskej-Bystrici, stoliční úradníci utiekli, nechajúc miesto seba „nemzetör-ov“, ktorí však na blíženie sa Rusov tiež poutekali so Šturca domov. Asi 30.000 Rusov vtiahlo do Banskej-Bystrice „bez výstreľu, pri speve a muzike“ a rozložili sa na Horných lúkach, vo dvoch radoch postaviac delá.[230]

Kuzmány s rodinou, okrem najstaršieho syna, bol v tom čase doma, v Banskej-Bystrici. A zdá sa, že bol tam najprednejším mužom. Druhí zutekali. Alebo známy bol už i vo vyšších kruhoch viedenských. Lebo generál Götz vymenoval Kuzmányho za prezidenta stolice.[231] Kuzmány sa zdráhal prijať túto povinnosť, čo je pochopiteľné. Ale Götz mu hrozil všelijakou nemilosťou, ak nepríjme tento ťažký a nebezpečný úrad. Ba sľuboval mu, že najneskôr o dva týždne zamení ho kráľovský komisár. Ale vec sa ťahala, a Kuzmány musel úrad zastupovať celé tri mesiace. Čo viac, stoličná pokladnica bola úplne prázdna, sobrali jej obsah utekajúci úradníci, tak že Kuzmány nemal čím platiť podriadených úradníkov, musel siahnuť i ku vlastným grošom a sám musel neraz i v noci pracovať, aby vybavil najsúrnejšie veci.

Pomery sa ešte nevyjasnievaly, preto poslal Kuzmány začiatkom roku 1849 i druhých dvoch synov cez Sliezsko a Moravu do Viedne. Syn Karol našiel tam útulok a aby netratili roky a mohli pokračovať v štúdiách, vypravil otec i týchto, so ženou a s dvoma dcérami ostanúc ešte vždy doma.

V marci 1849, na návrh viac sl. kr. miest a dedín, vybral sa Kuzmány s deputáciou do Olomouca ku mladému panovníkovi Františkovi Jozefovi I., aby mu odovzdali prípis oddanosti. Udalosť túto, ako v živote svojom významnú, vyzdvihuje Kuzmány o niekoľko mesiacov neskoršie, chváliac sa, ako šťastne sa mu viedlo, lebo bol povolaný a účastnil sa i na obede panovníkovom.[232]

Z Olomouca vrátil sa Kuzmány domov cez Viedeň, aby navštívil synov, a možno pripravil pôdu pre všetkých. Lebo doma našiel len nové nepokoje. Zúrila po krajine guerila, jej boje boly v mnohom nebezpečnejšie, než predošlé. Kuzmány necítil sa už takým istým a bezpečným doma, ako prv. Ba v stálom nepokoji, v stálej neistote preňho sa míňaly dni. Najmä keď u Kápolny porazené boly vojská kniežaťa Windischgrätza, keď odbojné vojská so zdarom začaly postupovať i po krajoch slovenských, staly sa pomery neznesiteľnými i pre Kuzmányho.

Manželka pre nepokoje stále chorela. Bola z fary vyháňaná, ich majetok bol konfiškovaný, a fara stala sa miestom, kam odbojníci bezohľadne vtrhúvali. Pre ženskú bolo neznesiteľné, žiť v stálych útrapoch. Kuzmány, nepomýšľajúc na odchod z Banskej-Bystrice, prekryl všetky svoje rukopisy a dokumenty, aby ich zachránil. Ale ako sa neisto cítili ľudia i vo vlastných príbytkoch, a jako pomery účinkovaly na jeho manželku, vidíme z toho, že chcejúc byť istejšia, rukopisy a dokumenty vyhľadala a popálila.

V prázdninách prišli synkovia z Viedne domov, ale keď sa ešte vždy nevyjasnievalo, odišiel teraz už Kuzmány s celou rodinou do Viedne, v auguste 1849[233], ako iní sa zachránili útekom do Tešína.

Ale Kuzmány ani teraz nemyslel úplne opustiť Banskú-Bystricu a cirkev svoju. Myslel, že keď utíšia sa pomery, bude sa môcť vrátiť ako verný pastier ku stádu svojmu. Ale neuskutočnil sa jeho úmysel. Vo Viedni sa otvorilo nové pole pre jeho neúnavnú prácechtivosť, tam sa vyvinul jeho duch, tam sa stal tým, čím nám je, odtiaľ vykonal viac dobrého národu, než by bol môhol vykonať doma. Svoj odchod pozdejšie, v inauguračnej prednáške na univerzite viedenskej, odôvodňuje krásnymi slovami, hovoriac, že rebeli za hriech mu pokladali jeho oddanosť panovníkovi, že všade smele sa postavil proti ich nepravým konaniam, že vrelšie miloval vlasť, že zastával ľud, že prechovával nezlomnú, nedotknuteľnú, úplnú vernosť ku trônu, tak že stále neznesiteľné a dlhotrvanlivé tresty mu hrozily, natoľko, že s Cicerom povedať môže: „Vyvrátený je dom, majetok zničený, rozohnaté dietky, ja odohnatý od domáceho krbu, odtrhnutý od svojich, zbavený vlasti, pretrpel som ukrutnosti protivníkov, zločiny nespravedlivých, zášť závistníkov“.[234]

Mienil vrátiť sa do Banskej-Bystrice, preto sa ani nepoďakoval cirkvi z kňazského úradu. Predbežne hľadal len úkryt, „asylum“ vo Viedni, a keď sa obloha nevyjasnievala, ostával dlhšie.

Cirkev b.-bystrická v neistote, či má ešte za kňaza Kuzmányho, vyčkávala vyše pol roka, až 2. jan. 1850 svolala konvent, aby kandidoval nového kňaza. Kandidovali na prvom mieste Gedulyho z Ochtinej „muže pro svau národnau odrodilost a fanatičné maďaronstvo známého“. Slováci chceli mať Ondreja Braxatorisa z Hrochoti, Maďari nechceli ani počuť o jeho kandidovaní. Len keď cis. kr. komisár Rárus, „znaje, jakové neštěstí takoví střestěnci na krajinu a národ náš uvalili, proti zvolení p. Gedulyho svoje veto vyslovil, až se od žalob účasti v rebelli maďarské obmyje“, podarilo sa Slovákom dosiahnuť aspoň toho, aby Braxatoris prišiel na zkúšku. Braxatoris 13. januára bol na próbe, jednako na konvente 16. januára väčšinou hlasov zvolený bol Geduly na veliký žiaľ Slovákov.[235]

Kuzmány zavítal do B. Bystrice pozdejšie.



[225] Viď Slov. Pohľady 1906. Str. 605. a nasl.

[226] Viď o tom Ľudovít Grossmann: „Nákres života Andreja Braxatoris-Sládkoviča“, v pražskom vydaní Spisov básnických Sládkovičových, r. 1878, str. 687.

[227] P. Kuzmány, Rozpomienky a kresby, str. 120.

[228] Viď o tom J. Botto: Ján Francisci roku 1848. Sl. Pohľ. 1905, str. 173. a nasl.

[229] Pamätník Karla Kuzmányho. T. S. Martin 1906. Bibliografické a iné poznamenania od J. Škultétyho, na str. 89.

[230] P. Kuzmány, Rozpomienky a kresby. Str. 86.

[231] In senatorem provinciae soliensis nominatus hanc aliquo tempore regebam, Recitatio publica. Str. 4.

[232] Recitatio publica. Str. 4. „Post vero legatus popularium ad Caesarem felicissime rem gessi, namque plane mesae Augustissimi Imperatioris admotus coenae eius accubui…“.

[233] Pozdejšie, vo svojej sup. zpráve z r. 1861, spomína Kuzmány, že v B. Bystrici ostal do augusta 1848. Ale pomýlil sa v roku. Veď, ako vyššie hovoríme, začiatkom 1849 z B. Bystrici vyprával svojich synov do Viedne, a v roku 1849 tiež ešte z B. Bystrice šiel s deputáciou do Olomouca.

[234] Aby sme poznali i krásny, skutočne klasický sloh Kuzmányho v latinčine, uveďme pôvodné jeho slová: „Interea rebelles quia fallax illusit eis fortuna, malesanorum consiliorum suorum spe vana prorsus intumescentes scelestum putabant mibi tantum me dedisse principi, per eos nec agnito, fortiter ubique obstitisse praevis eorum conaminibus, melius amasse patriam, nullatenus ab ingenua dilectione popularium recessisse, neque curala truci minitatione servasse fidem solio, et servasse inconcussam, integram, totam: ergo, concitatis odiis, iniquissimas rogarunt mihi et magnas et diuturnas poenas adeo, ut cum Cicerone, pari aliquando iactato procella prorsus eiusdem ore loqui possim: „Eversa est domus, vexatae fortunae, dissipati liberi, ego pulsus aris, focis diis penatibus, distractus a meis carui patria, pertuli crudelitatem inimicorum, scelus infidelium, fraudem invidorum“.

[235] Slovenské Noviny ve Vídni 1850, č. 6. Dopis z Bystrice, 8. a 16. jan.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.