ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V Kežmarku, u Cékušov. — Známosť s Benediktym. — Vyučuje v prvej triede. — Predsedom slov. spolku. — Píše sonety. — Koriguje „Kocúrkovo“. — Odchodí za kaplána do B. Bystrice. — O tri mesiace je zvolený za farára vo Zvolene. — R. 1832 prechodí za farára do B. Bystrice. — Jeho kázeň.

Spomenuli sme už pri otcovi Karlovom, že v tom čase prednosť sa dávala stavu kňazskému pred profesorským. Tak bolo i vtedy, keď Karol mal zaujať postať životnú, vrátiac sa z Nemecka po odbavených štúdiách. Neviem, či preto, že nebolo uprázdneného miesta pre kaplána, a či preto, že by sa bol viazal k tomu, aby na blízku rodiska, — možno k vôli matke, — dostal kaplánku, Karol zase ide za vychovávateľa, kým sa mu dostane lepšie kaplánske postavenie. A síce teraz, v decembri r. 1829, ide do Kežmarku ku Cékušovcom, vychovávať ich dvoch synov. Mal tam priateľa, Nadlera, pädagoga, o ktorom poznamenal Samuel Reuss, že záľubu vzbudil v ňom k študovaniu dejepisu a prírodopisu,^[35] ten ho musel nahovárať, aby ta prišiel.

Keď zavítal do Kežmarku a zaujal novú postať, Kuzmány čoskoro vyhľadal priateľa Nadlera a s jeho pomocou obznámil sa i s ostatnými učiteľmi-profesormi, tak menovite s Jánom Benediktym, s Mihálikom, s Kralovanským a so Schneidrom. Okrem týchto žil ešte v Kežmarku, ako súkromný učiteľ, bývalý spolužiak Karlov v Šajógemeri, Liskay. V takomto priateľskom kruhu čoskoro privykol a cítil sa dobre. Ale pol ročný pobyt jeho v Kežmarku je ináč obťažný pre neho, prácou je takrečeno zasypaný. Spomenutí profesori priťahujú ho do svojho kruhu, aby si poľahčili, aby niečo zo svojich povinností naňho uvalili.

Okolo Vianoc, alebo cez január uprázdnila sa jedna profesorská stanica na tamojšom lyceu. Požiadali tedy Karla Kuzmányho, aby pomohol. Tak sa stal profesorom v prvej, gramatickej triede. Svedomite a s radosťou vykonával povinnosť svoju novú; ba použil i túto príležitosť na to, aby pôsobil na svojich žiakov, aby ich vychovával v duchu národnom. Kto boli títo žiaci jeho, nevedieť. Na lyceu v tom čase žiakom bol i Sámuel Tomášik, ale už končil siedmu triedu, tak že nebol žiakom Kuzmányho. Jednako sa utvorila medzi nimi bližšia známosť.

Ján Benedikty, na spôsob iných, na lyceu kežmarskom bol založil spoločnosť slovenskú, a bol zprvu i jej riaditeľom. Ale počínanie Benediktyho bolo Nemcom nemilé, tak že Benedikty odstúpil a prepustil riaditeľstvo spoločnosti Kuzmánymu. Na schôdzkach tedy predsedával Kuzmány a ako člen spoločnosti tam býval i Tomášik, ktorý poznamenáva, že učili sa pilne českú gramatiku, prinášali práce prozaické i básnické plody na posúdenie, a deklamovali.^[36] Pravdepodobne i sám Kuzmány mal na týchto schôdzkach aktívny podiel, nielen predsedal, ale sám i posudzoval prednesené, a možno i predniesol jedno-druhé. Ku Kežmarku aspoň viažu sa mnohé dojmy jeho, opísané i v pozdejších básňach.

Kežmarok leží u nôh Tatier, ktoré sú kolískou Slovanstva, predmetom vyhľadania pre slovenských mladíkov, tak ako Benátky pre umelcov, a ktoré sú základom básnického nadchnutia u nejedného Slováka. Okúzlily ony i Karla. Dosiaľ ich poznal len z kníh, čítal o nich v básňach; a teraz ich vidí sám, pred zrakom jeho hlásajú velebu Všemohúceho, rozprávajú mu o kolíske, o pôvode všetkých Slovanov. Ešte len ide do Kežmarku, uzre Tatry, a zaplače radostne, a idúc Liptovom, opakuje si slová „Slávy dcéry“:

Koľko dojmov, plodných i pre pozdejšiu tvorbu, vzbudily ony vo vnímavej duši mladého Karla! Ale nadchly ho i tu v Kežmarku k básneniu. Životopisec jeho poznamenáva, že pri povznášajúcom pohľade na krásne Tatry napísal pár sonetov, spolu i s priateľom Liskaym, a poslali ich Kollárovi, na čo nasledovalo vydanie 456 sonetov (Slávy dcéra) r. 1832. Podaté je to tedy tak,^[38] akoby Kollár bol použil i sonety Kuzmányho a Liskayove a jako svoje ich vydal, už či také, či prerobené, čo nemožno prijať. Možno, Kollár, dostávajúc sonety, napodobniny svojich tvorieb, s viac strán, zase povzbudený bol k ďalšiemu tvoreniu, a možno, čítajúc tieto jemu zaslané produkty, niektorá idea i vhod mu prišla a dala mu podnet k novému sonetu.

Kuzmány básnil i v Kežmarku. Básnil pravdepodobne i v Nemecku, v Kežmarku však iste. Básne tieto boly úplne v duchu Kollárovom písané. Veď „Slávy dcéra“ pôsobila najmä na mládež takým silným dojmom, že nebolo možno sa zpod neho oslobodiť. Mnohé produkty slovenských mladíkov, ba tak rečeno všetky tri ročníky Kuzmányho Hronky, a v nich uverejnené tvorby nesú na sebe pečať Kollárovho vplyvu. Ale tieto mladistvé tvorby Kuzmányho zahynuly niekde, snáď u Kollára, a možno v Hronke niektoré sú z nich.

Keď Chalupkova veselohra „Kocúrkovo“ bola v tlačiarni levočskej, snáď pre blízkosť, prvý výtisk bol poslatý do Kežmarku na korektúru. Výtisk tento prvý dostal sa Kuzmánymu do rúk. On, spolu s priateľom Liskaym, vykonali na ňom korektúru, kde-tu vtisnúc do textu i svoj vlastný vtip. Možno, že prvý výtisk „Kocúrkova“ poslatý bol Benediktymu, a on poveril Kuzmányho korektúrou jeho.

Medzi Benediktym a medzi Kuzmánym utvorilo sa bližšie priateľstvo. Rozpomienky na univerzitu jenenskú a na bývalých svojich tamojších profesorov, alebo rozpomienky na bratislavské časy a profesorov, obživovaly ich rozhovory. Potom rozpínavosť Nemcov kežmarských, ktorým bola spoločnosť slovenská, Benediktym založená, Kuzmánym spravovaná, tŕňom v oku, odkázala ich jedného na druhého. A Benedikty, keď nemôhol ďalej viesť spoločnosť túto, jednako neprestal sa zaujímať o dielo svoje. Kuzmány mu vše referoval o prácach a o pokrokoch mládeže.

Ale keď sa zakončil školský rok, odišiel i Kuzmány z Kežmarku. Či preto, že cez prázdniny nebolo treba vychovávať synov Cékušovcov, a či preto, že už mal povolanie k Lovichovi, nevedieť. Po odchode jeho, novým školským rokom, slovenská spoločnosť ostala bez správcu; Benedikty ju nemôhol ďalej viesť, a druhého nebolo. Tak že, ako poznamenáva Tomášík, ktorý ešte tam ostal končiť ôsmu, teologickú triedu, žiaci museli sa sami cvičiť v slovenskej reči, sami udržiavali ďalej spoločnosť, ktorá však takto nemohla mať dlhšieho trvania. Možno, po odchode Tomášikovom zanikla.^[39]

So svojimi priateľmi, s Benediktym a menovite so Samuelom Tomášikom, ostal Kuzmány v styku i po svojom odchode a rozlúčení sa s nimi.

Medzi časom uprázdnila sa kaplánska stanica v Banskej Bystrici, u superintendenta Adama Lovicha. Kuzmány sa potešil, keď dostal povolanie za diakona, kaplána superintendenciálneho. V Banskej Bystrici výtečným Lovichom bol vysvätený Karol na úrad kňazský dňa 12. augusta r. 1830. Ale pobyt jeho v Banskej Bystrici bol krátky.

Lovich v tom čase bol už starec, žiadajúc vždy viac odpočinku. Prirodzene, funkcie všetky odbavoval kaplán, čo, povážiac veľkosť cirkvi bansko-bystrickej, nebola maličkosť. Ale práve preto pobyt Kuzmányho v Banskej-Bystrici bol dobrou školou pre neho. A Karol s celou dušou priľahnul k vykonávaniu povinností svojich kňazských. Ako superintendenciálny kaplán, mal príležitosť oboznámiť sa i so zriedkavejšími zjavmi na poli cirkevnom, čo nezameškal v prospech svoj obrátiť. V Lovichovi mal znamenitého predstaveného. Bol joviálnym starým pánom, dobrým národovcom Slovákom, i literárne činným. S Palkovičom, Hamaljárom a s inými bol založil na lyceume prešporskom stolicu reči a literatúry slovenskej. A i pozdejšie ostal vždy horlivým Slovákom, tak že ním vysvätení za kňazov mužovia všetci pochvalne a úctive sa zmieňujú o ňom. Keď i za krátko tedy, jednako príjemné časy zažil tu Karol po boku Lovichovom.

Kuzmány ako kaplán strávil len krátke tri mesiace v B. Bystrici. Lebo už 12. novembra tohože roku 1830 zvolený bol za riadneho farára do Zvolena. Ján Dorkovitš, farár zvolenskej cirkvi, pre starobu žiadal si odpočinúť a umienil si zaďakovať z úradu kazateľského. Ale dokiaľ si cirkev nevyvolí kňaza, odhodlaný bol ďalej viesť záležitosti cirkevné. Takto ešte za jeho úradovania cirkev povolala a vypočula próbne reči dvoch kandidátov, Jozefa Melcera, farára ľupčianskeho, a Štefana Bolemana, profesora na ev. gymnáziume štiavnickom, a na konvente 24. októbra 1830 zvolila si za svojho kňaza Štefana Bolemana. Ale na veľkú ľútosť evanjelikov zvolenských cirkev štiavnická si ho neprepustila a vokátor vrátila cirkvi zvolenskej. Konvent, sídený 12. novembra 1830, s poľutovaním vzal v známosť, že Boleman odoprel prijať kňazskú stanicu v cirkvi zvolenskej, a hneď začal sa ohliadať po druhom mužovi, v ktorom by složiť môhol svoju dôveru. A tu pozornosť všetkých obrátila sa na Karla Kuzmányho. Už ako kaplán bansko-bystrický nadobudnul si u cirkevníkov dobrú povesť, ktorá zašla i do Zvolena. Lebo zápisnica cirkvi zvolenskej z patričného konventu poznamenáva vážne slová: „in V. Dei Ministrum animo deliberato, liberisque communibus Suffragiis summa in pace, et quiete christinaque concordia — — — electo“. Tedy jednohlasne a jednomyseľne, pri najväčšom pokoji bol zvolený za kňaza. A aby vchádzanie jeho do cirkvi zvolenskej príjemné bolo, zaviedla sa sbierka dobrovoľných obetí. Do novej cirkvi inštalovaný bol 5. decembra seniorom cirkví Benjaminom Muskulym.

Čas pobytu Kuzmányho vo Zvolene uplynul hladko, bez každej významnejšej udalosti. Na novom mieste dlhšie časy trvalo oboznamovanie sa s cirkevníkmi. Potom ako počiatočník na dráhe kňazskej bol zaujatý veľmi, tak že pre časté kázne a vôbec kňazské funkcie, ktoré sa v tak veľkej, mnoho filií majúcej cirkvi vyskytovaly, nemôhol ani pomýšľať na prácu inú. A bol ešte len mladíkom 24ročným. V hrudi a v hlave jeho avšak už utváraly sa plány pre ďalšiu činnosť.

Cez pol druha roka, čo Kuzmány pobudnul vo Zvolene, boly len dva cirkevné konventy, na ktorých boly preskúmané účty cirkevné a riešené malé, len miestneho, cirkevného významu veci. Prvý konvent bol 1. februára r. 1831 a druhý 13. januára 1832. Ale už o pár dní po tomto konvente, totiž v II. nedeľu po Zjavení Kr. P. mudrcom, odchodil Karol do Banskej-Bystrice, „na próbu“ kázať.

Adam Lovich, farár banskobystrický a superintendent banského okolia, po dlhšej nemoci umrel. Kuzmány je tedy povolaný na próbu. Kázeň mal z riadneho textu Ev. Jána 4. 1. — 11., kde je reč o svadbe v Káni Galilejskej, o prvom dive Pánovom. Za základ rozjímania volil si výpoveď: „Ještě nepřišla hodina má“, a vysvetľuje slová tieto ako výstrahu pre vek mladosti, ako radu pre vek prostredný a ako potešenie pre vek staroby. A na základe tohoto rozvrhu hovorí o pravom užívaní času. Už tu v tejto prvej, tlačou zachovanej kázni poznávame zvláštny spôsob kázania Kuzmányho. Predstavil sa tu ako kárateľ mravného života, rozumejúc pod nemravným vôbec protivu zbožného. V kázni svojej nedogmatizuje, ale všíma si života, jeho tieňov, jeho temných stránok, ktoré sú prekážkou blaha ľudského. Z kázne vyznieva k nám jeho dôvera, že poukazovaním na temné stránky života bude ich možné odstrániť a poučovaním bude možné ľud šťastným urobiť.

Kázeň urobila dobrý, hlboký dojem. Pri tom pôsobila i Kuzmányho pekná, kňazská postava. A iste nie v malej miere pôsobilo i to, že Kuzmány pred pol druha rokom za tri mesiace už kaplanoval v cirkvi. Bol vyvolený. Keď uvážime, že predchodca jeho bol superintendent, starší pán, ktorý všeobecnú úctu požíval, nahliadneme význam toho, že Kuzmány bol vyvolený za jeho nástupcu, za farára. Veď vysoké kňazské postavenie predchodcovo, jeho veľká autorita, úcta, ktorú požíval, budily nároky u cirkevníkov i ohľadom následníka. A vyvolia si 26ročného mladíka, Karla Kuzmányho. Zásluh na poli cirkevnom ešte nemôhol mať. Vyznačiť sa ešte nemôhol ničím. Ale pravdepodobne svojím 3 mesačným pobytom tam, ako kaplán, svojím vážnym, kňazským počínaním, svojou próbnou kázňou a jej dôstojným prednesením získal a okúzlil si veriacich cirkevníkov bansko-bystrických tak, že zpomedzi kandidátov vyvolili si jeho.