Zlatý fond > Diela > Dr. Karol Kuzmány. Život a dielo


E-mail (povinné):

Pavol Bujnák:
Dr. Karol Kuzmány. Život a dielo

Dielo digitalizoval(i) Beáta Dubovská, Bohumil Kosa, Robert Zvonár, Gabriela Matejová, Viera Studeničová, Katarína Bendíková, Peter Krško, Pavol Tóth, Ina Chalupková, Alena Kopányiová, Tomáš Vlček, Silvia Harcsová, Dorota Feketeová, Vladimír Fedák, Jana Leščáková, Lenka Konečná, Zuzana Babjaková, Nina Dvorská, Miroslava Školníková, Daniela Kubíková, Eva Lužáková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 80 čitateľov

XX. Konventy, kanonické vizitácie

Národné motívy v bojoch cirkevných. — Triumfálna cesta v Nitrianskej. — Konvent na Starej Turej. — Zpráva Kuzmányho. — Superintendencia vzrastá. — Nájezdy autonomistov. — Kuzmány u panovníka. — Navštevuje cirkve oravské. — Superint. konvent v T. Sv. Martine. — Školy. — Výčiny protivníkov. — Hodžu zbili. — Podozrievanie z panslavizmu. — Ztrata cirkvi horno-jasenskej. — Vzbura v Hlbokom. — Čestným kňazom cirkvi turč. sv. martinskej.

Chcejúc predstaviť a znázorniť boje Kuzmányho a spolu boje národné, nemôžeme pominúť ani jedného konventu, ani jednej jeho kanonickej vizitácie. Všetko sa to kvasilo teraz okolo cirkevného života, okolo jedinej patentálnej superintendencie, ktorá postupne brala na seba vždy väčšmi ráz slovenskej národnej superintendencie, a boje, pôvodne čisto cirkevného rázu, stávaly sa vždy viac bojami národnými. Protivníci patentu vždy viac upúšťali z dôvodov autonomie a vždy väčšmi prizvukovali odboj proti Viedni a takto nútili tých niekoľko národu verných cirkví k tomu, aby sa skupily do hromady, aby spolu držaly a osvedčovaly sa, ako panovníkovi oddané, národné slovenské cirkve.

Cirkevne národ náš trpel útisky, krivdy, národne však práve tieto útisky mu pomáhaly k životu, k tomu, aby ukryté v ňom sily v inom, národnom smere sa zjavily a uplatnily. Ako živý potok, keď mu je hatené prúdenie v jednom smere, hľadá si cestu v smere inom: tak bolo i tu. Utískanie cirkevnosti budilo čulejšiu národnosť. Už či to bolo týmto prirodzeným zákonom, alebo preto, že i Maďari používali kepienok cirkevnej samosprávy k vydobýjaniu väčších národných práv: je vo výsledku jedno. Ale národ slovenský v tých bojoch ožíva, mocnie, prichodí ku povedomiu svojich práv. Sprevádzajme trochu Kuzmányho na cestách jeho, a toto bude nám samo sebou zrejmým.

Keď blížil sa čas druhého superintendencionálneho konventu, opustil Kuzmány Viedeň a navštívil cestou niekoľko verných cirkví: Čáčov, Hlboké a Bzince. 25. novembra 1861 prišiel do Nitrianskej. Na cachnovskej stanici uvítali ho slávnostne. V Šaštíne v mene obce Čáčova vítal ho Hurban. Už v Dojči čakalo ho banderium, asi 50 šuhajov. V samom Čáčove vyšla mu celá obec oproti pred dedinu s hudbou; kurátor Martin Kukliš ho pozdravil. Kuzmány sosadol u tohoto kurátora, tam bol i obed prichystaný. Poobede šli ďalej do Hlbokého, došli podvečer. Hlboké bolo osvetlené; chrám zvonku zástavami cisárskou a národnými, dnu vencami ozdobený a osvetlený. Tu pozdravil ho miestny farár Dr. J. M. Hurban, u ktorého prenocoval. Na druhý deň išiel ďalej na Starú Turú cez Turú Lúku a Myjavu, sprevádzaný čáčovským a hlbockým banderiom, ktorému prišlo oproti a pripojilo sa k nemu i banderium turolúcke. Asi hodinu cesty pred Turou Lúkou uvítali ho presbyteri, notár a farár turolúcky a sprevádzali ho do obce. Popoludní vyprevadilo ho zasa banderium turolúcke až za Myjavu, kde čestnú stráž prevzalo banderium staroturanské. Dôjduc ta, pozdravil superintendenta rychtár Valovič. Vyšli mu oproti i mešťania so štyristo pochodňami a 16 vozov; v sprievode týchto vtiahol do mesta pri vyzváňaní a streľbe z mažiarov podvečer dňa 26. novembra. U dvier chrámových pozdravil ho domáci farár August Roy; Kuzmány odpovedal; vošli do chrámu, kde k úvodu arcipastiera prehovoril zasa Hurban, na čo Kuzmány pozdravil cirkev a po skrúšených modlitbách požehnal ľudu. Nasledovala večera na fare, na ktorej — mimo mnohých príchodzích hostí — zúčastnilo sa i katolícke duchovenstvo mesta i vrchnosť staroturanská: spolu do 60 osôb.[321]

Aké skvelé uvítanie pripravilo malé, verné stádečko svojmu pastierovi! Zdalo by sa, že Kuzmány nachodí sa tu na vrcholu slávy, kdežto superintendencia jeho práve v tomto čase klesla najhlbšie, záležajúc len z niekoľko málo cirkví. Možno preto bolo také srdečné a dojemné vítanie pastiera. Boly to už tie najvernejšie cirkve, ktoré prestály najkrutejšie časy. A Kuzmánymu, ktorý povedal, že čo i len jedna-dve cirkve vytrvajú pri patente, on zotrvá, ako dobre muselo padnúť vidieť, že verných cirkví je ešte vždy viac, než jedna-dve!

Keď je loď v najväčšom nebezpečenstve, vtedy musí mať jej správca najviac duchaprítomnosti, najviac sily. Konvent na Starej Ture je asi vrcholom nebezpečenstva, ktoré hrozilo superintendencii prešporskej a Kuzmánymu. V tomto čase sa vyžadovalo od neho najviac mravnej, duševnej sily. Mnohí ho opustili i z verných! A on mal dosť mravnej, duševnej sily vytrvať.

Aspoň domáce a okolité sbory chcely sa preukázať, keď ich už tak málo bolo, keď už z ďalších strán krajiny nedalo sa počítať na nikoho. Tak poznamenáva súčasný dopisovateľ novín: „Shromaždenie rástlo celú noc, lebo časne ráno 27. nov. celá Stará Turá plná bola vozov, prišlých s cirkevnými poslancami“. Sriadené sbory prešporskej superintendencie daly sa slušne zastúpiť. Na službách Božích, ktoré predišly konvent, sám Kuzmány viedol vrchnú zprávu, 400 osôb sa zúčastnilo večere Pánovej a Hurban „známou jadrnou výrečnosťou svojou“ kázal. Zatým otvorené bolo konzistoriálné zasadnutie, ako porada konventu.[322]

Konvent otvoril Kuzmány „ráznau řečí“, v ktorej poukázal bolestnými slovami na prestále utrpenia a na odpadnutie mnohých cirkví od patentu. Spomnime cirkve, ktoré zastúpené boly na konvente. Tam je Hurban, senior nitriansky, radca konzistoriálny a farár hlbockej cirkvi, potom August Roy, farár staroturanský a konzistoriálny radca, Ján Leška, farár bzinský a notár sup. konzistoria, Karol Križan, farár záriečsky, superint. notár a námestník seniora trenčianskeho, a Ján Križan, farár súľovský. Títo bolí prítomní zo stavu kňazského. Okrem nich piatich patril ešte k superintendencii Sámuel Kokeš, farár lazovský, ktorého zastupoval K. Križan, a azda farár púchovský alebo hájsky. To bolí tí najvernejší, ktorí zotrvali až do konca.

Prečítaná bola zápisnica predošlého konventu, a v spojení s jej bodmi bol pretriasaný návrh Sám. Kokeša, aby sa malo určiť pole účinkovania inšpektorov. Návrh bol vydaný na lepšie preskúmanie. Potom sa rokovalo o otázke, ako hájiť poriadok a pokoj superintendencie. Už na minulom konvente bolo uzavreté v tejto otázke, aby bolo vydané osvedčenie „o dobrom vyznaní viery ev. lutheránskej“, ale dielom týmto významným osobne nikto nebol poverený, preto konvent poverí teraz vypracovaním osvedčenia Dr. teol. Hurbana. Pri uzavretí predošlého konvetu, že treba i panovníka informovať o veciach a prosiť o ochranu, referuje Kuzmány, že to vykonal, krok jeho však neviedol k nijakému výsledku, iba že obdržal opätné uistenie od panovníka, že i na budúce bude chrániť cirkve sriadené, len aby verne zotrvaly pri prijatom poriadku. Najvážnejšou vecou bola otázka vyššieho gymnázia a prípravného ústavu pre budúcich bohoslovcov. Na návrh Hurbanov konvent uzaviera prikročiť hneď k založeniu takých vyšších škôl v lone seniorátu nitrianskeho, a to v meste, ktoré by sa prvé osvedčilo náklonným. A tu hneď osvedčil sa v mene Starej Turej farár Roy, že i keď cirkevnými stavbami v minulosti je cirkev zúbožená, jednako zo všetkých síl chce sa starať o napomoženie takých škôl, a zaväzuje sa dať darom na ten cieľ miesto i všetok surový materiál. Nabídnutie Royovo vzbudilo všeobecnú radosť, menovite i v srdci Kuzmányho, ktorý na vznešený ten cieľ sľúbil dať 1000 zl. Konvent ihneď poveril miestneho farára Roya, aby s pritiahnutím znaleckých síl vypracoval plán a ho predložil budúcemu konventu, aby ho konvent na odobrenie môhol predostrieť vláde, požiadajúc vládu o podporu i o dovolenie urobiť sbierky medzi veriacimi. Potom oznámil superintendent v spojení so zápisnicou minulého konventu výsledok voľby superintendencionálneho vikára, že zvolený bol Hodža, a ministerium že voľbu potvrdilo.

Nasledovala zpráva Kuzmányho. Časy a udalosti, o ktorých zpráva hovorí, sme už opísali v časovom postupe. Ale zpráva hovorí jasnejšie o čase utrpenia než akékoľvek dôkazy, a dá nám nahliadnuť do duše Kuzmányho, poznať, čo sa dialo v ňom, čo prežíval.

„Ne bez zvláštního, a to bolestně žalostného pohnutí mysle činím zadost ustanovení konventu minuloročního v zápisnice VI. obsaženého, zprávu dávaje stručnú o běhu záležitostí veřejných superintendencie této všeobecných od téhože času po čas nynejší, nemaje však v úmyslu předložiti podrobnú historii hrozných a v cirkvi evanjelické neslýchaných protivenství od samých téže samé cirkve jméno nosících, a však zásady správy cirkve evanjelické augšp. vyzn. zapírajících, samozákonnost pod jménem autonomie neohraničenú sobě osobujících a libovůli svů ve správe cirkevní, súdě podle skutků jejich, ani světským zákonem, ani zásadami vyznání, dotýkejž se to buď víry, buď správy cirkevní nechtějících míti svázanú. Hlediť ne na svatost svobody sborů, ale usilují se podmaniti jí panovitostí libovůle své; hlediť na přiznávající se k cirkvi evanjelické ne co na dedictví Páně, ale co na poddané své v moci správy cirkevní, jakkoli světáctvím narušené. Bůh sám vidí, kterak světáctví uvázalo se v cirkvi evanjelické ve vlasti této v úplně nesnosnú moc ničeho nešetřící. A moc tato žene se toliko po upotřebení korporace cirkevní k vydobytí záměrů politických skrze vzbuzení odporu proti všemu, pochazejž to buď od panovníka, buď od jeho vlády, buď od kněží, buď od neshodných náhledů a příchylností či v politickém smýšlení, či v národnosti. Svoboda, právo hlásají se k povzbuzení odporu: ale nešetří se svobody a práva lidu, nýbrž když se jen lid, buď i nejnestydatejšími lžemi a podvodem ohavně schytralým zavede, oslepí a k nenávisti toho, co oné jejich svévoli překáží, dovede: tuť nakládá se s právem a svobodau sborů, kněží a verných přátel cirkve i jejího vyznání přehanebně, náhle se stenčí moc ochranná panovníka, a vydávají se nejpoctivější, nejzaslúžilejší mužové cirkve a národu a lidu v ruce hříšných k činení jim ostud neslýchaných, tříznění a mučení. Smutně, smutně plní se u nás žalostné prorocké tušení muže božího Melanchtona napsané v listu k Lutherovi z Augšpurku r. 1530; aniž bude divu pakli v přebídném tomto zmatku nejeden Evanjelik nemoha déle snášeti toto hanebné jho světáctví, do něhož upadla cirkev evanjelická ve vlasti naší, odvrátí se od ní, a bude hledati křesťansko-cirkevního života a pokoje víry své v jinovyznanské některé cirkvi křesťanské, ač ne bez trpce žravého žele při skutku tom a ne bez nových, ač jiných bolestí srdce. Činím pak poznamenání toto k tomu, aby, když se to snád od někoho stane, tím ste se nesděsili, nad slabými těmi a zúfalými se nezhorčili, ale ráději lítosť majíce nad nimi, tím přísněji bděli nad sebau. Konečně usmyslivše se státi neshroženě a nezvratně v pravé té svobodě a pravém tom zřízení cirkevním ponuknutém nám skrze velikodušní moc panovníka našeho, nic se neštítíce za to i trpěti buď pomluvy, buď ostudy, buď pronasledování a nenávisti, všeliké pak násilí odrážejíce stálostí nezlomnau. V bojech jest i vítězství, i pád, i opětné povstání: v zbúřeném moři nemožno jíti přímo vždy a stále ku předu: tak ve vlnobití tomto smítanau vidíme lodičku cirkve naší: ale pakli jen my nespustíme se Ducha Božího, neopustí nás Hospodin, a dříve nebo pozdějí přivede nás do přístavu pokoje a bezpečnosti“.[323]

Vzácny dokument! Verné zrkadlo času a nálady! Ktože vnášal politiku do cirkvi? Či to nebolo bezzákladným osočovaním slovenských evanjelikov? Lebo ako sa choval konvent, na ktorom prečítal Kuzmány svoju zprávu? V ďalšom rokovaní na otázku: akoby sa mali chovať predstavení cirkví a seniorátov sriadených, patentálnych k vyšším superintendencionálnym správcom sborov nesriadených, konvent uzaviera, že v súkromných veciach všemožne treba im byť na pomoci, ale v úradných netreba sa púšťať s nimi v nijaké vyjednávanie a dopisovanie, ani uznávať ich právo a moc, ktorú si osobujú i nad cirkvami sriadenými, „poněvadž na pevné půdě zákonní stojící máme svau vlastní, zákonem uznanau Superintendencii prešpurskau a svého řádně zvoleného a císařem p. potvrzeného Superintendenta Důst. p. K. Kuzmányho“. Toto bola, hľa, odpoveď na uzavretie generálneho konventu, v Pešti 28. aug. 1861: „Felemlítvén, — mikép Kuzmány Károly, ki magát most is patentszerü Superintendensnek tartja, ez idén egy egyént papnak felavatott légyen, határoztatott: mikép ezen testület oly papot, — ki patentszerü Superintendens álal avattatott, vagy ezután avattatik fel, — törvényes leikésznek el nem ismer, — s ilyenek részére vocatoriális kiadását megtiltja, s tölök minden közjavadalmat megvon“. Ako chlebom hádzali patentalisti do autonomistov, keď ich títo hotoví bolí ukameňovať a chlieb im vytrhúvali z úst!

Z ďalšieho rokovania konventu staro-turanského vyzdvihnime ešte, že Kuzmány prevzal spracovanie a vydanie novej agendy a katechizmu, „poněvadž se jak katechismusy tak i agendy necirkevným duchem vedené nalezají a starší vydání již se nenalezají“. Kuzmány i spracoval katechizmus, ktorý po smrti pôvodcovej vyšiel tlačou. Konvent ďalej uzavrel urobiť sbierky, založiť základiny pre napomáhanie chudobných študujúcich. Hurban referoval o svojej ceste po Nemecku, najmä o návšteve u spolku Gustav — Adolfa v Hannoveru, a o jej úspechu. Hurban oznámil i radostnú zprávu, že Čáčov, niekdajšia filia cirkvi senickej, sa osamostatnila a žiada sa pripojiť k superintendencii prešporskej.

28.-ho novembra navštívil Kuzmány Bzince, obzrel chrám, faru a školu a vrátil sa na Starú Túru. Tu 29.-ho navštívil školy kopanické a sprevádzaný banderiom, cez Myjavu a Turú-Lúku ubieral sa do Hlbokého, kde 1. decembra, v I. ned. adventnú, kázal v chráme. Odtiaľ cez Hodonín vlakom odobral sa do Viedne.[324]

Spomenuli sme, že konvent staroturanský predstavuje asi vrchol utrpenia Kuzmányho a najhlbší úpadok superintendencie prešporskej. Ale i keď sa zjavila jedna-druhá lastovička nového leta, i keď sa začaly prihlasovať k superintendencii cirkve nové, utrpenia, krivdy ešte neprestávaly. Konvent staroturanský bol v maďarských novinách napadnutý, zlomyseľne opísaný, a hrozné veci sa mu dávaly za vinu. Kuzmány dostal 4. decembra vyzvanie od námestníctva kr. uhorského, predostrieť zápisnicu konventu. Predostrel ju pôvodnú i v preklade maďarskom. Keď protokol dlho neprichodil nazpäť, 2. apríla 1862 žiadal Kuzmány, aby mu bol vrátený, na čo 14. apríla obdržal odpoveď, že protokol bol obvyklou cestou predložený najvyššiemu miestu. Žiadal tedy 10. mája kancelára, aby sa posponáhľal s vybavením zápisnice, a 13. mája obdržal odpoveď, že protokol ta od námestníctva ešte nedošiel. Zasa 16. mája požiadal nám. Radu o čím skoršie vybavenie, ale do najbližšieho konventu, 10. novembra, nedostal ešte ani zápisnice, ani nijakej odpovede.

Čo najväčšmi mrzelo stránku autonomistov z uzavretí konventu, bolo práve pokojné uzavretie, že súkromne vyhovujú každej žiadosti, ale úradne sa nebudú stýkať s autonomistami. Brojili tedy proti tomuto bodu zápisnice i osobným naliehaním u vysokej rady, i v ministeriálnej kancelárii, a výsledok bol ten, že keď Kuzmány po konvente už, 11. októbra 1862, konečne obdržal zápisnicu, toľko ráz už žiadanú, obdržal ju s prípisom, že je oné uzavretie zrušené. Kuzmány písal kancelárovi a prosil ho, aby pri opätnom uzavretí nenaliehalo sa na jeho zrušenie, lebo že patentalistom ani nemožno udržiavať spojitosť s autonomistami. Na to 13. marca dostal odpoveď, že naliehanie na udržanie spojitosti vzťahuje sa na „dienstliche Verhältnisse“ s oboch strán: že tedy udržiavať spojenie povinní sú autonomisti práve tak, ako i patentalisti. S takýmto vysvetlením uspokojili sa zastupitelia sriadených cirkví.

Autonomisti vyslovili medzi časom na konventoch žiadosť aby superintendencia prešporská bola zrušená, Kuzmányho neuznávali za superintendenta, a nepriznávali mu nijakého práva. Nechceli mu priznať ani právo, môcť sprostredkúvať prosby dišpenzacionálné. Keď 19. novembra 1861 predostrel takúto prosbu istebnianskeho farára, Jána Kmeťa, už 25. t. m. dostal ju nazpäť s naložením, aby objasnil, ako môže zakročovať vo veci seniorátu, od patentu odpadlého. Kuzmány pripojí objasnenie oravského seniora Ct. Zocha a prosbu znovu predostrel. Právo svoje hájil, z čoho povstaly dlhšie právné hádky. Protestoval proti pokračovaniu vysokej nám. rady a podal prosbu o riešenie, ktoré by vyslovilo, že nielen superintendencia prešporská nemôže byť zrušená proti vôli jej zastupiteľov, ale že ani cirkvám, chcejúcim sa pripojiť k patentalistom, neslobodno v tom prekážať. Prosbu túto oddal Kuzmány nám. rade v Budíne osobne. Potom odišiel do Viedne a odpis i ešte obšírnejšiu prosbu podal 27. januára 1862 i u kancelára. Riešenie otázky ťahalo sa dlho.

Medzi tým, pre unionistické námahy autonomistov, viac cirkví, už raz od patentu odpadnutých, začalo sa prinavracať k superintendencii prešporskej. Menovite prihlásily sa: Jasenová 27. decembra 1861, Žaškov 5. januára 1862, D. Kubín 13. februára, Veľká Ves 26. apríla a Istebné, v Orave; len cirkev leštinská, s farárom Jírim Lenčom, v ktorej búril Zoltán Zmeškal, ostala i na ďalej autonomistickou; potom v Turci prihlásily sa Sučany 20. marca, Sv. Martin 25. marca, Mošovce 6. apríla a Blatnica 14. apríla. Kuzmány, týmto zjavom posmelený, už 26. marca 1862 zadal prosbu na Veličenstvo, žiadajúc, aby najvyšším rozhodnutím bolo riešené, že nemá sa prekážať cirkvám v ich vôli, navrátiť sa, alebo novým cirkvám, prihlásiť sa ku patentu, a i prosby dišpenzacionálné aby môhol vybaviť.

Podobné prosby predostieraly panovníkovi i jednotlivé cirkve. Filiálka Čáčov, ktorej osamostatnenie a pripojenie sa ku patentu prekážali všemožne autonomisti, prekážajúc jej vystaviť si vlastný chrám a školu, povolať si vlastného kňaza a učiteľa, konečne zadala prosbu o pomoc ku panovníkovi. Podobnou cestou sa domáhala vyslobodiť „z oné svobody autonomické“ i filia Srné.

Keď patentálnym cirkvám takto ťažko a zdĺhavo išlo vydobýjať si svoje práva, autonomisti dosahovali vždy novších výhod. Už panovníkov prípis z 15. mája 1860 uznal ich práva. Potom si vydobyli povolenie, aby deputáciami mohli znepokojovať cirkve, ku patentalistom sa znovu prihlasujúce. To bolo novšie ich posilnenie a povzbudenie v doterajšom pokračovaní. I využívali toho svojho práva. Sbierali podpisy všelijakým nepoctivým spôsobom, osočovaním, pomluvami, sľubami a vyhrážkami, robili zájazdy do cirkví, a takéto pokusy, odviesť sbory od patentu, robily nielen v cirkvách, ktoré sa chcely len navrátiť ku patentalistom, ale i v tých, ktoré od počiatku boly patentálné. Ľudu hrozili šibenicami; Geduly superintendent, vidiac následky unionistických snáh, znovu zaprel v pastierskom liste od 30. marca 1861, k čomu sa bol prísahou zaviazal. I podarilo sa im takto odviesť, odtrhnúť od Kuzmányho cirkev bzinskú s jej farárom Jánom Leškom, hoc cirkev táto bola od počiatku sriadená. Ostatné odolaly pokúšaniu, ba prihlasovaly sa nové cirkve, menovite oravské a turčianske.

Kuzmány jednako v hĺbke duše cíti sklamanie a žiaľ. Sklamal sa v nejednom vodcovi ľudu, v nejednom národovcovi. Tak žaluje v zpráve svojej: „Žel, že v národu našem mnozí z přednějších zavésti se dali v blud ten, ale živ jest Bůh a živá jest v něm náděje má, že slovenský lid, slovenské měšťanstvo, slovenské zemanstvo nahlédne brzy blud svůj a chytí se víry pobožných předků svých, stane k národu svému proti vrahům jeho a dobude slávy u potomků svých, i u Boha svatého, spravedlivého a milostivého“.

Riešenie podaných prosieb neprichodilo. Konečne chcejúc urobiť koniec neprávostiam, išiel Kuzmány na audienciu ku panovníkovi a podal novú prosbu, žiadajúc ochranu pre cirkve, ktoré by sa chcely prihlásiť ku patentu, ďalej aby politickým vrchnostiam bolo naložené zamedziť všetky „demagogické zvádzanie a sbieranie podpisov v domoch i po krčmách“, a aby v prípade potreby hodnostárom cirkví patentálnych politická asistencia bola daná na obranu; aby bolo autonomistom zabránené vysielať akékoľvek deputácie do cirkví sriadených a ich znepokojovať; aby stoličným vrchnostiam bolo naložené na žiadosť obcí filiálnych pokračovať podľa zákona z r. 1791, č. 26. § 2.; aby politické vrchnosti boly donútené na dopisy Kuzmányho jemu odpovedať, zápisnice konventov superintendencionálnych najviac po 3 mesiacoch vrátiť, a aby referovať o veciach superintendencie tejto sverené bolo mužom nestranným, alebo ak by takých nebolo, radšej mužom iného vyznania, než odporcom superintendencie a prívržencom unie; konečne aby podpora, cirkvám superintendencie určená, pol alebo štvrť ročne bola vyplácaná.

Kuzmány odišiel s audiencie uspokojený. Hoc nespomína ešte písomné riešenie prosby, jednako musel byť slovami panovníka potešený, posmelený a uspokojený. Lebo vyslovuje nádej, že „po krátičkém prodlení věci naše do bezpečného pořádku uvedeny budau“. Z akej hĺbky duše plynú slová jeho: „My s cirkví a v cirkvi nehledáme než zrůst a prospěch, svobodu a vzdělání národu našeho, nám od Boha svěřeného, k němuž on sám zanítil duchem svým svatým nezištnú lásku v nás a obětavost, pročež i pevně toho se držíme, že lid uzná čím déle, tím více snahy naše, ocení utrpení naše a pozná, kteréby věci ku pokoji byly jemu; pozná své přátely a pozná svůdce své: stane k nám a Bůh svatý trojjediný osvědčí nové divy milosti své nad nim a nad námi nehodnými služebníky jeho; vyvede lid náš z jarma svévole úlisných a lživých svůdců jeho: Hrad přepevný jest pán Bůh náš; již se žeň bílá blíží; utrpení naše promění se v oslávení; o maličko, maličko jen, a všetko se změní; neboj se stádečko malé, zrůstneš ve veliké; nebojte se mdlí, stanete v silné: nebojte se potupení, stanete v slavné: nové divy moci ducha svého chystá nad námi Hospodin; zůstanemeli jen věrní do konce, dáť on korunu života.“

Ale ako sa sklamal i v týchto nádejách, ako len pomaly, neskoro a slabo sa začaly uskutočňovať aspoň čiastočne! Komu by neprišly tu na um slová krásnej básne jeho: „V 57-my deň môjho narodenia“?

Prostred takéhoto kolísania sa medzi nádejou na lepšie časy a medzi poznávaním ešte vždy mnohých neprávostí priblížil sa čas superintendencionálneho konventu, odbývaného v T. Sv. Martine 10. septembra 1862. Odchodiac ta, šiel cez Liptov a cez Oravu. V Liptove navštívil pradepodobne tajomníka superintendencionálneho, Hodžu. 28. a 29. augusta navštevuje cirkve oravské, ktoré sa znovu prihlásily k nemu. Vchádzajúc do Oravy, v Jasenovej pozdravil ho Ondrej Brózik, farár veličiansky a dekan, menom sboru učiteľského, a zástup zaspieval „Kto za pravdu horí“. Ztadiaľ išiel do Veličnej, kde významnou rečou pozdravil ho zas miestny farár, pripomenúc mu posviacanie veže a zvonov pred dvoma rokmi a zasa nastávajúcu slávnosť posvätenia obnoveného chrámu. V D. Kubíne uvítal ho prenikavou rečou konsenior Sámuel Novák, líčil ťažké položenie svoje i cirkvi svojej. Na týchto vítaniach boli prítomní všetci kňazi a učitelia oravskí, okrem leštinských. Leštinskému učiteľovi Adolfovi Medzihradskému zakázali to farár J. Lenčo a inšpektor Zoltán Zmeškal, ba zakázali mu i shovárať sa s farármi ostatnými a zúčastniť sa na slávnosti, a vyhrážali mu, že ztratí stanicu učiteľskú; najprv ho chceli reversom zaviazať, že sa bude strániť patentalistov, potom však uspokojili sa s podaním ruky a s daním statočného slova. Večer boli u Brózika „pri nenucenej samotke a samorastlej zábave; pri národných spevoch našej mládeže gymnasiálnej“. Na týchto cestách chodila s Kuzmánym i dcéra jeho Ľudmila. Potom 30. augusta došiel do Martina, zkadiaľ 6. septembra odišiel ešte do Trenčína a vrátil sa na konventy.[325]

Priebeh konventu svedčí o vznešenom cítení kresťanskom a o hlbokom duchu cirkevnom, ktorým sa dali viesť mužovia títo vo vážnom položení, v ťažkom povolaní, ktoré pripadlo na nich. Po službách Božích a po večeri Pánovej, ktorú sám Kuzmány prislúžil 12-tim kňazom, „z celé šlechetné duše jeho plynúcou“ modlitbou otvoril rokovanie. Najprv prečítal superintendent svoju zprávu, na čo na radu vikára, ktorý poukázal menovite na to, že terajší boj superintendencie točí sa viac okolo vnútorných, duchovných vecí, vecí viery a čistého augšb. vierovyznania, konvent uzavrel vysloviť svojmu biskupovi tú najsrdečnejšiu vďaku „za statné a neohrožené hájení tak práv a svobod našich, jako i především a nadovšecko našeho augšp. vyznání proti unionistickým snahám odporníků“. Čo sa hneď i stalo hlučným vyvolávaním mu na slávu a želaním mu stáleho zdravia a Božského požehnania.

Miesto poďakovavšieho sa Lederera prevzal dočasne miesto svetského predsedu Ján Jesenský, sen. inšpektor turčiansky.

Jednotlivé body rokovania viedly k vážnym novým uzavretiam. K bodu o vypracovaní osvedčenia „o dobrém našem vyznání víry“ Dr. Hurban, ktorý bol poverený vypracovaním, referoval, že to urobil, osvedčenie že osvojil si už i seniorálny konvent nitriansky a odporúča ho prijať i sup. konventu. Tu žiadal si konvent prečítať návod, ktorý autonomistický dištr. konvent 21. aug. 1861 v Prešporku dal svojmu superintendentovi Lud. Gedulymu, ako i prísahu, ktorú mu predpísal. Z tohoto poznali, že nejde len o uniu lásky a svornosti s bratmi helvetského vyznania, ako hlásal Geduly, cítiac, že tratí dôveru cirkví, ale že zamýšľa sa skutočná unia, preto konvent uzavrel dôrazne sa osvedčiť proti unii a sveril vypracovanie osvedčenia vikárovi Hodžovi. Pri tom konvent slávnostne sa ohradzuje proti pomluvám, akoby vystupovaním proti snahám unionistickým zamýšľal hlásať nenávisť a nesnášanlivosť oproti kalvínom. Naopak, je toho presvedčenia, že pravá svornosť a láska medzi rôznymi spolubratmi je len tak možná, keď sa navzájom šetria práva a svobody: takto smýšľať oprávňuje i 300 ročné trvanie v láske a svornosti oboch vierovyznaní. Na otázku, ako sa brániť proti nápadom unionistickým, konvent vyslovuje, že tak, keď 1. celý život úzko pripnutý bude „k čistému, positivnému vyznání evanj. aug.“ a rozširovať bude i okolo seba pravý kresťanský život, lebo že tak hlboko klesajú ľudia v nábožnosti a môžu sa dať zviesť od pravého vierovyznania, toho príčinou je, že „sme hluboce klesli ve víře otců“; 2. keď osvedčenie superintendencie vydá sa slovensky pre ľud a po nemecky pre Nemecko, aby i Nemecko, lživými zprávami zle poučené, poznalo, o čo vlastne ide; 3. keď sa pravý cieľ snáh a bojov pravdive vylíči ako v domácich, tak i cudzozemských časopisoch; 4. keď sa požiada o pomoc a ochranu panovník; preto má sa poprosiť, aby vydal rozkaz na svoje úrady uhorské, aby sa do cirkevných vecí nemiešaly, ani pomoc nepodávaly tým, ktorí „nejvěrnějších kazatelů a učitelů nic pro jiné než proto pronásledují, odsudzují, že se oni věrně svého, krajinskými zákony pojištěného, od otců mučedlnickou krví zapečeteného a přísahou při nastupování úřadů svých stvrzeného věroučení přidržejí, aniž se chtějí stáť nevěrnými kraj. zákonům, Vys. Vládě Jeho Veličenstva, cirkvi a národu“. V deputácii majú byť superintendent Kuzmány, sup. inšpektor Ján Jesenský a Sámuel Novák, konsenior oravský; prosbu má vypracovať sám superintendent i svolať deputáciu vtedy, keď to za najlepšie uzná; 5. má byť o pomoc a o ochranu poprosený i námestník kráľovstva uhorského, ktorý práve navštevuje horné stolice; 6. keď sa pretrhne všetka spoločnosť s kruhmi unionistickými do tých čias, kým nebude zabezpečené vyznávanie pravej viery.

Vážnym bodom rokovania bolo i založenie škôl. Otázka táto sa dlhšie ťahala. Od minuloročného konventu na St. Turej Kuzmány požiadal Kalinčáka, profesora na tešínskom gymnáziu, vypracovať plán školský, učebný; vyhotovený plán rozposlal seniorom na posúdenie, ich posudky maly byť oddané Hurbanovi na ďalšie posúdenie. Bolo treba predstúpiť s hotovým, vypracovaným návrhom. Ohľadom miesta sa uzavrelo, že na St. Turej sa má sriadiť vyššia meštianska škola, reálka a ústavy učebné a prípravné na preparandiu pre učiteľov; v Martine však gymnázium a vyšší teologický a juridický kurz. Konvent chce mať školy čisto konfesionálné, ktoré by mládež našu tak vychovávaly, aby „z nich vyrostli živí a činní údové cirkvi, vykrmení slovy víry a čistého věroučení evanj. aug. v. založeného na zjeveném slovu božím, a hodní synové národa a vlasti“. Kurátor cirkvi martinskej Ondrej Švehla vyslovil radosť a vďaku a sľúbil všetku hmotnú podporu so strany cirkvi i mesta.

Výučba elementárna tiež veľmi ležala konventu na srdci. Senior trenčiansky Kokeš žiada donucovať dietky do škôl obecných a tam ich držať do 12. roku, lebo bez toho by nám neprospely školy vyššie. Na návrh konvent dáva zdravú radu, aby kňazi žiadali v každej obci ustanoviť obecného pastiera, aby tak školopovinné deti nemusely pásť, a pred 12. rokom aby ich nekonfirmovali. Oravský senior Zoch odporúča ustanoviť i superintendencionálneho dekana, ktorý by dohliadal na všetky školy dištriktu, ale uskutočnenie tohoto návrhu odložilo sa na priaznivejší čas.

Potom oznamuje Kuzmány, že s katechizmom pokročil natoľko, že už budúceho roku bude môcť vyjsť. Ako vieme, vyšiel len po smrti jeho. O Agende oznamuje, že pre veľkú zaujatosť nestihne sa prichytiť k nej, a jej vydanie že by i tak teraz ešte presahovalo sily superintendencie.

Keď potom konvent v známosť vzal poďakovanie sa z úradu sup. inšpektorstva F. Lederera, prikročilo sa k voľbám úradníkov a hodnostárov superintendencie. Dosiaľ, skoro možno povedať, nebola sriadená na vonok; nebolo ľudí pre všetky hodnosti a úrady. Teraz zvolí konvent za sup. inšpektora Jána Turzu, dosiaľ sen. inšpektora trenčianskeho; za sup. notára svetského Ambra Pivku, pravotára; za riadneho konzistoriálneho radcu seniora Sámuela Kokeša a za asesora súdu Jána Kohúta; za náhradníkov konzistoriálnych Daniela Martinyho, farára hájskeho, a Ctibora Zocha, seniora oravského, a zo svetského stavu Ondreja Pálku a Michala Horvátha; za sup. pravotára jednohlasne bol zvolený Pavel Mudroň a za zapisovateľov konzistoriálnych Ján Dobrúcky zo stavu farárskeho, a zo svetského Sámuel Šipka, stoličný boženík.

Konvent ďalej rozhodnul zasvätiť „tisíc ročnú pamiatku uvedenia kresťanstva v našom slovenskom národe“, a to len cirkevným spôsobom. Vypracovaním návrhu na zasvätenie pamiatky poveril konvent superintendenta. Súri konvent i svolanie synody, a prosbu v tomto smysle má vypracovať a buď sám, alebo deputatívne oddať panovníkovi Kuzmány. Riešil konvent i niekoľko finančných vecí. Otázka filiálnych cirkví Čáčova a Srného sa ešte vždy ťahala.

Vyzdvihneme ešte z bodov konventu tohoto osvedčenie Kuzmányho, že hotový je pod ochranu svoju vziať i cirkve, ktoré sa dosiaľ „autonomickej správy“ pridŕžajú, ale pri tom cítia sa v nebezpečenstve, že ztratia svoje vierovyznanie, a to i vtedy, keďby sa i nepriznávaly cele ku sriadeniu patentálnemu. Toto osvedčenie svoje doplňuje potom a odôvodňuje Kuzmány i v Pbuď. Vedomostiach, v dopise: „Opravenie súkromnej zprávy o sup. konvente…“, nasledovne: „akoby som sa bol na konvente tom verejne osvedčil, že ja ktorúkoľvek cirkev, kde je ona koľvek, keď ma ona o moju ochranu požiada, pod moju ochranu vezmem. Tomu je vskutku tak, ale len v tej prípadnosti, keďby tá cirkev násilie unistické trpela a v nebezpečenstve svojho čistého vierovyznania podľa augšp. vyzn. mňa o moju pomoc prosila, našej správy cirkevnej v sväzku Seniorátu a Superintendencie sa podrobila, čo by priam strany usporiadania svojho domácieho zákonu námi vôbec prijatému cele za dosť urobiť nemohla pre zbury a zlomyslnosť, ktoré slovo a meno patentu satanskou nešlechetnosťou ľudu zoškliviť sa usilujú a neprestávajú, naproti tomu pod lichotivým menom autonomie v kresťanskom svete neslýchanú svevolu a panovitosť prevodzujú, vierovyznanie falšujú, v konventách Krista preklínajú verných kňazov a učiteľov zdivočile prenasledujú a o vôľu i nevôľu cirkví miestných nič nedbajú, tým tedy menom „sám Satan obliekol sa v anjela svetlosti“.“[326]

Po konvente odišiel Kuzmány hneď do Viedne, čo vidieť i z toho, že uvedené osvedčenie svoje poslal už z Viedne Pb. Vedomostiam 24. septembra.

Ale nakoľko je nám možno, pozrime i na to, čo robila protivná stránka „autonomistov“. Vysvitá to z čiastky i zo zpráv Kuzmányho a zo zápisníc konventuálnych.

Oravskí farári žalujú na konventoch, seniorálnom i superintendencionálnom, na buričov, ktorí by chceli roztrhať sväzok medzi trónom a medzi národom. Menovite treba nám vyzdvihnúť, čo urobili títo buriči s Hodžom, farárom sv. mikulášskym. Tak ďaleko šli autonomisti, že Hodžu jednoducho vyhlásili za zbaveného úradu kňazského. Tento výrok miestneho, len z niekoľko zemänov záležajúceho autonomného konventu potvrdily i vyššie, dištriktálné i generálné autonomné konzistoriá. A keď Hodža, cítiac za sebou celý ľud, celú cirkev, nepodrobil sa ich súdu a ďalej úradoval, žalovali ho najprv pred vojenským súdom v Komárne, ktorý však osvobodil, za nevinného uznal Hodžu; potom išli gen. inšpektor Prónay a autonomný superintendent Geduly ku námestníkovi grófovi Pálffymu a žiadali od neho mocou exekvovať súd. Kuzmány robil tiež kroky v záujme Hodžovom. Ešte 22. septembra 1862, tedy hneď po konvente sup., podal Kuzmány prosbu, aby k výkonu nespravedlivého súdu nebola daná politická asistencia. Na prosbu došla odpoveď 30. dec., že septemvir Fábry, ako kr. komisár, je vyslatý do Liptova vyšetriť záležitosť Hodžovu. Fábryho však celkom okúzlili, získali si autonomisti, a len tým smelšie napádali Hodžu. Raz, keď peší prichodil i s priateľom, profesorom D. Makovickým, z priateľskej návštevy z Trnovca, od farára Jána Lehotského, zákernícky ich napadli dvaja zamäni liptovský, Bela Lehocký, stoličný komisár bezpečnosti, a Ráztokay, a zbili ich palicami do krvi tak, že museli odležať.[327] Stalo sa to 15. mája 1863. Kuzmány dopočujúc sa o tom, hneď napísal a 20. mája i odoslal prosbu vys. miestu, aby do Mikuláša bol vyslatý vojenský súd, ktorý by vyšetril nielen vzbúrenie ľudu, ktoré 17. mája na obranu Hodžovu sa stalo, ale i vražedlný nápad a všetky s ním súvislé udalosti a pomery, čo „chvála pánu Bohu, malo výsledok zdarilý“.

A jako s Hodžom, tak zachádzali autonomisti i s viac kňazmi. Postačilo im, keď v cirkvi mali 2-3 prívržencov, aby považovali celú cirkev za svoju, autonomistickú, a nech bola v nej akákoľvek väčšina patentálna i s kňazom, ju ubíjali, udúšali. Tak spomína konvent sup. 1862 popri Hodžovi, ako podobných mučedlníkov, i Šušku a Podhradského.

Autonomná strana neprestávala štvať vrchnosti proti Kuzmánymu, a majúc pánov, mocných sveta tohoto, na svojej strane, i dosť sa jej darilo. Na všetkých konventoch, seniorálnych, dištriktuálnych i generálnych, stále opakovala žiadosť, aby superintendencia prešporská bola zrušená a Kuzmány aby bol zbavený úradu. Panovník vzal síce do ochrany túto superintendenciu a nedovolil ju zrušiť, ale čo z toho, keď vrchnosti prehliadaly všetky prechmaty autonomistov, dovolily im búriť a i silou-mocou odvádzať cirkve od patentu a priťahovať ku sebe. Čím diaľ, tým väčšmi dostávaly pomery taký výzor, že superintendencia prešporská je z milosti trpená, a autonomisti sú v práve.

Lebo aký zvláštny, prísny je tón najvyššieho rozhodnutia zo dňa 9. novembra 1862, ktoré bolo odpoveďou na prosbu Kuzmányho, aby ako superintendent môhol tam bývať, kde bude i žiadané slovenské gymnázium! Najvyššie rozhodnutie zneje ako rozkaz, ako nejaká pokuta: „Kuzmány Károly superintendens rászorítandó, hogy lakhelyét azonnal superintendenciája kerületébe tegye át“. Či neznelo to ako víťazstvo autonomistov a pokorenie Kuzmányho? V ostatných bodoch je však nariadenie priaznivé pre superintendenciu patentálnu; lebo dovoľuje i novým cirkvám sa prihlasovať ku patentu, ba i obľahčuje to tým, že cirkev, z niektorej superintendencie vystupujúca, povinná je rozhodnutie svoje len jednoducho oznámiť svojmu predošlému superintendentovi; ale kde by sa pri tom dialy nesprávnosti, preskúmať vec bude vyslatý kráľovský komisár. Prirodzene, body tieto i Kuzmány s najväčším uspokojením vzal v známosť, a v zpráve svojej hovorí, že „sa to po mnohých a ťažkých bojoch k našemu prospechu dňa 9. Nov. m. r. stalo“.

Týmto najvyšším rozhodnutím posmelení akoby i s hora, vykonali potom 19. mája 1863 uzavretie predošlého konventu, spracovali prosbopis na panovníka. Kuzmány vymohol audienciu, a deputácia pod vedením Dr. Hurbana 24. júna oddala prosbopis. V deputácii bol Kuzmány, Ján Thurzo z Nosic, ako inšpektor sup., potom August Roy, Ján Jesenský a Pavel Mudroň. Prosbopis je veľmi obšírny. Je v ňom reč o bodoch, ktoré mu vyznačil sup. konvent; nadovšetko žiada školy a ochranu pre cirkve sriadené. Niekoľko viet z neho uvádzame: „Bedürfen wir rein und streng patriotischer Schulen“. „Vom politischen Slavismus wissen wir nichts. Es gibt keinen politischen Panslavismus; er ist ein Lügenbild zur moralischen Verdächtigung und politischer Knechtung, Erdrückung und Vernichtung ersonnen; nur politischer Fanatismus der Selbstsucht hat dieses Phantom erdacht, um des nationalen Slavismus, der Volksthümlichkeit, ihres Bewusstseins, und ihrer Entwickelung die Slawen Ungarns zu berauben, und eine souveraine Nationalität zum Hohn des Christenthums, der Humanität und des freibürgerlichen Staatslebens aufzustellen… Wir sind nationelle Slawen Ungarns, lieben unseren Stamm, wollen seine nationale Bildung und Hebung als die eines slawischen Stammes in und nach seiner Volksthümlichkeit, in gleicher Berechtigung mit andern National-Stämmen“. Prosbopis potom hlbšie, kriticky rozoberá formulu prísahy Gedulyho, uvádza viac krívd, nezákonnitostí, prechmatov, páchaných cirkvám sriadeným, a končí zase školami. „Ist es möglich, sprechen Euer Majestät ein kaiserliches „Ja“ und jeder Pulsschlag unseres Herzens wird ein Dank — und Bittgebet zu Gott für Euere Majestät“.

Aký výsledok mala prosba táto, uvidíme ďalej.

Keď sa Kuzmány presťahoval do Martina, bol tam srdečne uvítaný. Došiel 25. apríla večer o 11. hodine, oproti mu vyšlo meštianstvo martinské, ktorým sprevádzaný, s fakľovým pochodom a pri volaní mu na slávu vtiahol do mesta. Na druhý deň vítaly a pozdravovaly ho vyslanstvá cirkví turčianskych.

Medzi cirkvami, radostne vítajúcimi arcipastiera, bola i cirkev horno-jesenská, zastúpená svojím farárom Lindnerom, ktorá o krátky čas dopustila sa najpodlejšieho kroku, najhnusnejšej zrady proti Kuzmánymu. Ešte 13. apríla 1862 bola zadala protest proti prísahe a proti návodu Gedulyho, vyslanstvo príbovského unionistického konventu skutočne odrazila. 26. okt. vo svojom konvente uzavrela vypovedať poslušnosť Gedulymu a pripojiť sa ku Kuzmánymu, ktorý ju aj prijal prípisom 9. nov. Keď potom presídlil do Martina, požiadala ho táto cirkev, aby v nastávajúcu nedeľu svätodušnú v jej lone odbavil služby Božie. Kuzmány vyhovel tejto, i písomne opakovanej žiadosti; pred chrámom uvítali ho farár a kurátor. Ale keď kázal, zrazu päť mladých ľudí, na to najatých, s hrmotom vyšlo z chrámu. A keď sa približoval unionistický konvent, začaly sa zvady a klamy v cirkvi, pri čom hlavní vodcovia boli necpálski a záborskí rychtári a i farár Lindner. Unionistický konvent uzavrel i deputáciu vyslať do cirkvi. Kuzmány 16. júna požiadal administrátora stoličného o zamedzenie „podobných nešlechetností“. Následkom žiadosti Kuzmányho deputácia bola zakázaná, ale proti búreniu nebolo nariadené vyšetrovanie, tak že išlo ďalej ešte bezočivejšie. Búriči napísali i žalobu proti Kuzmánymu, že sa násilne vtiera do cirkvi, že násilne odbavil tam služby Božie, atď. Žalobu podpísal i farár Lindner. Vysoká rada poslala žalobu Kuzmánymu na vysvetlenie a na podanie návrhu, a on žiadal vyšetrovanie proti buričom a protestoval proti vyslaniu komisára.

Podávajúc zprávu o tom na nasledovnom sup. konvente, Kuzmány dokladá slová: „nebol toto, žiaľ Bohu, jediný nápad na pokoj náš“. Podobne sa robilo všade, ako Kuzmány spomína, po cirkvách oravských i po cirkvách nitrianskych. Tak na pr. v cirkvi hlbockej, kde farároval taký neohrožený stĺp superintendencie prešporskej, akým bol Hurban. Ale keď si pomyslíme i na prípad Hodžov, jasne vidíme, že autonomným a unionistickým buričom nešlo o zásady, o vec, ale práve o tieto významné pre cirkev a národ osobnosti. V cirkvi hlbockej nasbierali niekoľko falošných podpisov, a na základe tých sobotištský nesriadený konvent uzavrel poslať vyslanstvo do Hlbokého. Hurban žiadal pomoc od Kuzmányho, tento od ministerstva policie, a Hurban písal o zákonnú pomoc na viac strán. „Ako bolo počuť, sám najjasnejší náš milostivý panovník prikázal Jeh. Exc. p. kancellárovi zamedziť toto násilenstvo“. Slúžnemu to skutočne i bolo naložené, ale ten prišiel ta o deň neskoršie, keď už vyslanstvo sám rozhorčený ľud zahnal, pri čom buriči dopustili sa i vraždy. Kuzmány žiadal vyšetrovanie proti vrahom.

V Turci sa dialy podobné nepokoje. Vyslanstvá z príbovského unionistického konventu robily výjazdy do cirkví patentálnych. Náhončí bývali rychtári a iné, od vrchnosti odvislé osoby. Proti hájskemu rychtárovi musí Kuzmány zakročiť i u vrchnosti. A hoc vyšetrovanie bolo naložené, jednako nestalo sa nič. Buriči robili nápad i na martinskú cirkev, tvrdiac na hor, že je nie sriadená podľa patentu. Predstavenstvo cirkvi darmo žiadalo pomoc u stoličného administrátora. Námestník kráľovstva žiada od Kuzmányho, aby predložil listinu o sriadení cirkvi martinskej podľa patentu. Čo sa i stalo, a i sama cirkev vydala o tom nové osvedčenie.

V tomže roku bolo dovolené osamostatniť a pripojiť sa k superintendencii Kuzmányho cirkvi čáčovskej, ktorá si vyvolila za kňaza Borbisa, a navrátila sa do lona superintendencie i cirkev turolúcka.

Aby sme poznali náladu, duševné rozpoloženie Kuzmányho v tomto čase, uvádzam doslovne slová jeho: „Tak trvá boj, „ještě v šancech ležíme“; ale vidno zo všetkého tohoto, že kde sa ľud sám prebudil, kde on už poznáva, že najvyšší patent 1. Sept. 1859 neujíma nám našu samosprávu, čili autonomiu, že práve ten patent je najvyššia a najjistejšia sankcia našej autonomie proti prostopašnej svévoli jednotlivcov, ktorí si cirkev ev. za svoj majetok považujú a s cirkvami, ba s jích vierovyznaním, s národnosťou cirkví a s ích slobodou ako so sedliactvom urbárským zachádzať chcú, a preto aby cirkev evanj. zase pod svévolnú moc svoju dostali, patent ten bezočive a prostopašne za oblúpenie našej slobody vydávajú; kde cirkve samé poznávajú, že patent cisársky práve z tej rozbujnelej svévole ľudí nesvedomitých cirkev našu vytrhuje a jej úplnú slobodu tak zabezpečenú nikde inde ani len v čisto evanj. zemiach nevidíme; kde ľud sám vidí, že tí len preto patent osočujú, len preto na slobodu krvou predkov naších nadobudnutú kričia, aby práve tej slobody najvyššie poistenie sám ľud zahrnul a do jarma tých nešlechetníkov sa uvrhnul, a k tomu, kde ľud si váži náboženstvo a nepredá ho za pálenku, za sľuby marné, a kde sa nedá sostrašiť vyhrážaním pomsty, slovom, kde sa ľud sám osvieti, tam on i pravdu pozná a pravda ho zadrží v slobode“.

Potešením v neustávajúcich bojoch bola preňho oddanosť málo verných, a že ho cirkev martinská na svojom konvente 10. mája 1863 vyvolila za svojho hlavného, čestného kňaza. Z takýchto maličkostí, z dôvery v spravedlivosť panovníkovu a z viery v Boha čerpal silu, odvahu, vytrvanlivosť v ťažkých bojoch.



[321] Dopis v Pešťb. Vedomostiach, 1861, č. 76.

[322] Pešťb. Ved. 1861, č. 77.

[323] Cirk. Listy, III. 280, r. 1866.

[324] Dopis v Pb. Ved. 1861, č. 77.

[325] Dopis Pb. Ved. 1862, č. 73.

[326] Pb. Vedomosti 1862, č. 78. (Písané 24. sept.)

[327] J. Botto, Michal M. Hodža. Životopisný nákres. T. Sv. Martin 1911. str. 53 — 4.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.