ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V Dobšinej, k vôli nemčine. — Známosť so Sablikom. — Jeho pozorovania medzi Nemcami. — V Šajógemeri. — Profesor Bakay. — S domácimi číta maďarské spisy. — R. 1822 v Bratislave; profesori Kováts—Martiny a Gross. — Literárny duch Bratislavy. — Smrť otcova. — Karol ide za vychovávateľa na Romháň. — Známosť s Alex. Géczym, jeho vplyv na Karla. — Učí sa francúzsky.

Takto pripravený už v rodičovskom dome, so základmi latinčiny v hlave a s pevným národným vedomím v srdci, odchodil 11 ročný Karol do škôl gymnaziálnych, do Dobšinej. Škola táto nebola nejako zvlášte významná v tom čase. Veď zpomedzi našich významných ľudí len Šafárik ju vyhľadával a navštevoval jej 4 — 8. triedu od 1805 — 10.^[10] To, pravda, nemohlo mať ešte priťahujúci význam. Že otec vypravil syna svojho Karla hneď do prvej triedy gymnaziálnej do Dobšinej, stalo sa najviac preto, aby si tam osvojil jazyk nemecký. V škole samej vyučovanie dialo sa síce v reči latinskej, ale obyvateľstvo Dobšinej, menovite vo vyšších čiastkach mesta, bolo nemecké.

Domáci jeho, u ktorých býval, boli tiež Nemci. A tak v styku s nimi si osvojil nemeckú reč. Ku týmto domácim chodieval často baník, menom Sablik. A náš Karol obznámil sa s ním, čoskoro i priateľstvo uzavrel s ním, nakoľko to možno povedať, keď povážime rozdiel veku. Dosť na tom, pridŕžal sa Sablika, a nakoľko škola dovolila, chodieval s ním po meste a po baniach. Ako v takom banskom meste, upútaly prirodzene malého, chtivého žiaka nerasty, mineralie. Často celé pol dni strávil, chodiac po šachtách a baniach, a sbieral pekné serpentiny, kobalty, coelestiny a asbesty. Už tu vzbudila sa v ňom náklonnosť ku geologii, ktorá i potom, ako milý predmet jeho myšlienok, sprevádzala ho celým životom.

Ale malého študenta, najmä Karla, zaujíma všetko. Národné jeho povedomie je už prebudené a prezrádza sa pri každej príležitosti. A keď Sablik za to naberá Karla a hnevá ho, Karol len tým pevnejším sa stáva vo svojom presvedčení. Ako sa musel brániť proti nápadom Sablikovým; ako mohol dôvodiť a odbíjať ho! To všetko, výčitky Sablikove i rozhovory s ním, nielen upevňovaly Karla v jeho povedomí slovenskom, ale pomáhaly i pri rozvíjaní sa chlapčenského rozumu.

Mladý Karol tedy častejšie a s väčšou záľubou vyhľadáva čiastky mesta Dobšinej, Slovákmi obývané, čiastky nižšie. Dobre mu padá uprostred Nemcov počuť i slovenskú reč. Ale práve tak vyhľadáva i vyššie čiastky mesta, Nemcami obydlené. Tu, najmä v nedeľu, dievky nemecké po lúkách tancujú, zabávajú sa. Karol pozoruje ich slovanský tanec, kolovod, a načúva ich spevu. Bývajú to ruské piesne, ktoré dievky dobšinské pokazenou výmluvou vyspevovaly. Od nich sa naučil pieseň „Anna mati plete“, a druhé. V blízkosti Dobšinej, vo Vernare, Telgarte, Šumjacu, u prameňov Hrona, totiž bývali Rusíni, Karol sa zaujímal o tieto pomery etnografické, navštevoval takéto miesta. A môžeme si domyslieť, aké myšlienky sa budily v mladej, ale pozornej hlave, ako to prispievalo k utvrdeniu jeho národného a slovanského povedomia.

Boly to preňho roky milé, keď detinská, chlapčenská duša ssala do seba potravu i pre pozdejšie mužské roky. Tu už prebudené povedomie bolo utvrdené, tu začaly sa už predstavovať i vidiny budúcnosti. Na tieto roky cieli i sám básnik pozdejšie v básni „Zadumení u brehu Hrona“:

Po troch rokoch, v Dobšinej strávených, keď u Jána Petroviča so znamenitým prospechom odbavil druhú triedu gramatickú a dve triedy syntaxy, na ktoré sa vždy vďačne rozpomína, odchodil 1820 do štvrtej gymnaziálnej triedy do Šajógemera, alebo ako ho ľud menoval, do Himera. Ale tu čaká ho len sklamanie. Ako vedochtivý mladík nenájde to, po čom duša jeho túži. Gymnázium šajógemerské, ako maďarské, malo slúžiť najmä k tomu, aby budilo a šírilo maďarskú kultúru. I sám Karol šiel ta preto, aby sa zdokonalil v maďarskej reči. Ale nezodpovedá svojmu povolaniu. Profesori, ačpráve sú učení ľudia, nekonajú svedomite svoju povinnosť. Často viac týždňov nieto vyučovania, a nieto disciplíny. Ako profesori, tak i žiaci robia, čo len sami chcú. Tomášik vo svojom vlastnom životopise spomína z doby, pár rokov pozdejšej, staručkého profesora Bakaya, pod jehož správou stálo gymnázium. „Tento učbár, ktorý sa rád napil viac, ako sa slušalo, raz idúc do školy s hlavou obťaženou, sklznul sa na ľade a zlomil nohu; ale aby sme za to my, žiaci, krem toho rozsamopašení, nezostali bez vyučovania, tedy zemský pán Szent-Iványi dal nášho profesora somárikami na talige privážať i odvážať zo školy, čo nám, žiačikom, bol ozaj neobyčajný, často aj smiešny výjav.“^[12] Takýto bol správca gymnázia; a hoc Tomášik píše to o dobe, 6 — 7 rokov pozdejšej, po odchode Kuzmányho ztadiaľ, jednako možno z toho mnoho vidieť a zatvárať i na účinkovanie školy v čase tamojšieho pobytu Karlovho. Druhým učiteľom Karlovým bol tu ešte Škrabák. Týchto dvoch spomína životopis. Pod ich vedením študoval rétoriku.^[13]

Hoci šiel ta k vôli maďarskej reči, jednako nie v škole si ju osvojil, ale v osobnom styku so svojimi domácimi. Býval u kostolníka, cirkevného sluhu, a tak sa zdá, že kostolník lepšie vedel učiť a vychovávať, než celé gymnázium. Doma s Karlom naším čítaval plody maďarskej spisby. Ale v tom čase maďarská literatúra bola chudobná ešte. Karol z nedostatku iného čítania so päť ráz prečítal „Rontó Pál“-a, dielo druhej-tretej hodnoty, od gr. Gvadányho, tak že ho vedel skoro nazpamäť. Dielo nemohlo mať hlbšej vzdelavateľnej a výchovnej sily pre Karla; čítaním jeho práve len že sa cvičil v maďarskej reči.

Koncom druhého Karlovho školského roku v Šajógemeri prišli ta husári a ubytovaní boli po meste, možno i v škole, tak že vyučovanie úplne prestalo. Oba tieto roky boly tedy ako ztratené a zmrhané pre Karla. Okrem že sa trocha podučil v maďarčine, i to skôr len od domácich, iného osohu tam nezískal. Odniesol si ztadiaľ rozpomienky, ktoré ho i pozdejšie vždy len rozladily.

Bolo skutočne šťastím pre duševne silno sa vyviňujúceho mladíka, že opustil túto zanedbanú a zaostalú školu a prešiel v septembri r. 1822 do Bratislavy. Škola táto mala dobrú povesť na celom Slovensku, ba i za hranicou. Najmä preto že spojená bola s vyššou fakultou teologickou a juridickou, i preto, že prvotriedne sily profesorské pôsobily na nej. Tam učil v tom čase povestný Kováts-Martiny botanike, fyzike a vôbec prírodným vedám, ku ktorým záľubu doniesol si Karol ešte z Dobšinej. Potom tam vyučoval Ján Gross, muž vysokého vzdelania a jemného ducha, klasickej filológii, psychológii a estetike. Tento bezpochyby prajne pôsobil na duchovný vývin Karlov, lebo veď estetika zostala i naďalej milým predmetom jeho štúdií. Jur Palkovič vyučoval zas československej mluvnici a dejinám reči a literatúry československej, a pritom s času na čas oboznamoval žiakov i s počiatkami srbského, poľského a ruského nárečia. Mimo týchto, ktorí prirodzene najväčšmi účinkovali na ducha Karlovho, sám spomína ešte i ostatných svojich profesorov: Zsigmondyho, Sztanislaidesza, Bilnitza a Šuleka.^[14] Sámuel Zsigmondy bol znalcom gréčtiny a hebrejčiny, a bol znamenitým exegetom, Sztanislaidesz zase prednášal teológiu a latinskú filologiu, a Pavel Bilnitza bol farárom slovensko-maďarskej cirkvi a na lyceume učil mathematike a fyzike, na teológii praktickej teologii a dejinám cirkevným.^[15]

Lyceum prešporské malo k tomu i skvelú minulosť, ktorá tiež pútala a priťahovala mnohých žiakov. Už r. 1803 viac Slovákov, menovite Adam Lovich, Martin Hamaljár, Tablic, Lad. Bartholomaeides a Jur Palkovič, založili stolicu reči slovenskej na tomže lyceume.^[16] A keď pozdejšie vyskytlo sa i viac žalôb a sťažností proti nej, najmä pre jej zanedbávanie so strany povolaných a poverených jej vedením: jednako už sama okolnosť, že jestvuje na lyceu prešporskom stolica reči slovenskej, a že možno sa tam vzdelávať v materinskej reči, priťahujúc pôsobila na mnohých. Do ohľadu vezmúc všetko, i znamenitých profesorov, i fakulty teologickú a juridickú, i katedru reči slovenskej, možno povedať, že škola bola „malou expositurou protestanských nemeckých universít, probuzených již romantickou myšlenkou národní a politickými sny o svobode“.^[17]

Potom boly už i vzory, mužovia, ktorí tiež v Bratislave študovali, a ktorí už stávali sa povestnými, tak Jozeffy, Seberiny, Palacký a Kollár. To všetko tiahlo i Karla do Bratislavy. Po dvoch, v duševnom hlade strávených rokoch v Šajó-Gemeri duch jeho žíznivý, po známostiach túžiací, tu hľadal uspokojenie.

Keď Kuzmány zavítal do Bratislavy, r. 1822, vtedy asi započal sa budiť nový duch v národe československom. Ako keď pôsobením jarných vetríkov láme sa tuhý ľad zimy, tak pôsobením ideí o svobode a rovnoprávnosti, hodených do sveta francúzskou revolúciou, začala sa prelamovať hrubá kôra národnej ľahostajnosti a nevšímavosti, a počalo sa prebúdzať i u nás povedomie národné. Idea národná stala sa jadrom, hýbadlom nového ruchu literárneho romantizmu, a robila skutočne divy. Zapaľovala na všetky strany. Boli už mužovia, národu svojmu oddaní, ale pod vplyvom týchto ideí hlas ich zmocnel, ich reč stala sa ohnivou, zápalistou. Písomníctvo s chladnej vyvýšenosti klasicizmu snížilo sa k človeku a k národu, k jeho srdcu a duši, a našlo strunu, hlas hudby, ktorá už vždy hlasnejšie sa ozývala a žiadala prísť k výrazu.

Roky, ktoré Kuzmány v Bratislave strávil, sú obživené týmto ruchom nového národného života. V nich odohrajú sa mnohé, pre literatúru československú významné udalosti. Čo dušami hýbe, dostáva výraz v tlačenom slove, a rok po rok zjavujú sa nové knihy, plody prebudeného ducha národného. Už r. 1818 zjavila sa Palackého a Šafárikova práca „Počátky českého básnictví, obzvláště prosodie“. Roku 1821 vyšly už „Básne Jána Kollára“ v Prahe, ktoré keď i verejnosťou nepovšimnuté ostaly, pri študujúcej mládeži nezostaly bez dobrého účinku. Najmä, keď r. 1824 vyšly tieže básne, ľúbostné sonety, rozmnožené o 74 sonetov pod menom „Slávy dcéry“, vtedy už účinok ich bol neslýchaný, okúzľujúci a omamujúci, tak že mládež slovanská celou dušou svojou prilnula ku svojeti, vrhla sa na ňu, ako kto po dlhom hľadaní konečne nájde si ztratený poklad. Toho istého roku vydal i Hollý plody svojej práce „Rozličné básne hrdinské, elegiacké a lyrické, z Virgilia, Theokrita, Homéra, Ovidia, Tyrtea a Horaca“, v bernoláčtine, z čoho, keď nie iné, čitateľ čerpal aspoň povedomie, že v každom jazyku možno vysloviť, čo je pekné, že každý, i najzanedbanejší jazyk je stvorený, aby ním vyslovené boly i krásne a vznešené myšlienky. K takémuto chápaniu veci dopomohlo i o dva roky pozdejšie, r. 1826 vyšlé Šafárikovo priekopnícke dielo „Geschichte der slawischen Sprache und Literatur nach allen Mundarten“, ktoré popri národnom povedomí, budilo i povedomie kmeňové, budilo hrdosť slovanskú.

Mimo mnohých českých plodov literárnych, najmä spomenuté diela tvorily lekturu Karlovu. Jeho slovanské povedomie sa utvrdzovalo postupne čítaním týchto diel. A na koľko bol oddaný slovanským štúdiám, vidíme z toho, že riadné, predpísané hodiny slovenskej reči ho neuspokojovaly, tak že s Nátanom Peténym, ktorý potom prvý obetoval dvanásť tisíc zl. na Slov. Maticu, a s inými viacerými, vo zvláštnych, mimoriadnych hodinách sa zapodieval so slovanskými jazyky a literatúrami, vzdelával sa v materinskej reči, cvičil sa v pravopise československom. Profesor slovenskej reči Palkovič vždy viac a viac zanedbával svoju profesorskú povinnosť, tak že žiaci neboli s ním spokojní, ba pociťovať začali škodný vliv jeho účinkovania. Príčinou Palkovičovho znechutenia bolo medzi iným asi i postavenie sa žiakov proti bernoláčtine, ktorú on v tomto čase schvaľoval. Ale nebolo to zlomyseľným zanedbávaním povinností. Žiakov jeho nebolo treba priťahovať, sami s oduševnením sa oddávali študiumu slovanských plodov. A sám bol príliš zamestnaný svojimi literárnymi prácami. U Karla tedy pripomíname len práve jeho osobnú horlivosť a oddanosť ku slovanským veciam, keď hovoríme o jeho slovanských štúdiách, konaných i mimo predpísaných hodín.

Oduševnenosť za národnú vec, najmä po Kollárových básňach a Šafárikových prácach, bola nesmierna v študujúcej mládeži bratislavskej. V tom čase zasedal krajinský snem v Prešporku, na ktorom výteční rečníci, ako Pavel Nagy, Máriássy, Beöthy a gr. Štefan Széchény, použili všetky svoje schopnosti, aby ukrotili pobúrenú a za svoj jazyk oduševnenú mládež národnostnú. Ale oduševnenie bolo väčšie už, než aby ho boly mohly udusiť akékoľvek snemové reči. Ba čím diaľ, tým väčší odpor zkusujúc vo svojich snahách národnostných, stavaný so strany maďarónskej i maďarskej, len tým horlivejšíe sa oddávali svojeti, tým húževnatejšie si bránili reč svoju materinskú a jej práva, a počali zanevierať na plody maďarskej literatúry. Nachodili v nich urážky, opovrhovanie svojou rečou, svojím národom, a toto urobilo z nich horlivcov a borcov za práva národné, slovenské. Takto práve maďarizácia mimovoľne vychovávala nám najhorlivejších mužov.

Ale počas bratislavského pobytu stihla Karla smutná rodinná udalosť. Umrel mu otec dňa 10. marca r. 1824 v Brezne. Nastaly ťažké, starosti plné roky pre neho. Išlo mu o to, aby len čím prv skončil štúdiá, aby tak nemusel byť na ťarchu matke.

Skončiac tedy gymnázium i teológiu, hneď prijal povolanie za vychovávateľa do Novohradu na Romháň, ku ablegátovi krajinskému Jánovi Prónaymu. Pre študentov bývaly tieto vychovávateľské roky časom na posbieranie síl duševných a najmä hmotných. Pred cestami do cudzozemska každý prijal nejaké vychovávateľské povolanie, aby si tam nadobudnul groš na cesty. Ale pre Karla bol to krok príjemný a prospešný.

Žil totiž v dedine Romháni Alexius Géczy, všeobecnú úctu požívajúci starý mládenec, ktorý sa oddal vede a štúdiu. Mal bohatú knižnicu. A navštevujúc dom Prónayovcov, skoro obznámil sa s ním i náš Karol, a v knižnici jeho našiel dostatočnú potravu pre svoju duševnú žižeň. Najmä so záľubou si vyberal knihy obsahu lekárskeho a antropologického vôbec. Lebo v tom čase, r. 1827 — 8, v rusko-tureckej vojne, navštevoval príbytok Prónayov istý pán zo Zs. (Žemberoviec) hontianskej stolice, ktorý v úplnom slovanskom povedomí často prejavil svoju nevôľu proti vzmáhajúcej sa „maďaromanii“ práve pred Prónayom a Géczym. A človek tento bol somnambulistom, námesačníkom. Karol s ním sympatizoval, lebo už či pomáhať mu chcel, či prečo, ale následkom toho sa oddal štúdiám antropologickým, ku ktorým našiel pomôcky v knižnici Géczyho.

Ale aj iné štúdiá konal Kuzmány popri vyučovaní a vychovávaní troch synov Prónayových. Medzi iným tu si osvojil i francúzsku reč aspoň na toľko, že môhol s prospechom čítať v nej písané diela. Môhol sa síce už i v Bratislave priučiť francúzštine, lebo pod Štúrom v slovenskom literárnom spolku učili sa žiaci tiež po francúzsky, anglicky, taliansky, rusky, poľsky. Ale učenie týmto jazykom zavedené bolo až pozdejšie, po odchode Kuzmányho z Bratislavy a v dobe Štúrovho profesorstva. Pravdepodobnosť toho, že sa. v Romháni naučil po francúzsky, máme podopretú tým, že ako vychovávateľ v zemänskom dome skôr obdržal podnet, i času skôr našiel k tomu. V II. ročníku Hronky už odvoláva sa na čítané francúzske novinky. Ináč len tak povrchne si osvojil reč túto, aby sa ako tak vedel v nej vyznať pri skúmaní nejakého vedeckého prameňa.

V Romháni cítil sa Karol veľmi dobre. Žil si bezstarostne, len milým štúdiám oddaný. Ale matka-vdova bola ustarostená o svojho najmladšieho syna. Ztrata manžela a otca dietok vzbudila v nej až úzkostlivú starosť. Chcela vidieť i posledné, najmladšie dieťa zaopatrené, skončené, pri svojom chlebe. Preto vypisovala stále Karlovi, aby, akokoľvek sa dobre cíti, jednako opustil už Romháň a šiel skončiť svoje štúdiá. Karol konečne, srdečne sa rozlúčiac so svojimi domácimi, i s prajným mu Géczym, odišiel k matke posbierať si veci a pripraviť sa na cestu do Nemecka.