Zlatý fond > Diela > Dr. Karol Kuzmány. Život a dielo


E-mail (povinné):

Pavol Bujnák:
Dr. Karol Kuzmány. Život a dielo

Dielo digitalizoval(i) Beáta Dubovská, Bohumil Kosa, Robert Zvonár, Gabriela Matejová, Viera Studeničová, Katarína Bendíková, Peter Krško, Pavol Tóth, Ina Chalupková, Alena Kopányiová, Tomáš Vlček, Silvia Harcsová, Dorota Feketeová, Vladimír Fedák, Jana Leščáková, Lenka Konečná, Zuzana Babjaková, Nina Dvorská, Miroslava Školníková, Daniela Kubíková, Eva Lužáková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 80 čitateľov

X. Kuzmány kňaz a teolog. Práce na poli cirkevnom

Kuzmány kňazom z povolania. — Ozdobou teologickej literatúry našej. — Jeho racionalizmus. — Jeho kázne. — Kázne Kollárove a Kuzmányho. — Hymnista. — „Modlitby“. — „Funebrál“. — Kuzmányho podiel pri Zpěvníku. — Passie. — „Příprava konfirmantů“. — „Katechizmus“. — Kuzmányho „cura pastoralis“. — Opatrovňa. — Kanonická vizitácia v B. Bystrici. — „Život dra Martina Luthera s cirkevnohistorickým úvodem“.

Kuzmány pracuje v tomto čase viac v užšom kruhu, vo svojej cirkvi a vo svojej izbe, za písacím stolom. Keď ho seniorát i vyšle niekoľko ráz na konventy dištriktuálné, nemáme ani v dištriktuálnych zápisniciach zaznamenania, že by sa bol ozval a že by bol býval činným i verejne, politicky. Prežíval dobu prípravy v práci súkromnej, ktorá však nie menej dvíha jeho česť pred úsudkom potomstva.

Je to vôbec ideálny stav, keď človek môže pracovať a dosvedčiť svoje sily, schopnosti na tom poli, ku ktorému cíti v sebe nadanie. Povolanie tiahlo Kuzmányho k práci teologickej. Keby tak i všetky podmienky a prostriedky boly sa shodovaly s povolaním jeho! Bol kňazom z povolania. Prirodzene, na kňazskom poli je činnosť jeho najväčšia, najbohatšia. Ale neostala len pri tom. Kultúra naša národná za dlhé roky složená bola výlučne v kňazských rukách. Oni ju pestovali; oni pozorovali kultúrné potreby naše. I uspokojovali ich podľa svojich síl, podľa možnosti.

Žiadalo by sa spracovať našu teologickú literatúru odborne. Všetky naše duševné sily, ktoré v iných pomeroch by boly bývaly ozdobou literatúry národnej, venovaly sa literatúre teologickej. A keď by sme mali takéto zvláštné dielo o našej teologickej literatúre, poslúžilo by nám len ku chvále. V tomto ohľade prevýšili sme Maďarov, i iné národy. Nespali sme cez XVII. a XVIII. storočie, pracovali sme i vtedy, ale na poli teologickom. Tejto teologickej literatúry našej je Kuzmány pravou ozdobou. Či ho uvažujeme ako hymnistu, či ako katechetu a pedagoga, či ako vedomca, všade ostane jeho meno poznačené mohutnými črtami, duch jeho zanechal všade hlboké stopy.

Bol privržencom filozofie Kant-Friesovskej. Bol racionalistom. Kant učil, že pomocou čistého racionalizmu, čistého rozumu nemôžeme nikdy obdržať jasných pochopov o Bohu, o nesmrteľnosti duše a o svobode vôle. Sú to pojmy transcendentálné, s ktorými rozum nemá do činenia. Nasledovalo by absolútné negovanie týchto pojmov. Avšak Fries uznal oprávnenosť i tušenia a tedy ospravedlnil vieru. Toto stanovisko zaujal i Kuzmány.

Na racionalizmus teologický sa u nás hľadí zlým okom. Ortodoxia zatracuje všetko, čo páchne trochu racionalizmom. Tak by chcela zatratiť i Zpěvník, dielo, na ktorom mal lví podiel i Kuzmány. Teologický racionalizmus netvrdí iné, len že bytnosť Božiu nemôžeme apriorne dokázať samým rozumom. Ale tým je ešte nie negovaná sama bytnosť Božia. A sami racionalisti, aby si pomohli, dovolávajú sa viery a tušenia. Vieru a tušenie stavajú na rovný hodnotný stupeň s rozumom; čo rozum nemôže jasne pochopiť, to tuší viera. Ale viera len tuší alebo verí, kdežto rozum a veda vie, a len to prijíma do svojho kruhu, čo môže vedieť.

Kuzmányho racionalizmus záleží tiež v tom, že nie rozumom chce pochopiť Boha, ale vierou ho chce vystihnúť. V mladších časoch, ešte pod živým dojmom nemeckých univerzitných prednášok, chce si síce i on dokázať jestotu Boha rozumnými dôvodmi. Myslí, že našiel sám nový dôvod v tom, že nemôže byť nič v mysli ľudskej, čo by, aspoň v čiastkach, nejestvovalo v skutočnosti. Ale nezakladá si veľmi na dôvode tomto. Uspokojí sa s vierou, vyznávajúc, že mu nič nemôže vyrvať jeho vieru v osobnú nesmrteľnosť duše, a v jestotu Boha, od sveta odlišného, neodvislého, lebo i keď nemôže vystihnúť rozumom, i keď nevidí jeho samého, ale vidí všade dielo jeho.

Je bezzákladné odsudzovať Kuzmányho ako racionalistu, i Zpěvník, ako dielo racionalistov. Veriaceho ducha jeho nedotkne sa takéto odsudzovanie. Hlboká viera jeho, založená nie na rozumových dôvodoch, ale na vnútornom presvedčení, na bezprostrednom tušení, cítení Boha, pôsobí jeho ataraxiu, jeho vnútornú nedotknuteľnosť, pokoj, povýšenosť nad všetko bežné, pôsobí, že ho nič, nijaký dôvod nevyrušuje. A táto jeho hlboká viera sa zrkadlí vo všetkých jeho teologických dielach, i v jeho básnickom diele, ba v celom jeho bojovnom živote. On nehľadal Boha nad oblohou, jestotu jeho si nedokazoval slabým rozumom ľudským, ale ho cítil, vo všetkom videl jeho dielo, cítil ho i v duši svojej.

Táto jeho, ničím nedotknuteľná, rozumovým dôvodom neprístupná viera zračí sa z jeho kázni. Ťažko nám je utvoriť si mienku o Kuzmánym ako o kazateľovi z jeho 7, tlačou vydaných kázní. Sú to všetko kázne, povedané pri zvláštnejších príležitostiach, a takéto prirodzene nepostačujú na to, aby sme dostali z nich úplný obraz o samom kazateľovi. Pri slávnostnejších príležitostiach napne kazateľ všetky svoje sily, usiluje sa uplatniť všetky svoje schopnosti, práve preto sú príležitostné kázne nedostatočné na to, aby sme si z nich utvárali mienku o kazateľoch. Pri posudzovaní kazateľa najlepším spôsobom je, keď nečakane, neoznámene, vo všedný deň ho prijdeme počuť. To však je v tomto prípade nemožné. Jednako máme mienky i takýchto poslucháčov Kuzmányho. Najdú sa ešte starí ľudia, ktorí boli svedkami doby Kuzmányho, menovite v Martine, kde ako superintendent častejšie vystúpil i na kazateľni chrámovej. Títo svedčia, že bol znamenitým kazateľom. A takáto je pamiatka po ňom i v B. Bystrici. I z mnohých dopisov po novinách toho času o jeho kanonických vizitáciách poznávame, že bol dobrým rečníkom, že myšlienky a im primerané slová mal vždy pohotove. Všade ho vítali rečami, a on všade odpovedal, neraz dojímave až k slzám. Zo srdca išly slová jeho, a v nich obyčajne utvrdzoval zástupy vo viere, napomínal k vytrvanlivosti, ubezpečoval o tom, že ich ochráni mocou svojou arcipastierskou.

Ako rečník a kazateľ môhol si získať uznanie; mal k tomu vnútorné povolanie, nadanie, mal v sebe vždycky podmienky telesné i duševné. Kázal oduševnene, s vervou, a vedel oduševnenie svoje preniesť i na poslucháčov. Mal príjemný hlas. V Martine, súc čestným kňazom, menovite v dobe adventnej a pôstnej, rád kázaval, a ľud oddane ho poslúchal.

Pozrime teraz už na obsah a na formu kázní, ktoré vyšly tlačou. Obsah kázní Kuzmányho nezáleží, ako by sa dalo myslieť z nápadov, ktorých sa dostáva Kuzmánymu pre jeho racionalizmus, v nejakom dokazovaní bytnosti Božej, ani v nejakom bojovaní proti pochybnostiam a v dôvodení za jestvovanie Boha alebo proti dôvodom, jestotu Boha v neistotu uvádzajúcim. Pre Kuzmányho Boh jestvuje, on ho cíti všade, vidí všade dielo jeho. On verí, a necíti potreby hovoriť o tejto viere. To je základ, na ktorom stavia. Predmetom kázní jeho je nie viera sama v sebe, ale jej výsledky, ovocie v živote a pre život.

Tak by sme mohli formulovať stanovisko Kuzmányho v tejto otázke, že vieru pokladá za niečo vnútorného, nedotknuteľného a usiluje sa o to, aby sa i v živote dosvedčila, aby spravovala celý život ľudský. Zaujímavá je z tohoto ohľadu jeho kázeň pri nastúpení úradu kazateľského v Banskej-Bystrici na téma: „Pobožnost ke všemu jest užitečna, a má i nynějšího i budaucího života zaslíbení“. V nej označuje za povolanie svoje a vôbec za povolanie kazateľa: „zvestování Evanjelium, jakožto učení pravého náboženstva, a kázání Krista Ježíše, jakožto Spasitele našeho; rozšiřování víry, cnosti, pobožnosti; rozšiřování osvícení a polepšení, pokoje a potěšení; pohodlí a blahoslavenstva“.

Skutočne takto ponímal Kuzmány svoje kazateľské povolanie. Kázeň je povolaná rozširovať nielen vieru, ctnosť a pobožnosť, ale spolu i osvietenosť, polepšenie, pokoj a potešenie, pohodlie a blahoslavenstvo. Kázeň nemá sa oddelovať od života skutočného, nemá hlásať len Krista a vieru v neho, ale nadovšetko dôsledky viery. Kázeň má byť v úzkom spojení so životom, má vplývať naň, má ho riadiť, spravovať. Povolanie kazateľovo je tedy hlavne etické: pomocou viery napomáhať pobožnosť a tak osvietenie a polepšenie a konečne pohodlie a blahoslavenstvo ľudí.

V pochopovaní kázne stala sa časom istá premena. Kuzmány úlohu kázne vidí i v osvietení a poučení ľudu. Káže o nebezpečenstve pálenčenom, poučujúc o zlých následkoch užívania alkoholu, spomína i Židov, „tohoto věčně něšťastnjého, túlavjého národa“, „ktorí z predaja nápoja toho zisk berú“, a ktorí „len bjedu a hnusotu roznášajú“. Alebo chce osvietiť a poučiť ľud o právach a svobodách, »z dieti 1848/9 sedliactvu vydaných“. Smýšľa reálne a udalosti životné, denné, národné i užšie, najdú ozvenu i v jeho kázňach. Slovom: Kuzmány v kázňach svojich nielen posväcuje, ale i osvecuje, poučuje a vzdeláva. Pozdejšie akoby bolo zakázané ľud osvietiť a poučovať o jeho právach. Kážuc ako Kuzmány, kazateľ ľahko upadol do podozrenia a do obžaloby, že búri proti inému náboženstvu, alebo proti triedam spoločenským, proti štátu, vrchnosti atď. Žiadalo sa kázať vieru, kázať „Krista, toho ukrižovaného“, výlučne. I nie div, že ľud chladne v nábožnosti, že na kázni zaspí. Ľud náš má vieru v srdci, tak ako ju mal Kuzmány, snáď má ju lepšie, pevnejšie zakorenenú v srdci, ako nejeden kazateľ. Načo a ako ho utvrdzovať vo viere? Kázeň v novšej dobe ztratila kontakt so životom. Strach pred zdanlivým nebezpečenstvom, že ľud, poučený, osvietený, bude si žiadať práva, viedol k zásade, že v kázni netreba vplývať na rozum poslucháčov, ale len na srdce jeho. Rozum nech ostane v tme.

Ale porovnajme trochu s obsahovej stránky kázne Kollárove a Kuzmányho. Je to zaujímavé práve vzhľadom na Kuzmányho. Kollár káže často o národnosti vo svojich riadnych nedeľných kázňach. Milovanie svojho národa, svojej reči vyplýva z Písma a je jednou z hlavných požiadavôk národnosti. Ale Kollár je v tomto ešte len kriesiteľom, Jánom Krstiteľom, Kuzmány je už akoby udržovateľom, ako by už kráčal po pripravenej ceste. Zmenilo sa položenie Slovákov, politika proti nim, čo má vplyv i na kázne Kuzmányho. Nespomína národnosť, ale stavia sa na mravné stanovisko a hlása už len nábožnosť, ktorá mravne obsahuje i milovanie národa svojho a reči svojej materinskej. Ako by národ bol už prebudený, a akoby šlo už len o jeho zachovanie pri dobrom. V kázni „K posvěcení památky Jána Kollára“, a v kázni ku posväteniu pamiatky Šafárika dotkne sa síce bližšie i otázky národnej a odvádza ju zo 4. prikázania, hovoriac: „neníli v tom zákonu zavřena povinnost k rodině, k rodu, k národu?“ Ba tu hlása aj ideu vzájomnosti, povinnosť „i k národu tam, nejen části některé, ale k celku“. A vyzdvihuje, že „nenárodný humanismus je nic“. Vpúšťa sa i do hlbšieho rozboru otázky národnej i rečovej. V kázni „k posvěcení památky Jána Kollára“ berie si za hlavné téma „Národnost křesťanská vede národ k slávě; nekřesťanská k zahynutí: hlas náboženství od hrobu Kollára“. Týmto posledným slovom „hlas“ — alebo odkaz — „náboženství od hrobu Kollára“ potvrdzuje Kuzmány, čo hovoríme. Kollár kázal často, ba riadne o národnosti, už týmto je odôvodnené, že Kuzmány spomína tu národnosť, a potom ešte viac tým, že sú to reči nad dvoma prvými národovcami. Ale inde Kuzmány toho nerobí. Pravda je síce, že sú to príležitostné kázne, a do riadnych, nedeľných kázní jeho nemôžeme nahliadnuť.

Racionalizmu teologickému pripisuje sa táto vlastnosť kázní Kuzmányho, že viac hovorí rozumu, než srdcu, že sleduje viac cieľ etický, než čisto náboženský. Ale Kuzmány nehlása morálku preto, akoby chcel nahradiť náboženstvo mravovedou, ani nie preto, akoby chcel odtajiť Boha, ale preto, že tuší Boha všade, že predpokladá veriace srdce u každého poslucháča, a menovite preto, že chce, aby viera sa sliala v jedno so životom, aby ho prerodila.

Formálne sú kázne Kuzmányho vzorom. Tema svoje vypracuje podrobne. Z textu rád si vyberie axioma, ktoré osvieti so všetkých strán. Sloh jeho je trochu ťažký, vety dlhé, logicky stavané, ale roztiahnuté, vyžadujú napnutej pozornosti poslucháčovej. Ale ovláda techniku rečníckeho umenia. Rád má kontrasty myšlienkové i rečové, rád užíva mnohé epitetá a tým obživuje reč.

Kázaval i po nemecky dosť často a prišlo mu niekedy kázať i po maďarsky, ako r. 1842 na pohrebe hlavného župana zvolenského Štefana Géczyho.

Prehovorme tiež na krátko o Kuzmánym ako o hymnistovi, ako o cirkevnom pevcovi. Bol rodeným básnikom, a nadanie jeho nezatajilo sa ani na poli cirkevnom. Možno povedať, že i keď by sa nebol vyznačil na poli svetskom, svojou účasťou pri Zpěvníku, tak ako Tranovský, Zábojník, Hruškovic, atď., bol by si zabezpečil večné meno. Veršované modlitby jeho prišly síce do zabudnutia, — nezaslúžene. Ani Funebrál, všade užívaný, nie je spútaný s jeho menom. Jednako i Funebrál i Zpěvník zachovajú potomstvu jeho pamiatku.

„Modlitby k nábožnému vzdělání věřících Křesťanů ve víře, v lásce, v náději; v původních harfozněních složil Karel Kuzmány“ (v Banskej Bystrici 1835), skladal Kuzmány v prvých rokoch svojho kňazského pôsobenia v Banskej Bystrici. Sú prvou vážnejšou prácou jeho. Ale v základe nie sú to modlitby, lež básne, často utešené, nábožným duchom nadchnuté. A poézia v nich ubíja ducha nábožného. Pri ich čítaní skoro zabúdame na Boha, zabúdame na to, že vlastne by sme sa mali modliť, a požívame krásy umenia básnického.

Kuzmány pochopoval náboženstvo vždy tak, že záleží vo viere, v láske a v nádeji, i tieto modlitby sú složené ku vzdelaniu kresťanov vo viere, v láske a nádeji. I keď píše v „předspěve“ o týchto čiastkach náboženstva, fantázia jeho predstaví mu hneď obraz pred oči: vidí dieťa v kolíske, k nemu sa púta nádej, vidí mládež a s ňou v spojení uvažuje o láske,

Lásko, — lásko, — ó ty, květe
Duše lidské voňavý!
Květem tvojím v leto zkvěte
Človeka vek meňavý.

A zasa vidí, ako

u kraj hrobu starec klečí —
Oči jeho do nebe,

i ostáva mu jedinou potechou a posilou viera, — Skutočne, krásny to obraz v pekných básnických slovách; báseň utešená, ale nie modlitba. Také je i prepísanie „desatoro Božích přikázaní“. Pôvodne a v základe sú tiež nie modlitbou, a tak ani od Kuzmányho nemôžeme veľmi žiadať, aby z „prikázaní“ urobil modlitby. Podobne prepísanie „Slávy“.

Ale i o ostatných „modlitbách“ môžeme povedať, že nie sú pravými modlitbami, skôr nábožnými piesňami. Akou krásnou básňou, ale nie modlitbou, je na pr. „Modlitba ranní v času jarním“:

„Tíše spala byla zem ve zímním hrobě,
A plachta sněhová jako mrtvolinu přikryla jí!
Usnuli byli lesy i s jejích čeládkau;
Nepěl škřivánek ani lastovička;
Osení nevlála; lauky beze trávy;
Ovce nepásly se!
Chumelice dula; sněh drobný sypal se; — —
Vstáva mladé slunce na mladém nebi,
A pableskami ohvězděné jako bujarostí, — —“
(Str. 29 — 30).

Inde povznesie sa zas za vzletou žalmistu, Kuzmány si volil žalmy za vzor svojich modlitieb. Azda slovom „v původních harfozněních“ označiť chcel, že píše žalmy, že v nich poznáva pôvodnú formu modlitby, v nich vidí všetky požiadavky pravej modlitby. Za príklad nech sú uvedené slová „Modlitby ranní v času jesenním“:

Z rána nakloň Hospodine ke mne sluchu svého!
Z rána přijmiž oslavování mé v uši tvé;
Nebo hned z rána tauží duše má po tobě,
A písní mladau chváliti tě budu:
Dobrý si, dobrý Bože můj,
A skutky tvé dobré jsau jako láska!
Noc obklíčila mne temností jako hříchem,
A tesklivostí sevřela duši mau;
Ty si ale patřil skrze noc jako skrze světlo,
A oko tvé jásalo jako svíce, — — “.
(Str. 41).

Sú to pravé žalmy so všetkými vlastnosťami a zvlášnosťami orientálnej, hebrejskej poézie. Je tu paralelizmus myšlienok, pestrosť výrazov a jednako úzky kruh ideového sveta: Boh a ja, vesmír a osobnosť. Aké vystihnutie povahy žalmov, aké dokonalé napodobenie!

Modlitbu pochopuje Kuzmány mravne, tak že neznamená len prosby a vďaky, ale skôr dôverné shováranie sa s Bohom. Ako Kuzmány na fare bansko-bystrickej, ležiacej na kraji živého mesta, v úbočí šumiacej hôrky, obkľúčenej milou prírodou, s výhľadom na okolité vrchy, o ktoré sa opiera nekonečná obloha, utiahne sa do samoty, tam sa budia v hlave jeho vznešené, zbožné dumy, v srdci jeho city viery, lásky a nádeje, ktoré v dôvere prednesie Bohu. Kuzmány vo veršoch „Místo předmluvy“ označuje, ako pochopuje pravú modlitbu:

„Když se duch můj vzhůru vznáší
K otci tomu mému na výsosti,
Pak mu túžby poprednáší
Své, i prosby v čisté důvěrnosti:
Ach! Duch tu Boží nade mnau se chvěje,
A libý pokoj v srdci mém se směje.

Všecka žalost srdce žravá
Mizí jedným vraucím modlením,
A hned rozkoš proníkavá
Jímá všecky smysly opojením:
Až na dno srdce milost Boží sáhne,
A tichá radost celau duší táhne.“
(Str. 9.)

Modlitby jeho dýchajú láskou k prírode, panteizmom. Vzýva Boha pri prejave prírodnom, v modlitbách jeho najde ohlas raňajší úsvit, večerný mrak, zora, mesiac, hviezdy, jaro, leto, jaseň, zima. O Bohu a o jeho láske mu vyprávajú kvet a bylina, červ i pramieňok. A neraz modliaci je zachvátený citom básnickým, obraz ho pojme a malebne nám líči, opisuje prírodu.

Čiastky týchto modlitieb sú utešené, úchvatné, sú pravé modlitby. Ale v celku, práve pre ich zdĺhavosť, pre opisovanie stavu a doby, pre tú ich vlastnosť, že sú opismi prírody a duševného rozpoloženia, a nasledovne, že sú básňami, alebo v najlepšom páde nábožnými spevy skôr, než modlitbami: nezodpovedajú určeniu svojmu. Poetickými krásami natoľko upútajú pozornosť, tak okúzlia, že modliaci zabudne na Boha, zabudne, že sa chcel vlastne modliť, a kochá sa v samej poézii. Kuzmányho pri písaní modlitieb uchvátilo neraz nadanie básnické. Týmto je odôvodnené, že modlitby nedošly žiadaného úspechu, že minuly cieľa svojho. Prišly skoro do zabudnutia, hoci skladatelia modlitebných kníh by našli v nich bohatú, vzácnu látku.

Ako hymnista má Kuzmány predné miesto v radoch tak mnohých našich nábožných pevcov. Skutočne, ako dejiny našej teologickej literatúry, tak i dejiny nášho cirkevného spevu budú ho pochvalne spomínať. Všeobecne užívané bohoslužobné knihy naše, ako Funebrál a Zpěvník, spojené sú úzko s jeho menom. Stačí spomenúť, že vo Funebráli je Kuzmányho spevov 36, a to pôvodných 28, preložených 8, a v Zpěvníku 96 piesní, aby sme poznali jeho veľký podiel pri týchto pre naše bohoslužby významných knihách.

Funebrál je dielom Kuzmányho. Myšlienka vydať nový Funebrál pošla vlastne od superintendanta Seberinyho, ktorý súčasne chcel vydať spevník pohrebný i agendu pohrebnú. Kuzmány pôvodne mal obstarať len tlač Funebrála v B. Bystrici, vykonať len korektúru. Ale Seberiny bol priveľmi zaujatý úradnými povinnosťami, tak že celé sostavenie Funebrála ponechal Kuzmánymu.

Kuzmány v dopise zo dňa 19. mája 1836 v B. Bystrici píše o tom: „I já — ač dáli se Bůh konce dočekati — zde onen Funebrál, jenž p. Szeb. prislíbil, dám zde tlačiti. Tento by se již tohoto roku mohl vydati, kdyby p. Szeb. nebyl tolika prácemi obtížen, já s písněmi o 2 týdne hotov budu. I k oné agendě pohrební p. Szeb, již všecka materiálí má pohromadě, jen mu k zporádání jejích času není. — — Tak sme se totiž zpravili, že já písně, p. Szeb. ale onu agendu zpořádá. Mínil sem písně ty — jen neyvíc 6 bude nových, vše staré dle vydání Plachyho v B. Štiavnici, a jen něco malo, ba co neyméně ponapravené — Wám k přehlednutí jejích zaslati. Nuž snad je tedy zde p. Jozeffymu na Sliači odevzdám.“

Ale Funebrál sa netlačil v tom roku, a vyšiel v prvom vydaní len r. 1838. Z tohoto — v nedostatku bližších zpráv — možno zatvárať, že Seberiny, súc stále zaujatý, konečne prepustil celú vec Kuzmánymu, ktorý prepracoval znovu celý materiál. Dôkazom je toho, že z pôvodne mienených 6 piesní prišlo ich spolu 36 do Funebrála, a prišel ta i „Přídavek modliteb“, „všecky původné od vydavatele“. To mohla byť práca dvoch rokov, uplynutých od plánu skutočného vydania. Kuzmány rukopis napravených piesní „mnohých i nových“ poslal na prehliadnutie Seberinymu. Keď odobrený rukopis prišiel nazpäť, Kuzmány napísal úvodom „krátičkú zprávu o tomto vydání Funebrále“ „v Baňské Bystřici dne 20. října 1837“. A z úcty venoval prácu svoju „Důstognému a Wysoce Učenému Muži, Pánu Janu Seberinimu, Cirkvi a Škol Evang. A. W. Okolí Baňského Superintendentu, a při cirkvi B. Šťáwnické Slowenskému Sl. B. Kazateli, w obogím auřadě wýborně zaslaužilému: se wší uctiwostí wydawatel.“[208]

Funebrál vyšiel z tlačiarne r. 1838. A už v najbližšom roku, 1839, usporiadal druhé vydanie a r. 1844 tretie; dnes je v úžitku už siedme.

Funebrál je sviazaný s menom Kuzmányho, hoci sa toho dosť nevšíma, novšie vydania vôbec nespomínajú mena pôvodcovho. Naproti tomu Zpěvník, aspoň tí, ktorí sa naň hnevajú, pripisujú Kuzmánymu, a hnev svoj obracajú proti nemu, hoci podiel Kuzmányho pri Zpěvníku je pomerne menší. Ale len pomerne. Lebo i tu, odhliadnuc od 96 piesní jeho a od „opisu modlitby Páně“, mnoho vykonal Kuzmány.

Prvé „prohlášení“ v záujme Zpěvníka vydali Jozeffy a Seberiny, — ktorí sa o tom boli dohodli v Tisovci, — ešte r. 1834 na všetkých „slovenských sl. B. kazateľov“. Kuzmány vtedy sa sotva prihlásil. Úspech „prohlášení“ bol nedostatočný, pôvodcovia ho zopakovali r. 1836. Na toto druhé vyzvanie reagoval možno i Kuzmány niekoľko piesňami, lebo ako udávajú Jozeffy a Seberiny v „Předmluve“ ku Zpěvníku, „ze mnohých strán písně a celé zbírky zaslány byly“. Ale dľa uvedeného už dopisu z 19. mája r. 1836 Kuzmány ešte nie je zúčastnený v tejto veci. Tak píše: „Že na Tranosciusi — já bych to jméno knize chtěl zachovati, bylby to nábožný Homeros — pracujete to mne těší, a cele věřím, že to nazvíce Tvé dílo jest, aspoň, že se na něm pracuje. Zprav mne o pokrocích vašich co neydříve; snad i já něčím přispeji“. Tedy ešte len chce prispievať k dielu. Snáď druhé „prohlášení“ stalo sa pozdejšie, a potom i prispel.

Dopis tento je pravdepodobne písaný Hodžovi. Lebo i Jozeffy, i Seberiny sú spomenutí v ňom, Chalupkovci bývali na blízku, a z ďalších v tom čase na Zpěvníku, poťažne na Tranosciusi pracovať môhol len Hodža. R. 1836, alebo aspoň v prvej polovici jeho, Kuzmány ešte len vie o tom, že sa pracuje na Tranosciusi, chcel by to meno podržať i pre nový cirkevný spevník, a ponúka služby svoje. „Do Wašeho Tranosciuse snadby se hodily i písně w pobožnosti na straně 183, 185, 187, 189, 197, a snad i ta Te Deum 193, a 195. Jestliby se pak v čem vám nezdaly, to by se ponapraviti mohlo.“ Tieto čísla vzťahujú sa na Kuzmányho „Modlitby“, ktoré, hľa, teraz už i sám Kuzmány považuje skôr za nábožné piesne, než za modlitby.

Pre tých, ktorí zazlievajú utvorenie Zpěvníka práve Kuzmánymu, vydvihujeme ešte raz jeho slová: „jábych to jméno kníze (Tranoscius) chtěl zachovati, bylby to nábožný Homeros“. Tedy Kuzmány vie uvážiť celý, veliký historický význam Tranoscia. Cíti jeho vzácnosť pre ľud, pre literatúru, pre kultúru národnú. Ale novoty na ňom dopúšťa. Len meno by ponechal, veď kniha tá srástla s národom, stala sa jeho eposom nábožným. Kuzmány vie si ceniť Tranosciusa, hodnotí ho práve po stránke jeho národno-kultúrnej. Vidíme smysel pre skutočný život; časy žiadaly iné. Ak mal ostať Tranoscius, nevyhnutné boly premeny a opravy na ňom. Prúd doby osvietenskej šľahol ďaleko, a celé XVIII. a XIX. storočie zakladalo si na osvietenosti práve v spojení s evanjelickou vierou. Ak tedy evanjelictvo chcelo sa zachovať na výške doby, muselo siahnuť po tejto oprave.

Ale počínaním týmto nie je ešte dotknutá osoba Kuzmányho. On ešte r. 1836 nevie skoro o ničom, čo sa deje, on dobromyseľne ponúka služby svoje. R. 1840 vydajú Jozeffy a Seberiny tretie „prohlášení“. A keď následkom tohoto shromaždené sú príspevky koncom septembra, tu začiatkom r. 1841 za dobré uznávajú už sostaviť výbor na posúdenie a usporiadanie celého diela. Vo výbore sú oba superintendenti, ďalej Emerich Lauček, pílanský, Sam. Tomášik, chyžňanský, Ján Chalupka, brezňanský, Sam. Chalupka, horno-lehotský, Kuzmány, b. bystrický, Jozef Melcer, garamský, Ctiboh Cochyus, jasenovský, a Mich. Hodža, sv. mikulášsky sl. b. kazatelia. Výbor 4. mája r. 1841 síde sa v Brezne a za dva týždne deň po deň pracuje. Keďže prácu neskončili, určili si, že na jaseň sa zasa sídu. Brezno časom stihnuté bolo ohňom velikým, preto sišli sa v Banskej Bystrici, 21. septembra v dome farára Jána Krčméryho, kde neprítomných Cochyusa a Sam. Chalupku zastupuje Jur Matúška, farár istebniansky. Ale prácu ani teraz neskončili. I ustálili užší výbor z tých kňazov, ktorí bližšie bývali jeden k druhému; Sám. Chalupka, Mich. Hodža, Kuzmány a Jozef Melcer boli jeho členami. Tento užší výbor sa sišiel v Mikuláši u Hodžu koncom januára 1842. Keď boli s prácou hotoví, rukopis prevzal Kuzmány, podľa návrhu uviedol ho do poriadku a poslal do tlače, do Pešti. Tam ešte celý rukopis prehliadol Kollár, a tlačovú korektúru vykonal Ján Kadavý.

Nám ide o vyzdvihnutie toho, že konečné usporiadanie celého rukopisu ponechané bolo na Kuzmányho. Návrh k tomu ustálil výbor, ale ustanovenie vykonal a uskutočnil Kuzmány. Superintendenti už na poslednom zasedaní výboru v Mikuláši neboli ani prítomní. A užší výbor azda pre auktoritu vekovú či činnostnú, alebo azda pre horlivosť Kuzmányho, poveril jeho definitívnym usporiadaním diela. Ale máme i slová samého Kuzmányho o jeho podiele pri Zpěvníku. Palacký asi žiadal diela Kuzmányho, načo Kuzmány odpovedá: „Z mých spisů pošli později, až je dostanu; miléby však bylo, pakliby Ste mi uvedli v známost, máteli mého Lutera, Pobožnost, Zpěvník — který aspoň největším dílem jest práce má; poněvadž sem ja ho redigoval, a sám 97 písní mojich, od výboru přijatých v něm umístil.“[209]

Akou časovou požiadavkou bolo utvoriť Zpěvník, vidíme z toho, že najprednejší, najvynikajúcejší naši mužovia sú v ňom zúčastnení. Výčitka, Kuzmánymu robená, je nespravedlivá. V poslednom stupni, pravda, z jeho rúk pošiel Zpěvník, on ho usporiadal, a je v ňom zúčastnený 97 piesňami. Ale Tranoscius potreboval opravy, prispôsobenia času. Či vytrval Kuzmány pri mienke podržať meno „Tranoscius“, na to by nám posvietily protokol a denník, ktoré o výborových zasadnutiach písali Hodža a Ján Chalupka. Pravda, pri toľkých nových piesňach v Zpěvníku a pri prevzatí len takej malej čiastky z Tranoscia, i pri podržaní starého mena bola by to bývala nová kniha, a azda toto bol dôvod za nové pomenovanie „Zpěvník“.

Ako bol Zpěvník uvádzaný do cirkví a prijímaný, o tom máme zaujímavú zprávu v kázni: „Krátičká sprostná řeč“, v ktorej Ján Ladislav Bartholomaeides, farár uhoršťanský, oboznamuje svoju cirkev so Zpěvníkom „w Neděli fassankowau roku 1843“.[210] Z kázne sa dozvedáme, ako uvádzali kňazi Zpěvník do svojich cirkví; lebo čo Bartholomaeides hovorí o svojej cirkvi, zväčša bude platné i o iných cirkvách. Kollár síce ešte r. 1842 na Vianoce uviedol Zpěvník do cirkvi ev. slovenskej v Pešti, a z tej príležitosti povedal i primeranú kázeň,[211] v ktorej hovorí len o podstate veci, a nie, ako i Bartholomaeides, i o spôsobe uvedenia. Bartholomaeides hovorí, že „uvedení Zpěwníka w mnohých cirkvách odpor nalezlo. Ba wíme: že mnohým i mnohé omrzlosti způsobilo“, ale v jeho cirkvi podarilo sa mu to dosť ľahko. V druhú nedeľu pôstnu 1842 bol prečítal s kazateľne „prohlášení“ superintendentov o „zpěwníku, aneb ať se tak vyslovím, novém Tranosciuse slovenském“. Dôvody jeho za Zpěvník sú nasledovné: „ačkoli dosawáďní kniha zpěwů nassich kresťanských evanjelických při zyewných božích službách užíwaná, tak řečený Tranoscius wssí zasluhuje powahu, a my z toho nemůžeme, než česť a díky wzdávati Bohu, že gi ponekuď na swětlo wygíti a k nassemu wzdělání až potuď slaužiti dopustil Pán ten dobrotiwý, nad nassí kresťanskau ewanjelickau cirkwí milostiwe bdějící: predce wssak z mnohých ohledů zasluhuje přednosť nad ní nowý tento Zpěwník ewangelický! — — proto, že on na 516 stranách w 842 písněch w počtu — — mnohém wíce zwlásstně k oswícení rozumu, a k ponaprawení lidského srdce změrující, i k nyněyssímu swětu, k nyněyssím okolostogičnostem a položením lidským přiměřeněyssí zawírá w sobě písně, než Tranoscius“ — — „w Tranosciusi nassem nacházejí se mnohé takowé písně, které nikdy nikdo příhodně užíti, a tak ani nábožně zpíwati nemohl, ku př. Ach gá Matka zarmucená a. t. d.“. Potom, že v Tranosciusi nieto spevov o najhlavnejších učeniach cirkvi, o Bohu a jeho vlastnostiach, o Božom riadení a opatrovaní, menovite ale o povinnostiach ľudských k Bohu, k sebe samým a k iným, a že sa neberie ohľad na rozličné stavy. „Kterýže staw we swětě — — gestiť, buďže potřebněyssí, buďže užitečněgssi, nad staw rolnícky a sedlácký — —? Ukážte mi ale, ukážte w celém Tranosciusi gen geden gediný werssíček, který by se na tento staw zwlásstně wzťahoval — — “. A aby to dokázal o Zpěvníku, že tam nachodí sa takýto spev, dal spievať po kázni pieseň 660. Spomína potom, že niektoré cirkve už po 300 výtiskoch si objednaly, ba „gak se slysseti dáwá“, našlo sa do 30.000 predplatiteľov, a že už mnohé cirkve uviedly Zpěvník, tak cirkev peštianska ešte na Vianoce, „celý Turec, a.t.d.“. Za to káže vážiť si i Tranoscius, aby sa nestali nevďačnými naproti predkom. Ba predbežne ostane v úžitku Tranoscius, a len veršíky „na půl kázaní zpíwati se zwiklé“ budú zo Zpěvníka, „až pokuď on přirozeným během, i zde u prostřed nás nepohřbí onen konečně, gakožto ten, který gíž wíce tlačiti se ani nebude, ale ani nemá“. Cirkev mala predbežne len 4 výtisky, za cirkevné groše obstarané, a kazateľ vyzýva cirkevníkov, aby si postupne zakúpili Zpěvník, sľubujúc, že bude každému pri tom na pomoci. Haan vo svojej „Cithara Sanctorum“ (1873) spomína i viac dôvodov proti jednotlivým piesňam Tranoscia, ale spomína i dôvody proti Zpěvníku.

Spevy Kuzmányho ako vo Funebráli, tak i v Zpěvníku, vyznačujú sa hlbokým cítením, vierou živou, ktorá sa rovná uňho presvedčeniu, ku ktorej nemôže sa priblížiť nijaká pochybnosť. Spieva síce i tak:

„Přijď, Kriste, světlo světa!
Ach, mne drží mrákota,
Blud, pochybnos mne sauží,
Mysel po světle tauží“,
(Zpěvník 24. v. 1.)

ale tým chce označiť stav bez Krista, bez viery v neho. Lebo potom spieva:

„Kdo jen tě má, dosť všeho má,
A kdo tě nezná, nic nezná:
Ó lásky mé taužení,
Jezu, tys mé spasení!

Co jest všecka světa maudrost,
Všecko světa umění?
Bez tebe jest pauhá marnost,
Mámení a saužení;
Světlo, které ducha sýtí,
V jediném jen tobě svítí“ — —
(Zp. 69. v. 1. 2.)

Nábožný cit je hlavnou strunou spevov jeho. Nedogmatizuje, neuvažuje o učení cirkvi našej. Cit ubije v ňom všetko rozumovanie. A nech skladá spev svoj pre ktorúkoľvek dobu, adventnú, vianočnú, pôstnu, alebo pre niektorú čiastku roku, vždy sa vžije do citových stránok patričnej doby, z toho sa rodia spevy, hymny jeho.

R. 1839 vydal Kuzmány i Passie, ako vysvitá z bibliografie prác, ktorú sám napísal pre prof. Šemberu „Doplňovavky ku Jungmannove historii literatury české“, kde uvádza i Passie.

I ako katecheta a učiteľ bol Kuzmány činný, a sostavil i na tomto poli vzácne práce, menovite: „Šlabikář a první čtení“ (1838), „Příprava konfirmantů“ (1843), „Katechismus evanjelický“ (1845), ten istý i po nemecky (1846) a „Katechismus — — s věrným výkladem“ (1866).

„Příprava konfirmantů“ je asi prvá tlačená práca toho druhu v literatúre našej. Cieľ, ktorý má pri vyučovaní konfirmandov, je i ten, aby mládež pripravená bola „k prospěšnému navštěvování služeb božích“, aby sa vycvičila v „způsobu zachování si kázání slova b.“, aby potom i sama mohla sa nábožne vzdelávať.

„Katechismus evanjelický v trojím běhu vyučování“ je znamenitá práca. Z ohľadu pedagogického je rozhodne lepšia, než ktorékoľvek novšie práce tohoto druhu. Dnes Lutherov katechizmus pokladáme za nedotknuteľný, považujeme ho skoro za Písmo Sväté, na ktorom nesvobodno meniť. Kuzmány považuje Lutherov katechizmus za prácu základnú síce, jednako za počiatočnú, na ktorej vždy možno naprávať. Ešte r. 1842 píše, uznávajúc o Lutherových katechizmoch, že „nesčíselně mnoho dobrého pro prostý onen způsob, jenž v ních články kresťanského učení podává, působily, ač již nyní ovšem úplnějšího navedení velice potřebí jest, zvlášť co se týká hlavního učení cirkve naší, totíž o písmě svatém, kteréž v katechismích těch obsažené není“.[212]

Katechizmus Kuzmányho je úplne nová práca pod starým menom. Už šesť čiastok Kuzmányho katechizmu, namiesto piatich Lutherových je zvláštné a svedčí, že Kuzmány chcel opraviť, zdokonaliť katechizmus Lutherov. Ba akoby si ani veľmi nevšímal katechizmu Lutherovho. Čo Luther podáva v úvode k svojmu katechizmu, to tvorí v katechizme Kuzmányho dve strany pred úvodom. Potom úvod obsahuje otázky: 1. „Co jest Náboženstvo“, 2. „Co jest náboženstvo kresťanské“, 3. „Co jest náboženstvo Evanjelické?“, 4. „Co jest Katechismus evanjelický?“ Čiastky katechizmu sú nasledovné: I. O Písmě Svatém, II. O Bohu, III. O Kristu Pánu, IV. O cirkvi svaté, V. O kresťanském obcování, VI. O životu věčném.

„Trojí běh vyučování“ záleží v tom, že dietky najprv poznajú základné učenia Písma o všetkých spomenutých čiastkach, potom poznajú jednoduchšie podrobnosti, s tými čiastkami súvisiace, a konečne uvedené sú do hlbších tajností učenia evanjelického. Každý, kto len na krátko bol katechetom, musí dať prednosť spôsobu, Kuzmánym uvádzanému. Dnes sa vyučuje tak, že v prvom roku dieťa pozná prvú čiastku katechizmu Lutherovho s otázkami: „co jest to?“, potom druhú a tretiu čiastku, a konečne štvrtú a piatu. Z pedagogického ohľadu je to zlý spôsob. Prednosť Kuzmányho katechizmu nad Lutherovým je v tom, že dieťa pozná hneď naraz, v prvom roku celý základ vierovyznania, potom sa vhĺbi doň trochu, a konečne pozná i podrobné otázky, s ním súvisiace. I pri jednotlivých otázkach a ich zodpovedaní, má výhody katechizmus Kuzmányho. Mnohé je presnejšie, jadrnejšie a pri tom pre dieťa pochopiteľnejšie, z pedagogického ohľadu prijateľnejšie.

Novšie katechizmy, i Lutherov, a podobne i prípravy ku konfirmácii, sú priveľmi doktrinárske, školské, ale Kuzmány v katechizme chce spojiť požiadavky školy s požiadavkami života. Nie žiakov dobrých chce mať, ale dobrých evanjelických kresťanov. Učí pre život, nie pre školu. Dnes je heslom obľahčovať žiakom prácu. Ale v základe sa im obťažuje. Lebo obľahčujeme, to je zjednodušujeme, krátime, umenšujeme látku, ale metódu ponechávame. Kuzmány naopak látku učebnú nielen ponechal, ale i rozmnožil, avšak pri tom zjednodušil metodu.

Druhý katechizmus Kuzmányho, ktorý vyšiel po smrti jeho, je takrečeno vedeckou prácou: „Katechizmus Doktora Martina Lutera s věrným výkladem dle učení cirkve evanjelické augšp. vyzn.“. Výklad je spracovaný s veľkým vedeckým aparátom; záleží zo 400 otázok, každá otázka je dokumentovaná citátmi z Písma Svätého a viacerým poukazovaním na paralelné miesta Biblie. Zvláštny je odsek VI. „Katechizmus svatý Doktora M. Lutera jest summa vyznání víry evanjelického k vyučování mládeže v ní“, a na dokázanie toho venované sú otázky 39 — 42, z čoho vidíme, že Kuzmány Lutherov katechizmus pokladal len za základ a napísal práce celkom nové, iné. — Kuzmányho katechizmus chce byť vlastne príručnou knihou pre kresťana, ktorá by mu posvietila v každej otázke, s vierou a so spasením súvisiacej. Ku katechizmu pripojený je „Zpěvníček“.

Ako pracoval vo výbore „pre vipracuvaňja počjatočních školskich nauk“, založenom r. 1847 pod vedením Karla Štúra, o tom nemáme dát. Bol členom tohoto výboru, práce maly byť i jemu doposielané na posúdenie. Ale či posudzoval a ktorú, nevieme.

Dvaja životopisci jeho spomínajú i agendu medzi dielami jeho; a to jeden[213] hovorí ešte za života Kuzmányho, že „připravuje Agendu“, druhý[214] v roku smrti jeho uvádza, že „hotoval do tlače Agendu“. Kuzmány mal úmysel vydať Agendu, a Danilovič pravdepodobne od neho samého sa o tom dozvedel, a spomínaly ju u superint. konventy. Ale po Agende nijakej stopy, ani v rukopisoch Kuzmányho.

Uvedená literárna činnosť Kuzmányho úzko súvisí so stavom kňazským. Na doplnenie obrazu, ktorý sme získali o ňom ako o kňazovi, literárne činnom, spomeňme niečo i o jeho verejnom kňazskom účinkovaní.

Svoj kňazský úrad považoval Kuzmány ideálne. Pokladal sa za duchovného otca svojich cirkevníkov, za duchovného pastiera svereného stáda a svoje povolanie menuje „duchovním otcovstvím“. Je niečo vznešeného v takomto ponímaní stavu kňazského. Byť kňazom a byť dobrým národovcom, zdalo sa pri takomto ponímaní stavu duchovného — nerozdeliteľným. A nejedného národovca viedlo na kňazskú dráhu takéto smýšľanie, takýto idealizmus, že bude môcť pracovať na národnej vinici, že ako kňaz bude môcť pomáhať národu. Veď isteže kňazská činnosť nie je vyčerpaná kázaním, ale o moc dôležitejšou, vážnejšou i vzácnejšou čiastkou činnosti kňazskej je pastorálka, vychovávanie, vedenie národa.

Ale veliké premeny sa staly i v tomto ohľade. Miestnosť, ktorá kedysi bola útuľňou pre utrápených, kde našli vždy istú potechu, poučenie, radu i pomoc, pomenovaná bola úradom farským, a farár ktorý bol kedysi tešiteľom, radcom, otcom, stal sa len administrátorom, úradníkom, pisárom. A nielen že nestihol si navštíviť cirkevníkov svojích, ale keď to urobil, už bol v podozrení, že tajne búri, že národne prebúdza ľud, a počalo sa špehovať za ním. I zriekol sa radšej nejeden tejto krajšej stránky svojho povolania.

Kuzmány konal pastorálnu teologiu. Požíval všeobecnú, velikú úctu v Banskej-Bystrici nielen od evanjelikov, ale i od katolíkov. K tomu dopomohlo mu nielen kázanie, pre ktoré bol tiež obľúbený, ale skôr jeho spolužitie s cirkevníkmi, vykonávanie pastorálky. V evidencii mal každú domácnosť. Navštevoval rodiny evanjelické. Najmä, keď sa prihodilo niečo, už tam bol, a ak bolo treba, tešil alebo napomínal. Nepokoj v manželstvách neztrpel, a keď sa dopočul o takom, pri najbližšej príležitosti už meril manželov. V domácnostiach, ak sa niečo prihodilo, bolo bežným slovom: len nech sa pán farár Kuzmány nedozvie o tom. Starší manželia až po dnes spomínajú ho takto, hovoriac, že takého druhého kňaza nemali.[215] V Banskej-Bystrici založil „opatrovňu“. Bola to jeho myšlienka a jeho bola i práca a starosť, s tým spojená. Aby môhol uskutočniť svoju ideu, urobil sbierku, napísal „Pozvání ku založení Opatrovny“ (1844) a riadil zábavy. Kedy sa stala skutočnosťou Opatrovňa, nevieme určite. Ale po odchode Kuzmányho z Banskej-Bystrice do Viedne, začala upadať i Opatrovňa, ako o tom svedčí dopis z B. Bystrice v „Slovenských Novinách“ viedeňských, zo dňa 2. februára 1851.

Mával časté styky so seniorálnym inšpektorom barónom Antonom Radvanským. Bol to muž zvláštnej povahy, typ starých zemänov a magnátov. Keď mal dobrú vôľu, bol Slovákom od koreňa, vtipkovať vedel len po slovensky, veršíky jeho slovenské staly sa povestnými. Ale keď zvážnel, upovedomil si, že je ratolesťou kmenu, ktorý udržuje maďarstvo. Kuzmány nejednu milú i trapnú chvíľku strávil v spoločnosti jeho. S počiatku bol medzi nimi dobrý, priateľský pomer. Boli skoro rovného veku a veršovali obaja. Pozdejšíe, v rokoch štyridsiatych, keď prebúdzal sa maďarizmus, stával sa vždy hrdším i Radvanský, a pre otázku jazykovú bývaly neraz dohadovania medzi nimi.

Roku 1837, dňa 2. júla, bola v cirkvi bansko-bystrickej kanonická vizitácia. Starosti mnohé dopadly na Kuzmányho. Superintendent Ján Seberiny, navštevujúc cirkve seniorátu zvolenského, prišiel i do Banskej-Bystrice dňa 1. júla. Bol milo, vďačne uvítaný. Na druhý deň, v 6. nedeľu po sv. Trojici, boly slávnostné služby Božie. Zpred oltára kázal superintendent na téma: I. „co jest naše víra“ a po II. „že jest ona naše štěstí, naše chlauba“. Potom s kazateľne povedal kázeň domáci farár, Kuzmány z textu, superintendentom predpísaného, II. Kor. 4., 5., 6. Keď v úvode spomenul poslednú kanonickú vizitáciu, r. 1801 Martinom Hamaljarom vykonanú, a keď pospomínal svojich slávnych predchodcov, tiež superintendentov, Lyciho a Lovicha, odôvodniac tým, že za 36 rokov nebolo kanonickej vizitácie v cirkvi bansko-bystrickej, a keď uviedol mená i dávnejších slávnych mužov, v cirkvi jeho pôsobivších, Mateja Béla, Samuela Lissoviniho, a „w materském nassem gazyku proslulého Samuela Rožnaya“, Jána Buria, Sam. Hruškovica, Dan. Sartoriusa, atď.[216]: potom káže o pravej viere, v čom ona záleží a aké povinnosti nakladá kazateľom i poslucháčom. Po službách Božích bol obvyklý konvent, na ktorom Kuzmány prečítal historiu cirkvi, a preskúmaný bol archiv a majetok cirkvi. Prednáška jeho o minulosti, o dejinách cirkvi bansko-bystrickej prišla do archivu cirkevného.

Kázne obe, i superintendentovu i domáceho kazateľa, dala vytlačiť cirkev „z wděčnosti na památku a k swému wzdělání“. Na konci vydania „Duchowních řečí“ je vytlačená i pieseň, ktorú pri slávnosti vizitačnej spievali, a ktorú nájdeme i v Zpěwníku pod č. 443. „Tri jsau věci, za než prosím tě, o Bože spasení“. V prvom svojom vydaní (pri vizitačných kázňach r. 1837) má nadpis „Za náboženstvo“. Napísaná bola tedy k slávnosti vizitačnej.

Ale Kuzmány bol nielen kňazom dľa povolania, bol i učeným teologom, a to skutočne „vysokoučeným“. Vedecká činnosť jeho je veľká. Nebol polyhistorikom, ale odborníkom na poli teologickom. Nemiešal sa do všetkého, ale v tom, čo s jeho vedou, teologiou, súviselo, odborne sa vyznal. V nedostatku iných síl pracovných pre Riegrov Naučný Slovník zabehol síce i na pole historie Uhorska, ale len v prvej horlivosti, kým sa ešte neprihlásili odbornejší spolupracovníci. Pozdejšie články jeho sú výlučne z oboru cirkevného.

Ešte z prvších čias je jeho práca „Život Dra. Martina Luthera s cirkevnohistorickým úvodem“ (1840). Už v Nemecku skrsla v ňom myšlienka, že spracuje životopis Lutherov a dejiny cirkvi reformovanej. Ale napísal prácu svoju len v Banskej-Bystrici. Nakoľko vyhovel všeobecnej žiadosti a potrebe, vidíme z toho, že skoro v jednom čase uznal za potrebné Martin Ďurgala preložiť Glacovu prácu o živote Lutherovom a o diele reformácie; potom, že hoci preklad Ďurgalov len niekoľko mesiacov prv vyšiel tlačou pred prácou Kuzmányho, jednako z tejto za tri mesiace minulo sa 700 výtiskov, to je celý náklad, a Kuzmány za dobré uznal usporiadať vydanie druhé (1842),[217] ktoré sa podobne dobre míňalo, ba preložil prácu svoju i do maďarskej reči. Svedčí to o tom, že práca bola nielen potrebnou, ale i dobrou, ktorá vyhovela i kritike.

V malej knižočke shrnul mnoho takého, čo i dnes pôsobí novotou. I celý spôsob spracovania dvíha hodnotu práce. Kuzmány nielen pozná literatúru svojho predmetu, neuplatní len svoje miestné zkúsenosti, i svoje značky z univerzitných prednášok, ale vhĺbil sa i do spisov Lutherových, študoval jeho korešpondenciu; uvádza často slová samého Luthera. Spôsob, ktorým spracúva Kuzmány svoj predmet, je psychologický, a to už v cirkevnohistorickom úvode usiluje sa psychologicky odôvodniť jednotlivé udalosti, ktoré viedly k reformovaniu cirkvi. Ale menovite v životopise Lutherovom odôvodňuje všetko psychologicky. Keď opisuje na pr. vnútorný, duševný boj Lutherov, boj o pravdu, o presvedčenie a o čistotu svedomia, do ktorého je vlastne vohnatý, musí upútať každého. Všeobecne sa udáva, že keď Luther vyvesil 95 bodov na dvere chrámu vittemberského, tým započal dielo reformácie, že tým už povedome odtrhoval sa od cirkvi rímskej a verejne sa postavil proti nej. Kuzmány dokazuje, že vtedy Luther ani len nesníval o následkoch svojho činu. Predávanie odpustkov ho pobúrilo, preto dľa starého zvyku, vyvesil 95 bodov, aby — ako o nejasných, nerozhodnutých otázkach — vyvolal dišputy; obrátil sa na vedecké ústavy sveta, aby sa zamiešaly do debaty, a len keď v Ríme neuznali jeho dobrú snahu, ba keď sami ho hnali vždy ďalej; v zastávaní pravdy a presvedčenia svojho a v odporovaní úradnej lži, len vtedy, postupne, mimovoľne stal sa reformátorom. Kuzmány vyzdvihuje dôrazne: „aniž se říci může, že by jeho vinau cirkev se byla roztrhla, neboť nevystúpil on z cirkve, ale vyvržen byl“. Luther by si bol prial, aby sa obnova cirkvi bola stala v lone cirkvi.

Poukazuje i na súvis Lutherovho učenia s predchodci, s Husom. Vyzdvihuje, že Luther mal vedomie o učení Husovom, dopočul sa o ňom ešte v kláštore, potom vždy viac sa obznámil s ním a schvaľoval ho úplne. Poznamenáva tiež, že husitské vojny ešte v tom čase boly v živej pamäti ľudí. Práve tak uvedie na scénu i druhé významné osobnosti doby, ako bol Erasmus, Morus, o ktorých má jasné vedomie; oboznámi nás s nimi, často niekoľko slovami podajúc ich charakter. Tak opíše na pr. Erasma: „kterýž učenost více pro chválu, než pro její pravdu a platnost si obliboval“. Takúto mienku o ňom prevzal Kuzmány možno z nejakého pamfletu, proti nemu namiereného.[218]

Povestnú udalosť na Wartburgu, pokušenie Lutherovo, Kuzmány pokladá za „daremnú pletku, hlaupým lidem vymyslenú“. Isteže, Luther, muž života a činu, odsúdený tu k nečinnosti, upadol do ťažkomyseľnosti, chcel utiecť a dobrá vôľa sa mu prinavrátila, až sa vzbudila v ňom šťastná myšlienka: preložiť Písmo Sväté. Ale ťažkomyseľnosť neviedla k nijakým viziám. Luther neveril „na osobní Boha se zjevení, — nevěřil zajisté ani na zjevení se osobní ďábla“, a uvádza i slová Lutherove: „co rozumu, který však mdlý jest a chaulostivý, odporné jest, to ještě mnohem více pravdě boží odporné býti musí“.

Takto píše Kuzmány v celej knižke s úplným porozumením ducha času, i ducha osobnosti Lutherovej. Jednotlivé udalosti v živote Lutherovom umiesťuje do milieu historického, poukazuje i na vzťahy najjemnejšie, najnepatrnejšie. Vyzná sa v celej historii, i podá z nej, čo za potrebné uzná, ale neobťažuje pozornosť čítateľovu. Vôbec nie ako historik — vedátor, ale ako historik — vyprávač sa nám predstavuje, ktorý nebáda a nehľadá, ale podáva nám už ním poznaté, nájdené.

Uveďme i zvláštnu mienku Kuzmányho, že melodia piesne „Hrad přepevný“ je husitského pôvodu. „Složil pověstnú onu píseň: — — — podle nápěvu jedné husitské písně; odkud se mi zdá vysvítati, že lid náš tuto píseň tak výborně a horlivě zpívá, anť nápěv ten, maje v sobě nadšení husitské, lidu našemu jest jako drahé dědictví z časů, v nich ještě husitské písně podle ní zpíval, sám byv učení husitskému oddán“.[219]

Prácu svoju Kuzmány nepísal pre školskú potrebu, ale pre celé evanjelické obecenstvo. Preto je pútavý i vtedy, keď objasňuje niečo. Číta sa ľahko, príjemne, ako kus historie, živo opísanej. Čítateľ dostane úplný obraz nielen o epochálnom diele Lutherovom, ale najmä o jeho duši; práve na ňu poukazuje všade Kuzmány. Preto i dnes ešte možno knižku jeho s prospechom a s pôžitkom prečítať. Menovite cenný je jej „Úvod“ z dejín cirkve kresťanskej po vystúpenie Lutherovo, na 28 stranách shrňujúci všetko závažné, podávajúci jasný obraz a odôvodnenie reformácie. Literatúra naša teologická mala by si jej všimnúť a ju znovu hodnotiť.

Životopisy Kuzmányho[220] spomínajú dve jeho teologické práce, ktoré som nenašiel ani v privátnych knižniciach, ani v muzeálnej knižnici v Martine, a to „Evanjeliar“ a „Životopis reformátorův“. O poslednej je poznačené, že „vo dvoch vydaniach“, z čoho zdá sa pravdepodobným, že je to život Dra. M. Luthera s „Úvodom“, kde píše i o iných reformátoroch. Čím má byť „Evanjeliar“, neviem.

I z týchto mnohých cirkevných prác poznávame Kuzmányho velikú starosť a zaujatosť o cirkev a o národ.



[208] Podávam doslovne venovanie preto, že v novších vydaniach ho nieto, a rovne nieto v nich ani „Krátičkej zprávy“.

[209] Dopis Palackému. Vídeň, 2.února 1852. N. Mus. v Pr.

[210] V Levoči. 1844.

[211] Viď jeho Kázne a reči, díl II.

[212] Život Dra. M. Luthera, 2. vyd. 1842. str. 131.

[213] Sokol I. 1862. 222.

[214] Národní kalendář, 1867. 276.

[215] Túto drobnôstku spomínal p. Ján Slávik, farár dobronivský.

[216] Mená tieto uvádzam len preto, aby upozornil historikov literárnych a cirkevných na prameň o mužoch týchto.

[217] Život Dra. M. Luthera. Předmluva k vydání druhému.

[218] Nisard naopak, opisuje Erasma ako práci, knihám, štúdiám oddaného muža, ktorý sa dosť málo obzeral o bežné udalosti. Menuje ho martýrom duševnej práce.

[219] Život Dra. M. L. 2. vyd., str. 142. Vec by zaslúžila, aby sa dokázala.

[220] V „Sokole“ Danielovič spomína Evenjaliar; v Nauč. Slovníku spomenuté sú obe práce. Oba tieto životopisy vyšly ešte za jeho života, nasledovne tie práce musel vydať, keďže sa neosvedčil inakšie. I Chrástek v Matič. Kalendári spomína obe.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.